Type your search keyword, and press enter

Podmienky

michal_botansky_bloger_podmienky_trening

„Nebol som vonku na tréningu, nebolo vhodné počasie”. Vetička ma zasiahla pri bavení s parťákom z tréningovej skupiny. V tom období som mal odmakané cez tritisíc kilometrov vonku. Bola zima, mráz, sneh, ľad, vietor, dážď, teplo, bolelo to. Pre mňa nebol zmysel ďalej pokračovať v takejto konverzácií.

Snažím sa nevysvetľovať, neobhajovať to čo robím pred druhými. Nevidím v tom význam. Aj tak ľudia počúvajú čo chcú. K tomu každý z nás má svoj disko príbeh, kde v hlavných úlohách je vždy presne ten človek, ktorému chceme niečo vysvetliť. Zvedavosti, polopravdy, neoverené informácie, klebety boli a budú vždy na stole. Nemá zmysel s nimi súperiť. Práve naopak, je úsmevné ich ignorovať, či k niečomu k tomu ešte pridať.

Žiadne vyvyšovanie nad nikým. Skôr nezasahovať do príbehov druhých. Vôbec to nie je jednoduché, byť ticho a nekvákať svoje postrehy, skúsenosti, pohľady. Čo môžeme urobiť, je ukázať ako to robíme my, teda naše činy. No hovoriť k tomu, až keď bude položená otázka. Sám od seba vysvetľovať, to by nemalo byť na stole vôbec.

Podmienky vonku v určitých oblastiach sú rovnaké pre každého. Keď prší tak prší, sneží, je teplo, veterno pre všetkých. No nie každý z nás môže isť von keď je zima. Nemusí mať správne oblečenie, môže byť chorý, nedokáže sa premôcť, neberie to tak vážne a pod, má iné povinnosti a taktiež nie každý je športovec.

Mne sa na športe páči okrem iného, že spoznávam seba, hlavu, myšlienky, keď ide do tuhého a taktiež svoje rezervy. K tomu je fajn ako niektoré lekcie sa jednoducho dajú aplikovať aj v ďalších oblastiach. Pritom častokrát ide o úplne maličkosti, ktoré robia na konci dňa, obdobia veľké rozdiely.

Najľahšie sa trénuje keď vonku svieti slnko je okolo dvadsať stupňov, bezvetrie, teda aspoň v tom mojom svete. Cez zimu, môže byť aj chladno, len nech svieti slnko. Takých dní je však menej. To ale pre mňa neznamená, že nepôjdem na tréning. Práve tie chladné, zamračené, upršané dni dávajú najviac síl, skúseností, poznatkov do tých slnečných.

Tie najhoršie podmienky na trénovanie, posúvajú limity najviac. Aj keď mám práve v tej chvíli chuť sa na všetko vykašlať, na konci dňa som rád, že som do toho šiel. Lenže tu je dobré poznamenať, že to čo robíme nám by malo prinášať radosť, potešenie, dobrý pocit. Preto by sa mali aj vonkajšie okolnosti z času na načas meniť. Ak je dlhodobo nepriazeň, vydržia len tí najvytrvalejší. Vlastne veď možno práve preto sú tu.

Limitovanie

michal_botansky_limitovanie_blogger

Naša myseľ vie poriadne zaviesť. Nemáme na to. Robí to každý. Doma je lepšie ako vonku. Bolí ma chrbát. Som unavený. Všetci sú aj tak lepší. Nedá sa to. Zajtra začnem. Príbehov, ktoré dostávam počas všedných dní je nespočetné. Niekedy sa tak pýtam či aj niekto druhý má podobné myšlienky. Ako je možné zbaviť sa ich. Aký majú význam v našich životoch.

Je veľa možností, ktoré sú okolo nás. Tak isto je mnoho ciest. Nie všetky sú jasné hneď. Niekedy sa k nám dostanú, inokedy sa po čase ukážu, sem tam ich vôbec nezbadáme. Možnosti a limity sú navzájom prepojené, teda aspoň mne sa tak zdá. Veľa krát pred mnou sa objavila možnosť, no ešte viac krát som sklonil hlavu. Výhovorky, príbehy, polopravdy pobehovali mojou hlavou.

Aj dnes sa stáva, že mal by som byť ráznejší pri rozhodnutiach. Viac riskovať, sem tam sa zamotám. Ako idem dňami, tak si vytváram v rôzne pravidlá, príbehy, pravdy, ktoré ma neskôr aj dosť obmedzujú. Nie len pri rozhodovaniach, ale aj pri bežných jednoduchých maličkostiach.

Ak niečomu verím, tak, že všetko sa mení. Zážitok, ktorý som zažil pred týždňom, nemusí mať také isté výstupy, ako skúsenosť z dneška pri podobných situáciách. Často zažívam na tréningoch vonku. Idem tu istú trasu niekoľko krát po sebe, vždy mám odlišné výsledky. Raz je vietor, teplo, zima, dážď, sneh, inokedy nesprávne jedlo pre tréningom, únava, málo spánku.

To isté platí aj mimo tréningov. Rozličné vonkajšie okolnosti nám hádžu polená pod nohy. Nemali by sme zabúdať ani na tie, ktoré idú od nás. Ak budem veriť svojím pravidlám, pravdám je dosť možné, že prepásnem život, keď nie celý tak časť určite.

Hovoriť o limitoch, trénovať a niekedy skočiť do neznáma má svoje dôležité miesto v živote. Chcem sa v niečom konkrétnom zlepšiť, viac trénujem, skočím bez prípravy, zabudnem na obmedzenia. Nebavme sa teraz o skákani z výškových budov bez padákov, krídiel. Tam je nad slnko jasné, ak skočím niečo sa mi stane

Je veľmi dobre mať plán, inokedy záchytné body a niekedy sa nechať len tak unášať. K tomu neveriť všetkému, čo nám naša myseľ bude podsúvať. Častokrát sa aj tak len hlava prepína do režimu prežitia, neriskovania, vsádzaniu na najbezpečnejšiu kartu, pocitu istoty a pohodlia. Mám rád limity, ešte radšej, keď zisťujem, aké dôležité je im vždy neveriť. Sem tam aj ochránia, len nie vždy od víťazstiev.

Minulosť, budúcnosť

minulost_buducnost_dialnica_blogger_michal_botansky

Sem tam sa zamýšľam nad minulosťou. Pýtam sa sám seba, čo by asi teraz bolo inak, ak by som sa vtedy rozhodol presne opačne ako teraz. Nerobím žiadne výčitky, čas už nevrátim späť. K tomu rozhodovanie bolo najlepšie ako som vtedy vedel. Tak isto sa pristihujem, keď sa pozerám do budúcnosti. Čo by som chcel, čo mám robiť, ako to má celé vyzerať. Na chvíľu obhliadnuť späť do minulosti je fajn, ak hľadám poučenie, lekcie, rady, aha momenty. Taktiež unášanie v budúcnosti je dôležité, aspoň na chvíľu. Veď o čom by bol život, ak by sme nesnívali.

Mam pocit, ako keby niektoré situácie chceli zničiť moje ego, rozvrátiť sebavedomie, jednoducho niečo vo mne zmeniť zlomiť. Za mnou je kopa rozhodnutí, ktoré nepriniesli to čo mali aspoň zatiaľ. Už niekoľko krát som sa vzdal, upravil kurz, zaťal zuby, šiel preč. Rozhodnutia ktoré sa zdali ako najlepšie, sa ako si neukazujú vôbec tak po čase.

Dobrá správa je, že nie každé zlé rozhodnutie, je zlé rozhodnutie. Prekvapíme svoje ego, dostaneme príručku, niekedy sa nestane vôbec nič. Vlastne, ono každé jedno rozhodnutie robíme najlepšie ako vieme v tej danej chvíli. Takže mám dve možnosti pozerať sa na seba ako obeť, alebo učím sa. Tie lekcie prichádzajú postupne. Niekedy sú tu takmer okamžite, inokedy je potrebné sa za nimi obracať do minulosti. Dosť o tom píše aj v múdrych knihách, životom skúsenejší o tom tiež vedia svoje.

Rozhodnutia, ktoré prišli a prichádzajú, nie vždy si dokážem všimnúť všetky okolnosti, nechal som sa uniesť vplyvom emócii, nevidel ďalej, alebo to bola náhoda. Špárať v minulosti by malo byť povolené, ak tak, len na vzdelávacie účely. Nie žiť v nej. Stalo sa to, neviem to zmeniť, no viem niečo upraviť, poučiť sa a pri najbližšej príležitosti sa rozhodnem lepšie. Možno niektoré situácie, ktoré sa javia beznádejné majú veľmi ľahké riešenia. Kto vie, ako to je. Niekedy je správne vydržať, inokedy sa vzdať, alebo nechať to všetko tak a nejako bude. Taktiež, minulosť vie rýchlo uplynúť. O tom by vedelo hovoriť mnoho generálov na dôchodku.

Nie všetko sa toči okolo nás. To už bolo povedané niekoľko krát. Robíme skvelé rozhodnutia, prácu, lámeme rekordy. Len nie vždy si to niekto všimne. Lenže robíme to v prvom rade pre seba. Sem tam dostaneme pohár, medailu, čokoládu za odmenu. Inokedy si rozbijeme koleno, nos, alebo sa nestane vôbec nič. Zabudnime na počítanie srdiečok, páči sa mi to. Áno je to fajn cítiť pozornosť, ale aj v minulosti naši predkovia dosahovali rôzne výsledky a nie vždy o tom svet vedel.

Sú články ktoré tvorím niekoľko dni, týždňov dokonca mesiacov. Je veľmi ľahké vymazať myšlienky, alebo ich nechať stratiť sa v poznámkach. Lenže viac sa mi páči, popremýšľam nad tým všetkým. Ako by to bolo ak by som, to predsa skúsil? Strach, neistota, neznáme čo ak to dokážem. Čo ak je to začiatok novej kapitoly. Vlastne to neplatí len v článkoch, pre mňa náročných tréningoch, ale aj v bežných situáciách.

Dôležité je pre mňa nežiť v tom čo bolo, ale ani ďaleko v tom čo by mohlo byť. Každý z nás robí skvelé rozhodnutia, odvádza kus dobrej prace, podáva fantastické výkony v niečom, no tak isto sem tam niečo riadne pokašleme, či máme jednoducho smolu. Aj preto vnímam dôležitosť nesprávnych rozhodnutí, snívania, ale aj vychutnávania chvíľ ktoré sa práve dejú. Čo keď sa to už nezopakuje, čo keď je to najlepšie čo by mohlo byť? Pamätám si keď na základnom vojenskom výcviku nám školitelia vysvetľovali, ako budeme do konca života spomínať. Vtedy som sa im smial.

Všetko okolo nás sa deje, my sa dejeme. Čas beží rýchlo, pomaly. Niekto ho má viac, niekto menej. Niekto tvorí, filozofuje, nepýta sa, nevie, že nemôže. Ďalší dúfa, prosí. Sem tam stretneme niekoho kto žije v minulosti, v budúcnosti. Príde aj taký, čo má na všetko odpovede. Ja verím v život, že je možno dobre trochu niečo vedieť, ostatne pozorovať, sem tam niečo vyskúšať, a nie do všetkého sa zapájať. Aj tak všetko nestihnem. Taktiež nosím si so sebou batoh poznatkov, zážitkov, emócii, rán, víťazstiev ktoré sa ku mne nejako dostali. Niektoré z nich bude možné použiť viac krát, ďalšie sa stali iba raz. Bez nich by som podľa všetkého nevedel čo viem teraz, ale zas možno niečo iné. V tomto je ten náš život skvelý, je jedna poprepletaná veľká záhada, ktorá sa žije práve v tejto chvíli.

Úseky

michal_botansky_bloger_cisla

Myšlienky opäť niekde z kopca. Nejako sa ku mne dostala poznámka, že som lepší, rýchlejší, výkonnejší. Čo tak celkom nie je pravda. Je úplne jedno či sa chceme baviť o tréningu v horách, alebo o tých bežných chvíľach. Niekedy dávno, prichádzali od mňa myšlienky, že som dobrý. Nebolo to celkom tak, mohol som len šťastie, či stretla ma náhoda.

Mám rád sociálne siete, vedia veľa ukázať, naučiť. Jedna z nich mi sleduje hodnoty tréningov. Po pravde pozerám sa na čísla len orientačne, nakoľko sú ovplyvňované používanou technikou, počasím, dĺžkou tréningu, v akej sme nálade, koľko máme od trénované a pod. Vďaka tejto vychytávke sú rôzne trate rozdelené na úseky. Systém po nahratí mapy tréningu, vyhodnocuje, ako sme jednotlivé úseky zvládli, odmeňuje za každý pokrok.

Ja som zaradený v štvrtej kategórii v stúpaní do kopcov. V praxi to znamená, že som približne o polovicu pomalší ako tí najlepší. Mne ukazuje čas prejdenie úseku, trebárs dvanásť minút a prví majú hodnoty okolo štyri, päť minút a tak ďalej. Všetko je možné upraviť, vylepšiť tréningom. Mne sa páči, že tie čísla sa dostali ku mne. V praxi si predstavujem ako dobrý musel byť prvý chalan, keď po tom kopci doslova preletel.

Aj vďaka tej sieti mám prehľad o svojom pohybe. Lepšie si viem naplánovať trasy, nakoľko poznám moje približné časy, rychlosti na jednotlivých terénoch, povrchoch. K tomu dostávam upozornenia na moje vlastne zlepšenia pred sebou. To znamená, že čím viac trénujem tým mám lepšie časy. Je v celku prekvapivé, že mnoho najlepšie dosiahnutých časoch prejdení jednotlivých úsekov, som dosiahol na konci svojich fyzických síl.

Niekoľko článkov dozadu som písal o dôležitosti užívať si nie len tréningy, ale život ako taký. Čísla sú fajn pomôcka. Mávam raz za čas tréningy zamerané na rýchlosť, na dĺžku, či prevýšenia, ale aj také, keď len idem vonka, trebárs pozrieť výhľady z Tribečskej hrebeňovky. Snažím sa viac jazdiť mimo čísiel, sledovaním tepov, zón. Je dobré o takýchto vychýtávkach vedieť. Napríklad keď sa pripravuje na súťaž, naberá sa kondícia. Nič proti nim nemám. Sú skvelo pomôckou.

Aj preto sa snažím strániť porovnávania z druhými. Neviem koľko majú od trénované, akú majú techniku, podmienky a pod. Jediný s kým sa chcem porovnávať sú moje výkony z minulosti teda s predchádzajúcich tréningov. Ten druhý môže ukázať, kam je možné dostať sa, poradiť techniku, či odhaliť tajný tip.

Ak idem na výjazd s niekým kto nemá takú kondičku ako ja, uvedomujem si, že je potrebné takéhoto parťáka podporiť, neutekať pred nim, miestami potlačiť a samozrejme raz začas počkať kúsok ďalej. Hlavne na bezpečných zjazdoch. Tak isto je dôležité zabaliť o tyčinku navyše a mať zábavu.

Veľmi jednoducho niekoho môžeme odradiť, ak sa budeme predvádzať. Jasné, že keď mam tréning na rýchlosť buď idem s niekým kto je na tom podobne, alebo sám. Zmysel mojich športových aktivít nemá byť zhadzovanie a posmievanie, práve naopak. Existuje mnoho tréningov metód, ktoré nám pomôžu zlepšiť sa. Jednou z najjednoduchších je: trénuj veľa a pomaly. Hovorí sa že časť by mala bolieť, časť by mala byť zábava a časť by sme mali odovzdávať skúsenosti druhým. Pomer si nájdeme časom ako nám bude vyhovovať.

Kazdý sme na tom podbone len sa nachadzame v rozlicnych fázach a usekoch nasich ciest. Fyzické sily vieme zlepšíť do určitého momentu. Treba na to pamätať, máme svoje limity. Tie prekonať je možno vhodné opýtať sa či je to potrebné. Teraz sa nebavíme o vybehnutí na menší kopec. Ten vybehneme tréningom. Bavíme sa ked to už naozaj dalej nejde a na druhý, tretí či štvrtý deň zjeme chladničku aj u susedov a nebudeme vedieť chodiť.

Ak stratíme zábavu, ciel, niečo čo nás poháňalo v pred, budeme stáť pred veľkou možnosťou vykašlať sa na to. Nech je ide o čokoľvek. Hlava je kľúčom k úspechu. Ak si myslíme, že už ďalej to nepôjde, tak sa veľmi mýlime. Naše telo je stvorené aby prežilo. ako náhle klesne kontrolka energie pod určitú hladinu, cítime sa unavene. Dobrá správa je, že vraj sme približne v polovice zásob energie. Aj preto sa snažme do hlavy nepúšťať situácie, myšlienky, pocity ktoré nás budú oslabovať v tých najvhodnejších chvíľach. Na to slúžia jednoduché cvičenia. Napríklad ešte kúsok, po tamtú zákrutu.

Nič sa nestane, ak nebudeme všetci športovci. Môžeme priberať nejaké to kilo, nebudeme mať záplavy hormónov šťastia po tréningoch. Na druhú stranu, asi nespoznáme bolesť pri záťažiach, daždi, vetre, či zranení. Risk patri do života, no hrozí tu bolesť z nepoznaného, z okolnosti. Možno sa zmokne, vymrzne, ale pozor tak isto hrozí úspech, že to dopadne dobre. Čím ďalej som presvedčený, ako takéto slová neplatia len pri športových tréningoch.

Čísla, rekordy a tu kde si

 michal_botansky_blogger_trening_sport_prekazky_bolest_radost.jpg

Zima bola náročná na tréningy. Bolo veľa prekonávania, sem tam zranenie, rýchle západy slnka, chladné a sychravé dni. Zimná časť sa ukončila vypovedaním pohybu kolena s nútenou prestávkou. Začiatok marca začal opatrne. Počasie sa lepšilo k tomu aj chuť po väčších výzvach, vzdialenostiach, kopcoch.

Rozdelenie času, plánovanie, sledovanie počasia, dostatočný oddych, pravidelný pohyb. Šiel preč futbal. Zdalo sa mi rozumnejšie venovať aktívne športu ako pasívnemu sledovaniu. Tým nezhadzujem žiadne sledovanie športu z tribúny, z pod, či z pred televízie. Rozložili sa tréningy na dva víkendové dni. Teraz skúšam, či je lepšie prejsť za jeden deň dvesto kilometrov, alebo každý po stovke.

S uprataním času, zlepšením počasia, príchodu dlhších dní, som si povedal, že by mohla byť prekonaná tisícka za mesiac. Prelomové bolo obdobie Veľkej noci, za štyri dni pribudlo niečo málo cez štyristo kilometrov. Nasledujúca sobota bola voľna od športových aktivít. Môžem povedať, že bola to jazda. Tie stúpania boli náročné V Štiavnických kopcoch. Zjazdy parádne a výhľady typu prídem ešte raz.

Celý apríl bol plný výziev. Technické náležitosti, hľadanie správnej výživy a jedla pred tréningami, počas. Prekonanie vlastnej lenivosti, vyvaľovanie v posteli. Samozrejme nie vždy na sto percent fungovala hlava. Zatiaľ neviem či, je ľahšie šliapať proti vetru, alebo proti vlastnej hlave.

Celkovo sa prešlo tisícštyristodvadsaťtri kilometrov, prevýšenie dvadsaťtisícdvestodeväťdesiattri metrov a minulo sa štyridsaťdvatisícšesťstoštyridsaťpäť aktívnych kilokalórii. Teraz sa to cele zdá ako nič. No pred tréningom, alebo hore kopcom som sa chcel na všetko vykašlať, hlavne v posledných dňoch mesiaca.

Zo začiatku to bolo o naháňaní za číslami, neskôr to bolo viac o užívaní tréningov, kopcov, zjazdov, výhľadov, testovaní studničiek v lesoch. Po určitom prekonaní svojich limitov prichádzalo aké si zvláštne obdobie. Bolo to skôr niečo medzi nechuťou, povinnosťou a mal by som. Tu bolo naozaj dávať pozor, aby tréningy neskončili skôr ako začnú.

Snažil som sa zachovať chladnú hlavu, zostať nad vecou, pripomínať si neustále buď tu, kde si, nie o desať, päťdesiat kilometrov ďalej. Nemá zmysel sa naháňať. Možno ušetrím pár minút pri prvých kilometroch, neskôr ich stratím príliš rýchlym vyčerpaním. Bolesti sú však súčasť, tak isto aj radosti. Dôležité je dať telu energiu, regeneráciu a oddych. Isť vyčerpaný na sto kilometrový tréningový výjazd s tisícpäťsto metrovým prevýšením bolí.

Niekoľko defektov, pokazená pumpa, nesprávne nastavené doplnenie energie, neskoré vyštartovanie na tréning, vietor, dážď, chlad, teplo, kopce, veľa kopcov, minutá voda. Výziev a prekážok bolo niekoľko desiatok. V tomto športe som úplné nový, moje skúsenosti sú takmer nulové z poznania terénu, techniky, údržby, výživy a kto vie čo ešte všetkého. Aj preto každá maličkosť je pre mňa výzva.

Pokúšam sa kam ma to celé dostane a ako ďaleko sa bude dať zájsť. Toto sa nerobí pre srdiečka, ani fotky, videa. Ide tu o niečo viac. Za mňa je pokúsiť sa prekonať vlastne hranice a následne tieto skúsenosti skúsiť použiť aj v ďalších oblastiach života.

Vždy tu bude niekto skúsenejší, rýchlejší, silnejší, lepší. Náhla zmena počasia, prídu kŕče, ktoré nemali prísť. Hlad, nechuť, bolesti. Tak isto vzniká radosť z prekonania seba samého, objavenia nových nepoznaných miest, nabratých nových skúseností, spoznania ďalších ľudí.

Tisícštyristodvadsaťtri kilometrov s prevýšením dvadsaťtisícdvestodeväťdesiattri metrov za mesiac je pre mňa naozaj rekordom. Áno dalo by sa viac, ak sa pozerám späť na celý mesiac, minimálne o sto kilometrov. Lenže mal som aj veľké šťastie, prialo mi počasie tak aby sa to celé nejako podarilo. Mohlo byť chladnejšie, viac pršať a mohli prísť väčšie technické nástrahy a mohlo byť tých kilometroch menej, alebo to mohlo viac bolieť.

To čo je teraz

michal_botansk_blogger_to_co_teraz_je

Mám obľúbený tréningový úsek, je niekde nad Zlatnom po Kompanovú lúku.Raz ráno v sobotu, bolo čerstvo po daždi v hore nikoho nebolo. Na stromoch začínali pučať listy, les vyspevoval melódie. Hľadal som vo vreckách kameru, aby sa podarilo zachytiť atmosféru ktorá bola naokolo. Lenže jedna maličkosť. Mám desiatky videí z toho miesta. Jesenné, zimné, jarné, upršané, zasnežené, zamračené, so slnkom, tesne pred západom. V tom prišla ku mne myšlienka.

V istom životnom období, keď som bo presvedčený, že je potreba prečítať všetky knihy sveta. Sa ku mne dostali knihy ktoré poukazovali na mnoho udalostí ktoré sa bežne dejú v našich životoch. Ako napríklad je dôležité si uvedomovať plynutie udalostí, byť tu na tomto mieste, premýšľať nad tým čo robím v tejto chvíli. Bolo to obdobie, keď prichádzali nové, zaujímavejšie teórie. Jedna bola lepšia ako druhá. Cítil som, sa, že teraz konečne po prečítaní nasledujúcej knihy prerazím do sveta.

Podľa všetkého sa mi do teraz nepodarilo preraziť do sveta. Vlastne, už ani neviem či chcem. Sem tam knihu chytím do ruky, veď vždy je fajn sa zamyslieť, dostať sa k odlišným pohľadom a rozšíriť slovnú zásobu. Myšlienky ktoré nachádzam v knihách sú pre mňa nové, alebo ma utvrdzujú v tom čo si myslím. Sem tam sa stane, taktiež nič.

Častokrat snívame o tom co nemáme. Taktiež nie vždy si vážime to čo máme. Možno chvíľu sa potešíme a skôr či neskôr zabudneme. Chceme viac, inú farbu, novší model, lepšie miesto a pod. Istým spôsobom je to správne, poháňa nás to dopredu. Len jedna maličosť, tu je dobré si uvedomiť, že nie všetko musíme mať. Možno je toto jedna z dôležitých myšlienok, k ďalším cestám, myšlienkam.

To, že nemusím mať všetko, taktiež všetko zažiť spomínam v niekoľkých kapitolách blogu. Ono sú to také malé veľké myšlienky, ktoré v dôležitých životných rozhodnutiach, chvíľach je dobré mať na pamäti. Nie všetko dokážem zažiť, stihnúť, vyskúšať, zaznamenať.

No a tak nejako v spojitosti s podobnými myšlienkami ma napadlo v danej tréningovej chvíli, že nezaznamenám žiadne video, či fotku z opisovaného miesta. Vždy chcem odtiaľ fotku video aby som si moment zvečnil. Aby som nezabudol, ako je tam prijemne, sychravo, zima, alebo ako tam bolo. Príbeh pokračuje ďalej.

Zachytený moment zverejňujem na sociálne siete a očakávam, že aj druhým používateľom sa bude páčiť. S nim nasleduje ďalšie reakcie plné hormónov šťastia, radosti, smútku, naštvanosti, podľa reakcii ľudí ktorých algoritmus osloví. Pre takéto reakcie, veľmi často zaznamenávam udalosti okolo mňa. Nie je to zlé, sú ľudia, čo sa takým živia.

Všimol som si jednu maličkosť, pri zachytávaní podobných chvíľ. Mi hlavou prebiehajú myšlienky: ako opíšem moment, aké slová použijem, čo hudba, filtre. Ako keby mi unikal ten moment, v ktorom sa nachádzam, pre ktorý trénujem, chodím von, do lesa, pokračujem. Nevšímam si čo sa deje okolo, zabúdam čím práve prechádzam, nevnímam zvuky vône, pohľady, terén.

Dostávame do rúk pomôcky, ktoré nám veľmi uľahčujú život. Môžeme za krátku chvíľu zhotoviť desiatky fotografií, videí. Aby sme si lepšie pamätali chvíle, ktoré prežívame. Je to skvelé, hlavne keď sa k ním vrátime o niekoľko rokov.

To čo je teraz, možno to je dôležitejšie ako fotka, video, desiatky páči sa mi to. Práve to čo sa deje teraz je skutočná podstata života. Prežiť to, čo sa deje práve v tejto chvíli. Za mňa sú to stúpania na tréningoch, vzdialenosti, trénovať proti vetru, doviesť schôdzku do úspešného konca pre všetky zúčastnené strany, mať skvelý pocit z jazdy, z dobrého jedla, či dosiahnutiu dôležitého kroku a mnoho ďalších.

Zamyslenia

 michal_botansky_blogger_clanok_prestavka.jpg

Niekedy sa cely ten kolotoč zastaví, dostaneme sa na druhú koľaj, sme z hry vonku. Pretože niečo. Zvyčajne je to naším zavinením, sem tam nešťastnou náhodou, kto vie čim všetkým. Vymýšľame si príbehy aby sme im uverili, mali čo povedať okoliu, zneli ako obeť okolností.

Vždy sa niečo deje v našich životoch. Niekto z nás je zvyknutý na vyššie otáčky, zaťaž, pracovať s väčšou zodpovednosťou. Nezabudnime aj na tých z nás, čo potrebujú pracovať rukami, mať nad sebou ochranu, niekoho kto ich povedie, ukáže, vytvorí príležitosti. Áno, áno, iste, máme medzi sebou aj výnimky, ktoré sú vo svojich kategóriách. Ani jedna skupina nie je zlá, dobrá, lepšia, horšia. Je viac ako dobré vedieť čo radi robíme, s kým a s čím.

Ráno v deň písania článku, na mňa vypadla kniha z police otvorila sa na strane kde bola podčiarknutá myšlienka v zmysle: život by sme mali prežiť a najlepšie sa nezaoberať zbytočným filozofovaním prečo sme tu, ale niečo robiť, tvoriť budovať. Som zástanca, že je skvelé niečo budovať. Vlastne bez budovania je veľmi ťažké sa pohybovať vpred. Nie každý môžeme budovať mrakodrapy, všetkým sa niečo ujde.

Za seba môžem prehlásiť, ráno sa stáva z postele ľahšie, keď je jasne vytýčený ciel. Najlepšie niečo čo mi robí radosť, vzrušenie, zimomriavky. Určite by som chcel mať vo svojom živote len veci, ktoré ma bavia, ťahajú vpred. Lenže je to ako s počasím, sú dni keď fúka, prší a je zima, tie sa striedajú s príjemnejšími. Môžem sa lepšie obliecť, zostať doma, dať si prestávku. Tiež by som chcel radšej v takýchto dňoch čítať knihu pri krbe a napchávať sa. Či je to možné? Zatiaľ neviem.

Mám rád, ak môžem byť vpredu, obkukávať od skúsenejších. Niekedy treba vyhrnúť rukávy aj na špinavé práce, pre mňa je to oprať, ožehliť, umyť riad, podlahu, či zobrať do rúk lopatu. Tak isto vnímam situácie, keď je niekto lepší, vtedy je viac ako dobré prenechať miesto. Každý dostane svoju hodinku slávy, bude sa môcť prejaviť. Niekto aj viac krát za život.

Niektoré myšlienky pôsobia pochmúrne a čitateľ si môže namýšľať, medzi riadkami svoje príbehy. Pri písaní sa to deje neustále, autor do textov schováva myšlienky aby zaujal čitateľa, alebo v ňom vyvolal myšlienkové pochody. Na to aby sme si namýšľali príbehy nepotrebujeme niekedy ani čítať. Práve namýšľanie, by sa mohlo zdať ako jedna z väčších prekážok pri budovaní, ale aj na ďalších životných cestách.

Veľakrát si uvedomuje, až keď sa deje niečo, čo sa nám nepáči, kde sme urobili chybu, nie najlepšie rozhodnutie, premrhali čas. Príjemné časy málo kedy prinesú zamyslenie sa nad tým čo robíme, žijeme, či je to najsprávnejšie pre nás. Vôbec nechcem teraz filozofovať nad minulosťou, kritikou, silou prítomného okamihu, bláznivými plánmi. Hovorí sa čim jednoduchšie žijeme život, tým ho lepšie môžeme prežiť.

Žijeme v dobe materiálnej, naháňame sa za prostriedkami, zážitkami cez cely svet. Vždy tu bol niekto, kto sa naháňal za materiálom, zážitkami. Je to jeden zo spôsobov života. Mám pocit, že je fajn si ho skúsiť na čas. Možno prídeme na ďalšie.

Život môže byť krásny, máme tu pred sebou neskutočné možnosti. Náročné býva ich rozoznať a všimnúť si ich. Taktiež nájsť spôsob ako ich čo najlepšie využiť. Zvyčajne si všímame veci, udalosti okolo nás keď sa niečo deje. Ono všimnúť, uvedomiť si je prvý krok ku zmene. Nemám na mysli, zmeniť účes, povolanie, životného partnera, partnerku. Hovorí sa, že niekedy stačia dva milimetre zmeny a dokážeme neuveriteľné veci.

Aj keď sa nič nedeje, vždy sa niečo deje. Rád spájam na konci období súvislosti. Všímam si maličkosti, ktoré ma priviedli trebárs sem. Rozoberám rozhodnutia, ktoré sa urobili, neurobili, odložili. Sem tam sa nechám strhnúť a uletím do krajiny čo by bolo keby. Veľkú väčšinu by som najradšej zmenil, lenže maličkosť, vtedy som sa rozhodoval najlepšie ako som vedel.

Pokračujem ďalej aj keď som na druhej koľaji, vyhasla mi hviezda. Dávam si prestávku, lebo je to na mňa moc. Končím idem niekam inam. Alebo využijem všetko čo mám aby som pokračovať najlepšie ako viem ďalej. Všetky rozhodnutia, ktoré urobím ma niekam dovedú. Môže sa stať niekoľko veci. Nestane sa nič. Dosiahneme to čo chceme. Nejako sa prepletieme.

Nestalo sa nič mnoho krát, viac ako som plánoval. Niečo som dosiahol a priznám sa, prišlo sklamanie. Nejako som sa prepletal a to ma držalo nad všetkým. Vlastne každá udalosť zohrávala rolu. Niekedy dôležitejšiu, inokedy druhé, tretie husle. Zobral som si prestávku, ukončili sa obdobia, priateľstva, projekty. Vytratili sa ľudia z mojich príbehov, prišli ďalší. Sem tam sa niekto vrátil.

Život zapadá do seba, zvyčajne na konci jednotlivých etáp. No to nikdy nevieme, kedy sa tak udeje. Zvyčajne je to viac o chaose, neporiadku, veď nejako bude. Mám taký pocit, že je dôležité byť otvorený príležitostiam, stať sa v niečom dobrý, pohybovať sa, budovať, vzdelávať a sem tam si len tak dať prestávku.

Každý je nahraditelný. Sú pozicie na ktorých je to zlomoch sekundy, ďalšie zoberú dlhšiu chvilu. PRídu rozhodnutia,mktoré budeme do konca života lutovať, zabludenia do slepých ulíc, stavenie na nesprávnu kartu, bolesti. Tak isto zažijeme mnoho svetlých chvil, náhod, šťastia. Vlastne a niekedy je celý život o jedno, či dvoch nenápadných rozhodnutiach.

Štyri krát sto

 michal_botansky_blogger_sport_ciel.jpeg

Bola nedeľa, ako si som prepálil tréning. Viac kopcov, kilometrov, málo jedla, počasie v rámci možností, technika poslúchala. Nedalo mi a tak nejako sa zrodil tréningový plán na ďalší týždeň. Znel úplne jednoducho štyri dni, každý z nich po stovke. Moja úloha počas týždňa doladiť jedlo, čas, trasy. Ten zvyšok nejako bude.

Počasie cez týždeň nenasvedčovalo, že by sa mohlo isť von na pol dňa. Malo pršať, fúkať k tomu byť chladno. Na poslednú chvíľu sa mi podarilo zostaviť trate, zabezpečiť jedlo, upratať v hlave, že je možné ísť von trénovať. Počasie ovplyvniť neviem, oblečenie áno, jedlo, vodu taktiež. Dôležité malo byť neprepáliť tréningy, mať ľahšie tempá, sklony a užiť si jazdu.

Tréning č. jedna. Piatok ráno, varenie obeda, priprava na tréning. Počasie vyzeralo všeliako. Len nie motivačne. Hovorím si nemám čo stratiť. Vyrazilo sa. Velkú čast sa šlo po asfatkách, nakoľko sa skúšalo nové nastavenie. Bal som sa aby neprišiel defekt. Vyrazil som okolo obeda, s lahkými prehankami, vo Vrábľoch som stretol známeho bežsca. Potešilo ma, že nie som vonku sám. Po ceste sa počasie zlepšilo. Zvyšok tréningu už šlo iba o hlavu. Lepšie to ide ked svieti slnko.

Tréning č. dva. Sobota ráno, dážď, poobede futbal. Pršalo, takmer celú noc a aj ráno, v posteli bolo viac než dobre. Ak by sa nešlo, nič by sa nestalo a práve to ma naštartovalo. Dážď utíchol niekde za Topoľčiankami. Po ceste prišlo aj stádo jeleňov sa na mňa pozrieť. Bol to zážitok. Zo Zlatna som sa pustil do Kostolian pod Tribečom. Les mal neskutočnú atmosféru, prichádza jar, všade to spieva, nikde nikoho, neskutočný pokoj. Niekde v Beladiciach prišiel na mňa defekt. Čas sa krátil, vzdať som to nechcel. Dofúkal som koleso a vydržalo domov viac menej silu vôle. Dal som to.

Tréning č. tri. Ráno bolo štipľavé, trochu stehna protestovali a čakala oprava defektu. Všetko sa akosi podarilo opraviť až na maličkosť nafúkanie správneho tlaku. Výjazd bol teda na dva krát. Tempo zo začiatku bolo rýchlejšie po kopce. Moju radosť z opravy a rýchlejšieho tempa prekazil nepríjemný dážď nad Velčicami, pomaly zapadajúce slnko. Tu som prvý krát pochopil dôležitosť poznania vlastných čísiel, rýchlosti, plánovania. Vďaka nim som došiel pred zotmením do cieľa s celkom slušným počtom kilometrov. Stihol som to.

Tréning č. štyri. Nikomu som nepovedal o ňom, vlastne niekomu a to bola chyba.„Nie si profesionál, nezvládneš to, je to veľa kilometrov”. Drozdovo, Veľká Richňava, Počúvadlianske jazero, Badáň, Kozmálovce. Na čísla to bola fajn trať, no cez zimu sa zdolali väčšie vzdialenosti aj prevýšenia. Len som sa bál, čo som mal za sebou a troch kopcov. Tie posledné ma naozaj preverili. Počasie v prvej časti tréningu taktiež. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Nebláznil som sa a zjazdil sa celkom dobrý tréning. Samozrejme pár dni ma boleli nohy a taktiež defekt. Po príchode domov, sfúklo koleso. Našťastie až doma v boxoch. Čo pred týždňom sa zdalo nemožné sa splnilo.

Zvládol som naplánovaný tréning. Nie tak celkom presne, štyri krát sto. Nie vždy skoro ráno. Dva krát po sebe sa vyskytli sa technické výzvy. Počasie tri krát bolo viac ako motivačne. Telo ani raz neprotestovalo, iba posledné dva kopce bolo cítiť nohy. Odjazdilo sa 455 km, s celkovým prevýšením 5.397 m, aktívne kilo kalórie 13.605, s priemernou rýchlosťou 21 km/h.

Pred rokom by to bolo nemožné. Pred troma, by som nevstal z postele. Pred desiatimi, by som ani nepomyslel. Sú rýchlejší, lepší jazdci ako som ja. Vidím ich čísla na sieťach pre športovcov. Majú lepšie časy, viac síl, prísnejšiu disciplínu. Možno aj viac radosti z pohybu. V tomto prípade je dôležité, že som prekonal seba. Každý mame limity vo svojich v hlavách. Najťažšie sa prekonávajú keď fúka, prší, je chladno a ešte k tomu mame isť do kopca. Ešte ťažšie si je uvedomiť, že nejaké limity vôbec máme, ich prekonanie je až druhé v poradí.

Mám radosť že som sa odvážil naplánovať takýto tréning. Ešte viac, že sa podaril. Čo z toho zobrať do bežných dni? Ukázalo sa dôležitosť mať plán. Následne ho rozobrať na menšie časti a neustále vidieť celok ako taký. Sem tam prídu prekážky, kamaráti, okolie čo preverí či to myslíme vážne. Samozrejme nezabúdajme na našu lenivosť a schopnosť uveriť, že to dnes nebude možné. Tak isto aj adaptáciu na zvládnutie náročnejších podmienok.

Zmysel takýchto a podobných tréningov je pozorovať, skúšať prekonávať svojich limitov, prekážok. Aplikovať ich nielen v ďalších športových disciplínach, ale aj mimo nich v bežných dňoch. Vôbec nemám na mysli, že teraz každý musí prebehnúť štyristo kilometrov. To už je na každom z nás, aké postupy zvolí. Viem len jedno, čím viac kilometrov od jazdím, tým viac som hladný a to nie len po rezňoch, veterníkoch a punčákov. Ďakujem všetkým, čo ma podporujú na mojich tréningoch, cestách a vlastne tejto celej jazde. Ono sa to možno nezdá, len bez podpory by to bolo o dosť náročnejšie, miestami nemožné.

Jeden telefonát, správa, dvadsať sekúnd

 michal_botansky_riziko_sprava_osolovenie.jpg

Schválne komu sa stalo, že niečo začalo správou pekne fotky, omylom vytočil nesprávne číslo, či oslovil niekoho a chvíľku sa cítil nepríjemné? Neznášam začiatky, sú plne neistoty, otáznikov, nedorozumení, vysvetľovaní a sem tam sa stane, skončia skôr ako začnú.

Chceme istotu, vtedy sa cítime fajn, máme pevnú pôdu pod nohami, lepšie sa nám zvládajú prekážky, nové výzvy, sme vo svojej koži. Teda na prvý pohľad by sa tak aj mohlo zdať. Opak je však pravdou, čim väčšie istoty dostávame tým sme pohodlnejší, nevážime si čo máme a vymýšľame čo so sebou. Česť výnimkám.

Zmeny nepatria medzi obľúbené činnosti v našich životoch. Niekedy prichádzajú postupne, inokedy nami riadne zatrasú. K tomu na nové sa horšie zvyká. Čím sme viac životom skúsení, tak tým je to ťažšie. Stáva, že ak stojíme pred zmenou, ktorá by mohla niečo zlepšiť, vyberieme si radšej ostať tak ako sme. Je to pohodlnejšie, aj keď nič tým nezmeníme. Akceptujeme bolesť z poznaného, ako si máme vybrať bolesť z neznámeho.

„Miško, daj mi čas nech sa stabilizujem.” „Nie, nedám, teraz treba skúšať viac keď sme na začiatku. Zvládneme toho viac ako si myslime.” Tak znel začiatok rozhovoru. Ak sme pod emóciami, je náročnejšie racionálne uvažovať. Chápem, že chceme mať svoje pohodlie a niekam patriť. Len maličkosť, aj ja som chcel niekam patriť a zrazu si uvedomujem, že to vôbec nie je to čo som si vysníval. Je veľmi ľahké dostať sa niekam, len nie vždy sa nám tam bude aj páčiť. Aj preto je niekedy lepšie na začiatku odpozorovať čo najviac. Aby sme aspoň tušili, či je to pravé orechové pre nás.

Sú dva spôsoby ako spoznať človeka, príležitosť. Pomaly opatrne s rozvahou, alebo skočiť. Oba sú správne, no nie vždy budú funkčné. Niekedy z toho nebude nič. Len sme skúsili.

Istota nie je dobrá nie je zlá. Čim jej máme viac, tým nás robí pohodlnejšími. Ak je jej zas málo, môžeme stratiť chuť do života, seba, dotyk s okolím.Ak príliš riskujeme, môžeme sa riadne popáliť, ale tak isto môžeme sa dostať k najlepším miestam.

Tie najväčšie príležitosti častokrát začínajú nevinne. Javia sa divne, môže isť o omyl, náhodu, či pomoc. Niekedy stačí jeden telefonát, správa, či oslovenie úplne neznámeho človeka. Veď a keby niečo, tak maximálne sa nič nestane.

Svetlo na konci tunela, údolia a doliny

michal_botansky_doliny_udolia

Najčastejšie píšem v tomto období o športe. Mám pocit, že športujem často. Okrem fyzickej námahy dostávam rôzne lekcie. Ako napríklad chcem dobré výsledky, mal by som sa dobre najesť, sem tam si dať doplnky stravy, kvalitne spať, obmedziť alkohol, ubrať veterníkov, pohybovať sa každý deň, nevnímať negatívne myšlienky, dbať na technické vybavenie, poriadne sa obliecť, sem tam mám pridať, inokedy ubrať, nezabudnúť na regeneráciu.

Šport nie je jediná oblasť ktorú žijem. Píše sa mi o nej najľahšie, lebo je to aktuálne, pamätám si posledné tréningy, lekcie, pichanie v boku, v kolene, v chrbte, do plášťa, zablúdenie v lese. To čo je cez bežný deň, je niečo podobné, len nemám na sebe obtiahnuté nohavice, vetruodolnú bundu a pred sebou neznámy kopec.

Výzvy sú každý deň, niekedy sa bavíme o tom čo budeme jesť, niekto sa baví či vôbec bude jesť. Hľadáme kto by od nás mohol kúpiť, niekto hľadá či má začo kúpiť. Mohol by som podobné možnosti rozpisovať, ale princíp je jednoznačný. Každý si zo sebou nesmieme batoh naložený niečím. Áno, sú situácie keď sa ľahšie kráča keď je začo kúpiť obed, večeru, bývanie, auto, dovolenku, investíciu, oblečenie pre deti a pod. Hmotné veci sú dôležité, uľahčujú život, no nie sú všetko.

Ono to s tými batohmi je všelijaké. Priznám sa, že vďaka športu vnímam zaťaž tak, že raz pominie. Netrvá večne. Idem hore kopcom, prevýšenie je až po vrchol tých stromov. Cesta sa síce kľukatá, za každou zákrutou očakávam výhľad, rovinku, zjazd z kopca. V poznaných kopcoch je to jednoduchšie, viem kde sa končia. V tých novým kde som do teraz nebol, si dávam nádej, že za najbližšou zákrutou som hore. Pamätám si na jedno šesť kilometrové stúpanie. Bolo neznesiteľné, cesta bola stará, rozbitá, kamenistá, predierala sa hustým lesom, stále zákruty, nevidel som poriadne pred seba.

Myslel som, že kopec neprejdem. V nohách bolo okolo osemdesiat kilometrov odšliapaných a prevýšenie okolo tisícky. Lenže stále sa šlo. Výhľady žiadne, nikde nikoho, les, stará cesta, kopec a ja. Príbeh mal šťastný koniec, boleli ma nohy po tréningu asi týždeň, ale ako tak spokojnosť, lebo sa prešlo čo sa malo.

Myslím, že podobne je to aj cez týždeň. Tiež sa veľa veci hýbe pomaly. Častokrát sa pýtam seba, prečo toto mám robiť ja? Vôbec to nie je moja práca. Potom príde za mnou niekto a hovorí, že nič nerobím. Veľa krát som chcel odovzdať kľúče, mobil, zoznam a vykašlať sa na všetko.

Na porade je všetko dôležitejšie ako daná situácia. Neskôr počas dna dostávam telefonát. Miško, kedy prídu peniaze a koľko? Kedy dostanem kľúče? Kedy a tri bodky. Sú dni, ktoré trvajú mesiace. Sú tu dni, ktoré trvajú o niečo menej.

Na jednej strane som rád, že dostávam pred seba nové výzvy. Na strane druhej nikdy som sa nestretol s nimi. Neviem koľko presne zásuviek ma byť v novostavbe a kde majú byť. Aký je konkrétny postup pri riešení stavebného povolenia a čo všetko treba k nemu. Viem, že ak je naplánovaná manželská posteľ, mali by byť na oboch stranách postele zásuvky. Úrad by mal prerušiť konanie a vyzvať čo chýba, nie čakať, či zavolám. Pýtať ďalší dokument a zas zavolať. Pozdravujem všetkých parádnych úradníkov, čo chápu, že na druhej strane je taktiež človek.

Nerád píšem o podobných prípadoch. Nedáva mi zmysel ako svet funguje. Neznášam sťažovanie a pri tom sa sťažujem, keď som na kopci, či niekoho naháňam. Všetko beriem ako školu, viem že chcem sa stať profesionálom, mám sa ešte čo učiť. Niekedy dávnejšie som písal článok o tom, že je dôležitejšie poznať niekoho kto vie ako na to, ako vedieť všetko. Možno je super byť expert v jednej oblasti, v ostatných byť niekde na chvoste. Kto vie, čo je najsprávnejšie. Sťažovanie môže niekedy vyriešiť mnoho, len možno sú aj lepšie cesty.

Najviac zúfalosti som cítil pri dlhom tréningu na Sitno. Niekde pred Kozmálovskou priehradou som už nemohol isť ďalej. Bolesť bola obrovská. Čakali ma ešte tri stúpania. Vyzul som si topánky dal som si posledné glgy vody pre vytrvalostných športovcov a fňukal od bolesti. Tréning nebol ničím výnimočný, iba som zažil prvý krát prevýšenie okolo dve tisíc metrov, dlžku okolo sto tridsať kilometrov. Ono tie tréningy naozaj bolia. Jasné, že sa pokračovalo ďalej. Na predposlednej rovinke zo zákruty sa vyrútili predo mňa dvaja chalani. Vydýchalo sa stúpanie, voda a následné som ich tak trochu prebehol. Žiadne ego, išla tma a chcel som byť už v sprche. Chalani išli asi domov od niekam, ani zďaleka nešli mojim tempom. Pozdravil som ich, len som počul rapčanie prehadzovačiek, chceli ma dobehnúť. Nebyť tých chalanov tak tu rovinku už neprejdem.

Šport, úrady, život, kolega, nadriadený, majster, akcionár, či pracovník nás vedia vytočiť, pokaziť deň, mesiac, rok, obdobie. Tak isto nás vedia naštartovať aby sme nezostali na tom istom mieste. Nech je to akokoľvek, každá situácia je iná a asi budeme na každú odlišné reagovať. Netreba zabúdať, že každým dnom dostávame nové skúsenosti. Je viac ako možné, že niečo by sme v minulosti asi spravili inak. Čas nevracajme, nekritizujme sa, k ničomu to nevedie, len budeme filozofovať keby bolo keby.

Svetlo na konci tunela je pocit, podobný ako, keď sme v doline a čaká na nás posledné stúpanie. Máme ešte niečo prejsť, aby sme sa pohli ďalej dopredu. Môžeme zostať stať, niekedy nám pošlú do cesty veselých parťákov, inokedy jeleňa, či neustupujúceho kolegu. Všetko sa deje pre nás, mame z toho niečo vyťažiť. Každá situácia si vyžaduje individuálny prístup. Nie vždy poznáme všetky okolnosti, sme pod emóciami a naše rozhodnutia by nemuseli byť najlepšie.

Múdri ľudia hovoria, že robia veľmi malo náročných rozhodnutí za deň. Male, bežné sú v poriadku. Na tie väčšie si berú čas na premyslenie. Cez týždeň nejako podobne fungujem aj ja. Je ľahké nadávať na druhého, ohovárať, klebetiť. Moje rozhodnutia nevysvetľujem, nevidím dôvod. Ani v lese na križovatke nevysvetľujem srnke, že idem po označenom chodníku a ona by tam nemal čo robiť, hľadím si svojho.

Údolia sú pre mňa časti medzi kopcami v hore kde treba nabrať síl pred ďalším kopcom. Doliny sú roviny s menšími kopcami niekde ďalej od hory, kde sa deje bežný život. Svetlo na konci tunela je pre mňa nadej, ktorú dostávam miestami aby som prešiel jednou, alebo druhou časťou života a prešiel kus cesty ďalej.

Niekedy to všetko bolí. Zavolať a opýtať ako sa veci majú, prejsť náročné stúpanie, opraviť defekt spotený vo vetre, rozhodnúť sa čo jest, či vôbec jesť. Sú dni, keď všetko ide proti nám. Vzdanie sa je tiež možnosť, nie je to zbabelé. Možno sa oplatí opýtať, či tá bolesť za to niečo pomyslené stojí. Ale ak chcem vidieť výhľad z kopca, tak ten kopec musím prejsť. Lenže nezabudnime sú medzi nami aj taký ľudia, čo sú spokojný aj z výhľadom v polovici kopca, či menšieho kopca a niekto sa uspokojí aj s rovinou.

V živote máme mnoho možností, každá jedna z nich ma svoje výhody. To čo je skvelé pre jedného, nie je pre druhého. Nemá zmysel sa hádať, presviedčať čo je lepšie, kto má viac pravdy, pocitov, videní. V prvej rade sme ľudia, ak niekomu môžeme pomôcť, tak pomôžme, ak nie neubližujme. Nečakajme pomoc späť od toho komu pomôžeme, tak sa nezmení svet. Neverím v lásku. Tú ktorú žijeme je sebecká. Ak niekomu cítim niečo prijemné, to neznamená, že ten druhý musí cítiť to isté. Skutočná láska je pre mňa cítiť niečo prijemné a neočakávať od toho druhého nič. Keď príde je to fajn a keď nie, nič sa nedeje.

Pamätám si ten pocit keď som s kamošom Jurajom vybehol prvý krát na vrch Sitno. Juraj mi začal tlieskať a k nemu sa spontánne pridali ďalší ľudia. Bol to skvelý pocit. Zabehli sme na hrad a potom naspäť k Počúvadelskému jazeru. Ten zjazd dole zo Sitna bol som nezastaviteľný, poháňal ma pocit z vybehnutia a potlesk od ľudí. Sem tam sa stane aj dnes, že niekto zatlieska. Zvyčajne sú tu úplne cudzí ľudia.

Tlieskajme druhým. Nikdy nevieme, kto potrebuje pocítiť pocit zo svetla na konci tunela, nadýchnuť sa v údolí pred výjazdom na kopec, či vyrovnať sa v doline. Každý si nesieme zo sebou batoh, no nepatrí sa vykladať bezdôvodné u druhých ľudí. Nezabudnime taktiež, že aj ten druhý ma zo sebou batoh. Niekto ma peniaze, no nemôže mať dieťa, niekto nemá peniaze a nevie sa postarať o dieťa, niekto nevie čo bude jest, ďalší si nevie nájsť vysnívanú prácu, ďalší sa cíti bezmocný.

Každý z nás prežíva rôzne obdobia. Niekedy sa nám viac páči hore, inokedy je fajn byť niekde dole, či na rovinke v doline. Život sa žije, deje, tvorí. Je veľmi dôležité si uvedomiť, že každý z nás pozerá najskôr na seba, aby prežil, zažil, odžil najlepšie ako vie. Až potom prichádzajú na rad druhí. Je to úplné v poriadku a asi to tak aj má byť. Len prosím neubližujme si, keď si nevieme pomôcť, ten čas prejde tak či tak, len to nebude o toľko viac bolieť. Čo je na konci dna lepšie? Bez kopcov by tu neboli výhľady, údolia a možno ani doliny. Nech sa nám páči to, čo nám dáva najviac radosti, možno práve teraz.