Type your search keyword, and press enter

Skladačka

Skladačka

Je ťažko veriť ľuďom, ktorí na prvý pohľad vyzerajú, hm, všeliako, okrem reči a zvláštneho životného postoja na prvý pohľad nemajú nič. Vlastne, často majú za sebou prehru alebo už majú po krk svojho starého života. Motivácia, motív, dôvod prečo, ahá moment, môžeme ich nazvať ako chceme, majú jedno spoločné, vedia nás nakopať tak poriadne, aby sme sa rozhýbali.

Za každým bláznivým človekom je uletený sen a odvaha dosiahnuť ho.

Najpamätnejšia otázka, ktorá so mnou zatriasla bola od Joža, spýtal sa ma na jednej z našich pravidelne nepravidelných schôdzok, čo má byť na konci. Bleskovo som mu odpovedal Ferrari, kombajn a dom. K tomu som spustil niekoľkominútový monológ o každom z nich. Vtedy sa prvý raz na mňa lišiacky usmial a zamrmlal, že asi nebudem až také poleno ako vyzerám. Dodal, že to bude neskutočne bláznivá cesta.

Čim skôr začneme, tým skôr nám zostane viacej času na dezert.

Po pravde, nemal som žiadne tušenie o čom ten chlapík rozprával. Tiež som si nevedel predstaviť ako ja môžem dosiahnuť svoje najbláznivejšie sny, túžby, výmysly. Čo som vtedy mal, bola odvaha vykročiť a pustiť sa do neznámych vôd. Zvyšok je história, ktorú postupne schovávam do článkov, ktoré píšem.

Aspoň sa pokúsme.

Náhoda, šťastie, okolnosť, či nevedomosť ma priniesla  k ľudom, ktorí ma výrazným spôsobom ovplyvňujú, ukazujú akým byť, nebyť, či kam môžem zájsť. Píšem skutočný príbeh, v ktorom mám hlavnú rolu ja. Neviem ovplyvniť, či bude zajtra fúkať vietor s dažďovými prehánkami, ale viem, že ak náhodou, tak sa oblečiem teplejšie a zoberiem si so sebou dáždnik.

Ak robíme dobré skutky, nehovorme o tom.

V poslednom období lietam v nových úlohách, dostavajú sa ku mne ľudia, ktorým asistujem na ich nových začiatkoch. Učíme sa, ako nabrať odvahu, urobiť prvý, druhý, ale aj tristo-päťdesiatyprvý krok. Otvára sa nová kapitola mojich ciest, o ktorej začínam písať ďalšie príbehy.

Môžeme premeniť nemožné na možné, nedosiahnuteľné na dosiahnuteľné.

Tam, kde mi iní nedôverujú, druhí si ma najímajú, zaťahujú do príležitostí, ktoré majú zmeniť svet. Moje dni sa premenili na akési preteky. Ráno sa naháňam za východom slnka, nasledujú raňajky, obed a večera, medzitým všetkým som na cestách alebo v nejakej kancelárii, kde snívame, plánujeme, budujeme. Produkt, ktorý vytvárame, predávame je bývanie. V skutočnosti tvoríme seba, ideme za lepším životom, skúšame, kam môžeme zájsť.

Môžeme byť platený za odpracované hodiny, predané produkty, služby, ale aj za nápady.

Trpezlivosť, zameranie na proces, prístup, disciplína a brať život/prácu tak trochu s nadhľadom, ľahkosťou. Urobiť milión krokov navyše, uchmatnúť si svoj podiel z koláča. Obklopiť sa ľuďmi, uhnúť im z cesty, udržať v nich spoločnú víziu a sem-tam po nich umyť poháre. Byt flexibilný, vedieť sa ohnúť, zameranie na to, čo chceme, nie na to, čo nechceme. To, čo robím je pre mňa investícia za lepším životom. Investujem čas, vedomosti, prostriedky a samozrejme milión maličkostí. Vždy sa všetko vráti, len možno nie tak, ako očakávame, s tým by sme sa mali čím skôr zmieriť.

Disciplína je aj ísť von, keď prší, či sa nikto na nás nepozerá.

Tam vonku je mnoho príležitostí pre každého z nás. Dobrá správa je, že každý môže uspieť v tom, čo chce. Môžu prísť prehry, víťazstvá, sklamanie, ale aj radosť, nikto z nás nevie, čo bude, môžeme len predpokladať. Niekedy nás okolnosti na čas odstavia. Väčšinou preto, aby sme sa vrátili silnejší alebo to, čo sme robili nebolo pre nás. Nezhorknime, keď sa dostaneme k neúspechom, lebo tí z nás, ktorí sú už tam, kam chceme isť my, tvrdia, že vraj sa oplatí podstúpiť riziko a vyhrnúť si rukávy.

Nezabudnúť na chvíľu ubrať z plynu, či sa na chvíľu vydýchať.

To, čo teraz robím, o tom som pred časom sníval. Bol som presvedčený, že ak budem robiť na modrom projekte, možno aj zelenom, tak budem macher. Hm, neviem, čo by povedal môj kamoš Jožo na moje dnešné pracovné dni. Určite by si našiel niečo, za čo by ma zvozil. Na druhej strane som tu ja. Myslím, že sa oplatí stále snívať, mať vízie, bláznivé sny, lebo naozaj sa jedného dňa zobudíme a budeme žiť ten svoj vysnívaný život.

Článok je napísaný mojím pohľadom, verím že každý z nás ma svoj. Budem rád ak ten Váš pohľad si vymeníme na najbližšej schôdzke alebo emailom.

Ignorácia

 Ignorácia

Pozrime sa okolo seba, všimnime si všetko zelené. Máme? Teraz vymenujme všetko, čo sme si všimli sivej farby. Pozrime sa ešte raz, všimnime si všetko sivé, čo je okolo nás. Vidíme rozdiel? Najznámejší test, o ktorom sme už asi miliónkrát počuli. Možno nežná časť čitateliek si povie, že sú všímavejšie ako muži. V tomto teste ide skôr o našu vlastnú všímavosť, ako porovnávanie jeden druhého.

Neviem, ako to je u Vás, na sebe som si začal všímať moju ignoráciu. Nepíšem o nej ako o nevšímavosti, skôr ako o niečom, čomu ani len nedám šancu, že by mohlo byť. Prvýkrát sme sa vedome stretli na základnej škole. Išlo o jednoduchý test, vydržať nepozerať televíziu celý týždeň. Pamätám si, že to bol ťažký boj. Televízia pre mňa znamenala vtedy veľa. Dnes sme na tom odlišne, je na mojom zozname “nepúšťať do života”. Ďakujem pani učiteľke zo základnej školy za vtedajší test, oplatilo sa.

