Pokračovať

Ako tak pribúdajú články na môj blog, uvedomujem si, že v nich vyzývam seba, možno aj čitateľov k tomu, aby sme začali, vykročili, pokúsili sa ísť za tým niečím našim vysnívaným. Začiatky sú skvelé, majú v sebe obrovskú energiu, ktorá nás vie poriadne naštartovať. Lenže ako to tak býva, počas každej jazdy sa palivo spotrebováva. Máme dve možnosti, buď zhasneme alebo dotankujeme, ak chceme ísť ďalej.

Krízy, pokušenia, nástrahy, nesprávne odbočky, chybné rozhodnutia sú akousi súčasťou našich každodenných ciest. Čim ich je viac, tak sa ťažšie kráča, teda pokiaľ si neuvedomíme, že je to trochu inak, ako sa na prvý pohľad zdá. Aj preto mnoho z nás vo svojich životoch staví kartu na bezpečnú cestu s pomyslením, že je to tam naozaj bezbolestné. Tým nenaznačujem, že nie je správna, len zvyčajne nám neukáže tie najkrajšie výhľady a vlastne môže skončiť tak isto ako riskantná voľba. Takže, ak sa máme trápiť, tak už radšej nad niečím, čo nám robí radosť.

Veľa situácií sa opakuje, prichádzajú ľahšie, ale aj ťažšie. Jediné, čo sa môže zmeniť, sme my. To znamená, že nebude okolo nás ľahší život, no môžeme byť silnejšími, odolnejšími. Moderné auta majú bezpečnostné systémy, kontrolky, v prípade nebezpečenstva zasiahnu. Naše telo nám ponúka tých najvyspelejších asistentov, systémy, ktoré tak isto zasahujú v prípade nebezpečenstva. Zvyčajne je to tenký hlások, pocit v bruchu alebo náhodná pesnička v rádiu, odkaz na tabuli či od veci vetička od kamoša.

Úplne prvý signál, ktorý dostávame pri prvých prekážkach je: „VZDAJ SA. Choď domov, čo tu blbneš, aj tak v telke ide super seriál.” Takýchto signálov nám náš mozog dokáže poslať státisíce. Vlastne neustále posiela. Zatiaľ som neprišiel na to, prečo to robí. Teórií je viac, jedna z nich vraví o tom, že okolo nás nie sú ľudia, ktorí chcú od života viac. Na čo prichádzam je to, že signály z hlavy dostávam pravidelne v bláznivých dávkach. Lenže tu prichádza na rad vymakaný systém, ktorý je omnoho múdrejší ako naša hlava.

Ide o veľmi jemný hlások, ktorý takmer vôbec nie je počuť, je prepojený s pocitmi v bruchu. Zo začiatku je mimoriadne náročné ich zachytiť, len ak robíme niečo, čo nie je v poriadku, tak máme zlý pocit a nevieme prečo. Čím viac si takéto jemné signály budeme všímať, nielen tie zlé, aj tie príjemné, podľa všetkého spustíme neskutočne dokonalý navigačný systém, ktorý budeme mať neustále so sebou.

Stále budeme počuť vetičky, že nemáme na to a máme ísť domov. Len tentokrát v úzadí bude čoraz častejšie a silnejšie znieť: ešte jeden krok, kilometer, schôdzka, telefonát, pokus, šanca a pod.  Dostaneme sa na okraj pomyselného útesu. Jasné, že budeme mať v sebe veľa emócií, cítiť strach, nebudeme mať chuť na šaškovanie a najradšej by sme tajne šli domov. Viete ako sa hovorí, padák sa neotvára hneď pri skokoch z veľkých výšok, najskôr prichádza voľný pád, až v tej pravej chvíli sa otvorí.

Každý deň vystupujeme na pomyselné útesy, dostávame sa do novým situácií, výziev. Sú a budú tu dni, keď všetko ide proti nám, áno, aj vlastná rodina, priatelia, životní partneri. Lenže ak sa vzdáme, neuvidíme to, čo sme uvidieť mohli. A viete čo, keď už sa teda budeme trápiť, tak by bolo fajn, získať za to naše trpenie aj odmenu a tú zvyčajne dostaneme po veľmi krátkom čase, teda ak sa dnes nevzdáme (len ten krátky čas môže trvať aj pár rokov, ale tým sa neznehodnocuje kvalita odmeny).

Riadky vyššie sú písané z vlastnej skúsenosti. Chcel som sa miliónkrát vzdať, vypnúť telefón, utiecť milión kilometrov ďaleko.  Nemal som na autobus, telefón, jedlo. Mnoho ľudí ma odkoplo, keď som sa učil chodiť. Ukázali mi novú cestu a potom chceli okamžite, aby som po nej vedel kráčať. Bolo na nej veľa nástrah. Išiel som proti sebe, proti tenkému hlásku, ubližoval druhým, nevedel, čo je správne. Bál som sa, čo bude, aj dnes sa bojím, ale dnes viem, že zajtra sa mám pokúsiť znova. Nie pre prácu, druhých, ale seba. Pretože aj ja môžem žiť život podľa svojich najtajnejších a najlepších prianí. Prosím, nevzdávajme sa a pokračujme, nemusíme uspieť, ale radšej mať pocit, že sme sa pokúsili, ako mať v sebe pocit ľútosti. O tom by nám vedeli viac povedať sedemdesiat, osemdesiat alebo aj deväťdesiat roční ľudia.