Šport

Zima 24/25

6. marec 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Čím viac náročnejších podmienok je, tým viac človek chce posúvať svoje limity. V horskej cyklistike máme náročné jazdy do kopcov, rýchle zjazdy, desiatky kilometrov dlhé preteky, tréningy. Tie vždy vedia dať zabrať aj skúsenejším. Som v podstate na začiatku.

Zimná sezóna 24/25 bola pre mňa prvá ozajstná zimná sezóna v horách na bicykli. Čakalo na mňa mnoho nových nepoznaných situácií, ktoré som pred tým nezažil. Bolo to úplne iné jazdenie ako v hlavnej časti sezóny. Takmer všetko bolo pre mňa nové.

Po nádhernej jeseni prišlo obdobie blata, no trvalo veľmi krátko. V lese začalo rýchlo mrznúť. Prišiel aj prvý sneh. Všetko šlo rýchlo. Obul som zimné návleky, rukavice, zrazu sa ocitávam na Mišovom Vrchu na tribečsku. Na stromoch je asi trojcentimetrová námraza. Fúka nie moc príjemný vietor. Malú časť úseku aj tlačím. Kamene sa šmýkajú, okolo je hustá hmla, chlad ide pod kožu. Hovorím si, prišla zima. Už to bude od teraz len chladnejšie.

Hneď po prvej takejto chladnej skúsenosti prichádzajú ďalšie zimne rukavice. Tretry zatepľujem alobalom, ponožkou. Pridávam ďalšie spodne vrstvy oblečenia. Do výbavy pribudla termoska na čaj. Výjazdy sa skracujú pod sto kilometrov.

Príprava na výjazd trvala približne hodinu. Bagety, čaj, tyčinky, obliecť sa. Všetko poriadne poobzerať, uistiť sa, že mam zo sebou povinnú výbavu, nabité svetlá, prilbu.

Náročnejšie boli začiatky výjazdu, chlad hneď prenikal. Chvíľku trvalo pokiaľ som sa zahrial. Veľa oblečenia nie je moc dobré mať na sebe, rýchlo sa prepotím a prechladnutie je isté. Dôležité bolo vsadiť na správne kúsky, dobre sa navrstviť a skúšať ktoré oblečenie spolupracuje s ktorým v akých podmienkach.

Telo funguje odlišne ako v hlavnej sezóne. Tak isto myseľ. Stačí jedno dve nesprávne doplnenie energie, tekutín a zrazu prichádza únava, nechuť, chlad, trápenie, robenie chýb. V zime telo spotrebuje veľké množstvo tekutín a jedla ak má poskytovať výkony v náročnejších podmienkach. Taktiež ešte vyrábať teplo.

Ak je v lese sneh, lad tak nejazdím na miesta, ktoré nepoznám. Netuším čo ma tam čaká. Nevymýšľam zbytočne. Nebláznim sa v teréne. Spomaľovanie tempa, opatrnejšie jazdenie, nikam sa neponáhľam. Vyhýbam sa dlhým chladným zjazdom, prepoteniu. Čierny lad, skrytý lad pod snehom, listami, prekážky pod snehom, šmykľavé kamene to sú nebezpečenstvá, ktoré si na prvý pohľad nemusím všimnúť.

Prašan je neskutočná zábava. Zimná inverzia, zamrznute stromy a modrá obloha je odmena za chlad. Čaj je často záchrana. Zasnežený les ma svoje čaro, zákutia ktoré pôsobia ako balzam na dušu a myseľ. Vždy od určitej nadmorskej výšky sa mení počasie. Zvyčajne je chladnejšie, začína sneh, ľad. Netreba zabúdať, ani na pocitovo prijemné chladné dni. Hlavne po snežení tam hore.

V horách nikdy nie som sám. Na snehu je vidno vychodené diaľnice kadiaľ sa pohybuje divoká zver. Raz som videl stopy medvedice a raz medveďa. V oboch prípadoch našťastie pár dni staré. Taktiež sú v lese ľudia. Turisti, lesníci, ale aj cyklisti. Hory majú svoje čaro lákajú nás v každom období.

Chladné mesiace v hore preveria každého športovca. Na druhej strane náročné podmienky nie sú pre každého. Ak by som mal začal ešte raz s horskou cyklistikou, tak určite nie v zime. Je super vedieť ovládať bicykel, mať aspoň nejakú kondičku, vedieť opraviť základné poruchy, poznať terén, svoje telo nástrahy obdobia. Netreba však zabúdať na ďalšie zimné športy. U mňa je to hlavne bežkovanie, lenže snehové podmienky ma moc neoslovili. Vlastne aj preto som zvolil pokračovanie sezóny na bicykli.

Čím viac som jazdil v zime tým viac ma to bavilo. Nezabudnem na troj kilometrovú zvážnicu pod nádherným prašanom. Prvý som v nej robil stopu. Stúpania na Veľký Inovec, dvadsiateho piateho decembra v dvadsať centimetrových závejoch. Zasnežené zákutia na Medveďom vrchu. Prvý výjazd k Partizánskej chate pod Vtáčnikom so snehom. Nádherne inverzie.

Napriek mojím minimálnym skúsenostiam, som mal len dva pády. Salto a kotrmelec. V oboch prípadoch v nulovej rýchlosti. Trochu som oškrel kolená, zasmial som sa a šlo sa ďalej. Jasné, že hrozilo o mnoho viac, ale nejako som ich ustál.

Zima v horách a ešte so snehom je krásna odmena za celou sezónou. Dôležité je neprestať sa pohybovať, spomaliť. Užívať si chvíle v lese, dobre sa obliecť, neprepaľovať svoju silu. A mať radosť, že jednoducho môžeme.

Idem aj ja

27. február 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Nie vždy sa mi chce. Vlastne často sa mi viac nechce ako chce. Hľadám si zámienku pre ktorú, by som sa sám pred sebou ospravedlnil. Ležať na posteli, alebo v pohodlnom kresle je lepšie. A ak nepôjdem nič sa nestane.

Sú dni keď to jednoducho nejde. Môžem robiť čo chcem. Potom sú dni, keď sa cítim tak, že nemám šance, no nejako to dám. Netreba ani zabúdať na dni, keď svieti slnko, je prijemne, vtedy je radosť pobehovať svetom.

Veľká väčšina mojich tréningov nemá ideálne podmienky. Najviac bolesti som pocítil v tejto zime 24/25. Začal som moje trénovanie brať vážnejšie. Takže sa jazdilo celkom dosť. V horách bolo o dosť chladno ako tu dole. Hlavne pocitová teplota bola často nie moc prijemná. Zjazdy sa jazdili pomalšie. Nie len pre zľadovatené cesty, ale aj pre chlad, ktorý šiel pod kožu. Mám mimoriadne citlivé prsty na rukách aj nohách. Nosil som na sebe troje rukavice, dvoje hrubé ponožky, zimne návleky. Rozmrazovanie niekedy trvalo aj do druhého dňa.

Ako som začal na úvod, nie vždy sa mi chce isť von. Či mám chuť podávať obdivuhodné výkony. Ak sa pozerám spätne, tak viac sa mi nechcelo ako chcelo. Lenže jedno je pocit, druhé je vôľa, plán, motivácia, cieľ. Môžem povedať, že jedno nefunguje bez druhého u mňa. Jasné, musím mať silu, byť oddýchnutý, technika funkčná. Mať zo sebou dobré jedlo, na doplnenie energie, zdravie. Ešte keď je parádne počasie, to je skvelý bonus.

Prvé vždy sledujem počasie. Podľa predpovedí, následne plánujem na cely týždeň tréningy. Ak prší, tak nejdem na bicykel. Sem tam sa stane, že zmoknem, ale to už patrí k tomu. Nemám rád vietor, berie radosť. Vietor je neskutočný protivník. Často sa chcem počas veterných tréningov vzdať. Hlavne ak som na bicykli na cestách. V lese sa to dá vydržať.

Cieľ sezóny, mesiaca, týždňa, obdobia ma obrovský vplyv na mňa. Pamätám si na obdobia, keď som sa len tak vozil, k ničomu to neviedlo. Teraz je fajn vedieť čo chcem dosiahnuť za celú sezónu. Samozrejme, je dôležité mat aj šťastie na počasie, na zdravie, aby všetko fungovalo ako malo. K tomu rozdeliť celosezónny cieľ na menšie. Najlepšie týždňové.

Ak mám prehľad o počasí, cieľoch, prichádza na rád plán. Cestný, horský bicykel, posilňovňa, beh, plávanie, preteky, výjazd s kamošmi, nečakané pozvánky. Som zanietenec, nie profesionál. Takže počítam s tým, že nie každý plán sa podarí splniť. Ak ho mám je väčšia šanca, na uskutočnenie tréningu. Nie každá predpoveď počasia výjde na sto percent, s tým treba taktiež počítať. Tak isto, môže prísť prechladnutie, zranenie, únava, či niečo iné.

Oddych má svoje dôležité miesto. Je veľmi veľmi dôležitý. Vyfúknutie, nadýchnutie, regenerácia. Nemá to nič spoločné s lenivosťou. Telo, ale aj myseľ po tréningoch potrebujú uvoľnenie. Niekto síce dokáže zniesť viac záťaže ako druhý, ale prestávku si dávame všetci. Možnosť ako tráviť voľne chvíle sú neobmedzené. No ak mam ťažký tréningový týždeň, tak po ňom asi moc za kamión dreva nenaštiepam. To platí aj opačne.

Strava. Je veľa ľudí čo dnes radia ako sa stravovať. Veľa kombinácií je správnych, dávam pozor, kedy, ako a čo jesť. Správna strava sa rovná mať silu na ďalší deň. Alkohol a fajčenie nemá u mňa priestor. Výrazne spomaľujú regeneráciu, liečenie zranení a výkon.

Mám rad pohyb, hory, bicykel bežky, posilňovňu, plávanie. Hľadám spôsob ako vykonávať aktivity a nezničiť sa pri nich. Dostávam veľa inšpirácie, motivácie od druhých ľudí. Hlavne od tých ktorých nepoznám. Potom je tu aj vlastná motivácia. Je to niečo čo ma poháňa. Síce mení sa časom, ale stále tu je. V prvom rade by to mala byť zábava. Zlepšovanie, naháňanie čísiel, je u mňa až na ďalšom mieste.

Tieto slová sú o mne. Verím, že každý z nás má odlišné motívy. To čo nás spája je radosť z aktivít, športu, pohybu, spoznávania seba, miest, alebo aj ďalších podobných ako som ja. Nie každý chce jazdiť cez zimu v horách na bicykli, či o siedmej ráno tráviť hodinu dvíhaním činiek.

Z času na čas aj ja potrebujem niekoho kto ma inšpiruje k ďalším výkonom. Snažím sa mať okolo seba ľudí, čo majú podobné zaujmi ako ja. Pomáhajú mi sociálne siete, preteky, spoločné tréningy, náhodne stretnutia. Na konci dňa zvyčajne zisťujem, že ten pocit lenivosti opäť raz klamal. Pretože hýbať sa v rámci svojich možností je parádne.

Jeden tréning

19. február 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

V utorok večer si pozerám moje videa z pred niekoľkých rokov. Oslovilo ma jedno jesenné, v ktorom si všímam krajiny, výhľady, okolie. Hovorím si, v tomto období som nerobil žiaden šport. Jediný môj pohyb bol venčenie psa po okolí. Ani som len netušil, že nejaký šport znova začnem robiť.

Teraz v stredu sa pozerám na tréningový plán, čísla, jedálniček, Čo treba robiť, jesť, plánujem ďalšie tréningy. Ako bude oddych, regenerácia, počasie. Čo som kde opäť pokašlal.

Minulo víkendové jazdy boli dosť náročné. Slnko sa síce v sobotu ukázalo, v nedeľu moc nie. Oba dni bolo chladné. Prvý bol o náročnejších stúpaniach, druhý na chlad. Snažil som sa moc neblázniť sa na dlhších zjazdoch. V zime to naozaj boli hlavne prsty na rukách a nohách. Taktiež v chlade prichádza únava o čo si skôr.

Cítil som sa dosť vyčerpane. V pondelok som si zobral voľno, v utorok ľahká posilňovňa. Zrušil som poobedný tréning na bicykli. Jedol som tak ako keby mám tréningy, možno aj o trochu viac. Žiadne navyše sladkosti, tyčinky. Ale bežne jedlo, ktoré doplňuje energiu. Pomáha urýchľovať regeneráciu.

Ako správny začiatočník, je treba vedieť povedať kedy si treba zobrať na par dni voľno, oddych. Je úplne v poriadku vydýchať sa. Jednoducho sú dni, keď ani len netuším kde sa vo mne berie sila. Potom sú tu také, keď to jednoducho nejde. Vyfúknuť si je tak isto dôležité, ako náročný tréning. Samozrejme, vedieť si povedať dnes nie, nebude vôbec ľahké. Pokiaľ človek má už rozbehnuté veci. Na začiatku, to je skôr vedieť si povedať dnes áno.

Za mňa môžem povedať, že nemá zmysel tlačiť na pílu v tomto chladnom období. Na druhej strane je super že mam parádne tréningy, častokrát dvojfázové. Doteraz som takto systematicky netrénoval. Len som dupal, posilňovňa a šiel som nejako na pocity. Čo bolo možno aj fajn. Ak sa chcem zlepšovať, alebo mať len radosť že dokážem zdolať kopec o čo si rýchlejšie, bez veľkého zadýchania. Je fajn si pripraviť nejaký plán pohybu.

Som amatér a robím šport preto že mi prináša radosť. Spoznávam nové miesta, ľudí a tak isto aj seba. Oddych, regenerácia nie sú hanba. Majú svoje opodstatnenie. Prehnané tlačenie na výkon, môže privodiť zbytočné zranenie, či prechladnutie. To naruší tréningové plány o mnoho viac ako pár dni voľna. Netreba zabúdať ani na stravu dopĺňanie energie, vitamíny, doplnky stravy.

Taká maličkosť nie každý z náš ma jazdiť týždenne 300 km na bicykli, alebo behať 80 km, či tráviť desiatky hodín v posilňovni. To sa od nikoho v mojim okolí nevyžaduje. Ale je fajn dačo robiť pre svoje telo v rámci svojich možností. Čas mame všetci. Len čo nás rozdeľuje je premôcť sa, či chcieť sa nájsť na seba par hodín týždenne. Nie však len na vynechanie tréningu, ale aj niečo pre seba urobiť.

Nebudem stíhať

12. február 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

To, že som na šport, je cítiť z mojich príspevkov na blogu. Pohyb je fajn. Veď nejaký ten piatok je súčasť mojich dní. Skúšal som viacero športov. Niektoré ma oslovili viac, iné menej. Majú mnoho spoločného. Ono ak človek investuje trochu času, dokáže sa za krátky čas dostať ku celkom fajn kondícií. Ak to je myslené vážnejšie, tak výsledky na seba nenechajú dlho čakať.

V športe je rivalita bežná. Mal som šťastie zúčastniť sa troch amatérskych pretekoch na horskom bicykli. Zažil som podporu, nadávky, lakte, ale aj úsmevy, potlesk a pokrik od publika. Podľa mňa k pretekaniu patrí, je to súčasť atmosféry, napätia, zábavy.

Ak jazdím na tréningoch niekedy sa stane, že sa nechám uniesť, Jazdím rýchlejšie, alebo dlhšiu vzdialenosť, viac kopcov, opakujem navyše cviky v posilňovni. Prvé jazdy si nevšímal nikto poriadne. Bol som všetkým na smiech. Po prvej celej sezóne, keď už prišli aj lepšie čísla už to bolo o čo si iné. Začal som spoznávať nových ľudí s podobnými záujmami. Prvé spoločné výjazdy. Mnohé sa aj neuskutočnili.

Ty si už ďaleko, kto ti bude stíhať. Bola častokrát odpoveď, keď som niekoho volal von. Som síce zelenáč, ale pre tých čo začínali včera, alebo jazdia rekreačne moc tak nepôsobím.

Jedna z chýb, ktorú som robil na začiatku, všetky tréningy som dupal. Chcel isť čo najrýchlejšie, čo najviac postíhať prejsť, odmakať. Sem tam, keď sa niekto ku mne pridal, mal som chuť tomu druhému naložiť. Bola to hra ega, dokazovanie si mojich síl, rýchlosti a vytrvalosti. Lenže stalo ma to celú partiu. Dostal som košom a mnoho parťákov už so mnou nechce jazdiť, trénovať. Čo bolo pochopiteľné.

Čim viac vládzem, tým sa inak pozerám na šport. Ak niekto začína, a ja mam to šťastie ho sprevádzať. Snažím sa jazdiť tak aby ten druhy mal okrem bolestí celého tela, hladu aj pocit že je to fajn. Pri tom stačí, keď nastavím tempo aby zelenáč stíhal za mnou. Moja výhoda je, že viem aké tempo a ako rozložiť silu na danej trase. Veď aj tak ich zvyčajne plánujem ja.

Dnes už viem čo sa patrí. Radosť je na prvom mieste. Machrovanie počká. Možno som ďalej ako mnoho ľudí z môjho okolia. No nie tak ďaleko aby som pochopil čaro športu, pohybu, podpory. Pohybovať sa je vždy lepšie ako sedieť doma na gauči a pozerať televízor.

Nie som najlepší. Mám veľmi ďaleko výkonmi od najlepších. Čo ma možno približuje je vôľa isť na tréning aj keď sa mi nechce, alebo nie sú najlepšie podmienky. Nie každý ma pevnú vôľu, alebo chce zdolať Sitno v rekordnom čase.

Takže ak ma niekto chce obdivovať. Tak len za to že prídem do fitka, alebo sadám na bicykel v dňoch keď sa mi nechce, necítim sa na to, alebo podmienky nie sú najvhodnejšie, nestíham. Ten zvyšok okolo je nepodstatný.

Šport ma učí, že nie je treba sa porovnávať. Každý z nás chce niečo odlišné dosiahnuť. Taktiež netreba zabúdať na riziká zranení. Šport na amatérskej úrovni, teda pohyb ma prinášať v prvom rade radosť. Ak s niekým súťažím, tak som to ja z minulej sezóny.

Je nad slnko jasné, že budeme cítiť aj bolesť, zúfalstvo, chuť skončiť, nechuť. Prídu otázky, či to stojí za to. Nech to bude akékoľvek, nikdy neodraďme niekoho, kto práve začína, alebo je rekreant.

Šport na mojej úrovni je koníček. Je to taká bokovka, o ktorej točím celé dni. Dostávam sa do nových kruhov ľudí, ktorých taktiež zaujímajú podobné témy. Ak som sa za ten krátky čas niečomu priučil, tak to je že podpora má obrovskú silu a ego treba nechať niekde v úzadí. Ten zvyšok bude zábava.

Návrat k behu

29. január 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Koniec roka 2024 bol pre mňa neskutočné náročný. Dal som si do hlavy zajazdiť 14.000 kilometrov na bicykli a tak posledné dva týždne sa poradne drelo. Počasia našťastie prialo. Ale chlad bol miestami náročný. Mrzli mi ruky, nohy, ťažko som rozprával. Dával som si pozor aby sa energia počas jazdy dopĺňala pravidelne. Po jazdách nejaký čas trvalo, aby som sa rozmrazil. Celé to stalo kopu síl a mnoho porcií jedla.

Už v priebehu decembra som si povedal, že doplním tréningy o beh. Aspoň raz do týždňa skúsim niečo zabehnúť. Hlavne v dňoch keď bude fúkať vietor, pršať. Nápad sa mi zdal celkom fajn. Už na jeseň prišla ku mne informácia, že najlepší cyklisti taktiež behajú. Najťažšie bolo začať.

Oblečenie na beh je prakticky nenáročné, Stačí jedno tričko a bunda, návleky na nohy, nohavice, a rukavice, nákrčník a čiapka. Okrem nohavíc, je zvyšok z bicykla. Trocha zimy znesiem a tiež aspoň sa nedopotím. Topánky som mal ešte z obdobia keď som pravidelne behával. Sú už trochu zničené, ale na to čo ja chcem od nich stačia.

Zmysel behu je zabehnúť určitý objem vzdialenosť, bez toho aby ma porazilo, či niečo bolelo. Takže žiadne 30 kilometrové poľné behy, či naháňačky v Štiavnických kopcoch.

S behom som skončil pre bolesti kolien. Bral som kĺbovú výživu, špeciálne formy kolagénu na chrupavky, sem tam som aj zbehol k doktorom. V tom období prišli bežky, najskôr zimne, potom kolieskové a neskôr bicykel. Bolesť kolien jednoducho zmizla.

Zabehnúť par kilometre s úsmevom na tvári je paráda. Beh že vraj prospieva chrbtici a lepšie sa ukážu na bruchu kocky. To boli ďalšie časti skladačky, vďaka ktorým som si pred koncom roku 24 znova obul bežecké tenisky.

Prvý kilometer bol náročný, asi ma aj porazilo. Chcel som dakoho zavolať aby prišli po mňa. Všetko ma bolelo, štípala, pichalo. Dýchal som ako tak v pohode. Lenže nejako som to nevzdal a dobehol som prvých šesť kilometrov po niekoľko ročnej prestávke. Bolo to úplne iné ako bicyklovanie.

V januári som začal už pravidelnejšie behávať. Dva krát, ale boli aj tri krát do týždňa. Počasie moc bicyklu neprialo. Voda pri behu nie je až taká nepríjemná ako na bicykli. Chlad taktiež. K tomu na cestách sa tvorila poľadovica. Stále viac a viac maličkostí hovorilo pre beh.

Ako správny bežec som osvetlený, k tomu mam aj reflexné pásky na sebe, takže je ma vidieť z diaľky. Hlava je nastavená správne, žiadne naháňačky, dokazovania si niečoho. Jednoducho doplnok k tréningom. Samozrejme z času na čas sa pôjde rýchlejšie inokedy pomalšie.

V tomto období po niekoľkých behoch ma začali bolieť obe kolená. Žiadna panika, na pár dni si zoberiem prestávku. Na ďalší týždeň sa opäť vrátim. K tej bolesti toľko, že často v týždni mávam dvojfázové tréningy, k tomu aj bicykel. Z času na čas je záťaž náročnejšia a sem tam sa stane, že nejaká časť tela pobolieva.

Chcem sa cítiť fit, verím že beh mi pomôže. Som zvedavý kam ma počas roka zavedie. Ako sa mi podarí zlepšiť kondícia. O koľko jedla viac zjem. Či to bude bolieť, alebo to všetko bude len slepá ulička. Dám vedieť.

Pol milióna kalórií

23. január 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Nasledujúci článok som začal písať niekedy na jeseň, po dosiahnutí dvanástich tisíc kilometroch. Bol som na sto percent presvedčený, že už viac sa mi nepodarí jazdiť. V tom období prišli chladnejšie podmienky, sychravejšie a daždivé dni. Takže slnko už v mojej mysli, ani v predpovediach nebolo. Pomýlil som sa o dvetisíc kilometrov.

Mám veľkú radosť zo sezóny 2024. Skoro sa nezačala, bolela, zastavila na krátko, súťažila sa. Moja druhá celá sezóna na bicykli. Bola to jazda ako na húsenkovej dráhe. Teší ma že mám okolo seba ľudí, čo mi úprimné fandia, podporujú, ukecávajú na prekonanie náročnejších prekážok. Je dôležité povedať, že bez nich by to išlo o dosť ťažšie, možno ani nešlo. Ďakujem Vám, veď vy viete.

Bicykel som si obľúbil. Páči sa mi myšlienka, ako za pomerne krátky čas môžem vidieť kus sveta. Ono na začiatku som chcel bicykel vrátiť, prvé jazdy ma vôbec neobláznili. Nejaký čas trvalo pokiaľ som sa naplno ponoril do dvoj kolesového sveta. Nakoľko som jazdil na bežkách (na snehu, ale aj kolieskových) a tie ma oslovili omnoho viac. Na nich sa mi páči, že si zamaká cele telo. Len škoda, že tu na okolí nemáme širokú hrádzu ako pri Dunaji. Tiež parádne podmienky v horách niekde za rohom.

Prvý rok na bicykli sa jazdilo od septembra do decembra. Prešiel som približne 2.000 kilometrov. Prvá cela sezóna sa podarila odjazdiť celá. Tá bola už lepšia 14.000 kilometrov Druha cela sezóna sa tiež takmer podarila odjazdiť cela. Okrem začiatku kde sa jazdilo menej pre pokazený stroj. Ešte prišla v cez leto vynútená prestávka. Keď som padol v hore niekde nad Novou Baňou. Bol to nepríjemný zážitok. Doteraz si dávam dokopy rameno.

Na začiatku roka sú plány odvážnejšie. Po vydarenom predchádzajúcom roku. Som chcel prekonať hranicu dvadsať tisíc odjazdených kilometrov a dvestotisíc výškových metrov. Hneď v úvode roka bola jasné, že ciel bol nastavený vysoko. Tým, že som začiatočník, neviem toho veľa o tréningoch. Netuším ako poriadne zvládnuť stravu, regeneráciu, striedanie záťaže na výjazdoch a ich dĺžku. Samozrejme sú tu ešte technické stránky. O bicykle sa treba starať a sem tam sa pokazí niečo. Treba rýchlo servis, náhradne diely po svete zaháňať, alebo komplet celý bicykel.

Sezóna dvadsať štyri bola azda najťažšia. No musím aj prehlásiť aj do teraz najkrajšia. Začala neskutočne pomaly. Na jar som presedlal z gravelu na horský. Doklepol ma kamoš, ktorý ukázal ako sa jazdí v hore. Bola to veľmi dobrá myšlienka. Podarilo sa mi dať dokopy aj niekoľko výjazdov v skupine, ktoré som organizoval u nás. Napriek diviačiemu moru a uzávere polovice hory sa nám podarilo jazdiť v lese, kde obmedzenia neboli. Prišla prvé zdolanie 3.000 výškových metrov na jednom výjazde. Dva krát sa mi podarilo zdolať 200 kilometrov v jednom výjazde na horskom bicykli. V auguste prišli prvé preteky v Topoľčiankach na strednej maratónske trase v hore. O par týždňov dva cele maratóny, v Rači a v Stupave. Rača sa mi páčila veľmi. Stupave som zablúdil a najazdil o niekoľko kilometrov na viac. Tu som zažil silnú skúšku, či pokračovať, alebo zdať sa. Prekonal som svoje najlepšie časy na úsekoch, na ktorých trénujem. Podarilo sa mi dačo jazdiť aj na ceste. Samozrejme to všetko bolo o bolesti, nekonečnom hlade, únave, teple, daždi, chlade, kŕčom, strachu, napätiu, zúfalosti, ale aj radosti, nadšenia.

Koncom roka sa mi podarilo dorovnať čísla z predchádzajúcej sezóny. Ľudia okolo mňa ma podporili. Počasie bolo tiež za. Vianoce som trávil na bicykli. Som veľmi rád za dosiahnutie týchto nádherných čísiel. Na jar keď som počítal vzdialenosti, upravoval tréningový plán ani som nedúfal, že sa niečo takéto podarí.

Taktiež je dôležité poznamenať, že tieto všetky naháňačky nie sú len o číslach. Tie sú dôležité, aby som vedel naplánovať výjazd, trasu, tempo, čas, jedlo, záťaž. Mám radosť keď môžem jazdiť tam vonku, napĺňa ma to. V prvom rade je to koníček, ktorý ma oslovil.

Tam vonku je mnoho krásnych miest, kilometrov, stúpaní, výhľadov, zjazdov. Je ich dosť pre každého. No však z gauča ich objavím len ťažko. Kopce, ktoré som od detstva videl na horizonte sa dnes stavajú mojou súčasťou. Lákam k nim ďalších. Písem o nich, fotím ich ale aj sem tam natočím krátke video. V každom ročnom období majú svoje čaro. Každým kilometrom objavím vždy nový pohľad, miesto ktoré som si pred tým nevšimol.

Keď bolo chladno mnoho ľudí z okolia ma odhovárali, že je ešte chladno na jazdenie. Keď zas teplo tak, že je moc teplo na jazdenie. Teraz je opäť zima, tak už nech nejazdím lebo je zima. Najlepší čas na tréning je pár krát do roka a to je na jar a na jeseň, keď je prijemne. Lenže ideálnych tréningov bolo málo. Vždy sa niečo našlo, čo narušilo pocit ideálnej jazdy.

Stále som na začiatku. Učím sa, všímam si, pýtam sa, hľadám, kombinujem. Bolesť, rast, pokašlanie je prirodzenou súčasťou. Ma zmysel trénovať, ľahšie sa dupe do kopcov, zvláda terén, je aj viac zábavy. Kombinovať športové aktivity má tiež svoje dôležité miesto. Zo začiatku pochopiť význam a dôležitosť chvíľu potrvá. Určite netreba zabudnúť na stravu, doplnenie energie, životosprávu, regeneráciu, oddych a zábavu.

Moje aktivity za rok 2024:

Posilovanie: 187,85 hodín, 88.356 kCal, 210 x tréning
Beh: 44 km, 3.454 kCal, 4.12 hod, 5 x tréning
Plavanie: 5,2 km, 2.912 kCal, 3.04 hod, 4 x tréning
Bicykel: 14.075 km, 188.268 výškových metrov, 687 hod, 447.117 kCal, 162 x trening

*nájazd vzdialeností podľa týždňov počas celého roka

Čim ďalej viac som presvedčený, že pohýb ma zmysel. Môžem veľa jesť a netrpí tým veľkosť nohavíc. Ľahšie sa dýcha, keď idem po schodoch. Cítim sa lepšie. Som zanietenec, nie profesionál. Snažím sa aby na prvom mieste bola radosť z pohybu, to všetko ostatné je súčasť.

Úplne rozumiem, že nie každý môže športovať ako najlepší z nás. Je to v poriadku. Mne nedáva zmysel sa s kýmkoľvek porovnávať. Na porovnanie mám moje štatistiky z celého roka, ktoré vedia perfektne poukázať na pokrok.

V sezóne som spoznal mnoho nových miest, zažil som skúšky, bolesti a potu bolo viac ako dosť. Taktiež prišli úsmevné chvíle, radosť z prekonania seba, či kopca, zjazdu. Šport je pre mňa každodenná súčasť, mám ho rád. Neviem kam ma prinesie, ale páči sa mi, že nemusím meniť veľkosť oblečenia.

Celá sezóna ma stála viac ako pol milióna kilokalórií spotrebovanej energie. Ono tie čísla nie sú najpresnejšie. Ako tak tuším, že niečo som robil. Chladnička mala zo mňa radosť.

Stupava

17. október 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

V sobotu som bol na posledných pretekoch v tejto sezóne. Celý týždeň som sa na ne tešil, tiež aj bal. Čoraz viac si obľubujem myšlienku venovať sa závodne športu, ktorý mám rád. Vyžmýka zo mňa všetku silu, jazdím na miestach, ktoré zatiaľ nepoznám, vidím ďalších parádnych jazdcov a je to celé zábava. Nakonci to síce dosť bolí, ale bolesť je návyková.

Podmienky v lesoch boli po dažďoch o niečo náročnejšie. Blato, sem tam mláky, miestami viac blata. Ono je úplne iné jazdiť výletne, tréningovo a na plný plyn. To že budem špinavý, s tým sa musím zmieriť. Blato šmýka, často spomaľuje. Berie veľa energie, vie poriadne preveriť jazdecké zručnosti a je dosť zradné. Na druhej strane pomáha z lepšiť techniku jazdy. Každý chce zo seba vydať čo najlepší výkon, najlepšie sa umiestniť a samozrejme bezpečne prísť do cieľa. Čim viac náročnejších úsekov sa prechádza, tým by som sa mal časom zlepšiť v jazde.

Samozrejme je tu ďalší faktor, jazda v takýchto podmienkach stojí viac úsilia. Je o čo si nebezpečnejšia. No a pre začiatočníka ako som ja, je dôležité si rozdeliť silu na celý okruh, pravidelne dopĺňať energiu, nedať zo seba von všetko pri prvých úsekoch. Tiež, keď nie som si istý, radšej isť bezpečne, ako riskovať.

Pre mňa prvé zablatené podujatie. Takže ani som netušil čo ma čaká. Trasa bola skvelá, okrem jedného úseku, kde sa šlo cez korene a skaly. V takýchto podmienkach som za zelenáča. Práve tu ma dobehlo viacero jazdcov a dokonca aj predbehlo.

Na technickom úseku som nechtiac spôsobil zápchu. Pretekári za mnou mali čo robiť aby ubrzdili. Dokonca som prekladal bicykel cez menšiu skalu. Na mojej maratónskej trase jazdia ľudia, čo vedia jazdiť a nemajú problémy ani s náročnejším terénom. „Preleť to, nezosadaj”, „Au” To boli slová ktoré si pamätám. Rýchlo som preložil stroj a kričal „prepáčte chalani”.

Neskôr ďalej sa mi podarilo dobehnúť chlapíka čo po mne kričal. Nečakal, že zosadnem a tak neubrzdil. nestihol ubrzdiť. Ospravedlnil som sa mu ešte raz a pokúsil naviazať krátku konverzáciu. Mrzelo ma, že práve kvôli mne sa takéto niečo stalo. Chlapík má sedemdesiat rokov. Ono práve takéto situácie človeka inšpirujú k ďalším krokom mojej amatérskej kariéry. Jazdí od svojej štyridsiatky a preteká pravidelne ( pozor nie na elektrickom). Vo svojej kategórii dominuje. Bolo na ňom vidieť, že vie jazdiť a ma nadumané. Toto nie je prvý sedemdesiatročný cyklista ktorý ma predbehol. Prvý ma predbehol v mojich začiatkoch, keď som začínal s bicyklom niekde na Skýcove.

Takéto inšpirácie doma na gauči znejú odlišne ako v teréne. Ak tak všímam, ak budem usilovne ďalej trénovať, tak možno raz vyhrám nejaké preteky aj ja, keď budem mať stosedemdesiat rokov. V cieli sme sa žiaľ nestretli, nakoľko počas pretekov sa mi prihodila taká hlúpa vec.

Počas jazdy za mojím sedemdesiatročným spolu pretekárom som dopĺňal energiu, tlačil som do seba gél. Chalani sa mi vzdialili. Tým že som ich chcel dobehnúť mal som hlavu dole a vôbec som si nevšimol odbočku. Podľa všetkého som nebol sám. Na rázcestí čakali ďalší pretekári, že tiež nevedia kadiaľ ďalej. Ja som sebavedome zvolal chalani doprava, veď tu ide šípka a aj pásky.

Lenže, dostal som sa k časti trasy, ktorú som už raz absolvoval. Hneď ako som si uvedomil čo sa deje, prišla panika. Hovorím si toto nemám šancu prísť do cieľa. Tri – štyri kilometre odhadom som navyše.Odbočku som našiel, podľa mňa nebola dostatočne označená. Hovorím si super. Zrazu som opäť na rázcestí, lenže opäť bez smerovníka a pásky. Niekde po ceste som ju stratil z dohľadu. Odbáčam doľava, nič. Vraciam sa, nič. Zastavujem na rázcestí kde som vyšiel z lesa. Nikde nikoho, kričím, či je tu niekto v okolí. Rýchlo hľadám pásku medzi stromami. Čas plynie, ja stojím. Cítim zúfalosť opäť. Hlava prehráva pretek, chcem končiť.

Po pár minútach nachádzam pásku. Vydávam sa za ňou a pokračujem ďalej. Nikde nikoho, les je len pre mňa. Nádherne miesta na jazdenie, či turistiku. Zúfalosť je preč pokúsim sa čo najlepšie prísť do cieľa. Opäť vychádzam z lesa, tento krát na asfaltku. Nasledujem šípku, ktorá ukazuje doprava. Jazdím medzi turistami, cyklistami. Sledujem pozorne, hľadám rázcestie kde mám odbočiť.

Hovorím si toto snáď nie je možné. Nikde žiaden náznak, musel som ho opäť prejsť. Tak sa vraciam k miestu kde som vyšiel z lesa. Idem pomaly a sledujem ešte lepšie každé rázcestie, či uvidím značenie kadiaľ pokračuje trasa preteku.

Pýtam sa okoloidúcich, či náhodou nevideli pretekára, alebo smerovník, pásku, alebo niečo čo by mi napomohlo že kadiaľ mám isť. Nikto nič. Po pár minútach jazdy prichádzam k občerstveniu. Chalani vraveli, že niekto podľa všetkého strhol zo stromov pásky. Dal som si banán, vodu a šiel podľa inštrukcií ďalej.

Moja psychika začiatočníka bola fuč. Nemal som silu ďalej pokračovať v pretekoch. To sa ukázalo na najbližšom stúpaní. Nešlo to hore ani za toho čerta a ešte do toho blato. Netušil som ako ďaleko ešte je cieľ. Zrazu stretávam pretekára z mojej trasy. Pýtam sa ho na ktorom kilometri sme. Že vraj niekde na šesťdesiatom. Moje hodinky mi ukazovali prejdených sedemdesiatdva kilometrov.

Prichádzam k poslednému občerstveniu na trati. Dávam si opäť len vodu. Chalani potvrdzujú, že som dvanásť kilometrov navyše zajazdil. Do cieľa to bol už iba kúsok. Len to bolo príliš veľa zážitkov na jeden pretek. Cítil som sa, nie moc dobre. Našťastie, energia sa dopĺňala počas celého preteku pravidelne. Takže fyzická sila na tom nebola zle. Hlava ma brzdila, stále šli vo mne otázniky, ako to nemá zmysel už tlačiť. Veď aj tak prídem posledný.

Ešte pred koncom sa trasa vracala na miesta, kde sme začínali. Hovorím si ak tu nenájdem odbočku dolu do Stupavy, tak druhý krát už nedám okruh. Našťastie spoza stromu vybieha usporiadateľ, kričí že doprava a na zjazde opatrne je to prudké a od blata. Poslúchol som jeho rady. Idem opatrnejšie.

Vchádzam do cieľa. Zronený, smutný, naštvaný, sklamaný, zablatený. Hodinky ukazujú 90 kilometrov 2.244 výškových metrov. Prichádza textová správa o poradí. Išiel som umyť od blata bicykel, seba. Dávam si fazuľovú polievku. Kamoš čo bol so mnou ma povzbudzuje cez telefón. Môj pretek číslo tri som dokončil psychicky vyčerpaný. 67 miesto zo 74 pretekárov a nejaký jazdci do cieľa neprišli. Utešujem sa na poradí.

Dnes sa na skúsenosť pozerám tak, že preteky v horskej cyklistike sú nie len o dupaní, zjazdovaní, zvládaní terénov, dopĺňaní energie. Taktiež o orientácií na trase a čo to zniesť aj psychicky. Mám sa čo učiť, trénovať. Som vďačný za ľudí okolo seba, za ich podporu, slová, inšpirácie. Na konci dňa som nováčik, zanietenec, amatér, ktorý rád trávi čas jazdou v lese na bicykli. Závodenie beriem ako nástroj na zlepšenie kondície, techniky jazdenia a spoznávanie nových miest, ľudí. Každý úspech síce poteší. Na prvom mieste je však prísť bezpečne do cieľa. No takéto myšlienky si uvedomím, až keď opadnú emócie.

Stupava bola fantastická, poučná, zablatená. Oplatilo sa sem prísť. Takéto lekcie na tréningoch nie sú. Mám radosť, že som pretek dokončil, aj keď emócie so mnou lomcovali. Vlastne s pretekaním som chcel začať od budúcej sezóny. Teraz mám na konte o tri preteky viac skúseností, ako pred rokom.

Tí, čo makajú viac ako ja

11. júl 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Ono to tak zvyčajne je. Naše okolie nás nejako chce podporiť aby sme nerobili hlúposti. Zostali na miestach kam podľa nich patríme. Teda ak sa pokúšame o zmenu, niečo nové chceme dosiahnuť. Samozrejme prichádza výsmech, srandičky, slová ako to preháňame, nemáme na to a pod. V takýchto momentoch je dôležité si povedať, či budeme nasledovať seba a to čo chceme dosiahnuť. Stavíme na okolie, upokojíme sa, poslúchneme, zostaneme tam kde to poznáme.

Spadol som na horskom bicykli. Pády, bolesť, pot patria k tréningom, jednoducho sú ich súčasťou. Vykĺbený prst, narazené rameno, odrená polovica tela, a celkom kvalitne rozflákané koleno. Pôvodný tréningový plán znel v ten deň na 175 kilometrov a 3.500 výškových metrov. Uraz sa mi stal niekde pri 80 tom kilometri a približne 2.000 výškových metrov.

Nehoda sa mi stala v lesoch nad Novou Baňou. Najskôr som pocítil nepríjemnú bolesť, také až zúfalstvo. Chvíľu trvalo pokiaľ som sa dal dokopy. Nosím zo sebou lekárničku. Obviazal som sa, narovnal riadidlá, dotiahol brzdu a pokračoval ďalej. Vedel som, že musím sa čo najskôr dostať domov.

Koleno nebolo nadšené vôbec z ďalšieho pohybu. Čim ďalej viac bolelo. Miestami som musel zastať a vydýchať. Priznám sa, že slzy boli na krajíčku spustenia. Bolesť takéhoto typu som ešte nezažil. Bol som rad, že sa mi nič nezlomilo. Okrem odrenín, škrabancov na bicykli, dotrhaných grípov, rukavíc, oblečenia to bolo všetko. Pád prišiel na úseku, kde by som nemal spadnúť ani v oveľa vyšších rýchlostiach. Nenáročný lesný terén, ktorý som už päť, šesť krát jazdil. Najťažšie boli posledné kilometre, trvali večnosť. Neužil som si ani nádherné zjazdy na ktoré som sa veľmi tešil

Je dosť možné že sezóna pre mňa skončila. Ako píšem tento článok, boli ma ešte rameno, dlaň, bok. No a moc nemôžem chodiť. Lekár povedal, po páde sa zvyčajne už nejazdí 80 kilometrov a ešte k tomu aj kopce. Len v tom momente som nevidel kratšiu cestu späť. Až neskôr ma napadla výrazná skratka.

Ocitol som sa pod spŕškou a múdrych rečí okolia prakticky hneď od pondelka .„Toto je signál, že to preháňaš”, „Si šiel za svoj limit”, „pomocné kolieska sa už vyrábajú”, „poďme sa prejsť”. Srandičky patria k životu. Len je fajn pripomenúť, keď boli karty obratené, tak sa toľko nesmialo.

Nie som vo svojej koži. Koleno ma boli tak aj viac. Je tu ďalšia bolesť. Dávam na stranu tréningy, šport, člnkovanie. To nie je len tak dať niečo nabok. Pritom pozerať sa von z okna, premýšlať ako by sa teraz jazdilo v lesoch, drelo v posilňovni. Veď leto malo byť odmena za zimné tréningy.

V rámci možnosti mám za sebou dobrý tréning. Bol som zhruba 1.500-2.000 kilometrov a 40.000 výškových metrov za chalanmi v mojich tréningových kategóriách. To som cez zimu veľa nejazdil, mal som pokazený stroj. Moje čísla sa môžu zdať pre bežného nadšenca bláznivé. Len naozaj sú medzi nami športovci čo trénujú o mnoho viac.

Budem veľmi rád ako sa mi podarí chodiť bez bolestí do konca leta. Potom sa uvidí čo ďalej. Netrúfnem si povedať či sa tento rok vrátim na bicykel. Tato predstava je naozaj strašná. Lenže nie je na vyber. Koleno potrebuje oddych, liečbu a poriadnu regeneráciu. Pád som si zavinil sám o tom niet pochýb.

Nehľadám v páde žiaden skrytý odkaz, to nemá zmyseľ. Stalo sa, mrzí ma to a asi aj dosť bolí. Neviem vrátiť čas a silejšie chytiť riadilá, pribrzdiť. Nie som prvý ani posledný športovec, ktorému sa stal úraz v polovici sezóny. Nemôžem sa vzdať preto pohybu pri každej prehre, zranení, neuspechu, zabludení. Veci sa dejú, život sa žije. Takéto dni prežiť môže byť kľúčové pre mentálnu stránku. Aj preto v takýchto chvíľach je dôležité dávať si pozor, od koho si zoberiem rady a koho budem načúvať. Na chvílu vyfúknuť, dať sa dokopy a neskôr sa postupne vracať do tréningov.

Hrebeňovka

27. jún 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Pôvodný program mal byť úplné iný. Nejako som cítil, že by bolo fajn mať náhradný plán. Malo kedy ich mávam. Hovorím si, keď nie teraz tak najbližšie sa niečo takéto zíde. Urobil som si domáce úlohy, našiel kopec informácií, článkov, videí a samozrejme prečítali sa aj komenty. Tam sa zvyčajne nájde toho najviac.

Pred rokom pri jazde tribečskom som stretol chalanov na horských strojoch. Vraveli, že parádne jazdenie je na Považskom Inovci. Pýtal som sa či aj na gravel. Rozosmiali sa. Ževraj som gravel extrémista a mám skúsiť. Na jeseň krátko po rozhovore som plánoval trať cez Piešťany, Považský Inovec a späť dole na Partizánske. Trasa ma zaujala, len nejako dni už boli kratšie na jej prejdenie. Pôjdem tam jazdiť, keď už bude svetlo dlhšie.

Mapa sa neuložila, aspoň je dôvod na novú trasu. Informácie, ktoré sa našli, pomohli naplánovať takmer dvesto kilometrový okruh, s troma tisíckami výškových metrov. To všetko znie ako dobrá výzva na parádny tréning.

Náhradný plán nakoniec vyhral. Len začiatok vyzeral všelijako. Malo sa vyraziť 6.30 ráno. Pre búrku a silný dážď sa podarilo vyraziť o hodinu neskôr. Hodina meškania nebude nič strašné, niekde ju dobehnem. To som ešte nevedel, že po ceste ešte pribudne ďalšia strata času. Letné dažde patria k tréningom. Silné letné dažde sa zvyknú prečkať niekde pod prístreškom, autobusovou zástavkou, pod veľkým stromom. Ja som prečkával tri krát, na autobusovej zástavke Horné Lefantovce, Belince, Prašice. Suché oblečenie bolo bezpečne zabalené v batohu, šetrilo sa ak by mi bolo chladno.

Hneď pri prvej nedobrovoľnej zastávke prišli otázky, či to neotočiť naspäť a prejsť celú trasu v lepších podmienkach. Na druhej strane je leto, oblečenie rýchlo uschne, k tomu má za hodinu oblačnosť ubúdať. Maličkosť, ktorá sa upravila, boli poľné cesty. Tie sa nahradili za asfaltové. Dôležitý poznatok: v lese blato fŕka, na poliach sa lepí. Paličkovanie blata zdržiava čas.

Horská atmosféra začínala pre mňa vstupom do hory v Nemečkách. Ide skôr o asfaltové úseky, ktoré neskôr vystrieda starší asfalt, horská zvážnica. Nič strašné. Práve naopak. Prvé náročnejšie stúpanie začína nad Dubodielom. Nová asfaltka viedla po horáreň Jedľová. Čím vyššie sa šlo, tým bolo viac cítiť kopce. V tomto prípade aj opar po daždi. Na vrchole Inovca, výhľad nebol žiadny pre hmlu. No chvíľu trvalo pokiaľ som prvé prevýšenia vyšliapal.

Celá hrebeňovka štartuje niekde pri Trenčíne. Pre mňa, napojením na stúpanie kúsok za chatou pod Inovcom. Od vrcholu Inovca začína skutočné horské dobrodružstvo, končí pri osade Bezovec. Tento úsek je na mapách označený ako ťažký a je vhodný pre pokročilých cyklistov. Sú tu rýchle klesania, skalnaté úseky, lúky, zvážnice, ale aj celkom slušné stúpania. Niektoré sa tlačia, cez skaly sa prenáša. Pre cyklistov s elektrickým pohonom, doplňte poriadne energiu, bude tu čo robiť.Treba si dať pozor aj pri zjazdoch nakoľko chodníky sú úzke. Nie vždy je dobre vidieť za zákrutu, horizont, to ale platí pre všetkých.

Toto je môj druhý náročný úsek, ktorý som do teraz jazdil. Prvý bol Penhýbel – Vtáčnik. Taktiež náročné jazdenie pre mňa ako menej skúseného horského jazdca. Považský Inovec teda jeho hrebeňovka strieda krásne zjazdy s náročnými výšľapmi a to jej dáva za mňa lepší a zábavnejší zážitok z jazdy. Výhľady sú ukazujú na mnohých miestach. Naľavo hlavne Nové Mesto. Napravo topolčiansko – tribéčsko – nitriansko.

Čo jednoznačne je dôležité vyzdvihnúť je značenie. Za mňa najlepšie označenie cyklotrás, čo som doteraz jazdil. Cestičiek je tu mnoho. Tak isto studničiek, kde sa dá nabrať voda. Všetko je značené. Určite Bohušova studnička stojí za zastavenie. Ide o krátke odbočenie z Hrebeňovky. Je tam krásny výhľad.

Okrem Inovca som navštívil aj rozhľadňu Pánsku Javorinu. Je vzdialená približne sedemsto metrov od hlavnej trasy. Terén taktiež miestami dá zabrať (skaly, korene). No pre výhľad z najvyššieho poschodia rozhľadne sa sem určite oplatí prísť pozrieť. Veľká Javorina, Veľký Tribeč, Zobor, Topoľčany a mnohé iné časti Západného Slovenska je odtiaľto za dobrých podmienok vidieť. Ja som ich mal.

Presne takto bola predstava, Inovec bol pochmúrny, pod hmlou. Javorina nádherná slnečná. Po krátkej prestávke sa pokračovalo späť na hrebeňovku. Terén a aj povrch ciest postupne poľavovali. Luky, zvážnice, kúsok asfaltky. Predo mnou už boli len tri záchytné body. Rozhľadňa na Marháte, rotunda sv. Juraja a Horné Lefantovce na Jedliny prejsť za svetla. Tým, že som stratil približne dve hodiny schovávaním pred dažďom. Marhát sa pôjde pozrieť nabudúce. Čas bol hraničný.

Od sedla pod Marhátom prichádza jedna z tých krajších odmien v podobe nádherného zjazdu. Ktorý ukončuje úžasný výhľad na nitriansko pri rotunde svätého Juraja. Nižšie sa je odbočka na Radošinu, alebo rovno sa pokračuje na Nitrianskú Blatnicu. Studnička je pred rotundou a ešte kúsok nižšie.

Celý horský úsek mal 68 kilometrov s prevýšením niečo cez 2.000 výškových metrov. Možností na Považskom Inovci na tréning, prevetranie hlavy, či cykloturistiku je omnoho viac. Tie zatiaľ nepoznám. Sú tu úseky, ktoré dajú zabrať každému. Odmenia zjazdy, výhľady a smäd nebude. Kondičku natrénujeme v nekonečných stúpaniach. Skalnaté úseky je možné obísť. Len to už nie je hrebeňovka.

Zvyšok trasy som pokračoval po asfalte pre veľkú stratu času. V Čermanoch som šiel poľnou cestou na Belince. Preseľany po hrádzi a posledný úsek Horné Lefantovce – Jedliny sa prešlo za svetla ako bol plán.. Výjazd sa ukončil o pol desiatej večer. 197 kilometrov a 3.222 výškových metrov , spálil som 6.508 aktívnych kilokalórií, vypil 6 litrov vody, zjedol plný batoh jedla.

Bola to riadna makačka. Nielen pre nohy, ale aj pre myseľ. Trikrát zmoknúť, isť do nepoznaného terénu s presvedčením, že počasie sa zlepší. Taktiež, že sa mi nič nestane a vrátim sa za svetla. Mnoho úsekov náročky nepopisujem, oplatí sa ich zažiť na vlastnej koži. Považský Inovec ma privítal a dal mi poriadne zabrať.Nesklamal, práve naopak prekvapil. Toto je trasa ktorú s menšími zmenami chcem absolvovať viac krát. Páčilo sa mi tam hore.

VN Duchonka

Cesta na Inovec

Rozhľadňa na vrchole Inovca

Začiatok úseku hrebeňovky od vrchu Inovec

Ďalší úsek hrebeňovky

Studnička s najkrajším výhľadom

Kalnický kríž

Skalnaté úseky, tu sa prenáša bicykel

Výhľady na časť pohoria Považský Inovec

Rozhľadňa Pánska Javorina

Výhľad z rozhladne Pánska Javorina

Lúky pred Bezovcom

Zjazd k Rotunde Sv. Juraja

Výhľad od Rotundy Sv. Juraja

Výjazd

9. máj 2024 Michal Boťanský šport - Všetko

Keď som začínal s bicyklovaním. Nepoznal som okolie, trasy, kondička bola nič moc. Nemal som nikoho, kto by chcel so mnou jazdiť. Neskôr, raz začas prišiel známy/neznámy a nejako sme spolu niekam vybehli. Vlaste, ak sa pozerám späť som rád, že som to obdobie nejako prešiel a nevzdal sa.

Časom ako som začal brat tréningy väznejšie, prišla lepšia kondička. Spoznával som miesta na trénovanie. Vďaka sieťam som spoznal ďalších ľudí čo jazdia. U nás v okolí je veľmi populárna horská a cestná cyklistika. Horská vďaka Tribečskému pohoriu. S rastom mojich výkonov prišli aj častejšie pozvania na výjazdy. Tým že som jazdil gravel tak s tým som nedosahoval rovnaké výkony na ceste ani v hore. Takže vždy ma niekto čakal. Všetko sa zmenilo myslím v lete 2023 kde s kamošom Karolom sme boli jazdiť okruh v Štiavnici. Vtedy som sa prvý krát zahľadel do horského stroja a odvtedy som chcel aj niečo s tým spraviť.

Myslím, že posledné rozhodnutie a vstúpenie do sveta horskej cyklistiky mi ukázal svojou jazdou Tomáš tohto roku na jar. Vtedy som si povedal, že aj ja chcem v hore viac zábavy a idem s tým niečo teda spraviť. Medzi tým gravel sa takmer rozpadol.Zodral som na ňom všetko čo sa zodrať aj dalo. Takže už nebolo cesty späť.

Horská cyklistika mi otvorila možnosť výjazdov s ďalšími ľuďmi z okolia. No tak raz v hore som si povedal, že začnem organizovať spoločné výjazdy. Ukážem les ďalším jazdcom, spoznám nových ľudí a ešte k tomu sa zabavím. Takmer ideálny scenár.Všetko začalo do seba zapadať, moje tréningy, aktivita na sociálnych sieťach a horská cyklistika. Zrazu som zistil, že je nás ešte viac.

Na prvý spoločný výjazd som vybral Tribečské lesy. Tie ako tak poznám a chcel som ukázať chalanom nové trasy na tréningy. Mám tam pojazdene mnohé miesta, ktoré nie každý pozná. Ešte v okolí Partizánskeho a Veľkých Uheriec sa nájdu úseky, ktoré by som rád spoznal. Nejazdím Zobor, Žibricu, Gýmeš a vrchy. Sem tam idem na Veľký Tribeč, Javorový vrch. Na orientáciu mi pomáhajú mapy cézet, fóra a skupiny, vďaka ktorým sa dozvedám o nových cestách, spojkách, zákutiach.

Vybral som termín podľa predpovede počasia. Oslovil som zhruba štrnásť chalanov z okolia. Každému z nich prišla pozvánka s mapou aby vedeli si do čoho idú. Mapa bola oklieštená, nakoľko tribečsko je v obmedzení pohybu. Tak trasu som zvolil, aby sme mali dobré stúpania, rýchle zjazdy, niečo aj videli a nejazdili v zákazoch. Stretnutie bolo na parkovisku v Jelenci, odtiaľ je veľmi dobrá pozícia na štart.

Na parkovisku sme sa stretli šesť cyklistov. Ďalší neprišli pre chorobu, nedostali od manželky priepustku a kto vie čo ešte. To k takýmto udalostiam patrí. Sľúbil som všetkým oddychové a pohodový výjazd. Čo chalani pri prvom stúpaní pochopili, že oddych u nás znamená krátka trať a nie veľa stúpaní. Čakali sme sa pri každej križovatke, boli aj krátke zastávky na vodu a jedna väčšia na dopálenie energie. Jeden člen sa odpojil od nás približne v polovičke.

Atmosféra bola výborná, úsmevy striedal pot a drina v ťažších stúpaniach. Trochu nám narobili vrásky technické úseky. Fotilo sa. Vymenili sme si skúsenosti a prešli sme kus hory a miest, ktoré nie každý pozná. Na parkovisko sme sa vrátili špinavý od blata a potu. To však k horskej cyklistike patrí.

Ono taký výjazd zorganizovať je veľmi ľahká vec. Naplánuje sa trasa, pozvú sa ľudia z okolia, dohodne sa počasie a ide sa. Je dobré keď niekto zo skupiny pozná trasu, ľudí z partie, nejaké zaujímavé miesta. Ešte lepšie je, keď partia sa dá dokopy. Vtedy sa dupe do pedálov ľahšie. Vlastne vždy sa ide lepšie keď jazdíme s niekým. Takéto výjazdy plánujem organizovať častejšie. Som zvedavý kam ma takéto udalosti dovedú.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter