Search

Type your search keyword, and press enter

About the Author

Michal Boťanský

Príležitosti

14. august 2019 Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Príležitosti

Čakal som na pracovnú schôdzku na vrátnici fabriky, ľudia okolo mňa doslova utekali z práce. Zrazu sa z davu vynoril pán, ktorý si vydýchol pri odchode. „Som tu poslednýkrát,” znelo z jeho úst. Pán, ktorý obsluhoval bránu si ho vôbec nevšimol, až keď sa mu smutne pozdravil, odzdravil sa: „Tak teda dovidenia.” Nepoznám príbeh pána, takže ani len netuším, čo sa za ním skrýva, čo vytvoril. No pomyslenie na koniec ma ničí.

V poslednej dobe sa cítim, ako keby som sa vrátil do školských lavíc. Učím sa na všetkých miestach. Vyhľadávam príležitosti, ľudí, od ktorých nasávam informácie, vedomosti, skúsenosti. K tomu som si pridal, vlastne nepridal. Už nejaký čas som aktívny, píšem články, točím videá a dokumentujem na sociálnych siatiach. Učím sa hovoriť príbehy, zaujať, dokumentovať to, čím prechádzam a promovať moju prácu, seba. Písal som už niekoľko článkov na tieto témy. Do dnes sa mi mnohí smejú, že som trápny, nudný a ešte neviem aký. Lenže prichádzajú takí, ktorí pochvália, podporia.

V nedeľu som dostal upozornenie, že pamäť mobilného telefónu je plná. Najviac priestoru zaberali fotografie a videá. Dal som sa do práce a začal s triedením. Telefón mám pomerne krátko, ale to, čo som videl, bolo pre mňa v ten večer dôležité. Našiel som videá, fotografie, na ktoré sa veľmi nedalo pozerať, ale našiel som aj také, ktoré boli naozaj fajn. Som na seba hrdý, že som začal pravidelne tvoriť, točiť, fotiť. Po krátkom čase naozaj zaujímavá zmena. Moja práca napreduje, zlepšuje sa.  Bol som v príjemnom šoku, že napriek absolútnej nevedomosti na začiatku sa sem-tam podaril záber, uhol, farba, rýchlosť.

Pamätám si, že to chcelo neskutočnú dávku odvahy. Teraz, keď sa na to pozerám spätne, zdá sa, ako keby to nebolo nič. Na jednej strane sa teším, ako som nabral odvahu a na strane druhej si uvedomujem, aký kus cesty je predo mnou. Mám sa čo učiť, rozumiem, že ak prestanem, tak budem potrebovať veľa času, pokusov na nasadnutie.

Sociálne siete vnímam ako príležitosť dať o sebe vedieť svetu. Nepriamo nás nútia (aj mňa), aby sme boli lepší, lepšie napísali príbeh, nasnímali lepší záber, pokúsili sa o lepšiu fotografiu. Sú jednou z ciest, ako sa zlepšiť. Nútia ma pravidelne prispievať, pozorovať, hľadať, skúmať, skúšať, tvoriť, dokumentovať, analyzovať plánovať. Fanúšikovia, srdiečka sú bonusom na tejto ceste. Skutočným zmyslom pre mňa je zlepšovať sa aj ich používaním. Tomu napomáha pravidelná tvorba. Uvedomujem si, že ich časté používanie môže škodiť, vlastne, ak mám po každom obede čokoládu, tak za krátky čas mi narastie brucho. Od rozsiahleho používania sietí nehrozí veľké brucho, ale môžu mať vplyv na psychické zdravie človeka.

Moje dôvody prečo byť on-line:

• Každý z nás máme svoj štýl, mne sa páči modré a niekomu červené. Je dobré
svetu ukázať, čím prechádzame, čo sa nám páči, aké názory máme.

• Ukazujem, že som v niečom odborník, mám disciplínu a chuť tvoriť.

• Učím sa, ako získavať pozornosť, na druhej strane musíme pozornosť aj posunúť ďalej. „To je super fotka, aké nastavenie si použil?” Pozor, musí to byť myslené úprimne.

• Cudzí ľudia ma podporia o mnoho skôr, ako okolie. Je neskutočne ľahké dnes kohokoľvek spoznať. Siete nám dávajú obrovský nástroj, ako spoznať kohokoľvek odkiaľkoľvek.

• Po čase získam dôveru, rešpekt, ľudia si ma obľúbia. Pozor, nemusí to prísť zajtra, je to práca akokoľvek iná, môže to trvať tri, sedem, desať rokov.

• Ak chcem, aby ma ľudia poznali, moju prácu, to, čo robím, založím si vlastný blog. Sprístupním ho cez niekoľko kanálov, na rôznych sociálnych sieťach. Vyhrňme si rukávy a po večeroch tvorme, študujme, makajme, zabávajme sa.

• Nikto nikoho nenúti, aby sme sa sledovali, kamošili, je to dobrovoľné. Podporme alebo si hľaďme svojho.

• Aplikácie v mobilnom telefóne dnes dokážu za pár sekúnd vytvoriť diela. S internetovým pripojením sa z bežného človeka môže stať za veľmi krátky okamih hviezda.

• Neurolingvistika v praxi alebo programovať okolie, ale aj seba tým, že ukazujem svojmu okoliu, čím prechádzam. Je dosť veľká šanca, že ak niekto bude riešiť, kupovať to, čo ponúkam ja, ozve sa.

Najčastejšia vetička, ktorú počúvam čoraz častejšie: „Ty možno mňa nie, ale ja teba áno, teda na internete.” Čoraz viac ľudí ( aj z môjho okolia) ma pravidelne/nepravidelne sleduje na internete. Majú pocit, že ma lepšie poznajú. Schválne, aj ja sledujem niekoľko ľudí, od ktorých sa učím a tiež mám pocit, že ich poznám, aj keď oni ani len netušia, kto som.

Vo všeobecnosti platí, že nechceme mať lepší život. Možno po ňom túžime. Sme od prírody leniví, málo otvorení zmenám. O problémoch sa rozprávame nie s tým, kto nám ich spôsobil, ale s niekým tretím, vznikajú medzi nami rôzne nedorozumenia, zbytočne spomaľujeme a dávame energiu do niečoho iného. Potom ideme trebárs na modrú sociálnu sieť, zapeňme sa na zeleno a čakáme, že nám niekto napíše.

Mnohí z nás chcú ležať na pláži, druhí liezť po horách, najlepšie nič nerobiť. Lenže na dovolenke nerastieme, skôr relaxujeme, oddychujeme. Väčšina z nás nahrá šťastnú peknú fotku z dovolenky do svojho profilu. Po zvyšok roka sme schovaní, schúlení, tajne z rohu pozorujeme druhých a smejeme sa na nich. Píšem obrazne, verím, že mnohé slová v článku sa nikoho nedotknú.

Mám kamošku, o ktorej tvrdím, ak by nebola flákačka, tak je prvá milionárka v mojom okolí. Lenže, ona nechce byť milionárka, nechce pracovať, nechce skúšať nové nástroje, nechce sa zosmiešniť pred svetom. Poslúchať svojho frajera (ktorý o tom, čo ona robí nič nevie), byť za peknú, ležať na pláži. Samozrejme, pokúša sa uspieť spôsobom: „Veď nejako bude”. Má geniálny produkt, tím ľudí, je vtipná a nebezpečne múdra. Jej konkurencia zo sveta valcuje internet videami, fotkami o produktoch. Fanúšikovia ich rozširujú, srdiečkujú, posúvajú ďalej. Už miliónkrát som jej vravel, aby natočila videá, fotila, písala, natáčala po anglicky. Prestali sme sa baviť, veď čo ja chcem, ona sa má fajn.

Som zúfalý z mojich kamošov, vlastne, už to nie sú moji kamoši. Kritizujú moje práce, ale keď majú oni niečo vytvoriť, tak sa ani len nedostavia na štartovaciu čiaru. Je dobré uvedomiť si, čo vlastne chceme od života. Ležať na pláži nie je zlé, ak nás to robí skutočne šťastnými, liezť po horách tak isto. Len prosím nepíšme po dvojtýždňovej dovolenke na svoje príspevky: „Návrat do krutej reality,” alebo “Chcem ísť späť.” Pracovať vieme z pláže, z hôr, hotela. Je to jednoduché pozerať sa na veci okolo ako na príležitosti, na nástroje ako nie spotrebitelia, ale ako tvorcovia.

Aj ja som začal moju novú kapitolu s fotkou pri východe slnka so psom (nezverejnil som ju, až po roku). Pes, východ slnka a fotka ma nútili, aby som začal skoro ráno vstávať a behávať. Áno, stálo to kopec driny, premáhania, sebazaprenia. No nič nie je super komplikované, to len my potrebujeme dozrieť, aby sme pochopili, že to môže byť aj inak a stále dobre. Potrebujeme rast a posúvať sa, mať ciele, sny, vízie. Ak nemáme dôvod a neveríme si dostatočne, neprejdeme navyše kilometer. Hľadajme to, čomu naozaj vášnivo veríme, aj keby sme to mali robiť celý život. Používajme internet, mobilný telefón ako nástroje na náš osobný rast.

Základné vnímanie:

• mobilný telefón je nástroj na tvorenie (nahrávacie štúdio, fotoaparát, kamera, editor, plánovač a mnoho iných)

• sociálne siete sú nástroj na ukázanie svojej práce svetu, zlepšenie, skúšanie, tvorenie, vytvorenie komunity, budovanie odberných kanálov, značky, osobný rast

• vlastná stránka je domovské miesto na zdieľanie svojej práce, portfólia, niečoho, čo je naše

• dôležitý článok medzi telefónom a internetom je človek, ktorý to má všetko v rukách

Dlhodobosť, vydať sa nepoznanou cestou, zariskovať. Naučiť sa, čo sa odučiť, čo nové naučiť (A.Toffler). Video, fotka, text, hlas je bezplatná reklama, ktorú by každý z nás mal pravidelne využívať. Niektorí z nás sa živia internetom, natáčaním videí, fotením. Neskôr začnú pracovať pre rôzne spoločnosti, či vytvoria si vlastné firmy, alebo začnú robiť to, do čoho sa zamilovali na ich ceste.

Sociálne siete sú nebezpečné, tak isto ako veľa sladkostí, alkoholu, spánku, lenivosti, ak sa podávajú vo veľkých množstvách a nevieme, ako na ne. Na tomto svete existuje mnoho nástrojov, nie od každého máme oprávnenie či skúšky na používanie. Preto je dobré si v najlepšom vyhľadávači nájsť, ako na to. Existuje milión “autoškôl” ako na modrú sociálnu sieť, ako natočiť video, napísať článok, či nahrať svoju prvú hlasovú šou.

Nemyslime si, že pekné baby sú zvýhodnené, niektoré majú viac srdiečok, návrhov na vzrúšo a sponzorov. Takisto hľadajú spôsob, ako preraziť vo svete ako aj my ostatní. Možno to ide ľahšie poodhaleným výstrihom alebo keď ukážu zadok. Prosím, neukazujme zadky a už vôbec nie výstrihy. Nech sa o niekoľko rokov pred svojimi deťmi nemáme za čo hanbiť. Každý z nás má niečo, v čom je výnimočný. Len netreba zabúdať, že to zoberie veľa práce, trpezlivosti.  Poznámka: ak chceme ísť do ligy majstrov, nemôžeme mať prístup, ale ani myslenie ako siedma okresná súťaž.

Nezabudnime, že svet on-line je medzinárodný, zmapujme si trh, kde sa chceme pohybovať a podľa toho prispôsobme aj komunikáciu. Jazyková bariéra je len príležitosť, ako sa naučiť ďalší jazyk. Učenie cudzieho jazyka? Stačí počúvať pesničky a spievať ich s textom. Nemusíme preraziť na Slovensku, môžeme vo svete.

Kamoši, ak sme na sieťach a pozorujeme niekoho príspevky bez toho, aby sme podporovali, tak to radšej nerobme. Možno práve vy budete zajtra pozývať vašich kamošov na novú stránku a čakať, že dostanete srdiečko. Ak chceme fanúšikov, najskôr buďme fanúšik, srdiečko a tri milé slová nikomu neublížia, ale tomu druhému raketovo zvýšia sledovanosť. A je úplne jedno, že či si, alebo nie si jeho cieľovka, ale možno tvoj známy je.

Ja ukazujem, čím prechádzam, popri mojej práci, tak isto sa učím byť kreatívny, či sú to videá alebo rôzne fotografie. Prezentujem svoju prácu okoliu preto, aby som sa dostal do ich podvedomia. Toto celé je naozaj úplne jednoduché. Možno si rozbijeme kolienko, dostaneme poza uši. Ale ak nepoužijeme to, čo máme k dispozícií, tak veľmi ťažko vytvoríme niečo. Neberme sa príliš vážne. Som chalan, ktorému bola ukázaná príležitosť. Uveril som jej, hľadám, skúšam, tvorím. Možno dnes je moja tvorba na štyri mínus. Lenže o desať – dvadsať rokov usilovnej práce môžem patriť k najlepším. Tento článok nebol venovaný len sociálnym sieťam, ani internetu, ale tomu, že každý z nás má okolo seba príležitosti preraziť. Prosím, poobzerajme sa po nich. Nech na konci neskončíme: „Tak teda dovidenia.”

Začínam vnímať

7. august 2019 Cesta poznania - Všetko

Začínam vnímať

Dokážeme o mnoho viac, ako si myslíme. Že vraj, ak sme unavení, tak ešte máme štyridsať percent energie v zálohe. Rastieme, zlepšujeme sa, rozvíjame sa, keď tvoríme. Nič nerobením sa oslabujeme. Ak chcem byť dobrý v tom, čo chcem, potrebujem písať, točiť, fotiť, predávať, hovoriť a mnoho ďalšieho. Nech robím čokoľvek, vždy som niekým kritizovaný. Na jednej strane to posúva. Na opačnej strane sa mnohí práve preto ani len neodvážia postaviť na štartovaciu čiaru.

Rád sa učím od veľkých ľudí, tých, čo už niečo dokázali. Aj od tých, ktorí majú vízie a idú za nimi. Tí ostatní, ktorí len kecajú a hľadajú, ako by to nešlo alebo hrajú číselné lotérie. Lebo keď sa podarí trafiť jackpot, tak začnú, s tými čas netrávim. Ubližoval by som im. (Netvrdím, že vyhrať jackpot je nemožné.) Skutočne veľkí ľudia podporujú, posúvajú, nakopávajú, inšpirujú a nabádajú k snívaniu, k odvahe urobiť prvý krok a v neposlednom rade vytrvať. Sú plní energie, nápadov, inšpirácie a hlavne chcú od života viac. Uvedomme si, že sa môžeme obklopiť kým chceme. Lenže sú ľudia, ktorí nás ťahajú hore a tí druhí. Ak sme spokojní s tým, čo máme, tak nerobme nič.

Často píšem o začiatkoch, pretože mám pocit, že začíname každé ráno. Mám okolo seba ľudí, ktorí začínajú, ale aj takých, čo sa v tejto chvíli vzdávajú. Rozumiem tomu, že niekedy nás okolnosti prinútia kapitulovať, ale aj začať úplne odznova. Dôležité je si uvedomiť, že okolnosti, vyššia moc alebo nesprávne rozhodnutie nás môžu dostať z hry za veľmi krátky čas. Lenže tak isto nás vedia priniesť na najlepšiu cestu pre nás. Začínam každým novým pracovným stretnutím. Súkromných mnoho nemám, aj preto, že som si uvedomil, že priateľstvá, ktoré vzniknú z pracovných partnerstiev sú omnoho viac trvácnejšie. Končím každým zlyhaním, odmietnutím, zatvorením dverí. Pravdu povediac, mnohí sa vrátia neskôr sami, iným pomôžem. Začiatky a konce hrajú obrovskú rolu v našich životoch.

Zmieril som sa s tým, že ani moji najbližší ľudia mi neveria. Podľa všetkého pri najbližších prekážkach o nich prídem. Na druhej strane, otvárajú priestor pre druhých ľudí. Nehnevám sa na nich, že mi neveria alebo idú (alebo ja idem) odlišným smerom. Dlho som sa nechcel zmieriť s tým, že mnoho ľudí nebude okolo mňa. Tak isto som sa dlho musel zmieriť s tým, že to, čo vytváram, o to môžem lusknutím prsta prísť. A ak by som o to  prišiel, budem musieť vytvoriť nové projekty, možno aj na iných miestach. Strach je obrovský motivátor, ale aj ničiteľ.

Zmysel života je vybudovať, vytvoriť, zabaviť sa (nepíšem o dvojtýždňovom flákaní v Chorvátsku pri mori). Čokoľvek, čo  dostaneme po ceste, je bonus. Tajomstvo budovania, či ide o manželstvo, vzťahy, rodinu, podniky, obchody, je nikdy neprestať budovať. Možno sa to píše ľahšie, ako pod tlakom emócií, či životných okolností robí. Ak dostaneme silu a necháme sa uniesť, veľmi rýchlo sa môžeme dostať do končín ega. Ak o ňu prídeme, môžeme skončiť na najhlbších miestach sveta. Preto nezabúdajme, kto sme, odkiaľ sme a kam ideme.

V mojich článkoch vyzývam seba a možno tak trochu aj okolie, aby sme nabrali odvahu. Urobiť prvý krok je vždy ťažké. Rozhodnúť sa pokračovať, keď po rokoch práce situácia nie je ružová, chce kopu odvahy a trochu bláznovstva. Lenže okolnosti, nesprávne rozhodnutia, sa dejú a často sa dejú pre nás, nie proti nám. Aj keď niektoré skúsenosti najskôr pekelne bolia, až časom, skúsenosťami zistíme, že sme na tom lepšie, ako sa na prvý pohľad zdalo.

V mojich začiatkoch som na víťazstvá ani len nepomyslel. Už vôbec som sa neodvážil snívať o lepšom živote. Možno až dnes začínam vnímať, ako nejde o víťazstvá, mať lepšie auto ako sused, väčší dom ako kolega, krajšiu ženu ako strýko, zarábať viac peňazí ako starý pán podnikateľ. To, čo vzniká tam vonku je obrovská príležitosť, ktorej zmyslom nie je zbierať srdiečka, hviezdičky, sledovateľov, ale nájsť, spoznať, vybudovať seba. Samozrejme, prinajmenšom pokúsiť sa dosiahnuť niečo, čo nás bude robiť skutočne šťastným pred sebou samým.

Beh a práca

31. júl 2019 Všetko

Beh a práca
Čím ďalej som presvedčený, že k dosiahnutiu čohokoľvek je nutné zúčastniť sa a mať okolo seba tím ľudí, trénerov, radcov, ujov, tiet, rodičov, ktorí budú nakopávať, povzbudzovať, ale aj prinesú obväz, ak sa poraníme. Lepšie povedané, musíme ukecať seba, ale aj okolie, že to myslíme naozaj vážne.

Netuším, kto konkrétne stojí za mojou poslednou zmenou, všetko začalo postupne. Určite existujú situácie, do ktorých skočíme, lenže tu to išlo pomaly. Bol to boj, ukecávanie, hádky so sebou samým. Hľadanie motivácie, dôvodu, pre ktorý to robiť.

Rána som začal vstávať skoršie, začalo to oťukávaním ranného prostredia, vychádzkové tempo, až neskôr som začal bežať a popritom som pravidelne fotil, neskôr začal natáčať. Motív k skorému vstávaniu prišiel veľmi skoro. Stala sa ňou fotka s východom slnka, zapáčilo sa mi svetlo, obloha a niektoré dni prišli aj dramatické oblaky. Vedel som z minulosti, že nech je motivácia akákoľvek, treba jej uhnúť z cesty. Začalo sledovanie časov, o koľkej vychádza slnko, podľa toho začalo aj vstávanie. Jasné, že boli dni, keď som sa nestihol ani len zúčastniť, či bolo meškanie.

Ako náhle idem neskôr, sú už vonku ľudia, prichádzam o pocit exkluzívnosti, že ráno je dnes len pre mňa. Je to z časti sebecké. Mám dobrý argument. Moja práca chce odo mňa neustály pohyb, kreativitu, byť v strehu, mať ťah na bránu. Mojou úlohou je priniesť domov mamuta, lepšie povedané výsledky. Vysoké pracovné tempo, telefonáty, schôdzky, porady, budovanie, mám to rád, lenže nekamoším sa s vyhorením, so stavmi zúfalosti. Preto viem, že tak, ako je dôležitý ťah na bránu, je aj oddych, nuda, nič nerobenie, úplné ticho, ale nie zas celý rok v kuse.

Ranný beh je pre mňa únik do iného sveta, kľud, pokoj, všetko to naokolo má nezvyčajnú moc. Najlepšie okolo piatej ráno, niektoré dni pred piatou, iné tesne po. To všetko trvalo a ešte stále trvá. Práve pri písaní článku som si uvedomil, ako dlho mi trvalo brať moju prácu, beh, budovanie mojej značky, dokumentovanie vážne. Aj keď mnohé výhody som zaregistroval veľmi skoro, tušil som, že bolo by dobré, ak by som zmenil maličkosti. Lenže, chcelo to čas, akési dozretie.

Pristihujem sa, keď kladiem viac otázky ľuďom okolo, ako relaxujú, naberajú energiu, či vypnú. Je dôležité načerpať silu, zrelaxovať myseľ, či len tak na chvíľu sa pofľakovať. Čím ďalej je nemať čas zastarané, otravné, nudné, hovorí o človeku, že nevie organizovať a naháňa sa do hrobu. Je jasné, že musíme niekedy poriadne koleso roztočiť, hlavne na začiatku alebo v strede. Chce to viac, ako len jeden deň, zoberie to viac energie, času, síl. Preto je dôležité načerpať silu.

Áno, bojím sa, mám strach, že sa nestane zo mňa človek, o ktorom snívam. Stať sa vlastným hrdinom je jeden z najlepších dôkazov sebaprekonania. Teším sa, že každý z nás dostal možnosť vydať sa na cestu, ktorú chce. Mrzí ma, že nie každý z nás ju aj vníma. Lenže, aspoň máme o čom písať, tvoriť, hovoriť.

Pre mňa má beh dôležité miesto, nakopal mi zadok, dal mi bolesť, zranenia, zničil mi niekoľko topánok, odstránil predsudky, núti ma ráno vstať. Na druhej strane, dostal som exkluzívne rána, pohľady na východ slnka, oblaky, možnosť vypnúť od pracovného dňa. Beh nie je pre každého, ale každý môže niečo robiť.

Mam rád prácu, prináša ma k novým príležitostiam, robí zo mňa človeka, o ktorom snívam. Písanie mi pomáha zoradiť myšlienky. Beh mi formuje postavu a taktiež prekonávam moje limity. Dokumentovanie (fotky a videá) pomáhajú mojej kreativite, tak isto ma dostavajú na miesta, na ktorých som pred tým nebol.

Fotky: fotím sa pomerne často, zachytávam rôzne činnosti, miesta, kde sa nachádzam a to, čo práve robím. Fotky majú zmysel, vedia zachytiť mnoho, tak isto vedia zastaviť čas. Lenže v tom, čo robím má dôležitú úlohu video, hýbe svetom, rozpráva príbehy, burcuje emócie. Jednoducho, asi po 168 954 pokuse bolo povedané, stačí, namiesto voľby foťák bola zvolená kamera. Fotím sa často a aj plánujem naďalej.

Videá: mobilný telefón, aplikácia, hudobná knižnica a môžeme tvoriť. Možnosti máme každý, vo svojich vreckách, kabelkách nosíme nahrávacie štúdio. Vytváranie, nahrávanie, editovanie, to všetko je výborný tréning na kreativitu. Mňa zaujímajú malé vreckové kamery s kvalitným obrazom a dobrým záznamom zvuku, samozrejme, kopec náhradných batérií a veľkokapacitné pamäťové karty.

Sociálne siete: keď k tomu všetkému pridám pravidelné pridávanie príspevkov, tak mohlo by z toho niečo vzniknúť. Samozrejme, budujem fanúšikovskú základňu, spoznávajú ma noví ľudia, ale sú tu aj ľudia, ktorým sa nepáčim. Budujem značku, spoznávajú ma vyhľadávače. Čo je najdôležitejšie, budujem vlastnú web stránku.

Vyjasnil som si sám so sebou: nikdy som nechcel byť na žiadnych sociálnych sieťach za hviezdu a mať milión srdiečok. Tá možnosť tu je, pripúšťam, ak sa podarí, bude prijemným bonusom. Používam svet on-line na sebaprezentáciu, dokumentovanie, v neposlednom rade na zdokonaľovanie rozprávania príbehov. Za každým úspechom je milión pokusov, fotiek, videí, schôdzok, predajov, odbehaných kilometrov.

Beh ma naučil, že je dobré vedieť šliapnuť na plyn, trebárs, keď bežím hore kopcom, dostanem sa tam rýchlejšie. Na druhej strane, nič neutečie, keď na chvíľku pustím nohu z pedálu. To znamená, že možno hneď neodpíšem na textovú správu, nereagujem na telefonát, nevšimnem si hneď email. Možno sa tu otvára otázka, čo vlastne robiť pomalšie a čo rýchlejšie. Lenže, odpoveď hľadať pri behu nebudem. Bude schovaná na inom mieste.

Prekážky

24. júl 2019 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_zaciatky_profesionaly
Pri prvej prekážke sa mnohí z nás často poskladajú, upustia z plynu, lebo niečo sa stalo presne tak, ako nemalo. Lepšie napísané, inak ako sme očakávali. Vlastne, taktiež moje prvé rande dopadlo na prd, prvý obchod sa skoro neuskutočnil a prvá schôdzka s biznis partnerom, hm, vysmial ma.

Bolí to, strach, nevedomosť boli u mňa obrovské faktory, ktoré ma ovplyvňovali, či som balil baby alebo som šiel na obchodnú schôdzku. Ak som sa mal stretnúť s významnou osobnosťou, tak som mal naložené v gatiach už pri pomyslení na to, o čom sa budeme rozprávať.

Po jednom, troch či desiatich stretnutiach sa nezmenilo nič, ani po roku, dvoch práce. Nevšimol si žiadnu zmenu. Možno tak trochu vidím dnes na sebe, koľko sa toho mám ešte učiť, aby to bolo tak, ako chcem. Áno, dnes vidím rozdiel medzi mnou a kolegom, s ktorým sme začínali spolu. Takéto zamýšľania sú ale nebezpečná pasca, do ktorej môžem úplne prirodzene spadnúť, ak nechám svoje ego vládnuť. Každý sme dobrý v niečom, tento fakt si pripomínam neustále. Aj keď často mám pocit, že ak chcem dosiahnuť pomyselný vrchol hory, na ktorú leziem, musím mať zmáknuté úplne všetko.

Strach je stále obrovský, dodnes mám trému, keď vystupujem pred ľuďmi, ak mám osloviť sexi babu, tak som poskladaný, ak idem na dôležitú pracovnú schôdzku, celý sa trasiem a som úplné vedľa. Tá istá sila, ktorá mi roztriasa kolená, mi dáva aj silu. Zmenil sa môj prístup, nabral som nejaké popáleniny, ale aj mikro víťazstvá.

Nie som si istý, či to bola odvaha alebo nevedomosť, ktorá ma priniesla na cestu, o ktorej som nič netušil. Vôbec nemám dôkaz, že ma niekam prinesie. Bol som mladý človek, ktorý si myslel, že svet je gombička a mal som patent na všetko po jeden moment. Musel som sám pred sebou priznať zlyhanie.

Druhý moment prišiel, keď som si priznal svoje skutočné ciele. Tretí, keď som si povedal, všetko alebo nič. Štvrtý, keď som dal všetko nabok a začal sa venovať iba tomu, čo ma živí a mojim veciam, ktoré po večeroch budujem. Piaty, keď sa som sa začal zaujímať iba o to, čo viem ovplyvniť. Šiesty, keď som si priznal sám pred sebou, že v mnohých veciach nie som absolútne dobrý. Siedmy, keď som buchol po stole a povedal si, dlhodobosť alebo nič. Ôsmy, keď som si povedal, že vyšperkujem komunikáciu. Deviaty, keď som sa rozhodol ísť s kožou na trh a ísť medzi ľudí. Desiaty, keď som si uvedomil, že jediné, čo mám, je moja značka.

Na všetko mám cieľ, na článok, schôdzku, deň, týždeň, rok či keď idem von behať, fotiť, kamerovať. K tomu všetkému vždy hľadám na tom druhom niečo, čo sa mi páči. K tomu ukazujem ľuďom, aký som v skutočnosti.  Ľudia sa mi smejú, ponižujú ma, neveria mi, ale keď majú spraviť krok, tak sa poskladajú. Sledujú ma na sociálnych sieťach, každý môj krok, rozprávajú za mojim chrbtom, ale keď majú podporiť, podať pomocnú ruku, tak sa schovávajú.

Nemám recept ako sa stať úspešným, hľadám ho. Som presvedčený, že aspoň sa musím pokúsiť nájsť všetky dostupné možnosti, systémy, príležitosti, vydržať, vyhrnúť si rukávy, rozkopnúť dvere, a pri tom sa parádne usmiať a predstaviť.

Píšem vo všeobecnosti, zľahčujem, nie je to jednoduché byť v kancelárii do 23, vstávať ráno okolo 5, medzitým snívať, tvoriť, skúšať všetko možné, ukecávať druhých, aby uverili sebe a vydali sa po tej nepoznanej ceste. Bolesť, stres, nepokoj, napätie sú naozaj súčasťou mnohých schôdzok, životných rozhodnutí. Dostávam nepríjemné telefonáty od sveta, prečo nemám ešte rodinu, deti, psa a nie som na dovolenke v Chorvátsku.

Tí, čo vyšli na svoje vrcholy hôr ma z diaľky povzbudzujú, aby som vydržal, že oplatí sa to, aj keď náklad, ktorý nesiem na pleciach by sa mohol už čím skôr zložiť. Mnoho dní je o samote, hľadaní riešení, predvídaniach, predpokladaniach, víziách a samozrejme o zametaní, a to som ešte nespomenul všetky extra kroky navyše, kompromisy, vyjednávania, milión odpracovaných hodín.

Lenže, nech je cesta akákoľvek, som viac ako presvedčený, že to všetko má zmysel pokúsiť sa žiť lepší život. Mať víziu, odvahu, nastúpiť do nového vlaku.

Áno, musím sa lepšie obliekať, v tričku chodím len občas, aj tak na ňom mám svoju reklamu. Prečo som písal článok? Možno preto, aby som sa o niekoľko rokov k nemu vrátil a zafrflal si pod nosom, oplatilo sa.

Dážď

17. júl 2019 Cesta poznania - vízie - Všetko

DážďPri písaní článkov otváram témy, ktoré si tam vonku na prvý pohľad až tak neuvedomujem. Zvyčajne sme na káve niekde s kolegami, na porade s tímom, či len tak uletím myšlienkami. Večer na wecku, v kancelárií alebo pri jedení mi docvakne, že čo sme to riešili, resp., aké nové vedierko sme zas otvorili. Najčastejšie témy, ktoré donekonečna preberáme sú strach, odvaha, limity, motivácia, dlhodobosť, zašpiniť sa, dať na bok na chvíľu konzumný život, dbať na prístup, mať ťah na bránku a o nich píšem aj články.

Únava je cítiť naokolo o čosi viac, ako pred piatimi rokmi, tlak tak isto a aj reklamy na nové autá, bývanie, dovolenku, lieky sú o čosi častejšie. Podvedomé navádzanie na kúpu, míňanie prostriedkov. Príjemná hudba, farby, vôňa, lenže za tým sú aj zbytočné výdavky, trvalé príkazy, agresívne správanie na sociálnych sieťach, vyhrážky advokátom, súdom. Popritom predstierame, že sme úspešní. Veľmi málo z nás sa nebojí zašpiniť od práce a ukázať, že začíname, pokračujeme, pokúšame sa. Ešte k tomu všetko včera. Správame sa, ako keby život mal zajtra skončiť. Dlhodobosť je niečo, čo poznajú svetlé výnimky alebo zostatok starších generácií z minulosti.

Možno len všetko dramatizujem, a to čo je tam vonku nám má naozaj slúžiť ako zlepšovák bežného dňa. Kto vie, vlastne aj naši predkovia sa sťažovali na zlepšováky ich doby a zatiaľ sme nejako tu, žijeme. Či sme odmietači alebo máme otvorenú myseľ, iba skracujeme alebo predlžujeme čas prijímania nových informácií, postupov, technológií, oblastí. Jednoducho napísané, možno neviem ovplyvniť, či prší, ale viem ovplyvniť, či zmoknem.

Mnoho z nás dnes chce ovplyvňovať to, že prší. Píšem obrazne. Mám akýsi pocit, keď sa bavím na tému, čo chceme od života, tak mnohí máme sny, plány, ciele a dosť často začínajú, ak by som vyhral v lotérií, spravím toto alebo tamto. Áno, stať sa to môže, poznám dvoch ľudí, ktorí vyhrali, lenže berme to ako bonus, ak vyhráme. Alebo, ak by som našiel niekoho, s kým do toho môžem ísť. Taktiež to berme ako bonus.

Vždy začnime s tým, čo máme a tam, kde sme. Pokračujme, opravme, skúsme, pokúsme sa, len prosím nepremýšľajme nad tým, ako to spraviť. Buďme úctiví, rešpektujme, podporme, ak bude treba, spravme krok navyše a nezabudnime sem-tam aj na zábavu. Máme možnosť si vybrať lepší život, tak isto sa môžeme oň pokúsiť.

Článok je písaný všeobecne, nakoľko za posledné obdobie som mal niekoľko desiatok schôdzok, na ktorých sme sa bavili o  mnohých súvislostiach, ktoré sú uvedené vyššie. Nevystupuje v ňom žiadna osoba. Prosím, začnime s tým, čo máme. Stavme na dlhodobosť, podporme alebo aspoň nezavadzajme.

O limitoch

10. júl 2019 Cesta poznania - Všetko

O limitoch

Hovorí sa v tichosti o ľuďoch, ktorí píšu, tvoria, budujú, vymýšľajú, že sa nechcú stotožniť so svetom, ktorý je okolo nich. Že vraj hľadajú miesta, kde by mohlo byť lepšie. Premýšľajú mimo svojho naučeného sveta, prekonávajú prekážky, limity, riešia problémy alebo len zabávajú všetkých nás naokolo.

Na pracovnej schôdzke sme mali generačný rozhovor s kolegovcami o vnímaní sveta. Skúsenejšie generácie sú presvedčené, že dnes sa všetko komplikuje a tí menej skúsení nemusia už ani prst zodvihnúť z dotykovej klávesnice na mobilnom telefóne. Som úprimný fanúšik a obdivovateľ skúsenejších generácií. Majú obrovsky batoh skúseností, vedomostí a popritom akosi pozabudli obrátiť list. My menej skúsenejší zas vidíme nové príležitosti, možnosti, ale potrebujeme skúsenosti, ktoré majú skúsenejšie generácie. Samozrejme, že nasledovalo vysvetľovanie, ako  nevedia používať to alebo tamto, na čo im to je, aj tak to zbytočne komplikuje  život a ešte kto má všetko sledovať.

Svoju pomalosť, odmietavosť, obhajovali ako opatrnosť. Riskovanie, vstup do nepoznaného im taktiež moc nevoňalo. Som presvedčený, že ak sa nič nezmení, tak o dvadsať rokov tu budeme mať penzistov, ktorí nebudú vôbec rozumieť svetu. Jeseň života im utečie medzi prstami, nebudú mať chuť si ju vychutnávať. Budú sa cítiť úplne stratení, nahnevaní na systém, svoje deti, vnúčatá.

Ako sme pokračovali v rozhovore, tak som si nebol istý, či generačný rozdiel, používanie nových myšlienok, technológií, ciest neberú ako zastieranie akéhosi chýbajúceho  životného cieľu, motivácie, lenivosti, pohodlnosti. Na druhej strane, ak ojazdia staré auto, kúpia si nové s nadupanými technológiami. Nezoberú si také isté ako mali. Určité rozdiely budú schované v generačných rozdieloch. Lenže o mnoho viac bude schované na iných miestach.

Zmena, adaptácia v novom prostredí, mať dlhodobé životné ciele, prekonávať samého seba, prejsť za svoje vlastné limity a obmedzenia, byť hlavným podporovateľom seba, aj okolia a mnoho ďalších “maličkostí”. To sa už nebavíme len o generačnom rozdiely, ale o spôsobe výchovy, vnímania informácií, vplyvu spoločnosti, v ktorej sa nachádzame, spôsobu života, akým žijeme, pracujeme, pristupujeme, či ako so sebou zaobchádzame, aké rozhovory vedieme. Nepatrné maličkosti môžu znamenať obrovské životné rozdiely.

Dnes je o mnoho jednoduchšie vyhrať, vzdelávať sa, mať super telo, ako hocikedy predtým. Na druhej strane, o nič ťažšie nie je vzdať sa a žiť rolu vlastnej obete. Preto je nutná medzigeneračná spolupráca, vzájomné rešpektovanie, vymieňanie informácií, skúseností. Neobmedzujme jeden druhého, práve naopak, uhnime z cesty, ak treba, no buďme vždy pripravení podať pomocnú ruku, posunúť vedomosť, či postrčiť pri zaseknutí.

To, čo nás posúva dopredu, nás často aj drží v úzadí. Ak vidíme jedno, druhé nám uniká. Naše myslenie je limitované, obmedzované, pokiaľ na ňom pravidelne nepracujeme. Odvaha prelomiť vlastné či spoločenské obmedzenia začína pádom späť, ale následne nás vykatapultuje vyššie, ako si myslíme. Teda pokiaľ nerobíme naše kroky na úkor druhých.

Dnes tam vonku existuje nespočetné množstvo nástrojov, ciest, návodov, ktoré sú správne a mohli by nás doviesť k úspechom. Lenže každá z nich funguje odlišne. Popritom nezabúdajme, že sme pod vplyvom rôznych životných okolností, ktoré nás obmedzujú v ďalších krokoch.

Generačné rozdiely sú obrovské, tak isto aj spoločenské, sociálne, ale aj pracovné. Mnoho z nich si vytvárame sami. Podsúvame si rôzne polopravdy, oslabujúce príbehy, hľadáme výhovorky, aby sme sa uspokojili, uistili, že môžeme ležať na gauči pred televíziou o hodinu dlhšie, dať si porciu navyše, nevytvorili pracovné inšpiračné video, odfotili s tým, na čom robíme po večeroch popri práci, nemáme odvahu vytŕčať z radu, aby na nás nikto neukazoval prstom, povedali áno susedovi a jeho biznis plánu, vlastne, začali robiť to, čo nás skutočne baví. Popritom použili najnovšie nástroje, znalosti skúsenejších a priniesli náš nový pohľad.

Tlačí v topánke

3. júl 2019 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_photo_by_gopro.jpg

Vyhorenie, depresia nás v dnešných dňoch čoraz viac ohrozujú. Už aj psychológovia bijú na poplach, zverejňujú svoje pozorovania a štúdie v bežných médiách. Na sociálnych sieťach dnes môžeme nájsť príspevky o tom, ako ľudia nedokážu zniesť tlak dnešnej doby, jej nástrah a ukončujú svoje pôsobenie medzi nami. Často ľudí v našom okolí trápia rôzne okolnosti, s ktorými si nevedia pomôcť, skrývajú ich za širokým úsmevom. Je takmer nemožné rozoznať akúkoľvek známku sklamania, depresie, vyhorenia, pokiaľ nemáme vyštudovanú psychológiu alebo nevedieme tím ľudí.

Táto skutočnosť nepriamo, ale aj priamo zasahuje aj do mojej práce. Píšem o nej na mojom blogu, tak isto mám rozsiahle rozhovory s mojimi kolegami, aby sme sa týmto situáciám vyhli. Na jednej strane sú vyvíjané tlaky spoločnosti na výsledky, prístup, vysoké pracovné tempo, na druhej strane tu je rodina, čas pre seba, relax, vzdelávanie. Netuším, či dosiahnuť pomyslený úspech je o akomsi plávaní medzi povinnosťami a osobným životom alebo stavenia všetkého na jednu kartu. Podľa všetkého, funguje všetko, len nie všetko bude fungovať každému.

Nech robíme čokoľvek, ak nie sme v poriadku, veľmi ťažko sa nám bude vykonávať činnosti, za ktoré sme ohodnocovaní finančne alebo láskou životného partnera, či rodiny. Či sme na začiatku, v strede, na konci, vždy rozkrúcame pomyselné koleso energie, lásky, vzťahov, povinností. Je prirodzené, že sem-tam sa niečo pokašle, ale to je súčasť procesu, rastu, života. Takisto prídu časy, keď sa nám nebude chcieť. Možno si myslíme/budeme myslieť, že všetko robíme najlepšie, ako vieme. Lenže, ak nás čokoľvek tlačí v topánke, bude náročné zatancovať na koncoročnom plese v opere valčík na jednotku.

Vedomosti, ktoré vieme, nás priniesli na miesto, kde sa presne teraz nachádzame. Tak isto mohlo okolo nás mnoho informácií len tak preletieť, buď sme si ich nedokázali všimnúť, spracovať alebo sme ich len tak ignorovali. Ak sme spokojní, je to fajn, ale ak nie, budeme musieť spraviť niečo, aby sme nezostali na tom istom mieste. Aj zostať je riešenie, len či je to naozaj riešenie pre našu lepšiu budúcnosť.

Ak sme našli to, čo nás napĺňa, jednoducho nebude deň pokiaľ na to nepomyslíme. Aj na pláži na dovolenke sa prichytíme, že myslíme na to, pred čím sme si prišli oddýchnuť. Tlak vyhorenia, vybuchnutia, depresie, riskovania je a bude ešte väčší. Preto mnoho majiteľov firiem, vysoko postavených pracovníkov, profesorov pravidelne športuje, začína presadzovať zdravší životný štýl. Skoršie vstávanie, samovzdelávanie, tvorivé koníčky. Tento trend sa pomaly, ale isto dostáva aj do nižších pracovných pozícií. Začíname si uvedomovať, že hmotné veci sú naozaj dôležité. Na strane druhej, nechceme ich za každú cenu.

Budeme postavení pred otázky, či pokračovať, urobiť kroky navyše, aj keď sa zdá, že všetko naokolo končí, ale aj otočiť stranu v knihe. Jednoducho, niekedy stačí nová iskra, krok navyše, prečítanie knihy, potknúť sa na chodníku, či vynadanie nestranného človeka alebo spraviť rázny koniec bez vysvetľovaní.

Prosím, berme na vedomie, že tam vonku je mnoho ľudí, ktorí zažívajú rôzne situácie, okolnosti a nemusia byť najľahšie. Pred tým, ako si z nich budeme srtrielať, ponižovať, pomyslime si, aké by to bolo pre nás, ak by sme boli na ich mieste. Vlastne, to sa môže skutočne aj stať, ak raz opustíme bezpečný prístav, moria a oceány nás môžu priniesť do rôznych nepoznaných končín sveta.

Prosím, podporme jeden druhého. Hnevom, vyhrážaním, ubližovaním nevyriešime nič. Nikdy nevieme, že kto z nás je budúca hviezda a neskôr nám našu pomoc vráti, trebárs miliónovou poukážkou.

Prehry vs. výhry

26. jún 2019 Cesta poznania - vízie - Všetko
Prehry vs. výhryJednoducho, niekedy potrebuješ prehrať, aby si sa zmenil, padol na kolená, uistil sa Boh, vesmír alebo čerti v pekle, že to, čo robíš, chceš, myslíš naozaj vážne. Či niekedy len tak, aby si sa nenudil a bolo vzrúšo.”

 

Výhry sú naozaj krásne, dávajú nám zabrať, naše ego lieta v oblakoch, všetky dvere sa otvárajú bez toho, aby sme sa na ne len pozreli, gratulácie, potľapkávanie po pleci, dostávame ocenenie, jednoducho, život je parádny.

Prehry sú trpké, bolestivé, niekedy aj smrtiace a zabíjajú všetko, čo im stojí v ceste. Ľudia sa nám zväčša obracajú chrbtom, zabúdajú na nás alebo priťahujeme známych, ale aj neznámych s podobným osudom.

Úspech vie dokonale zničiť, no prehra taktiež. Obe sú dôležité súčasti našich životov, ovplyvňujú nás, naše ďalšie kroky, sny, myšlienky, strachy, rozhodnutia. Vznikajú v hlave, v bruchu, povedzme  aj v srdci. Môžeme byť najlepšími, akými vieme alebo sa staneme najlepšími, ako môžeme. Verím, že ukecávanie samého seba má obrovský vplyv na úspech, prehru, remízu a dokonca aj na nezúčastnenie sa.

Netuším, či je dôležitejšie zažiť výhru, prehru, bolesť, stať sa obeťou, prekonať tisíc prekážok, nájsť cieľ, mať skvelý prístup, životné šťastie, byť v správny čas na správnom mieste, mať talent, disciplínu, plán, víziu, sen, byť empatický, líder, naozaj neviem, ktorá s možností je najsprávnejšia.  No čo viem, že ak chceme vyhrať musíme najskôr prísť, potom mať plán, vykonať činnosť, prekonať prekážky, nájsť riešenie a k tomu milión maličkostí naokolo.

Pred časom som sám seba umiestnil do pozície toho, kto neustále prehráva, v ničom sa nedarí, lepila sa na mňa smola, blato, búrky. Bol som obeť, cítil som bolesť v hlave, v bruchu, na palcoch, v nohách, všade. Nevedel som z toho kruhu vyjsť, všetko bolo čierne. Pamätám si, že som neskutočne chcel lepší život. Nepoznal som spôsob, neexistovalo ako. Aj keď prišla výhra, videl som ju ako prehru. Až jedného dňa sa nestalo nič, na ďalší deň opäť nič a zrazu je dnes. Zobral som do ruky knihu, obklopil som sa ľuďmi, ktorí v živote veľa prehrali, no ešte viac vyhrali.

Milión maličkostí, spôsobov, ciest, pokusov, ale aj nechanie vecí len tak. Život je krásny, krátky, nekonečná rozprávka, záleží, čomu veríme a o čo sa pokúšame. Možno to všetko je ako blud, lenže čím viac som presvedčený o možnostiach uspieť, tým mám väčšiu chuť pokúšať sa ísť ďalej. Páči sa mi, keď v ťažkej pracovnej situácií si zdravo uťahujem a doriešim ťažký obchodný prípad so smiechom na oboch stranách. Mám rád, keď ľudia okolo mňa majú dôvod na radosť, keď je im vtipne. Neskôr dostávam otázky, prečo mám taký prístup, ľahkosť, pozitivizmus.

Mám cieľ, ktorý ma poháňa do mojich ďalších obchodných krokov. Viem, že vyhrávanie, ale aj prehrávanie sú neoddeliteľnou súčasťou našich dní, obchodných prípadov, ale aj mnohých ďalších okolností. Môžeme viniť seba, lenže podľa všetkého zo seba spravíme obeť, a to nás podľa všetkého nikam neposunie. Mnoho okolností nemáme pod kontrolou. Viem sa pripraviť na obchodnú schôdzku, rokovanie, rande,  urobiť si domáce úlohy, zobrať si dáždnik, keď prší.

Výhry, aj prehry sú výborný profesori, teda ak sa na ne tak pozeráme. Čím viac chceme vyhrať, tým viac sa musíme zosmiešniť. Niektoré víťazstvá idú ľahšie, iné ešte ľahšie. Vlastne, to, čo si povieme, to sa aj stane. Článok som písal pre seba, ako pripomienku, keď sa nepodarí, pokašle.  Aby som zajtra skúsil znova. Alebo keď vyhrám, tak nič sa nedeje, pokračujem ďalej.

P.S: Musíme sa cítiť dobre, nie smrdieť, byť tuční, starí, šmatlaví, mať ovisnuté brucho, byť zarastení, neudržiavané nechty a podobne. Nehovorme si v dvadsaťpäťke, tridsaťdvojke, päťdesiašestke či šesťdesiatdvojke, že sme starí.

 

P.S2: Dnes existujú výživové doplnky, fitnescentrá, zdravá strava, mnoho možností relaxu. Ak chceme vyhrať, postarajme sa o svoje telo najskôr. Zamerajme sa na to, čo chceme, cíťme sa dobre, buďme dobrými ľuďmi. Jedzme zdravšie a menej, sem-tam sa prebehnime či trochu ponaťahujme. Zoberme do ruky knihu, buďme kreatívni, neflákajme sa a vytvorme trebárs lepší život pre seba, ale aj druhých.

Sebeckosť

19. jún 2019 Cesta poznania - Všetko

Sebeckosť

My ľudia máme tendenciu brať udalosti okolo nás osobne. Ona mešká, vôbec si neuvedomuje, že čo pre ňu robíme. On zas prišiel nepripravený na schôdzku, to snáď nemôže myslieť vážne. Ja som dala prednosť červenému autu na križovatke a teraz chcem, aby mi zelené auto dalo prednosť na kruháči.

Mal som pracovnú schôdzku, na ktorej som nakopával istého mladého muža, aby konečne vykročil vpred. Asi dva roky chodí za mnou a vykecáva ohľadne rôznych teórií, a pritom tam vonku to vyzerá inak. Tým, že neverím ľudom, teda lepšie, viac tomu, čo hovoria, ale verím tomu, čo robia. Tak sme si vysvetlili, že schôdzky, ktoré mávame pravidelné, robím z čisto sebeckého presvedčenia. Chcem sa mať v živote lepšie. To znamená, predávam priamo alebo nepriamo moje vedomosti, znalosti skúsenosti, riešenia, pomocnú ruku, keď čokoľvek bude treba a za to chcem aj ja niečo. Respektíve, jeho úspech. Čím viac mám úspešných ľudí v mojom tíme, tým viac budem úspešný aj ja. Žiadna vypočítavosť, je niekoľko možností ako pracovať, vytvárať hodnoty, postupovať po rebríčku vyššie. Pravidlo v mojom živote znie jasne, ja chcem vyhrať, no nie na úkor teba. To znamená, že vyhráš aj ty, ale aj ja.

Úloha lídra je vytvárať nových lídrov v práci, v súkromnom, ale aj verejnom živote. Hľadať v ľuďoch to dobré a snažiť sa na to poukazovať. Nebudem klamať, že sem-tam je to náročné. Na druhej strane, ak vidím, ako sa z chalana alebo baby stáva skvelý obchodník, človek, osobnosť, podlamujú sa mi kolená od radosti. Pocit, že ten druhý aj vďaka mne uspeje, je neskutočný. Zatieni všetky nepodarené, infarktové telefonáty, schôdzky, úlohy a pod.

Je nad slnko jasnejšie, že takmer všetko, čo robíme, robíme pre seba. Čím skôr si danú skutočnosť objasníme, bude sa nám ľahšie dýchať, pracovať, pôsobiť tam vonku, ale aj tu v on-line svete. Sebectvo je zdravé do istého spôsobu, pokiaľ nehrabeme len pre seba a na úkor druhých.

Klasický šéf, ktorý rozhoduje a vydáva príkazy dnes vo svete šance uspieť naďalej stále má, ale je to beh na krátke trate. Svet potrebuje všetkých tých, ktorí vedia a chcú podporiť druhých, ale aj seba. Kritika posúva, ale tak isto posúva aj tlieskanie, autogram, spoločná fotka, tľapnutie po pleci, či zajtra to skús ešte raz, no o čosi lepšie.

Chceme úspech, kariéru, manželovo, rodinu, hmotné zabezpečenie, vyzerať dobre pred kamošmi, rodičmi, kolegami, pred celým svetom. Nie je moderné nosiť neúspech, pokúšať sa. Schovávať sa, že vlastne my niečo chceme len tak. Priznajme si sami pred sebou, ale aj svetom, že chcem mať z koláča niečo aj ja. Lenže, to niečo spravím aj ja, odmakám kus práce, či dám vedomosti, kontakty.

Najlepšie sebeckosť spozorujú tí z nás, ktorí mali šťastie a majú deti. V niektorých prípadoch  chceme od detí to, čo sa nepodarilo dosiahnuť nám. Prosím, netlačme na deti a nepresadzujme len naše nápady, nechajme im vlastnú cestu. Tam vonku sa všetko mení neskutočnou rýchlosťou, možno deti majú väčší prehľad, ako si myslíme. Česť všetkým, ktorí svoje deti podporujú, usmerňujú aj v tých najbláznivejších bláznovstvách.

Často sme aj my obmedzovaní našimi rodičmi, kamarátmi, partnermi, lebo oni chcú pre nás to najlepšie. Je to pekné, ale je možné, že netušia, čo v skutočnosti chceme. Sú presvedčení, že iba oni vedia, čo je pre nás najlepšie. Zrazu stojíme pred otázkou, či ísť do konfliktných situácií s okolím alebo sa necháme utláčať.

Na naše sebectvo sa vieme pozrieť na rôznych situáciách. To, či nás niekam posúvajú alebo brzdia, záleží aj, ako vnímame to, čo robíme pre seba či druhých. Je veľmi veľa faktorov, ktoré ovplyvňujú naše konanie, správanie, rozhodovanie v bežnom, verejnom či pracovnom živote. Sebectvo, mať chuť chcieť niečo vlastniť, zažiť, nám môže spôsobiť mnohé radosti, ale aj obrovské starosti. Popri tom na nás vplýva milión maličkostí a na každého iným spôsobom. Dajme si preto pozor na to, čo funguje nám, aby nám o nejaký čas nespôsobovalo bolesti. Vlastne, to, čo funguje mne, nemusí tebe, ale aj opačne.

O minulosti

12. jún 2019 Cesta poznania - Všetko

O minulosti

Mnoho z nás živí energiu starého, nefunkčného, namiesto, aby sme ju presmerovali do nového. Koniec článku. Vidíme sa o týždeň. Písanie článkov má mnoho výhod, jedna z nich je, že počas písania si uvedomujem, aké slová používam, pozorujem myšlienky, ktoré na mňa útočia a prehodnocujem, či naozaj to, čo si myslím je pre mňa správne. Ak sa odhodlávate písať, tak určite do toho choďte.

Na pracovnej porade sme sa bavili o odvahe, vytrvalosti, úsilí, trpezlivosti pri prvých krokoch, pokračovaní, ale aj zaseknutí. Spoločne sme prišli na to, že často sme spútaní minulosťou. Ako keby sme sa držali udalostí, ľudí, spomienok z dávnych čias, ktoré nám pohlcujú energiu, spôsobujú bolesť. Dokonca  predstavy, že by sme o ne prišli tak strašia, že nie sme schopní urobiť krok dopredu.

Ako ľahko sa nám hovorilo. Sám som sa prichytil niekoľkokrát v myšlienkach s ľuďmi, ktorí znamenali pre mňa celý svet. Vzťahy, kde to pre nejaký dôvoď nefungovalo sú preč. Nevyhľadávam, nevysvetľujem, neberiem telefonáty, nesledujem  na sociálnych sieťach, tam vonku ich obchádzam. Nechávam ich tak. Nemyslím si o nich nič zlé, ale ani dobré.

Stáva sa, že pre niečo nevyšiel pracovný, súkromný, kamarátsky, priateľský, romanticky vzťah. To neznamená, že ten druhý alebo ja som zlý. V každom je vo svojej podstate dobrý človek. Či už o tom vieme alebo ešte zatiaľ nie. Lenže, ak spravíme niečo zlé, tak hneď zabúdame na všetko dobré.

Sú ľudia, situácie, zážitky, ktoré nepatria do našich životov. Platí to aj obojstranne. Možno sme prežili osem rokov v práci a vymýšľame si krásne príbehy, čo všetko to znamená  alebo aký to má prínos pre náš život. Žili sme pol storočie v manželstve, boli na dovolenke, budovali, prišiel hurikán a zrazu je všetko preč. Všetci vieme, že sa to stáva, pokiaľ sa to stane nám, vtedy je to iné.

Keď si nájdeme nového partnera, sem-tam sa prichytíme, ako uštipačne poznamenávame, ale ten predchádzajúci to robil lepšie. Ak chcem čokoľvek zmeniť, tak musím nahradiť staré vytvorením nového vzťahu, koníčku, projektu, života. Jednoznačne povedať nie minulosti, ktorá nás drží, potápa, aj keď je tak sexi a má dobrý zadok. Vymazať všetky fotky, videá, textové správy, spomienky, buchnúť po stole a otočiť list, začať s novými hlavnými hrdinami, okolnosťami, zážitkami.

Minulosť nás nedrží len v romantických vzťahoch, ale má neskutočné následky v pracovných. Možno ten chalan nebol pripravený viesť tím a mal sa popáliť alebo mladá dáma nebola pripravená zniesť rýchlosť pracovného tempa. Či diali sa udalosti mimo pracovného prostredia, ktoré ohrozili, zničili možnú kariéru, talent.

Siete minulosti môžu mať na nás dosah v akejkoľvek forme. Prosím, uvedomme si, že na každého z nás vplýva rada okolností, o ktorých my nemusíme mať žiadne tušenie. Ten druhý možno zažíva existenčný boj, bojuje s chorobou, rúti sa mu manželstvo alebo trafil do pekne slepej ulice.

Nedávajme hodnotu niečomu, čo už skončilo. Brzdíme tým svoj posun, napredovanie, vývoj. Ubližujeme sebe, ale aj druhým. Sme na jednej lodi, každý z nás chce vyhrať. To, čo sa stalo v minulosti bolo buď dokonalo načasované alebo sme sa stretli v nevhodný čas. Mal nám niekto ublížiť alebo my sme niekomu mali zlomiť srdce, ruku, nos. Nezabudnime, pred tým, ako niečo na sto percent vyhodíme, zablokujeme, dajme tomu šancu a pokúsme sa nájsť riešenie alebo zbehnúť k opravárovi.