Buchol som si hlavu a poriadne. Našťastie nosím prilbu, tak to až tak nebolelo. Nadával som, ale bol som šťastný, že sa mi nič horšie na tom traily nestalo. Niečo si asi mám všimnúť. Raz dávno som vyťahoval z poličky ovsené vločky. No a nejako som vysypal otvorenú ryžu. Bola všade, myslím, že ešte teraz je. To bolo upratovania. Skoro ma porazilo.

Verím, že takéto signály niečo naznačujú. Buchnutie hlavy som zobral, že si mám lepšie všímať príležitosti, ktoré sú okolo mňa. A mal som sa rozhodnúť, ktorej sa budem venovať celý.

Táto doba prináša so sebou obrovské množstvo vedomostí, informácií, ale aj to, čo vie brať pozornosť, či pokúšať. Som už veľký, viem, že všetko nikdy nezažijem, nebudem vedieť. Také tie myšlienky, že zažiť čo najviac – nie som si istý, či to je najsprávnejšie. Skôr si myslím, že je lepšie žiť tak, aby to bolo viac intenzívnejšie. Ale, to už je na každom z nás, čo si vyberieme.

Keď som rozsypal ryžu niekto mi povedal, že podľa všetkého mám pred sebou príležitosť, ktorá mi môže zmeniť život. Asi ju nevidím alebo odmietam, lebo pôsobí, ako veľa drobnej práce a je to niečo, čo som zatiaľ neskúsil. O pár týždňov som zmenil celý svoj život a začal novú životnú cestu. Poviem Vám, do dnešného dňa to celé so mnou otriasa.

Akonáhle príde do môjho života niečo nové, nepoznané, mám tendenciu odmietať. Snáď to máte inak. Škatuľkujem, porovnávam z minulými skúsenosťami, zážitkami. Lenže, tu je veľmi dôležitý fakt, ktorý sa dosť ťažko uvedomuje pod emóciami odmietania.

Ak príde do môjho života niečo nové, čo som doteraz ešte neskúsil, ako môžem takéto situácie podľa predošlých skúsenosti porovnávať? Strach z nepoznaného je veľký. Strach, že si vyberiem odlišnú cestu ako kamarát, mamina, spolužiaci je taktiež namieste, veď čo si budú o mne myslieť. K tomu si ešte domotám hlavu a vymyslím príbehy, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani najlepší sci-fi spisovateľ.

Čo keď to, čo pôsobí odlišne ako spoločnosť udáva, je pre mňa lepšie a prinesie mi to, o čom snívam? Čo, keď tie vymyslené príbehy ma chcú ochrániť z parádnych zážitkov? Zvyčajne nič len tak nevstúpi do môjho života. Odmietam byť ignorant alebo ten čo neprijíma. Veď predsa koľko parádnych vecí, začalo tak, že ani nemali začať.

Snažím sa nájsť v sebe odvahu a niečo s tým urobiť. Jasné, že sem – tam budem mať aj pochybnosti, otázky, či to robím správne. Sem- tam zájdem do slepej uličky. Lenže vzdať sa môžem hocikedy.

Ja chcem od života a od seba ísť cestami, ktoré nie sú až tak moc vychodené. Zatiaľ nepoznám všetky skratky, spojky, rázcestia. To ani nie je treba. Skúšam, všímam, pozorujem.

Tuším, že ak budem odmietať príležitosti, nebudem vnímať signály, sa asi stane niečo, čo nechcem, aby sa stalo. Môžem premeškať najlepšie príležitosti. Lebo si budem nahovárať, že za rohom na mňa čaká lepšia. To ale však tak nemusí byť. K tomu tých malých -veľkých príležitostí nebude až tak veľa za život.

My ľudia vieme byť neskutočne čudní. Zvyčajne si všímame tie najlepšie veci, zážitky, ľudí až keď odídu z našich životov. Potom hráme divadielka pred sebou, že aj tak to nebolo to ono. Ako môže byť pre mňa niečo pravé alebo ľavé keď som to neskúsil? Ako môžem tvrdiť, že to nebolo správne, keď som tomu nedal ani šancu? Ako môžem odmietať niečo, čo sa mi premáva podnosom a ja to posudzujem podľa toho, čo som doteraz zažil?

