Keď sme behali na strednej dvanásťminútovku, patril som medzi beznádejne posledných. Neznášal som beh, futbal, vlastne všetky športy. Všetci boli lepší, väčší, bol som za dieťa, ktoré k tomu chodilo na školu, ktorá mi nič nehovorila. Ak sa na chvíľu zastavím a poobzerám za mnohými životnými udalosťami, čo bolo, zvyčajne som bol niekde vzadu v rohu a šiel som posledný. Samozrejme, že som sa vyhováral, ako sa mi nedá, nevládzem, nemôžem a možno by som aj chcel, ale nemôžem dýchať, mám alergiu, niečo ma bolí a pod. Takto som prechádzal svetom. Niekde vzadu, maličký, nič netušiaci, vystresovaný a všade som videl všetko zlé. Asi som ani nemal veľa kamarátov. Bolo to zvláštne obdobie, ktoré trvalo nekonečno.
Moje utiahnutie zmenilo milión malých krokov. Dnes ma štve, keď sedím nečinne, utiahnutý v rohu. Mám rád výzvy. Tak isto verím, že šport je najlepší nástroj na zlepšenie telesnej kondície, ale aj mentálnej. Chcem zabehnúť ultramaratón v Alpách, vybehnúť tie najstrmšie kopce, kúpať sa v ľadovom oceáne cez zimu.
Tréning bolí, je nebezpečný, spôsobuje zranenia, v horách sú medvede, niektorí turisti sa nechcú uhnúť, voda je studená, môžem dostať kŕč a utopiť sa. Nadávam, keď bežím hore kopcom. Ešte viac nadávam, keď vchádzam do studeného jazera, tajchu, sprchy či dodržiavam životosprávu. Je to všetko drahé, stojí to veľa času, obety.
V prvom rade si musím uvedomiť, že nie som obeť. V druhom, že ja som ten, ktorý si má nárokovať od seba tie najvyššie životné méty. Tu len pripomienka: každý má svoje životné méty. Neexistuje len jedna cesta a správny výsledok na úspech, šťastie, naplnenie, zdravie a pod. Lebo pre každého je to niečo iné.
Ak ideš do studenej vody, jednoducho musíš ísť, nemôžeš zastať niekde po kolená a začať si rozprávať, aká je voda studená. Voda je studená, pichá ihličky do kože. Prvé minúty sú nepríjemné. Ďalšie ešte viac. Ak ideš bežať kopce, nikto sa nepozerá, ak nie si na preteku, koľko zabehneš. Robíš to pre seba, ak budeš flákať tréning, podvádzaš len seba. Ak to odbehneš najlepšie, ako vieš, dostaneš odmenu.
Oba športy majú spoločného menovateľa, je to mentálna sila. Som síce začiatočník, ale verím, že najväčší súper, ktorého mám zdolať, som ja sám zo včera a mojich milión výhovoriek. Bolesť a radosť sú súčasťou našich každodenných životov. Radosť je skvelá, dáva nám nádherné pocity, zážitky, emócie. Bolesť je učiteľ, rozbíjač, ochranca, presmerovaváč. Vďačíme jej za mnoho. Jasné, môžeme sa poučiť alebo zhorknúť.
Najväčšou motiváciou pre mňa som ja. Chalan, ktorý niekde z fotky alebo videa vyskočí na internete a rozpráva, píše o tom, že to stálo za to. Ten zvyšok bude história. Som na začiatku, či v práci, v živote, v behu, ale aj studenom čľapotaní. Naozaj sa cítim, že neviem nič. No začínam tušiť, ak bežím hore strmým kopcom, môžem spomaliť na chvíľu, no nie zastaviť. Ak vchádzam do studenej vody, vždy prvé minúty sú najťažšie, čím rýchlejšie skočím, tým lepšie. Keď som v práci, zvyčajne to tam býva náročné. Lenže môžem sa na všetko vykašlať alebo skúsiť zatlačiť na moje vlastné limity. Verím, že život je jeden veľký tréning. Prinesie nás na miesta, o ktorých sme pred tým nesnívali a dá nám dôvody spoznať nové príležitosti, ľudí, seba a čo je vlastne za tým. Tak isto verím, že veci sa nedejú pre nič za nič.