Dnešnú dobu familiárne nazývame informačná. Že vraj informácie na nás číhajú na každom kroku a je ich viac ako dosť. Nemusíme isť ani ďalej, práve tej dobe pomáham pridávaním ďalších. Áno, prinášam dôležitú správu do sveta, ale to už povedali niekoľkí predo mnou. Beriem späť, nič neprinášam, pripomínam. To, čo píšem v mojich článkoch, dávno už všetci vieme. Sem-tam načrtnem tému a trafím sa.

Ak chceme dosiahnuť naše sny, ciele, vízie, méty, je potrebná silná dávka ignorácie veľkej časti sveta okolo nás. Poháňa nás akési uvedomenie, že mnoho záležitostí nemá nič spoločné s nami. Keď sa rozhodneme konkrétne, takmer všetko ide bokom. Veľmi ťažko sa vysvetľuje doma, že sme našli konečne ten vysnívaný biznis a ideme do toho naplno. Či kamošom, že nech s nami pár víkendov nepočítajú, lebo odkladáme na senzačnú dovolenku v lete. Pri budovaní biznisu sa nám môže podariť ho aj vybudovať a neskôr rodina bude môcť z neho ťažiť rozličné výhody. Ak nie, tak máme balík skúseností, trebárs partnerke/partnerovi pomôžeme pri budovaní jej/jeho biznisu. O dovolenke moc neviem, čo by som napísal, zatiaľ som na žiadnej nebol.

Nemôžeme ignorovať dážď, teda pokiaľ nechceme zmoknúť. Niečo podobné sa nám deje aj v zime, mali by sme sa obliecť teplejšie. Áno, sú ľudia, ktorí si chodia v zime zabehať polmaratón v pyžame bosí na severný pol. No neviem, čo by si o nás pomysleli, ak by sme prišli v snehovej fujavici v župane do práce. Na druhej strane, ak má dáma viac nápadníkov, vyberie si jedného a ďalej sa stretáva s druhými, nebudeme si o nej myslieť, aká je parádna. To isté platí na nás chalanov.

Neignorujem textové správy, správy na sociálnych sieťach, či telefonáty. Lenže, nechcem byť dostupný 24/7/365, odnáša si to moje zdravie, pleť i moje srdce sem-tam protestuje rýchlejším tepom. Zažil som, ako sa ľudia v mojom okolí dostávajú do vážnych zdravotných problémov. Lebo sa v kuse ponáhľali, neskoré ponocovanie s pohárikom, či nadmerná záťaž organizmu. Dnes mnoho úspešných ľudí vyzýva vo svojich učeniach, aby sme robili menej. Že vraj na začiatku budeme pod stresom, no dlhodobo spravíme viac.

Zmieril som sa s tým, že neskutočné množstvo sveta musím ignorovať. Všímam si, že mi uniká množstvo parádnych zážitkov, vecí, možno aj skúseností.  Pre nejaký záhadný dôvod tuším, že robím správnu vec. Čas ukáže, či to bolo správne alebo nie. Moje sny ma nútia ignorovať všetko, čo mi berie čas, odkláňa ma od cesty, spomaľuje, robí scény. Rozumiem, že na začiatku musíme niečo dať, aby sme mohli dostať. Povedzme, aj ignoráciu nepodstatného, ale aj podstatného, keď budujeme biznis, kapelu, svoj sen, rodinu.

• Ignorujem porovnávať seba s druhými a druhých s ďalšími, neignorujem porovnávať
seba so sebou samým.
• Ignorujem vedieť všetko, neignorujem byť v niečom profík.
• Ignorujem na čas svoje súkromie, neignorujem budovať svoj sen.
• Ignorujem to, čo sa deje teraz vo svete, neignorujem hľadanie spôsobu, ako zmeniť svet.
• Ignorujem svoj strach, neignorujem nebezpečenstvo.
• Ignorujem ľudí, ktorí nechcú isť v živote ďalej, neignorujem ľudí, ktorí kráčajú dopredu, aj keď nie je všetko parádne.
• Ignorujem ľudí, ktorí kecajú, nerobia nič, čo by ich mohlo posunúť, neignorujem ľudí, ktorí nakopávajú, ťahajú, podporujú.
• Ignorujem teplo, zimu, sneh, dážď, neignorujem, koľko vrstiev oblečenia si dám na seba.
• Ignorujem svoju lenivosť, neignorujem spraviť krok navyše.

Čo ignorovať a čo nie? Odpoveď by podľa mňa mohla byť asi takáto: všetko, čo nesúvisí s našimi snami, cieľmi, víziami, plánmi.

Ignorácia je fantastická, aj tak 99 percent udalostí, okolností, informácií, ktoré konzumujeme sú nám úplné na nič. Držia nás ďalej od našich cieľov, snov a pod. Ignorácia môže spôsobiť lepši život: „Prepáčte, nevedel som, že sa to tak nemôže, možno aj preto som uspel.” Ignorujme všetko, čo nás oberá o čas, pozornosť.  Začnime svoju pozornosť ostražito sledovať, k tomu vyhrňme rukávy, dajme sa do práce alebo pokračujme v tom, v čom už nejaký čas lietame. Dôležité je, aby sme sa cítili pri tom šťastní. Nezabúdajme, že ignorácia môže byť aj životu nebezpečná, preto niekto vymyslel dopravné značky.

Úryvok I.

Úryvok I.

„Michal, tie Tvoje články sú o mne,“ povedala vo včerajšom telefonickom rozhovore. Nechcel som ju sklamať, ani naštvať. Veď viete, so ženami nie je moc dobré zahrávať sa a už vôbec nie cez telefón. Zmohol som sa iba: „Ako si na to prišla?“ „Vieš, utekám, neriskujem, bojím sa, maskujem to, ako som úplne dole. Nechcem, aby moje okolie vedelo, že moje sebavedomie asi ani nie je. Lenže, je tu moje ego, ktoré túži po živote malej princezničky. Neber mi nádej, že nepíšeš o mne, prosím.“ Nič som jej nezobral, je to môj nový objav. Teda, nie tak môj, ako ja jej. Aj tak som nikdy moje články o nikom konkrétnom nepísal, sem-tam som použil vetičku z rozhovoru či schôdzky. Tak pre aký dôvod by som to teraz nemohol zmeniť. Už dávno mi povedal Jožo, ak sa s ňou budeš cítiť ako doma, tak si doma. Teraz bude mnoho kapitol aj o nej.

Za týmto novým príbehom stojí Majster, nejakým spôsobom posunul moje telefónne číslo mladej dáme. Hm, ja som mu naletel, myslel som si, že ide o pracovné stretko. Zrazu sa prechádzame v nočnej Budapešti, držíme sa za ruky. Rozprávala celú cestu tam, počas večere a pri Dunaji som už mal namále vydržať ju počúvať.  Našťastie, to neboli kecy, o ktorých netuším nič, ale bavili sme sa o niečom, na čom záleží aj mne. Ťažké témy na noc, asi aj preto druhé dámy so mnou nevydržali pôsobiť. K tomu je ako z mojej knihy snov. Ten večer bol náročný, ale vydržal som, veď išlo aj o koláčiky v známej cukrárni.

Doba, ktorú žijeme je hektická, rýchla, istým spôsobom bláznivá. Pamätám si, keď som začínal v biznise, dokázal som mať za deň tri pracovné schôdzky dva dni po sebe, tretí som si zobral voľno. Dnes sa preberám v piatok večer zvyčajne pred polnocou, keď opúšťam kanceláriu len unavene, s konštatovaním, to bola jazda. Tento posledný piatok som k tomu mal ďalší nočný rozhovor s ňou. Prišla ma pozrieť, vlastne, mala cestu okolo. Povedala mi, ak by šla okolo a nepozdravila sa, mrzelo by ju to zajtra. S týmto súhlasím, tiež, keď idem okolo ľudí, ktorých mám rád, vždy pozdravím. To ma tiež naučil Jožo.

Tesne pred pol jednou ráno na mňa spustila vlnu otázok, čo chcem od života, čo chcem dosiahnuť, čo ja a láska, deti, vzťahy, ženy, čo znamenajú pre mňa koláčiky, aké sú moje tajné sny, či viem podporiť druhého, aj keď je úspešnejší ako som ja a prečo Ferrari, kombajn a dom. Odpovedal som stručne, ale pohotovo, tieto otázky mám sám so sebou vyriešené. Takže to šlo ľahko. Nebola vôbec zaskočená, pôsobila tak, ako keby očakávala moje odpovede. Viem, keď sa žena pýta muža otázky, ktoré nie sú bežné, že za tým bude niečo viac. Vlastne, aj bolo.

V sobotu ráno sme mali mať pracovnú schôdzku s majstrom. Otvára svoj nový projekt s recyklovaním odpadu, oslovil nás oboch, že by bolo dobré, aby sme spolupracovali s ním. On sa naozaj zbláznil, už teraz nestíham žiť. Bol som naštvaný, lebo takejto príležitosti sa nehovorí nie. Len tak mať viac času. Pôsobiť v akomkoľvek projekte s majstrom je neskutočná škola. „Bude to iba otázka času, keď vystrelím ako raketa a dosiahnem to, čo chcem,“  tak znela Majstrova motivačná správa, ani na sekundu nezapochyboval, že by som mu povedal nie. Od prvej chvíle ma štve, nemám jej čo vyčítať, zatiaľ žeriem jej dokonalosť. To ona mi v kuse niečo  vyčíta, rozčuľuje sa ako jazdím, kecá mi do práce, do snov, nepáči sa jej ako sa obliekam, češem, vlastne do všetkého. Môj život jej príchodom utrpel zásadné zmeny.

Nikto o nej samozrejme nevie, dohodli sme sa, že to, čo je medzi nami, tak zostane medzi nami. Sociálne siete zaťažovať nebudeme a zatiaľ ani rodinných príslušníkov. Veď stačí, že sme pod dohľadom Majstra. Ak by niečo, tak on mi určite naloží viac ako hocikto iný. Cítim sa pri nej neskutočne dobre, teda okrem toho, keď mi čistí žalúdok. Takže, ak to pri mne vydrží, vyzerá, že by nás mohla čakať zaujímavá budúcnosť.

Získala si ma prvým rozhovorom o snoch, riskovaní a o podpore. Bol som naštvaný, mal som mimoriadne ťažký týždeň. „Doba je nejaká zvláštna, asi tým, že mnoho z nás už nevie, čo môže a nemôže, ja ti fakt neviem, ale pred siedmimi rokmi bola situácia v biznise iná. Bolo viac tých, ktorí si vážili, dnes je to opačne. Slovíčkovanie, argumentovanie, vyjednávanie, upodozrievanie, chcenie čo najviac pre seba. Na druhej strane, ak chceme niečo v živote dosiahnuť, treba sa otáčať. Mať okolo seba ľudí, ktorí sa postavia, keď je niečo inak, ako my malo byť. Pozdravujem všetkých vydieračov tam vonku za to sebectvo na úkor druhých. Najradšej by som, aby zhoreli v pekle, ale neželám im nič, veď vesmír si ich nájde.“ Takto nejako nešťastne som spustil rozhovor na benzínovej pumpe s dámou, ktorá sa od prvej chvíle usmievala inak, ako som očakával. Bol som presvedčený, že to bolo asi časom, veď bola jedna hodina ráno . Prvý rozhovor s ňou trval tri hodiny, medzitým som dostával motivačné SMS od Majstra, chcel sa uistiť, aby som sa správal ako gentleman. Vraj dáma oproti mne je poklad. Dostával som od nej rýchle trefné otázky, presne tak, ako som vždy sníval, lepšie povedané, keď som zadával požiadavku pri výbere životného partnera, tak komunikačné schopnosti som dal do kolónky mimoriadne dôležité.

„Jedna z najväčších pascí, ktoré tam vonku na nás číhajú, je odmietnuť ísť za tým, pri čom nám naše srdce buchoce.” Jej prvú myšlienku som si zapísal do poznámok, zostala prekvapená. Zmohol som sa iba na sebavedomé: „Som úplne iná liga, kočka.” Neskutočne sa rozosmiala, ja tiež.  Bola to skúška, vraj som prešiel, dodnes nerozumiem. Jej smiech ma očaril. “Každý z nás vyhrá, niekto už skoro v mladosti, tí druhí trochu neskôr. Skôr je otázka, či vieme, že chceme vyhrať a druhá, čo chceme vyhrať.” Myšlienka číslo dva z prvého stretnutia. Zapísal som si ju taktiež, myslel som si, že sa už nikdy nestretneme. Pár dní pred tým som mal zvláštny pocit a pomyslel som si, ako by bolo super, ak by sa stalo niečo neskutočne dobré. V tej najlepšej časti rozhovoru prišiel majster, cítil som sa ako z filmu Karate kid. „Nastal čas ísť domov,” jeho lišiacky úsmev hovoril za všetko. Toho človeka sa nedá mať nerád.

Majster mi pošepkal, že má pre mňa niekoho. Tak isto povedal, ako ešte potrebujem dozrieť. Popod fúzy si zamrlal niečo, že aj tak budem stále v duši chlapec a zasmial sa. Určite chcel, aby som to počul. Nasadli do auta a šli preč. Únava ma donútila isť čo najrýchlejšie do postele a nepremýšľať nad tým, čo sa stalo. Môj život sa zmenil po niekoľkýkrát. Otvorila sa nová kapitola, ktorú som nazval “Ona”. Ide o dámu, ktorá je pohľadná, inteligentná, podrývačná, má krásny úsmev a niečo má spoločné s majstrom, tak trochu teraz aj so mnou. Majstrovi susedia vraveli niečo o tom, vraj  podľa všetkého má vnučku, ktorá pôsobí niekde v Čechách, v Rakúsku a aj v Maďarsku. Všetky indície napovedajú tomu, že by len predsa majster dal na svet prvé informácie z jeho záhadného života von.

Riskovať.

Riskovať

„Sedím na gauči, pozerám telku, jem čipsy a zisťujem, že mám 27 rokov a môj život je nejaký čudný. Keď zostanem doma, nič sa mi nestane, budem v bezpečí, no zvažujem, že by som mohla ísť von.“ Asi takto nejako začala neskutočne dlhá textová správa, ktorú som dostal od kočky, ktorá je členom tímu, v ktorom pôsobím aj ja. Na správu som neodpísal. Zavolal som jej.

Žijeme v dobe informačnej, je pretlak takmer všetkého, inovácie prebiehajú neustále, milión návodov na všetko. Otvoríme internet, informácie, ideme na wecko v nákupnom centre, informácie, zapneme telku, aj tam sú informácie a ešte keď spustí večer suseda, uff. Čím viac informácií, tak lepšie alebo horšie? Nevieme, ale už v minulosti významní filozofi nás nabádali, ako je dobre nevedieť, ale neprestať zisťovať. Takže, čo je správne?

Návodov, názorov, pohľadov je dnes toľko, že je mimoriadne náročné povedať, čo je správne a čo nie. Isté máme len jedno, ak nič neriskneme, s najväčšou pravdepodobnosťou nezískame nič. Podstúpiť riziko, neznamená hneď úspech, ale aj získanie nových skúseností, zažitie nových zážitkov, spoznanie nepoznaného a tak isto je nutné počítať s možnosťou zlyhania.

Nie vždy máme dôvod niečo zmeniť v našom živote. Vlastne netušíme aký výhľad je z kopca, na ktorom sme nikdy neboli, to zistíme, až keď naň vyšľapeme. No ak vykráčame trebárs na ten kopec, nebude to len o výhľade , ale aj o prekonaní samého seba. Dôvod na zmenu teda môžeme nájsť po ceste. Možno sa budeme musieť nejaký čas prekonávať, kráčať s bolesťami, najľahšie, čo môžeme spraviť, je vzdať sa. Neuvidíme výhľad, nebudeme poznať cestu, nedostaneme skúsenosť.

Bolesť, strach, pot, k tomu aj risk jednoznačne patrí do našich životov. Nezabudnime, ak by všetko malo byť bezpečné, mnoho z nás by dnes nebolo tu. Dieťa sa potrebuje buchnúť, aby zistilo, ako chutí bolesť, potrebuje zažiť úspech, aby vedelo, ako chutí radosť. To isté máme v dospelom veku, potrebujeme sa udrieť, aby sme nezabudli na bolesť, takisto by sme mali zažiť úspech, aby sme nezabudli, aké je to radovať sa.

Mnoho ľudí riskuje, ešte viac neriskuje. Hrať život na istotu, je istá výhra (isté výhry nebývajú najvyššie), no hrať život s riskom má úplne iné možnosti. Nie je dobré príliš riskovať, ale takisto nie je dobré byť príliš v bezpečí.

Hovorí sa, že tí ľudia, ktorí sa nestarajú do druhých a hladia si svojho sa dožívajú vysokého veku. O tom, či riskovať alebo hrať na istotu, nechajme na každého z nás. No ak v tom druhom uvidíme niečo viac, jemne to naznačme. A keď vidíme, že to ide tam, kam nemá, tak trebárs toho človeka nakopajme, ale nie preto, aby sme ho zastavili, ale iba jemne mu upravili smer. No, to robme len v tom prípade, že sme niečo také zažili.

Mať možnosť a pritom ohroziť rodinu, kamošov, tím, seba, vôbec nevadí, keď sa popálime. Len nezabudnime na štípanie, to sa nejaký čas hojí. Takisto, ak chceme niečo risknúť a naše okolie nás nepodporuje, lebo nás chce ochrániť pred možným neúspechom, zlyhaním, či dokonca obrovskou celoživotnou výhrou, tak budeme musieť takéto okolie skôr, či neskôr opustiť.

Každý z nás môže mať lepší život, no ten zvyčajne začína vyšľapaním na kopec. No pred tým skúsme rozložiť svoje portfólio alebo sily tak, aby sme vydržali šľapať čo najdlhšie.

Zas tie vzťahy

Zas tie vzťahy

Jedno je isté, nikto z nás nevie, kto aký vplyv a moc má. V dnešnej dobe to platí čím ďalej viac, že úplne neznámy človek môže ovplyvňovať dôležité spoločenské dianie. Veď vlastne sa o tom píše v múdrych knihách o lídrovaní, v zmysle: „Skutočný líder vytvára ďalších lídrov, pozná, v čom je dobrý, no pritom je v úzadí, nevyžaduje si uznanie alebo slávu.” Často chceme byť úspešní, dostávať ocenenia, šéfovať svetu a k tomu byť na titulkoch vplyvných svetových magazínov. Pritom to celé môže byť úplne inak.

Začalo sa diať, že moje články číta čoraz častejšie viac ľudí. Pre nejaký dôvod sú najviac obľúbené tie o vzťahoch. OK, beriem to, o tom dokumentovaní je nuda, o inšpirácii je toho taktiež kopa, ale vzťahy sú čoraz cennejším tovarom. Hm áno, mať dnes s niekým (pracovný, rodinný, priateľský, partnerský, manželský) vzťah je mimoriadne cenný tovar. Vďaka sociálnym sieťam poznáme takmer každý každého, teda aspoň sa to tak zdá. No je rozdiel poznať toho druhého z on-line sveta, z počutia, či vidieť toho druhého reagovať v rôznych životných udalostiach.

Vzťahy sú dôležité, nech ide o suseda, farára, tetu predavačku, frajerku, primátora, či toho nafúkaného veľkého podnikateľa. Veď keď už pre nič iné, tak aspoň keď dostaneme defekt, tak nám ten nafúkanec pomôže vymeniť koleso. Povedzme si to tak, že s niektorými vzťahmi je to ako s kávou, najskôr prekonáme jej horkosť, a potom to už ide.

Často sa dostávame do situácií, kedy potrebujeme nájsť riešenie na našu životnú situáciu. Zvýšeným hlasom, agresiou nikdy nič nevyriešime, možno na krátky čas, ale ono sa to vráti vždy nejako nečakane späť. Určite každý z nás niečo z času na čas pokašle, či je to gólová prihrávka v prvoligovom zápase alebo nesprávne zaparkované auto pred obchodným domom.

Neriešme na modrej sociálnej sieti, že sused nás ráno zobúdza hlasnou hudbou. Choďme rovno za ním, prinesme mu fľašu dobrého vína s prosbou, či by sa nabudúce žúrka mohla začínať ráno po 8 a nie o 6. Vlastne, dnes je moderné sťažovanie a to nielen na modrej sociálnej sieti, k tomu motivačné citáty, na ktoré zabúdame hneď ako prídeme na preplnenú križovatku.

Nepíšem o ničom novom,  pripomínam, čo už dávno všetci vieme. Jasné,  pokiaľ ide o život, peniaze, ego správame sa inak. Je to prirodzené, no už keď nevieme ovládať svoj hnev, emócie, tak aspoň tomu druhému neubližujme, aj keď za to môže, lebo práve ten človek na druhej strane nám môže v budúcnosti pomôcť vymeniť defekt na kolese.

Nič ma do toho nie je.

Nič ma do toho nie je.

Pamätám si to ako dnes, šiel okolo mňa chlapík s úprimným úsmevom, pozdravil ma ako keby sme sa poznali celý život, hneď potom odišiel. O pár minút som toho istého chlapíka mal na pracovnom stretnutí oproti sebe v najlepšej cukrárni v okolí. No už sa toľko neusmieval. Je dobré byť pripravený na všetko, k tomu neočakávať nič a dúfať v najlepšie. Takže jeho stratený úsmev mi bol ukradnutý, jediné čo ma zaujímalo, či ten obchod je pre jeho firmu vhodný alebo nie, to bol dôvod pracovného stretnutia. Jedno si ujasnime, mám rád v živote, ale aj v obchode situácie, keď obe strany odchádzajú s pocitom, že získali niečo, no nikdy nie na úkor druhého.

Z chlapíka sa ukázal mimoriadne vzdelaný muž v stredných rokoch aktívneho života. Ale aj tak ma nezaujal, veď stretávam sa s takýmito ľuďmi často. Môj cieľ bol jasný od prvej chvíle, čo sme si dohodli pracovnú schôdzku. No zmenil som postoj po jeho druhej položenej otázke, či si myslím niečo o ňom za to, že sa ku mne správa odmerane od začiatku. Odpovedal som mu, že to je jeho vec ako sa správa, nemám s tým nič spoločné a odmietam použiť techniky, aby sme sa skamarátili. Zaskočil som ho. Čakal, že budem fňukať. Jeho ďalšia blesková otázka bola ako riešim, čo si druhí myslia o mne. Odpovedal som ešte rýchlejšie: „Nič ma do toho nie je.“ Pracovná schôdzka sa zmenila razom na rozhovor dvoch chlapíkov o mudrovačkách o živote,  biznise a koláčikoch.

Celý rozhovor sem písať nebudem, nepatrí sa to. No aj vďaka tomuto pracovnému stretnutiu vznikol námet na článok. Stáva sa mi to často, že na pracovných stretnutiach sa bavíme na rôzne zaujímavé témy. Je to super príležitosť ako spoznať druhých ľudí. Sem-tam niekto vytiahne  moje články, či moju tvorbu na sociálnych sieťach ako námet rozhovoru. Veď to je jeden z dôvodov, prečo tvorím.

Vetička všetko bolo inak pred tým, nájde vždy svoje miesto aj u mňa. Doma ma rodičia učili, že je dôležité pozerať sa na iných a vnímať názory druhých. S tým do dnešného dňa súhlasím, no dodávam k tomu, že síce názor druhého človeka je dobré vedieť, ale nemal by nás nijako ovplyvňovať. Lebo iba my presne vieme, čo chceme od života, ten druhý to môže len tušiť a často sa stáva, že niekto blízky, či niekto z okolia by nám mohol nechtiac “pomôcť” zosadnúť z nášho vlaku. Vyjadriť názor je fajn, ale nie vždy je to potrebné. OK, možno niekedy nasýtime naše ego a dostaneme lepší pocit: „ÁNO, povedal som mu to.”

Nikdy nedovoľme nikomu, aby nám povedal, kto sme, v čom sme neskutočne dobrí, zlí a pod. Takisto si nepripúšťajme  názor druhých o nás, je to každého osobná vec. Nezabudnime, že ľudia sa menia, tak nesúďme druhých, lebo budeme súdení my sami. Možno to bude ťažké vyrovnať sa s tým, že nám bude úplne ukradnutý názor druhých o nás. Sem-tam nás zabolí na nezvyčajných miestach alebo sa budeme cítiť blbo. Veď čím skôr začneme, tým lepšie, nie je nič horšie ako žiť život podľa očakávaní druhých a nie seba samého.

Chlapík z rozhovoru sa nestal mojim biznis partnerom v tomto prípade, no sem-tam sa stretneme na koláčiku a pokecáme o našom nedokončenom rozhovore z prvej schôdzky. Máme si čo povedať.

Majme na pamäti, že to, čo si myslia o nás druhí, je osobná vec a nás do toho naozaj nič.

Rozhovor na schodoch a otázka.

michal_botansky_clanok_blog_skok_rozhovor
Možno dnešný článok bude znieť naozaj trochu bláznivo. Nebudú v ňom žiadne rady, ale iba opis toho, čo používam tam vonku. Nepamätám si, kde som toto použil prvýkrát, no mám dva záchytné body, od ktorých sa odrážam. Prvý bol rozhovor s kolegom u mňa v kancelárií a druhý bol v nedeľu na schodoch v známom slovenskom meste.

Bola slnečná nedeľa, ako inak, trávil som ju pracovne v meste, niekto ma posunul k nejakému chlapíkovi. On len vedel, že som dobrý a možno ja budem ten človek, ktorý mu dá riešenie, ja som o ňom nevedel nič. Verte, o tom chlapíkovi by som mal vedieť niečo, je to známa osobnosť. Samozrejme, ja sa moc nekamarátim s televíziou, magazínmi a  pod., takže veľká časť zo slovenského diania mi uniká. Teda, na prvý pohľad sa tak môže zdať. Viete, ja sa na dianie pýtam ľudí, tí povedia všetko. K tomu mám dobrú fintu, ktorú používam pri každom človeku. To som sa naučil z múdrych kníh: „Ak chceš niekoho spoznať, nepýtaj sa na neho okolia, ale choď rovno za ním.”

Sedíme na schodoch, bavíme sa o tom, čo chce vyriešiť, úplná pohodička. Veď v nedeľu by malo byť ľahké pracovné tempo. Mne sa na tom chlapíkovi niečo nezdalo, lenže nevedel som, čo to je, tak som sa začal pýtať:  „Počuj, čo robíš?” Celkom sa chalan chytil, tak som pridával ďalšie otázky. „Čo vieš a čo by som mal o Tebe vedieť, keby som chcel byť tvoj kamoš?” Prežil som rozhovor, dohodli sme sa na spolupráci a časom sme sa skamošili. Je to vzdelaný človek, k tomu má prehľad a ja som jeho fanúšik, nielen na sociálnych sieťach (nie preto, že je populárny). Vždy, keď som v meste, tak ho vyťahujem na kávu, čaj alebo niekedy si dáme aj koláčik. Vždy sa zaujímam.

Vtipné je na tom to, že moji kolegovia sa ma pýtajú ako, či čo majú zlepšiť, aby mali lepšie vzťahy.  O tých milión maličkostiach im nevravím, aj tak nepočúvajú a rozprávať, aby mi niekto prikyvoval, z toho som už vyrástol. „Úprimný záujem ukázať tomu druhému, že som človek,” je mimoriadne dôležité. Hlavne robiť to bez bočných úmyslov. „Počuj, budeme sa kamošiť a potom ty budeš môj klient.” Takto to nefunguje, aspoň u mňa nie. Mnoho mojich priateľov z detských čias, či z dospievania sa nestali mojimi klientami, ani spolu nespolupracujeme, samozrejme, že som ich oslovil. Nehnevám sa na nich, práve naopak, som im vďačný, pretože mi dovolili vyrásť a nepriamo ma donútili nájsť cestu inde.

Dlhodobosť. Nech to znie akokoľvek otrepane, najskôr si ja sám musím upratať v hlave čo vlastne chcem robiť, dosiahnuť v pracovnom, ale aj v súkromnom živote, vyhrnúť rukávy, nájsť cestu. Tých maličkostí, ktoré sú za tým je asi mnoho. No úprimný záujem o druhého alebo nájdenie toho, čo nás spája je naozaj skvelé. Ešte raz opakujem, žiadne postranné úmysly (sex, biznis, životné výhody, biznisové výhody, obchod). Áno, je možné, že sa niečo z toho udeje, ale to beriem ako bonus. Na druhej strane, keď chcem s niekým spolupracovať, poviem mu to priamo.

Je o mne známe, ak sa mi niečo nepáči, nie som tam a už vôbec sa nebavím s ľuďmi, kde cítim, že to nie je vzájomné. Neverím na boje, ani na to, kto z nás je lepší. Povzbudím, pomôžem, vyhrniem rukávy, no ak mi ten druhý kradne moje sny, nemám takého človeka vo svojej blízkosti. Jasné, mám kamošov, ktorí robia bláznovstvá, sem-tam niekomu naložím, sem-tam ukážem iné pohľady a sem-tam nechám tak. No vždy sa snažím podporiť.

Každý z nás je v niečom dobrý, no nie je našou úlohou presviedčať druhých, že to tak je. Bol čas, keď som neskutočné túžil, aby ma ľudia rešpektovali, uznávali v mojich profesiách. Dnes viem v čom som dobrý, keď ma niekto chváli, ide ma roztrhať. Pre mňa je to zbytočný čas rozhovoru. Tak isto kritiku neberiem od každého, o tom napíšem článok  nabudúce. Zdravé sebavedomie, žiadne ego, či vyťahovanie.

Jasné, robíme chyby, aj mne ľudia píšu na sociálnych sieťach, že som tam dal nesprávny ypsilon. Beriem ich názor, veď majú naň nárok, na druhej strane aspoň vidím, že im nie je ľahostajné moje i/y. Okrem toho vidím, že ľudom nie som ľahostajný a sledujú ma. Ja na to idem inak. Ako som písal vyššie, hľadám to, čo nás spája, neriešim chyby, ale to, čo je dobré, teda to, čo sa mi páči. „Povedz mi o tom viac.” Pozor, ale ak ma to nezaujíma, tak sa na to nepýtam. Ešte jedna maličkosť, sem-tam chybičku spravím náročky. Veď vyvolávanie pozornosti v praxi. Verte, funguje to.

Často my ľudia riešime nepodstatné chybičky krásy. Základné pravidlo: ak kritizovať, tak medzi 4 očami a ak chváliť, tak nahlas verejne pred všetkými. Žiadne vysvetľovanie, aj tak to nikoho nezaujíma. Pred tým ako idem kritizovať, tak sa najskôr opýtam seba, či na to vlastne mám nárok.

Úprimná zvedavosť, fandenie, zaujímanie, podpora a vedieť si vyhrnúť rukávy, to je čo funguje mne, samozrejme, nie všade prejdem na prvý pokus. Rešpektujem názor každého, no nie každého si beriem k srdcu. Tak isto nevravím čo “treba”, na takéto mám svoj blog. Ja som len fanúšik, ktorý podporí hocijakú bláznivosť. Ak sa pýtaš, prečo to robím, je to jednoduché. Kritiky je veľa, ale tých, čo podporujú je málo. Tak isto mám rád, keď dostávam podporu, veď jedna úprimná vetička vie zmeniť bežného človeka na hviezdu. Vlastne, vyskúšajte si to sami, zavolajte ma na dobrý koláčik. Dobre, dobre, pôjdem aj na rezeň.

Dva roky prace, či už tri?

Dva roky prace, či už tri?

V roku 2015 som napísal môj prvý článok. O rok neskôr som začal pravidelne  používať sociálne siete na prácu, dokumentovanie, mapovanie toho, čím prechádzam. O ďalší rok na to som k tomu pripojil pravidelne každú stredu písanie článkov na mojom blogu.

Pamätám si to ako dnes, mal som prvé stretnutie s chlapíkom v Leviciach, sedeli sme na terase známeho hotela. Bavili sme sa o biznise, živote, vzťahoch, snoch, cieľoch, bohatstve, zdraví. Akýmsi spôsobom mi vtedy chcel otvoriť dvere do sveta. Vtedy som mu nedokázal rozumieť, veď ruku na srdce, mnohí z nás sa tvárime, že počúvame, ale akosi nerozumieme tým, ktorí sú od nás na dva kroky ďalej.

“Michal, vstúpil si do sveta, kde sa budujú najbláznivejšie vízie, sny, kedy chceš začať ukazovať iným, čím denne prechádzaš?” Odpovedal som, že hneď potom, keď uspejem. Neskutočne sa začal smiať. Potľapkal ma po pleci a povedal:  “Nie je nič lepšie ako ukazovať svetu, čím prechádzame, zbierame fanúšikov, učíme sa ako komunikovať so svetom, dostávame sa do tlaku osobnostného rastu, popritom budujeme vlastnú značku a ešte kopa iného, ale o tom inokedy.”

Dnes sa pozerám na toto stretnutie ako prelomové, uvedomujem si aké som mal šťastie, že sme sa stretli. Vtedy som nemal nič, iba akési odhodlanie zmeniť svet. Teraz je všetko inak, vydal som sa cestou, kde nevidím, žiadne stopy, záchytné body, raz je tam zima, inokedy teplo, svieti ostré svetlo, no keď je tma, tak nevidno nič. Mnohým ľuďom z môjho okolia som ukázal, čomu všetkému podstupujem, ukázal som im začiatky, ale aj konce. Dnes už mnohí nie sú súčasťou, verím ale, že sa majú dobre, veď toto nie je o nich ale o mne.

Najťažšie boli pre mňa prvé online kroky, príspevky, články,  konfrontácia, gramatika, slovosled, výsmech. Depresia, sebapodceňovanie, niekedy zúfalosť, boli na dennom poriadku. Vtedy ma ten chlapík ale varoval, čím budem prechádzať.  Som vďačný každému jednému, ktorý ma podporil, podporuje, ale aj tým, ktorí odišli.

Myslel som si, že robím marketing, učím sa, ako na sociálne siete. Ako veľmi som sa mýlil. Druhýkrát spomeniem pána z Levíc, povedal mi, toto nie je veľmi o marketingu, ani o sociálnych sieťach. Možno sa niečo málo priučím, ale to nemá byť výsledok. Dlhodobosť, pravidelnosť, kopa práce, odhodlanie, prekonávanie samého seba, riešenie problémov a to všetko neustále mať v sebe, aj keď ma bude bolieť hlava alebo budem na pláži s mojou vyvolenou.

Čo mi tieto roky práce priniesli? Jednoznačné zlepšenie komunikácie, intuície, zmena myslenia, kreativita, nakopávanie seba do zadku, vyhodenie drámy zo života, pracovať usilovne aj vtedy, keď sa na mňa nik nepozerá, odísť z miest, kde sa cítim bezpečne, vykašlať sa na to, koľkým ľuďom sa páčim. Poviete si, ako ťa písanie mohlo toto všetko naučiť? Ale napíš článok, príspevok, keď nevieš o čom, keď ťa bolí hlava, keď nemusíš, keď nemáš čas! No ty máš dohodu sám so sebou, ktorú musíš jednoznačne dodržať, lebo vzdať sa je jednoduché, ale čo si poviem o pár rokov? Veď toľkokrát som sa už vzdal.

Pre mňa písanie článkov nekončí ich “zavesením” na blog či inú sieť. Moje články, príspevky, teda všetko, čo tvorím, chcem jednoznačne žiť tam vonku alebo najskôr zažiť a až potom napísať. Častokrát sa stáva, že si zmeníme profilovku, napíšeme motivačný status a ešte častejšie sa tým v našich životoch nič nezmení. Ja vyzývam možno aj teba, aby si vstal a mal lepší život ako si mal pred rokom či tromi. Aby si šiel s kožou na trh a vytvoril presne tú vec, ktorá zmení celý svet, lebo priemerných ľudí je tam vonku už dosť a čo je na tom najhoršie, že mnoho z nás nechce mať lepší život. Preto ťa žiadam, prosím, oslovujem, začni tvoriť práve dnes, zabudnime na to, čo sme zmeškali. Článok, kniha, video, foto, nech je to čokoľvek, neodkladajme to, veď vo vrecku či v kabelke nosíme cele nahrávacie štúdio.

“Slovenské mamičky”

slevenske mamičky

Za posledné obdobie, čo sa stretávam s ľuďmi, riešime rôzne životné, ale aj biznisové záležitosti. Tlak vonkajších okolností pôsobí na každého z nás. Zvládať ho s úsmevom na tvári pravdepodobne stojí čím ďalej, tým viac úsilia, teda aspoň dovtedy, pokiaľ nebudeme mať úplnú istotu v seba.

Ak ste ma už niekedy videli, tak viete, že nosím vyšperkovaný úsmev od ucha k uchu. Tak isto viete, že sťažovanie a nadávanie nepatrí medzi moje obľúbené aktivity. Jeden z najdôležitejších krokov, ktorý som spravil v minulosti bol, že som vyhodil tieto činnosti z môjho každodenného života. To ale neznamená, že všetko okolo mňa je parádne. Tak isto mám rôzne záležitosti, sem tam ma niekto riadne naštve, pohltí ma depresia, či sa chcem na všetko vykašľať. V čom som úplne slabý, je takzvaný “smalltalk” teda úvodné rozprávanie o počasí, politike, či čo som mal na obed. Jasné, keď chcem, porozprávam sa s čertom, úradníkom, ale aj naštvaným človekom. Veď koniec koncov, ak nastáva akákoľvek situácia v biznise, hádajte, komu volajú?

Na začiatku bolo všetko úplne inak, nevedel som vôbec kecať, bol som úplne vystrašený negativista, keď som mal niečo povedať, tak som ušiel domov alebo na ryby. Zmien nastalo mnoho. Jedna z nich bolo absolvovanie základnej povinnej služby. Vtedy som ju neznášal, dnes na to pozerám ako na jednu najlepšiu skúsenosť v mojom dospievaní. Veď skúste pochodovať s plným žalúdkom hore kopcom so samopalom nad hlavou s plnou poľnou a popritom spievať “slovenské mamičky.”

“Tony Robins” a “Tajomsvo” dve významné náhody, ku ktorým som sa dostal. Zvedavosť ma prinútila kúpiť prvú knihu o komunikácii, neskôr  prišli školenia s americkou MLM firmou. Samozrejme koučing, psychológovia a prekonávanie samého seba zo začiatku veľmi sporadicky, veď som sa bál tej bolesti, dnes je to na každodennej báze. Vtiahnutie do sveta realít a neskôr svet financií mi zachránili kožu. To ako som začal na sebe makať, ma neskutočne posunulo ďalej. Nevedel som, že všetko sa deje pre mňa a nebol som žiadna obeť, no tento AHA moment prišiel až teraz niekedy, vlastne prichádza často.  Jednoznačne moja najväčšia životná zmena prišla hneď potom, čo som zistil, že aj ja môžem mať lepší život.

Stálo to kopec odriekania všetkých tých fantastických vecí, ktoré sú tam vonku, stráviť nejednu piatkovú noc v kancelárii, niekedy to bola aj nedeľa, stratu mnohých kamošov, či iných dôležitých ľudí. Častokrát moja útecha bola, koľko dám do koreňov, toľko sa mi vráti do koruny. K tomu všetkému sa vraví, nech akokoľvek investujeme do seba, je to najlepšia investícia na svete.

Pre mňa sú dôležité vzťahy, mám rád, keď poznám ľudí, ešte radšej mám, ak ľudia poznajú mňa, najlepšie za dobre odvedenú prácu. Vzájomný rešpekt otvára dvere v oboch smeroch. Ak si sadneme ako ľudia, tak budeme radi spolupracovať, ale ak nie, tak každý pôjdeme vlastným smerom. No predtým ako spoznám teba, najskôr musím spoznať seba, ale aj prísť na to, čo chcem od života. Lebo tie nevyriešené táraniny by nás oboch len oberali o čas.

Nech sme na tom akokoľvek, vždy sú dve možnosti. Predtým ako spustíme a vysypeme náš odpadkový kôš myšlienok kamošom, sa spýtajme, či okrem uľavenia takáto forma rozhovoru niekam niekoho prinesie. Nikoho z nás nezaujíma, koľkokrát si včera zvracal či mal kondičné tréningy z gauču na vecko.

Každý z nás žije svoj diskopríbeh, my ani len netušíme, čo všetko ten druhý prežíva, preto sa vždy snažme podať ruku, keď ju nemôžeme podať, aspoň neubližujme. Skúsme sa prekonať a zistime, čo všetko za tým je. Bojovanie, drámy a vyhorenia už spôsobili mnoho úmrtia zaživa. Dnešná doba nesie so sebou mimoriadne vysoké tempo. Tak si dovoľme byť šťastní, spokojní, nosiť úsmev a podporovať jeden druhého, lebo zajtra už nič nemusí byť tak ako je dnes.

Naše okolie, ja a odvaha.

michal_botansky_blog_lider_clanok_mentor

Ono je to celé zvláštne. Milión techník, milión receptov, milión možností, milión múdrych kníh, milión víťazov, milión porazených, milión sexy báb, milión zvodných mužov a k tomu obmedzený čas, ktorý nevieme kedy vyprší. Rob toto a budeš šťastný, prečítaj si túto knihu a tvoj život sa zmení, nájdi rovnováhu v živote, inak budeš nešťastný, ak nebudeš poslúchať šéfa, tak prídeš o prácu.

Všetko čo sa deje tam vonku môžeme využiť v náš prospech alebo nevyužiť. „Ak to nebudeš robiť ty, bude to robiť niekto iný”, tak znela “rada” od môjho kamoša, keď som stál pred rozhodnutím, či sa zaregistrovať do MLM firmy alebo nie. Zapáčil sa mi jeho prístup, lebo rozhodnutie plne prenechal na mňa.

Takýto prístup ma zaujal, samozrejme som s tým nespravil nič. Veď prečo by som si z toho mal zobrať niečo pre seba? Vtedy som nemal dôvod. Vlastne dlho som ho nemal. Zmena prichádzala veľmi pomaly, čo mi pomohlo najviac bolo stretávanie sa s novými ľuďmi a to nie hocijakými.

Prestal som čas tráviť s kamošmi na káve, prestal som sledovať bulvár, susedov, televíziu som nahradil za knihy, či články z biznisu, módy, technológií, komunikácie, či ďalšie. Moja práca sa pre mňa postupne stávala životným štýlom. Našiel som si nových kamošov, ktorí sa stali mojimi klientmi, kolegami, ale aj biznis partermi.

Súbojov, ktoré som viedol bolo niekoľko, hlavné boli dva. Prvý bol s mojou hlavou, ten druhý bol makať aj vtedy, keď sa na mňa nikto nepozerá.  Tu vzniká moja poučka “Vyhraj nad sebou v hlave a potom ešte tam vonku.” Pre istotu si nájdite vlastnú. Vraví sa, že najjednoduchší spôsob ako sa naučiť plávať, je skočiť do vody. Tu je to podobné. Až na to, že nemusíme do nikoho kopať, teda okrem seba.

Možno by som na toto celé prišiel sám, to už teraz nezistím. Mám okolo seba dve skupiny ľudí, tí čo mi ukazujú, že môžem isť ešte ďalej a dosiahnuť viac a tých, čo mi ukazujú, že by som nemal. Inšpirácie je vonku kopa. No našou povinnosťou je stačiť ten červený gombík (nie od televízora), dohodnúť si stretnutie, nájsť si čas, využiť príležitosť.

Jeden z ľudí, od ktorého čerpám inšpiráciu mi povedal: „Robme to, čo máme, či vieme, aby nás ľudia spoznali a keď príde príležitosť, využime ju”. Nepovedal nič nové, ale trefné. Povedať, či je niečo správne alebo nesprávne, je dnes náročné. Ale zavolať niekomu, či by to tak mohlo byť, je úplne jednoduché. Teda, ak prevezmeme za seba zodpovednosť a budeme sa radiť s ľuďmi, ktorí už dosiahli to, čo chceme dosiahnuť my.

Mať človeka, o ktorého sa vieme oprieť, ale aj vymieňať skúsenosti v biznise a v živote je nesmierne dôležité. Niektorí z nás majú to šťastie, že sa pri takých narodia, tí ďalší z nás takých stretávajú po ceste životom. No je už na každom z nás, či sa odvážime postaviť, požiadať o ich čas a výmenu skúseností.