Odmietam byť už viac zhorknutý, utrápený, žiť v minulosti, lebo sa niečo totálne pokašľalo. Veci sa dejú, robím rozhodnutia, hýbem sa, robím chyby, ale sem -tam trafím do čierneho. Všímam si signály, že sa mám pozerať pred seba. Rozhliadam sa okolo seba, hľadám, skúšam. Veď ten život za to stojí.

Ak nedám životu a príležitostiam šance lebo chcem mať pokoj, aby doma do mňa nerýpali, predavačky v obchode po mne nezazerali, kamoši ma neodpísali, je dosť možné, že všetko to najlepšie nechám nepovšimnuté na cestách.

Teraz nemám na mysli, že mám ísť po každej príležitosti. To nie je ani len možné. Mám v sebe hlas, pocit v bruchu, ktorý našepkáva a zvyčajné to robí nad slnko dobre. Len častokrát to robí úplné potichu. Áno, pocity môžu klamať. Čo neklame je trebárs ako sa druhí správajú k ľuďom. To prezradí o nich, nás čertovsky veľa.

Dámy majú taktiež takéto hlasy a k tomu ich telo vie pekne krásne navigovať a poukázať na to, čo je správne a čo nie. Len majú nádherné mysle, kde sa píšu šialené príbehy, ktoré majú tendenciu ničiť všetko to, čo by mohlo byť pekné. Verím, že nie všetky ste spisovateľky katastrofických scén. Baby všimnite si svoje telo a ako sa správate pri ľuďoch, príležitostiach ktoré sú okolo Vás. Ako sa cítite? Utekáte domov, či dávate tomu šance? Necháte sa unášať? Chcete ich okolo seba? Či hráte hry?

Stačí sa lepšie pozrieť, na pár chvíľ netvoriť likvidačne príbehy v hlave. Možno práve hlas, telo povie áno, alebo nie tej príležitosti, ktorá je pred Vami. Ale, ak sa budú vymýšľať scenáre, komplikovať veci je dosť možné, že sa nikdy nedozviete, či bola alebo nebola.

Ak niečo v živote neznášam, je to ľútosť. Sebaľútosť, ktorá mi hovorí, že som mal vystúpiť a povedať čo cítim, snažiť sa o niečo. Lebo sedieť na gauči a pozerať sa ako mi príležitosť a život uteká pomedzi prsty, je pekne na prd.

Také tie hlúposti, že príde ďalšia, asi to tak nemalo byť, si už nenamýšľam. To nevedie k ničomu. Ja verím, že príležitostí je okolo mňa veľa. Len mnohé z nich sú také tie bežné, na istotu. Ale len niektoré vedia zmeniť život, či posunúť ma tam, kam sa mi ani len nesníva.

Prosím, všímajme si signály. To čo máme pod nosom. Lebo raz môže byť neskoro. Netvrdím, že ďalšie kroky príležitosti nemusia byť správne. Tvrdím, že ak budem čakať, zdráhať sa, vyčkávať na lepšiu príležitosť, je možné, že taká nepríde. Nemôžem dávať svetu najavo pocity odmietania. Veď je dosť možné, že si vytvorím zvyk a začnem odmietať všetko, bez ohľadu na to, či to je dobré pre mňa. Žiť život plný odmietania nie je asi dvakrát najlepšie. Veď schválne, ako chcem niečo prijať, keď odmietam?

Ak si všimnem, spravím krok a nepodarí sa, bude to bolieť. Bolesť, ktorú zažijem, keď neurobím nič, je omnoho väčšia. Verím, že signály dostávame preto, aby sme si všimli to, čo máme pod nosom. Lebo to okolo nás chce, aby sme si všimli. Nič nechodí do našich životov len tak. Zbytočné neškatuľkujme, že má o tristo rokov viac, nie je z nášho sveta, že je to ťažké, mama by ma naháňala, ak by sa to dozvedela. Ten život je náš, ak ho tak žiť nebudeme, budeme žiť životy druhých ľudí.

Pozdravujem všetkých, čo si nevšímame príležitosti, signály. Odmietame ľudí, ktorí sa okolo nás snažia, dávame do popredia upratovanie, kamarátov, výhovorky, len preto, aby sme neskúsili niečo odlišné, čo nám priniesol život. Nielenže ubližujeme sebe, ale aj druhým. A k tomu nebudeme poznať to, čo sa za tými dverami ukrýva pre nás. Nabudúce, keď budeme fňukať za nespravodlivou minulosťou, najskôr sa pozrime do zrkadla. Je dosť možné, že máme zašpinenú optiku.

Len zatiaľ čo snívam o niečom dokonalom. To dokonalé môžem mať pred sebou. Môžu na mňa padať koreničky z poličky, buchnem si hlavu, mucha mi vletí do oka, či sa zježím so schodov. Energia, ktorá je okolo nás, nám ukazuje haló zobuď sa, toto stojí za preskúmanie. Veď už niekoľkokrát sme odmietli dať niekomu ruku. Tak sme boli zhodení a kúsok ďalej nám tá ruka už nevadila.

Hnevá ma, keď vidím koľko ignorácie a hier je naokolo. Ako môžeme pozerať po večeroch myšlienky o láske vzťahoch, ideálnej komunikácii, lepšom živote, keď zrazu sa nám zjaví pred nosom a nie sme schopní odpísať na správu( ale nám, keď niekto neodpíše..). Chápem. Nemá hnedého škrečka, ale bieleho, má o centimeter kratšie vlasy. Všetko veľké(láska, život, vízie) berú všetko, nenechajú kameň na kameni. Rúcajú staré nepotrebné. To, však asi neobjavíme, ak sa hráme na nedostupných. Budeme počúvať svoje staré skúsenosti, rodičov, dedkovcov, spolužiakov, alebo plávať v bezpečných vodách. Je dosť možné, že neskôr budeme ľutovať, keď nie všetko, možno len maličkosť, mohli sme to skúsiť. Veď vlastne takéto príležitosti chodia do života len raz, možno dvakrát. A to si ich ešte musíme všimnúť.

Ešte maličkosť. Sem- tam dostaneme signál, príležitosť aj od okolia. Aký si mal/mala deň? Chcem Ťa počuť. Jedla si? Môžem Ti pomôcť? Mám pre Teba čokoládu. Verím, že to dokážeš. Povedz mi, čo Ťa trápi. Môžeš mi veriť. Myslel som na Teba. Toto nie je sebeckosť ani samozrejmosť. Máme pred sebou úprimnosť, ktorá sa vo svete už až tak nenosí. Nie nevyprchala, je tu a často ju máme práve pod nosom. Ak nám niekto ukáže svoj svet, pocity, podá ruku, čo i len pre maličkosť, prinesie čokoládu, keď sa niečo rozsypalo, ale aj povie prepáč, aj to sú signály.

Rozumiem, že ak sme v minulosti zažili popálenia, buchnuté kolená, lakte, tak nie je jednoduché uveriť, všimnúť si. Ak som zažil v práci zlú skúsenosť, ako dlho budem čakať pokiaľ si nájdem novú? Ak ma sklamal človek, tak sa idem zahrabať pod zem?

Je fajn si všimnúť signály, príležitosti aj z okolia, je fajn sa pozbierať od náročných životných situácií. Mám taký pocit, že najhoršie, čo môžem urobiť je prestať si všímať, skúšať. Nielen, že mi veľká časť života utečie, ale môže ujsť aj tá jedna príležitosť, ktorá mala zmeniť všetko.

Prosím dávajme druhým najavo, ak sa nám páčia, nehrajme hry. Odpisujme na správy. Keď nechceme, aby nás niekto balil, povedzme to na rovinu. Povedzme životu áno, nebuďme zahrabaní pod zemou. Je dosť možné, že sa nám tam nič nestane. Ak sa nám má niečo stať, môže to byť pekné, len sa pozerajme pred seba. Ak je to príjemné pre nás, dajme tomu celému súhlas, šancu. Nie nezničí nás to, práve naopak. Lebo tie skutočné najkrajšie veci neničia. Teda ničia, ale iba to, čo je nepotrebné.

Hovorí sa, že tento svet chce, aby sme mali rovnaké sny, životy, bolesti, dovolenky, veci. Hádali sa, rozdeľovali, osočovali. Všímajme si príležitosti, aj keď nevyzerajú tak, ako chceme na prvý pohľad. Možno práve tie ukrývajú najkrajšie poklady. Nikto z nás nie je ideálny, ani príležitosti, ktoré sú pred nami, ale ak budem všetko odmietať, otváram si cestu do pekla a to je nad slnko isté. Len pozor na hlavu, sem -tam ešte prídu pokusy, aby sme sa pozreli pred seba a tie koreničky, ktoré vyletujú z poličiek dosť bolia. Veď predsa tento svet chce, aby sa nám tu páčilo, len mu poďme oproti.