Tréning

Som v tom až po uši

13. september 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Prišla do môjho života nečakane. Je krátka, tajomná, náladová. Má mnoho tvárí, zvodné krivky, úsmevy, vie sa aj riadne mračiť. Je plná prekvapení a záhad. Keď si už myslím, že ju poznám, ukáže mi za najbližšou zákrutou ako veľmi sa v nej mýlim. Ako sa hovorí: chalani sú do nej, ženy ju nenávidia.

Bola nedeľa. Na tretí pokus som s ňou bol úplné sám. Zrazu všetko bolo inak. Za každým rohom som cítil napätie, ticho, šero svetlého dňa. Sem tam spoza stromov vyšlo na chvíľu slnko. Ako keby sme spolu boli po prvýkrát. Nevedel som, či som správne, či ma tu chce. Miestami prišlo váhanie: pokračovať alebo otočiť sa? Chce mi popliesť hlavu a myšlienky v nej? Dáva prekážky, skúša, pozoruje? Hrozí pri nej nebezpečenstvo? Nedá vydýchnuť, to je isté. Neustále ma necháva v napätí. Lenže ak sa prekoná určitá hranica, zmení sa na tú najdokonalejšiu parťáčku, ktorá to vie roztočiť k tým najvzrušujúcim obrátkam, pri ktorých začína skutočná zábava.

Všetko začína pri Teplom prameni. Najskôr sa prechádza menším stúpaním cez vinice v Machulinciach, prejazd poľnou cestou. Za vysielačom na križovatke ostro doľava. Zrazu sa objavujú prvé pohľady na ňu. Je tak nádherná, že neviem kde skôr mám hľadieť. Jej majestátnosť si nevšimne hádam len niekto bezcitný. Rozdeľuje nás od domu len pár kilometrov. Možno hodina šliapania do pedálov. Cítiť tu poriadnu dávku emócií, vzrušenia. Prechádza prvý zjazd cez lúku, musím dávať pozor. Cesta dosť trasie, k tomu je plná kameňov.

Pred obcou Hostie sa odbáča doprava a následne hneď doľava. Nado mnou sa ukazuje baňa, v ktorej sa ťažil pre mňa neznámy druh kameňa. Pohľady okolo bane majú niečo do seba. Všade je zeleň, stromy, lúky polia. Baňa v letných mesiacoch rozširuje okolie vyblednutou žltou farbou. Míňam miestnu kalváriu, opúšťam posledné domy nad obcou a stretávame sa.

Začína najkrajšia časť dňa, iba ona a ja. Ukazuje sa postupne. Hrá tie svoje ženské divadielka. Sem tam ponúkne odbočku navyše, o ktorej nebolo predtým reč. Skúša, pozoruje, navádza. Ale pozor! Jej nekompromisnosť a prísnosť dokáže zhodiť zo sedla aj tých najlepších. Prvé stúpania sú skúškami. Preveruje kondície, sústredenie a ako viem zniesť záťaž.

Po krátkom prejazde lesom sa ukazuje na svetle obklopená výhľadmi. Tie sa zdajú nádherné už na prvý pohľad, len neskôr príde ešte jeden, druhý a vlastne niekoľko. Opäť prichádza zjazd lúkou, ktorá preverí, aký som odolný na húsenkovej dráhe života. “Zaboč v ľavo na asfaltku, pokračuj rovno, v pravo po zelenej až prídeš na úbočie lesa.” Také pokyny dostávam. Tu nás čaká drina, zábava a prvé nebezpečenstvá. Miestami sa ide krokom do kopca. Zvážnica je úzka len pre jedného. Je predo mnou, za mnou, okolo mňa. Snaží sa stratiť medzi stromami. Miestami sú nástrahy: ak sa pozriem mimo zvážnice, zle zabočím, pošmyknem sa. Poletím dole svahom.

Na vrchole ma čaká rozhľadňa. Na tomto mieste je najkrajšia. Slnko svieti na každú z jej strán. Vidieť každý jeden úsmev, krivku. Nie je sa tu kde ukryť. Toto miesto s ňou je zaslúžená odmena. Urobíme si prestávku a vychutnávam si chvíle. Nechám všetko tak. Pozorujem, vnímam, preciťujem. Uvedomujem si aké krátke vzdialenosti nás delila. Lenže obaja sme nabrali odvahu až teraz.

Ďalšie nebezpečenstvá prichádzajú cestou dolu z rozhľadne. Tu sa môžem pošmyknúť. Mám dávať pozor, nedaruje mi nič. Vchádzam na cestu a pokračujem smerom na Brezovo. “Ešte si nevydýchneš, máme pred sebou zopár stúpaní!” Neustále ju vnímam okolo seba. Zjazdy sú tu krátke, no rýchle. Posledné stúpanie do časti obce dáva zabrať. Naberám si pitnú vodu, opäť sa nechávam unášať jej čarom okolo mňa.

Po červenej lesnou cestou, kus po asfaltke na Krížne cesty. Opäť zjazd, ktorý preverí chrbticu, aj ruky. Prichádzajú technické stúpania v hore. Piesok, hlina, menší prameň, kamene, to všetko mi podsúva popod kolesá a nohy. Počujem ako sa smeje. Zo mňa tečie pot. Musím sa napiť. Zakrátko prichádzam na lesnú asfaltovú spojnicu, ktorá končí na Krížnych cestách. Odfukujem si. Je to ďalší nádherný úsek.

Prechádzam bránou, púšťam sa cez ďalšiu časť lesa na Debnárov Štál. Cesta je miestami neúprosná, lesná. Nedovolí mi naplno sa rozbehnúť. Dáva zabrať. Cítiť naokolo energie, ktoré doma na gauči asi ťažko budem hľadať. Otvárajú sa výhľady na Vojšín, Štály Malej Lehoty. Cítim sa ako v inom svete. Všade naokolo sú hory, lúky, sem tam nejaká osada.

Opäť dva tri kilometre po novej asfaltke, ktorá vedie cez Debnárov Štál. Na horizonte takmer hneď za tabuľou sa ide doľava. Tu začínajú nádherné výhľady na Veľké Pole a pohorie Vtáčnik. Cesta je štrková, poriadne zvlnená, v letných horúčavách dáva zabrať. Opäť počujem okolo seba smiech. “Určite už nevládzeš, však?” Pridávam do pedálov.

Zjazd cez Penhýbel je krátky. Tu treba dať pozor! Na ceste sú akési bubny a pri väčšom tempe môžem skončiť v priekope. Emócie rýchlosti prerušujú emócie strachu. Na prvej doľava, potom hneď doprava. Ďalší zjazd lúkou. Chvíľku lesom, opäť doprava. Ideme cez potok. Tu prichádzajú krátke stúpania cez lúky. Dávajú zabrať poriadne.“Si v inom svete!”, – počujem niekde vzadu jemný hlas. Prechádzam starou osadou: Trubiansky. Odbočím opäť vľavo a prichádza jeden z náročnejších úsekov. Na týchto miestach sa ma bude snažiť zhodiť. Má niekoľko kilometrov, všade štrk, kamene, koľaje, zákruty, les, dolina, voda cez cestu. Ak ju zvládnem v tomto úseku, už je moja. Pociťujem, aká je miestami náročná. Jazda nie a nie skončiť.

Keď ju ako tak krotím, prichádza náhly koniec. Musím ísť ostro na brzdy. Vyletel som z lesa na miestnu asfaltovú komunikáciu v Masarykovej doline. Obrovské nebezpečenstvo, pretože ak by niekto ďalší šiel po ceste, zrazili by sme sa. Nadýchnem sa. Bola to divoká jazda, o pár metrov sa ide naspäť do tajomnej časti lesa. Stúpame. Praží slnko. V hore pod skalou prichádza občerstvenie. Chotárny prameň. Voda je osviežujúca. Na konci leta tu rastú černice, na začiatku leta lesné jahody. Všetko je tu akési iné, čarovné. V rybníku pri prameni sú pstruhy.

Pokračujem ďalej. Teraz už nemám šancu nikam uniknúť. Je všade vôkol mňa. Na križovatke druhá vpravo. Prichádza ďalší zjazd, ešte jedno, dve stúpania a opäť si vydýchnem na lesnej asfaltke. Nasleduje ostré odbočenie doprava. Jedno z posledných stúpaní. Tu je si dať dobré dať si pozor. Vie zviesť k nesprávnym cestám. Doľava, mierne stúpanie. Na jeho konci ma čaká ďalšie prekvapenie. Všade naokolo je ticho.

Na okraji cesty sú viditeľné stopy kráľa lesa. Zbystrím pozornosť. Sú tak veľké ako moje dlane. Okolo mňa husté lesy. Pri tom obce sú na skok. Nesmiem podľahnúť panike. Viem, že to je ďalšia skúška od nej, pred najkrajšou odmenou. V strede úseku je lúka so studničkou, Vlkovadová. Napĺňa napájadlo pre lesnú zver. Pokračujem ďalej.

Prichádza obľúbený, avšak ďalší náročný zjazd. Zaslúžená odmena. Cítim všetky pocity, ktoré môžu byť. Úplné si ma podmanila. Najvýraznejší je strach, bolesť, napätie. Nezabúdam ani na nadšenie a radosť, ktoré vyhrávajú nad všetkým. Po zjazde, pri poľovníckej chate doľava. Kraje, tak sa vola nádherný lesný úsek nad Skýcovom a Hostiami. Len pozor: koniec zjazdu je zradný, prašný, rozrytý od lesných aut. Hlboké koľaje sú nebezpečné hlavne vo vyšších rýchlostiach. Lenže to nebezpečenstvo je vzrušujúce. Hlavne pre rýchlosť. Brzdí ma opäť jemný hlas niekde z diaľky. “Doprava a užívaj”. Nič viac v tej chvíli nebolo treba počuť. Rýchlosť v lese je návyková. Pocity z nej taktiež.<

Doslova vyletím z lesa na lúky pod Kruhom. Cítim neprestávajúcu radosť a vzrušenie z rýchlosti. “Doľava rovno po lúke. Nie do lesa”, – našepkávala neustále. Prechádzam lúkami. Teraz prichádzajú posledné miesta s ňou. Výhľady na Drieňovú Kostolianske Štále. Krátky zjazd na Štál Javor. Nebezpečnejší zjazd lesom pod Hrušov, teda ak sa jazdí rýchlo. Sú tu výmole, piesok, kamene, konáre, sem tam koreň. Lenže toto sú tie pravé emócie z lesných zvážnic.

Viem, že všetko musí skončiť. Nejako ma opantáva sklamanie, smútok. V tom nasleduje nádherná cesta ku koňom alebo až do parku v Topoľčiankach. Je to zjazd, kde sa dosahujú vyššie rýchlosti, emócie nebezpečenstva. Ide o asfaltovú spojnicu. Miestami sú na nej malé, ale za to nebezpečné kamene, na ktorých hrozí pošmyknutie. Taktiež sem tam prasklina, či jama. “Hlavne opatrne”, – počujem opäť v ušiach. Prechádzam ku koňom, zažívam výhľady na miesta, kde som začínal. No tentokrát z opačnej strany. Okruh sa uzatvára.

Objavila sa predo mnou úplnou náhodou. Podľa mňa prišla za mnou sama. Len som sa jej musel ukázať. Dať jej priestor, šancu, možnosť, skúsiť ju. Možno sme sa predtým videli, niekde náhodne. Aj ona sa mi ukazovala z času na čas. Vlastne všetko išlo akosi samé. Som za to vďačný, že vôbec prišla, ukázala sa mi a mohli sme sa spoznať.

Nelúčime sa, to vôbec nie. Dnes vo mne zanechala veľkú stopu. Prišli nové skúsenosti, pohľady a chcem sa ku nej vrátiť opäť. Vlastne chcem ju mať v živote. Dáva mi radosť, vďaka nej sa cítim lepším. Mám radosť, že naše cesty sa niekde stretli. Netuším, čo bude ďalej. Mám rád, keď je život záhada. Tuším, že takéto jazdy a pohľady chcem zažívať znova a znova.

Nejako prežiť

21. jún 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Mám rad jedlo a jem veľa, niekedy aj viac ako by som mal. Raz som tak jedol, až moja váha narástla približne o desať kilogramov na viac. Koláčiky sa ukladali okolo brucha. Ťažšie sa dýchalo, pohyb nebol taký harmonický. Našťastie prišiel šport, tvorba,zrazu nie vždy sa našiel čas na jedlo.

Asi by sa dalo o jedle čo to napísať. Pizza, burgre, kola, koláče, zákusky, zmrzka, čipsy, sladké limonády. To všetko je tak dobré, len necháva takáto strava na nás následky v podobe tukových vankúšikov, a kto vie čo ešte. Lenže nie je to všetko len o jedle.

Režim prežitia je aký si program, ktorý nás ovplyvňuje. Že vraj sa ma nachádzať niekde na úzadí v hlave. Nie vždy o ňom vieme. On sa spustí, keby by malo ísť do tuhého. Drží nás, aby sme bežne dni nejako prežili, najlepšie ako sa dá a bez zranení, bez bolestí. Mal by mať pôvod z minulosti. Keď bolo nedostatok potravín, príležitosti, žilo sa o dosť náročnejšie.

Mám skôr z neho pocit, že moc nechce aby som sa naháňal na tréningoch, v živote. Viac skôr aby sa dni prechádzali opatrnejšie. Je to akýsi môj ochranca. Lenže nie je všetko tak ako sa zdá. Tam hneď vedľa, susedí podobný ochranca lenivosť. Niekedy vznikajú zmiešané signály, ktoré je namáhavejšie rozšifrovať. Potom prichádzajú kilá naviac, gauč, fučanie hore schodmi a frflanie na celý svet.

Mňa hlavne v poslednej dobe zaujíma ten ochranca, režim prežitia. Tušil som, že niečo mi sem tam našepkáva ako sa mám šetriť, alebo prepchávať sa keď je pri mne jedlo. Len som si skôr namýšľal, že ide o nenásytnosť, lenivosť, pretrénovanosť, alebo že došla sila. Kto vie, kde je pravda.

Ako som začal s intenzívnymi vytrvalostnými tréningami, chuť po jedle niekoľko násobne vzrástla. Telo si začalo pýtať potraviny, ktoré zasýtia a hlavne dodajú energiu. Taktiež postava sa začala formovať, tukové vankúšiky okolo brucha zrazu nie sú, fučanie po schodoch je tiež preč, fňukám len po tréningoch a aj to na seba.

