Cesta Poznania

Defekt a teórie

13. marec 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Dostal som defekt. Naštvalo ma to. Nosím síce zo sebou pojazdnú dielňu. Ale keď sa stane takáto udalosť na druhom kilometri tréningu, nie je to najpríjemnejšie. Diera bola veľká, no moc sa ju nedarilo utesniť knotom. Štvalo ma to stále viac. Čas šiel a tým sa aj skracoval tréningový okruh. Vlastne som si povedal, ako píšem o takýchto situáciách články a teraz som maličkosťou rozhodený.

Hlboký nádych. Výdych. Správal som sa ako keby som bol nervák. Úplne iný človek. Prišlo rázne dohovorenie, defekt sa podarilo utesniť. Pokračovalo sa ďalej. Aj keď síce s pocitom, čo keď nevydrží plášť a niekde na Malej Lehote strelí. Len to už sú také myšlienky porazeného.

Druhá situácia, ktorá sa objavila na prvý pohľad nemala nič spoločne s prvou. Som na tréningu a už po ďalší krát jazdím tie iste miesta. Žiadne premýšľania, veziem sa, dupem do pedálov, dopĺňajú sa tekutiny a energia. Už ani okolie mi nerobí radosť. Tak pri plánovaní ďalšej jazdy uvažujem, čo sa vlastne deje.

Porovnávam trasy, ktoré jazdím menej. Hľadám v pamäti zážitky, pocity ktoré som vtedy mal. Je nad slnko jasné, že niekde je zrada, alebo rozohraná čudná hra. Hrajú so mnou môj vlastný mozog, ktorý radšej nepremýšľa. Radšej sa nachádza v režime prežitie na miestach, ktoré pozná lepšie ako na nových nepoznaných, kde má byť viac pozorný. Opäť o takýchto situáciách píšem články.

Rozdielne situácie no obom sa venujem tu na blogu. Vyzývam v nich seba, možno trochu aj okolie, aby sme ich vyhľadávali a nebáli sa ich. Nakoľko práve takéto neiste, nové skúsenosti nás posúvajú ďalej. Lenže jedno sú teórie a druhé reakcie pod emóciami. To už také jednoduché nie je.

Teórie, múdre myšlienky sú okolo nás. Nádherne znejú v knihách, z úst významných ľudí. V ťažších životných obdobiach sa k nim viac uťahujeme a premýšľame nad ich významom. V tých dobrých časoch je to iné, odlišné. Možno ich aj evidujeme, len kto vie ako ich berieme. Veľká časť z nich sú dobré nápady, myšlienky, pohľady. Dokonca určite aj fungujú. Len maličkosť, nie vždy budú fungovať nám.

Na druhej strane, je dôležité pripomenúť, aj keď sa už niečo naučíme, osvojíme, nie vždy to budeme vedieť použiť v tej dôležitej chvíli. Vlaste, je tiež dobre spomenúť, že je normálne vybuchnúť, nesprávne reagovať, nevedieť čo spraviť. Len prosím pekne, nie po celý život. To už je potom niekde inde zrada.

Svalová hmota sa udržuje používaním. Ak netrénujem, nepoužívam nejakú časť tela je vysoko pravdepodobné, že ochabne, alebo úplne oslabne. Tak isto je to s mozgom, s jeho reakciami, riešeniami situácií. Tréning a disciplína z dlhodobého hľadiska môžu priniesť lepšie reakcie, rozhodovanie.

Všetky poučné teórie, múdre návody je náročné dodržiavať. Každý máme v sebe slabé chvíle, keď pochybíme, alebo spochybnime všetko okolo nás. Hlavne ak sa na nás nik nepozerá, stratíme svetlo na konci tunela,máme plný batoh emócii na chrbte, alebo v pondelok ráno prší.

Ako dopadol tréning s defektom? Perfektne. Knot drží na mieste. Trasa bola výborná, kopce dali zabrať. No čo ma potešilo najviac, bola kombinácia jednotlivých zvážnic, tak ako som ich ešte nešiel. Vlastne ten istý princíp kombinácií, som použil aj na ďalšom výjazde. Veď nech aj mozog je trochu viac v používaní, nie len v režime prežitia na tých starých známych miestach.

Strašnosť

6. marec 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Netvrdím, že svet je dokonalý, zlý, alebo nespravodlivý. Skôr som zástanca, že veci sa dejú. No nie vždy tak ako chceme. Toto celé čo žijeme je jedna veľká záhada. Sú obdobia kde máme všetko pevne pod rukou. Tiež sú tu aj také, keď nejde nič podľa našich predstav a nevieme sa chytiť. Z času na čas sa to celé premieša.

Popri tom všetkom ako ideme životom, stretávame rôznych ľudí. Niekto nechá v nás hlbokú stopu, s niekým je to o zábave, iný nám ublíži, sklame, a o tých zvyšných ani nevieme, zabudneme. Niekto sa nám aj zápači. S ďalším sa skamarátime, zblížime stretávame sa mame sa radi aj tak viac. Časom dospievame, meníme sa, chceme viac, chceme to čo mame, chceme viac kľudu, alebo cestovania, zábavy, športu, leňošenia pred telkou, či niečoho iného.

Ako keby sme v určitých momentoch nosili ružové okuliare. Následne podľa nich si vyjasňujeme pravidla, rozhodujeme sa, sľubujeme, dúfame. Lenže po konkrétnych skúsenostiach okuliare odhadzujeme. Všetko chceme inak. Všetka česť výnimkám, alebo lenivcom, čo sa im nechce nič meniť.

Vlastne, keď tu je niekto kto sa nám páči, snažíme sa na toho druhého zapôsobiť úplne najlepšie. To je nad slnko jasne čo sa vtedy robí. Používame všetko aby sme vyzerali ako najdokonalejší parťák na život. Lenže po čase, keď už mame väčšiu istotu, tak pomaly začneme ukazovať aký sme v skutočnosti. Až nakoniec zisťujeme že ten druhy vôbec nie je taký parádny ako sa javil/a zo začiatku. Len ruku na srdce, ani my sa tak už nejavíme tomu druhému/ej. Nezabúdajme, aj tí najkrajší z nás, majú z času na čas nafúknuté brucho a vieme čo sa deje potom.

Pači sa mi definícia ktorú prezentuje Kanaďan Mark Bowden. Tvrdí, že sa podľa nej podvedome správame, riadime pri stretávaní ľudí a zaradujeme druhých do skupín. To je: nepriateľ, životný partner, kamarát, nikto. Ja by som len doplnil, že čim viac prechádzam životom, tak tým odlišne zaraďujem tých istých ľudí do kategórií. Čo je pochopiteľné. Nesiem si zo sebou batoh skúseností, poznatkov. Nie s každým s kým sa pozdravím, chcem aby jedol za mojím stolom. Určite nech je, len možno o pomyslené dva tri stoly ďalej. Pozdravujem všetkých, komu som sľúbil že prídem na kávu. Poznáme asi všetci.

Schádzame sa, rozchádzame, podvádzame, obchádzame sa. Je to pochopiteľné. Jeden loví, druhy hra na istotu, ďalší je za citlivku, niekto chce deti a možno aj manžela od prvej chvíle, ďalší ani len netuší čo chce. Sem tam sa pošťastí a podarí sa celoživotný vzťah. Inokedy nás niekto poblázni, vráti nám iskru ktorá nám chýbala v našom vzťahu.

Lenže niekedy je už neskoro, máme na krku hypotéku, dve deti, objednanú dovolenku do Chorvátska, alebo do Maroka. Nejako sa upokojujeme, že teda aj tak som už starý/stará, kto by ma chcel. Svet je teraz v apokalypse, nemám šancu si nájsť niekoho normálneho. Teda aspoň tak nejako by mal byť život.

Mám istú teóriu, ktorou sa riadim nejaký čas. Viem ako veľmi som strašný. Z času na čas mám aj svetlé chvíľky. Teda inak povedané, mám sa za dosť strašného človeka. Inak vyzerám keď som v spoločnosti, aj sa asi odlišne správam. Spovedať sa tu nebudem. Na to odvahu zatiaľ nemám. Veď nech sa každý pozrie sám na seba a ako veľmi je strašný. Verím, že tam vonku okolo mňa sa nájde niekto kto je tiež strašný.

Som strašný a podľa všetkého v tom nebudem sám. Možno nie tým istým spôsobom, ale určite sa nájde niekto kto pod tým dokonalým plášťom maskuje svoje skutočné ja. Takže práve tu prichádza hlavná myšlienka mojej teórie: To je ako dlho a veľmi dokážem akceptovať toho druhého strašnosť. Kam až siahajú moje hranice. Koniec teórie.

S niekým raz začas idem na tréning, s ďalším na večeru, iným raňajky, komu odpíšem hneď, komu vôbec. Len sa riadim jedným, nepozerám sa na druhých cez ružové okuliare. Skôr ako na osoby, ktoré si nesú v batohoch svoje príbehy, emócie. Sem tam sa môže stať, že sa nepochopíme, nesprávne zareagujeme. Vlastne to je to akceptovanie tej strašnosti v praxi. Myšlienka sa mi páči viac ako keby mám isť na rande a tam sa ukazujem ako ten najdokonalejší.

Len maličkosť, tak ako vnímam seba, druhých. Aj ten svet okolo mňa ma vníma nejako. V tom duchu mi posiela správy, telefonáty, či volá niekam von. Byť strašný podľa mňa znamená, byť taký aký v skutočnosti som. Nič viac nič menej. Áno, ráno moje vlasy vyzerajú strašne a nie len vlasy. Tiež keď som unavený, chorý, cítim sa pod psa, nejde mi karta. Na druhej strane o tom je život. Mám taký ten pocit, že keď sa podpisuje zmluva na vzťah, tak tam sa čestne prehlasuje, že v dobrom aj v zlom. Lenže všetci sa tomu zlému chceme vyhnúť, len to tak nefunguje. K tomu nie každý deň vyzerám ako modelka, alebo sa tak aj cítim.

Batoh na cesty

29. február 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Každý z nás si zo sebou ťahá batoh niečoho. Je to aký si pomyslený batoh do ktorého dávame spomienky, zážitky, ľudí na ktorých nám záleží, ale tak isto aj situácie na ktoré by sme najradšej zabudli. Čim viac sa pohybujeme životom, tým viac nás takéto batohy ťažia. Veď schválne, ako často spomíname na minulosť? Alebo fňukáme nad niečím s čím si nevieme dať rady.

Je nad slnko jasné, že všetci niečo riešime. Máme situácie, ktoré nejako nevieme prekonať, obísť, preskočiť, alebo na ne zabudnúť. Pohybovať sa svetom s takýmto nákladom nemusí byť najjednoduchšie. K tomu ak je toho veľa, zvyčajne to vyústi do zdravotných ťažkostí, izolácií od sveta a v niektorých prípadoch aj do tých najhorších života končiacich scenárov.

Rozhodnutia, ktoré robíme nám prinášajú rôzne životné príbehy, výsledky, radosti, sklamania, vhupnutia do slepých uličiek, pomyslené vytúžené víťazné umiestenia. Rozhodnutia robíme každý deň, či ide o malé na prvý pohľad bezvýznamné, alebo veľké životné. Ak sa nám niečo nepodarí cítime frustráciu, sklamanie. Ak uspejeme cítime radosť. Tu je dobré pripomenúť, len čas ukáže či niečo bolo správne, alebo nie. K tomu, ak by sme sa nerozhodli, nepodstúpili cestu asi by sme sa nedozvedeli výsledok.

Nie je jednoduché radiť druhým, častokrát ani sebe nevieme poradiť najlepšie. Môžeme mať všetky vedomosti a skúsenosti sveta aj tak môžeme staviť náš osud na nesprávnu kartu. Môžeme tak trochu tušiť čo náš čaká zajtra, no môže sa všetko v krátkom momente od základov zmeniť. Život je záhada.

Myslím, že je fajn si občas pripomenúť že niektoré dni budú náročné, budovanie nie je vôbec ľahké, je ťažké hrať s kartami, ktoré nie sú víťazné, takmer nemožné je pohybovať sa na protichodných plochách, či všetko stíhať, sklameme, sklamú nás, zabudneme a mnoho ďalších.

Verím, že to čo je okolo nás má mnoho podôb, možností, farieb, nepoznaných faktov. Taktiež si myslím, že život je dôležité prežiť. Zažiť radosti, víťazstvá, ale sem tam z času na čas si buchnúť lakeť, koleno, pocítiť hmotnosť našich batohov. Možno sa nás prinútia sa v nich pohrabať a zamyslieť sa, čo je pre nás dôležité si ďalej so sebou životom vláčiť.

Každý z nás niečo rieši. Budeme sami, cítiť sa zle, smutne, báť sa, neuvidíme svetlo na konci tunela. No veď možno práve takéto udalosti nás nútia posunúť sa vyššie a dosiahnuť viac ako by sme sa bežne odvážili.Veď najhoršie čo sa nám môže stať, keď nič nespravíme a z času na čas niečo neriskneme.

Jedna z kapitol

21. február 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Tlaky, termíny, naháňačky, pondelky, nedele večer. Aký si kolotoč. čo tu máme okolo seba. Hovorí sa ak chceme niečo dosiahnuť máme sa obracať. Že vraj môžeme mať všetko, ak budeme tvrdo a usilovne pracovať. Lenže je to naozaj tak? Môžeme mať všetko?

Je asi pred polnocou, čítam si posledný email. Zaspávam ani neviem ako. Ráno sa preberám okolo šiestej. Pripájam mobilné komunikačne zariadenie k nabíjačke. Štartujem z postele, beriem si pohár vody, letím vonka na beh, alebo sa činkuje. Prichádzajú ďalšie ranné rituály, následne je obed, večer a opäť sa to celé opakuje. Sú dni ktoré uletia, ďalšie sa vlečú.

Najradšej mám dni, keď na bicykli jazdím v lese. Ten pokoj je neskutočný. Ešte radšej keď som v lese úplne sám na obľúbených, či nepoznaných miestach. Prichádza mix emócii, adrenalínu, pokoja, radosti. Práve vtedy si najviac vychutnávam moje tréningy. Nechávam myseľ pracovať, oddychovať a sem tam sa poriadne opriem do pedálov.

V priebehu bežného týždňa som radšej, keď sú okolo mňa ľudia a niečo tvoríme. Naháňačky neobľubujem. Myslím, že berú až príliš veľa energie. Doteraz nemám pocit, že by sa aj oplatilo za niečím naháňať. Vlastne, vždy keď sa za niečím naháňalo, takmer nikdy si nič nepodarilo. Ak áno, bolo to len na chvíľu. Možno robím nesprávne rozhodnutia, záhada, alebo príliš neriskujem. Kto vie ako to je. Tým netvrdím, že je zbytočné snažiť sa. Práve naopak, len asi intenzita snaženia, bude rozdielna ak pôjdem vyniesť smeti, alebo keď pôjde o celoživotné úspechy.

Nech sa pozerám na svoje dni akokoľvek, najčastejšie počas nich som úplne sám. No nie som osamelý. Možno toto je dôležitá myšlienka, ktorú je fajn si objasniť sám pred sebou. Ak niekam cestujem som sám, ak končí schôdzka na jej konci odchádzam sám, ak som v lese veľkú časť jazdím sám. Je to v poriadku. Všade okolo mňa sú ľudia. No nie vždy ich vidím.

Byť sám je nebezpečné. Môže mi to priniesť neskutočné depresívne stavy. Smútok, žiaľ, ľútosť, závisť sa len tak budú preháňať v hlave, ak začnem pochybovať, alebo nemám vyjasnené svoje myšlienky. Na druhej strane byť sám vie priniesť obrovské výhody. Sústredenie, nápady, oddych, pokoj, nápady, výkonnosť, lekcie, lepšie si porozumieť a kto vie čo ešte.

Lenže stále tu je myšlienka. Neverím, že sme sami. Vždy je okolo nás niekto, čaká na nás, strachuje sa o nás. Dokonca nám, sem tam aj niekto zavolá, napíše. Pamätám si, keď si hovorím v lese, človeče dnes tu nie je nikto, v tom sa predo mnou zjavil turista. Samozrejme ak sme v odľahlých častiach, kde naozaj nikto nechodí, vtedy asi budeme sami. Na to je asi dobré myslieť.

Byť osamelý je rozhodnutie, ktoré zvyčajne podľa mňa má súvislosť s negatívnou životnou skúsenosťou. Je to stav v našej mysli, pri ktorom sa vedome rozhodujeme, že nedáme priestor druhým ľudom a vytvoríme si vlastný svet. Vymýšľame si príbehy, udalosti, len aby sme sa už nedostali do tej situácií, ktorá nás dostala do stavu osamelosti. Teda aspoň ja to tak vnímam. Za mňa dostať sa do stavu osamelosti je jedno z najhorších rozhodnutí, z ktorého ide veľmi ťažko von.

Neverím na životne prehlásenia, nakoľko my ľudia sa meníme, prispôsobujeme obdobiam, dobe, aby sme prežili, našli radosti, vyrástli, niečo dosiahli. Som zástanca, ak si môžem s niekým vymeniť skúsenosť, isť von s kamošom, alebo spoznať niekoho cudzieho, tak určite do toho idem. No tak isto je pre mňa dôležité, tráviť čas sám so sebou.

Verím, že naše životy sú istým spôsobom záhady. Ktoré sa postupne vyjasňujú. Je nad slnko jasné, to čo robí radosť mne nemusí druhému. Preto nemám dôvod presviedčať, že práve moje pohľady sú tie najlepšie. môžem na ne poukázať a keď sa niekto opýta máme sa o čom baviť.

Koľko otázok sa predo mnou otvára každý deň. Som v tom sám? Som osamelý? Ako to je v skutočnosti? Môžeme mať všetko na tomto svete a napriek tomu nám bude niečo chýbať. Môžeme mať toho menej a budeme mať všetko. Kto vie. Jednoznačný návod na život, jeho situácie, nikto nevyrobil stopercentné. Sme tu preto aby sme skúšali, hľadali, spoznávali, tvorili. O tom je život podľa mňa. Len vždy je lepšie, ak sa máme o to aj s niekým podeliť. Veď vždy sa môžeme na chvíľu niekam vypariť.

Sitno, Veľký Tribeč a chata pod Vtáčnikom

15. február 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Ono ti tie naše hory majú dačo do seba. Veľmi veľa naučia, ak tak chodíme s porozumením a rešpektom návštevníka. Miestami skúšajú odhodlanie, výdrž, trpezlivosť. Taktiež si uvedomujem, že za každým rohom môže čakať nebezpečenstvo ak podcením okolnosti, stane sa zhoda náhod, precením svoje sily, schopnosti.

Každý z nás ma svoje kopce na ktoré máme vyjsť. Píšu sa o nich knihy, skladajú piesne, básne. K tomu zdobia panorámu a svoje okolie. K niektorým ma priniesli kamaráti, o ďalších mi povedali, a tie zvyšné som našiel sám. Ešte je tu jedna kategória, to sú všetky tie o ktorých zatiaľ neviem že sú. Nesmiem zabudnúť na tie, ktoré nenájdeme v horách, ale v našich mysliach.

V mojom okolí je z čoho si vybrať. Vnímať tak viac som ich začal až keď sa začalo s bicyklom. Pred tým som pár krát bol na Veľkom Inovci, raz na Veľkom Tribeči, Vtáčniku, zopár krát som si vybehol na Sitno a ďalšie okolité vrchy na štiavnicku. Nie každý výstup hore bol pre mňa aj výnimočný. Iste páčilo sa mi tam ísť, ale že by ma lákali, o tom sa moc povedať nedá. Na pešiu turistiku moc nie som.

Ono tie kopce ma začali lákať postupne. Ako som objavoval k nim možné trasy, skôr či neskôr sa šlo hore. Úplne prvé bolo Sitno. Nejako cez aplikáciu sa podarilo naplánovať cestu, nabalil batoh jedla, vody, dofúkali sa plášte a šlo sa. Ciel bol len jeden, dostať sa hore na Sitno a vrátiť sa. Veľkú časť cesty som poznal, zvyšnú vôbec nie. Zaskočili ma všetky tie stúpania v okolí Pukanca, Jabloňoviec a Prenčova. Pred Svätým Antonom pri odbočke na Sitno, prišli myšlienky, že teda dnes nie je ten deň. Niečo sa zjedlo, vyfúklo a pokračoval som hore. Stúpanie je miestami nepríjemné, zato výhľady skvelé. Pred vrcholom preverí posledné stúpanie, ktoré je asi najprudšie z celej cesty. To som neznášal ani keď som tadiaľ behával. Samozrejme v duchu som volal na sitnianskych rytierov aby prišli ma trochu potlačiť.

Druhé miesto bol typ od skúsenejšieho jazdca. Partizánska chata pod Vtáčnikom má svoje čaro, Výhľadov je pomenej. Cesta asfaltová až po chatu. Kúsok odtiaľ Vtáčnik a Pokutský vodopád. Stúpanie je príjemné, preverí úsek pri Ivanom salaši. Hore pri chate sú lavičky. Tak po stúpaní si je kde vyfúknuť. Po ceste je aj prameň vody, pripomína gejzír, príjemné osvieženie hlavne v lete. Len pozor na hady, tých tu je celkom dosť. Zaujímavosťou je Pokutský železničný viadukt, ide o pozostatok starej horskej železnici. Od chaty na Vtáčnik je to približne tri kilometre do kopca po ťažšej horskej zvážnici. Zatiaľ som sa po nej neodhodlal isť. Možno keď vymením stroj.

Veľký Tríbeč je vrch ktorý zdobí panoramatické výhľady v okolí Nitry, Topoľčian, Vrábel, Zlatých Moraviec. Samozrejme je ho možné registrovať aj z ďalších miest. Nejako som mal pred ním doposiaľ najväčší rešpekt. Pred výstupom som vedel iba toľko, že cesta od sedla na vrchol je riadna makačka a nie je moc vhodná pre typ bicykla čo jazdím. Miestami som musel bicykel tlačiť. To bol aj hlavný dôvod pre ktorý som sa vyhýbal vrcholu. Tiež z hora nie je žiaden výhľad. Aj keď už roky sa rozpráva o rozhľadni. Okolo vrcholu je starý val z kameňov, je stále viditeľný. Vraví sa, že tu bolo hradisko. Zaujímavosťou je, že tu už niekoľko rokov po sebe býva svätá omša. Veľa ľudí považuje najvyšší vrch tribečského pohoria za magicky a záhadný. V noci tu dokonca prespávajú turisti v stanoch.

Tieto tri miesta pre mňa znamenajú aké si pomyslené body od ktorých sa odrážam v ďalších cestách. Či už sa jazdí po pri nich, alebo sem tam sa odbočí aj hore k nim. Taktiež slúžia pre ma ako navigácia. Rád sa k ním vraciam, aj keď dnes už viem, že vyjsť hore bude trochu bolieť.

Cesty na vrchol majú spoločné niekoľko náležitostí, zvyčajne pred vrcholom sa ide do prudšieho stúpania a prevýšenia dajú riadne zabrať, cesty zvyčajne bývajú ťažké horské. Sem tam aj niekoho stretnem, prehodíme pár slov a pokračuje sa ďalej.

Tam hore je aká si zvláštna energia. Možno to je len pocit po náročnom výstupe. No aj práve preto sa tam oplatí ísť. Kto vie. Nie na každý vrchol vedie cesta, chodník. Nie vždy je z hora najlepší výhľad. Pozor na zjazdy dole, tiež dajú zabrať.

Tam v horách je úplne iný svet. O dosť ťažší, nič sa tam neodpúšťa. Nečakane skúšajú. Taktiež vedia dobiť energiu pre ďalšie putovanie svetom. Aj preto často stretávam mnoho známych práve v lesoch a na ich vrcholoch. Vlastne vďačím mojím známym a aj menej známym za to, že ma štuchli a ukázali mi krásu ktorá je okolo nás.

Páči sa mi, že vďaka vrcholom, sa môžem pozrieť na svet z hora. Zlepšovať moju výdrž a silu. Prísť na iné myšlienky, spoznať okolie, druhých ľudí a v neposlednom rade seba. Každý vrchol zo sebou prináša skúšku. Nemusíme zvládnuť ani jednu, len je dosť veľká šanca, že sa nedostaneme hore. Toto všetko je dobrovoľné, ale nejako verím že sa oplatí isť pozrieť hore a to nie len na Veľký Tribeč, Sitno, či chatu pod Vtáčnikom.

Skreslovanie

7. február 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Premýšľam akú tému otvorím nasledujúcim článkom. V hlave mi idú dve myšlienky, sú témou posledných dní. Ako to tak vnímam, o pár mesiacov budú asi tieto slová na usmiatie. “Počuj Michal kamoši už to majú, ja ešte nie. Povedal mi, že už minulý rok to niekto dostal.”

Človeče, vďaka takýmto dvom vetám si všímam ako rýchlo dokáže vzbĺknuť plameň. K tomu skresliť informácie na nepoznanie. Taktiež zbytočné nedorozumenia a tlak. Kto vie čo ešte. Ono vždy iskrenie patri do života. Istým spôsobom je fajn, preberá nás k lepším výkonom, dokáže z nás dostať niečo navyše. Samozrejme nemôže byť moc veľké a trvať donekonečna. Vtedy sa aj tí najlepší z nás zosypávajú, končia v nemocniciach a možno ešte horšie. Majme toto na pamäti. Začínam sa stretávať častejšie s vetičkou: “som chorý, lekár povedal, že príliš veľa stresu”. Tak premýšľam, kde ten stres vzniká.

Je nad slnko jasné, že nedorozumenia tu boli, sú a budú. Myšlienky sa nie vždy pochopia správne, k tomu každý dávame tým istým slovám rozličné významy. Máme so sebou balík emócii, zážitky so situácií, ktoré sa dejú okolo nás. Ak to všetko zmiešame, máme parádny kokteil, ktorý sa môže kedykoľvek vznietiť. Tiež vybuchujem, aj dnes do telefónu. Odniesla si to pani, ktorá mi na infolinke nepomohla. Vlastne nemusela pomôcť, nie každý vie všetko. Naštvala ma, keď mi vkuse opakovala aby som zavolal niekam inam. No a práve odtiaľ ma siahodlhých rozhovoroch poslali za ňou.
Som zodpovedný za balík udalostí vo svojom v živote. K tomu od čoho kľúče nemám sa nezaujímam, nestrkám do toho nos. Áno, určite je fajn mať prehľad o svete. Vedieť všetko? O čom sa budem baviť s druhým, ak budem vedieť všetko? Malo by byť fajn vedieť ovládať seba, svoje preplnené batohy stresom, naháňaním, lepením, hladom, utekaním od niečoho, za niekým. Je náročné sa ovládať pod emóciami, v zhone, keď nám horí pod zadkom, nestíhame obed, k tomu si na seba ešte vymyslime nejaký umelý tlak. Ešte nás k tomu niekto naštve, alebo sa to podarí nám.

Zastavujem sa večer. Pozerám sa do zrkadla na seba. Usmievam sa falošným úsmevom a krútim hlavou. Ako som len mohol tak zbytočne vyletieť na človeka. Zbabelo som dal seba na prvé miesto, urobil som sa dôležitý a znepríjemnil som deň niekomu ďalšiemu. Píšem články o emóciách, snažím sa pochopiť to čo sa deje vo mne, nejako to usmerniť, aktívne športujem a aj napriek tomu som pochybil. Takéto situácie sú za mňa stratové, k ničomu nevedú. Taktiež sa rozchádzajú v mojej filozofii a to je aby som robil svet okolo seba lepším.

Snažím sa porozumieť sebe, druhým. Nie vždy to ide. Informácie ktoré medzi sebou si vymieňame sa časom skresľujú, ohýbajú. Veď ruku na srdce, kto z nás si pamätá, čo sme vtedy presne od slova do slova povedali. Ak máme manželku, frajerku tak určite ona. Tým sa nezbavujem zodpovednosti, ako je fajn si pamätať čo poviem, rozširujem ďalej.

Informácie sa rozširujú rýchlo, môžu sa pochopiť rôzne. Stáva sa, že pôvodná informácia pokiaľ prejde odo mňa k ďalším, k ďalším, ešte medzi tým si ju povedia ďalší, ktorých ani nepoznám, máme na svete celkom pekne sci-fi. Nie všetko čo počujeme je pravda, nie každý kto na nás vyletí to myslí osobne, nie všetko čo povieme aj tak myslíme. No vždy sa môžeme opýtať, opraviť, z chuti zasmiať.

Len jedna maličkosť. Nie vždy sa máme potichu prizerať, ako nám niekto vykladá pomyslený odpadkový kôs pri náš parádny gauč. Taktiež je fajn pripomenúť, že nie vždy je potrebné reagovať a mlčať je zlato. V tom, je ten náš život záhadný, ktorú možnosť použiť. Vlastne, nezabudnime sa spýtať suseda, kamaráta, kolegu ten vie lepšie ako my.

Veci

24. január 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Hovorí sa že radšej vyhorieť ako sťahovať. Pri činnostiach ako sťahovanie, veľké upratovania, rekonštrukcie príbytkov, kancelárií, komôr, skladov, chát si niekedy môžeme uvedomiť koľko nepotrebností máme okolo seba nazbieraných. Vlastne pamätám si ako chlapec, keď som pomáhal upratovať starým rodičom komoru. Čo všetko mali odložene, veď zíde sa. Pri ďalšom upratovaní to všetko čo sa zišlo sme vyhodili.

Často nosíme so sebou aj mnohé nepotrebnosti, nazbierané pravdy, staré skúsenosti, ktoré nám niekedy znepríjemňujú životy. Áno, určite sa v nás nájdu aj prijemné spomienky. Lenže za seba môžem povedať, ak zažijem prijemné udalosti, cítim sa dobre. No stačí jedna, ktorá nie je moc fajn a všetko prijemné je zrazu preč. Aj preto som presvedčený, že viac prirodzenejšie je premýšľať nad všetkým tým čo nás ťaží. Hlavne ak sa zapletieme do situácií, kedy nevidíme svetlo na konci tunela. Možno aj preto niekto vymyslel koníčky, aby sme sa odreagovali a pokúsili dostať z hlavy takéto skúsenosti.

Niekedy je fajn vyhodiť všetko za hlavu, odložiť batoh všetkých nepotrebností niekam stranou a užívať si danú chvíľu. Len to asi nie je tak jednoduché ako sa to môže zdať. To isté platí s vecami, ktoré nepotrebujeme a podľa všetkého ani potrebovať nebudeme. Zbaviť sa niečoho nepotrebného chce aj silnú vôľu. Niekedy ísť aj proti vlastným citom, zážitkom ktoré nás s tým všetkým prepájajú.

Potrebujeme vlastniť všetky tie veci, pravdy, názory? Neviem. Ak si život predstavím ako korčuľovanie na ľade. Určite sa lepšie pohybuje bez zbytočných záťaží, k tomu je menšia šanca že sa pod nami preborí ľad. Aj keď nič nie je na sto percent isté. Sem tam mať doma niečo navyše, nie je na škodu, tak isto mať skvelý ale aj nepotrebný zážitok.

Zmysel nie je obhajovať ani jednu možnosť. Skôr skúsiť sa pozrieť čo je správne pre mňa. Možno je fajn opýtať sa, čo mi skutočne robí radosť a či naozaj potrebujem najnovší model tej veci na ktorú sa práve pozerám. Ak áno, je to v poriadku.

Čistá strana

10. január 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Začína nove obdobie plne nádeji, možných zvratov. Myšlienok na pomyslene víťazstvá je teraz o čo si viac. Pozerajú sa horoskopy, čísla, predpovede, píšu si nekonečné zoznamy čo sa chce dosiahnuť. Alebo sa len jednoducho otáča strana a ide sa ďalej.

Nove začiatky moc neoslavujem. Sú pre mňa zvyčajne plne otáznikov, neistoty a naozaj netuším čo sa bude diať. Aj preto radšej začínam pomalšie vstupovať k novým začiatkom. Netýkajú sa len nového roka, ale všetkého čo sa začína. Nejako verím, čím pomalšie sa začne tým väčší priestor na preskúmanie a možný úspech je. Aj keď je tu jedna „vec”,ktorá môže z času na čas fungovať.

„Jednoducho do toho skoč.” Takáto teória je náročná na premýšľanie následkov čo sa všetko môže udiať. Zvyčajne ani nie je priestor na myslenie. Jednoducho sa skáče, staví sa všetko na jednu kartu. Buď sa podarí, alebo si poviem skúsil som. Myslím, že dôležitosť pripomínania tejto možnosti je na mieste. Častokrát sa stáva, ako veľa premýšľania nám môže zobrať tie najlepšie príležitosti. Aj preto je niekedy dobre skočiť, napriek riziku a strachu z nepoznaného.

Začiatky nie sú pre mňa moc obľúbené. Zvyčajne aj tak trafím príležitosť, že neskôr ma moje rozhodnutie štve, alebo ma ide roztrhnúť. Je veľmi málo rozhodnutí, pri ktorých som si povedal: „super, pecka oplatilo sa”. Lenže keď sa bavím so životom skúsenejšími ľuďmi, tak sa nado mnou len smejú. Ešte ma podpichujú ako málo riskujem a skúšam. Vlastne, čim viac nesprávnych rozhodnutí spravím, tým viac skúsenosti budem mat. Že vraj tie sa veľmi ťažko dajú kúpiť. Len tu s krátkym výdychom dodávam, nemusím skúšať všetko.

Boli obdobia keď som sa bal prvej schôdzky, prvého tréningu, prvej výmeny názorov, prvej návštevy, nových miest. Často som preto mnoho prvých schôdzok radšej ani nepodstúpil a tým pádom sa neuskutočnili ani druhé tretie. Strach tu je aj dnes. Zatiaľ netuším ako sa ho zbaviť. Vlastne ani neviem či chcem.

Možno nie vždy skočím po novej príležitosti hneď, alebo k prvej schôdzke. Pretože nemám rád začiatky, sem tam cítim strach. Lenže to sú všetko pocity a tie klamú, možno nie stále, ale viac ako myslím. Tak sa snažím vždy prekonať a aspoň skúsiť pozrieť čo je predo mnou. Na ten strach a nechuť jednoducho vykašlať sa.

Je v poriadku mať pochmúrne myšlienky pri nových začiatkoch, tak isto aj veľké očakávania. Dokonalo naplánované budúcnosti, alebo jazdiť bez plánu. Život je záhada, to čo bude najlepšie pre mňa, nemusí byť pre druhých. Všetko môže byť úplne inak ako si myslíme.

Ak ma začiatky k niečomu učia, tak určite je to prekonanie sa. Zmena je náročná, vybehnúť zo svojich vychodených chodníkov nemusí byť pohodlné, môže to bolieť, štípať, nebude sa chcieť, bude sa váhať, premýšľať. Vtedy je dobré skočiť, len tak zavrieť oči, zaťať zuby a skočiť do nového nepoznaného, veď kto vie čo sa stane. K tomu nový štart, nová strana sa môže začať práve teraz, nemusím čakať na nič.

Štrnásť, tisíc a kopce

3. január 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Na začiatku je dobre pripomenúť že nasledujúce čísla vôbec neboli plánované. Prišli postupne. Dnes viem, že je možné na trénovať o mnoho viac. No je potrebná dávka dobrého organizovania času, pravidelného servisovania, regenerácie a samozrejme doplňovanie energie. Lenže v začiatkoch mojej prvej celej sezóny ,som ani len netušil, čo všetko ma čaká.

Nie je tajomstvo, že rok dvetisícdvadsaťtri mal byť o intenzívnejšom jazdení, spoznávaní a radosti. Z veľkej časti sa to aj podarilo. Miestam bolo o niečo viac bolesti, ťažkých tréningov, technických výziev, ktoré narúšali radosť. Technika ma štvala viac než dosť. Neustále vŕzganie, šúchanie, výmena komponentov, návšteva servisov, defektov, prasknutých laniek, kaziet, prevodníkov, reťazi, bŕzd. Ale to asi patrí k tomu. Ešte nemôžem zabudnúť na jedlo. Trvalo pekne dlho, pokiaľ som sa naučil ako správne dopĺňať energiu počas tréningov.

Keď som začínal z trénovať v roku dvetisícdvadsaťdva, bolo to aké si spoznávanie okolia, vozenie, zistenie čo by som mohol dokázať. Prvá sezóna trvala štyri mesiace. Prešiel som dvetisíc kilometrov. Najviac nepríjemné to bolo v kopcoch, taktiež v nepoznanom teréne a v zime. Často som blúdil. Zašpinil od blata, opravovania spadnutej reťaze. Hladoval, bol smädný, cítil chlad, hlavne na ruky a chodidlá. Nejako som tušil, že ak chcem dosiahnuť lepšie výsledky, bude treba asi niečo upraviť.

Pomohli mi informácie z odborných internetových for, rôznych skupin a socialnej sieti pre športovcov. Taktiež ako som sa prezentoval na sieťach novou záloubou pribudali ludia, ktorí taktiež jazda a snimi tiež nové informácie, vedomosti. Vlastne už trebalo len jazdiť. S novou sezonou prišlo aj stanovenie ciela. Znel vtedy odvážne sedem tisíc kilometrov a k tomu nejaké kopce bude to fajn. Hned v januári sa podarilo aj vdaka počasiu čosi našliapať. Prvý krát som mal výmenu názorov z polovnikmi, nechceli ma pustiť po oficialnej trase. Mal som čakať dve hodiny, alebo ist späť. Nakoniec sme sa dohodli a pokračoval som ďalej.

Február priniesol sneh a prechladnutie kolena. Na celý mesiac lekár dal zákaz športovania. Môj ciel o sedem tisíc kilometroch sa rozplynul. V marci prišiel rozbeh trochu pomalší po chorobe. Myslím, že sa oplatilo pomalšie tempo. V apríli som zdvojnásobil najazdené vzdialenosti. Jazdili sa dlhšie trasy, už bolo menej blata v lesoch. Máj bol tiež fajn, prišlo teplejšie počasie a sním hlavná časť sezóny. Naozaj som ani len netušil, kam zájdem.

Kopce, lesy, zvážnice, výhľady a horské pramene. To boli základné elementy plánovania tréningov. K tomu túžba po vzdialenostiach. Prvé prekonanie dvestokilometrového výjazdu bol skvelý pocit. Neskôr prišlo dvestotridsať kilometrov. To sa prešlo od Partizánskej chaty pod Vtáčnikom, cez Štiavnicu, Dudince, Kalnú nad Hronom. Počas tohto výjazdu som sa prvý krát priotrávil vodou z lesnej studničky. Bolesť brucha bola neskutočná. Našťastie prešla za pár dní. Týmto výjazdom sa dvestovky stávali bežne prejdené vzdialenosti.

Všetok voľný čas sa venoval tréningom. Upratal som čas, priority. Futbalové víkendy skončili. Od začiatku leta sa trénovanie zintenzívnilo. Prišiel som tým aj o mnoho ľudí, s ktorými sa trávil čas na futbale, alebo schôdzkami v rámci týždňa. Je to asi prirodzené. Prichádzajú ľudia čo chcú so mnou tráviť čas na tréningoch, chcú si vymeniť skúsenosti, pohľady. Nikto z tých ľudí nie je lepší ani horší. Jednoducho máme odlišné, alebo spoločné záujmy v tejto chvíli.

Bicykel nie vždy je o radosti, hlavne ak sa jazdí v kopcoch, daždi, v protivetre alebo v chlade. Tu je asi dôležité spomenúť, že najlepšie tréningy boli vždy keď nebolo všetko na sto percent v poriadku. Najrýchlejšie časy som dosiahol v najväčších bolestiach, niečo bolo pokazené. Taktiež je dobre podotknúť, že mňa bicykel až tak nelákal. Taký najväčší inšpiračný zážitok sa stal hneď začiatkom jari. Hore Skýcovom ma predbehol pán v rokoch na cestnom bicykli. Dobehol som ho a stihol položiť pár otázok. Mal sedemdesiat dva a jazdí pravidelne okolo stodvadsať kilometrov. Lepšie nakopnutie nemohli ani byť. Ďalšie prichádzali postupne, keď som začal prekonávať vlastné limity, alebo som sa dostal na miesta, o ktorých som pred tým nevedel.

Štatistiky roku 2023: (prejdená vzdialenosť, prekonané výškové metre, aktívne kilokalórie, počet tréningov, dlžka tréningov)

Jan: 619,82 km 7.400 m, 18.040 kCal, 5 x tréning, 29 h
Feb: 55,91 km 545 m 1.569 kCal, 1 x tréning, 3 h
Mar: 699,11 km 8.983m 21,881 kCal, 6 x tréning, 35 h
Apr: 1.430,74 km 16.958 m 42.591 kcal, 13 x tréning, 65 h
Máj: 1.163,96 km, 14.743 m, 34.515 kcal, 12 x tréning, 56 h
Jún: 1.498, 93 km, 14.636m, 42.715 kcal, 30 x tréning, 66 h
Júl: 1.857,15 km, 22.343 m 55.249 kCal 27x tréning, 85 h
Aug:1.663,70 km, 15.534m, 48.602kcal, 27 x tréning, 76 h
Sept: 2.054,45 km, 23.651m, 61.131 kcal,29 x tréning, 96 h
Okt: 1.877,16 km, 21.707 m, 55.884 kcal,31 x tréning, 85 h
Nov: 722,45 km, 8.615m, 21.249Kcal, 12 x tréning, 34 h
Dec: 416,78 km,4.838m, 12.897 kcal, 4 x tréning, 20 h

Myšlienky z roku 2023:

Neboj sa jesť
Pýtaj si radu, ak niečo nevieš
Neboj sa nájsť novú cestu
Odboč na miesta na ktorých si nebol, vrátiť sa môžeš vždy
Bacha na brzdy, prehadzovačky, stredy, nech je všetko namazané, vyčistené, dotiahnuté
Neboj sa jazdiť sám
Nie si najlepší, no môžeš byť lepší ako pred rokom
Snívaj, plánuj, maj ciele, pokúšaj sa, jazdi
Sem tam sa niečo pokašle
Zavolaj kamošov, prispôsob sa im, zabávaj sa
Nezabudni na fotku, video raz sa pozrieš späť
Vždy sa pozdrav
Nehádaj sa, keď ti niekto vojde do cesty
Pozor na turistov, psov
Sem tam potlač limity, no viac si užívaj
Niečo by si mal vydržať
Spoznávaj nové miesta
Vychutnávaj si výhľady
Zájdi veľké vzdialenosti
Činkuj pravidelne, to je jedno koľko máš rokov
Alkohol nechaj na poličke, pivo na bicykel nepatrí

September a október boli jednoznačne najnáročnejšie mesiace v roku. Nie len v prejdenej vzdialeností, v kopcoch, ale aj v objavovaní nových miest, prekonaní limitov. Hlava pracuje inak keď jazdím na miestach ktoré poznám, ako na miestach kde som doteraz nebol. Mal som šťastie aj na počasie. Vlastne aj na miesta na ktorých som bol.

Jeseň prišla náhle, s ňou chrípkové obdobie. Zrazu tu bol sneh, mráz a tréningy sa skracovali. Jazdenie v snehu v horách ma svoje čaro. Len vtedy sa už moc nejazdí na rýchlosť, ale skôr pre radosť. Už som cítil, že mám dosť a potrebujem ubrať. Dva krát ma chytila chrípka. Prvý krát prešla rýchlo a druhý krát sa ťahá o niečo dlhšie. Koniec roka som chcel stráviť v sedle. Žiaľ tento krát to pre chorobu nebolo možné.

Ak sa pozerám späť za celým rokom bola to neskutočná jazda. Netreba zabudnúť na prvú nočnú jazdu tribečskom. Síce to bolo nejakých 15 kilometrov cez tmavú horu, ale adrenalínový zážitok bol neskutočný. Nekonečne poľné cesty v okolí Nitry, štrkové cesty pri priehrade Kráľova, či tie nekonečné stúpania po tribečských kopcoch. Tak isto je dobre spomenúť ľudí, čo ma podporujú. Bez nich by to šlo o dosť ťažšie.

Najlepšie výjazdy – tréningy boli vtedy, keď nebolo všetko na 100%. Mnoho mojich rekordov som prekonal práve vtedy. Nerobiť to všetko pre odmeny, ceny, kilometre, výškové metre, spálené aktívne kilokalórie, tepy. To všetko je súčasť cesty, ale ciel to nie je. Sú ľudia, čo jazdia trénujú viac. Necítim, že by som dokázal niečo výnimočné. Práve naopak. Ako tak si všímam, že je možné sa posunúť ďalej. Ak chcem posunúť trénovanie na vyšší level, bude jednoznačne treba investovať do techniky, kvalitnejšieho oblečenia, lepších doplnkov stravy, tréningov a samozrejme dobrej regenerácie.

Takto pred rokom som písal článok o štyri tisíc kilometroch, ktoré som odbehal, odbežkoval, a od bicykloval za celý rok dokopy. Teraz je to o desať tisíc viac. Štrnásť tisíc kilometrov za rok, to je číslo o ktorom som si ani len nedovolil pomyslieť. Dnes je doma. Pocit je to neskutočný, prekonal som seba, zničil som bicykel, nejaké oblečenie, zjedol som niekoľko desiatok kíl jedál navyše. Ak sa pozerám na nový rok, netuším čo prinesie. Je nad slnko jasné, že mám nejaké tie čísla v hlave, ktoré by som veľmi rád prekonal. Ale to nechajme na teraz tak. Najskôr sa musím dať dokopy po chrípke a tiež dať dokopy bicykel.

Rok 2023 priniesol pre mňa: prejdených 14.060,16 km, 159.953 výškových metrov, 416.323 aktívnych kilokalórií, 197 tréningov, 650 hodín odmakaných.

A čo je za tým trénovaním:
je za tým niečo čo som do teraz nedokázal, prejsť neskutočné vzdialenosti, pravidelne trénovanie, isť na súťaž, pozrieť miesta, ktoré som do teraz nevidel, spoznať ľudí, naučiť sa niečo nové a predovšetkým zabaviť sa a po pritom mať dobrú kondičku a mať kocky na bruchu.

Dvadsaťtri

27. december 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Z času na čas je fajn obzrieť sa čo sa podarilo. Potľapkať sa po ramene, pobúchať po čele za prístup, dosiahnuté výsledky, alebo premárnené šance. Pofňukať si, dobre sa zasmiať sám na sebe, sám pred sebou. Naozaj len na chvíľu. To čo sa stalo zmeníme, teda ak chceme, len tým, že pôjdeme ďalej, vytrváme, možno niečo upravíme, alebo začneme úplne odznova.

Rok s koncovkou dvadsaťtri, bol pre mňa akýmsi náročnejším testom. Ak by som mal úprimné opisovať, posledných dvanásť mesiacov, podľa všetkého by sme sa bavili o bolesti, fňukaní, hlade, prekonávaní, nejakých zablúdení, nepremenných šancí. Keďže fňukania bolo dosť, lepšie by bolo pozrieť sa späť a nájsť dve – tri myšlienky, pre ktoré sa oplatilo prejsť dvadsať trojkou.

Zvyčajne tie najlepšie spomienky sa spájajú s bolesťou, prekonaním vlastných limitov a športom. To ostatné ako keby ani nebolo, nezaujímalo ma, bolo na vedľajšej koľaji. Nebudem sa zaoberať či je to teraz správne. To ukáže čas. Najkrajšie príbehy sa vždy začali písať, ak som sa postavil od stola a niečo urobil. Zvyčajne nabral odvahu, šiel na neznáme miesta, prestal namýšľať, alebo som vykročil v pred, aj keď som sa na to necítil.

Vlastne možno o tom mal byť rok dvetisícdvadsaťtri. O nabratí odvahy, prejsť nepoznané úseky, postaviť sa, keď aj zablatený, usmiať sa o ukázať svetu niečo čo som v ňom našiel. Keď už nič iné na teraz, aspoň mám o niečo lepšiu kondičku ako takto pred rokom.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter