Pamätám si to ako dnes, šiel okolo mňa chlapík s úprimným úsmevom, pozdravil ma ako keby sme sa poznali celý život, hneď potom odišiel. O pár minút som toho istého chlapíka mal na pracovnom stretnutí oproti sebe v najlepšej cukrárni v okolí. No už sa toľko neusmieval. Je dobré byť pripravený na všetko, k tomu neočakávať nič a dúfať v najlepšie. Takže jeho stratený úsmev mi bol ukradnutý, jediné čo ma zaujímalo, či ten obchod je pre jeho firmu vhodný alebo nie, to bol dôvod pracovného stretnutia. Jedno si ujasnime, mám rád v živote, ale aj v obchode situácie, keď obe strany odchádzajú s pocitom, že získali niečo, no nikdy nie na úkor druhého.
Z chlapíka sa ukázal mimoriadne vzdelaný muž v stredných rokoch aktívneho života. Ale aj tak ma nezaujal, veď stretávam sa s takýmito ľuďmi často. Môj cieľ bol jasný od prvej chvíle, čo sme si dohodli pracovnú schôdzku. No zmenil som postoj po jeho druhej položenej otázke, či si myslím niečo o ňom za to, že sa ku mne správa odmerane od začiatku. Odpovedal som mu, že to je jeho vec ako sa správa, nemám s tým nič spoločné a odmietam použiť techniky, aby sme sa skamarátili. Zaskočil som ho. Čakal, že budem fňukať. Jeho ďalšia blesková otázka bola ako riešim, čo si druhí myslia o mne. Odpovedal som ešte rýchlejšie: „Nič ma do toho nie je.“ Pracovná schôdzka sa zmenila razom na rozhovor dvoch chlapíkov o mudrovačkách o živote, biznise a koláčikoch.
Celý rozhovor sem písať nebudem, nepatrí sa to. No aj vďaka tomuto pracovnému stretnutiu vznikol námet na článok. Stáva sa mi to často, že na pracovných stretnutiach sa bavíme na rôzne zaujímavé témy. Je to super príležitosť ako spoznať druhých ľudí. Sem-tam niekto vytiahne moje články, či moju tvorbu na sociálnych sieťach ako námet rozhovoru. Veď to je jeden z dôvodov, prečo tvorím.
Vetička všetko bolo inak pred tým, nájde vždy svoje miesto aj u mňa. Doma ma rodičia učili, že je dôležité pozerať sa na iných a vnímať názory druhých. S tým do dnešného dňa súhlasím, no dodávam k tomu, že síce názor druhého človeka je dobré vedieť, ale nemal by nás nijako ovplyvňovať. Lebo iba my presne vieme, čo chceme od života, ten druhý to môže len tušiť a často sa stáva, že niekto blízky, či niekto z okolia by nám mohol nechtiac “pomôcť” zosadnúť z nášho vlaku. Vyjadriť názor je fajn, ale nie vždy je to potrebné. OK, možno niekedy nasýtime naše ego a dostaneme lepší pocit: „ÁNO, povedal som mu to.”
Nikdy nedovoľme nikomu, aby nám povedal, kto sme, v čom sme neskutočne dobrí, zlí a pod. Takisto si nepripúšťajme názor druhých o nás, je to každého osobná vec. Nezabudnime, že ľudia sa menia, tak nesúďme druhých, lebo budeme súdení my sami. Možno to bude ťažké vyrovnať sa s tým, že nám bude úplne ukradnutý názor druhých o nás. Sem-tam nás zabolí na nezvyčajných miestach alebo sa budeme cítiť blbo. Veď čím skôr začneme, tým lepšie, nie je nič horšie ako žiť život podľa očakávaní druhých a nie seba samého.
Chlapík z rozhovoru sa nestal mojim biznis partnerom v tomto prípade, no sem-tam sa stretneme na koláčiku a pokecáme o našom nedokončenom rozhovore z prvej schôdzky. Máme si čo povedať.
Majme na pamäti, že to, čo si myslia o nás druhí, je osobná vec a nás do toho naozaj nič.