Mentalita víťaza je niečo s  čim prichádzame na tento svet a postupne času sa meníme na obete vlastných príbehov. Na začiatku sa takmer vždy pokúšame o niečo. S každým neúspechom sa častejšie podceňujeme a nakoniec mnoho z nás zostava na priemerných miestach, životoch. Na čom samozrejme nič nie je zlé. Pokiaľ sa nám tie miesta aj páčia.

Neviem čo je na sto percent správne. Pohyb, zdravé sebavedomie, aké si načúvanie svojho vnútorného hlasu by mohlo priniesť ovocie, teda to si na teraz myslím. Emócie dajme na bok, tie nás často klamú, zavádzajú. Vplýva na nás okolie, nálady, spánok, jedlo, počasie, práca, partner a kto vie čo ešte všetko.

Stáva sa mi v situáciách, že sa cítim ako keby navyše. Podceňujem sa, vyhováram sa ako na to ešte nemám. Vlastne nemusím sa ani snažiť, nemá to cenu. Takto okolo mňa prechádzali príležitosti, baby, ponuky na odlišné miesta. Naozaj v mojej mysli vládlo, aj sem tam ešte vládne, presvedčenie vopred porazeného bojovníka bez boja.

Ako tak píšem článok prihodila sa mi situácia. V ktorej počas mojej schôdzky niekto iný pristúpil a bol som poslaný za dvere. Takéto niečo bola pre mňa skúška ega, nafúkanosti, taktiež mojej márnomyseľnosti. Ten človek je na mojej úrovni v pomyslenej hierarchii. Určite nemal nič dôležitejšie na robote ako ja. Teda to boli prvé myšlienky, ktoré začali prichádzať ku mne. Bolo ich sa samozrejme viac.

Prvé čo sa robí, keď nás niečo naruší pustíme sa do práce, tvorenia. Jednoducho do činností v ktorých naše rozprávkové myšlienky pohltia aktivity. Lenže po niekoľkých chvíľach prišlo čakanie na vrátenie sa k schôdzke. Tam prišla naozajstná skúška. Nechýbalo veľa, šiel by som nafúkaný preč.

Emócie opadli, schôdzka pokračovala, odchádzal som sklamaný. Nie len s nepríjemným pocitom, ale aj s pocitom nedobre vykonanej práce. Takže opäť raz porazený. Aj keď na konci dňa to bol len pocit. Nakoniec víťaz som bol možno ja.

Ten istý pocit púšťa chodcov na prechodoch, autá z vedľajších ulíc na hlavné, pridrží dvere, usmeje sa bez dôvodné na druhých.

Netuším a ani nechcem vedieť čo sa dialo na schôdzke. Čo viem, že neviem kedy budem na druhej strane ja.

Je veľmi ľahké si namýšľať oslabujúce príbehy v ktorých hráme hlavnú rolu obete mi. Naša myseľ miluje kreativitu a dokáže vymyslieť najlepšie príbehy s nomináciou trebárs aj na Oskara. Len maličkosť, často je to všetko fikcia.

Je takmer nemožné poznať obe strany, ich príbehy, uhly pohľadov. Asi by sme museli byť psychológovia, čítači myšlienok, emócií. Preto je niekedy lepšie nechať veci plávať a odosobniť sa. Nie všetko sa deje proti nám, ale skôr pre nás.

Je skvelé podržať dvere v obchode, pustiť auto z vedľajšej cesty, pomôcť nezištne druhému bez nároku na odmenu. Aj tak ju nakoniec dostaneme. Niekedy je to práve ten pocit víťaza.