michal_botansky_blogger_sport_ciel.jpeg

Bola nedeľa, ako si som prepálil tréning. Viac kopcov, kilometrov, málo jedla, počasie v rámci možností, technika poslúchala. Nedalo mi a tak nejako sa zrodil tréningový plán na ďalší týždeň. Znel úplne jednoducho štyri dni, každý z nich po stovke. Moja úloha počas týždňa doladiť jedlo, čas, trasy. Ten zvyšok nejako bude.

Počasie cez týždeň nenasvedčovalo, že by sa mohlo isť von na pol dňa. Malo pršať, fúkať k tomu byť chladno. Na poslednú chvíľu sa mi podarilo zostaviť trate, zabezpečiť jedlo, upratať v hlave, že je možné ísť von trénovať. Počasie ovplyvniť neviem, oblečenie áno, jedlo, vodu taktiež. Dôležité malo byť neprepáliť tréningy, mať ľahšie tempá, sklony a užiť si jazdu.

Tréning č. jedna. Piatok ráno, varenie obeda, priprava na tréning. Počasie vyzeralo všeliako. Len nie motivačne. Hovorím si nemám čo stratiť. Vyrazilo sa. Velkú čast sa šlo po asfatkách, nakoľko sa skúšalo nové nastavenie. Bal som sa aby neprišiel defekt. Vyrazil som okolo obeda, s lahkými prehankami, vo Vrábľoch som stretol známeho bežsca. Potešilo ma, že nie som vonku sám. Po ceste sa počasie zlepšilo. Zvyšok tréningu už šlo iba o hlavu. Lepšie to ide ked svieti slnko.

Tréning č. dva. Sobota ráno, dážď, poobede futbal. Pršalo, takmer celú noc a aj ráno, v posteli bolo viac než dobre. Ak by sa nešlo, nič by sa nestalo a práve to ma naštartovalo. Dážď utíchol niekde za Topoľčiankami. Po ceste prišlo aj stádo jeleňov sa na mňa pozrieť. Bol to zážitok. Zo Zlatna som sa pustil do Kostolian pod Tribečom. Les mal neskutočnú atmosféru, prichádza jar, všade to spieva, nikde nikoho, neskutočný pokoj. Niekde v Beladiciach prišiel na mňa defekt. Čas sa krátil, vzdať som to nechcel. Dofúkal som koleso a vydržalo domov viac menej silu vôle. Dal som to.

Tréning č. tri. Ráno bolo štipľavé, trochu stehna protestovali a čakala oprava defektu. Všetko sa akosi podarilo opraviť až na maličkosť nafúkanie správneho tlaku. Výjazd bol teda na dva krát. Tempo zo začiatku bolo rýchlejšie po kopce. Moju radosť z opravy a rýchlejšieho tempa prekazil nepríjemný dážď nad Velčicami, pomaly zapadajúce slnko. Tu som prvý krát pochopil dôležitosť poznania vlastných čísiel, rýchlosti, plánovania. Vďaka nim som došiel pred zotmením do cieľa s celkom slušným počtom kilometrov. Stihol som to.

Tréning č. štyri. Nikomu som nepovedal o ňom, vlastne niekomu a to bola chyba.„Nie si profesionál, nezvládneš to, je to veľa kilometrov”. Drozdovo, Veľká Richňava, Počúvadlianske jazero, Badáň, Kozmálovce. Na čísla to bola fajn trať, no cez zimu sa zdolali väčšie vzdialenosti aj prevýšenia. Len som sa bál, čo som mal za sebou a troch kopcov. Tie posledné ma naozaj preverili. Počasie v prvej časti tréningu taktiež. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Nebláznil som sa a zjazdil sa celkom dobrý tréning. Samozrejme pár dni ma boleli nohy a taktiež defekt. Po príchode domov, sfúklo koleso. Našťastie až doma v boxoch. Čo pred týždňom sa zdalo nemožné sa splnilo.

Zvládol som naplánovaný tréning. Nie tak celkom presne, štyri krát sto. Nie vždy skoro ráno. Dva krát po sebe sa vyskytli sa technické výzvy. Počasie tri krát bolo viac ako motivačne. Telo ani raz neprotestovalo, iba posledné dva kopce bolo cítiť nohy. Odjazdilo sa 455 km, s celkovým prevýšením 5.397 m, aktívne kilo kalórie 13.605, s priemernou rýchlosťou 21 km/h.

Pred rokom by to bolo nemožné. Pred troma, by som nevstal z postele. Pred desiatimi, by som ani nepomyslel. Sú rýchlejší, lepší jazdci ako som ja. Vidím ich čísla na sieťach pre športovcov. Majú lepšie časy, viac síl, prísnejšiu disciplínu. Možno aj viac radosti z pohybu. V tomto prípade je dôležité, že som prekonal seba. Každý mame limity vo svojich v hlavách. Najťažšie sa prekonávajú keď fúka, prší, je chladno a ešte k tomu mame isť do kopca. Ešte ťažšie si je uvedomiť, že nejaké limity vôbec máme, ich prekonanie je až druhé v poradí.

Mám radosť že som sa odvážil naplánovať takýto tréning. Ešte viac, že sa podaril. Čo z toho zobrať do bežných dni? Ukázalo sa dôležitosť mať plán. Následne ho rozobrať na menšie časti a neustále vidieť celok ako taký. Sem tam prídu prekážky, kamaráti, okolie čo preverí či to myslíme vážne. Samozrejme nezabúdajme na našu lenivosť a schopnosť uveriť, že to dnes nebude možné. Tak isto aj adaptáciu na zvládnutie náročnejších podmienok.

Zmysel takýchto a podobných tréningov je pozorovať, skúšať prekonávať svojich limitov, prekážok. Aplikovať ich nielen v ďalších športových disciplínach, ale aj mimo nich v bežných dňoch. Vôbec nemám na mysli, že teraz každý musí prebehnúť štyristo kilometrov. To už je na každom z nás, aké postupy zvolí. Viem len jedno, čím viac kilometrov od jazdím, tým viac som hladný a to nie len po rezňoch, veterníkoch a punčákov. Ďakujem všetkým, čo ma podporujú na mojich tréningoch, cestách a vlastne tejto celej jazde. Ono sa to možno nezdá, len bez podpory by to bolo o dosť náročnejšie, miestami nemožné.