Príbeh

Nikto nie je viac

29. september 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Nasledujúci článok je skutočný príbeh, ktorý sa možno práve v tejto chvíli odohráva. Aj preto je písanie náročnejšie. Osobu, ktorej sa nasledovné slová priamo dotýkajú, menovať nebudem, vysvetlíme si to osobne pri najbližšej príležitosti. Takto aspoň zostane priestor na premýšľanie.

Chcem poďakovať všetkým fanúšikom za podporu pri mojej ceste stať sa niekým, kto bude vedieť písať. Je to náročná činnosť, aspoň pre mňa. Ľahké je spadnúť z cesty a vyhovárať sa, ako nie je čas, chuť, energia, či nemám tému na článok. Toto všetko prenechám na iných. Tak isto je náročné odosobniť sa od mnohých zážitkov, emócií, o ktorých píšem. Radšej skúšam porozumieť, čo je za tým, čo sa deje.

Písanie ma núti pozerať sa na svet, hlavne na seba ako na tvorcu, pozorovateľa, niekoho, kto spúšťa, či roztáča pomyselné mlynské koleso udalostí. Nie ufňukanca, ktorý sedí doma na gauči a nadáva na celý svet s diaľkovým ovládačom od televízie.

Zmyslom zamyslenia v článkoch nie je nikomu ublížiť a ani vyvyšovať sa nad druhými. Ide skôr o akési pozorovanie príbehu, ktorý ma stretol po ceste, či zamyslenie, že každý z nás sa môže v určitých momentoch správať tak alebo tak. Niekedy naozaj stačí len drobná pripomienka, aby sme dávali svetu to, čo od neho chceme späť.

Niekto mne veľmi blízky sa ku mne správal záhadne. Často som sa cítil, ako keby mi ubližovali, osočovali, posmievali, podceňovali. Je náročné porozumieť takýmto pohľadom v práci, ale aj doma, hlavne ak sa priamo dotýkajú nás. Okolie taktiež náročne prijímalo reakcie.

Zo začiatku to bolo všetko vtipné. Lenže každá zábava by mohla mať nejaké hranice. Nebol som fanúšikom vyvyšovania nad druhými. Sám presadzujem techniku, že každý je lepší ako ja. Či sa bavíme v práci, v behu, v živote. Tým pádom sa na všetkých naokolo pozerám z pod víťazného piedestálu.

Podľa mňa je to aj správne, ale aj inspiračné, keď vidíme pred sebou druhých a ich šikovnosti. Za správne nepovažujem vyvyšovanie, podceňovanie, nadávanie druhým, ale ani sebe.

Môj príbeh skončil skôr, ako začal, aspoň teraz sa tak zdá. Čas uplynul ako voda v rieke, i keď niekedy sa plazil. Moja obľúbená osoba zmizla. Raz za čas sa síce ukáže v najrozličnejších formách, či pošle za seba náhradníka. Dnes viem, že je o mnoho ľahšie vysypať na druhého sprchu negatívnych narážok, ako povzbudiť.

Viem o ľuďoch, ktorí zatrpkli, zhorkli, lebo nedostali to, čo chceli. Lenže v mnohých prípadoch nedostaneme to, čo chceme. Často je to viac ochrana ako ublíženie. Všetci máme čas, každý môžeme len získať, teda ak sa pokúsime. Ak zostaneme zatrpknutí a budeme svoje horké myšlienky rozširovať ďalej, ako chceme zmeniť svet k lepšiemu? Doma na gauči s diaľkovým ovládačom, či komentovaním na modrej sociálnej sieti?

Nie všetko je ružové, zlaté, ani fantastické. Áno, dostávame od života výzvy, polená pod nohy, sem-tam nami aj zatrasie. Je ťažké sa pohybovať dopredu, keď pod nami nie je pevná zem. Lenže nič netrvá večne, my máme kľúče od našej miešačky. Máme sa ukázať, prihlásiť, postaviť dopredu, dať prednosť alebo rozkopnúť dvere, usmiať sa a povedať: „Ahoj, volám sa..“

Samozrejme, ak sa nachádzame v situácií, kde nám hrozí ublíženie na zdraví, majetku, je našou povinnosťou vyhľadať pomoc. Ubližovanie by sme nemali tolerovať v žiadnom prípade.

Ten niekto som bol ja z pred piatich alebo šiestich rokov. Myslel som si, že kritika, osočovanie, posmievanie sú najlepším motivátorom. Poviem vám, že keď mi tlieskajú, tak to je pekne parádny pocit, a ten je tisíckrát lepší ako tá najdokonalejšia kritika. Môžeme argumentovať celé noci o tom, že konštruktívna kritika posúva. Istým spôsobom to aj je pravda, ale keď som raz dobrý v útoku, tak nebudem trénovať na brankárskom poste, lebo tam prepadám.

Všetci máme veľmi podobné možnosti. Áno, náhodou sa dostane ku nám kniha, myšlienka, osoba, životná situácia, ktorá zmení, ovplyvní viac, ako by sa mohlo zdať. Lenže všetci sme na rovnakej lodi, nejako sme sem prišli a nejako odídeme a to medzitým nejako bude. Veď ako sa spieva v tejto ( TU) známej pesničke: Nikto nie je viac, nikto nie je menej.

Negatívne infošky

22. september 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Pred časom som zdieľal jeden z mojich neúspechov na sociálnych sieťach. Tentokrát o tom, ako sa mi nepodarilo vybehnúť kopec. Správa sa rozšírila naozaj rýchlo, vôbec som neočakával, že toľko ľudí bude chcieť rozprávať o nevybehnutom kopci.

Zvyčajne, keď skúšam nové veci, na prvýkrát nedám nič. Jednoducho pre nejaký vyšší dôvod to pokazím. Zvyčajne prichádzajú ďalšie pokusy s odstupom času alebo danú činnosť odkladám bokom (to sa stáva minimálne, ak vôbec).

Beh trénujem, no doma také kopce nemáme. Je rozdiel behať mierne vlnitý terén a kopce so strmým prevýšením. Prezentujem sa behom aj na internete, nakoľko je súčasť toho, čo robím. Zažívam pocity, ktoré bolia, tešia a tak isto inšpirujú. Dnes po trénovaní som v dvoch tretinách kopca. Ten posledný kúsok je zatiaľ pre mňa neprekonateľný. Lenže pokračujem ďalej v tréningu. Veď fňukať doma môžem kedykoľvek, trochu bolesti pri behu neublíži.

Ako tak behám horami, zažil som potlesk od náhodne stretávajúcich turistov, povzbudzovanie a dávali mi prednosť na miestach, kde sme sa vedľa seba nepomestili. Behalo sa o dosť lepšie a cítil som po povzbudení, že poletujem nad zemou. To sa mi u nás za dedinou na poľných cestách moc nestáva.

Vybehnúť na kopec nie je len o behu či prekonaní seba. Je to viac o vytvorení návykov, ktoré nám pomôžu zdolať náročnejšie situácie v živote, práci, doma. Tak isto stojím sám pred otázkou, či sa budem druhým smiať alebo sa sám pokúsim o niečo, čo som nikdy nerobil. Smiať sa druhým je ľahké, tak isto povzbudiť druhých je ľahké. Čo ľahké nie je, je začať niečo nové a vyzerať pri tom ako začiatočník. To mnoho z nás odmieta.

Áno, moje okolie rozprávalo asi dva týždne o mojom neúspechu s posmeškom. Len je zaujímavé, že nikto z nich ten kopec nevybehol. Je to akési čudné, ak niečo neviem, tak pre aký dôvod sa posmievam druhým, že to nevie tiež. Alebo, ak niečo viem ja, ale zas ten druhý vie niečo iné, a to čo viem ja, ten druhý nevie. To taktiež nie je moc na posmievanie.

Už som veľký, zvládnem výsmech môjho okolia, že som nevybehol kopec, dostal košom, nie som dobrý v tom alebo tamtom. Predstavme si, že nás život nejde tým kurzom, ako chceme a každý v našom okolí sa bude na nás chichúňať. Chceme lepšie životy, mestá, krajiny, ľudí okolo a akosi sa zabúda, že začať by sme mali od seba. Všetko je postavené na maličkostiach, zvládaní náročných období, vybehnutých kopcov, pokašlaných príležitostiach, ale aj bláznivých osláv.

Je nepodstatné, kto sa bude na nás smiať, aj tak vysmievači tu budú vždy. Istým spôsobom je to pre nás reklama, ktorá sa bezplatne rozširuje o nás. Len je naozaj záhadné, ako rýchlo negatívne informácie vedia obletieť svet.

Nepamätám si všetkých ľudí z hôr, ktorí povzbudzujú, tlieskajú, pokrikujú. Keď bežím v kopcoch, som v eufórií a mám v hlave: “ešte kúsok”. Doma, v kancelárií, na stavbe, vlastne na všetkých cestách je podporovačov viac, tuším približne, kto sú, vážim si každého a ďakujem všetkým za podporu. Je to cítiť.

Nezabudnime podporovať nielen stlačením páči sa mi to, srdiečkom, komentom, ale možno sem-tam aj napíšme. Taktiež povedzme nejaké to pekné slovíčko. Možno práve vďaka nám bude niekto poletovať na zemou, či vybehne kopec.

Možno nie, neviem, nemám čas, nechce sa mi

1. september 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ak je niečo, čo neznášam, tak to sú výhovorky. Maximálne rešpektujem úsilie, zhodu náhod, pokašlaný deň, aj rok. Rozumiem, že existuje akási vyššia moc, ktorá aj tým najlepšie pripraveným plánom či snahe prekazí všetko.

Ako tak cupitám životom cítim, že to, čo vidím, vidím akosi jasnejšie, ale aj úplne hmlisto. Mám obrovské chute zmeniť svet a často väčšie, ako keď som mal dvadsaťpäť. Len teraz už nechcem tých milión zbytočností, po ktorých som túžil. Tak isto nechcem sa niekomu za každú cenu zapáčiť, ale ani znepáčiť. Čím ďalej viac verím, ak je čokoľvek vzájomné, je to omnoho viac trvácnejšie.

Tak isto si myslím, že nikdy nebude všetko dokonalé, ten najsprávnejší čas, či budeme na sto percent pripravení. Možno to je na tých chvíľach to dokonalé, aby sme z nich vyťažili čo najviac a nefňukali, čo keby bolo. Vždy tu bude možnosť urobiť, dosiahnuť viac nejakým spôsobom. No nie každý máme rovnaké podmienky na štarte. Čo však máme, sú možnosti, ktoré sú okolo nás. Našou úlohou je si ich všimnúť, ukázať sa, vyhrnúť rukávy a dať sa do práce alebo nič nespraviť.

Často píšem o tom, ako je život záhadou. Asi najzáhadnejšou sú chvíle, keď po niekoľkomesačných snahách sa dostávame k výsledku bez snahy. Takto nejako som sa dostal do Londýna. Prišla textová správa, vlastne chodila celý deň po častiach a vtedy som prvýkrát vedel, že niečo bude tak, ako chcem ja.

Samozrejme, pred tým ako prišiel Londýn boli výhovorky, rola obete, nadávanie si ako sa nedostanem nikdy do zahraničia. Často som ich používal. Ak sa pozerám späť, tak takéto reči, myšlienky, ale ani skutky k ničomu neviedli. Vlastne áno, spomaľovali, bolelo ma z nich brucho, hlava a viackrát nič nebolo urobené, ako bolo.

Obrovský vplyv na nás má naše okolie, a to nielen ľudia v ňom, ale aj to, čo robíme, ako trávime čas a pod. Tak isto majú svoje dôležitosti myšlienky, ktoré si púšťame do hlavy. Verím, že všetko nás istým spôsobom ovplyvňuje, ale tak isto programuje či na úspech, silu, sebavedomie, tvorbu alebo na nečinnosť, kecanie, flákanie.

Nesúďme druhých, ale ani seba, nevysvetľujme, aj tak to nikoho nezaujíma. Sem-tam preflákneme najdôležitejšie životné šance, lebo sa nám nechce, inokedy si ich nevšimneme, alebo jednoducho to nešlo. Možno naozaj existuje vyššia moc, ktorá nás akoby chráni a k tomu nie sme na tom tak zle, ako si myslíme. Nech je to akokoľvek, život je záhada, vždy mu choďme oproti, ale nezabudnime si niekedy vyfúknuť. Lebo čo keď práve vtedy sa začne diať to, o čo sa snažíme a možno úplne bez nášho úsilia. Len si prosím nehovorme, že nestíhame, nechce sa nám, či pozrieme sa na to zajtra.

Posúvanie latky

7. júl 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ako vždy mám schôdzku niekde pri káve, vode, koláčiku a bavíme sa o tom, čo sme všetko urobili. Spomíname na náročné situácie s úsmevom, ale aj na tie prijemné, ktoré sme zažili. Mám rád takéto rozhovory, sú potrebné a je dobré na obdobie vyfúknuť, vyhodiť rýchlosť a spoločne osláviť všetko to úsilie. Vždy na začiatku sa aj tak pýtam každého, čo bude potom, keď skončime jedno? Zvyčajne počas budovania toho prvého sa už začína budovanie aj toho ďalšieho.

Neznášam, ak stojím zaseknutý na mieste, nič nerobím, len tak sa flákam. Vtedy ma ide roztrhať. Mám rád pohyb, aktivitu, vzrušenie a pocit, že niečo budujem. Niekedy nás život klame a my si môžeme myslieť, že budujeme, pracujeme, vytvárame a v skutočnosti stojíme na mieste. Je to taká záhada, niekedy sa stáva a príde signál, ktorý naznačí jedno alebo druhé.

Pamätám si, keď som sa pri mojom prvom veľkom projekte opýtal na porade, čo potom, keď dokončíme. Šokované výrazy ľudí si pamätám dodnes. Vlastne moja úloha je akosi dávať dokopy ľudí s druhými ľuďmi, príležitosťami, či sem-tam ukázať, aha, pozri sem. Tak isto aj ja potrebujem posunúť, poštuchnúť, či nakopať zadok, aby som si všimol. Z času na čas je fajn dostať šokovú terapiu, aby som nezostal na jednom mieste. Aj keď sa priznám, že najťažšie je pre mňa zjesť rybu, ísť na svadbu, oslavovať vlastný sviatok, či dávať si kvapky do očí.

Na druhej strane sú oblasti, v ktorých sa rád prekonávam. To sú hlavne oblasti pracovné. O nich hovorím, píšem, ale aj natáčam videá. Zmyslom toho, čo robím, má byť vybudovanie životného štýlu, od ktorého nebude treba si zobrať dovolenku, ale práve naopak. Nebavme sa o upracovaní k smrti, to vonkoncom nie. Práca je zábava, tvorenie, plánovanie, skúšanie, hľadanie a v neposlednom rade vytváranie niečoho, čo by malo prinajmenšom zlepšiť životy ľudom okolo.

Stáva sa, že niečo vybudujeme, upokojíme sa, ešte horšie, že sa uspokojíme a zostaneme stáť. To je to najhoršie, čo sa živej bytosti môže stať. Netvrdím, aby sme sa stále niekam ponáhľali, skôr naopak, je dôležité zostať v pohybe. Mne sa páči vnímanie života ako veľkej neprebádanej záhady. Vtedy sa dostávame do možnosti neustále posúvať a objavovať.

Niektorí z nás majú v sebe od narodenia vlastnosti, vďaka ktorým vedia zmeniť, ovplyvniť, či viesť svet, tí druhí sa to naučia, odpozorujú a potom ten zvyšok potrebuje byť vedený. No každý jeden z nás má v sebe zárodky lenivosti, slabších chvíľok, nechuti do života. Práve vtedy potrebujeme niečo, niekoho, aby nás nakopol a nezastali sme na jednom mieste.

Aj preto, čím ďalej viac si začínam uvedomovať dôležitosť vedenia, poukazovania, inšpirácie. Aspoň na čas, pokiaľ naberieme odvahu postaviť sa na čelo svojho sveta, rodiny, práce, toho, čo robíme. Potom sa z nás stane niekto, kto bude inšpirovať, poukazovať, či viesť.

Okolo nás je mnoho ľudí, ktorí sú lepši takmer vo všetkom ako sme my. No každý z nás je skvelý v niečom inom. Máme dve možnosti, viesť vojny alebo potiahnuť jeden druhého. Snažím sa čerpať inšpiráciu všade naokolo. Obklopujem sa ľuďmi, od ktorých sa môžem učiť. Všímam si to, čo robia, nielen čo rozprávajú. Všímam si ich prístup a nie to, čo si myslia.

Netuším, či moje postrehy a to, čo píšem, robím je správne, to ukáže čas a história. V období písania článku mám pocit, že je super mať okolo seba niekoho tak trochu na obkukávanie, taktiež niekoho, kto sem-tam vytlačí z nás šťavu a najdôležitejšie je nabrať odvahu a postaviť sa sám za seba. Nie každý dokáže šéfovať sebe, rodine, firme, okoliu. Je to úplne v poriadku. No čo každý z nás dokáže, je pohybovať sa, aj keď malými krokmi dopredu. Tých ciest je milión, každá je dobrá, no nie každá je pre nás. Ak na hociktorej zastavíme, veľmi ťažko sa budeme rozbiehať ďalej, teda ak vôbec.

Najdôležitejšie veci

23. jún 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Tebe sa to ľahko hovorí, ty máš silnú vôľu a k tomu, mne sa nechce. Asi takto končil rozhovor s kamošom, ktorý má nadváhu. Mám ho veľmi rád a beriem ho takého, aký je. To, že má o jedno, možno dve kilá navyše ho nerobí horším človekom. Teda, predo mnou určite nie.

Písal sa rok dvetisícdesať, možno deväť, keď som prvýkrát začal cvičiť. Bolo to najhoršie obdobie, aké som kedy zažil. Žil som v Londýne a život tam bol úplne iný, no jedno mal spoločné, ak sa chce niečo dosiahnuť, musíme vedieť vyhrnúť rukávy a byť dobrí v tom, čo robíme.

Absolútne som nevedel nič o postupoch, tréningoch, iba som chcel dobre vyzerať a cítiť sa tak. Dnes si už nepamätám, či bolo začať ťažšie ako dvíhať činky. Čo si však pamätám, bola disciplína, mal som s ňou vážne vážny problém. Absolútne sme sa nekamarátili, nevedel som si zvyknúť na cvičenia, jedlo, odpočinok, vitamíny.

Všetko, čo som robil, bolo ako sa mi chcelo. Približne po troch mesiacoch prišla dôležitá zmena. Nejako sa ku mne dostala informácia o tom, že každý z nás má v sebe silu zmeniť seba, a tým aj svet. Tak som išiel do obchodu.

Večer pred spánkom vždy musela byť výdatná večera, inak deň nebol dňom, ale nočnou morou. Lenže taká maličkosť, po čase sa oblečenie akosi zmenšovalo. Vlastne, nebolo to oblečením, ale telo začalo rásť, hlavne v oblastiach, kde nemalo.

Jednoducho, musela prísť zmena, cvičenie prebiehalo, telo rástlo akosi inak, pocity boli hrozné. Kúpil som si tú najlepšiu čokoládu, akú mali v obchode. V chladničke ostala len voda a v jej strede bola krásne naservírovaná ozdobená čokoláda.

Zmena bola úplne nenáročná, najesť sa do šiestej a ak som bol doma, tak vydržať nezjesť čokoládu z chladničky. Prvé minúty boli ľahké, nenáročné, asi aj prvá hodina. No neskôr sa rozpútalo peklo. Chuť po čokoláde bola neskutočná. Čakala na mňa v chladničke, pozerala sa, žmurkala na mňa, dávala signály, zjedz ma.

Priznám sa, vydržal som. Za mňa to bolo jedno z najdôležitejších víťazstiev, ktoré sa kedy vyhrali. Ten zvyšok je už história. Dnes tento poznatok aplikujem v práci, v behu, v cvičení a samozrejme v jedení tak isto. Tak isto asi ako každý, mám svoje slabé chvíľky, keď mám chuť na sedem krémešov ako dezert či odfláknutý pracovný deň. Aj takéto dni majú svoje opodstatnenie a sú dôležité.

Je naozaj náročné začať. Môže v tom byť láska, hmotné prilepšenie, lepšie spoločenské postavenie či cítiť sa dobre pred samým sebou, no akákoľvek motivácia po určitom čase vyprchá. Stalo sa to aj mne, na pár rokov som prestal cvičiť, dal som na stranu moje sny, prestal som veriť, že môžem vyhrať.

Tak ako je náročné začať, ešte náročnejšie je pokračovať. Ak stratíme motiváciu, impulz, pocit, dôvod, pôjde sa nám naozaj ťažko. Môžeme dostať najlepšie ohodnotenú prácu, najskvelejší biznis model, najúžasnejšieho životného partnera. Najviac z nás opúšťa nové príležitosti tesne po ich začatí. Je to podľa všetkého zo strachu z neúspechu, netrpezlivosti či zachytení sa o prvé prekážky.

Tiež som zopár príležitosti po začiatkoch zahodil, na druhej strane, ak by som to neurobil, dnes nemám poznatky, ktoré mám. Áno, prišli by iné, nevedel by som zas o týchto a podobne. Nemám žiadnu istotu a čo ak filozofovanie je síce pekné, ale končí vždy len rozprávaním. Najväčšia a najdôležitejšia istota je, že my sa vieme zmeniť, adaptovať, zlepšiť o niekoľko tried.

Je ľahké sa vzdať, no to môžeme urobiť hocikedy. Disciplína, ale aj schopnosť vydržať a ísť ďalej, keď len krok po kroku patria medzi najdôležitejšie životné vlastnosti. Aby sme boli v nich dobrí, nám naozaj postačia tie najbanálnejšie cvičenia, pretože ak uspejeme v malom, je dosť veľká šanca, že uspejeme aj vo veľkom. Len nesmieme celý život trénovať malé tréningy. Je lepšie postupne pridávať a keď budeme mať možnosť skočiť do vody, skočme. Veď vzdať sa môžeme hocikedy, tak to aspoň skúsme a voľačo vydržme, veď nie sme z cukru.

Pribehy, inšpirácie a kecy

16. september 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Každý týždeň sa stretávam s ľuďmi, na ktorých mi záleží. Snažím sa čas rozdeliť na tri časti. Prvú časť týždňa mám okolo ľudí, ktorým odovzdávam skúsenosti, druhú časť týždňa som s rovnocennými a poslednú časť som s ľuďmi, od ktorých sa učím ja.

Pre nejaký dôvod verím, že ľudí, s ktorými sa stretávam, ovplyvňujú moje rozhodnutia, pohľady, vieru, inšpiráciu a samozrejme mnohé iné. Aj preto verím, že súčasťou života by malo byť vzdelávanie v akejkoľvek forme. Vzdelávanie a jeho následné aplikovanie vedomostí do praxe z nás vytvorí legendy.

Mali by sme žiť nebezpečný život. Teraz nemyslím rýchla a neohľaduplná jazda autom. Myslím skôr žitie s tým pocitom. Mal by som tú šancu skúsiť napriek tomu, že mi o týždeň hrozí prázdna chladnička a vôbec, o týždeň nemusí byť žiadna chladnička. Píše sa ľahko, lenže tam vonku riskovať pre príležitosť svoje pohodlie, niekoľko letných dovoleniek, prácu, životného partnera, možno aj všetko, neznie lákavo.

Je to úplne v poriadku, neboli sme zrodení tak, aby sme sa prekonávali, riskovali či pokúšali sa. Mozog nás s najväčšou pravdepodobnosťou ochraňuje od možných poranení, sklamaní. Lenže tak, ako nás na prvý pohľad chráni, na druhý nám podľa všetkého ubližuje a zabraňuje vyskúšať nové pohľady, zážitky, prácu, život. Dobrá správa je, že tréningom vieme prinútiť mozog, aby nás nútil byť odvážnejším. Nezabúdajme: „Ľahké veci, úlohy sú málo ohodnotené,” Jim Rohn.

To, že mnoho z nás ešte neuspelo, neznamená hneď, že sme zlí ľudia. Možno máme nesprávnu filozofiu, vieru či odpaľujeme pomyselné golfové loptičky o dva milimetre viac do strany. Čo je vlastne správne? „Choď von, pokaz všetko, čo sa pokaziť dá. Vráť sa, pozrieme sa na to, čo si urobil dobre a to zopakujeme,” tréner Jožo.

Všetci veľkí ľudia, ktorí dosiahli svoje sny tvrdia, že motivácia nie je vždy funkčná. Viac nás navádzajú, aby sme našli niečo, čo nás bude poháňať, aj keď budeme chvíľu prehrávať. Na začiatok by nás malo poháňať to, že chceme mať lepší život, ako sme mali včera. Samozrejme, že je dobré si povedať, čo je treba urobiť, aby to bolo lepšie, ako včera. Začať postupne, nie obrovskými skokmi, lebo skončíme skôr, ako začneme.

Chceme byť najlepší v tom, čo robíme? Trénujme, skúšajme, praxujme, stážujme, aj keď bezplatne, pozor nikdy nie zadarmo. Obkukávajme, pozorujme, vnímajme, nasávajme názory, pohľady, myšlienky, činy. Všetko, čo nám ako-tak dáva zmysel aplikujme čím skôr tam vonku, možno sa popálime alebo sa nestane nič na prvý alebo druhýkrát. Preto nie všetko, čo robíme, čo sa učíme, musíme ihneď zdieľať so svetom. Nič nám neutečie. „Ak nemôžeme mať viac času a chceme lepšie ekonomické výsledky, pridajme do toho, čo robíme väčšiu hodnotu,” Jim Rohn.

Ak uspejeme, ľudia nebudú uctievať nás, ale pozíciu, na ktorej sme. O tom, čosi už porozprával Arnold Schwarzenegger. Naša terajšia práca nemusí byť naša konečná destinácia, ale ak ju budeme odvádzať najlepšie, ako vieme, budeme mať otvorené oči, myseľ, podľa všetkého nám otvorí nové dvere, miesta, pozície, možnosti. Veľké výsledky zvyčajne prichádzajú po mnohých zlyhaniach či neúspešných rokoch. „Náš život môže byť pre druhých varovanie alebo príklad,” Jim Rohn.

Popritom nezabudnime na oddych, relax či krátkodobé flákanie. Najlepší oddych je aktívne tvorenie, dovolenkovanie, športovanie. Už slávny Baťa zavádzal koncept osemhodinového pracovného času, osemhodinového odpočinku a následne osemhodinového spánku. Ak niečo nebolo v poriadku, mali by sme na krku vedúceho pracovníka s dohovorom o dôležitosti narábania s časom. Nech je to akokoľvek, ak budeme v práci tráviť milióny hodín mesačne podľa všetkého prídeme o rodinu, zdravie, možno aj život. Preto je dôležité vedieť na chvíľu aj vypnúť, ale tak isto aj zapnúť.

Bonus: jedna z najlepšie platených pozícií je líderstvo. Práca s ľuďmi je jedna z najnáročnejších, ktoré môžeme vykonávať. Vychovávanie detí, vedenie futbalového tímu či nasadenie hlavy za spoločnosť. Má mnoho výhod, za veľmi krátky čas budeme aktívne nútení sa zlepšovať, pracovať na sebe, mať čuch na dianie. Zvládať náročné úlohy, byť pod tlakom, ovládať svoje, ale aj druhých emócie. Vedieť sa postaviť za druhých a zobrať chybu na seba. Či stiahnuť sa do úzadia, ak sa niečo podarí a nechať uznanie druhým. „Vlastne, úspešné líderstvo by malo byť o objavovaní toho, v čom sú druhí ľudia dobrí,” John Maxwell.

Preto verím, že ak chceme v živote dosiahnuť pomyselné výšky, máme pred sebou veľmi veľa náročnej práce. V mnohých prípadoch pôjde o na prvý pohľad nezmyselné úlohy, nepodstatné myšlienky, ale aj o nasadenie vlastného krku. Každý z nás má v sebe niečo, v čom sme jedineční, preto ak máme možnosť, či vytvorme možnosť povedať o tom svetu. Povedzme to pekne, so štýlom a podporme na našich cestách druhých. Veď čo je krajšie, ako byť obklopený ľuďmi, ktorí sa majú parádne a ťahajú za tu istú stranu pomyselného povrazu.

Kam sme ochotní zájsť

2. september 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Často sa stretávam s ľuďmi, ktorí dosiahli svoje životné sny, ciele, vízie. Tráviť s nimi čas je pre mňa niečo neopísateľné. Sedím oproti nim, pýtam sa a s nadšením počúvam ich postoje, skúsenosti, poznatky. Pre nejaký dôvod verím takejto forme komunikácie, ako jednej z najlepších na vymieňanie a posúvanie pomyselného výťahu menej skúseným generáciám.

Len robiť nestačí. Nemôžeš robiť celý rok a ísť potom na dovolenku do Karibiku na dva týždne. To nie je správne. Život by mal mať väčší zmysel, ako letná či zimná dovolenka. Často sa hovorí o pobyte, športe, budovaní či hľadaní hlbšieho zmyslu. Asi takto znejú podhľady skúsenej generácie pri mojich rozhovoroch. Ako keby sa ma snažili varovať pred naháňaním sa len za prácou.

Je správne ísť do Karibiku a nejaký čas na to robiť. Ale tak isto je správne v živote snažiť sa viac, ako včera. Nie každý si môže dovoliť hrávať golf či vysnívanú dovolenku. Správne určite nie je v živote sa o nič nepokúsiť, nesnívať a nesnažiť sa dosiahnuť niečo, čo nám robí radosť. Najčastejšou odpoveďou na hľadanie hlbšieho zmyslu je v napredovaní, v raste osobnosti, ľudí okolo nás, rodiny, samozrejme patrí k tomu aj napredovanie v kariére.

Mám okolo seba tím ľudí. S niektorými sa mi robí dobre, s inými o niečo viac. Časť z nich je omnoho ďalej ako ja a druhá trochu za mnou (bavíme sa o vnímaní, pohľadoch či skúsenostiach). Lenže podľa všetkého, ak by neboli okolo mňa, asi by som nevedel robiť to, čo robím dnes. Rovní sme si všetci, no na trhu až tak nie (J. Rohn). Pretože niekto má viac skúseností, druhý zas viac výdrže, ďalší sa viac snaží a ešte sú tu aj takí, ktorí majú o niečo viac životného šťastia. Jedno je viac ako isté, šance máme každý. Nie každý z nás bude jazdiť na talianskom športovom aute či vlastniť lietadlo, jachtu na Bahamách.

Rozhodnutia, viera, vízie, sny, disciplína, činy, každodenná práca, prístup, to, čo robíme navyše, či to, čo robíme, keď nás nik nevidí, majú obrovské vplyvy na naše zajtrajšky. Preto neustále snívam, hlásim sa, vytváram okolo seba možnosti, prikladám ruku k dielu či len jednoducho pracujem. Dnes začínam vnímať, že môžem sa dostať na miesta, o ktorých som ani len nesníval, ale tak isto tuším, že to môžu byť miesta, ktoré sú bežné, príjemné, neobľúbené a pod. Mnoho času trávim s ľuďmi, od ktorých sa učím, vyhľadávam miestnosti, kde nepatrím medzi najchytrejších a sem-tam sa postavím pred tabulu a odovzdám moju omrvinku skúseností ďalším.

Kam sme ochotní zájsť, aby naše životy boli podľa našich najkrajších predstáv? Do fitka? Zabehať si na zablatené pole za dedinou? Otvoriť knihu o komunikácií? Ísť za človekom, ktorý je tam, kde chceme ísť my? Či sa zopár rokov naháňať? Nech je to čokoľvek, ak nič nespravíme, podľa všetkého zostaneme na mieste. Zostať na mieste nie je zlé, lenže či to tak bude aj o dvanásť rokov?

Úspech na domacej pôde

8. júl 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Nasledujúce slová budú poznatky, ktoré som pozbieral cestou. Nemusia byť správne, no sú moje pohľady, ktoré som si preložil do svojich slovníkov vždy najlepšie, ako som vedel. Takže ak ich chce niekto skúšať, tak na vlastné riziko. Vlastne všetko, čo píšem spadá pod tieto informačné náležitosti.

Máme také čudné zvyky, verím, že nie všetci. Sem-tam sa stane, že ak sa na niečom popálime, zvyčajne v dospelosti, pri najbližšej podobnej situácií pribrzdíme, či dokonca spravíme všetko, aby sme sa nepriblížili. Vlastne k tomu si nahovárame všetko možné, aj nemožné, vo väčšine sa tak dostávame do role obete alebo hľadáme svoju spravodlivosť. Nech je to akokoľvek, budú sa nám diať v živote na prvý pohľad nepekné udalosti, v ktorých sa ocitneme náhodne, nešťastne, omylom, ale aj vedome.

Budeme priamo aj nepriamo vyzývaný mať o sebe pochybnosti, lebo niečo. K tomu ak sa pridá kritika či polopravdy, ktorým uveríme, skôr či neskôr sa dostávame do nepeknej pasce. Potom si liečime rany osudu na partneroch, deťoch, v práci na kolegoch, na cestách, ale aj na sebe. Mnoho kníh, návodov, teórií už bolo napísaných, povedaných ako z bludného kruhu von.

Neznášam kritiku, tak isto chválu, podľa mňa sú to brzdy, ktoré bránia v ďalších pokračovaniach. Naopak mám rád rady, poznatky, pohľady skúsenejších, sem-tam buchnutie po pleci, že práca bola dobre spravená. Poprípade poďakovanie za robotu (prístup) navyše. Žiadne kŕmenie ega a hranie sa na niekoho, veď predsa každý z nás je nahraditeľný.

Je vlastne akosi fajn si uvedomiť seba, spoznávať sa, pokúsiť sa prísť na to, čo nás robí šťastnými a nezabudnúť dať niečo späť druhým, okoliu, ale aj sebe. Tu sa otvára citlivá otázka, čo je správne, čo už je veľa, čo málo, či byť sebecký alebo ísť na úkor seba. Zatiaľ som neprišiel na to, čo je najsprávnejšie. Často som sa ocitol v extrémoch, že som dával viac, hlavne do práce. Tým šiel môj život nabok, až som sa ocitol v situácii, kedy som sa prichytil, že si nedokážem pomyselný úspech ani len predstaviť.

Uveril som, že vonkajšok hovorí o našich úspechoch. Lenže to nie je vždy pravda. Tak som si vyhrnul rukávy. Prišiel ranný beh, cvičenie, úprava stravy v prvom kole. Teraz začína druhé a to je v práci. Ak chcem robiť tento svet lepším, najskôr ja sám sa musím cítiť dobre, no nie na úkor druhých. Dať dokopy telo nestojí takmer nič, do hlavy sa dajú naliať poznatky druhých a k tomu sa dajú získať aj svoje. Okolo nás je kopa možností a k tomu je nás kopa, ktorí nevieme, čo chceme, nepoznáme, čo nás robí šťastnými. Je to v poriadku nevedieť, čo v poriadku nie je a nikdy nebude, že sa postavíme do kúta a ani sa nepokúsime. Naše životy sú o výhrach, ale aj prehrách. Ak by nebolo jedných, nevážili by sme si druhé, aj preto potrebujeme sem-tam dostať do nosa, aby sme pri najbližšej príležitosti vedeli povedať: huráá, dali sme to, teraz poďme ďalej.

Také isté dni

29. apríl 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

„Nerozumiem, prečo ukazujú tie isté miesta, výhľady, schôdzky, tie isté videá, fotky, príbehy. Naozaj nerozumiem. Keď sa pozriem na seba, tak taktiež žijem akýsi stereotyp. Nikoho nezaujímam, to viem na sto percent. Aj preto prispievam a teším sa len z momentov, ktoré sú pre mňa výnimočné. Nudí ma, keď moji priatelia pridávajú stále to isté. Na čo to robia? Veď aj tak im nikto nedáva srdiečka.”

Tak začal niekoľko-minútový monológ, ktorým sa ma snažil “niekto” z mojich priateľov odkecať od toho, aby som používal sociálne siete, videovanie, písanie článkov. Mal by som ich používať len, keď “zažijem” výnimočnú udalosť. Nakoľko som nudný, nezáživný, konzerva, neviem to a donekonečna robím to isté. Ocitol som sa pred dvoma možnosťami, čo urobiť, ako zareagovať.

Tie slová, ktoré boli povedané, neboli moje. Nič ma do toho nebolo. Vonkoncom tu nebol žiaden súboj, ani hádka. Vlastne, tak sa bežný rozhovor javil z mojej strany. Ako som sa mýlil. Kamoš ma mal tak v zuboch, že cieľom stretnutia bolo zobrať mi telefón, kameru, vymazať všetky účty, hlavu, aby som sa nikdy, ale naozaj už nikdy pred svetom neukazoval a zaradil sa do bežného života ako všetci ostatní.

Nikdy nevysvetľujem, hlavne nie kamošom, známym, rodine, nepočúvajú, nezaujímajú sa a majú svoje disko príbehy. Koniec koncov, čo koho do toho, čo robím. Moje činy, rozhodnutia, moje prehry či úspechy. Tým nikoho názor neznehodnocujem, práve naopak, počúvam, len nie všetko si beriem k srdcu. Pretože každý z nás má svoj príbeh, vieru, presvedčenia, uhol pohľadu a páči sa nám niečo iné.

Po vypočutí celého príbehu som jednoznačne odpovedal: „Máš pravdu.” Tým pre mňa daná téma skončila. Iskry z jeho slov cítilo na desiatky metrov od nás, takže nebolo nič viac treba pridávať. Chcel som tému zhodiť zo stola a baviť sa radšej o počasí. „Takže už nebudeš pokračovať v tom, čo robíš?” vyletela z neho otázka. „Jasné, že budem. Si kamoš, mám ťa rád, len do tohto si nedám kecať od nikoho, kto vidí to, čo práve opisuješ. Som veľmi rád, že viem, čo si myslíš. Ďakujem za Tvoj pohľad.” Žiaden súboj sa nekonal, chalan naštvane radšej šiel domov. Vo dverách poznamenal, aby som nezabudol napísať článok. Ďakujem za inšpiráciu.

Mnoho z nás sa bojí ísť s kožou von, lebo si myslíme, že náš život nestojí za nič. Vymýšľame si oslabujúce príbehy, akí sme na nudní alebo si nahovárame, že začneme “keď voľačo”. Ide ma roztrhnúť. Áno, robíme tie isté veci dookola, podľa všetkého žijeme dosť podobné dni, prežívame tie isté situácie. Na tom nie je nič zlé. U mňa v práci je to každý deň o tom istom. Vždy sa riešia veci, predáva sa, nastavuje, plánuje, tvorí sa, hľadajú sa riešenia. Produkt je ten istý, filozofia taktiež, menia sa ľudia a samozrejme zlepšujeme postupy, kroky, produkty, služby. Neviem si predstaviť, že by som mal každý deň robiť veci úplne odlišne, meniť postupy, stratégie. To je nemožné.

Často sa deje to, že sledujem druhých, ktorí sú už na miestach, kam by sme aj možno my chceli raz nakuknúť. Vidíme ich úspechy, krásu, silu, odvahu, štýl. Pravé takéto pocity, myšlienky nám podlamujú kolená, ak ich nevieme správne spracovať. Uberajú nám na odvahe začať, pokračovať či zmeniť. Prichádza porovnanie, následne odhováranie seba samých, aby sme nespravili radšej nič. Náš život nie je nudný, to len my nedokážeme zmeniť pohľad na seba. Sme o mnoho viac zaujímaví, ako si myslíme. Niekedy potrebujeme čas na zmenu pohľadov, myšlienok, okolia, práce, koníčkov. My máme silu vidieť seba presne tak, ako chceme. Okolie sa skôr či neskôr pridá. Nájdeme si fanúšikov, klientov, ale aj neprajníkov.

Existuje milión spôsobov, všetky sú funkčné, no nie všetky budú fungovať pravé nám. Jeden, ktorý na sto percent nebude slúžiť je, ak budeme donekonečna riešiť druhých, posmievať sa, osočovať. Smutné je, že pravé túto myšlienku pochopíme naozaj, ale naozaj neskoro.

Prosím, ukazujme svetu, čo robíme, tam vonku je kopa ľudí, ktorí sa hľadajú a nevedia, čo ďalej, ukážme, že existuje spôsob a možno vďaka našim činom, inšpiráciám, postojom naberú odvahu. Podporujme druhých, vráti sa nám to niekoľko násobne späť. Vlastne, nechajme žiť príbehy našich priateľov, okolia a hlavne tie svoje, hm a dajme svetu o nich vedieť.

Odmietači

22. apríl 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Bavím sa s kamoškou vonku na terase a pýtam sa, či sa jej páči jej nová práca. Odpovedala, že to tam majú celkom fajn, len ešte by to chcelo maličkosti doladiť. Potom by to mohlo byť lepšie. Vôbec neznela nadšene, práve naopak. Rozhovor ďalej nepokračoval ohľadom práce, začali sme sa baviť radšej o dovolenkách. Bolo to príjemnejšie a nehrozila mi žiadna bomba do nosa. V kancelárií som si prechádzal myšlienky, o ktorých sme sa bavili. Nejako mi zarezonovalo v ušiach jej fňukanie. Vlastne nie jej, ale moje.

Tam vonku sú situácie, vďaka ktorým sa dostávame na miesta, kde by veľa vecí mohlo byť inak, ak by sme namiesto možno, nie, jednoznačne povedali áno. Viem, strach z nepoznaného. Aj ja sa bojím, poviem vám, niekoľkokrát som vďaka môjmu “áno” skoro dostal cez držku. Lenže to k tomu patrí. Radšej skúsiť a schytať modrinu, ako celý život si nadávať, že mal som to aspoň skúsiť. Tu prichádza na rad fňukanie a námet na článok.

Malo by nám byť hneď na začiatku jasné, že ak sa o čokoľvek budeme pokúšať, podľa všetkého pôjdeme do rizika, že si buchneme koleno, zlomíme srdce, možno aj ruku., Ak správne nepochopíme to, čo chceme od života, pekne krásne zatrpkneme voči všetkému príjemnému, čo nás môže čakať za najbližším rohom. Môžeme teoretizovať koľko chceme, každý z nás sa už prichytil, ako váhal o sebe, neurobil krok, lebo sa nám nechcelo, nemali sme odvahu alebo jednoducho sme sa vzdali bez pokúšania.

Je úplne jedno, čomu veríme, robíme, tvoríme, myslíme, kým sa obklopujeme. Preto je na mieste si uvedomiť, že toto všetko nás akosi dostáva na miesta, kde sme teraz. Na prvý pohľad sa zdá všetko v úplnom poriadku, ale kdesi vnútri nemusíme byť stotožnení so smerovaním našej bubliny. Mnohí z nás s tým aj tak nič nespravia a radšej budú kvákať na tých, čo robia. Píšem vo všeobecnosti. Naozaj verím, že ľudia nielen v mojom okolí sú tvoriví a pokúšajú sa budovať o mnoho viac, ako si na začiatku trúfli.

Niekoľko rokov som odkladal moje videovanie, naozaj som nevedel kam mám smerovať, ako mám rozprávať, čo mám natáčať a čo vlastne budem robiť. Tak isto fotenie, tvorenie príspevkov a už vonkoncom som neoslovil ľudí, ktorí sa mi páčili, lebo som videl seba, že na nich nemám, a tým som sa odpísal na vedľajšiu koľaj. O práci sa baviť nechcem, tam som jednoznačne na začiatku zlyhal na celej čiare. Našťastie takéto zlyhania prinášajú skúsenosti a jedno bez druhého moc neexistuje.

Bojím sa, lenže napriek strachu sa pokúšam ďalej. Je ťažké, keď okolie nepodporuje, algoritmus ide proti nám, konkurencia je krajšia, vonku zúri neviditeľný nepriateľ, kamoši prakticky nie sú. Možno nemám sexi pohľad, ale mám sexi hlas, možno mám krivé nohy, ale mám dobrý zadok. Čo chcem povedať je to, že nič nie je na sto percent zle, ale ani dobre. Náš pohľad nemusí byť na celú situáciu vonkoncom správny, môžeme sa mýliť. Kto vie ako to v skutočnosti je. Zmätok, istota, poriadok? Čo vlastne funguje?

Neriešme, kto nám ublížil, možno to bolo nechtiac alebo sme trafili nesprávnu dobu, alebo ten druhý nám mal voľačo spraviť. Nech to je akokoľvek, to, čo sa nám deje je pre nejaký vyšší dôvod. Nikto z nás ho podľa všetkého nepozná. Čo vieme poznať je, že vždy sa môžeme prihlásiť, preskočiť, obísť, vyhrnúť si rukávy alebo povedať áno. Aj napriek strachu, bolesti, urazenosti. Dajme sebe šancu. Povedzme svojmu životu áno. Tu nejde len o víťazstvo, tie sú vždy druhoradé, ide tu o nás a o naše okolie, vlastne nikdy nevieme, koho inšpirujeme našimi činmi. Hlavne získame kopu skúseností.

Niekedy sa pristihnem, ako dve hodinky nepracujem, inokedy pracujem sedemnásť hodín vkuse. Mám byť na seba ešte prísnejší? Do toho nikoho nič, niekedy ani mňa. Každý z nás vie, čo chce dosiahnuť, lenže fňukaním to podľa všetkého nepôjde a ak áno, tak len na krátky čas.

Tieto slová sú akousi pripomienkou, že môžeme. Možno stačí povedať pri najbližšej príležitosti áno a jednoducho prestať riešiť koniec sveta a iné hororové scenáre. OK, stane sa, že vďaka “áno” sa dostaneme do ohrozenia. Lenže to isté ohrozenie nám hrozí, ak nespravíme nič. Z gauča svet bez toho, aby sme čokoľvek robili nezmeníme, ani ten svoj, iba naberieme kilá a ešte si privodíme chorobu. Nezabudnime, nečinnosť znamená znečisťovať svet. Prosím, začnime prijímať radosti našich životov, možno tie najhoršie scenáre sa naozaj nenaplnia a budú sa plniť tie najlepšie. Lenže ak nič nespravíme, tak nezistíme, tým nenaznačujem, že máme bezhlavo skákať do studní. Naznačujem, že je dobré dať svetu vedieť, ako môže s nami počítať. Možno už zajtra nám ponúkne najnovšiu príležitosť.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter