Cesta Poznania

Výjazdy

21. máj 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - šport - Všetko

Spoločný cyklovýjazd je pre mňa udalosť, ktorá má dať dokopy nadšencov s podobným záujmom. Aby sme prehodili zopár viet, niečo spolu uvideli, zažili, zasmiali sa a dobre zajazdili. Organizujem ich už druhý rok. Prvý to bolo skúšanie. Teraz je tej zábavy o niečo už viac.

Pre mňa všetko začína na konci výjazdu. Plánujem trasy tak, aby vyhovovala čo najviac účastníkom, vyberám vhodný termín, rozosielajú sa pozvánky. Odpisujem záujemcom. Stretnúť sa včas na správnom mieste, aby bolo kde parkovať, všímať si priebeh, nastaviť správne tempo, prestávky, pri zelenáčoch dohliadať na dopĺňanie energie, neblázniť sa, nedupať a vrátiť sa zdravý do cieľa.

Sú pre mňa skúška. Či ide o organizáciu, komunikáciu, ale aj o vytvorenie dobrej atmosféry, výberu miest, zážitkov pre zúčastnených. Na začiatku som si musel urovnať v hlave, otázky čo keď príde niekto slabší, rýchlejší, technické nepríjemnosti, zranenia, kde nabrať vodu po ceste, čo ak bude pršať. Je fajn mať v hlave aké možnosti na trase sú, poznať najrýchlejšiu cestu späť, či kde je možné zísť z hory do najbližšej dediny.

V zmysel, je ukázať druhým tie parádne miesta, trasy, výhľady. Ukázať novy svet, ktorý je pre väčšinu doposiaľ nepoznaný. Ak jazdím s niekým kto začína. Tak dávam pozor aby mal/mala radosť, úsmevy, zážitky, fotky, pripomínam, že treba dopĺňať energiu. Prispôsobujem tempo, ukazujem maličkosti. Sem tam aj zakričím, že tu ideme na plný plyn, pedálujeme, lebo za tým kopcom ide parádny zjazd, poďme si užiť rýchlosť.

Vždy je niekto za modelku, fotografa, toho kto fotí ako sa fotia, zjazdára,toho kto sa ponáhľa, technického riaditeľa, navigátora, zvedavca. Potom je tu ten kto neodhadne svoju silu, čo si niečo zabudne, niečo stratí po ceste. Hlavná postava výjazdu: ako ešte ďaleko, či ako dlho budeme ešte stúpať, nie, nie nepotrebujem gél.

Cyklistika boli. Boli hlavne keď fúka vietor, ide sa do kopca, dlho sa dupe. Posed na bicykli je taktiež bolestivý, hlavne prvé jazdy. V lete otravujú mušky, včely, keď je blato tak je všade. Zima nie je pre každého na bicykli. Tam už je treba mať dobré oblečenie, techniku jazdy, poznať terén a dávať si pozor na mnohé prekážky, ale o tom inokedy.

Horská cyklistika je náročná, nie len na telo ale aj pre myseľ. Jazdiť v teréne ma však aj obrovské výhody nie len že sa vyčistí hlava, zabudneme na všetko. Dostaneme v lese aj veľkú dávku energie. K tomu ak jazdime v skupine ide sa o dosť lepšie. Ak sa pridá dobrá trasa, vyhlady, partia.

Organizovaní spoločných výjazdov som stále na začiatku. Vždy ma niečo prekvapí, poteší. Nie každý mi uverí a namiesto toho si ide zajzdiť radšej sám. Zo začiatku ma to štvalo. Ako prichádzali správy tipu, že chodím rychlo a nebudu mi stihať. Povedal som si, žiadne prehovariania. Vytvorím udalosť a kto príde ten príde.

Posúvam ďalej to čo bolo ukázané mne na začiatku. Možno sa to zápači ďalším. K tomu byť v lese na bicykli je stokrát lepšie, ako sedieť doma na gauči pred televízorom, alebo za mobilom. Po jazdách prichádza oddýchnutá myseľ, kondička, ale aj krajšie telo. Teším sa, že sú okolo mňa ľudia, čo chcú so mnou tráviť čas na dvoch kolesách. Vážim si to. Pozdravujem všetkých čo sme spolu jazdili, jazdíme a budeme jazdiť.

Prvý výjazd február 2025, Jedľové Kostolany. Prvý krát v novej sezóne a dvaja chalani prišli z netu. Oboch som stretol pred tym niekde v hore.

Druhý výjazd marec 2025 Chotenovec. Chalan vľavo mi ukázal Tribeč, keď som začínal. Chalan v pravo ma dostal do sveta mtb.

Výjazd apríl 2025 – Trniny/Kozlica. Doda poznam z netu, chodí nás fotiť a štartuje nás. Bolo nás šesť, zatial najviac.

Výjazd Velké Uherce Máj 2025. 80 kilometrov, 2.000 výškových prevýšenia. Mali sme čo robiť. Klobuk dole pred každým účastnikom.

Prvý kinder výjazd máj 2025, modelka, jej fotograf a ten čo fotí okolie. Ukazovalo sa okolie Tribéča novým parťákom. Tu šlo viac o zábavu a zážitok. Verím, že ich hory chytia.

Výhľady

7. máj 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ako tak jazdím na bicykli, tak si všímam miesta, ktoré som pred tým nevidel. Sú dni keď, je všetko pekné, ale sú dni keď je naokolo voda, hmla, tmavé farby. Vlastne takéto dni sa striedajú. Samozrejme sú aj dni, keď sa nedá jazdiť a vtedy stojím, bežím, plávam, vyjedám, alebo len tak niekde som.

Veľakrát si poviem toto odfotím. Lenže neodfotím. Zmysel je preto, aby som sa znova niekedy vrátil. Výhľady sa menia ročným obdobím, počasím, mnou. Tu je možno dobre poznamenať, že asi nestihnem vidieť všetko.

Výhľady sú odmena na dušu, hlavne jej umeleckú časť. Ak mám intenzívny tréning, tak si moc nevšímam okolie. Okuliare aj oči mam zaliate potom a som rád, že tak trochu vidím čo sa deje okolo mňa. Ak sú tréningy menej náročnejšie, alebo sa len tak vozím, všímam si okolie viac.

Sú miesta na ktoré sa rad vraciam pre výhľady a taký ten pocit. Nie som si istý ako to správne nazvať. Pre mňa dôležité je vidieť niečo čo mám rád. Zvyčajne aj podľa toho plánujem trasy, tréningy, či spoločné výjazdy. Keď je niečo čo sa mi páči, sem tam to ukážem aj druhým.

Samozrejme sú obdobia, keď sa na obľúbených miestach necítim najlepšie. Nevšimnem si žiadne výhľady, alebo nie sú žiadne. Je to v poriadku. Pohyb a skúšať sú u mňa veľmi dôležité. Ak budem sedieť niekde na gauči asi nič neuvidím. Niekedy dám všetkému čas, inokedy sa vrátim neskôr. No stane sa, že nie všetko chcem vidieť ešte raz.

Sem tam sa stane, že cesta za výhľadom boli. U nás v cyklistike máme protivietor, dážď, chlad, horúčavy, technické poruchy. Po náročnom tréningu, sa sem ťažko dupe s úsmevom na tvári, alebo chuti ísť ďalej. Vtedy sa chcem na všetko vykašlať.

Vyhlad je pre mna odmena ze výšlap hore kopcom, alebo prejdenú vzdalenosť. Nie vždy vidím najlepšie výhľady napriek dobre odmakanému tréningu, jazde. Niekedy sa vrátim, inokedy skúsim niečo ďalšie.

Prvá tristovka

30. apríl 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

V mojom cyklo živote sú méty, ktoré chcem dosiahnuť, zajazdiť. Prvá vážnejšia bola prejsť dvesto kilometrov za jeden deň. Ďalšie boli hrebeňovka Považského Inovca, Vtáčnik cez Penhýbel po červenej na horskom bicykli. Pozrieť Veľký Javorník od Vrábeľ a späť na cestnom. Zajazdiť po sebe dve dvesto kilometrové jazdy. Prejsť za jeden deň tristo kilometrov cez Banskú Štiavnicu, Krupinu, Šťúrovo. Mnohé ďalšie.

Prvých prejdených dvesto kilometrov vzniklo úplne náhodne. Ráno na križovatke som sa rozhodol, že odbočím doľava a niekam pôjdem. Počas jazdy nejako vznikol okruh cez Partizánsku chatu pod Vtáčnikom, Banskú Štiavnicu, Prenčov. Prvá dvestovka bola za mnou. Pocit radosti, nadšenia, že takéto niečo som ja začiatočník dokázal prejsť. Prakticky bez znalostí, skúseností ohľadne dopĺňania energie, stravy, tempa, tepov, poznania terénu.

Prvá tristovka vznikla na jeseň v minulom roku. Chcel som ju prejsť za jeden deň. Lenže minulý rok do toho prišli komplikácie s bicyklom nakoniec z toho nebolo nič. Hneď ako sa počasie zlepšilo, šiel som Vráble – Veľká Javorina Vráble. Bola to prvá náročnejšia skúška sezóny 2025. Krásnych 250 kilometrov, miestami s vetrom, nie celkom vhodne zvolenej stravy. K tomu dve stúpania. Prvé Veľká Javorina, druhé cestou späť za Piešťanmi na Svrbice.

Hrebeňovky Inovca a Vtáčnik patria medzi tie náročnejšie trasy pre horských cyklistov. Tie som zjazdil minulý rok. Obe mali okolo dvesto kilometrov a cez dvetisíc výškových metrov prevýšenia. Náročný bol nielen terén ale aj, stúpania, zjazdy, vzdialenosti. Som veľmi rád, že som nazrel k niečomu náročnejšiemu zo sveta horských bicyklov. Hora ma svoje čaro.

Tristovka prišla nečakane. Cez Veľkú noc som zaradil do programu dve dvesto kilometrové jazdy po sebe. Prvá okolo Štiavnice a druha na Šťúrovo a späť na cestnom bicykli. Naháňali sa zameškané kilometre z daždivých dní. Tak vznikla aj prvá tristo kilometrová jazda. Presne toľko kilometrov mi chýbalo do splneného cieľa.

Mapa bola pripravená už dávnejšie. Miesta okrem dvoch úsekov som už jazdil. Takže, ak bude dobre počasie, jedlo, voda, technika ide sa na to. Ráno bolo dosť chladno, Stúpanie na Skýcov a následný zjazd na Veľké Uherce bola zima a primrzli mi ruky. Mal som aj ľahkú bundu. Nepodarilo sa mi nastaviť tempo, ktorým som chcel jazdiť počas celého výjazdu. Hlava ani telo nechceli spolupracovať. Tušil som, že bude dobre a preberiem sa. Pred stúpaním na Veľké Pole už bolo príjemnejšie. Na slnku a do kopca sa človek rýchlo zahreje, tlo dostane do lepšej prevádzkovej teploty a ide sa lepšie.

Doplnenie energie fungovalo podľa plánu. Zástavky som robil úplne minimálne. Prvá väčšia obedná prišla po stúpaní od Sklených Teplíc do Štiavnice pod kalváriou. Dal som si domáci obložený rožok, niečo sladké a šlo sa ďalej. Premotal som sa mestom. Nasledovalo azda najnáročnejšie stúpanie jazdy. Anton – Žibritov. Ide o krátky, nie moc prijemný úsek lesom, ktorý končí tesne nad Žibritovom. Ak človek má už čo si za sebou, tak tieto stúpania preveria fyzické ale aj psychické sily.

Od Krupiny do Šťúrova bola takmer rovina. Miestami pofukoval protivietor. Obzeral som sa po studničke. Napadlo ma, že v Dudinciach si naberiem vodu. To bola veľká chyba. Mal som si radšej kúpiť na pumpe. Tepla voda je síce príjemná na hrdlo, ale jej chuť vôbec nie. Všade boli cítiť vajcia. Nuž v Dudinciach na vajcovke už stať nebudem. Aspoň, že výhľady boli parádne. Na jednej strane nekonečné polia, na druhej pohorie v Maďarsku. Čo ma tešilo, že neprišla žiadna veľká kríza, nechuť, nevôľa, alebo stavy, ktoré by mi nedovoľovali pokračovať ďalej.

Cela trasa sa delila na menšie úseky, ktoré mi pomohli rozložiť silu. Medzi každým záchytným bodom boli 20 – 40 kilometrové vzdialenosti. Ubiehalo to rýchlo. Zas na druhej strane je dobré poznamenať, že mám čo si odjazdene, ako tak tuším ako rozložiť silu a dať ego na bok. Nešli sa preteky, ale prvá tristovka. Dôležité bolo rozdeliť silu tak, aby sa prišlo aj do cieľa. To som si neustále opakoval, hlavne po doplnení energie, kde som chcel isť o čo si rýchlejšie.

V Šťúrove prišla prestávka na doplnenie energie, jedlo som mal zo sebou. Takže bolo čo jesť. Po krátkom vyfúknutí som pokračoval ďalej. Doplnenie vody v Bíne a už len na Vráble. Dve tri menšie stúpania, zjazdy a rovina. Chcel som byť doma pred osmou večer, čo sa aj podarilo. Technika poslúchala, nikde som nepoblúdil a ani nezdržal.

Navigáciu som pozeral dva krát, keď som hľadal prameň po ceste pri Dudinciach. Druhý krát aká vzdialenosť bude do Šťúrova od Horných Semeroviec. Prejsť za jeden deň tristo kilometrov nie je nič zložité. Teda, ak ma človek akú takú kondíciu. Dostal som správu od kamoša, že tristovka je síce fajn, ale nejaký chalan prešiel 450 kilometrov a dva krát toľko stúpania čo ja. Takže stále je kde sa posunúť.

Určíte by som nešiel dvesto ani tristo kilometrov pokiaľ by som nemal kondíciu. Všetko je možné zdolať len otázka je z akým časom a za akú cenu. Rád prekonávam svoje limity, len je fajn ich vedieť aj udýchať v kopcoch a upedálovať na nekonečných rovinkách. Bez potrebnej kondície radosť na bicykli sa hľadá o čo si ťažšie.

Pri plánovaní trasy je dôležité si všímať stúpania, popremýšľať nad rozložením sily. Sledovať počasie. Vietor ani dážď nie sú kamaráti, hlavne na dlhších výjazdoch. Určite je dobré so sebou mať základnú technickú výbavu. Správne jedlo a nemať veľa prestávok.

Jedlo a dopĺňanie energie som stavil na odskúšanú klasiku. Domáce obložene pečivo s masťou, domáce datľové tyčinky, Energetické gély, hroznový cukor, dve tri sladké kekse, ovocné pyré, no a samozrejme elektrolyty a karbohydráty vo fľaši.

Tak ako dobra fyzická kondícia, je fajn mať v hlave mať odhodlanie, nedať kučeravým myšlienkam šancu. Každé stúpanie raz končí a kríza pominie. Netvrdím, že prejsť tristo kilometrov je niečo výnimočné. Sú o mnoho lepší a rýchlejší cyklisti ako ja.

Pre mňa zajazdiť prvú tristovku je aké si ukončenie prvej méty. Čo príde ďalšie? Uvidíme. Bicykel a športovanie mam rad, je to pre mňa životný štýl. Spoznávam ľudí, krajinu a seba. Veľmi pekne ďakujem všetkým za podporu, jazdí sa o dosť lepšie.

Prvý rok na horskom

10. apríl 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Takto pred rokom som sa dostal prvý krát k horskému bicyklu. Bola to samozrejme zhoda náhod, okolností, kopa šťastia a v neposlednom rade pomoc od ľudí okolo mňa.

Prvý krát som prišiel na myšlienky k horskému bicyklu pri jazde v Štiavnici s kamošom Karolom. Bolo to niekedy koncom leta 2023. Takmer celá trasa bolo zjazdná pre gravel, okrem pamätného úseku plného koreňov a kameňov. Karol si úsek užíval s obrovským úsmevom zatiaľ čo mňa všetko bolelo. Odpružená predná vidlica, širšie plášte, posed a úchyt riadidiel dávali o mnoho lepší pocit zjazdy v teréne na horskom. Vtedy som len ticho závidel. V kútiku duše veril, že možno aj ja sa raz tak budem usmievať.

Niekedy o par týždňov neskôr došlo k náhodnému stretnutiu na tríbečských kopcoch s Tomášom. Poznali sme sa už pred tým, ale nie po športovej stránke. Nejako sme sa zakeckali a neskôr ma ukecal aby sme šli spolu jazdiť. Priznám sa, že prvú jazdu s Tomášom si moc nepamätám. Čo mi ostalo v pamäti bola jazda úsekom po ťažbe dreva v lese. To vlastne bol dôležitý moment v mojom športovom bicyklovom živote. Tomáš je za mňa jeden z najlepších cyklistov akých poznám u nás na okolí. Na gravel bicykli, jazdiť v lese tak ako na horskom na celodenných výjazdoch je prakticky nemožné. Myslím že posledný moment ktorý si pamätám boli Tomášove slova “teraz to idem pustiť”. Po par sekundách mi zmizol niekde v lese pod Kajlkovkou v Novej Bani v teréne po ktorom som ja šiel krokom. Stretli sme sa na rázcestí, bol cely od blata, konárov, lístia, s úsmevom ako hrom.

13.4. 2024 prišiel prvý výjazd na horskom a ako inak s Tomášom. Rozdiel bol neporovnateľný. Zrazu to išlo inak príjemnejšie, pohodlnejšie, rýchlejšie v teréne. Samozrejme novy bicykel hneď dostal po chvíli detskú chorobu a prehadzovačka sa rozladila. Nepodarilo sa nám ju dať dokopy, ale nejako sme prešli cely okruh. Prišli aj úsmevy. Doma sa odstránili drobné technické nedostatky. Bolo to jednoduché, stačilo pozrieť jeden návod, spárovať telefón s bicyklom, dvakrát kliknúť a všetko šlo ako malo.

Dnes je rok čo som vstúpil do horskej cyklistiky. Mam za sebou prvých 11.000 kilometrov, 180.000 výškových a niekoľko stoviek hodín v sedle. 3 x som sa zúčastnil pretekov v horskej cyklistike. Tiež ma v tom podiel Tomáš. Sú to náročné, ale za to skvelé zážitky na kolesách. Amatér zažije atmosféru a k tomu prekoná samého seba.Za mňa skvelé rozhodnutie zúčastniť sa.

Mnohé kopce sa zdolávali ťažko, chýbali prevody. V náročnejšom teréne dostavalo telo zabrať. Aj keď ku koncu som mal širšie plášte. Pri rýchlejších jazdách prichádzali defekty a bolo ich dosť. Gravel bicykel za mňa patrí do menej náročnejšieho terénu. Horský bicykel mi umožnil spoznať miesta v lesoch, na ktoré som sa predtým neodvážil jazdiť. Plášte sú robustnejšie, pohodlnejšie, lepšie držia v teréne a prevody? Tie zvládnu aj o dosť náročnejšie prevýšenia. Všetko záleží však od sile v nohách. Druha strana mince je, trochu dosť stráca na cestách, ale s tým už sa počíta, veď na to nie je ani určený.

K jazde samozrejme patria aj o bolesti, pády, blato, prach, dážď, zima, sneh, ľad, servisovanie. Pády bolia. Menších bolo neúrekom. Tých veľkých našťastie len jeden. Aj na nejaký čas vyradil zo sedla. Do teraz cítim ešte rameno, prst a keď prší aj koleno. V hore sú o niečo náročnejšie podmienky ako na cestách, učím sa aby som aj niečo zvládol.

Gravel je skvelý bicykel na spoznávanie okolia, poľných ciest, ľahkého horského terénu, starých asfaltiek. Poskytuje pohodlie podľa náročnosti terénu. Čim je však terén náročnejší, tým prichádza viac bolesti z otrasov. Som vďačný, že som na ňom zajazdil 18.000 km v za 19 mesiacov. Spoznal som Tribeč, Štiavnicko, tak trochu aj Vtáčnik a Pohronský Inovec. Dnes gravel slúži ako cestný bicykel. Zatiaľ neplánujem sa vrátiť späť na štrkové cesty. Tréningy na ceste majú svoje výhody. Jedna z nich je, že za pomerne krátky čas viem prejsť väčšie vzdialenosti. Teda pokiaľ nefúka silný vietor.

Jazdy lesom majú svoje čaro. Mne trvalo zopár jázd aby som si ich všimol. Za mňa ideálny spoločník na takéto jazdenie je práve horský. Po roku jazdenia mi ukázal koľko veľa sa mam ešte učiť, aby som sa stal dobrý jazdec. Či ide o techniku jazdy, zlepšenie kondície, vnímanie okolia počas jazdy, sústredenosť, dopĺňanie energie, regenerácie a v neposlednom rade užívať si kilometre a les. Stále som zelenáč, ktorý je na začiatku spoznávania.

Oddych, vypnutie, vymazanie myšlienok, spoznávanie seba, okolia, adrenalín, orientácia v teréne. Mnoho ďalších maličkostí, ktoré sa dejú práve v horách. Nesmiem zabudnúť na technické záležitosti, pravidelnú údržbu, servis. Zábavu, ta má svoje dôležité miesto. Preto jazdím v horách. S tým všetkým rastie aj kondícia a lepšia forma.

Článkom chcem poďakovať Karolovi z Nitry, Tomášovi od Vrábeľ za ukázanie a nasmerovanie k horskej cyklistike. Martinovi z Nitry za to že ma vytiahol na jazdu pri ktorej sme stretli Tomáša, ukázal mi prvé miesta na tribečsku, aplikáciu pre športovcov. Nezabúdam ani na sponzorov, najbližších, ale aj ľudí ktorých spoznávam po cestách, alebo tu na internete. Samozrejme ďakujem aj sebe, za to že som prišiel na to čo mi robí radosť.

Bolesť a pochybnosti

13. marec 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Poďme na chvíľu o sebe pochybovať, ale naozaj tak poriadne. Naplánujeme si konkrétny scenár, kroky čo ideme robiť. Keď máme, tak popremýšľajme nad dôvodmi, pre ktoré sa nám ich nepodarí na sto percent splniť. Ako často takto fungujeme pri bežných situáciách?

Jazdil som hore smerom k Veľkej Javorine na bicykli. V nohách už bolo niečo cez sto kilometrov. Stúpanie sa ukazovalo 14%. Miestami už bolo toho dosť na mňa. K tomu som podľa všetkého nesprávne dopĺňal energiu. Telo prestalo fungovať, tak ako bolo treba. Šetril som sa, rekordy, tempá pôjdem naháňať dakedy nabudúce.

Sedem kilometrov, okolo päťsto výškových metrov malo stúpanie od mini farmy v Barine. Približne v strede cesty mi ostalo špatne a dalo sa mi zvracať. Prišli myšlienky na krátku prestávku. Vyfúknem, dám si trocha vody a pôjdem ďalej. Vyfúknuť na takýchto výjazdoch nie je hanba.

Nepostál som. Pred vrcholom je chata. Tam si dám rýchlu kofolu a pôjdem ďalej. Pomaly som zdolal stúpanie po chatu. Kofola pomohla, na vrchol od chaty to už bola brnkačka. Otvorili sa výhľady na Slovenskú stranu. Trochu ďalej aj Českú. Neboli síce najlepšie, ale bol som rád, že som prišiel až sem. Cesta trvala päť hodín a dvadsať minúť, stotridsať kilometrov, s prevýšením tisícštyristo výškových metrov. Späť to bolo o desať kilometrov kratšie a jedno stúpanie menej.

Pochybnosti nie sú nikdy prijemné. Ja ich moc nemám rád. Zatieňujú ďalšie myšlienky, ktoré môžu poháňať vpred. Na druhej strane je namieste zvážiť aj svoje sily, možnosti a skúsenosti. Pri náročných tréningoch, situáciách o sebe pochybujem veľa a pravidelne. K tomu ak sa pridá bolesť. Tak často mám chuť sa vzdať. Pýtam sa seba či mi to za to stojí, akú bolesť ešte dokážem zniesť, či tam ďalej už nepadnem.

Bolesť je istým spôsobom dobrý sluha. Pomáha prekonať obdobia, dostať sa k záchytným bodom, cieľom. Sú dni, kde nezostáva nič iné len sa zahryznúť a vyraziť. Zabudnúť na hranice, kde začínajú pochybnosti, neprieme bolesti, pocity.

Môžem mať v sebe energiu, inšpiráciu, silný dôvod. No jednoducho nie všetko dokážem zvládnuť. Možno na druhý alebo tretí krát. Ani môj cyklovýlet na Veľkú Javorinu nevyšiel na prvý krát. Pôvodne to mala byť minulá jeseň. Tento krát sa podaril, no chcel som byť rýchlejší, v lepšej forme, aby nefúkal vietor.

Nie všetky ciele, ktoré dosiahnem pôjdu ľahko. To si všímam hlavne v cyklistike. Väčšina bolí, je za hranicou čo bežne dokážem zniesť. Tréningy pomáhajú, správna životospráva taktiež. Priebežné dopĺňanie energie je mimoriadne dôležité, dobré poveternostné podmienky uľahčujú výkony. Tak nejako podobne je to aj v dňoch mimo cyklistiky.

Týmto článkom pozdravujem všetkých, čo prekonávajú seba, svoje limity, situácie. Naďalej veria, že môže byť lepšie a že to zvládnu. Aj mojich kamošov cyklistov, ktorých sem tam ničím na spoločných výjazdoch.

Zima 24/25

6. marec 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Čím viac náročnejších podmienok je, tým viac človek chce posúvať svoje limity. V horskej cyklistike máme náročné jazdy do kopcov, rýchle zjazdy, desiatky kilometrov dlhé preteky, tréningy. Tie vždy vedia dať zabrať aj skúsenejším. Som v podstate na začiatku.

Zimná sezóna 24/25 bola pre mňa prvá ozajstná zimná sezóna v horách na bicykli. Čakalo na mňa mnoho nových nepoznaných situácií, ktoré som pred tým nezažil. Bolo to úplne iné jazdenie ako v hlavnej časti sezóny. Takmer všetko bolo pre mňa nové.

Po nádhernej jeseni prišlo obdobie blata, no trvalo veľmi krátko. V lese začalo rýchlo mrznúť. Prišiel aj prvý sneh. Všetko šlo rýchlo. Obul som zimné návleky, rukavice, zrazu sa ocitávam na Mišovom Vrchu na tribečsku. Na stromoch je asi trojcentimetrová námraza. Fúka nie moc príjemný vietor. Malú časť úseku aj tlačím. Kamene sa šmýkajú, okolo je hustá hmla, chlad ide pod kožu. Hovorím si, prišla zima. Už to bude od teraz len chladnejšie.

Hneď po prvej takejto chladnej skúsenosti prichádzajú ďalšie zimne rukavice. Tretry zatepľujem alobalom, ponožkou. Pridávam ďalšie spodne vrstvy oblečenia. Do výbavy pribudla termoska na čaj. Výjazdy sa skracujú pod sto kilometrov.

Príprava na výjazd trvala približne hodinu. Bagety, čaj, tyčinky, obliecť sa. Všetko poriadne poobzerať, uistiť sa, že mam zo sebou povinnú výbavu, nabité svetlá, prilbu.

Náročnejšie boli začiatky výjazdu, chlad hneď prenikal. Chvíľku trvalo pokiaľ som sa zahrial. Veľa oblečenia nie je moc dobré mať na sebe, rýchlo sa prepotím a prechladnutie je isté. Dôležité bolo vsadiť na správne kúsky, dobre sa navrstviť a skúšať ktoré oblečenie spolupracuje s ktorým v akých podmienkach.

Telo funguje odlišne ako v hlavnej sezóne. Tak isto myseľ. Stačí jedno dve nesprávne doplnenie energie, tekutín a zrazu prichádza únava, nechuť, chlad, trápenie, robenie chýb. V zime telo spotrebuje veľké množstvo tekutín a jedla ak má poskytovať výkony v náročnejších podmienkach. Taktiež ešte vyrábať teplo.

Ak je v lese sneh, lad tak nejazdím na miesta, ktoré nepoznám. Netuším čo ma tam čaká. Nevymýšľam zbytočne. Nebláznim sa v teréne. Spomaľovanie tempa, opatrnejšie jazdenie, nikam sa neponáhľam. Vyhýbam sa dlhým chladným zjazdom, prepoteniu. Čierny lad, skrytý lad pod snehom, listami, prekážky pod snehom, šmykľavé kamene to sú nebezpečenstvá, ktoré si na prvý pohľad nemusím všimnúť.

Prašan je neskutočná zábava. Zimná inverzia, zamrznute stromy a modrá obloha je odmena za chlad. Čaj je často záchrana. Zasnežený les ma svoje čaro, zákutia ktoré pôsobia ako balzam na dušu a myseľ. Vždy od určitej nadmorskej výšky sa mení počasie. Zvyčajne je chladnejšie, začína sneh, ľad. Netreba zabúdať, ani na pocitovo prijemné chladné dni. Hlavne po snežení tam hore.

V horách nikdy nie som sám. Na snehu je vidno vychodené diaľnice kadiaľ sa pohybuje divoká zver. Raz som videl stopy medvedice a raz medveďa. V oboch prípadoch našťastie pár dni staré. Taktiež sú v lese ľudia. Turisti, lesníci, ale aj cyklisti. Hory majú svoje čaro lákajú nás v každom období.

Chladné mesiace v hore preveria každého športovca. Na druhej strane náročné podmienky nie sú pre každého. Ak by som mal začal ešte raz s horskou cyklistikou, tak určite nie v zime. Je super vedieť ovládať bicykel, mať aspoň nejakú kondičku, vedieť opraviť základné poruchy, poznať terén, svoje telo nástrahy obdobia. Netreba však zabúdať na ďalšie zimné športy. U mňa je to hlavne bežkovanie, lenže snehové podmienky ma moc neoslovili. Vlastne aj preto som zvolil pokračovanie sezóny na bicykli.

Čím viac som jazdil v zime tým viac ma to bavilo. Nezabudnem na troj kilometrovú zvážnicu pod nádherným prašanom. Prvý som v nej robil stopu. Stúpania na Veľký Inovec, dvadsiateho piateho decembra v dvadsať centimetrových závejoch. Zasnežené zákutia na Medveďom vrchu. Prvý výjazd k Partizánskej chate pod Vtáčnikom so snehom. Nádherne inverzie.

Napriek mojím minimálnym skúsenostiam, som mal len dva pády. Salto a kotrmelec. V oboch prípadoch v nulovej rýchlosti. Trochu som oškrel kolená, zasmial som sa a šlo sa ďalej. Jasné, že hrozilo o mnoho viac, ale nejako som ich ustál.

Zima v horách a ešte so snehom je krásna odmena za celou sezónou. Dôležité je neprestať sa pohybovať, spomaliť. Užívať si chvíle v lese, dobre sa obliecť, neprepaľovať svoju silu. A mať radosť, že jednoducho môžeme.

Idem aj ja

27. február 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Nie vždy sa mi chce. Vlastne často sa mi viac nechce ako chce. Hľadám si zámienku pre ktorú, by som sa sám pred sebou ospravedlnil. Ležať na posteli, alebo v pohodlnom kresle je lepšie. A ak nepôjdem nič sa nestane.

Sú dni keď to jednoducho nejde. Môžem robiť čo chcem. Potom sú dni, keď sa cítim tak, že nemám šance, no nejako to dám. Netreba ani zabúdať na dni, keď svieti slnko, je prijemne, vtedy je radosť pobehovať svetom.

Veľká väčšina mojich tréningov nemá ideálne podmienky. Najviac bolesti som pocítil v tejto zime 24/25. Začal som moje trénovanie brať vážnejšie. Takže sa jazdilo celkom dosť. V horách bolo o dosť chladno ako tu dole. Hlavne pocitová teplota bola často nie moc prijemná. Zjazdy sa jazdili pomalšie. Nie len pre zľadovatené cesty, ale aj pre chlad, ktorý šiel pod kožu. Mám mimoriadne citlivé prsty na rukách aj nohách. Nosil som na sebe troje rukavice, dvoje hrubé ponožky, zimne návleky. Rozmrazovanie niekedy trvalo aj do druhého dňa.

Ako som začal na úvod, nie vždy sa mi chce isť von. Či mám chuť podávať obdivuhodné výkony. Ak sa pozerám spätne, tak viac sa mi nechcelo ako chcelo. Lenže jedno je pocit, druhé je vôľa, plán, motivácia, cieľ. Môžem povedať, že jedno nefunguje bez druhého u mňa. Jasné, musím mať silu, byť oddýchnutý, technika funkčná. Mať zo sebou dobré jedlo, na doplnenie energie, zdravie. Ešte keď je parádne počasie, to je skvelý bonus.

Prvé vždy sledujem počasie. Podľa predpovedí, následne plánujem na cely týždeň tréningy. Ak prší, tak nejdem na bicykel. Sem tam sa stane, že zmoknem, ale to už patrí k tomu. Nemám rád vietor, berie radosť. Vietor je neskutočný protivník. Často sa chcem počas veterných tréningov vzdať. Hlavne ak som na bicykli na cestách. V lese sa to dá vydržať.

Cieľ sezóny, mesiaca, týždňa, obdobia ma obrovský vplyv na mňa. Pamätám si na obdobia, keď som sa len tak vozil, k ničomu to neviedlo. Teraz je fajn vedieť čo chcem dosiahnuť za celú sezónu. Samozrejme, je dôležité mat aj šťastie na počasie, na zdravie, aby všetko fungovalo ako malo. K tomu rozdeliť celosezónny cieľ na menšie. Najlepšie týždňové.

Ak mám prehľad o počasí, cieľoch, prichádza na rád plán. Cestný, horský bicykel, posilňovňa, beh, plávanie, preteky, výjazd s kamošmi, nečakané pozvánky. Som zanietenec, nie profesionál. Takže počítam s tým, že nie každý plán sa podarí splniť. Ak ho mám je väčšia šanca, na uskutočnenie tréningu. Nie každá predpoveď počasia výjde na sto percent, s tým treba taktiež počítať. Tak isto, môže prísť prechladnutie, zranenie, únava, či niečo iné.

Oddych má svoje dôležité miesto. Je veľmi veľmi dôležitý. Vyfúknutie, nadýchnutie, regenerácia. Nemá to nič spoločné s lenivosťou. Telo, ale aj myseľ po tréningoch potrebujú uvoľnenie. Niekto síce dokáže zniesť viac záťaže ako druhý, ale prestávku si dávame všetci. Možnosť ako tráviť voľne chvíle sú neobmedzené. No ak mam ťažký tréningový týždeň, tak po ňom asi moc za kamión dreva nenaštiepam. To platí aj opačne.

Strava. Je veľa ľudí čo dnes radia ako sa stravovať. Veľa kombinácií je správnych, dávam pozor, kedy, ako a čo jesť. Správna strava sa rovná mať silu na ďalší deň. Alkohol a fajčenie nemá u mňa priestor. Výrazne spomaľujú regeneráciu, liečenie zranení a výkon.

Mám rad pohyb, hory, bicykel bežky, posilňovňu, plávanie. Hľadám spôsob ako vykonávať aktivity a nezničiť sa pri nich. Dostávam veľa inšpirácie, motivácie od druhých ľudí. Hlavne od tých ktorých nepoznám. Potom je tu aj vlastná motivácia. Je to niečo čo ma poháňa. Síce mení sa časom, ale stále tu je. V prvom rade by to mala byť zábava. Zlepšovanie, naháňanie čísiel, je u mňa až na ďalšom mieste.

Tieto slová sú o mne. Verím, že každý z nás má odlišné motívy. To čo nás spája je radosť z aktivít, športu, pohybu, spoznávania seba, miest, alebo aj ďalších podobných ako som ja. Nie každý chce jazdiť cez zimu v horách na bicykli, či o siedmej ráno tráviť hodinu dvíhaním činiek.

Z času na čas aj ja potrebujem niekoho kto ma inšpiruje k ďalším výkonom. Snažím sa mať okolo seba ľudí, čo majú podobné zaujmi ako ja. Pomáhajú mi sociálne siete, preteky, spoločné tréningy, náhodne stretnutia. Na konci dňa zvyčajne zisťujem, že ten pocit lenivosti opäť raz klamal. Pretože hýbať sa v rámci svojich možností je parádne.

Jeden tréning

19. február 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

V utorok večer si pozerám moje videa z pred niekoľkých rokov. Oslovilo ma jedno jesenné, v ktorom si všímam krajiny, výhľady, okolie. Hovorím si, v tomto období som nerobil žiaden šport. Jediný môj pohyb bol venčenie psa po okolí. Ani som len netušil, že nejaký šport znova začnem robiť.

Teraz v stredu sa pozerám na tréningový plán, čísla, jedálniček, Čo treba robiť, jesť, plánujem ďalšie tréningy. Ako bude oddych, regenerácia, počasie. Čo som kde opäť pokašlal.

Minulo víkendové jazdy boli dosť náročné. Slnko sa síce v sobotu ukázalo, v nedeľu moc nie. Oba dni bolo chladné. Prvý bol o náročnejších stúpaniach, druhý na chlad. Snažil som sa moc neblázniť sa na dlhších zjazdoch. V zime to naozaj boli hlavne prsty na rukách a nohách. Taktiež v chlade prichádza únava o čo si skôr.

Cítil som sa dosť vyčerpane. V pondelok som si zobral voľno, v utorok ľahká posilňovňa. Zrušil som poobedný tréning na bicykli. Jedol som tak ako keby mám tréningy, možno aj o trochu viac. Žiadne navyše sladkosti, tyčinky. Ale bežne jedlo, ktoré doplňuje energiu. Pomáha urýchľovať regeneráciu.

Ako správny začiatočník, je treba vedieť povedať kedy si treba zobrať na par dni voľno, oddych. Je úplne v poriadku vydýchať sa. Jednoducho sú dni, keď ani len netuším kde sa vo mne berie sila. Potom sú tu také, keď to jednoducho nejde. Vyfúknuť si je tak isto dôležité, ako náročný tréning. Samozrejme, vedieť si povedať dnes nie, nebude vôbec ľahké. Pokiaľ človek má už rozbehnuté veci. Na začiatku, to je skôr vedieť si povedať dnes áno.

Za mňa môžem povedať, že nemá zmysel tlačiť na pílu v tomto chladnom období. Na druhej strane je super že mam parádne tréningy, častokrát dvojfázové. Doteraz som takto systematicky netrénoval. Len som dupal, posilňovňa a šiel som nejako na pocity. Čo bolo možno aj fajn. Ak sa chcem zlepšovať, alebo mať len radosť že dokážem zdolať kopec o čo si rýchlejšie, bez veľkého zadýchania. Je fajn si pripraviť nejaký plán pohybu.

Som amatér a robím šport preto že mi prináša radosť. Spoznávam nové miesta, ľudí a tak isto aj seba. Oddych, regenerácia nie sú hanba. Majú svoje opodstatnenie. Prehnané tlačenie na výkon, môže privodiť zbytočné zranenie, či prechladnutie. To naruší tréningové plány o mnoho viac ako pár dni voľna. Netreba zabúdať ani na stravu dopĺňanie energie, vitamíny, doplnky stravy.

Taká maličkosť nie každý z náš ma jazdiť týždenne 300 km na bicykli, alebo behať 80 km, či tráviť desiatky hodín v posilňovni. To sa od nikoho v mojim okolí nevyžaduje. Ale je fajn dačo robiť pre svoje telo v rámci svojich možností. Čas mame všetci. Len čo nás rozdeľuje je premôcť sa, či chcieť sa nájsť na seba par hodín týždenne. Nie však len na vynechanie tréningu, ale aj niečo pre seba urobiť.

Nebudem stíhať

12. február 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

To, že som na šport, je cítiť z mojich príspevkov na blogu. Pohyb je fajn. Veď nejaký ten piatok je súčasť mojich dní. Skúšal som viacero športov. Niektoré ma oslovili viac, iné menej. Majú mnoho spoločného. Ono ak človek investuje trochu času, dokáže sa za krátky čas dostať ku celkom fajn kondícií. Ak to je myslené vážnejšie, tak výsledky na seba nenechajú dlho čakať.

V športe je rivalita bežná. Mal som šťastie zúčastniť sa troch amatérskych pretekoch na horskom bicykli. Zažil som podporu, nadávky, lakte, ale aj úsmevy, potlesk a pokrik od publika. Podľa mňa k pretekaniu patrí, je to súčasť atmosféry, napätia, zábavy.

Ak jazdím na tréningoch niekedy sa stane, že sa nechám uniesť, Jazdím rýchlejšie, alebo dlhšiu vzdialenosť, viac kopcov, opakujem navyše cviky v posilňovni. Prvé jazdy si nevšímal nikto poriadne. Bol som všetkým na smiech. Po prvej celej sezóne, keď už prišli aj lepšie čísla už to bolo o čo si iné. Začal som spoznávať nových ľudí s podobnými záujmami. Prvé spoločné výjazdy. Mnohé sa aj neuskutočnili.

Ty si už ďaleko, kto ti bude stíhať. Bola častokrát odpoveď, keď som niekoho volal von. Som síce zelenáč, ale pre tých čo začínali včera, alebo jazdia rekreačne moc tak nepôsobím.

Jedna z chýb, ktorú som robil na začiatku, všetky tréningy som dupal. Chcel isť čo najrýchlejšie, čo najviac postíhať prejsť, odmakať. Sem tam, keď sa niekto ku mne pridal, mal som chuť tomu druhému naložiť. Bola to hra ega, dokazovanie si mojich síl, rýchlosti a vytrvalosti. Lenže stalo ma to celú partiu. Dostal som košom a mnoho parťákov už so mnou nechce jazdiť, trénovať. Čo bolo pochopiteľné.

Čim viac vládzem, tým sa inak pozerám na šport. Ak niekto začína, a ja mam to šťastie ho sprevádzať. Snažím sa jazdiť tak aby ten druhy mal okrem bolestí celého tela, hladu aj pocit že je to fajn. Pri tom stačí, keď nastavím tempo aby zelenáč stíhal za mnou. Moja výhoda je, že viem aké tempo a ako rozložiť silu na danej trase. Veď aj tak ich zvyčajne plánujem ja.

Dnes už viem čo sa patrí. Radosť je na prvom mieste. Machrovanie počká. Možno som ďalej ako mnoho ľudí z môjho okolia. No nie tak ďaleko aby som pochopil čaro športu, pohybu, podpory. Pohybovať sa je vždy lepšie ako sedieť doma na gauči a pozerať televízor.

Nie som najlepší. Mám veľmi ďaleko výkonmi od najlepších. Čo ma možno približuje je vôľa isť na tréning aj keď sa mi nechce, alebo nie sú najlepšie podmienky. Nie každý ma pevnú vôľu, alebo chce zdolať Sitno v rekordnom čase.

Takže ak ma niekto chce obdivovať. Tak len za to že prídem do fitka, alebo sadám na bicykel v dňoch keď sa mi nechce, necítim sa na to, alebo podmienky nie sú najvhodnejšie, nestíham. Ten zvyšok okolo je nepodstatný.

Šport ma učí, že nie je treba sa porovnávať. Každý z nás chce niečo odlišné dosiahnuť. Taktiež netreba zabúdať na riziká zranení. Šport na amatérskej úrovni, teda pohyb ma prinášať v prvom rade radosť. Ak s niekým súťažím, tak som to ja z minulej sezóny.

Je nad slnko jasné, že budeme cítiť aj bolesť, zúfalstvo, chuť skončiť, nechuť. Prídu otázky, či to stojí za to. Nech to bude akékoľvek, nikdy neodraďme niekoho, kto práve začína, alebo je rekreant.

Šport na mojej úrovni je koníček. Je to taká bokovka, o ktorej točím celé dni. Dostávam sa do nových kruhov ľudí, ktorých taktiež zaujímajú podobné témy. Ak som sa za ten krátky čas niečomu priučil, tak to je že podpora má obrovskú silu a ego treba nechať niekde v úzadí. Ten zvyšok bude zábava.

Názor na všetko

6. február 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Nasledujúci článok je pripomienka aby som nestrkal nos do situácii do ktorých ma nič nie je. Dnes je móda byť kriticky, nakladať jeden druhému, spochybňovať, podceňovať, mat svoju pravdu. Lenže naozaj ma význam takéto správanie?

Ono je dobre byt kriticky, pýtať sa, zamýšľať sa. O tom niet pochyb. Informácii okolo je toľko, že môže byť náročné si vybrať ktorá je najsprávnejšia. Ešte keď do toho prídu emócie. Vnímam to aj u nás na tréningoch. Každý chceme byť trénerom. Pritom kus pravdy je v každom názore, poznatku.

Ako tak fungujem v on-line priestore, dostávam sa z času načas aj do situácii, kde sa moja “práca” teda blogovanie niekomu nepáči. Dostávam sem tam poznámky o tom ako sa predvádzam a podobne. Čo je v poriadku, môžeme mat názor. Je nad slnko jasné, že nie každý bude mojím fanúšikom. Tiež ma nebavia mnohé životné, či športové disciplíny a pri niektorých ma poráža.

Internet okrem rýchlosti podania informácii dáva priestor na vyvolávanie konfliktov, spoznanie ľudí, dozvedieť sa niečo nove. Sem tam natrafím na niekoho kto chce so mnou tráviť čas, vymeniť vedomosti, či chce isť na tréning.

Snažím sa na vyhrotené situácie nereagovať. Nepodľahnúť zbytočne emóciám. K ničomu to nevedie aj tak. Môžem prehlásiť, že mnoho ľudí, skorými som nemal práve ten najšťastnejší začiatok, mám to teraz presne naopak.

Čo pozorujem, že každý jeden človek ma niečo naučí. Namiesto záveru a posudzovania príde odo mňa otázka, zvedavosť, slušnosť a častokrát veľký rozhovor sa práve začína. Nie vždy mám náladu byť zvedavý, vypytovať sa. Tiež sa učím ako skrotiť vlastné emócie, únavu, nechuť, lenivosť.

Odmietam mať názor na všetko. Do všetkého sa miešať. Byť za chodiace múdre rádio. To nemá zmysel. Jazdím svetom, spoznávam, hľadám, skúšam. Obdivujem múdrych a vzdelaných ľudí. Je poučné ich vnímať. Ešte radšej mám ľudí čo v niečom začínajú. Ich radosť, nadšenie je nákazlivé. Netreba zabúdať na frflošov, tých čo stratili niť, snílkov. Každý vieme dačo, čo ten druhý ani len netuší.

Sú oblasti na ktoré je na mieste mať vlastný názor, postoj. No nemusím o ňom tvrdiť, že práve ten môj je najlepší na svete. Veď čo keď sa práve ja mýlim. Každý z nás máme trocha pravdy.

Život je záhada. Mení sa, žije sa. Nikdy neviem do akej situácie sa zajtra dostanem, koho spoznám. Veď schválne aký to je pocit, keď sa nás niekto opýta na to čo máme najradšej? Len maličkosť, pred tým ako pustíme hodinový monológ na jeden nádych, spýtajme sa toho druhého podobnú otázku.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter