Príbeh

Úspech na domacej pôde

8. júl 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Nasledujúce slová budú poznatky, ktoré som pozbieral cestou. Nemusia byť správne, no sú moje pohľady, ktoré som si preložil do svojich slovníkov vždy najlepšie, ako som vedel. Takže ak ich chce niekto skúšať, tak na vlastné riziko. Vlastne všetko, čo píšem spadá pod tieto informačné náležitosti.

Máme také čudné zvyky, verím, že nie všetci. Sem-tam sa stane, že ak sa na niečom popálime, zvyčajne v dospelosti, pri najbližšej podobnej situácií pribrzdíme, či dokonca spravíme všetko, aby sme sa nepriblížili. Vlastne k tomu si nahovárame všetko možné, aj nemožné, vo väčšine sa tak dostávame do role obete alebo hľadáme svoju spravodlivosť. Nech je to akokoľvek, budú sa nám diať v živote na prvý pohľad nepekné udalosti, v ktorých sa ocitneme náhodne, nešťastne, omylom, ale aj vedome.

Budeme priamo aj nepriamo vyzývaný mať o sebe pochybnosti, lebo niečo. K tomu ak sa pridá kritika či polopravdy, ktorým uveríme, skôr či neskôr sa dostávame do nepeknej pasce. Potom si liečime rany osudu na partneroch, deťoch, v práci na kolegoch, na cestách, ale aj na sebe. Mnoho kníh, návodov, teórií už bolo napísaných, povedaných ako z bludného kruhu von.

Neznášam kritiku, tak isto chválu, podľa mňa sú to brzdy, ktoré bránia v ďalších pokračovaniach. Naopak mám rád rady, poznatky, pohľady skúsenejších, sem-tam buchnutie po pleci, že práca bola dobre spravená. Poprípade poďakovanie za robotu (prístup) navyše. Žiadne kŕmenie ega a hranie sa na niekoho, veď predsa každý z nás je nahraditeľný.

Je vlastne akosi fajn si uvedomiť seba, spoznávať sa, pokúsiť sa prísť na to, čo nás robí šťastnými a nezabudnúť dať niečo späť druhým, okoliu, ale aj sebe. Tu sa otvára citlivá otázka, čo je správne, čo už je veľa, čo málo, či byť sebecký alebo ísť na úkor seba. Zatiaľ som neprišiel na to, čo je najsprávnejšie. Často som sa ocitol v extrémoch, že som dával viac, hlavne do práce. Tým šiel môj život nabok, až som sa ocitol v situácii, kedy som sa prichytil, že si nedokážem pomyselný úspech ani len predstaviť.

Uveril som, že vonkajšok hovorí o našich úspechoch. Lenže to nie je vždy pravda. Tak som si vyhrnul rukávy. Prišiel ranný beh, cvičenie, úprava stravy v prvom kole. Teraz začína druhé a to je v práci. Ak chcem robiť tento svet lepším, najskôr ja sám sa musím cítiť dobre, no nie na úkor druhých. Dať dokopy telo nestojí takmer nič, do hlavy sa dajú naliať poznatky druhých a k tomu sa dajú získať aj svoje. Okolo nás je kopa možností a k tomu je nás kopa, ktorí nevieme, čo chceme, nepoznáme, čo nás robí šťastnými. Je to v poriadku nevedieť, čo v poriadku nie je a nikdy nebude, že sa postavíme do kúta a ani sa nepokúsime. Naše životy sú o výhrach, ale aj prehrách. Ak by nebolo jedných, nevážili by sme si druhé, aj preto potrebujeme sem-tam dostať do nosa, aby sme pri najbližšej príležitosti vedeli povedať: huráá, dali sme to, teraz poďme ďalej.

Také isté dni

29. apríl 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

„Nerozumiem, prečo ukazujú tie isté miesta, výhľady, schôdzky, tie isté videá, fotky, príbehy. Naozaj nerozumiem. Keď sa pozriem na seba, tak taktiež žijem akýsi stereotyp. Nikoho nezaujímam, to viem na sto percent. Aj preto prispievam a teším sa len z momentov, ktoré sú pre mňa výnimočné. Nudí ma, keď moji priatelia pridávajú stále to isté. Na čo to robia? Veď aj tak im nikto nedáva srdiečka.”

Tak začal niekoľko-minútový monológ, ktorým sa ma snažil “niekto” z mojich priateľov odkecať od toho, aby som používal sociálne siete, videovanie, písanie článkov. Mal by som ich používať len, keď “zažijem” výnimočnú udalosť. Nakoľko som nudný, nezáživný, konzerva, neviem to a donekonečna robím to isté. Ocitol som sa pred dvoma možnosťami, čo urobiť, ako zareagovať.

Tie slová, ktoré boli povedané, neboli moje. Nič ma do toho nebolo. Vonkoncom tu nebol žiaden súboj, ani hádka. Vlastne, tak sa bežný rozhovor javil z mojej strany. Ako som sa mýlil. Kamoš ma mal tak v zuboch, že cieľom stretnutia bolo zobrať mi telefón, kameru, vymazať všetky účty, hlavu, aby som sa nikdy, ale naozaj už nikdy pred svetom neukazoval a zaradil sa do bežného života ako všetci ostatní.

Nikdy nevysvetľujem, hlavne nie kamošom, známym, rodine, nepočúvajú, nezaujímajú sa a majú svoje disko príbehy. Koniec koncov, čo koho do toho, čo robím. Moje činy, rozhodnutia, moje prehry či úspechy. Tým nikoho názor neznehodnocujem, práve naopak, počúvam, len nie všetko si beriem k srdcu. Pretože každý z nás má svoj príbeh, vieru, presvedčenia, uhol pohľadu a páči sa nám niečo iné.

Po vypočutí celého príbehu som jednoznačne odpovedal: „Máš pravdu.” Tým pre mňa daná téma skončila. Iskry z jeho slov cítilo na desiatky metrov od nás, takže nebolo nič viac treba pridávať. Chcel som tému zhodiť zo stola a baviť sa radšej o počasí. „Takže už nebudeš pokračovať v tom, čo robíš?” vyletela z neho otázka. „Jasné, že budem. Si kamoš, mám ťa rád, len do tohto si nedám kecať od nikoho, kto vidí to, čo práve opisuješ. Som veľmi rád, že viem, čo si myslíš. Ďakujem za Tvoj pohľad.” Žiaden súboj sa nekonal, chalan naštvane radšej šiel domov. Vo dverách poznamenal, aby som nezabudol napísať článok. Ďakujem za inšpiráciu.

Mnoho z nás sa bojí ísť s kožou von, lebo si myslíme, že náš život nestojí za nič. Vymýšľame si oslabujúce príbehy, akí sme na nudní alebo si nahovárame, že začneme “keď voľačo”. Ide ma roztrhnúť. Áno, robíme tie isté veci dookola, podľa všetkého žijeme dosť podobné dni, prežívame tie isté situácie. Na tom nie je nič zlé. U mňa v práci je to každý deň o tom istom. Vždy sa riešia veci, predáva sa, nastavuje, plánuje, tvorí sa, hľadajú sa riešenia. Produkt je ten istý, filozofia taktiež, menia sa ľudia a samozrejme zlepšujeme postupy, kroky, produkty, služby. Neviem si predstaviť, že by som mal každý deň robiť veci úplne odlišne, meniť postupy, stratégie. To je nemožné.

Často sa deje to, že sledujem druhých, ktorí sú už na miestach, kam by sme aj možno my chceli raz nakuknúť. Vidíme ich úspechy, krásu, silu, odvahu, štýl. Pravé takéto pocity, myšlienky nám podlamujú kolená, ak ich nevieme správne spracovať. Uberajú nám na odvahe začať, pokračovať či zmeniť. Prichádza porovnanie, následne odhováranie seba samých, aby sme nespravili radšej nič. Náš život nie je nudný, to len my nedokážeme zmeniť pohľad na seba. Sme o mnoho viac zaujímaví, ako si myslíme. Niekedy potrebujeme čas na zmenu pohľadov, myšlienok, okolia, práce, koníčkov. My máme silu vidieť seba presne tak, ako chceme. Okolie sa skôr či neskôr pridá. Nájdeme si fanúšikov, klientov, ale aj neprajníkov.

Existuje milión spôsobov, všetky sú funkčné, no nie všetky budú fungovať pravé nám. Jeden, ktorý na sto percent nebude slúžiť je, ak budeme donekonečna riešiť druhých, posmievať sa, osočovať. Smutné je, že pravé túto myšlienku pochopíme naozaj, ale naozaj neskoro.

Prosím, ukazujme svetu, čo robíme, tam vonku je kopa ľudí, ktorí sa hľadajú a nevedia, čo ďalej, ukážme, že existuje spôsob a možno vďaka našim činom, inšpiráciám, postojom naberú odvahu. Podporujme druhých, vráti sa nám to niekoľko násobne späť. Vlastne, nechajme žiť príbehy našich priateľov, okolia a hlavne tie svoje, hm a dajme svetu o nich vedieť.

Odmietači

22. apríl 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Bavím sa s kamoškou vonku na terase a pýtam sa, či sa jej páči jej nová práca. Odpovedala, že to tam majú celkom fajn, len ešte by to chcelo maličkosti doladiť. Potom by to mohlo byť lepšie. Vôbec neznela nadšene, práve naopak. Rozhovor ďalej nepokračoval ohľadom práce, začali sme sa baviť radšej o dovolenkách. Bolo to príjemnejšie a nehrozila mi žiadna bomba do nosa. V kancelárií som si prechádzal myšlienky, o ktorých sme sa bavili. Nejako mi zarezonovalo v ušiach jej fňukanie. Vlastne nie jej, ale moje.

Tam vonku sú situácie, vďaka ktorým sa dostávame na miesta, kde by veľa vecí mohlo byť inak, ak by sme namiesto možno, nie, jednoznačne povedali áno. Viem, strach z nepoznaného. Aj ja sa bojím, poviem vám, niekoľkokrát som vďaka môjmu “áno” skoro dostal cez držku. Lenže to k tomu patrí. Radšej skúsiť a schytať modrinu, ako celý život si nadávať, že mal som to aspoň skúsiť. Tu prichádza na rad fňukanie a námet na článok.

Malo by nám byť hneď na začiatku jasné, že ak sa o čokoľvek budeme pokúšať, podľa všetkého pôjdeme do rizika, že si buchneme koleno, zlomíme srdce, možno aj ruku., Ak správne nepochopíme to, čo chceme od života, pekne krásne zatrpkneme voči všetkému príjemnému, čo nás môže čakať za najbližším rohom. Môžeme teoretizovať koľko chceme, každý z nás sa už prichytil, ako váhal o sebe, neurobil krok, lebo sa nám nechcelo, nemali sme odvahu alebo jednoducho sme sa vzdali bez pokúšania.

Je úplne jedno, čomu veríme, robíme, tvoríme, myslíme, kým sa obklopujeme. Preto je na mieste si uvedomiť, že toto všetko nás akosi dostáva na miesta, kde sme teraz. Na prvý pohľad sa zdá všetko v úplnom poriadku, ale kdesi vnútri nemusíme byť stotožnení so smerovaním našej bubliny. Mnohí z nás s tým aj tak nič nespravia a radšej budú kvákať na tých, čo robia. Píšem vo všeobecnosti. Naozaj verím, že ľudia nielen v mojom okolí sú tvoriví a pokúšajú sa budovať o mnoho viac, ako si na začiatku trúfli.

Niekoľko rokov som odkladal moje videovanie, naozaj som nevedel kam mám smerovať, ako mám rozprávať, čo mám natáčať a čo vlastne budem robiť. Tak isto fotenie, tvorenie príspevkov a už vonkoncom som neoslovil ľudí, ktorí sa mi páčili, lebo som videl seba, že na nich nemám, a tým som sa odpísal na vedľajšiu koľaj. O práci sa baviť nechcem, tam som jednoznačne na začiatku zlyhal na celej čiare. Našťastie takéto zlyhania prinášajú skúsenosti a jedno bez druhého moc neexistuje.

Bojím sa, lenže napriek strachu sa pokúšam ďalej. Je ťažké, keď okolie nepodporuje, algoritmus ide proti nám, konkurencia je krajšia, vonku zúri neviditeľný nepriateľ, kamoši prakticky nie sú. Možno nemám sexi pohľad, ale mám sexi hlas, možno mám krivé nohy, ale mám dobrý zadok. Čo chcem povedať je to, že nič nie je na sto percent zle, ale ani dobre. Náš pohľad nemusí byť na celú situáciu vonkoncom správny, môžeme sa mýliť. Kto vie ako to v skutočnosti je. Zmätok, istota, poriadok? Čo vlastne funguje?

Neriešme, kto nám ublížil, možno to bolo nechtiac alebo sme trafili nesprávnu dobu, alebo ten druhý nám mal voľačo spraviť. Nech to je akokoľvek, to, čo sa nám deje je pre nejaký vyšší dôvod. Nikto z nás ho podľa všetkého nepozná. Čo vieme poznať je, že vždy sa môžeme prihlásiť, preskočiť, obísť, vyhrnúť si rukávy alebo povedať áno. Aj napriek strachu, bolesti, urazenosti. Dajme sebe šancu. Povedzme svojmu životu áno. Tu nejde len o víťazstvo, tie sú vždy druhoradé, ide tu o nás a o naše okolie, vlastne nikdy nevieme, koho inšpirujeme našimi činmi. Hlavne získame kopu skúseností.

Niekedy sa pristihnem, ako dve hodinky nepracujem, inokedy pracujem sedemnásť hodín vkuse. Mám byť na seba ešte prísnejší? Do toho nikoho nič, niekedy ani mňa. Každý z nás vie, čo chce dosiahnuť, lenže fňukaním to podľa všetkého nepôjde a ak áno, tak len na krátky čas.

Tieto slová sú akousi pripomienkou, že môžeme. Možno stačí povedať pri najbližšej príležitosti áno a jednoducho prestať riešiť koniec sveta a iné hororové scenáre. OK, stane sa, že vďaka “áno” sa dostaneme do ohrozenia. Lenže to isté ohrozenie nám hrozí, ak nespravíme nič. Z gauča svet bez toho, aby sme čokoľvek robili nezmeníme, ani ten svoj, iba naberieme kilá a ešte si privodíme chorobu. Nezabudnime, nečinnosť znamená znečisťovať svet. Prosím, začnime prijímať radosti našich životov, možno tie najhoršie scenáre sa naozaj nenaplnia a budú sa plniť tie najlepšie. Lenže ak nič nespravíme, tak nezistíme, tým nenaznačujem, že máme bezhlavo skákať do studní. Naznačujem, že je dobré dať svetu vedieť, ako môže s nami počítať. Možno už zajtra nám ponúkne najnovšiu príležitosť.

Víťazné stratégie

11. marec 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Mal som pracovnú schôdzku s kolegom na obede. Na stole bola moja obľúbená pizza, citronáda a ešte ma čakali palacinky. V reštaurácií bol zhon, nepríjemná hlasná hudba, ruch, mimoriadne veľa ľudí. Obsluha pôsobila vyčerpane z toľkej práce. Asi nečakali toľko zákazníkov. Schôdzka bola neformálna, no pracovná. Mal som zámer vytiahnuť z kolegu informácie ohľadom jeho práce, postupov. Nakoľko mi zapla kontrolka na porade, že niečo nie je tak, ako by malo byť. V takýchto prípadoch mám osvedčený postup. Odvediem pozornosť toho druhého, najlepšie na neznámom chaotickom prostredí. Ukážem, že som kamoš a bavím sa o tom, čo sa mi na tom druhom páči. Zvyčajne sú to vlastnosti, prístup, práca, o výsledkoch sa moc nebavím, nakoľko viem, že nie každý deň je nedeľa.

Celá schôdzka prebiehala podľa predstáv, jedlo bolo výborné, miesto strašné a môj kolega sa necítil veľmi príjemne. O to mi šlo. Ubezpečil som ho, že potrebujem od neho vytiahnuť dve-tri informácie a je voľný a nech si ide kam chce. Súhlasil. Len som nevedel, čo vlastne hľadám. Čím sme dlhšie debatovali, tým viac bol nervóznejší z ruchu naokolo nás. Jeho pohyby začali byť neplynulé, slová ostrejšie a celkovo začal pôsobiť agresívne. Bol na mieste, odkiaľ sme začínali vyťahovanie informácií. On chcel mať z krku obed a ja na stole obľúbené palacinky.

“Víťazné stratégie”, vyletelo zo mňa smerom k nemu. Myšlienka bola mimo kontextu rozhovoru, lenže prišla v správnej chvíli na správnom mieste. Vlastne spustil som, čo bolo potrebné. Na druhej strane, dosť nebezpečné vyrozprávanie jeho príbehov, ktorými sa ochraňoval či upokojoval. Hneď som vedel, že maličkosť nie je maličkosť a nejde o dve či tri informácie, ale hrozí tu strata kolegu, ktorý mal na stole záležitosť a nevedel, čo s ňou. Akékoľvek rady, odporúčania boli zbytočné. Stratégia bola v momente jasná, zničiť to, čo oslabuje kolegu, nedať tomu ani len šancu.

Tu vznikajú iskry, napätia a hrozí nebezpečenstvo poranenia. Veď to vždy, keď sa “reže” do živého. Jediná maličkosť, ktorá išla proti vyriešeniu situácie, bol čas. Ten nebol žiaden, práve naopak, namiesto času bol tlak okolia na niečo, čo nik netušil, že je na stole. Pri práci z ľuďmi, hlavne pri ich vedení je náročné ako, kedy a či vôbec je správne čokoľvek povedať, reagovať. Dobrá správa je, že všetko je možné naučiť sa praxou, skúšaním, vzdelávaním. Áno, sem-tam sa stalo, že som spravil nesprávne rozhodnutia a prišiel som o mnoho ľudí. Lenže vďaka tým rozhodnutiam prišli nové poznatky, skúsenosti, ktoré dnes aplikujem v praxi.

Takže v momente som tušil, že mám na druhej strane stola poranenú srnku a nie dospelého zdravého jedinca, s ktorým môžem pomýšľať tam vonku na víťazstvá. Poranená srnka je krycí názov človeka, ktorý sa nachádza v životnom štádiu, že nie je všetko podľa kostolného poriadku. Mojou prácou je nakopať takúto srnku, zatriasť ňou čo najsilnejšie, aby sa prebudil/a a pozrel/a sa na konkrétnu situáciu presne tak, aká v skutočnosti je a nie horšia.

Tip. Takéto postupy sa majú aplikovať na verejných priestoroch, pretože hrozí fyzické násilie. Resp. fyzický útok srnky na mňa. Ak takéto praktizujem na verejnosti, zvyčajne vyviaznem bez následkov. V niekoľkých prípadov som schytal pohár vody do tváre, kyslú uhorku, pľuvanec, ale tam to naozaj skončilo. V súkromí takéto postupy naozaj neaplikujem. Tam sú nefunkčné.

Prebudenie je mimoriadne dôležité, nakoľko ide o čas, prácu, prostriedky a v neposlednom rade o súkromný život toho druhého. Ak sa nám nedarí v jednej životnej oblasti, máme tendenciu prenášať takéto starosti do všetkých oblastí našich životov. Môže sa stať, že začneme vidieť všetko okolo seba sivo, bielo a nakoniec budeme pomýšľať na skočenie z mosta. Preto je pre mňa v tíme dôležité zobudiť toho druhého, aby sme čím skôr eliminovali všetky okolnosti a začali tam, kde sme skončili pred tým, keď náš život stratil farbu. Dobrá správa pre mňa, viem, aké je to pekne na prd, keď život nejde tou cestou, ako chceme.

„Víťazné stratégie,” zvolal som po druhýkrát. „Mňa štve na nás ľuďoch to, že mnohokrát vyhrávame a naozaj tak, že sme aj na prvých miestach. Lenže pre nejaký záhadný dôvod si mnohé víťazstvá nevážime. Pri tom mohlo ísť naozaj o veľa.” Po týchto slovách kolega zvážnel, dal mi najavo, že viem, čo robím a netipujem len tak do vetra. „Ak raz v živote vyhráme, tak vieme takúto víťaznú stratégiu s najväčšou pravdepodobnosťou aplikovať s menšími, niekedy aj väčšími zmenami aj v ďalších oblastiach našich životov.” Chalanisko sa začal zelenať. „Vyhrávať nie je ľahké. Celý ten proces je plný nástrah. Dostane sa nám do rúk uznanie, slová, prostriedky a zrazu sa ocitáme v oblakoch a sme na pekne dlhú chvíľku vybavení. Takéto víťazstvá nemám rád. Spomaľujú nás, okolie, svet, vesmír, vlastne všetko. Kedy si naposledy vyhral? Vieš čo, beriem otázku späť, nechcem sa s tebou baviť o víťazstvách. Ty si víťaz, ktorý vie s pokorou vyhrávať, ale tak isto s hrdosťou prehrávať. Dojedzme obed, na tento monológ zabudnime.” Kolega začal dýchať, jeho farba pokožky sa mu naspäť vrátila. Zmohol sa na: „Odkiaľ si vedel?” “To pochopíš iba vtedy, ak budeš sedieť na mojom mieste a bude ťa zaujímať ten druhý viac ako ty sám. Iba vtedy dokážeš urobiť tento svet lepším, pomôžeš mu a dokonca pridáš ruku k dielu.” V tichosti som dojedol moje palacinky, zdvorilo poďakoval kolegovi za čas strávený so mnou na obede a každý sme šli svojou stranou.

Víťazné stratégie sú stratégie, ktoré každý z nás má a dokonca ich aj ovláda. Mnoho z nich dokážeme uplatniť v akejkoľvek činnosti na to, aby sme sa dostali na zaujímavé miesta. Samozrejme, nie vždy vyhráme. Nie preto, že sú nefunkčné, ale preto, že ten druhý je o čosi lepší alebo sa ešte máme niečo málo naučiť. Som presvedčený o ich sile a možnostiach pri žití lepších životov. Tak isto si uvedomujem potrebu životných prehier, lekcií, popálenín či rozbitých kolien. Víťazstvá majú mimoriadnu dôležitosť na naše fungovanie, pôsobenie a žitie a tvorbu životov. Aj preto mi nie je vždy jasné, prečo zabúdame na to, v čom sme dobrí a pre nejaký dôvod chceme riešiť falošný vzorec: poďme zlepšiť všetko to, v čom nie sme dobrí. Je maximálne neprípustné, aby sme boli dokonalí a mali kľúče od miešačky celého sveta. Zmierme sa s tým, že tam vonku je takmer všetko, čo ide mimo nás. Začnime ovplyvňovať to, čo ovplyvniť vieme a trebárs začnime, pokúsme, používajme trebárs viac, naše víťazné stratégie aj vtedy, keď si myslíme, že na to nemáme. Veď čo najlepšie sa môže stať?

P.S: kolega dopadal skvele. Sám si vyriešil situáciu a dokonca vyriešil dva obchodné prípady, na ktoré pred obedom nepoznal riešenie. Ja som nespravil naozaj nič. Možno som ho naviedol, ale vlastne ani to nie. Veď o tom je skutočné líderstvo, byť lídrom a nepovedať o tom nikomu a sem-tam uhnúť z cesty ostatným.

Nárok

30. október 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Vlastne ako tak chodím svetom, inšpirácia, motivácia je všade naokolo. Poviem vám, že sú dni, keď si naozaj myslím, že nerobím nič a celý svet mi uteká medzi prsty. Potom sú dni, keď je všetko v pohybe a do seba zapadá.

Naša budúcnosť je ovplyvňovaná okolím, teda tým, s kým sa stretávame, rozhodnutiami, činmi, komu dovolíme mať vplyv na naše rozhodnutia a na to, čo robíme. Aj preto to mnohých z nás ťahá na miesta, kde sme neboli. Takto sa dostávame na chodníčky, ktoré preskúšajú nielen naše egá, samoľúbosť, ale aj uvedomenie, či naozaj to, čo robíme, robíme správne.

Vlastne, myslím si, že som ešte nič svetoborné nedokázal a často sa cítim ako začiatočník. Podľa múdrych kníh ľudia tvrdia, že jeden z kľúčov k úspechu je nájsť jednu vec a v nej sa stať uznávaným odborníkom, a to sa mi zatiaľ na sto percent nepodarilo nájsť.

Lenže na čas som si myslel, že som niečo také našiel a cítil som sa neporaziteľný. Vyžadoval som si viac pozornosti, výhod a robil nárok na lepšie miesta. Nedokázal som spracovať nové informácie, myslel som si, že konám správne. Bol som presvedčený, že mať viac páči sa mi to, srdiečok, videní, priateľov, pozornosti je skvelé. Lenže v skutočnosti to tak nebolo.

Robil som si nárok na lepšie postavenie na základe mojich výsledkov v práci. Na jednej strane je úplne prirodzené, že ak sa snažíme, tak sa posúvame postupne vyššie. Máme iné spoločenské postavenie ako na začiatku, tak isto možnosti. Lenže pravda bola taká, že ja som sa len tak trochu pohol z miesta. Inak povedané, robil som to, čo bola moja náplň práce, možno niekoľko maličkostí navyše.

Postupné vetičky od tých, ktorí takouto fázou prešli, začali búrať môj pocit nadradenosti. Jedného dňa som sa pozrel do zrkadla a bol tam niekto, kto sa správal ako ja. Bol tam mladý muž, príjemný na vzhľad, športová postava, trochu arogantný a robil si nárok na lepšie miesta a vôbec nerešpektoval hierarchiu spoločnosti, hľadel iba na seba.

Naozaj som chcel iba lepšie miesto v pomyselnom vlaku života. S presvedčením, že si to miesto aj zaslúžim. Lenže nikdy nie je všetko tak, ako sa zdá. Všetko, čo robím, robím v prvom rade pre seba. Pretože ak sa chcem kdekoľvek posunúť, mala by byť za mnou dobre odvedená práca a taktiež výsledky. Takže preto som stratil v sebe pocit nároku na lepšie miesto. V mojich článkoch vyzývam druhých na lepšie životy, lenže nie na úkor druhých.

Je dobré mieriť vysoko, mať široké lakte, ale aj sem-tam vedieť skloniť hlavu. Na druhej strane je fajn nechať situácie pozvoľná plynúť a odmena príde, možno aj väčšia, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Jednoducho život je podľa všetkého záhada. Nie je to raketová veda, len by sme mali prísť na to, čo funguje práve nám a hlavne vydržať.

Ak máme niekoho vo svojom okolí, pošlime článok, určite ušetríte pár pív či bonboniér. A ak si budeme pri najbližšej príležitosti robiť na čokoľvek nárok, na chvíľu sa zastavme a vydiskutujme si medzi sebou, či to tak naozaj aj je. Možno to bola iba práca, ktorú sme mali spraviť alebo bežná “vec” v partnerskom živote.

Dajme vedieť.

23. október 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Bol som na jednej z našich stavieb, bavili sme sa s chalanmi o predaji a inzercii na internetových portáloch. Navigoval som ich, kde si môžu pozrieť predajné ponuky bytov, ktoré stavajú. Jeden z nich sa pýtal, či fotky bytov umiestňujem sem. Ten druhý mu vravel, že nie, už pozeral moje profily. Chalani majú obaja cez päťdesiat rokov, vôbec som od nich nečakal, že sa budú zaujímať o pôsobenie na sociálnych sieťach a už vôbec nie, že si ma budú obkukovať.

Chlapi, ak ste sa náhodou dostali až sem, tak Vás pozdravujem a ďakujem za inšpiráciu k článku. Stáva sa mi, že ma ľudia spoznávajú aj vďaka práci, ale aj mojej prezentácií na internete. Klienti pred tým, ako prídu, prelustrujú nielen pracovné, ale aj moje kanály. Majú pocit, že ma poznajú lepšie. Vlastne to je jeden z dôvodov práce na blogu, sociálnych sieťach.

Prezentujem svoju prácu takým spôsobom, že sa fotím s bytovým domom, žeriavom, traktorom, nakladačom, v prilbe a sem-tam vymyslím zábavnú fotku alebo video. Zmysel nie je rozprávať len o práci, zmysel je skôr ukázať niečo zo zákulisia, a tým nadviazať s druhými vzťah. Na to slúži prezentácia mojej práce na internete. Sú ľudia, ktorých zaujmem a taktiež sú takí, ktorým to je jedno, chcú kúpiť len to, čo predávam.

Mojou úlohou je popri mojej práci fotiť, kamerovať všetko okolo, priložiť k fotke niekoľko viet, k videu hlas a umiestniť na internet. To, čo robím sa volá dokumentovanie toho, čím prechádzam. Viac TU. Super je na tom to, že sa môžem o niekoľko rokov vrátiť k svojim myšlienkam, pohľadom, práci. Následne zrekapitulovať môj posun, zmenu.

Prácu na blogu a ďalších internetových kanáloch som nazval vedľajší projekt. Je to niečo, čo robím ako “bokovku”. Je to na prvý pohľad zábava, no na druhý dávam do toho mnoho úsilia, tvorby, času. Obzerám sa, prezentujem, vystrkujem rožky, inak povedané, dávam svetu vedieť o sebe.

Spoznávam nových ľudí, či pri výrobe materiálov, ale aj pri spoločných internetových cestách. Mám nový “otvárač dverí”, témy, o ktorých sa rozprávam, vyzvedám od druhých. Naberám odvahu prezentovať pred svetom moje názory, myšlienky. Učím sa, ako lepšie komunikovať, tvoriť, byť trpezlivý a neustále byť v strehu. Nikdy neviem, kde sa schováva príležitosť. Preto som presvedčený, že hlavná práca s kombináciou vedľajšieho projektu môže z dlhodobého hľadiska priniesť naozaj sladké ovocie, nové vedomosti, pohľady, ľudí.

Dnešný článok je malé pripomenutie, že tam vonku sú ľudia, ktorí popri hlavných prácach (alebo aj v rámci hlavnej pracovnej činnosti) sa snažia vytvoriť blog s kozmetikou, kanál so svojou hudbou, stránku s návodmi či biznisový účet, na ktorom prezentujú služby, produkty. Snažia sa preraziť, vyhrať nad algoritmami, okolím, nedostatkom času, kreativity, nad sebou. Mnohí máme takýchto ľudí vo svojom okolí a sem-tam sa pozrieme na ich prácu. Len nie vždy im o tom aj povieme. Možno stačí kliknúť na srdiečko a napísať koment: „Super, len tak ďalej.” Dajme im vedieť, že ich podporujeme, je to pre nich dôležité.

PS: Vždy majme nabité batérie, priestor na pamäťových kartách, lebo nikdy nevieme, kedy budeme potrebovať odfotiť, natočiť, či poznačiť myšlienku do poznámok.

PS2: Srdiečka sú fajn, používajme ich častejšie, nie len na pekné baby v plavkách.

PS3: Nepočítajme ,koľkým ľuďom sa páči naša práca, robme ju hlavne preto, že baví nás.

Prekážky

24. júl 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pri prvej prekážke sa mnohí z nás často poskladajú, upustia z plynu, lebo niečo sa stalo presne tak, ako nemalo. Lepšie napísané, inak ako sme očakávali. Vlastne, taktiež moje prvé rande dopadlo na prd, prvý obchod sa skoro neuskutočnil a prvá schôdzka s biznis partnerom, hm, vysmial ma.

Bolí to, strach, nevedomosť boli u mňa obrovské faktory, ktoré ma ovplyvňovali, či som balil baby alebo som šiel na obchodnú schôdzku. Ak som sa mal stretnúť s významnou osobnosťou, tak som mal naložené v gatiach už pri pomyslení na to, o čom sa budeme rozprávať.

Po jednom, troch či desiatich stretnutiach sa nezmenilo nič, ani po roku, dvoch práce. Nevšimol si žiadnu zmenu. Možno tak trochu vidím dnes na sebe, koľko sa toho mám ešte učiť, aby to bolo tak, ako chcem. Áno, dnes vidím rozdiel medzi mnou a kolegom, s ktorým sme začínali spolu. Takéto zamýšľania sú ale nebezpečná pasca, do ktorej môžem úplne prirodzene spadnúť, ak nechám svoje ego vládnuť. Každý sme dobrý v niečom, tento fakt si pripomínam neustále. Aj keď často mám pocit, že ak chcem dosiahnuť pomyselný vrchol hory, na ktorú leziem, musím mať zmáknuté úplne všetko.

Strach je stále obrovský, dodnes mám trému, keď vystupujem pred ľuďmi, ak mám osloviť sexi babu, tak som poskladaný, ak idem na dôležitú pracovnú schôdzku, celý sa trasiem a som úplné vedľa. Tá istá sila, ktorá mi roztriasa kolená, mi dáva aj silu. Zmenil sa môj prístup, nabral som nejaké popáleniny, ale aj mikro víťazstvá.

Nie som si istý, či to bola odvaha alebo nevedomosť, ktorá ma priniesla na cestu, o ktorej som nič netušil. Vôbec nemám dôkaz, že ma niekam prinesie. Bol som mladý človek, ktorý si myslel, že svet je gombička a mal som patent na všetko po jeden moment. Musel som sám pred sebou priznať zlyhanie.

Druhý moment prišiel, keď som si priznal svoje skutočné ciele. Tretí, keď som si povedal, všetko alebo nič. Štvrtý, keď som dal všetko nabok a začal sa venovať iba tomu, čo ma živí a mojim veciam, ktoré po večeroch budujem. Piaty, keď sa som sa začal zaujímať iba o to, čo viem ovplyvniť. Šiesty, keď som si priznal sám pred sebou, že v mnohých veciach nie som absolútne dobrý. Siedmy, keď som buchol po stole a povedal si, dlhodobosť alebo nič. Ôsmy, keď som si povedal, že vyšperkujem komunikáciu. Deviaty, keď som sa rozhodol ísť s kožou na trh a ísť medzi ľudí. Desiaty, keď som si uvedomil, že jediné, čo mám, je moja značka.

Na všetko mám cieľ, na článok, schôdzku, deň, týždeň, rok či keď idem von behať, fotiť, kamerovať. K tomu všetkému vždy hľadám na tom druhom niečo, čo sa mi páči. K tomu ukazujem ľuďom, aký som v skutočnosti. Ľudia sa mi smejú, ponižujú ma, neveria mi, ale keď majú spraviť krok, tak sa poskladajú. Sledujú ma na sociálnych sieťach, každý môj krok, rozprávajú za mojim chrbtom, ale keď majú podporiť, podať pomocnú ruku, tak sa schovávajú.

Nemám recept ako sa stať úspešným, hľadám ho. Som presvedčený, že aspoň sa musím pokúsiť nájsť všetky dostupné možnosti, systémy, príležitosti, vydržať, vyhrnúť si rukávy, rozkopnúť dvere, a pri tom sa parádne usmiať a predstaviť.

Píšem vo všeobecnosti, zľahčujem, nie je to jednoduché byť v kancelárii do 23, vstávať ráno okolo 5, medzitým snívať, tvoriť, skúšať všetko možné, ukecávať druhých, aby uverili sebe a vydali sa po tej nepoznanej ceste. Bolesť, stres, nepokoj, napätie sú naozaj súčasťou mnohých schôdzok, životných rozhodnutí. Dostávam nepríjemné telefonáty od sveta, prečo nemám ešte rodinu, deti, psa a nie som na dovolenke v Chorvátsku.

Tí, čo vyšli na svoje vrcholy hôr ma z diaľky povzbudzujú, aby som vydržal, že oplatí sa to, aj keď náklad, ktorý nesiem na pleciach by sa mohol už čím skôr zložiť. Mnoho dní je o samote, hľadaní riešení, predvídaniach, predpokladaniach, víziách a samozrejme o zametaní, a to som ešte nespomenul všetky extra kroky navyše, kompromisy, vyjednávania, milión odpracovaných hodín.

Lenže, nech je cesta akákoľvek, som viac ako presvedčený, že to všetko má zmysel pokúsiť sa žiť lepší život. Mať víziu, odvahu, nastúpiť do nového vlaku.

Áno, musím sa lepšie obliekať, v tričku chodím len občas, aj tak na ňom mám svoju reklamu. Prečo som písal článok? Možno preto, aby som sa o niekoľko rokov k nemu vrátil a zafrflal si pod nosom, oplatilo sa.

Naopak

5. jún 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Je úplne prirodzené, že sa učíme každým dňom. Prichádzajú nové vedomosti, informácie, skúsenosti a tie staršie zabúdame alebo ich niekam odložíme. Prijímame k sebe myšlienky, ktoré nás ovplyvňujú pozitívne, ale aj negatívne. Tak isto sú okolo nás ľudia, ktorí nás učia akým byť a akým nebyť. V múdrych knihách sa píše, ak sa chceme pohnúť ďalej, prvý krok by ma začať akýmsi uvedomením, kde sme, ako myslíme, čo hovoríme, konáme, kam ideme.

Pre mnohých ľudí sa zdám, že som sa zbláznil. Pre tých, od ktorých sa učím, som sa ešte ani len nerozbehol. Síce moje pamäťové karty sa plnia závratnou rýchlosťou. Ja sám mám pocit zo seba, že ešte nerobím nič. Pohybujem sa v biznise s bývaním. Popritom mám svoju šou, on-line siete a k tomu píšem, tvorím, vytváram a sem-tam vypomáham kolegom, kamošom. Nakopáva ma pozerať sa na svet inak. Hľadám rôzne uhly pohľadov, situácií a chcem od seba viac. Keď už nič iné, tak v sto päťdesiatke si poviem, aspoň som sa pokúsil. Vôbec nepoznám žiadne návody, cestu, pravidlá ako sa dostať na Waw miesta, ktoré sú pre každého z nás odlišné. Postupne si ich skladám, píšem o nich, hovorím o nich a sem-tam sa prichytím, že podľa toho aj konám. Jasné, že robím chyby, šliapem vedľa, to každý, kto za niečím ide.

Jednoducho, bez tvorenia, dokumentovania, skúšania, potu, premárnených nocí, nesprávnych odbočení, zrád, odkopnutí, to podľa všetkého nepôjde. Píšem za seba, nesťažujem sa, pred siedmimi rokmi by som sa podľa všetkého rozplakal, lebo chalan, čo chcel kúpiť byt, úver a poistenie mi nezobral telefón, vyriešil si to u konkurencie. Dnes nevolám klientom, aby som predal bývanie, video, článok, riešenie. Sú omnoho lepšie praktiky, ktoré nie sú nátlakové, nenarúšajú bežný život a hlavne neotravujú.

Odvaha vykročiť vpred, zosmiešniť sa pred celým svetom. Skúsiť čo najviac. Ak chceme vytvoriť majstrovské dielo, bez tréningu to nepôjde, sme asi počuli, čítali určite miliónkrát. No žiaľ, dnešná doba nám ponúka mnoho nástrah, odbočiek, výhod bez akejkoľvek snahy, námahy. Robí nás slabšími, netrpezlivými, schovávame sa za silu peňazí, ak náhodou sa dostaneme k ťažkostiam, radšej utečieme, veď vo vedľajšom obchode, u suseda, ale aj spolužiačky je lepšia ponuka. Vymieňame funkčných osemdesiat percent za nových, vzrušujúcich dvadsať. Skutočnú tvár ukazujeme po rozchode, keď nič nechceme od druhého alebo je ten ďalší pre nás bezvýznamný.

Učím sa žiť život, hľadám to, čo sa mi páči, inšpiruje, poháňa ďalej. Zatiaľ neviem poriadne nič. Vyhľadávam ľudí, ktorí vedia viac ako ja, radím sa s nimi. K tomu každé ráno mám 15-45 min. vzdelávačku, pozerám videá od psychológov, o komunikácii, o tvorbe videí, čítam múdre knihy. Kopem sa do vzdelávania, pozorovania, vnímania. Chcem viac, pretože môžem chcieť, môžem robiť, tvoriť, skúšať, zabávať, mať lepší život, aký som mal včera. Hľadám príležitosti, podstupujem riziko, učím sa ako hovoriť príbehy, učím sa zaujať, predávať, tvoriť, obklopovať ľuďmi, podporiť. Mnoho príležitostí ma obchádza a iné zastavujú, niektoré z nich premieňam. Vytváram si pravidlá, skúsenosti, poznatky, sem-tam niektoré posúva ďalej.

To čo je: Čo mám v mojej hlave, v bruchu, okolo seba, doma, na stole, vo vreckách, v telefóne, na emaili, na sociálnych sieťach. Skutočnosť – nie horšie, nie lepšie, ako je to v skutočnosti.

Príbeh: Aký je môj príbeh? Čo si skutočne o sebe myslím? To, čo si myslím, je aj v skutočnosť? Môj príbeh je podložený na faktoch? Hovorím príbeh obete, víťaza, študenta, bádateľa, nadšenca? Kam ma môj príbeh posúva?

Predaj: To, či dostanem štyri, pätnásť alebo dvetisíc eur na hodinu mám v rukách ja sám. Čo ponúkam svojmu okoliu? Koľko ľudí o mne dnes vie? Aký problém viem vyriešiť? Ako dlho mi trvá vyriešiť problém? Zarába mi môj predaj na živobytie?

Príležitosti: Dokážem si všimnúť, vyňuchať, vytvoriť? Povedať áno, nie? Nájsť možnosti, cestičku, vchod, východ, nástroj, ľudí, materiál? Zobrať na seba zodpovednosť a dať sa do práce?

Mnoho ľudí chce podporu, no ale nepodporí.
Mnoho ľudí sa neodváži ani len začať, lebo niečo.
Mnoho ľudí radšej zapadne ako skladačka v tetrise.
Mnoho ľudí hundre len za stolom.

Každý z nás má inú štartovaciu čiaru.
Každý z nás má odlišný význam života, ciele.
Každý z nás má svoje waw.

Je fajn isť svojou cestou, byť otvorený novým príležitostiam. Každý niečo chceme, aj keď len ticho, pokoj, nudu alebo aj nič. Čo nie je fajn, zobudiť sa, nemať čas a zistiť, že toto nebolo to pravé orechové a k tomu som sa ani len nepokúsil. Na učenie, vytváranie nie je nikdy neskoro, ten čas prejde tak či tak. Keď dnes nespravíme nič, zajtra sa nemusí nič zmeniť. Vytvorme si vlastne vzdelávanie, koníček, projekt, ktorý nás donúti ísť do pomyslenej školskej lavice. Tí, čo tvoria, učia sa, kráčajú ku hviezdam sa nebudú smiať tým, ktorí sú na začiatku, práve naopak.

O začiatkoch.

22. máj 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Námet na nasledujúci článok vznikol na porade nováčikov, na ktorej sme rozoberali začiatky. Nie moje, ale ich. Konverzácie, ktoré sme viedli, boli podľa všetkého založené na ich nevedomosti a strachu. Čo je prirodzené, pretože väčšinou, keď vstupujeme do novej kapitoly, tak sa ocitneme v nepoznanom, a to nás pre nejaký dôvod brzdí alebo len nechceme vyzerať pred ostatnými, že nevieme.

Bavili sme sa o práci, prístupe a o aspoň sa pokusiť vystreliť na bránku. Podľa všetkého nejaký čas zoberie pokiaľ začneme rásť a spozorujeme na nás prvé zelené lístky. Píšem obrazne. Vraví sa, že bambus potrebuje niekedy aj päť rokov, aby zo semiačka vyrástla zdravá zelená rastlina. Je však potrebné ho zalievať každý deň, kypriť zem. Ak zabudneme na prísun vody, čo i len jeden deň, môžeme začať od začiatku s novým semienkom.

Ak sa pozriem na seba, taktiež som začínal, tak trochu tuším, aké je to byť na začiatku, nič nevedieť, mať strach, vyzerať pred okolím za idiota. Pamätám si na obdobie, keď sa mi kamoši smiali, že nikdy nič zo mňa nebude, aby som nevymýšľal a vykašlal sa na to. Keďže moje okolie malo na mňa veľký vplyv, trvalo mi obrazne povedané cele storočie, aby som sa vymanil z jeho nadvlády.

Motivačné kecy, priorizuj, maj cieľ, usilovne pracuj, nevzdávaj sa, buď disciplinovaný, majú naozaj niečo do seba. Vedia výborne slúžiť a dostať nás tam, kam chceme. Samozrejme sa od nás očakáva pot, drina, usilovná práca, extra kroky, prístup, strely na bránu a neskôr aj výsledky. Tu nezabudnime na semienko bambusu: každodenné úsilie môže byť o niekoľko rokov ocenené obrovským rastom, lepšie povedané, skvelým životom.

Šancu dostaneme, len by sme mali ukázať, že to naozaj myslíme vážne. Vraví sa, keď uvidíme človeka s nadváhou v posilňovni, treba ho podporiť a nie sa na ňom smiať. Túto myšlienku je dobré aplikovať aj v iných odvetviach. To, ako dlho budeme mať nadváhu, nevedomosti, stáť na začiatku, záleží od nás. Nech robíme čokoľvek, bude nutné roztočiť akési pomyselné koleso, a to zoberie veľa energie, času a mnoho ďalších maličkostí.

Odvaha mať svoj štýl, vykročiť napriek čudným pocitom strachu, spotiť sa, zašpiniť a vyzerať popri tom ako amatér neznie dvakrát vábivo. Je prirodzené, že mnoho ľudí nás pošle kade ľahšie, či budeme predávať voňavky, poistky, domy alebo výživové doplnky. Na začiatku nebude nič, ani rešpekt, vedomosti, skúsenosti, kontakty a už vôbec nie peniaze. Áno, môže byť ťažšie pracovať po večeroch ani nevedno na čom, čo nám nedáva hneď význam a celý svet sa javí ako by šiel úplné iným smerom. Môžeme uveriť, že sme sa zbláznili alebo dať si šancu, možno dve, tri, desať. Spravíme milión chýb alebo nájdeme milión ciest, ako to nepôjde. Chyby sú akési školné, ktoré každý musí zaplatiť.

Keď sa život rozbehne presne ako zo životopisov úspešných ľudí, zistíme niekoľko vecí. Mnoho ľudí z nášho okolia nás nebude chcieť mať viac vo svojich životoch, nebudú sa k nám ani priznávať, budú nás obchádzať a kúpia od niekoho iného. Zažijeme novú bolesť, ale aspoň zistíme, kto je skutočný priateľ. Skutoční kamoši kupujú jeden od druhého, podporujú sa. Preto nezabudnime, kto stál, stojí pri nás, keď kurz našej lode mieri na ľadovec.

Z vlastnej skúsenosti viem, že začiatky sú vždy ľahšie, keď máme okolo seba tím ľudí, ktorí sú oporou. Takisto je skvelé, ak máme šťastie a máme sa od koho učiť. Na druhej strane dobrá správa je, keď sa nemáme o koho oprieť, či sme zatiaľ nenašli mentora, učiteľa, múdreho uja, máme k dispozícií bezplatné vzdelávacie programy a sociálne siete. Tam vždy nájdeme niekoho, kto sa s nami stretne a povie nám svoj príbeh.

Aj dnes začínam, učím sa, čo je kreativita, dokumentovanie, uzávierka, ISO, kompozícia, riešim význam slov, predaj, zisťujem, kde je pozornosť, aké sú možnosti. Mám prácu, popri nej píšem články, točím svoju šou, publikujem na sieťach moje príbehy. Viem, že tam vonku sú nepredstaviteľné možnosti pre každého z nás. Takisto viem, že ako v minulosti ma nevedomky obmedzovalo moje okolie, dnes sa nevedomky limitujem sám. Robím na prvý pohľad malé bezvýznamné kroky, pokusy, chyby. Dopredu ma ženie zvedavosť, resp. zistenie, čo je tam ďalej.

Prečo píšem o začiatkoch? Lebo možno dnes večer k nám príde nová príležitosť. Pred tým, ako ju zmietneme zo stola, zoberme si chvíľku, popremýšľajme, či by nás náhodou takáto ponuka mohla priniesť na tie miesta, o ktorých tajne snívame. Nezabudnime, že môžeme začať aj popri práci, ktorá nás živí.

Aspoň sa pokúsiť.

10. apríl 2019 Michal Boťanský Príbehy - Všetko

Pred časom, keď som začínal s majstrom, natrafil som na chlapíka, ktorý na všetko frflal. Lenže, keď uvidel ako rozhovory s majstrom dávajú zmysel, začal vyzvedať. Najskôr nenápadne vyťahoval infošky, ktoré sme rozoberali. Boli sme vtedy polo-kamoši, k tomu s majstrom sa vždy kecalo len vo všeobecnosti. Pravidlá sú jasné, jedno z nich hovorí, ak sa niekto opýta na cestu, tak ju ukáž.

Je dôležité naučené vedomosti čo najrýchlejšie zaviesť do praxe. Na to mi slúžil aj hlavný hrdina dnešného článku. V tomto prípade chalan nemal odvahu osloviť majstra, tak si našiel spojku, mňa, a začali nepravidelné schôdzky. Prišiel vždy, keď o niečo išlo. Najskôr prišla nová láska. Chcel radu. Samozrejme, som rodený vzťahový poradca. Do toho v tom období moja ješitnosť súperila s egom. Majster mal so mnou čo robiť, vlastne, asi aj kamoš. Moje rady zapríčinili, že po troch schôdzkach s mladou dámou sa zistilo, že nebola pravá. Lepšie povedané, prestala mu brať telefón.

Druhá rada prišla, keď hľadal prácu. Podľa toho, čo povedal, neprišlo mi jeho riešenie ako najlepšie. Tak bol nenápadne navedený, že robí hlúposť. Tentokrát sme sa pochopili, do práce nešiel a vybral si druhú možnosť, ktorá prišla o pár dní neskôr. Ďalšie dôležité pravidlo znie: Nikdy sa za nikoho nerozhoduj, len poukazuj, čo by bolo dobré si všimnúť.

V septembri v minulom roku prišiel za mnou do kancelárie neohlásene. Že vraj stojí pred dôležitým životným rozhodnutím. Vlastne, v týchto dňoch bola moja ješitnosť akosi už na ústupe, tak sa o niečo lepšie komunikovalo. Chalan mal šťastie, prišiel v dobrý čas, pravé som prišiel zo schôdzky s majstrom. Práve sme preberali tému, keď ide o všetko. Šlo o krk, musel predať nehnuteľnosť, na pár mesiacov ísť bývať do Rakúska, kvôli práci. Jeho firma tam dostala novú zákazku.

Zrealizovali sme predaj rýchlejšie, ako sme čakali. Bol načas v bezpečí, ľahšie sa mu dýchalo. K tomu sa mohol naplno venovať práci. Teda, až po telefonát, v ktorom mi vysvetľuje, koľko veľa práce má, no a nejako mu nerobí radosť. Má denne 12-18 pracovných schôdzok, na ktorých rieši mimoriadne naliehavé situácie v celom projekte, niekedy aj nad rámec. Bol som ticho, moja úloha bola jasná, v takýchto rozhovoroch som za poslucháča. Sám si povedal, že končí, nechce skončiť v nemocnici s infarktom. Ďalšie majstrovo pravidlo znie: Nie všetko, čo sa tvári ako práca, je práca.

Našiel si novu prácu. Nebol z nej vôbec nadšený, len to bolo akési zvláštne. Prišiel sa poradiť pred podpisom pracovnej zmluvy so mnou. Jednoznačne chcel počuť, čo si o tomto kroku myslím ja. Lenže, spoločnosť, pre ktorú mal ísť pracovať som tak trochu poznal. Nepáčil sa mi ich štýl práce, ani prezentácia toho, čo robia. Lenže, pravidlo hovorí, že na všetkom hľadaj skôr to, čo sa ti páči. Tak vyšlo zo mňa, že ja by som si radšej vybral menšiu firmu, kde by som bol pri zrode a tvoril si systém podľa seba. O mnoho viac sa naučím, tým pádom naberiem aj viac skúseností.

Mal potrebu ma presvedčiť, že ak nastúpi, spraví dobre. Samozrejme, prácu zobral. Mňa štvalo, že v skutočnosti chcel robiť na svojom mini projekte v gastronómii, na ktorom pracuje po večeroch. Lieta v akomsi zdravom životnom štýle, vyrába produkty a ľudia si ich chodia k nemu kupovať.

Prednedávnom ma zavolal na obed. Chcel sa vyrozprávať a pochváliť o tom, ako je spokojný, mimoriadne sa mu darí. V ľuďoch som celkom dobrý, za krátky čas vycítim, či si robíme srandičky alebo sa bavíme vážne. Tentokrát hlavný hrdina neskutočne krútil. Zmohol som sa len na vetičku: „Máš nováčikovské šťastie.” Nereagoval, začal sa sťažovať na šéfa a kolegov, trochu aj na náplň jeho práce. Lenže, pri obede sa sťažovať nemá, vlastne, pri jedle sa nemá sťažovať vôbec, mohli by sme dostať tráviace ťažkosti.

Vrátili sme sa na začiatok a bavili sme sa o jeho mini projekte. Ľudia sa radi rozprávajú o tom, čo majú radi. Vydržal po dezert. To ma už naštvalo, nakoľko dezert mám veľmi rád a je to pre mňa slávnostná časť jedenia. Vlastne, vyšla z neho jeho najväčšia obava, pre ktorú sa nevenuje gastronómií na plný úväzok. Lebo významnú časť dňa je medzi štyrmi stenami a on chce byť vonku medzi ľuďmi. Odpadol mi kameň zo žalúdka, nakoľko mám super kamoša, ktorý pôsobí v podobnom biznise a vybudoval svoj sen zo suterénu do stredoeurópskej pozornosti. Takže, riešenie sa našlo, pokojne som sa pustil do dezertu.

Článkom chcem povedať, že je dôležité vykročiť za tým, čo nám robí radosť. Nie ísť za tým, kde je veľa práce, ktorá nás nerobí šťastnými a ubíja nás. Čím ďalej som presvedčený, že mnoho z nás nechce ísť ďalej a hrá krátkodobé hry preto, lebo chce rýchly úspech, vyzerať dobre pred druhými. Lenže, najskôr sa vždy platí cena, až po jej uhradení môžeme ísť ďalej. Dobrá správa je, že hneď ako nájdeme našu víziu, sen, cieľ, lepšie povedané niečo, čo je tak bláznivé a zdá sa úplné nedosiahnuteľné, sa zmení všetko. Opakujeme to miliónkrát. Risknúť, vyhrnúť rukávy, keď už nič iné, aspoň sa pokúsiť, lebo najhoršie, čo môžeme spraviť, že sa nepokúsime.

Niekedy sa môže stať, že to, čo nás napĺňa nás prinesie na výslnie, inokedy dostaneme poučenie. Nájdenie toho, čo nás vyťahuje z postele, poháňa, je v živote obrovským spúšťačom neuveriteľných príbehov. Preto by peniaze nikdy nemali byť hlavným motívom. Robiť to, čo nás robí šťastnými, robiť to tak, aby nám to prinášalo úžitok, najlepšie aj druhým. To, že dnes možno nevidíme možnosti, neznamená, že možnosti tam nie sú. Možno stačí zmeniť len spôsob, akým veci robíme, myslíme, vnímame. Vždy máme dve možnosti, buď budeme hľadať všetko, čo nás spája, páči sa nám, robí radosť alebo sa zameriame na druhú stranu mince.

Mimochodom, chalan, o ktorom som písal sa volá Peťo a súhlasil so zverejnením, bez nároku na honorár. Ukáže článok žene, aby vedela, aký je parádny, keď sa o ňom už píše. Chalan parádny aj je, momentálne sa pripravuje na prvú kulinársku výstavu so svojím mini projektíkom, ktorý vlastne vôbec už nie je mini, ale o tom niekedy inokedy.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter