Cesta Poznania

Čísla a štatistiky dvadsať dva

4. január 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Začínal december ako si som sa dostal k spoločným číslam po prvý krát v aplikácii. Nikdy predtým ma nenapadlo, že by som mohol mať prehľad koľko, kde, ako, za koľko. Svietilo tam tritisíc štyristo kilometrov. Zaskočilo ma to. Rok pred tým sa bežalo okolo tisícky. To bolo všetko.

Ak bude vhodné počasie, dosiahnem štyri tisíc od trénovaných kilometrov za rok. Hovorím si v duchu, pozerajúc predpoveď počasia s plánovaním dní, kedy by sa mohlo ísť von. Môj prvý rok čo som začal trénovať tak trochu vážnejšie. Upravila sa postava, takmer sa stratilo brucho, zväčšil sa hlad, únava, prestalo sa s flákaním a mnoho krát šiel mobil bokom. Ako tak píšem článok, všetko to pre mňa znie neuveriteľne.

Vďačím okoliu, za posunutia, námety, navedenia, podporu. Je viac ako isté, že by nebolo možné toľko natrénovať. Ďakujem všetkým čo boli, sú aj budú súčasťou nie len mojich tréningov. Ja som sa iba ukázal, odfotil a sem tam som o tom niekomu povedal. Ten zvyšok boli prepotené tričká, spoďáre, narazené kolená, chrbát, kombinované s prekonávaním najťažšej disciplíny pre mňa. Vstávanie z postele je ťažšie ako tréning v daždi, v chlade, či v hlade.

Pred rokom som absolvoval niečo okolo tisíc kilometrov behu v teréne. Bola to úžasná, ale aj dosť náročná skúsenosť. Prišlo prvé stretnutie s medveďom, zranené kolená, nárazy, pády, roztrhané batohy, nepoznanosť terénu. Musel som dať beh na chvíľu bokom, pretože som mal zranenia. Hrozilo, že na dlhý čas nebudem športovať. Na strane druhej prišli nové skúsenosti, poznatky. Pochopenie starostlivosti o telo, myseľ, dôležitosti regenerovať, nastavenie správnej stravy a vitamínov.

Rok dvadsaťdva bol dosť náročný športový rok. Spolu som natrénoval niečo cez štyri tisíc kilometrov. Plávanie, behanie, zimné bežkovanie lyžovanie, kolieskové bežkovanie, gravel, činkovanie. Z plávania si odnášam dobrý pocit a nie štatistiky. S posilňovania taktiež. Začiatkom roka som obmedzil pohyb, na bežkovanie a činkovanie. Beh šiel do úzadia. S letom prišlo letné bežkovanie a s ním aj dvoj fázové tréningy. Jarné mesiace sa športovalo minimálne vonku, pre zranenia kolien. Tu musím vyzdvihnúť lekára, ktorý mi pomohol doladiť stravu a kĺbovú výživu. Bol som v tom, že skončím so športom na dlhšiu dobu.

S letným bežkovaním prišla prvá výzva. Nabehať tisíc kilometrov za desať týždňov. Po ukončení letného bežkovania prišiel gravel. Ako všetko, na začiatku sme sa oťukávali. Musel prísť signál, že ideme na to vážnejšie. Tréningy do Banskej Štiavnice a späť, Sitno, Veľký Inovec, Pohorie Tribéč, Krížne cesty, Malá Lehota ukázali zmysel.

Niektoré tréningy boli také zábavné, náročné, plné prekonávaní. Bolo ich len zopár, ktoré sa neuskutočnili. Po cestách prichádzali ďalší športovci, s nimi pre mňa nové vedomosti, čísla. Vďaka ktorým som ako tak získal pohľad na moje výkony. Dnes viem, že ak chcem byť lepší, tak moje čísla by sa mali zlepšiť.

Je tu ešte jeden pohľad, tréningy pre mňa nie sú len o prejdených kilometroch, vypotených kalóriách, prevýšeniach. V prvom rade by mali byť o zábave a o dobrom pocite. Pretože ak chcem športovať dlhodobo mal by som si nájsť niečo v tom, čo ma bude baviť. Na teraz to nie sú štatistiky. Určite je správne ich evidovať. Ak sa jedného dňa rozhodnem, že pôjdem na prípravu na súťaž, bude sa od čoho odraziť. Lenže, keď viem za koľko prejdem kilometer v danej športovej disciplíne, ľahšie sa plánuje čas.

Tisíc dvesto päťdesiat kilometrov na kolieskových bežkách. Štyristo päťdesiat kilometrov na bežkách. Dvesto kilometrov behu. Dvetisíc sto kilometrov gravel. Plávanie, posilňovanie som nemeral. Teším sa z každého prejdeného kilometru, tréningu. Bola to riadna výzva nastaviť zorganizovať dni, aby som mohol isť trénovať.

Ďakujem za každú podporu. Ďakujem za nové priateľstvá na ceste. Obdivujem každého, kto sa snaží, či už profesionálne, alebo ako nadšenec. Myslím si, že šport nás robí silnejšími, lepšími. Podporuje nás, vyťahuje z nás to najlepšie a môže dať životu priateľskejší, ale aj pohybový zmysel. Ak náhodou neberiem telefón je dosť možné, že práve trénujem. Zavolám naspäť, len mi dajte nejaký ten čas vydýchať sa.

Koníčky a druhá strana

28. december 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Bavíme sa o športe s chalanmi, ktorý je najlepší. Po krátkej obhajobe toho svojho, sme spoločne prišli k záveru. Je úplné jedno aký šport robíme dôležité je že sa hýbeme. Nazačiatku by som mal upresniť, že nasledujúce slova sú zamyslenie pre moje budúce roky. Nakoľko som zvedavý, kam ma športové aktivity prinesú. V druhom rade nie som profesionál, skôr amatér zanietenec. Niečo v zmysle, veď poďme von, aspoň vyskúšame. No pred tým musím vyliezť z postele. To je to najťažšie, aspoň pre mňa. Hneď za tým, je isť hore kopcom, keď už je v nohách desiatky kilometrov.

Zopár rokov som čakal na niekoho, kto ma zachráni, s kým budem tráviť čas. Lenže, ak sa pozerám späť do toho obdobia bolo to aké si sebecké odo mňa. Hľadal som niečo, kde by som mohol sa aktívne hýbať. Pomohlo mi venčenie psa a fotka s východom slnka. O tom je na blogu už mnoho článkov. Prišiel beh. Dva – tri roky, to bolo také cupitanie, bez znalostí, tenisiek, oblečenia, stravy, času. Nadával som ako sa to nedá, nemám správne topánky, oblečenie, náčinie, vonku nie je pekne počasie, zle som sa vyspal, boli ma hlava, chrbát, prst, som slabý.

Prvú zmenu prinieslo náhodné video s profi bežcom, ktorý vravel, že ak by dnes mal začať bežať, jeho prvou investíciou by boli bežecké tenisky. Tie sa vyberali dlho, nechcelo sa mi do toho. Veď nebehám až tam vážne, na čo mi to bude. S teniskami sa začalo behávať intenzívnejšie. Hlavne poľné cesty a dlhšie trate. Úvodná tridsiatka nenechala na seba dlhšie čakať. Bolo to aké si iné. Postupne prichádzali nové bežecké ciele, ľudia okolo mňa. Tí ma posúvali k novým výzvam a taktiež k novým športovým disciplínam, pretekom. S mnohými disciplínami som súhlasil, no preteky, zatiaľ nie.

Ja som začal “iba” behávať. To je všetko. Väčšinu času som bol v teréne sám. Prišli fotky, videá, články. Ľudia z okolia sa bavili so mnou na športové témy. Dostal som sa k lekárom čo pomohli dať dokopy zranenia, nastaviť výživu, jedlo. Kamoši ukázali možnosti, ktoré sú tam vonku. Až v tomto období tak trochu prišiel tréner. Všetko to trvalo neskutočne dlho, ešte asi aj trvá.

Dvojfázové tréningy prišli s letom po doliečení zranenia. Takmer každý deň bola športová aktivita. K niektorým boli jasne stanovené ciele, ďalšie zúčastniť sa a skúsiť čo to dá. Svoje miesto dostala regenerácia, vyfúknutie. Náročná bola časová príprava, nastavenie jedla, oddychu, neodpovedania na telefonáty. Dať seba na prvé miesto. Čas máme každý, no vedieť ho organizovať, to sa už bavíme o niečom inom.

Myslím, že motivácia je stále tu. To je pohyb. Disciplína je niečo čo si vytvoríme časom v tých najťažších tréningoch, dňoch, období, počas zranení, keď sa nebudeme cítiť dobre, alebo sa budeme chcieť vzdať. Neskôr nás bude poháňať. Fyzické aktivity nie sú prechádzka ružovou záhradou, pokiaľ ideme zhadzovať kilá, upravovať postavu, či sa cítiť viac než dobre. Taktiež si pri nich oddýchneme, načerpáme nové sily, prídeme k iným myšlienkam, miestam, návodom k lepším zajtrajškom. Netreba zabudnúť ani na sklamania, tie sú súčasťou všetkého. Možno by bolo správne spomenúť, že byť aktívny okrem času, úsilia spotrebujú aj finančné prostriedky. Tie je takmer nemožné dostať späť.

Za mňa je pohyb životným štýlom. Je skvelé sa prekonávať, aj keď to si vždy uvedomím po tréningu. Je nutné pochopiť, že nie každý deň od trénujeme svoj najlepší čas. Naše telo má limity, vôľa nie. Dostaneme mnohokrát pocítiť vybitím batérii, únavovým zranením, počasím, či jednoducho zaspíme. To je odkaz, že treba nachvíľu zvoľniť tempo. Každá oblasť našich životov je skvelý učiteľ, tie pohybové nie sú žiadnou výnimkou. Šport vie veľa zobrať, ale aj naspäť dať. Nie vždy to budú úspechy, odmeny, skvelé telo. Môže to byť pocit ako sme s posledných síl prekonali posledný kopec, zákrutu, prekážku, ale aj rozbili koleno.

Nie všetky športové disciplíny sú pre každého. Tak isto intenzívne trénovania. Ľahko je si“naložiť” a odpáliť sa tak, že sa už nevrátime. Alebo ak, nenájdeme v pohybe niečo, čo by nás mohlo posúvať ďalej. Máme toho už plné zuby. Obmieňam tréningy, disciplíny. Takýto pohyb mi robí radosť. Tak isto je tu druhá strana pohľadu. Ak by som prioritne trénoval jednu disciplínu, možno by som bol lepší, rýchlejší a zvládlo by sa pretekať. Kto vie.

Pohyb je pre mňa investícia, stojí čas, plánovanie, odvahu isť von, dať nabok telefon, finančné prostriedky. Spotrebujem veľa jedla, vody, magnézia, pracích práškov, obvezov, oblečenia, bateriek a kto vie čo ešte všetkého. Sú dni, keď práve tréning ma vyťahuje z postele, nakopuje počas dňa, pomáha zaspávať, ale aj najviac trápi.

Vyjadrenia, rady, mudrovania

21. december 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pre mňa je na najväčší hnací motor šport. Tréningy, plánovanie, cvičenie, jedlo, regenerácia, vnímať nové vedomosti poznatky, lepšie spoznávať seba. Prekonávať sa, asi to je najdôležitejšie slovo za mňa. Nevysvetľujem si ho ako vystatovanie, cítiť sa že môžem iným radiť. Skôr viac, lepší ako pred tým, sám pred sebou lepší ako pred tým. Šport je súčasťou mojich dní. Aktívny šport je pre mňa súčasťou mojích dní.

Najviac nadávam pri tréningoch. Na jednej strane mám rešpekt pred každou väčšou, náročnejšou pohybovou aktivitou. Neznášam bolesť, ísť do kopca, po rozbitých cestách, technicky náročnom teréne. Lenže čím viac ich neznášam, tým viac ich vyhľadávam. Zažívam veľa bolesti, kŕčov, prepotených tričiek.

Niekoľko rokov behám, postupne pripájam ďalšie disciplíny. Každá z nich ma niečo do seba. Zmysel nie je utekať od života k športu, alebo čistiť si hlavu, myseľ, žalúdok. Za mňa je to iné. Trénujem, aby som lepšie spoznal seba. Možno niečo z tréningov použijem v bežnom dni. Som na začiatku. Mám ďaleko od profesionála, amatéra. Cítim sa ako zanietenec. Niekto kto vie, že pravidelný pohyb formuje postavu, ale aj myseľ. K tomu dostávam bonus, nerastie mi bruchu po mojich extra porciách jedla.

Všímam si, šport je alchýmia. Jedlo, tréning silnejší, slabší regenerácia, plánovanie, oddych tlak srdca, watty,vypustenie tréningu, dávať pozor čo sa konzumuje, výživové doplnky, prejedanie sa, sledovať telo, pocity, počúvať trénera, lekára, fyzioterapeuta.

Zatiaľ nepretekám. Teraz trénujem, aby som vôbec nejaký pretek došiel. Som slabý, pomalý, nemám správne techniky, stravovacie návyky, neviem dobre regenerovať, idem niekedy zbytočne nad limity. Mojou silnou stránkou je premáhanie seba a disciplína. Vidím to sám taktiež tréner. Nemyslím to s pretekaním vážne, necítim sa ako súťažný typ. Koniec koncov si viem porovnať časy tie neklamú. Toto nie je kritika, podceňovanie, sypanie popola na hlavu, je to fakt. Ak chcem niečo dosiahnuť mam naďalej trénovať. Cítiť sa pri tom dobre, prepotiť niekoľko dresov, tričiek, mikín, sem tam by to malo bolieť, mať pri pohybe radosť.

Nenachádzam sa v pozícií, že by som mohol druhým radiť. Aj keď niekedy som sa tak cítil. Bol som múdry, vedel som všetko, dával som rady, mudroval som. Dnes sa chcem baviť s ľuďmi čo rozumejú, vymieňať si vedomosti, informácie, skúsenosti. Stále sa učím, spoznávam, sem tam vnímam. Veľa sa učím na tréningoch, sem tam študujem teóriu, či pýtam sa niekoho kto vie.

Je to super pocit keď,zabehnem rekord, záplavám desať krát ako na začiatku. Môžem si nesprávne myslieť, že mam návod na život a právo radiť druhým. Omyl. To čo funguje mne nemusí druhým a opačné. To že som dosiahol rekord neznamená že som tréner. Mohla to byť zhoda okolnosti, dobre som sa vyspal, najedol, zapasovalo počasie, terén, chémia. Ak niekomu nesprávne poradím pri aktívnom pohybe, môžem spôsobiť úraz, zranenie a dokonca aj horšie. Tu je naozaj namieste pokora. Skôr odporučiť niekoho, kto vie viac.

Ak sa ma niekto opýta aký je najlepší šport podľa mňa, Odpovedám pre mňa jednoznačne bežkovanie. Celé telo sa hýbe a nie je tak náročné na kĺby a chrbticu. Bežkovanie je ťažký šport, ak nevieme brzdiť, či nepoznáme správnu techniku. Ono nie je také, že obkukáme druhých a ideme. Pozor hrozí nebezpečne, hlavne dole kopcom. Veď čo keď nikto nepôjde okolo. Radšej na hodinu, dve, zobrať inštruktora, v požičovni požičať výstroj a skúsiť či to vôbec chytí. Mňa to prvé jazdy nechytilo vôbec, práve naopak. Len som sa nudil doma a moc ma bolelo koleno aby som šiel behať. Bežkovanie nie je pre každého.

AK chcem niekomu radiť. Mal by som mať poznatky. Vedieť teóriu, techniku a niečo mať za sebou z praxi. Maličkosť, ak uspejem v jednej športovej disciplíne, neznamená, že som majster na všetky. Niekto môže zjesť päť šišiek, zabehnúť dvadsať kilometrov a je úplné v pohodičke. Druhý sa len pozrie na päť šišiek a radšej ide domov. Príkladov je veľa, možností ešte viac. Mám rád, keď sa podporujeme, zdravíme, meníme skúsenosti. Len sa prosím nehodnoťme, neraďme bez opýtania druhým. Vlastne to neplatí len pre šport.

Siete, komenty, negativita

14. december 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je skoro ráno preberám sa v panike, nemám námet na článok. Vlastne je to týždeň čo sa nemôžem rozmotať a začať písať. Tak si hovorím, nasledujúcim nápadom si aspoň upravím jeden z mojich pohľadov na sociálne siete.

Bol som veľký fanúšik sociálnych sietí. Stále ním naďalej som. Je skvelé vytvoriť vlastný blog, video kanál a doplniť ich mikro blogovaním na ružovej, modrej či inej platforme. Môže nám to skôr či neskôr zmeniť život, to dosť výrazne. Keď sa nestane nič, aspoň sme skúsili. Len taká maličkosť, veľkej väčšine z nás čo tvoríme sa veľmi dlho nepodarí uspieť, presadiť (možno aj nikdy). To však neznamená, že máme dôvod vzdať sa. Vlastne je to skoro to isté ako v živote, len tam v tom internetovom svete môžeme byť za hocikoho.

Blogovanie začalo u mňa otázkami od Joža niečo v zmysle: Kedy začneš písať blog? Hovoríš o tom celé dni? Bojíš sa? Či nevieš s čím začať? Krátko na tom som sa dostal ku knihe kde bolo napísane, aby sme si čím skôr kúpili vlastnú doménu. Tak sa aj stalo. Celé okolo stránky začalo naozaj pár vetami o ničom. Rok a pol to bolo také flákanie a nesledujúci rok prišiel každú stredu článok. Na siete som začal prispievať o čosi skôr, ak si dobre pamätám bol to rok 2015.

Prešiel nejaký ten čas, Sem tam sa pozriem čo sa vytvorilo, kde sa stali chyby, skvelé rozhodnutia, čo treba vylepšiť, či kde zvoľniť. Všímam si ľudí, kto podporuje, okukuje, či len tak si trávi svoje chvíľky prezeraním. Prichádzajú reakcie, ignorácie, vyhýbania, sem tam posmešok.

Dostávam aj negatívne komenty, správy, posmešných smajlíkov, ale tom nebudem písať. Táto skupina si nezaslúži žiadnu pozornosť. Sám sa neposmievam druhým a je pre mňa nepochopiteľné prečo to robí niekto druhy. Je rozdiel byť vtipný, správne sa zasmiať ako byť uštipačný. Posmievanie nie je kritizovanie. Ak niekto kritizuje, pripúšťam si ju len toho, od koho by som chcel radu. Taká kritika vlastne nie je kritika, ale posúvanie ďalej.

Tu jedna maličkosť, mnoho ľudí radšej nezačne, bojí sa posmeškov. Nemám na mysli len písanie, ale všeobecne tvorbu ako takú.Akékoľvek zdokonaľovanie trvá niekoľko rokov a je to beh na dlhu trať. To potvrdia aj tí najlepší. Taktiež nekomentujem z gauča výkony športovcov, alebo z tribúny. Keď sa niečo nepodarí poviem si škoda, skúste chalani ešte raz. Je pravda že som do takýchto stavov musel dorast, tiež ma niekto navigoval. Inak asi by som bol majster ulice a gauča.

Ľudia z môjho okolia vedia, že píšem články. Zo začiatku čapkali, neskôr nazerali a teraz ignorujú.Stáva sa dosť často, keď sa s niekým stretnem sa ako keby ospravedlňuje, že už dlho nečítal/a, nakoľko nemá čas, pripojenie na internet, niečo lezie po ňom/jej. Nerozumiem, prečo mi ktokoľvek hovorí, že nečíta. Jednoducho nechcem počúvať ako nečítajú ľudia z môjho okolia články. Je to dobrovoľné. Kamaráti môžeme ostať naďalej. Tiež nie každému koho poznám dávam srdiečka.

Dnes sa nachádzam v období, keď ľudia okolo mňa nemajú chuť podporiť. Nevykonajú žiadnu aktivitu. Pozrú si príbeh, čo je nové a idú ďalej. Všímam si že nie som jediný. Sťažujú sa aj väčší hráči, fanušikovská základňa začína byt čoraz viac neaktívna. Pozrie a ide preč. Radšej pridáme srdiečko provokačnej babe v plavkách ako niekomu z okolia. V poriadku, rešpektujem to. Aj keď nie som si istý čo je za tým. Ja dám srdiečko aj babe v plavkách, ale aj kamošom čo robia kvetinové vence aj keď od nich nedostanem reakciu späť.

Mám niekoľko fanúšikov, pravidelne ma podporujú. Potom sú tu poblaznene baby, náhodne okoloidúci. Taktiež sú tu ľudia čo sem tam stlačia srdiečko. Sú tu aj nepodporím, neurobím nič. Z času na čas dostanem podpornú správu, telefonát. Či niekde na ulici: “super Michal len tak ďalej.”

Zakladateľ jednej z najväčšej siete hovorí, že užívatelia by nemali bezhlavo surfovať. Mali by sa viac snažiť byť v kontakte s priateľmi. Že vraj to mal byť pôvodný zámer platformy. Beriem, nie každý má chuť čítať, všímať si niekoho kto tvorí, alebo sa učí tvoriť. Tak isto máme v hlave tisíc vecí a ešte máme riešiť hlúpe srdiečko, pre klik na fotku, potom koment, tam nájsť link. Pamätám si ako sa mi dvaja kamaráti smiali, že vraj žobrem o pozornosť a neviem písať. O pár mesiacov, začali s tým istým. Žobrali o pozornosť a taktiež nevedeli písať. Len jeden rozdiel, vydržali rok, potom to zabalili.

Byť vo svete on-line má svoje výhody, tak isto aj nevýhody. Je dobre ich zvážiť. Pre mňa najväčšia výhoda vznikla v stredu. Písanie článkov ma núti ku konkrétnemu činu, akcií. Mám niečo vytvoriť, napísať, odfotiť. Nik ma nenúti, sám som sa tak rozhodol. K tomu sa ušilo mikro blokovanie v podobe fotiek, videí a krátkych textov. Povedal som si, že už bolo dosť výhovoriek typu nemám čas, nestíham, nedá sa . Zažil som na začiatku krátku vlnu podpory. Taktiež sa trochu podarilo jednému dvom článkom preraziť. Účinkovanie v telke. Tri, štyri videá dosiahli celkom fajn sledovanosť. Vlnu kritiky, kopu posmeškov, ignorácie, od priatelenie, bloknutia.

Ak by som mal niečo urobiť inak? Tak tie prvé roky nepremýšľať na začatím, ale pustiť sa do toho hneď. Meškám rok a pol v pravidelnom písaní článkov. V tvorbe videí dva – tri roky. Na ružovej sociálnej sieti dva roky. Vidím tu dve možnosti, môžem sa vzdať, že som do teraz neprerazil, alebo môžem ďalej skúšať. Skúšam ďalej, ten čas prejde tak či tak.

Nerobiť radšej nič

7. december 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Na nasledujúci článok sa teším viac ako obvykle. Otváram totiž to tému vďaka ktorej, mnohí z nás radšej nič nerobia, netvoria, neukazujú. Veď schválne. Ako sa máš? Čo máš nové? Nič, však. Koľko krát za posledný týždeň takto podobne začala konverzácia? Nestihnem sa nadýchnuť aby som odpovedal na otázky a vlastne ani nemusím. Ten (tá) druhý (á) odpovedal (a) za mňa. Neviem či sa chcem takto rozprávať.

Vždy som chcel parádne auto, oblečenie, firmu, zázemie, mať svaly, privilégia, postavenie, výzor, rešpekt. Neustále objavovať niečo nové, nezvyčajné. Vlastne niečo sa aj stalo. Vďaka aktivite na sociálnych sieťach, sa mi podarilo dostať na také miesta, na ktoré by som zvyčajne nešiel. Týmto doplnkom dnešnej doby vďačím za veľa. Nepriamo ma nútili byť kreatívny, k tomu aktívny. To si síce uvedomujem až teraz. Na začiatku to bola len zábava, to je dobré dajme to na.. nech vidia. Deväťdesiat percent príspevkov bola veľká náhoda.

Život nie je o páči sa mi to, potešia, ale nemali by byť základným kameňom našich životov. Slúžia na nadväzovanie a rozvíjanie priateľstiev, aspoň tak ich vnímam. Taktiež sú na výmenu skúseností, spoznávali druhých. Keď som len tak zo zábavy zverejnil fotku z bežkovania na jeden z hlavných profilov, ani som netušil koľko mojich “priateľov” bežkuje. Veľký rozruch a tie správy, bolo ich dosť.

Keď so začal písať články na blog, prvé boli naozaj o ničom. Zaujímavé je, že mali najviac reakcii. Čim viac som písal, záujem oslaboval na prvý pohľad. Dnes viem, že mám čitateľov. No nestláčajú páči sa mi to, skôr zavolajú, napíšu, či tam vonku mi povedia podporné slová. Veľký rozruch prišiel, s mojím účinkovaní v známej televíznej relácií o bývaní. Bolo to desiatky správ telefonátov. Niekoľko dní ma ľudia na ulici inak vnímali. Druhý krát o rok neskôr, pokus číslo dva. Jedna podporná správa. Na ulici si ma nik nevšimol, ako pri prvom účinkovaní.

Prvé video bolo taktiež milá skúsenosť. Správy, dva, tri telefonáty, SMS. “Nabral si odvahu, klobúk dole.” Síce neznášal som svoj hlas, asi aj seba. To sa neskôr nejako upravilo, zvykol som si. Okolo videí sa chodilo. Oslovoval som ľudí, aby ich zdielali. Volal, ale aj navštevoval známych, kamarátov, žiadal o pomoc. Chvíľku to trvalo, ale predsa. Prišlo ďalšie nepodarene video, tento krát zo Štiavnice. Tam sme našli spôsob, ako sa dalo v tom období dostať na výslnie za veľmi krátky čas. Mali sme okolo tridsať tisíc videní do týždňa. Obmedzenie pre neobvyklú aktivitu na mojom konte. Pár negatívnych komentárov. Ale bez toho sa dnes asi nezaobíde nikto. Ešte dve tri videá mali celkom dobrý dosah aj reakcie. Po nich prišlo upozornenie. Dostávate od nás desať peňazí, ak si zakúpite ďalších desať na spropagovanie videa. Chceli sme tvoriť obsah, aby sa rozširoval sám.

Sociálne siete prišli na to ako sa obchádzal ich vlastný algoritmus. Začali spomaľovať dosahy. Po čase nastal útlm. Prišla nechuť, vyhorenie, strach, obavy, pocity menejcennosti. Neboli ďalšie nápady. Vlastne chcel som sa na tvorbu vykašlať. Všetko vymazať, zabudnúť, zatvoriť kapitolu siete a tvorba.

Raz tie siete aj tak niekto vypne. Preto mám vlastnú stránku, kde poznamenávam obdobia, myšlienky, pohľady, ktorými prechádzam. Život je zhoda okolností, ktoré sa veľmi veľa krát budú opakovať. Jasne je tu cestovanie, práca s ľuďmi, rôzne koníčky, činnosti ktoré sa neopakujú. Opakujú sa v nás emócie, myšlienky, ľudia, situácie. Taktiež, čím sme starší chceme mať svoje pohodlie. Aj keď mať pohodlie je začiatok konca.

Môžeme skúšať nové veci, mat skvele myšlienky. No aj tak veľká časť bude o tom isto. “Zas si niekde bol.” Pre okolie budeme veľmi dlho nudným, obyčajným šašom, ktorý zas pridal trápnu fotku. Opäť sa predvádza. Že vraj sa to zmení, keď dosiahneme významne životné úspechy.

Jeden z mojich veľmi dobrých kamošov: ” Radšej nič neukazovať, nehovoriťako sa mame opakovať. Lenže to nie je celkom pravda, podľa mňa. To čo píšem, tvorím, ukazujem som ja. Je dosť možne, že moje dni sú rovnaké, podobné. Okoliu sa môže zdať, že sme stále v tom istom. Len nie je vždy všetko tak. Ak je moja fotka na sieťach s tým istým projektom pravidelne, je asi dosť možné, že na ňom pracujem. Práce na nich môžu trvať aj viac rokov. Tak je viac ako isté, že pravidelne budem o nich hovoriť. Aj tréning je jeden z mojich projektov na ktorom pracujem.

Naše okolie nás bude vnímať stále tak isto. Až pokiaľ sa nám niečo veľké nepodarí, alebo podarí. Pripravme sa na to, že naši okolie nás po čase prestanú podporovať. Sem tam stretneme niekoho úplne neznámeho a ten nás podporí viac. Pohyb v pred je náročný. Zopakovať úspešný deň, udalosť, obdobie chce naozaj kopec odmakanej práce, náhody, ešte viac tréningov, opakovaní.

Mnoho ľudí radšej podporí hviezdy, rôznych iných ľudí, ako tých čo sa o niečo snažia. Paradox je, keď začnú ľudia s niečím, pýtajú podporu, chcú aby sme ich vypočuli, všimli si ich, rešpektovali. Kreativita, tvorba, budovanie je náročné, ale aj ľahké pokiaľ vieme. Ľahko sa tvorí keď je v hlave pohoda. Ťažšie keď nás tlačí topánka, boli hlava, či cítime hlad. Lenže nepokúsiť sa pohnúť nie je strach, ale lenivosť s batohom plných výhovoriek. Ten má obrovskú moc, len škoda, že iba tú negatívnu. V tom pomyslenom batohu sa skrývajú neskutočné príbehy prečo práve my by sme mali/nemali zostať na tom istom mieste.

Nech sú naše dni, činnosti, každý deň rovnaké, nech to mame akokoľvek. Veľmi veľa z nás máme podobné problémy, skúšky, nástrahy, len ich dostávame v odlišných verziách. Ľahké je ukazovať, smiať sa na druhých. Len ono sa nám to zvyčajne vráti.

Samozrejme sú veci, udalosti o ktorých sa nehovorí, neukazuje. Za mňa je fajn povedať svetu o mojich tréningoch, výhľadoch z kancelárie, nadšenia z kombajnov, zaslúženom punčovom zákusku. Sem tam dostanem skvelé tipy, kde je to lepšie. Na konci dňa nejde o kreativitu, tvorbu. Skôr o aké si dokumentovanie toho čo zažívame, prechádzame, vnímame. Najpopulárnejšie knihy a filmy sú životopisné. O tom ako sa niečo niekomu podarilo, alebo to úplné celé pokašlal. Tak to uľahčíme scenáristom, keď budú o nás písať scenáre, knihy. Nech majú z čoho čerpať. Aj keď možno všetko okolo nás je to isté dokola. Nenechajme sa sebou, kamarátmi, najbližšími oblázniť, že sme nudní. Možno nevedia ako podporiť, alebo nechcú. Taktiež nie je vždy všetko rovnaké, len nemáme práve v tej chvíli v sebe schopnosť to tak aj vidieť.

Ne-počúva-nie

1. december 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Mal som telefonát a pre nejaký dôvod som tušil, že je zbytočný. Všetko čo bolopovedané, sme si povedali s dotyčnou osobou na schôdzke. Nenahnevalo ma to, len ako si ma to zaskočilo, nakoľko daná osoba je na míle ďaleko predo mnou a považujem ju za jeden z mojích vzorov.

Bolo by veľmi ľahké reagovať, alebo vybuchnúť. Priznám sa, sem tam tiež mi ujde myšlienka, slovo také čo sa nenosí na mojich pozíciách. V tréningu nadávam, veľmi nadávam. Tam ide o potlačenie vlastnej bolesti. Často sa ide za hranice síl. V živote ide o emócie, teda o to ako sa citime. Pocity rozhodujú o najbližších momentoch, dňoch, obdobiach. Každý sa chce cítiť čo najlepšie. Myslím, že je na mieste si ujasniť sám so sebou aj takéto maličkosti. Taktiež treba dodať, zvyčajne vyhovujeme frflošom a ľuďom čo nadávajú. Aj preto, aby sme sa ich čo najrýchlejšie zbavili a venovali sa pokojne zvyšku. Takže sem tam sa oplatí frflať je dosť možné, že budeme vybavený skôr. Maličkosť, frflošov nemá nikto rád.

Keď prišlo na premýšľanie o telefonáte, najskôr samozrejme začalo obviňovanie. Ako si toto nemôže pamätať, veď všetko som povedal. Také ľahké veci a nevie. Júj. Čo to mám za myšlienky. Aké ľahké je ukazovať na toho druhého. Hneď po takýchto myšlienkach prišli ďalšie, lepšie. Ten človek sa pýtal, lebo nepozná ako reagujem v praxi, chce sa uistiť, že sme na rovnakej vlne a ide nám o spoločné splnenie cieľa.

K tomu má v hlave plno myšlienok zo svojich vecí (rodina, práca, bolesť hlavy, kolena) a kto vie čo ešte. Teraz prídem ja za ním, dotyčnému idem niečo konkrétne vyriešiť a spustím spŕšku mojich vedomostí. Osoba je ohúrená mojimi vedomosťami a nápadmi. Lenže čím je ich viac tým sa rýchlejšie vyparujú druhým z hláv. Veď koniec koncov, mám to iste. Zamýšľam sa čo urobiť inak, aby okolie lepšie vnímalo.

Vidím tu dve možnosti. Používať vizuálne pomôcky, grafy, prezentácie, fotky, vizualizácie. Tým, že rad kreslím, najvhodnejšie mi príde teda kreslenie. Ďalšia možnosť je hovoriť menej a ešte viac zamerať slova k problematike.

Sem tam stretneme človeka, kde za funguje chémia a je možné rozprávať o všetkom možnom. No niekedy nezostane čas na to čo by malo. Na jednej strane je radosť mať takýchto ľudí vo svojom živote. Na druhej, to môže trochu prekážať hlavne ak riešime spoločné ciele. Sú situácie, ktoré si vyžadujú množstvo času na hľadanie riešení. Ak ten čas premárnime rozprávaním o zážitkoch, klebetách, môže sa stať, že nezostane na to najdôležitejšie.

Verím že život je o maličkostiach ktoré sú navzájom poprepletané. Vidím ich hlavne v športe, kde malé zmeny môžu viest k veľkým víťazstvám. Taktiež keď sa bavíme k veci malo by sa povedať potrebné množstvo informácii. Môžem filozofovať čo je primerané a správne množstvo. Odpoveď nájdem ak budem skúšať a veriť, že raz prídem na ten fungujúci pomer.

Je nad slnko jasné, nepočúvame úplne všetko, veľmi ťažko prijímame informácie. Niekedy nechceme vnímať, inokedy nedokážeme počúvať. Máme plnú hlavu, bolí nás telo, necítime sa tak ako by sme mali, sme v situáciách kedy chceme sa vzdialiť od všetkého. Sám si pripomínam, ako by som vnímal ja niekoho, kto spusti na mňa niečo čomu nerozumiem. S otvorenými ústami počúval. No po chvíli zabudol všetko. Preto ak počúvam odborné veci pýtam sa jednoduché otázky, ktoré niekedy vyznievajú hlúpo. Vďaka ním ako tak porozumiem danej oblasti.

Ľudia neradi rozprávajú o tom ako sa skutočne cítia. Sem tam utrúsime myšlienku, ako nás niečo boli, alebo sa niečo deje. Zvyčajne tam to aj končí. Veľká väčšina z nás sa nechá ovplyvňovať emóciami a nie logikou. Tam vonku sú skolenia, knihy, kurzy ako presvedčiť, lepšie zaujať, poblázniť druhých. Následné je veľmi ľahké oblázniť druhých aby sme dosiahli svoje ciele. Mám rád keď sú situácie vzájomné. Hlavne bez obláznenia. Lepšie sa rozhoduje s čistou hlavou a bez menej emócii.

Sú jedinci, čo naozaj vedia pochopiť raketovú vedu, tak ako keby sa bavíme o počasí. Dôkazu vnímať dvesto myšlienok naraz. Navariť večeru, povysávať a ešte dohodnúť so susedou kam pôjdu zajtra na kávu. Ja taký nie som. Vnímam síce maličkosti, no len tie, ktoré sa ma priamo dotýkajú a dokážem si ich všimnúť. Sem tam ma niekto upozorní pozor na hlavu, tu nestúpaj, nezabudni a tak ďalej.

Ako sa zlepšiť, posunúť ďalej vo vnímaní a byť lepšie vnímaný? Za mňa je to tréning kombinovaný so vzdelávaním. Ešte k tomu je viac ako dobre vnímať svoje pocity. Pracovať s nimi tak, aby sme nevybuchli, keď opakujeme tu istú myšlienku po siedmi krát, alebo pýtame sa po desiaty.

Takže vďaka telefonátu som si opäť uvedomil, aké je dôležité vnímanie toho druhého, správna komunikácia k veci, štruktúra rozhovoru a možno aj používanie grafických pomôcok. Ďakujem.

Odbočte vľavo

23. november 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Je nedeľa, som niekde v pohorí Tribeč na tréningu. Ide to dnes ťažko, cítim bolesť, mám kŕče. Deň pred tým, sme mali brigádu a podľa všetkého telo nie je dostatočne zregenerované. Trasa je stredne náročná na terén, kvalitu tratí, sem tam zjazdy, menšie stúpania, okrem dvoch troch. Od Trojchotára smerom k odbočke na Solčany bol nie prijemný chlad.

Mám dobočiť doľava. Dostávam pokyn od navigácie. Odbočil som, po niekoľkých minútach navigácia oznamuje aby som sa vrátil späť naplánovanej trase. Hovorím si, to sa stáva, asi som zle odbočil a nevšimol správnu cestu. Vraciam sa dole k zjazdu. Pokračujte vpred a o osemdesiat metrov odbočte vpravo. Pred sebou vidím rázcestie, tam pôjdem doprava. Až na maličkosť, navigácia oznamuje aby som sa vrátil späť k naplánovanej trase.

V hustom lese sa prehliadla odbočka, nič strašné sa nedeje. Pokračujem tam odkiaľ som sa vrátil. Odbočil som najskôr doprava a potom doľava. Navigácia po chvíľke opäť oznamuje odbočenie vľavo. Prešli ma všetky pozitívne myšlienky, nakoľko v jesennom lese okolo mňa naozaj nikde nebolo kam ísť vľavo.

V otáčkach, v záťaži, trochu aj pod časovým stresom, takáto maličkosť narobí s hlavou a telom všeličo. Lenže stratil som pol hodinu, čo je v jesennom období dosť. Zrazu prichádzali zle pocity, strašidelné príbehy ako nestihnem vyjsť von z lesa do tmy, zablúdim, niečo sa mi stane, ak niečo technické sa prihodí končím.

V tom si hovorím, idem rovno. Len pozor na zjazdy k druhej strane Tribeča. Nerád by som zjazdil dole kopec do niektorej z dedín. To by znamenalo naozaj neskorý návrat po úplnej tme. Tiež chlad nepomáha k dlhodobým výkonom. Stavil som na intuíciu a zrazu predo mnou staršia značka. Bolo ich viac našťastie v tom navigácia oznamuje odbočte opäť vľavo.

Vynoril sa pohľad na hrad Gýmeš. Vedel som, že som dobre. Len nejako obísť kopec a niekde narazím na ďalšie značenia. Musím isť rovno. Doľava je hustý les, doprava sú dedinky pod Tribečom kam pôjdem niekedy nabudúce.

Prišla križovatka lesných ciest. Ani jedna z navigácií nedokázala určiť pokračovanie. Chvíľku som váhal. Naozaj váhal, obe nepôsobili správne. Jedna z nich viedla k Oponickému hradu, druhá niekam inam. Všetko je na kúsok. Lenže opäť myšlienky na krátke dni, chlad, prepotené spoďáre ma netešili. Šiel som doľava. Ako sa neskôr ukázalo, bolo to skvelé rozhodnutie. Asi po kilometri vidím modrú značku. Navigáciu už ignorujem, nemá to zmysel.

Posledná odbočka, v pravo Remitaž, rovno zjazd podľa všetkého k magistrále. Už mi to je jedno, chcem isť odtiaľto preč. Pustám sa dole s výčitkami svedomia. Hovorím si, tých par minúť, mi už nič nespraví. K tomu splním naplánovanú trať a uvidím ako sú poprepájané zvážnice. Otočil som sa. Značka oznamovala Remitáž hodina cesty na pešo. Frflal som. Išlo o pomerne nenáročný zjazd. Sledoval som značku. Cesta bola dobre označená, takže prišiel som bez problémov.

Výdych. Ešte jeden. Dal som to. Pár chvíľ to bolo neuveriteľné. Prešiel som bližšie k rybníkom, či naozaj som dobre. Čas tlačil, bolesti v tele taktiež. Prišlo doplnenie energie s jedlom a nápojom. Predo mnou už len menšie prevýšenie spod hrad Gýmeš a následne zjazd až do Ladíc. Tam dve mini stúpania.

Obe navigácie už prestali fungovať. Otočte sa doprava, potom doľava, ešte raz sa otočte a pokračujte podľa naplánovanej trasy. Asi som niečo poplietol pri plánovaní trasy, iné vysvetlenie nie je na stole. Navigácia sa prepína do režimu ukazovateľ tepu, rýchlosti a počet prejdených kilometrov. Zvyšok trasy poznám.

Obieham turistov pod hradom Gýmeš. Pri zjazde na Kostoľany dvoch cyklistov, čo nie a nie uhnúť. Času bolo naozaj malo. Do zjazdu som dal všetky sily. Obieham auto, ktoré sa vyhýbalo jamám na ceste. Odbáčam Ladice – Sľažany. Ešte prejsť cez Choču a trafiť odbočku na Mlyňany. Domov už len pár kilometrov. Odbočku som vo štvrtok minul, dodnes nerozumiem ako sa nedala nevšimnúť štvormetrová široká cesta.

Som doma, vypínam svetla, navigácie. Cítim hlad, smäď, chlad, bolesti, smejem sa z takýchto kombinácii. Rýchlo sa vyzliekam, dávam na seba suché veci, pijem BCAA-áčka, sprcha a ide sa jest. Tréning ma odrovnal. Prišla kombinácia slabej regenerácie s náročnejším stúpaním, hlavne blúdenie. Fyzicky výkon je v poriadku podávať na tréningoch. Lenže ak ma niečo vyvedie z mieri, oslabuje ma to a následné strácam rýchlo silu. K tomu nesprávne pripravený hlavný tréningový nápoj, uff.

Tým, že sú dni kratšie, tréningy je lepšie vopred naplánovať. Aby bol prehľad o trati, časových úsekoch a čo najpresnejšom čase návratu. V lese sa pohybujem menej, nemám zatiaľ také skúsenosti aby som mohol lietať bez navigácie hore dole.

Nestratil som sa. Navigácia ukazovala správne. Len chodník bol podľa GPS súradníc posunutý o par metrov vľavo. Takže odbočil som vľavo správne, hneď na prvý krát. Navigácia sa od toho momentu nevedela chytiť a posúvala nesprávne informácie. Do cieľa sa prišlo po piatych hodinách tréningu. Tak mal aj trvať. Zvyčajne tréningy robím o pol hodinu kratšie ako je predpísaný čas. Záleží od dĺžky, náročnosti tratí a mojich síl. Lenže pol hodina sa stratila blúdením a síl na rozdávanie tento krát nebolo.

Som rad, že zas opäť mi dal tréning pocítiť, koľko malo stačí na vyvedenie z miery. Aké je dôležité zachovať rozvahu, aj keď niečo ide proti mne. Veď preto trénujem. Je náročné si zvyknúť, ako okolnosti, udalosti sa jednoducho deju. Sem tam nás pomýli navigácia, inokedy tréner, niekedy okoloidúca atraktívna športovkyňa. Moje reakcie nie sú vždy primerané, stoja ma veľa síl. Dobrá správa, niekedy viem všetko dohnať, dosiahnuť a na konci mam zo seba výborný pocit. Netreba zabúdať na dni, keď tréningy vôbec nejdú podľa plánov. Podľa mňa chyby sa deju, tak isto okolnosti ktoré neviem ovplyvniť. Opakujem, preto trénujem.

Neviem či niekedy budem odolný pri výkonoch reagovať lepšie na podobné situácie. Verím, že všetko sa deje pre niečo a sem tam sa aj to niečo naučím. Vzdať sa môžem hocikedy. No keď som už tu tak to aspoň skúsim. Preto som sa aj otočil k modrej značke a pokračoval k cieľu. Jasne že sú, prídu dôvody pre ktoré sa tréning musí ukončiť. Či ide o výrazné dochádzanie síl, zranenia, technické prekážky, alebo prichádzajúca tma v nepoznanom teréne. Podľa všetkého je skvelé sa prekonávať. Len vždy s rešpektom k sebe, okoliu. Veď nech nám nemusia volať vrtuľník.

Hovorí sa, ak chceme v niečom byť dobrý, musíme sa dostať úplné na hranu našich možností a skočiť. Za mňa nedeľný tréning teraz neznie ako hranica mojich možností. Veď na konci dňa o nič nešlo. No v tých chvíľach mi nebolo všetko jedno. Stačilo jedno nesprávne odbočenie, technické problémy, či zranenie a mohlo to skončiť inak.

Na Tribeči sa podľa rôznych príbehov strácajú ľudia. Ja som zablúdil. Môj príbeh na konci mal rozumné vysvetlenie. No netreba podceňovať silu akýchkoľvek hôr. Majú kopu zvážnic, cestičiek, veľmi veľa miest bez signálu. Hlavne na jeseň vyzerá všetko rovnako. Zablúdiť je ľahké. Stratiť zatiaľ neviem, ani nechcem vedieť. Môj príbeh má slúžiť ako pripomenutie na to, aby som pri ďalších tréningoch cez nepoznané miesta lepšie naplánoval, prezrel trasy a dal väčšiu časovú rezervu. Taktiež pripravil lepší nápoj na tréning.

Zranenia a podobné strašiaky

16. november 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Nachádzam sa v období, keď prišlo do môjho športového života zranenie s akým som nepočítal. Niečo sa stalo chrbtu a celkom slušne to bolí. Podľa lekárov ide o bežne ochorenie. Ktoré si vyžaduje kľud, pokoj, nič nerobenie, vitamíny, krémiky.

Ten pocit keď ležím na posteli a mám byť tréningu raz za čas pohladí unavenej športovej duši. Ak sa opakuje viac krát, športová duša dostáva stavy, šoky, otrasy, nemohúcnosť. Ak je toho veľa, neskôr duša zlenivie. Už sa mi to raz, dva krát aj stalo.

Prvé pravidelne športové zážitky ma stretli v zahraničí. Išlo o bežné činkovanie. Kde mojím cieľom bolo pribrať pár kíl, aby som vyzeral normálne. Pamätám si pocity premáhania, zúfalosť, únavu, nechuť. Nie vždy sa mi podarilo odcvičiť. Prvé zranenia prišli postupne. Nič pre mňa vtedy neznamenali, možno pár dni voľna. Neprikladalo sa im žiadna veľká váha, alebo význam.

Po príchode domov, som začal behávať. Všetko to bolo nepravidelné, bez zmyslu, oblečenia. Skôr išlo o úteky pred nie najlepším rozhodnutím vrátiť sa domov, vtedajšej frajerky, práce, celkovej situácie v ktorej som sa ocitol. Bolo to náročné obdobie adaptovať sa späť. Tie behy aj tak vyzerali. Neskoro sa vstávalo, strava zlá, životný štýl mizerný.

Koniec číslo dva. Nechalo sa cvičenie, bežanie. Stratil sa zmysel. To bolo azda najväčší zranenie, ktoré bolo do teraz pri športe. Po čase sme ako partia začali hrávať raz do týždňa futbal, neskôr florbal. Obe športové aktivity tak isto zakrátko skončili.

Reštart prišiel nevinne, Na školení: “Mišo, čo to nedáš dokopy znovu”. O dva týždne sme boli nastúpený v telocvični a začala sa takmer dvojročná florbalová cesta. Nevynechal som ani jediný krát. Aj keď boli bolesti, zranenia, či sa mi nechcelo. Bol som zodpovedný za telocvičňu a organizáciu celého okolo toho. Niekde sa stala chyba pod mojím vedením. Prestali sme fungovať ako partia. Jedného dňa, sa ocitávam sám pred telocvičnou. Zlyhal som po ďalší krát. Kľúče sa odovzdali, bránky sa posunuli chalanom čo to chceli znova dať dokopy.

Asi v polovice florbalovania, prišiel druhý pokus o beh. Prišla aj nadváha s prejedania sa koláčikov. Prvé pokusy boleli. Aj tie ďalšie. Tréningy začínali skoro ráno. Jarné o pol piatej ráno. Najčastejšie zranenia boli kolená. Nesprávna obuv, výživa, jedlo, regenerácia.

Neskôr, keď prišli prvé dvadsať a viac kilometrové behy, zranenia boli intenzívnejšie. Prišli prvé kolagény, kĺbové výživy, magnézia a ďalšie vitamíny. Pomohli. Tréningy boli pravidelné, strava pestrejšia. Regenerácia odvtedy stále miesto v mojich dňoch.

Najväčšie zranenie s kolenom a chrbtom prišlo v období behov v Štiavnických kopcoch. Vedel som zabehnúť štyridsať kilometrov, len týždeň som sa dával dokopy. Jedného dňa, to už nešlo ďalej. Bolesti pri oboch kolenách sa striedali čoraz častejšie.

Prvé pokusy s lekármi nenechali na seba čakať. Obmedzil som beh z osemdesiat kilometrov týždenne na dvadsať. Zvyšné kilometre sa vymenili za bežky. Kolená sa liečili. Bežky viac pomáhali ako ubližovali, nie len kolenám ale aj celému telu. Prišla jar a dva tridsať kilometrové behy. Tie ma vyradili z hry úplne. Malo sa ísť na operáciu.

Niekedy pred troma rokmi si našlo významnú časť dňa aj činkovanie. Začiatky sa hľadali cviky, váhy, časy, série. Zranenia chodili ku mne ako na bežiacom páse. Ráno beh, hneď potom cvičenia. Cez víkend bežky a cvičenia. Neovládol som postupy, tempá, záťaže, stravu, regeneráciu. Pomohli lekári s doladením stravy, doplnkov, objasnenie dôležitosti regenerácie. Vlastne strava, kĺbová výživa, oddych zachránili moje najväčšie zranenie v mojej amatérskej športovej kariére.

Pri každom zranení automaticky ide do hlavy, že už nikdy viac sanebudem pohybovať ako predtým. Športujem preto že to dáva význam, nie preto že utekám od niečoho, alebo sa potrebujem vybúriť. Hlava resp. myseľ je mimoriadne dôležitá. Nie len hore kopcom, pri prekovaní rekordov, ale keď niekto kričí ako sa nedá. Podstatnú úlohu spĺňa hlavne pri zraneniach.

Je ľahké povedať si, ako to nepôjde. Neuveriť takýmto myšlienkam chce riadnu dávku síl. Zranenia nespôsobujú len bolesti tela, taktiež oslabujú myseľ a život ako taký. Šport, život, rodina, práca má toho viac spoločného ako sa zdá. Ak ideme hore kopcom, prestaneme sa pohybovať podľa všetkého sa rozbehneme naspäť dole. Isť do kopca, keď sa niečo deje je však vždy náročné. Aj preto nie každý kopec zvládneme prejsť. Niekedy nás zradí telo, naša povaha, inokedy najlepší parťák, parťáčka.

Zranenia sú tu na to aby sme cítili bolesť, lepšie spoznali naše telo, vytrénovali myseľ, prekonali sa. Teda tak ich vnímam ja. Preto má šport a pohyb ako taký dôležité miesto v mojich dňoch. Spoznávam svoje limity a kam som schopný zájsť. Niekedy sa stane, že pri tom spoznávaní si buchnem koleno, lakeť, či narazím chrbát. Len to sa deje vo všetkých oblastiach, nie len v tých športových.

Radosť z cesty

9. november 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Takéto otrepané klišé je na každom rohu. Vždy sa ho snažím prehodiť na seba, aktivity. Nie vždy rozumiem, čo je radostné na šliapaní do kopca, bežať tridsať kilometrov v horách, ponárať sa do šesť stupňovej vody. Možno pocit po, keď sa to skonči a obzriem sa dozadu. Vlastne je to jediný veľký ciel, ktorý sa mi splnil. Chcel som každý deň mať pohyb. Hýbem sa. Hmotné veci nepočítam, cítim sa ako keby nič zatiaľ nemám.

Chcem napísať knihu. Námet s príbehom už pobehujú okolo mňa. Chýbajú dve – tri lekcie, zopár fotiek a môžem sa dať do práce. Vlastne k tej kniha ma priviedol Jožo. Nikdy nezabudnem, keď ma buchol po kolene s otázkou či si budeme rozprávať do vetra, alebo tak ako sa veci majú. Jedna z jeho „hodín” bola asistencia pri zemných výkopových prácach v parádnom obleku. Raz mi zobral telefón počas pracovného dňa a uniesol ma kúpať sa pod Tatry. Vtedy ma pri mnohých jeho prednáškach triafal šľak. Nie hocijaký. Jožo je človek, na ktorého nemám žiaden kontakt, nepoznám jeho priezvisko. On sa z času na čas ukáže v mojom živote, zatrasie mnou a ide tam odkiaľ prišiel.

Sedím v mojej obľúbenej cukrárni, napchávam sa veterníkom s punčákom. Ospravedlňujem sapred sebou, že som po tréningu, môžem. Rozletia sa dvere, to doslova. „Mišooo, ako to zase vyzeráš človeče.” Nestíham sa nadychovať. „Nová košeľa, topánky. Kde máš brucho? Narástli ti ramená, dobrééé.” Spamätávam sa zo šoku. Nemusím opisovať, ako som za pár sekúnd získal pozornosť návštevníkov cukrárne. Úplne bez slov. „Punčáčik, veterníček ťa stále neprešli.” Nastal smiech, ticho. Tento krát som sa už necítil trápne, ako v minulosti. Vyskočil som zo stoličky objali sme sa ako najlepší kamaráti. Priešiel Jožo.

Pri tomto človeku, som sa nikdy na nič nezmohol. Neviem, či ma náročky dusí. Jednoducho, keď sme spolu, vždy kričí, rozhadzuje rukami, pôsobí netrpezlivo, robí okolo seba neporiadok, hojda sa na stoličke. Niekedy je ticho, vtedy je to vážne. Dáva tie najhlúpejšie vtipy. Smejeme sa všetci. Aj ľudia na chodníku.

Nevidel som Joža niekoľko rokov. Viem, že vzdúchol niekam do Ameriky. Má tam menšiu firmu, sem tam niečo prednáša na škole. Ako ho poznám je v Kanade. Mám rád na veľkých ľuďoch ich veľkosť. Ako sa ukazujú na verejnosti, robia skutočnosti veľkých všetkých naokolo. Jožo je veľký človek. Narástlo mu brucho. Obmedzil cvičenia na rok, mal niečo s chrbtom. Teraz sa začína vracať do svojich cvičení. Že vraj do pól roka ma kocky. Je to možné, nikdy nerozpráva do vetra. Iba vtedy keď chce zmiasť druhú stranu.

„Užívaj si cestu.” začal nenapadne pokračovať v rozhovore. Tento krát s príjemným tónom v hlase s úsmevom. Pozeral sa na mňa ako na mladšieho brata. Nikdy mi nedal pocítiť, že on je veľký šéf, lektor a ja škôlkar. „Všímaj si čo vidíš na druhých ľuďoch. Toto si pred tým nevidel.” Nastalo ticho.

„Nezabúdaj, to čo vidíš na druhých. Máš v sebe.” „Páči sa mi tvoja zmena, pokrok. Chválim ťa, že si to dal sám od seba. Nebola za tým žena, ego, či pomsta.” Dojedal som punčák s naozaj víťazným pocitom. Rozhovory s Jožom vždy viedli k niečomu, neboli len tak. Nedostal som len dobrý pocit z vyrozprávania. Rozdával vždy emóciu so zážitkom. On ľudí vie neskutočne poblázniť. Vraví, že každý z nás ma v sebe majstra, len nie všetci na to aj prídeme. Niekto potrebuje klin a karbobrúsku na dolovanie. Ďalší jemne posunúť.

„Zabudni na materiálne veci v tejto chvíli. Áno, chceš teraz nové auto, bicykel, bežky, chatu, veľké tréningové ihrisko, vlastnú cukráreň. Chápem. Aj ja chcem. Možno dosiahneš všetko, polovicu a možno nič. No musíš isť ďalej, preto trénuješ. Ak zastaneš, zomrieš. Jasné prídu zranenia, sklamania, podrazy, náhodné okolnosti. To patrí k tomu. Vždy sme sa o tom bavili. Nezáviď, vyzdvihuj. Tvoja príležitosť príde a keď nie, aspoň si skúsil.” Všetky slová sú moje, myšlienky nie. Nedokážem Jožové slová zopakovať. Ak číta články. Určite sa smeje, ako som to zas po svojom pochopil.

„Ak chceš nádhernú vinicu musíš sa starať. Pravidelne rezať vinič, hnojiť pôdu. Ošetrovať. Všetko podľa najpresnejších parametrov, aby bola úroda čo najlepšia. Vedel si, že sú odrody, ktorým sa redukuje aj časť úrody pred dozrievaním? Niektoré strapce sa odstrihnú, iné sa ponechajú. Platí, že na viniči sa necháva vždy počet strapcov, ktoré sú listy schopné zásobovať. Takéto strapce majú následne vyššiu kvalitu.” Sem tam sa niečo ku mne dostane. Mám rád dobré kvalitné vína. Samozrejme, menšie porcie. Viac neznesiem. Pozdravujem kamarátov somelierov.

„Všimni si vinič, ktorý rastie na divoko, alebo s menšou starostlivosťou. Všímaš ten rozdiel?” Musel som listovať v hlave obrázky viniča. Mal pravdu, našiel som rozdiel. „U ľudí hľadajme podobne súvislosti.” Nikdy som sa na to takto nepozeral. Ide o teórie, ktoré majú dačo do seba. Samozrejme nie vždy aj platia. Hľadajme spojitosti.

„Dostaneš ranu. Aby si získal skúsenosť, poznanie, zobudil sa. Na všetko prídeš. Vlastne vieš toho viac ako si myslíš. Prosím ta buď tu. To čo sa stalo pred tým ťa posunulo. To čo sa stane zajtra, ťa určíte ovplyvni. Nezabudni nič nie je stále. Všetko sa pohybuje nelipni na skúsenostiach z minulosti. Rešpektuj ich,buď otvorený zmene. Často sa stáva že tie najmenšie zmeny, majú najväčší vplyv na naše životy. Užívaj si cestu, aj keď je to klišé “

Jožové monológy ma fascinujú. Snažím sa zapamätať čo najviac. Poukladať myšlienky, nápady, emócie. Je radosť vnímať človeka, ktorý vie. „Sleduj energiu kam tečie. Mnoho okolo teba nepotrebuje tvoju pozornosť. Taktiež nemusíš mať prehľad o všetkom. Jednoduchosť je odpoveď na všetko a menej je viac. Toto si pamätaj. Sú to staré pravdy našich predkov. Aj keď sa hovorí, ťažko, je ľahko žiť.”

„Tvojou úlohou nie je zničiť sa v práci, vo vzťahu, na tréningu. Sme tak ľahko nahraditeľní. Tvojou úlohou je pochopiť tento moment, chvíľu a pokračovať krok za krokom. Lebo to je všetko čo máš. Užívaj si cestu, aj keď ideš do kopca a leje z teba pot.”

Rozhovory s Jožom boli zvyčajne jednoduché. Mnoho krát opakoval čo som sa dozvedel v knihách, alebo niekde vonku, či na jeho lekciách. Opakovanie a pripomínanie je matka múdrosti. No ak moja reakcia bola ja viem. Danej myšlienke sa nevenoval. Vrátil sa k nej až vtedy, keď som otvoril myseľ. „ užívaj si cestu, je to viac ako si myslíš. To neznamená, že sa máš flákať. Jediné čo máme, je táto chvíľa. Preto si užívaj cestu, vždy dostaneš nové skúsenosti, poznatky. Spoznáš seba a vlastné reakcie. Otvor myseľ, všímaj si príležitosti, všetko skúšať nemusíš, hľadaj možnosti. Keď to bude najviac bolieť, skoč, tlač.”

Z ničoho nič vstal. „Platím.” Podal mi ruku, usmial sa a opäť vo dverách kričí. „Ja si ťa nájdem, punčáčik môj.“ Opäť pozornosť celého podniku na mne. Smiali sme sa všetci. Hneď potom ostalo ticho. Myslím, že aj hudba prestala hrať. Niečo bolo inak ako predtým. Rozleteli sa opäť dvere. „Michal, ten cieľ som vedel, že dáš. To ostatne je súčasť. Dokonca možno nie tvoja. Si bližšie ako včera, no ďalej ako zajtra. Prosím, užívaj si cestu. Keď len jeden cieľ z tých všetkých dosiahneš. Oplatí sa to. Možno máš na viac ako si myslíš.”

„Čo keď to je celé inak mladý muž.” Ozvala sa životom skúsená pani. „Každý to máme inak, no na konci rovnako.“ S lišiackym úsmevom Jožo mizne v dave. Ja v jeho myšlienkach. Myslím, že už písem knihu. Ďakujem za pripomenutie myšlienok. Nabudúce si ich radšej nahrám a napíšem autenticky prepis rozhovoru.

Bez tých tréningov

2. november 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Vedci zistili, že mozog je nastavený tak aby nás ochránil pri väčších záťažiach. Takže ako náhle ide do tuhého, hlava zvyčajne prepne do režimu ochrana. My sa dostaneme do role nedám to, nerob to, neblúzni, na čo to je dobre. Mozog chce telo ako keby ochrániť pred záťažou, ktorá sa práve deje. Za seba môžem povedať, najčastejšie takéto stavy zazívam pri tréningoch, keď si dávam poriadne do tela. „Šetri sa, do cieľa ešte ďaleko.”

Mame dve bolesti. Prvá z toho, že ideme hore kopcom. Druhá, že sme tam nešli. Teda za predpokladu ak chceme vidieť parádny výhľad. Zvyčajne lanovka, vrtuľník majú voľno. Tieto bolesti nás poháňajú cestou života. Ruku na srdce, nie po každej príležitosti je pre nás možné vyštartovať. Takže stane a dosť často, že neuvidíme každý výhľad z pomysleného kopca.

Čím viac fyzicky trénujem, tým viac sa ku mne dostavajú vedomosti, ktoré sú dôležitejšie ako som si myslel v začiatkoch. Mnoho trénerov, či sa bavíme o živote, športe vraví o dôležitosti mysli. Môže nás brzdiť, alebo poháňať. Častokrát najlepšie výsledky dosahujem, keď sa cítim uvoľnený, v pohode, bez tlakov. Naopak, ak nie sto percent fit, premôžem sa, len rekordy nelámem, vtedy sa zúčastňujem. Samozrejme, ak sa správne vyburcujem tak viem podať nepredstaviteľné nasadenie. Vtedy nezáleží, či fúka vietor alebo svieti slnko. Lenže to nie je vždy.

Sú dni, keď sa cítime šťastne, nejako prežijem a ďalej to už nejde. Najideálnejšie rozloženie by malo mať z každého po tretine. Ak to je viac, niečo tu hrozí. Následky môžu byť v skutku desivé. Čím viac sme pod tlakom, v negatívnych náladách hrozí nám vyhorenie, choroby, úrazy a kto vie čo ešte. Veľa dobrých a šťastných pocitov taktiež škodí.

Keď som začínal s behom už vážnejšie, mal som obavy o počasie, hlavne o dážď. Nemohol som si zvyknúť byť špinavý a mokrý. Len taká maličkosť, skúsme si tipnúť, koľko dní v roku prší, je blato a koľko je tých ostatných. Do teraz bolo viacej tých čo blato nebolo. Taktiež sú dni, keď prší, ale neprší. Tu si dosadíme svoje vlastné životné pravdy, presvedčenia, skúsenosti. Je ich určite mnoho.

Mám rád pocit šťastia, premáham sa v obdobiach v ktorých sa mi nechce. Hľadám význam dní, keď sa mi už nedá. Nie vždy rozumiem, čo sa deje. V športe vieme zmerať tlak, tepy, výkon, čas. V živote taktiež vieme merať určité oblasti. Napr. koľko kalórii sme zjedli a či si ešte môžeme dať punčák ako dezert. Lenže, nevieme zmerať ako sa cítime, čo cítime. Nevieme, či to čo cítime je aj skutočnosť.

Vždy si predstavujem moje tréningy, to čo robím, rozhodovania s pocitom skočenia z vysokej veže do hlbokého bazéna. Ten pocit pádu je čudný, vynáranie na hladinu ešte čudnejšie. Čim dlhšie stojím hore, pozerám dole, tým sú pocity nepríjemnejšie. Pocit strachu naberá na obrátkach. Kto ma brzdí pred skokom? Som to ja? Pocit? Myseľ? Nahováram si vymyslené scenáre, ktoré sa nestanú? Uberám sa o čas? Je to bezpečné?

Vždy mám rešpekt, či vystupujem na pódiu, či idem na prvú schôdzku, nastupujem na nepoznané tréningové okruhy. Čím viac o nich premýšľam, vždy sa cítim len horšie. Je v poriadku mať rešpekt, strach a napriek tomu niečo s tým spraviť. Tak isto vzdať sa.

Naša myseľ je obrovský sluha, ešte väčší nepriateľ. Dokáže nám prekonať najväčšie prekážky, ale aj nečakane potopiť. Pohyb, disciplína, šport, vzdelávanie nám pomôžu myseľ trénovať. Vlastne až po čase zistíme, kam sme zašli. Čo sme si dovolili, alebo stratili. Myseľ má kľúčové miesto nech robíme čokoľvek. Budú dni keď sa porazíme, tých bude naozaj veľa. No prídu aj také, keď vyhráme. Bez tých tréningov to pôjde ťažko, vôbec nemyslím, len tie bežecké.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter