Ja a moja šou

26. december 2018 Michal Boťanský Príbehy - vízie - Všetko

Nasledujúci článok je posledným článkom v roku 2018. Na začiatku môjho písania som zverejnil svoj úplné prvý príspevok na mojom blogu 10.4.2015. Prvý rok písania som zakončil štyrmi príspevkami. Ten prvý bol prvý, posledný bol celkom fajn. Ďalší rok bol takisto skromný na písanie. Pravidelné prispievanie začalo rokom 2017 a pokračuje dodnes. Písanie ma prinieslo na nové miesta, k ďalším ľuďom, učí ma viac si všímať a núti ma byť kreatívnejší. Hlavne usporiadať si vlastné myšlienky a prekonať sa.

Písanie je pre mňa skvelá príležitosť, ako prezentovať seba, myšlienky, postoje, budovať značku vo svete on-line. Sem-tam niekto napíše a vytiahne ma na dobrý koláč. Inokedy ma na ulici zvozí, ako som to zas prehnal v tom poslednom článku. Niekedy sa pracovné rozhovory strhnú za prácu a bavíme sa o niečom, z čoho neskôr vznikne ďalší článok. Samozrejme, ten pocit, keď kliknem na možnosť publikovať, napriek všetkým pracovným povinnostiam, je neskutočný. Ešte maličkosť, zatiaľ sa nestáva často, ale predsa: „Michal, ďakujem, toto som potreboval/a.” Vtedy si poviem, oplatilo sa.

Myšlienka, ktorá ma poháňa nielen v písaní: mobilný telefón, internetové pripojenie a môžeme za pár sekúnd ukázať svetu, čo robíme. Už dlhší čas hľadám odvahu natáčať vlastnú internetovú šou. V roku 2017 boli prvé pokusy, pracovného typu. Mali okolo 50 000 zhliadnutí. Samozrejme, že najhoršie video malo najviac videní. Skvelé skúsenosti, vyskúšali sme, aké to je natáčať, napísať scenár, zabudnúť natočiť scénku, improvizovať, pokaziť, prekonať sa, samozrejme, aj strápniť sa. V tomto svete neexistujú výhovorky typu, veď nech to iný urobí namiesto mňa. Stlačiť červený gombík a ideš, teda idem.

Moja najväčšia dilema bol jazyk, ktorým budem hovoriť vo videách. Verte, toto bol jediný problém, ktorý som riešil sám so sebou. Tým, že svet je čoraz viac globalizovaný mi vôbec nedávalo význam natáčať po slovensky. Chvíľu som chcel natáčať videá s anglickými titulkami. Takáto možnosť sa mi vôbec nepáčila. Keď už prišli do môjho života GoPro a nový telefón, musel som konať, veď videom som mal väčší dosah ako blogom. Ešte k tomu môžem byť kým chcem.

Dámy a páni, mám vlastnú internetovú šou, volá sa MyThing, zverejňujem ju na IGTV a YouTube, možno neskôr aj na Facebooku, lenže tie algoritmy mi tam zatiaľ nehrajú do karát. Začínam, takže tí, čo viete po anglicky, nesmejte sa mi, naučím sa. Tí, čo viete natáčať, nesmejte sa, naučím sa. Kúpil som si aplikáciu na strihanie videí, telefón s GoPro sú jedna ruka. Vlastne, telefón, aplikácia, on-line pripojenie a GoPro je doplnok. Moje prvé pokusy boli, hm, vtipné, aj tie ďalšie sú.

Písanie ma podnecuje hrať sa so slovíčkami tak, aby moje texty dávali význam, učí ma, aby články mali formu, zmysel, príbeh, k tomu zaujímavú foto. Teším sa, až z môjho pravidelného písania vznikne prvá, potom druhá a možno aj tretia kniha. S videami to bude iná káva. Viem, že okrem technických záležitostí budem musieť dávať pozor na milión maličkostí, o ktorých teraz ešte ani len netuším. Dôvod, pre ktorý vytváram články, videá? Robia mi radosť a pravda je, že aspoň vidím, kam som sa posunul. Dobre, dobre a núti ma, aby som nespal dlho, neprešvihol východ slnka a niečo urobil so sebou.

Takže, všetci ste vítaní na mojom IGTV alebo Youtube kanále. Verím, že sa nám podarí vytvoriť ďalší zaujímavý príbeh. Ak budete mať super nápad do mojej šou, tak dajte vedieť. Keď sa Vám náhodou moje videá nebudú páčiť, zrušte odber, nepozerajte ich, len prosím nešírme zlobu. Nechajme sa isť vlastnou cestou, veď tá býva zvyčajne najlepší učiteľ.

Vianočný článok

19. december 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Premýšľal som nad vianočným článkom, inšpiráciou, ďakovaním a podporou. Vlastne, mal vzniknúť priemerný a nudný článok so želaním príjemných sviatkov a pohľadom na rok 2018. Tento rok som sa pri tejto predstave vôbec necítil dobre. Ak čítate moje články už dlhšie, viete, že vyzývam v nich seba, možno trochu aj druhých k lepším životom. Pri podmienke, že by sme sa pri tom mali cítiť dobre, nie komfortne, bezbolestne, ale dobre, napríklad z toho, ako sa prekonávame.

Tam vonku, ale aj tu v on-line svete sa dejú krásne udalosti. Vidíme, ako sa ľudia menia na hviezdy, ktoré neskôr naše životy ovplyvňujú, uľahčujú nám naše dennodenné aktivity, zabávajú nás. K tomu dostávame obrovské možnosti výberu takmer vo všetkom. Príležitosti sa na nás akoby sypali jedna za druhou. Môžeme rozvíjať naše telo, tvarovať naše mysle a samozrejme máme možnosti pracovať na našej duchovnej stránke. Znie to takmer ako v rozprávke, vianočnej rozprávke. Lenže, každá minca má dve strany.

Čím ďalej viac sa k nám dostávajú informácie o tom, ako by sme mohli zlepšiť naše životy, byť lepší, pracovať efektívnejšie, zažívať šťastný život, nebyť pod stresom, užívať si prítomný okamih, veriť v to alebo tamto. Šéf nás núti k výsledkom, doma musíme vysypať smeti, isť na nákup a ešte ráno pred prácou vyvenčiť psa. Aby toho nebolo málo, na našej obľúbenej sociálnej sieti dostávame reklamu od chlapíka, ktorý tvrdí, že vďaka jeho kurzu sa náš život zmení a keď nie, tak nám vráti peniaze. Po krátkom čase zisťujeme, že existuje milión techník na zlepšenie života, osobnosti, aury, ducha, cvičenia, myslenia, dýchania, jedenia.

Nikdy nebudeme vedieť všetko a tak isto nikdy nebude nič na sto percent dokonalé. Mám presvedčenie, že tam vonku je to ako s tancom, dva kroky dopredu jeden dozadu alebo jeden doprava a dva doľava. To najľahšie, čo môžeme spraviť, je vzdať sa. Vzdávame sa v tých najťažších situáciách, ale aj najlepších. Ak sa vzdáme v tom najlepšom, tam to aspoň dobre vyzerá a môžeme žiť z toho, čo sme dosiahli. V tom najhoršom často robíme aj rozhodnutia, ktoré nás stoja životy. Tí viac šťastní berú najhoršie situácie ako odrazové mostíky.

Pred časom som sa zúčastnil jednoduchého tréningu s Majstrom, dostal som dve primitívne úlohy. Jedna bola päťkrát lusknúť prstami a druhou som mal naznačiť na mojom čele E. Nič zložité, povedal som si na prvý pohľad. Lenže, lekcia prišla v momente, keď som mu mal prečítať moje E. Zistil som, že sú dve možnosti ako E naznačiť. Jedna je taká, že je napísané pre mňa a druhá pre druhého. Obe sú správne. Mimochodom, lusknutie prstov bolo iba odlákanie pozornosti. Koľko nedorozumení by sa vyjasnilo, ak by sme sa pozreli na E z druhej strany, potom zo svojej?

Internet nám dal do ruky obrovskú príležitosť vyjadriť svoje názory v krátkom čase. Ak ich použijeme nesprávne, môžeme niekomu zničiť jeho sen, víziu, zobrať odvahu a v tých najhorších prípadoch aj život. Nástrojov máme dnes mnoho, len zabúdajme čítať ich návody na ovládanie. Vlastne, stačí, ak si dáme pozor na náš prístup, snahu, postoj a slová, ktoré povieme.

Dnešným článkom chcem povedať, že vždy existuje viacero pohľadov na tú istú situáciu. Nikdy nevieme jednoznačne povedať, či je to zlé alebo dobré. Sme na jednej lodi, ktorá sa volá Zem. Je úplné jedno, či sú tu Vianoce, nový rok, či letná exotická dovolenka, vyhrňme si rukávy, podporme sa a všímajme si to dobré, podržme si dvere v obchode, či dajme prednosť tam, kde ju nemusíme dať. Lebo možno práve my dostaneme defekt a žiadna asistenčná služba nebude k dispozícií.

Nevhupnime do naháňania termínov, finančných prostriedkov, spoločenských, osobnostných tlakov. Nebuďme len na ozdobu, ale pridajme ruku k dielu. Prosím, nezomierajme zaživa, nenaháňajme sa, ide to aj pomalšie, pokojnejšie. Vyhneme si rukávy, ukážme, že sme ľudia a nie len na Vianoce s príjemnou textovou správou. Začnime trebárs tým, že budeme k druhým priateľský a to nie len na Vianoce.

Hlava, gól a víťazstvo

14. november 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

V utorok sme hrali florbal, vlastne hrávame ho už druhý rok. V jednom zo zápasov sme prehrávali nula – štyri. Zápas je do päť. Začali sme v tíme vrieť, zmohol som sa na výkrik, poďme dať gól. Chalani samozrejme argumentovali, mali by sme začať lepšie brániť. Nemáli sme na výber, museli sme jednoznačne dať gól. Nakoniec sme prehrali štyri – päť, bol to jeden z najlepších zápasov doteraz.

Myslím, že som dostal niekoľko lekcií v tých najlepších chvíľach. Jedna z nich bola o tom, ak budem brať všetko, čo sa deje ako školu, po čase budem dosť múdry. Ak budem dosť múdry, podľa všetkého vymyslím niečo, čo zmení svet. Múdre knihy nabádajú k tomu, že aj k tej najmenšej zmene sveta by bolo super zmeniť najskôr seba. Zatiaľ som svet nezmenil, ale svojím konaním ho istým spôsobom pomaly ovplyvňujem, či správne, to ukáže čas. Vlastne, je to možno začiatok zmeny.

Zmeny nemá nikto rád, pokiaľ ich musíme podstúpiť. Najlepšie zmeny sú tie, ktoré si uvedomíme hneď, ako sa stanú. Ešte maličkosť, sem-tam budeme nútený upraviť kurz, myslenie, nastavenia, koleso aj počas jazdy. K tomu majme na pamäti, dva milimetre môžu zmeniť všetko. Florbal, futbal, práca, rodina, akákoľvek situácia nám vie poslúžiť ako drahocenná lekcia, teda pokiaľ ju zoberieme. Takže, buď sa poučíme alebo zatrpkneme. Poďme sa poučiť, zabaviť, vyhrať a hlavne dajme do toho všetko.

Situácia je zlá:

Hneď ako sa stanú, ide nám o krk, tlaky sú obrovské, už aj tí, čo nám verili, nejako prestávajú. Máme dve možnosti, stiahneme sa alebo dáme do toho poslednýkrát všetko. Sem-tam sa stane, že sa dostaneme do situácií, ktoré sú na hranici únosnosti. Svetlo na konci tunela nie je vidno, nemáme žiadnu nádej, motív, dôvod, nič, čo by nás posunulo dopredu. Ustojme takýto tlak alebo sa na to vykašlime. No pred tým sa pokúsme dať do toho všetko, zaútočme.

Gól po góle:

Krok za krokom, zameranie sa na skórovanie jedného gólu, na jeden konkrétny ciel, víziu. Hneď ako to dosiahneme, až potom sa zamerajme na ďalší krok. Nikdy sa nezamerajme dať štyri góly naraz, u nás na florbale hráme s jednou loptičkou, takže maximálny počet gólov na jedenkrát je jeden. Neverím, že v živote je to inak. Preto nestrácajme čas s naháňaním dvoch chlapov naraz, žien, príležitostí, možností, zajacov.

Zabávajme sa:

Hrám florbal, aj iné športy, aby som sa zabavil, naučil, zlepšil, dal do toho všetko. V práci som na tom podobne. Fňukanie, sťažovanie, robenie nepodstatných činností, všímať si zbytočnosti, musí isť z našich životov preč, teda ak chceme pomýšľať na tie najvyššie priečky. Ak chceme vyhrať, najskôr musíme začať prehrávať. Nejde vždy o výhru, ale ide o to, aby som spravil všetko preto, aby som vyhral. Ak som aj prehral a spravil som všetko preto, aby to tak nebolo. Výsledok ma nezaujíma, lebo body síce dostane súper, ale tú snahu mi nezoberie nikto.

Hlava, hlava, hlava:

Každý úspech, víťazstvo, ale aj nezdar začína u nás doma, teda v našej mysli. Sme ovplyvňovaní rodičmi, kamarátmi, kolegami, tým, čo robíme, tým, s kým sa stretávame, tým, na čo myslíme. Dávajme si pozor koho a čo si púšťame k sebe. Život tam vonku chce, aby sme vyhrali, tak isto chce, aby sme si párkrát buchli koleno. Aj s buchnutým kolenom vieme prísť na prvé miesta. Každý dostane svoju šancu. Staňme sa víťazmi najskôr v hlave.

Neporovnávajme sa.

Vždy budeme potrebovať toho, čo pokazí, toho, kto zodvihne hlas, toho, ktorý zamaká, ten, čo prihrá a samozrejme takých, ktorí budú skórovať. Ak sme najlepší útočníci, nelezme do brány. Teraz je nepodstatné, čo máme obuté, na akom aute jazdíme, kde bývame. Každý z nás má svoj čas, rešpektujme to.

Každé víťazstvo sa rodí v hlave. Niekedy stačí jeden blázon, ktorý uverí a rozprúdi energiu medzi ostatných. Inokedy potrebujeme niekoho zvonku. Vyhráme, keď dáme gól, najlepšie viac ako súper. Keď budeme tam vonku, náš svet, zápas bude vyzerať tak, že to nerozchodíme, zoberme si chvíľku pred tým, ako sa vzdáme a poslednýkrát risknime úplne všetko. Nezabudnime, že najčastejšie hodnotia tí, ktorí nič nerobia. Utíšme ten malý zákerný hlások v našich hlavičkách, teda ak ide proti nám a jednoducho vystreľme na bránu.

Ponaučenie alebo o chybách

7. november 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Priznám sa, že moc nie som fanúšik chýb, nesprávnych rozhodnutí. Čím ďalej som viac presvedčený, že tam niekto vonku nás tlačí k mysleniu, ako robenie chýb nie je správne. Urobiť chybu, nesprávne rozhodnutie sa môže javiť na prvý pohľad často ako životná katastrofa. Verím, že život je plný prekvapení, zážitkov a poučných situácií, vďaka ktorým buď napredujeme alebo nie. Chyby sú výsledkom rozhodnutí, ktoré sme spravili na základe okolností v danom čase. Nie sú dobré ani zlé. Vlastne, nie sú nič, teda iba ak im dáme moc a ešte sa môžu premeniť na piliere našich úspechov. Moje chyby, ktoré som si uvedomil po ceste, neberiem ako chyby. Beriem ich ako spomaľovače, lebo ak by ich nebolo, bol by som v cieli o mnoho skôr. Tie viac pracovné som zhrnul do nasledujúcich bodov.

Prvá:

Jedna z najväčších chýb, ktorú som spravil, že som neprišiel bližšie za niekým, lebo som sa bál. Tým pádom som človeka nespoznal z osobnej skúsenosti, ale len z rozprávania od niekoho druhého alebo vôbec. V práci takáto chyba prináša katastrofálne následky. Ak nespoznáme jeden druhého, vznikne zbytočná bariéra, ktorá bude brániť takmer vo všetkých pracovných oblastiach. Takisto som neprišiel, nedal som šancu. Bariéra, ktorá vznikla, zabránila riešiť situácie s čistou hlavou a stála obe strany čas a peniaze.

Ponaučenie pre mňa: vždy sa snažím spoznať, komunikovať od prvej možnej chvíle, či ide o pracovný alebo osobný vzťah. Úprimná komunikácia ušetrí mnoho sporných situácií v budúcnosti. Tým netvrdím, že takéto situácie sa nebudú diať.

Druhá:

Tým, že som sa bál osloviť, zostal som na druhej strane rieky. Vôbec som sa nepokúšal ani len pozrieť na druhú stranu. Vytvoril som si v hlave prekážky, príbehy, vďaka ktorým bolo pohodlnejšie zostať na mieste, ako čo i len pomyslieť, že môžem viac. Vyhováral som sa, veď nikto mi nepovedal, že môžem. Bol som presvedčený, že každé víťazstvo, úspech sa rodí na ihrisku, na pracovnej schôdzke či v kancelárií.

Ponaučenie: never vždy svojej hlave. Vytvorí prekážky, príbehy, ktoré sú často nezmyselné, nepravdivé. Nevytvára ochranu pre Teba, ale chce, aby všetko bolo po starom. Vždy prejdi na druhú stranu, keď už nič iné, aspoň si sprav dobrú fotku a určite spoznáš niečo nové. K tomu všetkému je určite viac ako super byť na tej istej strane rieky, lana, konca ako náš biznis partner, ale aj životný.

Tretia:

Nepovedal som jednoznačne svojmu okoliu, čo chcem dosiahnuť. Obrazne povedané, dostali sme sa do veľa slepých uličiek. Museli sme cúvať. Oškreli sme pri tom nárazník, dostali defekt a k tomu nie vždy bolo za čo tankovať. Nikomu som akosi nepovedal, čo chcem, kam idem. Vlastne, sám som nevedel. Dostal som sa úplne mimo diania, blúdenie bolo na dennom poriadku. Moja ochota zmeniť sa bola nulová.

Ponaučenie: vždy na začiatku si povedz, čo chceš, kam ideš, pýtaj si podporu a niekoľko násobne podporu vráť. Hlavne sa hýb, inovuj, riskuj, ak postojíš, zomrieš.

Štvrtá:

„Keby som tam mal iný rozpočet na takúto parádnu marketingovú kampaň.” Dodnes s úsmevom spomínam na tieto veselé príhody. Nie je umenie minúť veľa peňazí, ale takmer z ničoho postaviť niečo. Neveril som, že často je menej viac. Whisky, cigary, večere, autá, peniaze, majetky začali udávať hodnoty v mojom živote. Ak nálepka na príležitosti nebola v podobnom duchu, tak ani som sa len nepokúsil vystreliť. Moje lietadlo sa začalo rútiť do nepoznaného. Ten sexi marketing som zhltol aj s navijakom. Len škoda, že na konci bol trojháčik.

Ponaučenie pre mňa: ak vidíš sexi babu, tak ju zavolaj na kávu, ak vidíš parádneho fešáka, vypýtaj si od neho pozvanie na kávu, ak vidíš prácu, najmi si na to niekoho, ale na začiatku si to všetko odmakaj sám. Budeš si všetky víťazstvá viac užívať. K tomu sa uč psychológiu, buď milší k ľuďom. P.S: nezabudni vždy niečo dať.

Tam vonku je veľmi veľa súbojov, nikdy nemôžeme na sto percent povedať, ktorý z nich je pre našu budúcnosť. To, čo sa ukazuje ako chyba, či niečo neriešiteľné, je často iba prezlečená príležitosť k presmerovaniu alebo uisteniu nášho smerovania.

Existuje iba jeden návod na to, aby naše životy boli bezpečné, ale takýto návod si často účtuje tie najdrahšie ceny. V šesťdesiatke, sedemdesiatdvojke môže zapríčiniť pocity typu: „Veď, keby som to vtedy aspoň skúsil.” Ževraj, to sú tie najdrahšie.

Iná možnosť.

31. október 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Moje články píšem vždy vo všeobecnosti, nikdy nie sú namierené na niekoho. Skôr v nich opisujem situáciu, ktorú som zažil tam vonku alebo tu niekde na sieti. Majú zanechať odkaz pre čitateľa, mierne podráždiť, vyvolať otázky, inšpirovať k činom či popísať konkrétny zážitok, ktorý som prežil. Nasledujúce riadky nepriamo opisujú môj vývoj, pred časom bolo všetko inak. Bol som na druhej strane toho, čo píšem. Vtedy som si ani len nevedel predstaviť, že by mohla existovať iná možnosť, pohľad, názor, skutočnosť.

Prosím, nedržme sa toho starého, už aj papierový diár nahradila aplikácia v našich telefónoch. Niekoľkotisícové nahrávacie štúdio dnes kúpime za pár desiatok alebo sto eur, takmer každý deň ho nosíme so sebou. Tam vonku je oceán príležitostí, v ktorom vyhrávajú rýchlejší. Zmysel života nie je upracovať sa k smrti. Máme okolo seba mnoho úspešných ľudí, ktorí investovali do svojich firiem neskutočne veľa, no takisto ich firmy si aj veľa zobrali. To nehovorím o tých z nás, ktorí sa dohodli na celoživotnom 40+40+40. Mnohí z nás už usilovne pracovali, no neužili si to, čo vytvorili, bolo neskoro alebo nebolo im dopriate. Dajme na tri, možno viac rokov všetko nabok, začnime ísť od nuly za tým, čo rozbúcha naše srdce. Áno, nenosí sa začínať od nuly, nosiť prepotené tričká, košele. Keď už nič iné, otvoria sa nám nové možnosti, príležitosti, dostaneme sa na miesta, o ktorých sme ani len nesnívali. Koniec koncov, vyplieska nás to. Buď to rozchodíme a ako odmenu dostaneme nové pohľady na svet alebo zatrpkneme. Či ide o celoživotnú lásku alebo životnú pracovnú príležitosť.

Prosím, snívajme, nie o ojazdených 1997 cm3 turbodiesloch, nebojme sa vystrčiť z radu, buchnúť po stole, keď príde správna chvíľa, nebojme sa dodržať slovo, byť gentlemani, správni ľudia, ľudia hodnôt, neberme, ale dávajme, k tomu vyhrňme rukávy. Netvrdím, že to má byť ľahké, ťažké, ale určite to bude iné. Počúvajme, učme sa, buďme trpezliví, príde aj na nás, len neprestaňme. Inšpirujme nie tým, čo hovoríme, ale tým, ako to hovoríme, tým, ako a čo žijeme. Vlastne, vzdialenosť odtiaľto po miesto, kam chceme isť, môže byť jeden článok, príspevok, fotka, video či pracovná schôdzka, len nikto z nás nevie, ktorá to bude. Nezabudnime, funguje všetko, len nie všetko bude fungovať nám. Podporujme nielen vtedy, keď niečo chceme od toho druhého. Podľa múdrych psychologických kníh človeka skutočne spoznáme, keď ho dostaneme do nepríjemnej situácie /spomaľme mu internet a pozorujme ho spoza kúta/. Alebo keď ten druhý nechce od nás nič, ale ani my od toho druhého. Nezabudnime, my musíme chcieť, ukázať sa, počkať, odmakať si, až potom si užiť úspech, slávu, auto, dom či vytúžený život, uskutočnený detský sen.

Prosím, nekritizujme. Hlavne nekritizujme, lebo naše ego je zranené, ohrdnuté. Ak mám kritizovať, tak konštruktívne to, čo bolo vykonané a nie osobu. Tam vonku si pýtame spätné väzby, názory iných a často zabúdame na seba, na svoj názor, rozhodnutie, dôvod, pre ktorý sme začali. Dnes je neskutočne ľahké kritizovať, stačí, ak napíšeme pár štipľavých riadkov na nástenku. Takto môžeme pár slovami zničiť niekoho sen, víziu, prácu, priateľstvo či dokonca celý ľudský život. Tam vonku je svet plný kópií, ale originálov čoraz viac ubúda. Ukážme svetu svoju originalitu, svoj rukopis, svoju jedinečnosť, neporovnávajme sa, každý je dobrý v niečom. Nebojme sa, svojich fanúšikov si nájdeme, lepšie povedané, oni si nájdu nás. Len povedzme celému svetu, čo robíme. Áno, vždy tu bude ufrflaný strýko, suseda, dokonca aj úrad, ktorým sa nebude páčiť, čo robíme, ale len preto, že dostaneme kritiku, nenechajme svoje sny, projekt založený v zásuvke písacieho stola, takéto rozhodnutie môžeme ľutovať, keď budeme mať 62, 71 či 126 rokov.

Prosím, nebuďme spotrebiteľmi, majstrami sveta, ktorí vedia všetko, nekonajúcimi flákačmi, ktorí radšej vylezú na kopec v Tatrách, ako sa pokúsia niečo vytvoriť. Nemusíme všetko vedieť. Nepotrebujeme k životu mnoho, nenaletujme reklamám, falošným príležitostiam. Nemajme toho viac, ako potrebujeme. Náš život je viac, ako mať nový dom, auto, plnú chladničku. Zaslúžime si byť šťastní, no šťastie nepramení z vlastníctva hmotných vecí, pramení od nás, a to za každých okolností, hneď po tom, ako sa rozhodneme. Áno, možno šťastie nájdeme na kopci v Tatrách, ale nie, keď budeme na úteku pred našimi životmi. Keď sa nám čokoľvek pokazí, pokúsme sa o opravu, nech ide o stoličku v kuchyni, bicykel alebo vzťah.

Prosím, uvedomme si, že mŕtvi ľudia dostavajú viacej kvetov, pozornosti ako živí. Tým nenabádam, že si nemáme uctiť tých, ktorí sú už na druhej strane. Uctievajme si aj ľudí naokolo, pozdravme, podajme ruku, keď ideme okolo, na križovatke pustime auto, ktoré nemá prednosť, keď sme na prechode neskáčme vodičom do cesty, podržme výťah, dvere, usmejme sa. Zavolajme starému kamošovi len tak, preto, že ho chceme počuť, upečme koláč pre kolegov. Nechoďme po úspechu na úkor druhých.

Dať svoj názor, sťažnosť na nástenku modrej sociálnej siete a počítať srdiečka nespôsobí žiadnu životnú zmenu. Snáď len jej zárodok. Teda, ak tomu celému podkúrime vyhrnutím rukávov. Nikto z nás nie je dokonalý, ale každý z nás môže zmeniť svet k lepšiemu, svoj život, či nepríjemnú schôdzku premeniť na zážitok. Tam vonku je svetové pódiu, keď už teda na ňom stojíme, spravme si fotku, pošlime ju ďalej, ukážme snahu, úsilie, prístup. Každý z nás musí niečo robiť, teda už keď musíme, nech je to užitočné pre všetkých. Máme mnoho nástrojov, ak chceme dať gól, musíme trafiť bránu. Prosím, trafme tú správnu bránu, ale jej výber je už na každom z nás.

Vedieť prijať.

24. október 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pre nejaký záhadný dôvod neznášam akékoľvek darčeky. O mnoho väčšiu cenu majú pre mňa na prvý pohľad nepodstatné maličkosti: prístup, snaha alebo podržanie tam vonku, keď treba. Pred časom som fungoval tak, že takmer všetko, čo som dostal, som dal niekomu ďalšiemu, či šlo o víno, čokoládu, lístok na koncert, knihu.

Vlastne naštartoval ma Jožo, to je môj kamoš, kouč, psychológ, stratég a rýpač v jednom (pre tých, ktorí nečítali predchádzajúce články, bližšie ho predstavím v knihe). Všetko som odmietal, pomoc, rady, odvoz, dokonca aj jedlo. Myslel som si, že som slušný a nemám nikoho otravovať.

Je úplne jedno, čomu veríme, karme, ezoterike, vesmírnym zákonom či veľkému kolesu. Ak nedokážeme prijímať, po čase sa určite stane, že prestaneme dostávať.

Neporozumel som tejto myšlienke na prvýkrát. Našťastie som to mal jednoduché. Jožo mi povedal, ako mi stačí zjesť čokoládu, dezert, koláčiky, krotiť sa mám na večeriach, nakoľko zjem toho trochu viac. Ťažšie to mám pri posilňovacích nápojoch, nakoľko si ich vychutnávam pomenej, mám aspoň zaujímavú zbierku.

Srandičky bokom, tým, že pracujem s ľuďmi, zažívam rôzne situácie, emocionálne výlevy, nadávania, vyhrážania, rôzne brzdenia, poviem si, že ďakujem, tak tento darček si neprosím. Nie vždy to pomôže, ale aspoň ma hneď neporazí a po čase to rozdýcham. Dnes začínam rozumieť, ako je dôležité vedieť prijať, ale aj odmietnuť akýkoľvek dar, situáciu, zážitok.

Poznáme kecy typu: život je dar, ťažká situácia nás posilni, ten rozchod bol dobrý, lebo spoznáš niekoho lepšieho, všetko zlé je na niečo dobré a pod. Každému funguje niečo iné, niekoho nepríjemná situácia celoživotne zlomí, inému otvorí oči.

Vlastne, tam vonku to nie je len o čokoládach, kvetoch, ale skôr o situáciách, na ktoré reagujeme. Život, ako keby nás chcel preskúšať cez malé nepodstatné maličkosti až po tie najťažšie situácie. Zistíme, čo všetko zvládneme, spoznáme sa a niekedy si aj pochutíme.

Chceme od života veľké veci a maličkosti nám nič nehovoria. Takisto nechceme, aby si niekto vysypával smetný kôš uprostred našej obývačky (to sú povedzme všetky tie emočné výkyvy, ktoré tam vonku na nás číhajú). Nemusíme prijať výlev zlosti, nič sa nám nestane, takisto je super úprimne sa potešiť aj z maličkostí.

Dary, situácie, zážitky dostávame, aby sme sa potešili, posunuli, či rozbili si koleno. Áno, bolí to, keď dostaneme v krásnej škatuli zabaleného jedovatého hada, či sa potkneme pri otváraní daru. Život nás odmení, dostane sa na miesta, o ktorých sme nikdy pred tým ani len nesnívali, no pred tým prejdeme cestou plnou rôznych situácií. Vedieť prijať akúkoľvek by mohol byť jeden s faktorov životného úspechu. O tom, že pred tým, ako dostaneme, máme dať, napíšem v ďalšom článku.

Riskovať.

10. október 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

„Sedím na gauči, pozerám telku, jem čipsy a zisťujem, že mám 27 rokov a môj život je nejaký čudný. Keď zostanem doma, nič sa mi nestane, budem v bezpečí, no zvažujem, že by som mohla ísť von.“ Asi takto nejako začala neskutočne dlhá textová správa, ktorú som dostal od kočky, ktorá je členom tímu, v ktorom pôsobím aj ja. Na správu som neodpísal. Zavolal som jej.

Žijeme v dobe informačnej, je pretlak takmer všetkého, inovácie prebiehajú neustále, milión návodov na všetko. Otvoríme internet, informácie, ideme na wecko v nákupnom centre, informácie, zapneme telku, aj tam sú informácie a ešte keď spustí večer suseda, uff. Čím viac informácií, tak lepšie alebo horšie? Nevieme, ale už v minulosti významní filozofi nás nabádali, ako je dobre nevedieť, ale neprestať zisťovať. Takže, čo je správne?

Návodov, názorov, pohľadov je dnes toľko, že je mimoriadne náročné povedať, čo je správne a čo nie. Isté máme len jedno, ak nič neriskneme, s najväčšou pravdepodobnosťou nezískame nič. Podstúpiť riziko, neznamená hneď úspech, ale aj získanie nových skúseností, zažitie nových zážitkov, spoznanie nepoznaného a tak isto je nutné počítať s možnosťou zlyhania.

Nie vždy máme dôvod niečo zmeniť v našom živote. Vlastne netušíme aký výhľad je z kopca, na ktorom sme nikdy neboli, to zistíme, až keď naň vyšľapeme. No ak vykráčame trebárs na ten kopec, nebude to len o výhľade , ale aj o prekonaní samého seba. Dôvod na zmenu teda môžeme nájsť po ceste. Možno sa budeme musieť nejaký čas prekonávať, kráčať s bolesťami, najľahšie, čo môžeme spraviť, je vzdať sa. Neuvidíme výhľad, nebudeme poznať cestu, nedostaneme skúsenosť.

Bolesť, strach, pot, k tomu aj risk jednoznačne patrí do našich životov. Nezabudnime, ak by všetko malo byť bezpečné, mnoho z nás by dnes nebolo tu. Dieťa sa potrebuje buchnúť, aby zistilo, ako chutí bolesť, potrebuje zažiť úspech, aby vedelo, ako chutí radosť. To isté máme v dospelom veku, potrebujeme sa udrieť, aby sme nezabudli na bolesť, takisto by sme mali zažiť úspech, aby sme nezabudli, aké je to radovať sa.

Mnoho ľudí riskuje, ešte viac neriskuje. Hrať život na istotu, je istá výhra (isté výhry nebývajú najvyššie), no hrať život s riskom má úplne iné možnosti. Nie je dobré príliš riskovať, ale takisto nie je dobré byť príliš v bezpečí.

Hovorí sa, že tí ľudia, ktorí sa nestarajú do druhých a hladia si svojho sa dožívajú vysokého veku. O tom, či riskovať alebo hrať na istotu, nechajme na každého z nás. No ak v tom druhom uvidíme niečo viac, jemne to naznačme. A keď vidíme, že to ide tam, kam nemá, tak trebárs toho človeka nakopajme, ale nie preto, aby sme ho zastavili, ale iba jemne mu upravili smer. No, to robme len v tom prípade, že sme niečo také zažili.

Mať možnosť a pritom ohroziť rodinu, kamošov, tím, seba, vôbec nevadí, keď sa popálime. Len nezabudnime na štípanie, to sa nejaký čas hojí. Takisto, ak chceme niečo risknúť a naše okolie nás nepodporuje, lebo nás chce ochrániť pred možným neúspechom, zlyhaním, či dokonca obrovskou celoživotnou výhrou, tak budeme musieť takéto okolie skôr, či neskôr opustiť.

Každý z nás môže mať lepší život, no ten zvyčajne začína vyšľapaním na kopec. No pred tým skúsme rozložiť svoje portfólio alebo sily tak, aby sme vydržali šľapať čo najdlhšie.

Zas tie vzťahy

15. august 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Jedno je isté, nikto z nás nevie, kto aký vplyv a moc má. V dnešnej dobe to platí čím ďalej viac, že úplne neznámy človek môže ovplyvňovať dôležité spoločenské dianie. Veď vlastne sa o tom píše v múdrych knihách o lídrovaní, v zmysle: „Skutočný líder vytvára ďalších lídrov, pozná, v čom je dobrý, no pritom je v úzadí, nevyžaduje si uznanie alebo slávu.” Často chceme byť úspešní, dostávať ocenenia, šéfovať svetu a k tomu byť na titulkoch vplyvných svetových magazínov. Pritom to celé môže byť úplne inak.

Začalo sa diať, že moje články číta čoraz častejšie viac ľudí. Pre nejaký dôvod sú najviac obľúbené tie o vzťahoch. OK, beriem to, o tom dokumentovaní je nuda, o inšpirácii je toho taktiež kopa, ale vzťahy sú čoraz cennejším tovarom. Hm áno, mať dnes s niekým (pracovný, rodinný, priateľský, partnerský, manželský) vzťah je mimoriadne cenný tovar. Vďaka sociálnym sieťam poznáme takmer každý každého, teda aspoň sa to tak zdá. No je rozdiel poznať toho druhého z on-line sveta, z počutia, či vidieť toho druhého reagovať v rôznych životných udalostiach.

Vzťahy sú dôležité, nech ide o suseda, farára, tetu predavačku, frajerku, primátora, či toho nafúkaného veľkého podnikateľa. Veď keď už pre nič iné, tak aspoň keď dostaneme defekt, tak nám ten nafúkanec pomôže vymeniť koleso. Povedzme si to tak, že s niektorými vzťahmi je to ako s kávou, najskôr prekonáme jej horkosť, a potom to už ide.

Často sa dostávame do situácií, kedy potrebujeme nájsť riešenie na našu životnú situáciu. Zvýšeným hlasom, agresiou nikdy nič nevyriešime, možno na krátky čas, ale ono sa to vráti vždy nejako nečakane späť. Určite každý z nás niečo z času na čas pokašle, či je to gólová prihrávka v prvoligovom zápase alebo nesprávne zaparkované auto pred obchodným domom.

Neriešme na modrej sociálnej sieti, že sused nás ráno zobúdza hlasnou hudbou. Choďme rovno za ním, prinesme mu fľašu dobrého vína s prosbou, či by sa nabudúce žúrka mohla začínať ráno po 8 a nie o 6. Vlastne, dnes je moderné sťažovanie a to nielen na modrej sociálnej sieti, k tomu motivačné citáty, na ktoré zabúdame hneď ako prídeme na preplnenú križovatku.

Nepíšem o ničom novom, pripomínam, čo už dávno všetci vieme. Jasné, pokiaľ ide o život, peniaze, ego správame sa inak. Je to prirodzené, no už keď nevieme ovládať svoj hnev, emócie, tak aspoň tomu druhému neubližujme, aj keď za to môže, lebo práve ten človek na druhej strane nám môže v budúcnosti pomôcť vymeniť defekt na kolese.

Mamut a chladnička

25. júl 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Sedím na pracovnom stretnutí s kamošom, na ktorom sa bavíme o prezentácií seba a toho, čo robíme. V tomto mám úplne jednoduchý názor: „Našou povinnosťou je dať vedieť celému svetu, čo robíme, použiť všetko, čo máme k dispozícií.” K tomu dnes nosíme vo vrecku nahrávacie štúdio, ktoré nahrádza niekoľkočlenný štáb. Za pomoci pár aplikácií a internetového pripojenia vieme vytvoriť článok, video, foto, stránku, firmu, či vyvolať pozornosť sveta. Napísal som o tejto téme mnoho článkov, ale aj mnoho ďalších ľudí vyzýva všetkých okolo seba pred príležitosťami, ktoré dnes ponúka moderný svet, teda aj nahrávacie štúdio vo vrecku. No napriek tomuto nám dnes nikto nezaručuje, že pozornosť aj získame.

S tým, ako rozprávame a tvoríme príležitosti sa otvárajú pred nami ďalšie príležitosti. Ide o akýsi labyrint, ktorý môže priniesť obrovské životné víťazstvá, priemerné životy, ale aj celoživotné prehry. Nikto z nás nepozná odpovede, môžeme niečo tušiť, no iba čas ukáže, ako sa v skutočnosti veci majú. Jedna z najlepších možností na zistenie, čo nás čaká za pomyselnými dverami labyrintu je otvoriť ďalšie dvere. Stane sa, že niekedy niekto iný otvorí pre nás dvere, inokedy ich budeme musieť rozkopnúť, teda ak chceme zistiť, čo je na druhej strane.

Určite každý z nás bol v situácii, keď nevedel čo ďalej. Zrazu ako keby všetko zmizlo, aj labyrint s ďalšími dverami. Pri bežných okolnostiach by takáto situácia mohla priniesť vlnu depresií, smútku, melanchólie a iné negatívne pocity. K tomuto stavu nám ešte viac môžu dopomôcť ďalšie vonkajšie vplyvy ako napríklad vysmiate fotky ľudí z nášho okolia, či to, že keď chceme byť šťastní, musíme cestovať a spoznávať svet. Nikdy nepoznáme úplne príbeh druhých, takže možno vysmiata fotka na modrej sociálnej sieti je len volanie o pomoc. No tým, že jej dáme srdiečko, to nezistíme. Tak isto to môže platiť opačne o nás. Ciest ako sa dostať k ďalším dverám, keď svet okolo nás nám žiadne neukazuje, je mnoho. Písali o nich mnohí svetovo uznávaní podnikatelia, psychológovia, teológovia, vedci, či ľudia z duchovnej oblasti. Preto je našou povinnosťou nájsť všetky možné dostupné cesty, ako z takýchto nepríjemných situácii von.

Požiadať o pomoc je nie vždy príjemné. No takisto nie je príjemné žiť život, kde nevidíme možnosti, či iné príležitosti. Zažil som to na vlastnej koži, keď mi istí ľudia tvrdili, že len táto konkrétna cesta je najlepšia. Nehnevám sa na nich, som presvedčený, že konali z najlepšej možnej vôle, veď vďaka nim som objavil cesty, o ktorých sa mi ani len nesnívalo. Istým spôsobom je dôležité zažiť negatívnu skúsenosť, o to si viac vážime tie pozitívne. Nie vždy sa nám podarí vyhrať, či byť za hviezdu, či doniesť domov toho najväčšieho mamuta, samozrejme aj v situáciách, keď sa s nami počíta. Zlyhanie, byť sám, pokašlať niečo je prirodzené. Aj tu máme niekoľko možností. Jedna je, že od teraz to už bude len takto a nijak inak, druhá je, tak zažil som to a od teraz to budem robiť inak.

Rozumiem dnešnej dobe, núti nás intenzívne konzumovať a k tomu odvracať našu pozornosť kade tade. Ako aj nás vyzýva byť dokonalými, či hľadať dokonalých partnerov, či uloviť najväčšieho mamuta. Je viac než isté, že čím väčšieho mamuta ulovíme, tým dlhšie budeme mať čo jesť, no nezabudnime na kapacitu našej chladničky.

Prosím, berte tento článok obrazne, za mamuta a chladničku si dosaďte to svoje. Nech je to akokoľvek, máme dnes fantastické nástroje na náš jedinečný úspech, no zároveň sa nenechajme oklamať, že čím väčší úlovok, tým je život krajší. Tým nevravím, že to tak má alebo nemá byť, na to si nájdime odpoveď každý sám. Veď koniec koncov každému z nás sa páči niečo iné. Nájdime v sebe odvahu nájsť si to svoje.

Rozhovor na schodoch a otázka.

13. jún 2018 Michal Boťanský Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Možno dnešný článok bude znieť naozaj trochu bláznivo. Nebudú v ňom žiadne rady, ale iba opis toho, čo používam tam vonku. Nepamätám si, kde som toto použil prvýkrát, no mám dva záchytné body, od ktorých sa odrážam. Prvý bol rozhovor s kolegom u mňa v kancelárií a druhý bol v nedeľu na schodoch v známom slovenskom meste.

Bola slnečná nedeľa, ako inak, trávil som ju pracovne v meste, niekto ma posunul k nejakému chlapíkovi. On len vedel, že som dobrý a možno ja budem ten človek, ktorý mu dá riešenie, ja som o ňom nevedel nič. Verte, o tom chlapíkovi by som mal vedieť niečo, je to známa osobnosť. Samozrejme, ja sa moc nekamarátim s televíziou, magazínmi a pod., takže veľká časť zo slovenského diania mi uniká. Teda, na prvý pohľad sa tak môže zdať. Viete, ja sa na dianie pýtam ľudí, tí povedia všetko. K tomu mám dobrú fintu, ktorú používam pri každom človeku. To som sa naučil z múdrych kníh: „Ak chceš niekoho spoznať, nepýtaj sa na neho okolia, ale choď rovno za ním.”

Sedíme na schodoch, bavíme sa o tom, čo chce vyriešiť, úplná pohodička. Veď v nedeľu by malo byť ľahké pracovné tempo. Mne sa na tom chlapíkovi niečo nezdalo, lenže nevedel som, čo to je, tak som sa začal pýtať: „Počuj, čo robíš?” Celkom sa chalan chytil, tak som pridával ďalšie otázky. „Čo vieš a čo by som mal o Tebe vedieť, keby som chcel byť tvoj kamoš?” Prežil som rozhovor, dohodli sme sa na spolupráci a časom sme sa skamošili. Je to vzdelaný človek, k tomu má prehľad a ja som jeho fanúšik, nielen na sociálnych sieťach (nie preto, že je populárny). Vždy, keď som v meste, tak ho vyťahujem na kávu, čaj alebo niekedy si dáme aj koláčik. Vždy sa zaujímam.

Vtipné je na tom to, že moji kolegovia sa ma pýtajú ako, či čo majú zlepšiť, aby mali lepšie vzťahy. O tých milión maličkostiach im nevravím, aj tak nepočúvajú a rozprávať, aby mi niekto prikyvoval, z toho som už vyrástol. „Úprimný záujem ukázať tomu druhému, že som človek,” je mimoriadne dôležité. Hlavne robiť to bez bočných úmyslov. „Počuj, budeme sa kamošiť a potom ty budeš môj klient.” Takto to nefunguje, aspoň u mňa nie. Mnoho mojich priateľov z detských čias, či z dospievania sa nestali mojimi klientami, ani spolu nespolupracujeme, samozrejme, že som ich oslovil. Nehnevám sa na nich, práve naopak, som im vďačný, pretože mi dovolili vyrásť a nepriamo ma donútili nájsť cestu inde.

Dlhodobosť. Nech to znie akokoľvek otrepane, najskôr si ja sám musím upratať v hlave čo vlastne chcem robiť, dosiahnuť v pracovnom, ale aj v súkromnom živote, vyhrnúť rukávy, nájsť cestu. Tých maličkostí, ktoré sú za tým je asi mnoho. No úprimný záujem o druhého alebo nájdenie toho, čo nás spája je naozaj skvelé. Ešte raz opakujem, žiadne postranné úmysly (sex, biznis, životné výhody, biznisové výhody, obchod). Áno, je možné, že sa niečo z toho udeje, ale to beriem ako bonus. Na druhej strane, keď chcem s niekým spolupracovať, poviem mu to priamo.

Je o mne známe, ak sa mi niečo nepáči, nie som tam a už vôbec sa nebavím s ľuďmi, kde cítim, že to nie je vzájomné. Neverím na boje, ani na to, kto z nás je lepší. Povzbudím, pomôžem, vyhrniem rukávy, no ak mi ten druhý kradne moje sny, nemám takého človeka vo svojej blízkosti. Jasné, mám kamošov, ktorí robia bláznovstvá, sem-tam niekomu naložím, sem-tam ukážem iné pohľady a sem-tam nechám tak. No vždy sa snažím podporiť.

Každý z nás je v niečom dobrý, no nie je našou úlohou presviedčať druhých, že to tak je. Bol čas, keď som neskutočné túžil, aby ma ľudia rešpektovali, uznávali v mojich profesiách. Dnes viem v čom som dobrý, keď ma niekto chváli, ide ma roztrhať. Pre mňa je to zbytočný čas rozhovoru. Tak isto kritiku neberiem od každého, o tom napíšem článok nabudúce. Zdravé sebavedomie, žiadne ego, či vyťahovanie.

Jasné, robíme chyby, aj mne ľudia píšu na sociálnych sieťach, že som tam dal nesprávny ypsilon. Beriem ich názor, veď majú naň nárok, na druhej strane aspoň vidím, že im nie je ľahostajné moje i/y. Okrem toho vidím, že ľudom nie som ľahostajný a sledujú ma. Ja na to idem inak. Ako som písal vyššie, hľadám to, čo nás spája, neriešim chyby, ale to, čo je dobré, teda to, čo sa mi páči. „Povedz mi o tom viac.” Pozor, ale ak ma to nezaujíma, tak sa na to nepýtam. Ešte jedna maličkosť, sem-tam chybičku spravím náročky. Veď vyvolávanie pozornosti v praxi. Verte, funguje to.

Často my ľudia riešime nepodstatné chybičky krásy. Základné pravidlo: ak kritizovať, tak medzi 4 očami a ak chváliť, tak nahlas verejne pred všetkými. Žiadne vysvetľovanie, aj tak to nikoho nezaujíma. Pred tým ako idem kritizovať, tak sa najskôr opýtam seba, či na to vlastne mám nárok.

Úprimná zvedavosť, fandenie, zaujímanie, podpora a vedieť si vyhrnúť rukávy, to je čo funguje mne, samozrejme, nie všade prejdem na prvý pokus. Rešpektujem názor každého, no nie každého si beriem k srdcu. Tak isto nevravím čo “treba”, na takéto mám svoj blog. Ja som len fanúšik, ktorý podporí hocijakú bláznivosť. Ak sa pýtaš, prečo to robím, je to jednoduché. Kritiky je veľa, ale tých, čo podporujú je málo. Tak isto mám rád, keď dostávam podporu, veď jedna úprimná vetička vie zmeniť bežného človeka na hviezdu. Vlastne, vyskúšajte si to sami, zavolajte ma na dobrý koláčik. Dobre, dobre, pôjdem aj na rezeň.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter

cesta