Keď už telo nevládze, tak mame v sebe ešte 60-40% zásob energie. Malo kedy hlava dovolí aby sme sa dostali na dno svojich síl. Takéto zistenie prišlo po tréningoch, kde pocit únavy bol obrovský, no výsledky boli častokrát lepšie, ako keď som sa cítil v pohode. Pripisujem to tomu, že som chcel mať za sebou vylezenie na kopec, napísanie článku, prejedenie posledných kilometrov.

Tým, že trénujem intenzívne zazívam pocity hladu častejšie. Aj keď sa snažím pravidelne dopĺňať energiu a zásoby, nie vždy to padne na úrodnú pôdu. Aj preto, keď môžem jesť, jem viac, aby hlava dostala signál: “dostatok zásob na najbližšie obdobie”. Vlastne takto nejako je to aj ďalšími oblasťami. Sem tam mám pocit, ako keby menej tvorby, pohybu s menšou záťažou mi robí viac radosti. Ležanie v posteli je taktiež fajn.

Čo je teda správne? Existuje režim prežitia? Ako je to s lenivosťou? Dopĺňajú sa navzájom? Neviem ako to v skutočnosti je. Sú dni, keď sa premôžem, vzdám, flákam, prejedám, nič nerobím. Tak isto sú dni, keď ide všetko ľahko, nefúka vietor, je správna teplota, trasa, tvorba. Doteraz prišli najlepšie výsledky v oboch prípadoch. Tak isto aj tie najhoršie, tých je viac.

Za mňa záleží od mnohých maličkostí, okolností. Jedno je isté budú dni keď nezostane nič iné ako prekonať sa, nechať sa unášať, z úsmevom vyštartovať. Tam vonku to môže niekedy naozaj podobať sa ako boj o prežitie. Nie vždy vyhráme, to je nad slnko jasné. Vlastne ono možno stačí v živote vyhrať len zopár krát. Na tréningu sa nevyhráva, tam sa trénuje. Ochrániť potrebujeme každý, len nie vždy a nie z gauča.

Podmienky

7. jún 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

„Nebol som vonku na tréningu, nebolo vhodné počasie”. Vetička ma zasiahla pri bavení s parťákom z tréningovej skupiny. V tom období som mal odmakané cez tritisíc kilometrov vonku. Bola zima, mráz, sneh, ľad, vietor, dážď, teplo, bolelo to. Pre mňa nebol zmysel ďalej pokračovať v takejto konverzácií.

Snažím sa nevysvetľovať, neobhajovať to čo robím pred druhými. Nevidím v tom význam. Aj tak ľudia počúvajú čo chcú. K tomu každý z nás má svoj disko príbeh, kde v hlavných úlohách je vždy presne ten človek, ktorému chceme niečo vysvetliť. Zvedavosti, polopravdy, neoverené informácie, klebety boli a budú vždy na stole. Nemá zmysel s nimi súperiť. Práve naopak, je úsmevné ich ignorovať, či k niečomu k tomu ešte pridať.

Žiadne vyvyšovanie nad nikým. Skôr nezasahovať do príbehov druhých. Vôbec to nie je jednoduché, byť ticho a nekvákať svoje postrehy, skúsenosti, pohľady. Čo môžeme urobiť, je ukázať ako to robíme my, teda naše činy. No hovoriť k tomu, až keď bude položená otázka. Sám od seba vysvetľovať, to by nemalo byť na stole vôbec.

Podmienky vonku v určitých oblastiach sú rovnaké pre každého. Keď prší tak prší, sneží, je teplo, veterno pre všetkých. No nie každý z nás môže isť von keď je zima. Nemusí mať správne oblečenie, môže byť chorý, nedokáže sa premôcť, neberie to tak vážne a pod, má iné povinnosti a taktiež nie každý je športovec.

Mne sa na športe páči okrem iného, že spoznávam seba, hlavu, myšlienky, keď ide do tuhého a taktiež svoje rezervy. K tomu je fajn ako niektoré lekcie sa jednoducho dajú aplikovať aj v ďalších oblastiach. Pritom častokrát ide o úplne maličkosti, ktoré robia na konci dňa, obdobia veľké rozdiely.

Najľahšie sa trénuje keď vonku svieti slnko je okolo dvadsať stupňov, bezvetrie, teda aspoň v tom mojom svete. Cez zimu, môže byť aj chladno, len nech svieti slnko. Takých dní je však menej. To ale pre mňa neznamená, že nepôjdem na tréning. Práve tie chladné, zamračené, upršané dni dávajú najviac síl, skúseností, poznatkov do tých slnečných.

Tie najhoršie podmienky na trénovanie, posúvajú limity najviac. Aj keď mám práve v tej chvíli chuť sa na všetko vykašlať, na konci dňa som rád, že som do toho šiel. Lenže tu je dobré poznamenať, že to čo robíme nám by malo prinášať radosť, potešenie, dobrý pocit. Preto by sa mali aj vonkajšie okolnosti z času na načas meniť. Ak je dlhodobo nepriazeň, vydržia len tí najvytrvalejší. Vlastne veď možno práve preto sú tu.

Čísla, rekordy a tu kde si

3. máj 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Zima bola náročná na tréningy. Bolo veľa prekonávania, sem tam zranenie, rýchle západy slnka, chladné a sychravé dni. Zimná časť sa ukončila vypovedaním pohybu kolena s nútenou prestávkou. Začiatok marca začal opatrne. Počasie sa lepšilo k tomu aj chuť po väčších výzvach, vzdialenostiach, kopcoch.

Rozdelenie času, plánovanie, sledovanie počasia, dostatočný oddych, pravidelný pohyb. Šiel preč futbal. Zdalo sa mi rozumnejšie venovať aktívne športu ako pasívnemu sledovaniu. Tým nezhadzujem žiadne sledovanie športu z tribúny, z pod, či z pred televízie. Rozložili sa tréningy na dva víkendové dni. Teraz skúšam, či je lepšie prejsť za jeden deň dvesto kilometrov, alebo každý po stovke.

S uprataním času, zlepšením počasia, príchodu dlhších dní, som si povedal, že by mohla byť prekonaná tisícka za mesiac. Prelomové bolo obdobie Veľkej noci, za štyri dni pribudlo niečo málo cez štyristo kilometrov. Nasledujúca sobota bola voľna od športových aktivít. Môžem povedať, že bola to jazda. Tie stúpania boli náročné V Štiavnických kopcoch. Zjazdy parádne a výhľady typu prídem ešte raz.

Celý apríl bol plný výziev. Technické náležitosti, hľadanie správnej výživy a jedla pred tréningami, počas. Prekonanie vlastnej lenivosti, vyvaľovanie v posteli. Samozrejme nie vždy na sto percent fungovala hlava. Zatiaľ neviem či, je ľahšie šliapať proti vetru, alebo proti vlastnej hlave.

Celkovo sa prešlo tisícštyristodvadsaťtri kilometrov, prevýšenie dvadsaťtisícdvestodeväťdesiattri metrov a minulo sa štyridsaťdvatisícšesťstoštyridsaťpäť aktívnych kilokalórii. Teraz sa to cele zdá ako nič. No pred tréningom, alebo hore kopcom som sa chcel na všetko vykašlať, hlavne v posledných dňoch mesiaca.

Zo začiatku to bolo o naháňaní za číslami, neskôr to bolo viac o užívaní tréningov, kopcov, zjazdov, výhľadov, testovaní studničiek v lesoch. Po určitom prekonaní svojich limitov prichádzalo aké si zvláštne obdobie. Bolo to skôr niečo medzi nechuťou, povinnosťou a mal by som. Tu bolo naozaj dávať pozor, aby tréningy neskončili skôr ako začnú.

Snažil som sa zachovať chladnú hlavu, zostať nad vecou, pripomínať si neustále buď tu, kde si, nie o desať, päťdesiat kilometrov ďalej. Nemá zmysel sa naháňať. Možno ušetrím pár minút pri prvých kilometroch, neskôr ich stratím príliš rýchlym vyčerpaním. Bolesti sú však súčasť, tak isto aj radosti. Dôležité je dať telu energiu, regeneráciu a oddych. Isť vyčerpaný na sto kilometrový tréningový výjazd s tisícpäťsto metrovým prevýšením bolí.

Niekoľko defektov, pokazená pumpa, nesprávne nastavené doplnenie energie, neskoré vyštartovanie na tréning, vietor, dážď, chlad, teplo, kopce, veľa kopcov, minutá voda. Výziev a prekážok bolo niekoľko desiatok. V tomto športe som úplné nový, moje skúsenosti sú takmer nulové z poznania terénu, techniky, údržby, výživy a kto vie čo ešte všetkého. Aj preto každá maličkosť je pre mňa výzva.

Pokúšam sa kam ma to celé dostane a ako ďaleko sa bude dať zájsť. Toto sa nerobí pre srdiečka, ani fotky, videa. Ide tu o niečo viac. Za mňa je pokúsiť sa prekonať vlastne hranice a následne tieto skúsenosti skúsiť použiť aj v ďalších oblastiach života.

Vždy tu bude niekto skúsenejší, rýchlejší, silnejší, lepší. Náhla zmena počasia, prídu kŕče, ktoré nemali prísť. Hlad, nechuť, bolesti. Tak isto vzniká radosť z prekonania seba samého, objavenia nových nepoznaných miest, nabratých nových skúseností, spoznania ďalších ľudí.

Tisícštyristodvadsaťtri kilometrov s prevýšením dvadsaťtisícdvestodeväťdesiattri metrov za mesiac je pre mňa naozaj rekordom. Áno dalo by sa viac, ak sa pozerám späť na celý mesiac, minimálne o sto kilometrov. Lenže mal som aj veľké šťastie, prialo mi počasie tak aby sa to celé nejako podarilo. Mohlo byť chladnejšie, viac pršať a mohli prísť väčšie technické nástrahy a mohlo byť tých kilometroch menej, alebo to mohlo viac bolieť.

Štyri krát sto

12. apríl 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Bola nedeľa, ako si som prepálil tréning. Viac kopcov, kilometrov, málo jedla, počasie v rámci možností, technika poslúchala. Nedalo mi a tak nejako sa zrodil tréningový plán na ďalší týždeň. Znel úplne jednoducho štyri dni, každý z nich po stovke. Moja úloha počas týždňa doladiť jedlo, čas, trasy. Ten zvyšok nejako bude.

Počasie cez týždeň nenasvedčovalo, že by sa mohlo isť von na pol dňa. Malo pršať, fúkať k tomu byť chladno. Na poslednú chvíľu sa mi podarilo zostaviť trate, zabezpečiť jedlo, upratať v hlave, že je možné ísť von trénovať. Počasie ovplyvniť neviem, oblečenie áno, jedlo, vodu taktiež. Dôležité malo byť neprepáliť tréningy, mať ľahšie tempá, sklony a užiť si jazdu.

Tréning č. jedna. Piatok ráno, varenie obeda, priprava na tréning. Počasie vyzeralo všeliako. Len nie motivačne. Hovorím si nemám čo stratiť. Vyrazilo sa. Velkú čast sa šlo po asfatkách, nakoľko sa skúšalo nové nastavenie. Bal som sa aby neprišiel defekt. Vyrazil som okolo obeda, s lahkými prehankami, vo Vrábľoch som stretol známeho bežsca. Potešilo ma, že nie som vonku sám. Po ceste sa počasie zlepšilo. Zvyšok tréningu už šlo iba o hlavu. Lepšie to ide ked svieti slnko.

Tréning č. dva. Sobota ráno, dážď, poobede futbal. Pršalo, takmer celú noc a aj ráno, v posteli bolo viac než dobre. Ak by sa nešlo, nič by sa nestalo a práve to ma naštartovalo. Dážď utíchol niekde za Topoľčiankami. Po ceste prišlo aj stádo jeleňov sa na mňa pozrieť. Bol to zážitok. Zo Zlatna som sa pustil do Kostolian pod Tribečom. Les mal neskutočnú atmosféru, prichádza jar, všade to spieva, nikde nikoho, neskutočný pokoj. Niekde v Beladiciach prišiel na mňa defekt. Čas sa krátil, vzdať som to nechcel. Dofúkal som koleso a vydržalo domov viac menej silu vôle. Dal som to.

Tréning č. tri. Ráno bolo štipľavé, trochu stehna protestovali a čakala oprava defektu. Všetko sa akosi podarilo opraviť až na maličkosť nafúkanie správneho tlaku. Výjazd bol teda na dva krát. Tempo zo začiatku bolo rýchlejšie po kopce. Moju radosť z opravy a rýchlejšieho tempa prekazil nepríjemný dážď nad Velčicami, pomaly zapadajúce slnko. Tu som prvý krát pochopil dôležitosť poznania vlastných čísiel, rýchlosti, plánovania. Vďaka nim som došiel pred zotmením do cieľa s celkom slušným počtom kilometrov. Stihol som to.

Tréning č. štyri. Nikomu som nepovedal o ňom, vlastne niekomu a to bola chyba.„Nie si profesionál, nezvládneš to, je to veľa kilometrov”. Drozdovo, Veľká Richňava, Počúvadlianske jazero, Badáň, Kozmálovce. Na čísla to bola fajn trať, no cez zimu sa zdolali väčšie vzdialenosti aj prevýšenia. Len som sa bál, čo som mal za sebou a troch kopcov. Tie posledné ma naozaj preverili. Počasie v prvej časti tréningu taktiež. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Nebláznil som sa a zjazdil sa celkom dobrý tréning. Samozrejme pár dni ma boleli nohy a taktiež defekt. Po príchode domov, sfúklo koleso. Našťastie až doma v boxoch. Čo pred týždňom sa zdalo nemožné sa splnilo.

Zvládol som naplánovaný tréning. Nie tak celkom presne, štyri krát sto. Nie vždy skoro ráno. Dva krát po sebe sa vyskytli sa technické výzvy. Počasie tri krát bolo viac ako motivačne. Telo ani raz neprotestovalo, iba posledné dva kopce bolo cítiť nohy. Odjazdilo sa 455 km, s celkovým prevýšením 5.397 m, aktívne kilo kalórie 13.605, s priemernou rýchlosťou 21 km/h.

Pred rokom by to bolo nemožné. Pred troma, by som nevstal z postele. Pred desiatimi, by som ani nepomyslel. Sú rýchlejší, lepší jazdci ako som ja. Vidím ich čísla na sieťach pre športovcov. Majú lepšie časy, viac síl, prísnejšiu disciplínu. Možno aj viac radosti z pohybu. V tomto prípade je dôležité, že som prekonal seba. Každý mame limity vo svojich v hlavách. Najťažšie sa prekonávajú keď fúka, prší, je chladno a ešte k tomu mame isť do kopca. Ešte ťažšie si je uvedomiť, že nejaké limity vôbec máme, ich prekonanie je až druhé v poradí.

Mám radosť že som sa odvážil naplánovať takýto tréning. Ešte viac, že sa podaril. Čo z toho zobrať do bežných dni? Ukázalo sa dôležitosť mať plán. Následne ho rozobrať na menšie časti a neustále vidieť celok ako taký. Sem tam prídu prekážky, kamaráti, okolie čo preverí či to myslíme vážne. Samozrejme nezabúdajme na našu lenivosť a schopnosť uveriť, že to dnes nebude možné. Tak isto aj adaptáciu na zvládnutie náročnejších podmienok.

Zmysel takýchto a podobných tréningov je pozorovať, skúšať prekonávať svojich limitov, prekážok. Aplikovať ich nielen v ďalších športových disciplínach, ale aj mimo nich v bežných dňoch. Vôbec nemám na mysli, že teraz každý musí prebehnúť štyristo kilometrov. To už je na každom z nás, aké postupy zvolí. Viem len jedno, čím viac kilometrov od jazdím, tým viac som hladný a to nie len po rezňoch, veterníkoch a punčákov. Ďakujem všetkým, čo ma podporujú na mojich tréningoch, cestách a vlastne tejto celej jazde. Ono sa to možno nezdá, len bez podpory by to bolo o dosť náročnejšie, miestami nemožné.

Treningy, kilometre, prevýšenia

23. marec 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ty strašne veľa trénuješ. Prečo? Ako to zvládaš? Čo na tom vidíš. Čo zima, vietor? Baví ťa to? Kde ješ, ako to celé stíhaš? Otázky, ktoré z času na čas pristanú v mobile, či na ulici. Priznám sa, že na mnoho podobných otázok odpovedám po prvý krát.

Mám rád aktívny pohyb, verím, že je to jeden zo spôsobov ako sa udržať v živote pri sile, zdraví a v mentálnej pohode. V práci sme nahraditeľní veľmi rýchlo. Možno náš náhradník nebude tak pekne hovoriť, zvládať ako my, ale určite sa vypracuje.

Ak chcem niečo dokázať, mal by som sa naučiť zvládať záťaž, zvládnuté nejaké návyky, prekonávať sa. Tréning dokážeme mať aj v práci. Len ak ju budeme brať príliš vážne, podľa všetkého skôr či neskôr vyhoríme. Práca formuje, posúva, ale aj oslabuje. Nemala by byť všetkým pre nás. Aj preto vnímam šport ako lepší zdroj spoznávania seba, okolia a mnoho ďalšieho.

Ide ma poraziť, keď vynechám tréning pre lenivosť, alebo flákanie. Pár krát do roka telo úplne vypne a nevládzem sa postaviť celý deň z postele. Našťastie je to iba zopár dní v roku. Nekladiem si otázky, snažím sa nad celým tým moc nepremýšľať. Riadim sa pocitmi, ak ide o lenivosť, prekonám ju. To druhé rešpektujem, lebo môžem sa zraniť, znepáčiť si disciplínu.

Sledujem počasie, ako sa cítim, zdravotný stav, predchádzajúcu záťaž a podľa plánujem aktivity. Taktiež pripravujem trasy. V začiatkoch boli tréningy aj s navigáciou. Nakoľko miesta kadiaľ viedli, cesty boli pre mňa nepoznané. Neskôr prišli čísla, štatistky. To čo mi malo robiť radosť, ma začalo naháňať za lepšími číslami. Poznať svoje čísla je dôležité. Pokiaľ sa chceme zlepšiť, ale aj pre plánovanie koľko chceme prejsť. Dôležitejšie je mať na pamäti dôvod, pre ktorý sme začali. Za mňa to je radosť z pohybu.

Naše telo nás ovplyvňuje, to ako sa cítime, vnímame, vidíme, správame atď. Veď schválne, správne fungujúci žalúdok, sa rovná skvelému víkendovému oddychu. Dni bez bolesti v chrbtici sú ako jarné slnečné. Nie som odborník na výživu, pohyb a asi ani na nič. Skúšam čo funguje mne, prináša radosť, pomáha prekonať rôzne obdobia, zlepšuje pohľady, stavia pred výzvy. Čim viac sa zamýšľam, je to istá kombinácia pohybu, stravy, oddychu a tvorby.

Nepoznám mnoho odpovedí na otázky, ktoré dostávam. Či sem tam sa opýtam sám seba. Častokrát sú aj zbytočné, lebo sa menia podľa počasia, nálady, záťaže, dlžky a výšky stúpania. Čo však nezostalo bez pozornosti, to sú záchytné body o ktéré sa opieram, nie len v tréningu.

Výdrž a vytrvalosť – pohyb je dobrovoľný. Isť hore strmým kopcom je naše rozhodnutie. Kopce pomáhajú zlepšovať našu kondíciu. Dlhé vzdialenosti našu výdrž. Za predpokladu, ak budeme pravidelne trénovať a z času na čas zvýšime záťaž, ale aj uberieme.

Orientácia v teréne – byť v neznámom teréne pod emóciami v záťaži nie je vždy zábava. Hlavne na križovatkách neoznačených lesných ciest. Jedno je isté, takmer všetky cesty vedú do doliny, len jedna je dlhšia, iná kratšia.

Súboje v hlave – najväčšie súboje sa odohrávajú v dlhých stúpaniach, v posledných kilometroch pred gaučom a samozrejme ráno pred štartom. Zoberme si zo sebou na tréning niečo pod zub, ustojíme ich lepšie.

Nikoho nezaujíma koľko kilometrov sme prešli. Možno tých ľudí, čo sú v tom s nami. Taktiež koľko sme toho zjedli, vypotili, ako veľmi sme unavení. Je fajn sa podeliť so svetom o zážitky, lekcie, skúšky. Tak isto ich použiť v iných oblastiach života. Veď čo je lepšie, ako zažiť niečo na vlastnej koži, vo výkone, pod emóciami a bez vody?

Možností máme mnoho, pohyb je jednou z nich. Čim ďalej ma viac presviedčajú jeho lekcie. Majú niečo do seba. K tomu cez leto budem mať fajn telo do plaviek. Ako začať? Pomaly, pravidelne, raz začas prekvapme seba náročnejším tréningom. Dajme sa dokopy s parťákmi. Ako pokračovať? Pomaly, pravidelne, s radosťou. Vzdať sa môžeme kedykoľvek a ten čas prejde tak či tak. Ako sa stať dobrým? Pomaly, nebáť si zobrať voľno, zvoľniť tempo a dať si dobrý veterník. Po čase sa to nejako stane, len sa prosím hýbme nejako, viac ako jeden krát do týždňa.

Zimné tréningy

1. február 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je streda večer, vonku je nepríjemný chlad. Opäť prší, fúka. Nemám rád takéto počasie. Hlavne keď mám kabát, nohavice a poltopánky. Keď mam na sebe zimnú športovú bundu, termo návleky je to úplne iný pocit.

Tak trochu som pokojný. Podarilo sa za posledné obdobie celkom dobre potrénovať. Napriek počasiu sa prešlo šesťsto devätnásť kilometrov. Mesiac pred tým to bolo taktiež cez šesťsto kilometrov. Boli aj kopce, za január sedemtisíc štyristo metrov prevýšení. Za december niečo podobné. Pre niekoho len čísla. Pre mňa pred polrokom nedosiahnuteľná méta.

Tréningy v zime sú náročné na časovanie, prípravu a samotné vykonávanie. Času je menej. Skoro ráno je chladno, poobede je skoro tma. Keď ráno vstávam pozerám cez okno, mám chuť sa vrátiť do postele. Veď aj tak nikto nepríde na to, že som nebol vonku. Lenže toto nie je o druhých, ale o mne. Viem čo chcem od tréningov, viem aký je dôležitý pohyb, viem čo mám naplánované, tak isto viem, ak nepôjdem nič sa nestane.

V tréningoch si dávam jasné ciele. Ide sa, skúsim koľko dám. Nezabudnúť na jedlo, vodu. Veď vždy sa môžem otočiť späť domov. Je to dobrovoľné a trochu bolesti by som mohol zniesť. Nezabudnúť na výbavu. Vždy sa môže niečo vyskytnúť.

Veľa krát, naozaj veľa krát, som sa chcel po prvých kilometroch otočiť a isť späť. Dostal som kŕče, boleli ma stehná, chrbát, bolo moc chladno, necítil som sa na to, premokol som v druhej dedine, dostal som defekt. Vždy som si povedal, poď ešte kúsok. Takto som sa dostal do Štiavnice, vyšliapal na Sitno, prešiel svojich prvých nepredstaviteľných stopäťdesiat kilometrov.

Neznášam bolesť, som citlivka. Teraz ma pobolieva v kolene. Doktor mi povedal, po takýchto tréningoch môžem byť rád, že len v kolene. Najhoršiu bolesť zazívam vtedy, keď môžem isť a nejdem. Moje okolie ma už niekoľko rokov nahovára aby som nešiel behať, na bežky a pod. Lebo nie je ideálne počasie, podmienky. Lenže pravidelný pohyb dáva naozaj veľa. Iba vo výnimočných prípadoch si beriem voľno.

Nemôžem počúvať ľudí čo mi hovoria nechoď, nie je vonku dobre. Zvyčajné pri za druhou dedinou už neprší, nesneží, je teplejšie, menej fúka, svieti slnko. Je jasne, že sú aj úseky, kde je poriadna zima, sneh, lad, vietor. Vždy tu bude niekto, kto bude odhovárať. Lenže nespravím s tým nič. Nemá zmysel vysvetľovať. Toto sú moje tréningy. Viem čo chcem od seba. Spoznávam moje telo, možnosti pozorujem kam môžem zájsť. Samozrejme limity sa posúvajú každým tréningom. Tak isto aj ciele. Len o nich nerozprávam, teda, až keď ich dosiahnem.

Mám aj momenty, úseky tratí čo sa flákam, šetrím sa, vozím sa. Tak isto sú úseky kde idem na plno. Cítim ako postupne naberám výdrž. Vďačím za to pravidelným tréningom, vylezeniu z postele a vetičke pod ešte kúsok. Tak isto je tu bolesť, zúfalosť, neobľúbená vetička hlavne v kopcoch, ako toto môžem mať rád.

Sú lepši športovci ako som ja. Vidím v štatistikách. Niekto zdolal kopec za štyri minúty a ja za osem. Na súťaž kondička zatiaľ nie je. Akceptujem to. Nemôžem dobehnúť roky tréningu za pol roka. No mám šancu sa priblížiť, pokiaľ budem pravidelne trénovať. Môžem nadávať pri šliapaní hore kopcom. Lenže o týždeň som tom znova.

Stále si myslím, ako nič neviem, nemám silu, výdrž, techniku aby som niečo dosiahol. Na druhej strane, vďaka tréningom, sa niečo dosahuje. Šesťsto kilometrov za mesiac je pre profesionála, alebo zanieteného amatéra nič. Pre mňa mesačná dávka tréningov, ktoré by sa mohli pravidelne dosahovať počas roka. Tieto riadky by mohli slúžiť ako pripomienka hlavne pri dňoch, keď to nepôjde, alebo budem chcieť uveriť ľuďom z okolia aby som nešiel.

Odbočte vľavo

23. november 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Je nedeľa, som niekde v pohorí Tribeč na tréningu. Ide to dnes ťažko, cítim bolesť, mám kŕče. Deň pred tým, sme mali brigádu a podľa všetkého telo nie je dostatočne zregenerované. Trasa je stredne náročná na terén, kvalitu tratí, sem tam zjazdy, menšie stúpania, okrem dvoch troch. Od Trojchotára smerom k odbočke na Solčany bol nie prijemný chlad.

Mám dobočiť doľava. Dostávam pokyn od navigácie. Odbočil som, po niekoľkých minútach navigácia oznamuje aby som sa vrátil späť naplánovanej trase. Hovorím si, to sa stáva, asi som zle odbočil a nevšimol správnu cestu. Vraciam sa dole k zjazdu. Pokračujte vpred a o osemdesiat metrov odbočte vpravo. Pred sebou vidím rázcestie, tam pôjdem doprava. Až na maličkosť, navigácia oznamuje aby som sa vrátil späť k naplánovanej trase.

V hustom lese sa prehliadla odbočka, nič strašné sa nedeje. Pokračujem tam odkiaľ som sa vrátil. Odbočil som najskôr doprava a potom doľava. Navigácia po chvíľke opäť oznamuje odbočenie vľavo. Prešli ma všetky pozitívne myšlienky, nakoľko v jesennom lese okolo mňa naozaj nikde nebolo kam ísť vľavo.

V otáčkach, v záťaži, trochu aj pod časovým stresom, takáto maličkosť narobí s hlavou a telom všeličo. Lenže stratil som pol hodinu, čo je v jesennom období dosť. Zrazu prichádzali zle pocity, strašidelné príbehy ako nestihnem vyjsť von z lesa do tmy, zablúdim, niečo sa mi stane, ak niečo technické sa prihodí končím.

V tom si hovorím, idem rovno. Len pozor na zjazdy k druhej strane Tribeča. Nerád by som zjazdil dole kopec do niektorej z dedín. To by znamenalo naozaj neskorý návrat po úplnej tme. Tiež chlad nepomáha k dlhodobým výkonom. Stavil som na intuíciu a zrazu predo mnou staršia značka. Bolo ich viac našťastie v tom navigácia oznamuje odbočte opäť vľavo.

Vynoril sa pohľad na hrad Gýmeš. Vedel som, že som dobre. Len nejako obísť kopec a niekde narazím na ďalšie značenia. Musím isť rovno. Doľava je hustý les, doprava sú dedinky pod Tribečom kam pôjdem niekedy nabudúce.

Prišla križovatka lesných ciest. Ani jedna z navigácií nedokázala určiť pokračovanie. Chvíľku som váhal. Naozaj váhal, obe nepôsobili správne. Jedna z nich viedla k Oponickému hradu, druhá niekam inam. Všetko je na kúsok. Lenže opäť myšlienky na krátke dni, chlad, prepotené spoďáre ma netešili. Šiel som doľava. Ako sa neskôr ukázalo, bolo to skvelé rozhodnutie. Asi po kilometri vidím modrú značku. Navigáciu už ignorujem, nemá to zmysel.

Posledná odbočka, v pravo Remitaž, rovno zjazd podľa všetkého k magistrále. Už mi to je jedno, chcem isť odtiaľto preč. Pustám sa dole s výčitkami svedomia. Hovorím si, tých par minúť, mi už nič nespraví. K tomu splním naplánovanú trať a uvidím ako sú poprepájané zvážnice. Otočil som sa. Značka oznamovala Remitáž hodina cesty na pešo. Frflal som. Išlo o pomerne nenáročný zjazd. Sledoval som značku. Cesta bola dobre označená, takže prišiel som bez problémov.

Výdych. Ešte jeden. Dal som to. Pár chvíľ to bolo neuveriteľné. Prešiel som bližšie k rybníkom, či naozaj som dobre. Čas tlačil, bolesti v tele taktiež. Prišlo doplnenie energie s jedlom a nápojom. Predo mnou už len menšie prevýšenie spod hrad Gýmeš a následne zjazd až do Ladíc. Tam dve mini stúpania.

Obe navigácie už prestali fungovať. Otočte sa doprava, potom doľava, ešte raz sa otočte a pokračujte podľa naplánovanej trasy. Asi som niečo poplietol pri plánovaní trasy, iné vysvetlenie nie je na stole. Navigácia sa prepína do režimu ukazovateľ tepu, rýchlosti a počet prejdených kilometrov. Zvyšok trasy poznám.

Obieham turistov pod hradom Gýmeš. Pri zjazde na Kostoľany dvoch cyklistov, čo nie a nie uhnúť. Času bolo naozaj malo. Do zjazdu som dal všetky sily. Obieham auto, ktoré sa vyhýbalo jamám na ceste. Odbáčam Ladice – Sľažany. Ešte prejsť cez Choču a trafiť odbočku na Mlyňany. Domov už len pár kilometrov. Odbočku som vo štvrtok minul, dodnes nerozumiem ako sa nedala nevšimnúť štvormetrová široká cesta.

Som doma, vypínam svetla, navigácie. Cítim hlad, smäď, chlad, bolesti, smejem sa z takýchto kombinácii. Rýchlo sa vyzliekam, dávam na seba suché veci, pijem BCAA-áčka, sprcha a ide sa jest. Tréning ma odrovnal. Prišla kombinácia slabej regenerácie s náročnejším stúpaním, hlavne blúdenie. Fyzicky výkon je v poriadku podávať na tréningoch. Lenže ak ma niečo vyvedie z mieri, oslabuje ma to a následné strácam rýchlo silu. K tomu nesprávne pripravený hlavný tréningový nápoj, uff.

Tým, že sú dni kratšie, tréningy je lepšie vopred naplánovať. Aby bol prehľad o trati, časových úsekoch a čo najpresnejšom čase návratu. V lese sa pohybujem menej, nemám zatiaľ také skúsenosti aby som mohol lietať bez navigácie hore dole.

Nestratil som sa. Navigácia ukazovala správne. Len chodník bol podľa GPS súradníc posunutý o par metrov vľavo. Takže odbočil som vľavo správne, hneď na prvý krát. Navigácia sa od toho momentu nevedela chytiť a posúvala nesprávne informácie. Do cieľa sa prišlo po piatych hodinách tréningu. Tak mal aj trvať. Zvyčajne tréningy robím o pol hodinu kratšie ako je predpísaný čas. Záleží od dĺžky, náročnosti tratí a mojich síl. Lenže pol hodina sa stratila blúdením a síl na rozdávanie tento krát nebolo.

Som rad, že zas opäť mi dal tréning pocítiť, koľko malo stačí na vyvedenie z miery. Aké je dôležité zachovať rozvahu, aj keď niečo ide proti mne. Veď preto trénujem. Je náročné si zvyknúť, ako okolnosti, udalosti sa jednoducho deju. Sem tam nás pomýli navigácia, inokedy tréner, niekedy okoloidúca atraktívna športovkyňa. Moje reakcie nie sú vždy primerané, stoja ma veľa síl. Dobrá správa, niekedy viem všetko dohnať, dosiahnuť a na konci mam zo seba výborný pocit. Netreba zabúdať na dni, keď tréningy vôbec nejdú podľa plánov. Podľa mňa chyby sa deju, tak isto okolnosti ktoré neviem ovplyvniť. Opakujem, preto trénujem.

Neviem či niekedy budem odolný pri výkonoch reagovať lepšie na podobné situácie. Verím, že všetko sa deje pre niečo a sem tam sa aj to niečo naučím. Vzdať sa môžem hocikedy. No keď som už tu tak to aspoň skúsim. Preto som sa aj otočil k modrej značke a pokračoval k cieľu. Jasne že sú, prídu dôvody pre ktoré sa tréning musí ukončiť. Či ide o výrazné dochádzanie síl, zranenia, technické prekážky, alebo prichádzajúca tma v nepoznanom teréne. Podľa všetkého je skvelé sa prekonávať. Len vždy s rešpektom k sebe, okoliu. Veď nech nám nemusia volať vrtuľník.

Hovorí sa, ak chceme v niečom byť dobrý, musíme sa dostať úplné na hranu našich možností a skočiť. Za mňa nedeľný tréning teraz neznie ako hranica mojich možností. Veď na konci dňa o nič nešlo. No v tých chvíľach mi nebolo všetko jedno. Stačilo jedno nesprávne odbočenie, technické problémy, či zranenie a mohlo to skončiť inak.

Na Tribeči sa podľa rôznych príbehov strácajú ľudia. Ja som zablúdil. Môj príbeh na konci mal rozumné vysvetlenie. No netreba podceňovať silu akýchkoľvek hôr. Majú kopu zvážnic, cestičiek, veľmi veľa miest bez signálu. Hlavne na jeseň vyzerá všetko rovnako. Zablúdiť je ľahké. Stratiť zatiaľ neviem, ani nechcem vedieť. Môj príbeh má slúžiť ako pripomenutie na to, aby som pri ďalších tréningoch cez nepoznané miesta lepšie naplánoval, prezrel trasy a dal väčšiu časovú rezervu. Taktiež pripravil lepší nápoj na tréning.

Hory, kopce a profesionáli

19. október 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Mám veľký rešpekt pre horami, lesmi. Vlastne úplné som obmedzil pohyb v nich. Až na zimné bežkovanie. Vtedy ako tak dúfam, že všetky tie veľké hladné zvieratá spia a nebudú ma naháňať. Nerád by som skončil ako niekoho večera. Hlavne keď som chodil na miesta kde nie je signál a menší pohyb ľudí.

Opäť som niekde na kopci, leje zo mňa pot, ťažko sa dýcha. V hlave mi prebieha niekoľko námetov na články, kombinované s otázkami, prečo zase niekde leziem. Dobrovoľné v nedeľu ráno si dávať do tela. O tomto musím povedať celému svetu, nech to nikto nerobí. Ďalší víkend za mnou čo ma bolia nohy, brucho, krk, chrbát, ešte kopa svalov o ktorých som nevedel, že ich mám. Idem vyjesť chladničku.

Premýšľam na čo je toto dobré. Nebude so mňa aj tak super výkonný športovec. Neskoro som začal. Nemám toľko času na trénovanie, vôbec nie podmienky. Asi na to ani nemám. Som slabý. Tréningy ma bolia, hore kopce sú miestami neznesiteľné, dlhé trasy spôsobujú kŕče, zjazdy ničia chrbticu. Hrozí pád, pošmyknutie, zamrznutie, zranenie. Napriek takýmto rečičkám pokračujem ďalej.

Môžem si nahovárať čo chcem. Lenže nič nie je také ako sa na prvý pohľad zdá. Som emočný typ človeka, jednoducho dávam so seba von emócie, aj tak nemajú čo robiť v tele. Nerád by som bol aby mi odpálilo dekel. Ak som sám tak nadávam, sťažujem sa, no pridávam plyn. Zvyčajne ide o druhú polovicu tréningu, strmý kopec, neznesiteľný protivietor. Lenže mimo tréningov sa krotím. Vtedy maskujem skutočné stavy. Keď ma ide roztrhnúť, vtedy si beriem voľno, vyspím sa a na druhý deň riešim. Mimo športu emócie vedia narobiť veľké zloty, ak sa nepoužijú správne. Tak ľahko napísané, však?

Banská Štiavnica, Sitno, Veľký Inovec, Gabčíkovo, Šamorín, Bratislava, Golianovo, Čertovica, Salamander, Králiky. Pre mňa ide o názvy, ktoré mi doteraz spôsobili najviac kŕčov, bolesti, výziev, prekonávania, sklamania, potu, ale aj radosti. Nikdy nezabudnem na tie nekončiace roviny pri Dunaji, kopce v Štiavnických vrchoch, kamenné cesty na Inovci, vietor v Golianove, zľadovatené zjazdy na Králikoch, vyletenie z trati na Čertovici. Množstvá zjedeného jedla, hektolitre vody, prepotené tričká, bundy.

Chcem uspieť sám pred sebou v niekoľkých oblastiach. Verím, že práve šport ma prípravy, hlavne psychicky, na prekonávanie tých najstrmších kopcov. Pomôže mi zvládať techniku zjazdov, zľadovatených ciest, prekonávanie studených vôd, ale aj horúcich dni. Posunie na nepoznané miesta. Postaví pred príležitosti. Naučí lepšie zvládať náročné situácie, akceptovať prehry. Užívať si víťazstvá.

Premýšľam čo je kľúčový element športových víťazstiev. Tak isto tých životných. Zatiaľ prichádzam na to, že je to pohyb a robenie niečoho. Tak isto neodmysliteľná súčasť je regenerácia, načerpanie síl. Akékoľvek aktivity nás dostanú k prekážkam úskaliam chuti na vzdanie. Budú dni keď nám zoberie motivácia, nejaký dôvod, či si povieme posledný pokus. Tiež je potrebné počítať s dňami keď nebudeme mať chuť isť ďalej, či nás prevládne lenivosť.

Profesionáli vedia poradiť. Amatéri vedia nabudiť. Sami seba dokážeme prekonať. Vždy rád pozorujem tých čo vedia, povzbudzujem tých čo sa pokúšajú. Sám seba tlačím. Nachádzam sa v období, keď šport zaberá veľkú časť mojich dní. Vnímam čo sa deje okolo mňa, hľadám informácie, vylepšenia, miesta na trénovanie. Chcem od seba viac. Sem tam sa stratím prezeraním lepšieho náčinia, oblečenia, jedla, výživy, plánov. Je fajn mať skvelé nástroje, podmienky.Pokiaľ netrénujeme na súťaže, je dosť možné, že nič z toho nevyužijeme na sto percent.

Verím pohybu, kopcom, údoliam, bolesti, že nás vedia pripraviť na účasť. Neskôr na prehry a ešte neskôr na výhry. To všetko čo ide okolo nás je akýmsi filmom, ktorý zažívame. Sem tam nás niekto postrčí, ukáže na možnosti, či sklame. Na prvom mieste sme my, v tomto prípade ja.

Je tu viac ako to, čo vidíme

10. november 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Keď sme behali na strednej dvanásťminútovku, patril som medzi beznádejne posledných. Neznášal som beh, futbal, vlastne všetky športy. Všetci boli lepší, väčší, bol som za dieťa, ktoré k tomu chodilo na školu, ktorá mi nič nehovorila. Ak sa na chvíľu zastavím a poobzerám za mnohými životnými udalosťami, čo bolo, zvyčajne som bol niekde vzadu v rohu a šiel som posledný. Samozrejme, že som sa vyhováral, ako sa mi nedá, nevládzem, nemôžem a možno by som aj chcel, ale nemôžem dýchať, mám alergiu, niečo ma bolí a pod. Takto som prechádzal svetom. Niekde vzadu, maličký, nič netušiaci, vystresovaný a všade som videl všetko zlé. Asi som ani nemal veľa kamarátov. Bolo to zvláštne obdobie, ktoré trvalo nekonečno.

Moje utiahnutie zmenilo milión malých krokov. Dnes ma štve, keď sedím nečinne, utiahnutý v rohu. Mám rád výzvy. Tak isto verím, že šport je najlepší nástroj na zlepšenie telesnej kondície, ale aj mentálnej. Chcem zabehnúť ultramaratón v Alpách, vybehnúť tie najstrmšie kopce, kúpať sa v ľadovom oceáne cez zimu.

Tréning bolí, je nebezpečný, spôsobuje zranenia, v horách sú medvede, niektorí turisti sa nechcú uhnúť, voda je studená, môžem dostať kŕč a utopiť sa. Nadávam, keď bežím hore kopcom. Ešte viac nadávam, keď vchádzam do studeného jazera, tajchu, sprchy či dodržiavam životosprávu. Je to všetko drahé, stojí to veľa času, obety.

V prvom rade si musím uvedomiť, že nie som obeť. V druhom, že ja som ten, ktorý si má nárokovať od seba tie najvyššie životné méty. Tu len pripomienka: každý má svoje životné méty. Neexistuje len jedna cesta a správny výsledok na úspech, šťastie, naplnenie, zdravie a pod. Lebo pre každého je to niečo iné.

Ak ideš do studenej vody, jednoducho musíš ísť, nemôžeš zastať niekde po kolená a začať si rozprávať, aká je voda studená. Voda je studená, pichá ihličky do kože. Prvé minúty sú nepríjemné. Ďalšie ešte viac. Ak ideš bežať kopce, nikto sa nepozerá, ak nie si na preteku, koľko zabehneš. Robíš to pre seba, ak budeš flákať tréning, podvádzaš len seba. Ak to odbehneš najlepšie, ako vieš, dostaneš odmenu.

Oba športy majú spoločného menovateľa, je to mentálna sila. Som síce začiatočník, ale verím, že najväčší súper, ktorého mám zdolať, som ja sám zo včera a mojich milión výhovoriek. Bolesť a radosť sú súčasťou našich každodenných životov. Radosť je skvelá, dáva nám nádherné pocity, zážitky, emócie. Bolesť je učiteľ, rozbíjač, ochranca, presmerovaváč. Vďačíme jej za mnoho. Jasné, môžeme sa poučiť alebo zhorknúť.

Najväčšou motiváciou pre mňa som ja. Chalan, ktorý niekde z fotky alebo videa vyskočí na internete a rozpráva, píše o tom, že to stálo za to. Ten zvyšok bude história. Som na začiatku, či v práci, v živote, v behu, ale aj studenom čľapotaní. Naozaj sa cítim, že neviem nič. No začínam tušiť, ak bežím hore strmým kopcom, môžem spomaliť na chvíľu, no nie zastaviť. Ak vchádzam do studenej vody, vždy prvé minúty sú najťažšie, čím rýchlejšie skočím, tým lepšie. Keď som v práci, zvyčajne to tam býva náročné. Lenže môžem sa na všetko vykašlať alebo skúsiť zatlačiť na moje vlastné limity. Verím, že život je jeden veľký tréning. Prinesie nás na miesta, o ktorých sme pred tým nesnívali a dá nám dôvody spoznať nové príležitosti, ľudí, seba a čo je vlastne za tým. Tak isto verím, že veci sa nedejú pre nič za nič.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter