Netvrdím, že svet je dokonalý, zlý, alebo nespravodlivý. Skôr som zástanca, že veci sa dejú. No nie vždy tak ako chceme. Toto celé čo žijeme je jedna veľká záhada. Sú obdobia kde máme všetko pevne pod rukou. Tiež sú tu aj také, keď nejde nič podľa našich predstav a nevieme sa chytiť. Z času na čas sa to celé premieša.
Popri tom všetkom ako ideme životom, stretávame rôznych ľudí. Niekto nechá v nás hlbokú stopu, s niekým je to o zábave, iný nám ublíži, sklame, a o tých zvyšných ani nevieme, zabudneme. Niekto sa nám aj zápači. S ďalším sa skamarátime, zblížime stretávame sa mame sa radi aj tak viac. Časom dospievame, meníme sa, chceme viac, chceme to čo mame, chceme viac kľudu, alebo cestovania, zábavy, športu, leňošenia pred telkou, či niečoho iného.
Ako keby sme v určitých momentoch nosili ružové okuliare. Následne podľa nich si vyjasňujeme pravidla, rozhodujeme sa, sľubujeme, dúfame. Lenže po konkrétnych skúsenostiach okuliare odhadzujeme. Všetko chceme inak. Všetka česť výnimkám, alebo lenivcom, čo sa im nechce nič meniť.
Vlastne, keď tu je niekto kto sa nám páči, snažíme sa na toho druhého zapôsobiť úplne najlepšie. To je nad slnko jasne čo sa vtedy robí. Používame všetko aby sme vyzerali ako najdokonalejší parťák na život. Lenže po čase, keď už mame väčšiu istotu, tak pomaly začneme ukazovať aký sme v skutočnosti. Až nakoniec zisťujeme že ten druhy vôbec nie je taký parádny ako sa javil/a zo začiatku. Len ruku na srdce, ani my sa tak už nejavíme tomu druhému/ej. Nezabúdajme, aj tí najkrajší z nás, majú z času na čas nafúknuté brucho a vieme čo sa deje potom.
Pači sa mi definícia ktorú prezentuje Kanaďan Mark Bowden. Tvrdí, že sa podľa nej podvedome správame, riadime pri stretávaní ľudí a zaradujeme druhých do skupín. To je: nepriateľ, životný partner, kamarát, nikto. Ja by som len doplnil, že čim viac prechádzam životom, tak tým odlišne zaraďujem tých istých ľudí do kategórií. Čo je pochopiteľné. Nesiem si zo sebou batoh skúseností, poznatkov. Nie s každým s kým sa pozdravím, chcem aby jedol za mojím stolom. Určite nech je, len možno o pomyslené dva tri stoly ďalej. Pozdravujem všetkých, komu som sľúbil že prídem na kávu. Poznáme asi všetci.
Schádzame sa, rozchádzame, podvádzame, obchádzame sa. Je to pochopiteľné. Jeden loví, druhy hra na istotu, ďalší je za citlivku, niekto chce deti a možno aj manžela od prvej chvíle, ďalší ani len netuší čo chce. Sem tam sa pošťastí a podarí sa celoživotný vzťah. Inokedy nás niekto poblázni, vráti nám iskru ktorá nám chýbala v našom vzťahu.
Lenže niekedy je už neskoro, máme na krku hypotéku, dve deti, objednanú dovolenku do Chorvátska, alebo do Maroka. Nejako sa upokojujeme, že teda aj tak som už starý/stará, kto by ma chcel. Svet je teraz v apokalypse, nemám šancu si nájsť niekoho normálneho. Teda aspoň tak nejako by mal byť život.
Mám istú teóriu, ktorou sa riadim nejaký čas. Viem ako veľmi som strašný. Z času na čas mám aj svetlé chvíľky. Teda inak povedané, mám sa za dosť strašného človeka. Inak vyzerám keď som v spoločnosti, aj sa asi odlišne správam. Spovedať sa tu nebudem. Na to odvahu zatiaľ nemám. Veď nech sa každý pozrie sám na seba a ako veľmi je strašný. Verím, že tam vonku okolo mňa sa nájde niekto kto je tiež strašný.
Som strašný a podľa všetkého v tom nebudem sám. Možno nie tým istým spôsobom, ale určite sa nájde niekto kto pod tým dokonalým plášťom maskuje svoje skutočné ja. Takže práve tu prichádza hlavná myšlienka mojej teórie: To je ako dlho a veľmi dokážem akceptovať toho druhého strašnosť. Kam až siahajú moje hranice. Koniec teórie.
S niekým raz začas idem na tréning, s ďalším na večeru, iným raňajky, komu odpíšem hneď, komu vôbec. Len sa riadim jedným, nepozerám sa na druhých cez ružové okuliare. Skôr ako na osoby, ktoré si nesú v batohoch svoje príbehy, emócie. Sem tam sa môže stať, že sa nepochopíme, nesprávne zareagujeme. Vlastne to je to akceptovanie tej strašnosti v praxi. Myšlienka sa mi páči viac ako keby mám isť na rande a tam sa ukazujem ako ten najdokonalejší.
Len maličkosť, tak ako vnímam seba, druhých. Aj ten svet okolo mňa ma vníma nejako. V tom duchu mi posiela správy, telefonáty, či volá niekam von. Byť strašný podľa mňa znamená, byť taký aký v skutočnosti som. Nič viac nič menej. Áno, ráno moje vlasy vyzerajú strašne a nie len vlasy. Tiež keď som unavený, chorý, cítim sa pod psa, nejde mi karta. Na druhej strane o tom je život. Mám taký ten pocit, že keď sa podpisuje zmluva na vzťah, tak tam sa čestne prehlasuje, že v dobrom aj v zlom. Lenže všetci sa tomu zlému chceme vyhnúť, len to tak nefunguje. K tomu nie každý deň vyzerám ako modelka, alebo sa tak aj cítim.
