Všetko

Zimné tréningy

1. február 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je streda večer, vonku je nepríjemný chlad. Opäť prší, fúka. Nemám rád takéto počasie. Hlavne keď mám kabát, nohavice a poltopánky. Keď mam na sebe zimnú športovú bundu, termo návleky je to úplne iný pocit.

Tak trochu som pokojný. Podarilo sa za posledné obdobie celkom dobre potrénovať. Napriek počasiu sa prešlo šesťsto devätnásť kilometrov. Mesiac pred tým to bolo taktiež cez šesťsto kilometrov. Boli aj kopce, za január sedemtisíc štyristo metrov prevýšení. Za december niečo podobné. Pre niekoho len čísla. Pre mňa pred polrokom nedosiahnuteľná méta.

Tréningy v zime sú náročné na časovanie, prípravu a samotné vykonávanie. Času je menej. Skoro ráno je chladno, poobede je skoro tma. Keď ráno vstávam pozerám cez okno, mám chuť sa vrátiť do postele. Veď aj tak nikto nepríde na to, že som nebol vonku. Lenže toto nie je o druhých, ale o mne. Viem čo chcem od tréningov, viem aký je dôležitý pohyb, viem čo mám naplánované, tak isto viem, ak nepôjdem nič sa nestane.

V tréningoch si dávam jasné ciele. Ide sa, skúsim koľko dám. Nezabudnúť na jedlo, vodu. Veď vždy sa môžem otočiť späť domov. Je to dobrovoľné a trochu bolesti by som mohol zniesť. Nezabudnúť na výbavu. Vždy sa môže niečo vyskytnúť.

Veľa krát, naozaj veľa krát, som sa chcel po prvých kilometroch otočiť a isť späť. Dostal som kŕče, boleli ma stehná, chrbát, bolo moc chladno, necítil som sa na to, premokol som v druhej dedine, dostal som defekt. Vždy som si povedal, poď ešte kúsok. Takto som sa dostal do Štiavnice, vyšliapal na Sitno, prešiel svojich prvých nepredstaviteľných stopäťdesiat kilometrov.

Neznášam bolesť, som citlivka. Teraz ma pobolieva v kolene. Doktor mi povedal, po takýchto tréningoch môžem byť rád, že len v kolene. Najhoršiu bolesť zazívam vtedy, keď môžem isť a nejdem. Moje okolie ma už niekoľko rokov nahovára aby som nešiel behať, na bežky a pod. Lebo nie je ideálne počasie, podmienky. Lenže pravidelný pohyb dáva naozaj veľa. Iba vo výnimočných prípadoch si beriem voľno.

Nemôžem počúvať ľudí čo mi hovoria nechoď, nie je vonku dobre. Zvyčajné pri za druhou dedinou už neprší, nesneží, je teplejšie, menej fúka, svieti slnko. Je jasne, že sú aj úseky, kde je poriadna zima, sneh, lad, vietor. Vždy tu bude niekto, kto bude odhovárať. Lenže nespravím s tým nič. Nemá zmysel vysvetľovať. Toto sú moje tréningy. Viem čo chcem od seba. Spoznávam moje telo, možnosti pozorujem kam môžem zájsť. Samozrejme limity sa posúvajú každým tréningom. Tak isto aj ciele. Len o nich nerozprávam, teda, až keď ich dosiahnem.

Mám aj momenty, úseky tratí čo sa flákam, šetrím sa, vozím sa. Tak isto sú úseky kde idem na plno. Cítim ako postupne naberám výdrž. Vďačím za to pravidelným tréningom, vylezeniu z postele a vetičke pod ešte kúsok. Tak isto je tu bolesť, zúfalosť, neobľúbená vetička hlavne v kopcoch, ako toto môžem mať rád.

Sú lepši športovci ako som ja. Vidím v štatistikách. Niekto zdolal kopec za štyri minúty a ja za osem. Na súťaž kondička zatiaľ nie je. Akceptujem to. Nemôžem dobehnúť roky tréningu za pol roka. No mám šancu sa priblížiť, pokiaľ budem pravidelne trénovať. Môžem nadávať pri šliapaní hore kopcom. Lenže o týždeň som tom znova.

Stále si myslím, ako nič neviem, nemám silu, výdrž, techniku aby som niečo dosiahol. Na druhej strane, vďaka tréningom, sa niečo dosahuje. Šesťsto kilometrov za mesiac je pre profesionála, alebo zanieteného amatéra nič. Pre mňa mesačná dávka tréningov, ktoré by sa mohli pravidelne dosahovať počas roka. Tieto riadky by mohli slúžiť ako pripomienka hlavne pri dňoch, keď to nepôjde, alebo budem chcieť uveriť ľuďom z okolia aby som nešiel.

Potenciál

25. január 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Bolo to tak veľmi dávno. Zúčastnil som sa istého stretnutia, kde niekto ďakoval ľudom okolo seba, že sa dosiahli výsledky. Na konci boli povedané slová, ktoré so mnou niekoľko rokov putujú. Veta znela približne” “a verím, že sa k nám pridajú aj ďalší ľudia, ukážu svoj skutočný potenciál a čo všetko v nich je”.

Každý z nás je v niečom dobrý. O niekom to okolie aj vie. O veľkom zvyšku absolútne ani len netuší. Môžeme si položiť otázky, či o tom daná osoba nerozpráva, nerobí okolo seba správnu prezentáciu, hanbí sa za to, že niečo vie skvelo. To bude skôr individuálne. Môžem smelo dodať, že moje skúšania ma stálo mnoho kamarátov. Pozdravujem všetkých čo idú okolo na chodníku v meste oproti a robia sa, že ma nevidia.

Venujem sa aktívne pohybu, stal sa z neho životný štýl. Pohyb je skvelý, najlepšie keď je po tréningu a môžem sa napchávať. Rad športujem pre dobrý pocit, nemeniacu veľkosť nohavíc. Športovanie je neskutočný učiteľ, trpezlivosti, výdrže. Poukazuje čo všetko dokáže telo aj myseľ zvládnuť. Vždy ma niečo posúva k lepším výsledkom. Naposledy to bol tréner, ktorý mi ukázal kombináciu tréningových disciplín na zlepšenie mojich výsledkov. Vravel, že nemám talent na šport. Ak sa chcem zlepšiť, mám pravidelne trénovať, veľa jesť, sem tam si dať vitamíny a kĺbovú výživu.

Takmer vo všetkom čo robím, som do teraz neuspel, zlyhal, pohorel, pokašlal. Len sa ako si prepletám. Zmárnil som život meniace príležitosti, prišiel som o ľudí na ktorých mi záležalo, nevšimol som si čo ponúka život. Žiadne sťažovanie skôr zamyslenie. Ak by som nepokašľal, podľa všetkého by som nezískal skúsenosti. Tak isto sa pýtam, či naozaj potrebujeme toľko skúsenosti zlomeného srdca, buchnutého kolena a dni keď nie je čo jesť.

Podľa mňa v každom z nás sa pri troche snahe skrýva génius, majster, šikovný človek. Možno sa často dostávame do pohodlia, alebo ľahko vzdávame. Mnoho víťazstiev vzniklo po niekoľkých rokov pokúšania. Život je rýchly, alebo pomaly, to nikto z nás nevie. Nemôžeme ho preležať doma na gauči pred telkou, vzdať sa pri prvej alebo štvrtej prekážke. Samozrejme sú tu aj vonkajšie vplyvy nad ktorými až tak moc nemáme. Tu sa hovorí, že sa prispôsobíme a niečo vymyslime.

Môžeme vedieť všetky poučky na jednotky, no pokiaľ ich neodskúšame v praxi, bude z nás teoretik. Potrebujeme zažiť spotené tričká, košele, zodraté topánky, odmietnutia, omyly, chyby, sklamania? Tak isto máme zažiť víťazstvá, nafúkanosť, pýchu, odmeny? Doteraz som neprišiel na to, čo mám urobiť aby som aktivoval svoj potenciál. Vlaste ako viem, či som ho už aktivoval?

Zbadám to, keď mi bude na dvore stať najnovší model talianskeho športového auta v červenej farbe so sklápacou strechou? Budem rad keď sa dostanem k jazde na bicykli? To čo napĺňa jedného, nemusí druhého. Je veľmi ľahké uveriť všeobecným vetičkám, múdrostiam, len ty nie vždy sa dajú použiť pri každej príležitosti. Určíte každý z nás pozná ľudí, čo majú jednoducho šťastie. Potom aj takých čo neustále niečo skúšajú. Neskutočné ľahké si je nahovárať, ako práve ja mam smolu, neviem to, nebol som na správnom mieste. Kto vie.

Mne sa páči, keď je v nás niečo silne, ale naozaj silné. Niečo vrr. Niekedy je to ten tenký tichý hlások, ktorý hovorí: “skús to”. Inokedy rozkopnutie dverí nepoznanej príležitosti. Nemusím sa nad všetkým zamýšľať do detailu, snívať o mojich pravdách, pravidlách, ako by to malo byť, dožadovať sa spravodlivosti. Život plynie, história ukáže, či bolo rozhodnutie, konanie správne.

Ak to, čo robíme, žijeme myslíme naozaj úprimne, tak skôr, či ešte skoršie sa veci pohnú možno ešte lepšie ako v našich najlepších snoch. Keď nie, tak dostaneme balík vedomostí, poznatkov a skúseností. Alebo stratíme chuť na život, zhorkneme.

Potenciál je niečo, čoho sa nevieme chytiť, nevieme odmerať. Môžeme si myslieť o niekom, o sebe, že je dobrý, máme na to, ale aj opačne. Maličkosť, o tom či niekto prerazí, uspeje nerozhodujeme my. Veď ruku na srdce, koľko z nás nevie rozhodnúť ani sám za seba.

Taktiež potenciál je niečo čo nám pomôže zlepšiť sa, ukončiť snahu, či skúšať ďalej. Tak isto môže klamať okolie, nás. Lebo čo keď sme už dosiahli hranice našich možností, alebo ešte sme sa ani nerozbehli? Ktorá časť otázky je správna? Je fajn na pár chvíľ sa zamyslieť, ako sa v skutočnosti veci majú. Niekedy nám okolie motá medové motúzy, inokedy si ich motáme my sami. Len čo keď vďaka ním dosiahneme nedosiahnuteľné. Pár krát mi tlieskali ľudia pri mojich tréningoch, následne som z ničoho nič viac vládal. Asi som mal v sebe ukrytý potenciál.

Veľa može byť málo a opačne

18. január 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Obdivujeme ľudí lebo niečo dosiahli. Majú za sebou fantastické výsledky, životné méty, rekordy. Prejavujeme im úctu rešpekt, obdiv. Často netušíme čo všetko sa skrýva za veľkými výsledkami. Koľko bolo prepotených tričiek, prebdených nocí, dní keď nebolo za čo isť ďalej dopredu. Tak isto je tu ešte väčšia skupina ľudí, čo sa pokúsili, ale nedosiahli nič. Ešte by možno bolo dobré spomenúť najväčšiu skupinu, tých čo sa ani len nepokúsili.

Sem tam sa pri chytím ako sa ľutujem. Bolí ma chrbát, koleno, ruka, prst na nohe. Najväčšia bolesť je ráno pred tréningom, vtedy ako keby som mal všetky choroby sveta. V začiatkoch som takéto myšlienky považoval za normálny dôvod dať si na deň voľno. Dnes je to naopak, pritvrdzujem.

Dúfaním na gauči sa môj život podľa všetkého nezlepši. Ani moje výsledky v jednotlivých životných oblastiach. Áno môžem sa dostať k príležitostiam, ale aj tak sa budem musieť postaviť a niečo preto urobiť. Minimálne podpísať sa. Nemôžem chcieť od seba profesionálne výsledky bez profesionálnych tréningov. Maličkosť, sem tam sa dostavia. Je to viac zhoda okolnosti, fúka dobrý vietor, ešte lepšie sa spalo, ti najlepší neštartovali.

Nemá zmysel o sebe pochybovať, kritizovať sa. Aj tak sa zvyčajne nič nezmeníme, len sa budeme na pár chvíľ cítiť na pod psa. Postupne kroky, tréning, skúšanie a sem tam sa opýtať o radu niekoho, kto rozumie tomu čo robíme. Telo je máš nastroj, ak chceme od neho vážne výsledky, mali by sme sa k nemu tak správať. Trochu bolesti musíme zniesť, miestami aj niečo viac.

” Len ty tomu nerozumieš, mňa naozaj bolí”. Utekám si dať liek. Je nad slnko jasne že medicína ma svoje opodstatnenie v našich životoch. Asi nie je dva krát správne pri každej bolesti siahať na lieky, alebo utekať na urgent. Častokrát tie najlepšie lieky sú bezplatné. Prebehnúť sa na čerstvom vzduchu, studená sprcha, kniha (len nie zaľúbený román s katastrofickým koncom), čaj s kamoškou. Samozrejme, že tu máme aj vážne prípady, kde jednoznačne medicína je na prvom mieste, ale aj tak mnoho takýchto prípadov je možné predísť, vyliečiť.

Stále mam v hlave slova môjho doktora: “150 km tréning nie je normálne pre teba. Začínaš tak sa k tomu aj správaj. Daj si čas“. Chcem výsledky, za každým tréningom byť o minutú rýchlejší, zodvihnúť viac závažia, urobiť viac sérii cvikov. Pre nejaký dôvod mám pocit, nie len o mojich tréningových aktivitách, že toto celé je beh na dlhú trať. S občasným poriadnym potlačením.

Veľa krát som neveril, že zdolám kopec, dovediem schôdzku do úspešného konca, niekto pôjde so mnou von. Vlastne takmer vôbec neverím sebe, ale skúšam, čo pustí hlava. Človek si všimne, že voľačo nie je v poriadku tam niekde v kopcoch. Lebo nie všetko len o kondičke. Na rovinkách je to zvyčajne nuda, príliš nás nepreveria.

Veď schválne skúsme niekoľko rokov: Pozerať telenovely, katastrofické filmy. Cítiť nechuť po živote. Seba utápať. Ľutovať sa. Schovávať sa za lenivosť. Ordinovať si všetky choroby sveta. Nerobiť nič.

“Koľko rokov som mohol, kde by som už bol, keby začnem skôr. Haló, nezačal. Zobuď sa, začni dnes. Ako chceš vyhrať, keď nehráš? Nevysvetľuj sebe a ani druhým. Viac už nestrácaj čas” . Aj tak na konci tunela, zvyčajne je svetlo. Len nie vždy vieme ako dlhý náš životný tunel je.

Veľa aktivít, tréningov môže byť málo a opačne. Skôr by sme mali hľadať čo by mohlo fungovať pre nás. To zistíme len skúšaním. Len zas neskúšajme všetko. My sa meníme, dospievame, menia sa naše potreby, záujmy, ľudia okolo nás, chute, city, myšlienky. Máme neskutočné množstvo možností. Častokrát informácie k nim nájdeme v známom vyhľadávači, alebo u niekoho z okolia.

Hlava, brucho, srdce, sval

11. január 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ležím na posteli, pozerám videa od múdrych ľudí. Jeden pán sa pýta aký je tvoj príbeh? Novy rok novy ja, pokračuješ v tom čo si začal, meníš maličkosti, stále sa pokúšaš, necháš všetko plávať, chudneš, priberáš? To sú opäť otázky na začiatku roka. Nemám rád začiatky, vôbec nerozumiem oslavám nového roka. Kde aj tak po pár týždňoch je všetko späť po starom. Ak chcem niečo zmeniť, idem do toho hneď, za hodinu, štrnásteho, pretože tak to chcem.

Veľká väčšina z nás žije ako veľká väčšina z nás. Ja neviem či je to dobre. Nie som tu na to aby som hodnotil. Hľadám, skúšam tvorím to čo je dobre pre mňa. Dnes viem, že neznášam dovolenky, ležanie na pláži, cestovať po svete, chodiť na oslavy, svadby, plesy. Mám rád aktívny spôsob života, baví ma športovať, tvoriť. Tým ale netvrdím, že cestovanie, tancovanie na plese je nesprávne.

Nevysvetľuj nemá to zmysel. Raz za čas, keď sa niekto opýta, vtedy je vhodné pár slov povedať. Inak každý je nastavený na frekvencii ja a potom všetko okolo. Podľa mňa je to prirodzené. Všetci chceme prežiť, mať na stole jedlo, oddych, voľnosť, prísun informácií. Aj preto, podľa mňa najskôr riešime čo je pre nás. Veď vieme ako je to spoliehať sa na ostatých. Žijem sám so sebou a presne viem ako dobre je na mňa spolah. Čo si budeme hrať divadielka pred sebou.

Pri cvičení s jedno rúčkou chrbát na druhý deň protestoval. Asi mesiac som sa dával dokopy. Prišiel ku mne článok kde fitnes tréner vysvetľuje, ak nás niečo boli, tak nemáme nič nerobiť. Postupne, hlavne pomaly zaťažovať dané miesto. Vlastne to iste mi povedal aj doktor, keď mi dával dokopy kolená. Mal som skúsiť behať pomalšie a kratšie vzdialenosti. Liečbu som predlžil o niekoľko týždňov po absolvovaní tridsať kilometrovom behu. Doktor sa zmohol iba na. ” myslel som, že liečime kolená, nie hlavu”.

Nerád ležím na posteli s tým, že nemôžem isť von. Nie lenže čas poriadne preflákam, vyjem chladničku. Na konci dňa cítim o mnoho väčšiu únavu ako po tréningu. Len ma nebolí žiadna časť tela. Rozumiem myšlienke všetkého veľa škodí. Preto striedam disciplíny mam tréningový plán. Rozumiem regenerácií, načerpať silu. V športe sa hovorí, vyhráva ten, kto dokáže najrýchlejšie z regenerovať.

Poďme robiť veci pre seba, keď sa nám nechce, nemáme náladu, chuť, silu. Vidím to hlavne na tréningoch, písaní článkov. Je strašné ľahké isť von, ak svieti slnko, je prijemne, mam chuť na písanie. Buď frajer a chod von keď to nevyzerá najlepšie. Napíš článok keď más rozhádzanú myseľ, nesprávne si zorganizoval čas, bolí ťa palec na nohe, nemáš tému. Si hovorím častejšie ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Podobných príkladov môže byť mnoho. Uvádzam náročky len dva. Nech neberiem čitateľom možnosti. Koniec koncov tieto dve oblasti ma teraz najviac napĺňajú, tešia a zároveň mimoriadne štvú. Veď nie je normálne šlapať cez zimu trinásť percentným stúpaním a tváriť sa ako to mám rád. Taký kopec aj na bežkách by bolo čo robiť, v oboch smeroch.

Mne sa páči myšlienka, že nie je byt dobré byť dobrým človekom. Sem tam mame byť aj za zlého. Vnímam to tak, že mám byť na seba o čo si tvrdší, povedať nie okoliu, dať telefón nabok. Dať o jednu sériu viac v posilňovni, isť von aj keď to nie je najlepší nápad, ľadová sprcha, z času na čas odmietnuť sladké, slané, bublinkové.

Oslovila ma myšlienka byť na seba tvrdší. Len možno nie len v myšlienkach, skôr si naložiť viac do tela. Prosím len nezačnime všetci bežať bez prípravy maratóny, jazdiť dvesto kilometrov, či dvíhať tristo kilové činky. Zmysel ma byť sprchujem sa v teplej vode, dnes skúsim vlažnú a po týždni skúšania príde studenšia. Studena voda naozaj boli. Nehýbem sa cele dni, tak sa idem prejsť nie sedem tisíc krokov, ale päť kilometrov chôdzi, alebo tri kilometre súvislého behania. Opäť možností je mnoho. Tlačme na seba no s citom. Je dobré telo aj šokovať, ale stále v rámci možností.

Príbeh ktorý si nosíme vo svojich hlavách, bruchách srdciach z nás robí silnejších, alebo slabších. Stane sa, že si to vôbec neuvedomujeme. Mne ukázal šport, že telo dokáže prekonať o mnoho väčšie limity ako si myslí hlava. Následne takéto vzorce sa snažím aplikovať aj v ďalších oblastiach života. Aj preto nečakám na nový rok, narodeniny, výročie s rozhodnutím zabehnúť tristo kilometrov. Viem, na čo sa pripravujem.

Hlava ma v sebe príbehy, ktoré sa snažia presviedčať ako sa niečo nedá. Ma pravdu, veď ruku na srdce koľko veci nie je pre nás prirodzených a napriek tomu ich robíme. Jeden príbeh môže zmeniť všetko niekedy je lepšie ho prepočuť, inokedy jemne upraviť, alebo ešte lepšie zatlačiť. AK niekto čaká na nový rok, sviatok s tým, že príde nový začiatok. Nie je na to nič zlé. Len maličkosť, začať môžeme teraz, ráno, kedy chceme. Druhá maličkosť, nezačíname, ale pokračujeme.

Čísla a štatistiky dvadsať dva

4. január 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Začínal december ako si som sa dostal k spoločným číslam po prvý krát v aplikácii. Nikdy predtým ma nenapadlo, že by som mohol mať prehľad koľko, kde, ako, za koľko. Svietilo tam tritisíc štyristo kilometrov. Zaskočilo ma to. Rok pred tým sa bežalo okolo tisícky. To bolo všetko.

Ak bude vhodné počasie, dosiahnem štyri tisíc od trénovaných kilometrov za rok. Hovorím si v duchu, pozerajúc predpoveď počasia s plánovaním dní, kedy by sa mohlo ísť von. Môj prvý rok čo som začal trénovať tak trochu vážnejšie. Upravila sa postava, takmer sa stratilo brucho, zväčšil sa hlad, únava, prestalo sa s flákaním a mnoho krát šiel mobil bokom. Ako tak píšem článok, všetko to pre mňa znie neuveriteľne.

Vďačím okoliu, za posunutia, námety, navedenia, podporu. Je viac ako isté, že by nebolo možné toľko natrénovať. Ďakujem všetkým čo boli, sú aj budú súčasťou nie len mojich tréningov. Ja som sa iba ukázal, odfotil a sem tam som o tom niekomu povedal. Ten zvyšok boli prepotené tričká, spoďáre, narazené kolená, chrbát, kombinované s prekonávaním najťažšej disciplíny pre mňa. Vstávanie z postele je ťažšie ako tréning v daždi, v chlade, či v hlade.

Pred rokom som absolvoval niečo okolo tisíc kilometrov behu v teréne. Bola to úžasná, ale aj dosť náročná skúsenosť. Prišlo prvé stretnutie s medveďom, zranené kolená, nárazy, pády, roztrhané batohy, nepoznanosť terénu. Musel som dať beh na chvíľu bokom, pretože som mal zranenia. Hrozilo, že na dlhý čas nebudem športovať. Na strane druhej prišli nové skúsenosti, poznatky. Pochopenie starostlivosti o telo, myseľ, dôležitosti regenerovať, nastavenie správnej stravy a vitamínov.

Rok dvadsaťdva bol dosť náročný športový rok. Spolu som natrénoval niečo cez štyri tisíc kilometrov. Plávanie, behanie, zimné bežkovanie lyžovanie, kolieskové bežkovanie, gravel, činkovanie. Z plávania si odnášam dobrý pocit a nie štatistiky. S posilňovania taktiež. Začiatkom roka som obmedzil pohyb, na bežkovanie a činkovanie. Beh šiel do úzadia. S letom prišlo letné bežkovanie a s ním aj dvoj fázové tréningy. Jarné mesiace sa športovalo minimálne vonku, pre zranenia kolien. Tu musím vyzdvihnúť lekára, ktorý mi pomohol doladiť stravu a kĺbovú výživu. Bol som v tom, že skončím so športom na dlhšiu dobu.

S letným bežkovaním prišla prvá výzva. Nabehať tisíc kilometrov za desať týždňov. Po ukončení letného bežkovania prišiel gravel. Ako všetko, na začiatku sme sa oťukávali. Musel prísť signál, že ideme na to vážnejšie. Tréningy do Banskej Štiavnice a späť, Sitno, Veľký Inovec, Pohorie Tribéč, Krížne cesty, Malá Lehota ukázali zmysel.

Niektoré tréningy boli také zábavné, náročné, plné prekonávaní. Bolo ich len zopár, ktoré sa neuskutočnili. Po cestách prichádzali ďalší športovci, s nimi pre mňa nové vedomosti, čísla. Vďaka ktorým som ako tak získal pohľad na moje výkony. Dnes viem, že ak chcem byť lepší, tak moje čísla by sa mali zlepšiť.

Je tu ešte jeden pohľad, tréningy pre mňa nie sú len o prejdených kilometroch, vypotených kalóriách, prevýšeniach. V prvom rade by mali byť o zábave a o dobrom pocite. Pretože ak chcem športovať dlhodobo mal by som si nájsť niečo v tom, čo ma bude baviť. Na teraz to nie sú štatistiky. Určite je správne ich evidovať. Ak sa jedného dňa rozhodnem, že pôjdem na prípravu na súťaž, bude sa od čoho odraziť. Lenže, keď viem za koľko prejdem kilometer v danej športovej disciplíne, ľahšie sa plánuje čas.

Tisíc dvesto päťdesiat kilometrov na kolieskových bežkách. Štyristo päťdesiat kilometrov na bežkách. Dvesto kilometrov behu. Dvetisíc sto kilometrov gravel. Plávanie, posilňovanie som nemeral. Teším sa z každého prejdeného kilometru, tréningu. Bola to riadna výzva nastaviť zorganizovať dni, aby som mohol isť trénovať.

Ďakujem za každú podporu. Ďakujem za nové priateľstvá na ceste. Obdivujem každého, kto sa snaží, či už profesionálne, alebo ako nadšenec. Myslím si, že šport nás robí silnejšími, lepšími. Podporuje nás, vyťahuje z nás to najlepšie a môže dať životu priateľskejší, ale aj pohybový zmysel. Ak náhodou neberiem telefón je dosť možné, že práve trénujem. Zavolám naspäť, len mi dajte nejaký ten čas vydýchať sa.

Koníčky a druhá strana

28. december 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Bavíme sa o športe s chalanmi, ktorý je najlepší. Po krátkej obhajobe toho svojho, sme spoločne prišli k záveru. Je úplné jedno aký šport robíme dôležité je že sa hýbeme. Nazačiatku by som mal upresniť, že nasledujúce slova sú zamyslenie pre moje budúce roky. Nakoľko som zvedavý, kam ma športové aktivity prinesú. V druhom rade nie som profesionál, skôr amatér zanietenec. Niečo v zmysle, veď poďme von, aspoň vyskúšame. No pred tým musím vyliezť z postele. To je to najťažšie, aspoň pre mňa. Hneď za tým, je isť hore kopcom, keď už je v nohách desiatky kilometrov.

Zopár rokov som čakal na niekoho, kto ma zachráni, s kým budem tráviť čas. Lenže, ak sa pozerám späť do toho obdobia bolo to aké si sebecké odo mňa. Hľadal som niečo, kde by som mohol sa aktívne hýbať. Pomohlo mi venčenie psa a fotka s východom slnka. O tom je na blogu už mnoho článkov. Prišiel beh. Dva – tri roky, to bolo také cupitanie, bez znalostí, tenisiek, oblečenia, stravy, času. Nadával som ako sa to nedá, nemám správne topánky, oblečenie, náčinie, vonku nie je pekne počasie, zle som sa vyspal, boli ma hlava, chrbát, prst, som slabý.

Prvú zmenu prinieslo náhodné video s profi bežcom, ktorý vravel, že ak by dnes mal začať bežať, jeho prvou investíciou by boli bežecké tenisky. Tie sa vyberali dlho, nechcelo sa mi do toho. Veď nebehám až tam vážne, na čo mi to bude. S teniskami sa začalo behávať intenzívnejšie. Hlavne poľné cesty a dlhšie trate. Úvodná tridsiatka nenechala na seba dlhšie čakať. Bolo to aké si iné. Postupne prichádzali nové bežecké ciele, ľudia okolo mňa. Tí ma posúvali k novým výzvam a taktiež k novým športovým disciplínam, pretekom. S mnohými disciplínami som súhlasil, no preteky, zatiaľ nie.

Ja som začal “iba” behávať. To je všetko. Väčšinu času som bol v teréne sám. Prišli fotky, videá, články. Ľudia z okolia sa bavili so mnou na športové témy. Dostal som sa k lekárom čo pomohli dať dokopy zranenia, nastaviť výživu, jedlo. Kamoši ukázali možnosti, ktoré sú tam vonku. Až v tomto období tak trochu prišiel tréner. Všetko to trvalo neskutočne dlho, ešte asi aj trvá.

Dvojfázové tréningy prišli s letom po doliečení zranenia. Takmer každý deň bola športová aktivita. K niektorým boli jasne stanovené ciele, ďalšie zúčastniť sa a skúsiť čo to dá. Svoje miesto dostala regenerácia, vyfúknutie. Náročná bola časová príprava, nastavenie jedla, oddychu, neodpovedania na telefonáty. Dať seba na prvé miesto. Čas máme každý, no vedieť ho organizovať, to sa už bavíme o niečom inom.

Myslím, že motivácia je stále tu. To je pohyb. Disciplína je niečo čo si vytvoríme časom v tých najťažších tréningoch, dňoch, období, počas zranení, keď sa nebudeme cítiť dobre, alebo sa budeme chcieť vzdať. Neskôr nás bude poháňať. Fyzické aktivity nie sú prechádzka ružovou záhradou, pokiaľ ideme zhadzovať kilá, upravovať postavu, či sa cítiť viac než dobre. Taktiež si pri nich oddýchneme, načerpáme nové sily, prídeme k iným myšlienkam, miestam, návodom k lepším zajtrajškom. Netreba zabudnúť ani na sklamania, tie sú súčasťou všetkého. Možno by bolo správne spomenúť, že byť aktívny okrem času, úsilia spotrebujú aj finančné prostriedky. Tie je takmer nemožné dostať späť.

Za mňa je pohyb životným štýlom. Je skvelé sa prekonávať, aj keď to si vždy uvedomím po tréningu. Je nutné pochopiť, že nie každý deň od trénujeme svoj najlepší čas. Naše telo má limity, vôľa nie. Dostaneme mnohokrát pocítiť vybitím batérii, únavovým zranením, počasím, či jednoducho zaspíme. To je odkaz, že treba nachvíľu zvoľniť tempo. Každá oblasť našich životov je skvelý učiteľ, tie pohybové nie sú žiadnou výnimkou. Šport vie veľa zobrať, ale aj naspäť dať. Nie vždy to budú úspechy, odmeny, skvelé telo. Môže to byť pocit ako sme s posledných síl prekonali posledný kopec, zákrutu, prekážku, ale aj rozbili koleno.

Nie všetky športové disciplíny sú pre každého. Tak isto intenzívne trénovania. Ľahko je si“naložiť” a odpáliť sa tak, že sa už nevrátime. Alebo ak, nenájdeme v pohybe niečo, čo by nás mohlo posúvať ďalej. Máme toho už plné zuby. Obmieňam tréningy, disciplíny. Takýto pohyb mi robí radosť. Tak isto je tu druhá strana pohľadu. Ak by som prioritne trénoval jednu disciplínu, možno by som bol lepší, rýchlejší a zvládlo by sa pretekať. Kto vie.

Pohyb je pre mňa investícia, stojí čas, plánovanie, odvahu isť von, dať nabok telefon, finančné prostriedky. Spotrebujem veľa jedla, vody, magnézia, pracích práškov, obvezov, oblečenia, bateriek a kto vie čo ešte všetkého. Sú dni, keď práve tréning ma vyťahuje z postele, nakopuje počas dňa, pomáha zaspávať, ale aj najviac trápi.

Vyjadrenia, rady, mudrovania

21. december 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pre mňa je na najväčší hnací motor šport. Tréningy, plánovanie, cvičenie, jedlo, regenerácia, vnímať nové vedomosti poznatky, lepšie spoznávať seba. Prekonávať sa, asi to je najdôležitejšie slovo za mňa. Nevysvetľujem si ho ako vystatovanie, cítiť sa že môžem iným radiť. Skôr viac, lepší ako pred tým, sám pred sebou lepší ako pred tým. Šport je súčasťou mojich dní. Aktívny šport je pre mňa súčasťou mojích dní.

Najviac nadávam pri tréningoch. Na jednej strane mám rešpekt pred každou väčšou, náročnejšou pohybovou aktivitou. Neznášam bolesť, ísť do kopca, po rozbitých cestách, technicky náročnom teréne. Lenže čím viac ich neznášam, tým viac ich vyhľadávam. Zažívam veľa bolesti, kŕčov, prepotených tričiek.

Niekoľko rokov behám, postupne pripájam ďalšie disciplíny. Každá z nich ma niečo do seba. Zmysel nie je utekať od života k športu, alebo čistiť si hlavu, myseľ, žalúdok. Za mňa je to iné. Trénujem, aby som lepšie spoznal seba. Možno niečo z tréningov použijem v bežnom dni. Som na začiatku. Mám ďaleko od profesionála, amatéra. Cítim sa ako zanietenec. Niekto kto vie, že pravidelný pohyb formuje postavu, ale aj myseľ. K tomu dostávam bonus, nerastie mi bruchu po mojich extra porciách jedla.

Všímam si, šport je alchýmia. Jedlo, tréning silnejší, slabší regenerácia, plánovanie, oddych tlak srdca, watty,vypustenie tréningu, dávať pozor čo sa konzumuje, výživové doplnky, prejedanie sa, sledovať telo, pocity, počúvať trénera, lekára, fyzioterapeuta.

Zatiaľ nepretekám. Teraz trénujem, aby som vôbec nejaký pretek došiel. Som slabý, pomalý, nemám správne techniky, stravovacie návyky, neviem dobre regenerovať, idem niekedy zbytočne nad limity. Mojou silnou stránkou je premáhanie seba a disciplína. Vidím to sám taktiež tréner. Nemyslím to s pretekaním vážne, necítim sa ako súťažný typ. Koniec koncov si viem porovnať časy tie neklamú. Toto nie je kritika, podceňovanie, sypanie popola na hlavu, je to fakt. Ak chcem niečo dosiahnuť mam naďalej trénovať. Cítiť sa pri tom dobre, prepotiť niekoľko dresov, tričiek, mikín, sem tam by to malo bolieť, mať pri pohybe radosť.

Nenachádzam sa v pozícií, že by som mohol druhým radiť. Aj keď niekedy som sa tak cítil. Bol som múdry, vedel som všetko, dával som rady, mudroval som. Dnes sa chcem baviť s ľuďmi čo rozumejú, vymieňať si vedomosti, informácie, skúsenosti. Stále sa učím, spoznávam, sem tam vnímam. Veľa sa učím na tréningoch, sem tam študujem teóriu, či pýtam sa niekoho kto vie.

Je to super pocit keď,zabehnem rekord, záplavám desať krát ako na začiatku. Môžem si nesprávne myslieť, že mam návod na život a právo radiť druhým. Omyl. To čo funguje mne nemusí druhým a opačné. To že som dosiahol rekord neznamená že som tréner. Mohla to byť zhoda okolnosti, dobre som sa vyspal, najedol, zapasovalo počasie, terén, chémia. Ak niekomu nesprávne poradím pri aktívnom pohybe, môžem spôsobiť úraz, zranenie a dokonca aj horšie. Tu je naozaj namieste pokora. Skôr odporučiť niekoho, kto vie viac.

Ak sa ma niekto opýta aký je najlepší šport podľa mňa, Odpovedám pre mňa jednoznačne bežkovanie. Celé telo sa hýbe a nie je tak náročné na kĺby a chrbticu. Bežkovanie je ťažký šport, ak nevieme brzdiť, či nepoznáme správnu techniku. Ono nie je také, že obkukáme druhých a ideme. Pozor hrozí nebezpečne, hlavne dole kopcom. Veď čo keď nikto nepôjde okolo. Radšej na hodinu, dve, zobrať inštruktora, v požičovni požičať výstroj a skúsiť či to vôbec chytí. Mňa to prvé jazdy nechytilo vôbec, práve naopak. Len som sa nudil doma a moc ma bolelo koleno aby som šiel behať. Bežkovanie nie je pre každého.

AK chcem niekomu radiť. Mal by som mať poznatky. Vedieť teóriu, techniku a niečo mať za sebou z praxi. Maličkosť, ak uspejem v jednej športovej disciplíne, neznamená, že som majster na všetky. Niekto môže zjesť päť šišiek, zabehnúť dvadsať kilometrov a je úplné v pohodičke. Druhý sa len pozrie na päť šišiek a radšej ide domov. Príkladov je veľa, možností ešte viac. Mám rád, keď sa podporujeme, zdravíme, meníme skúsenosti. Len sa prosím nehodnoťme, neraďme bez opýtania druhým. Vlastne to neplatí len pre šport.

Siete, komenty, negativita

14. december 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je skoro ráno preberám sa v panike, nemám námet na článok. Vlastne je to týždeň čo sa nemôžem rozmotať a začať písať. Tak si hovorím, nasledujúcim nápadom si aspoň upravím jeden z mojich pohľadov na sociálne siete.

Bol som veľký fanúšik sociálnych sietí. Stále ním naďalej som. Je skvelé vytvoriť vlastný blog, video kanál a doplniť ich mikro blogovaním na ružovej, modrej či inej platforme. Môže nám to skôr či neskôr zmeniť život, to dosť výrazne. Keď sa nestane nič, aspoň sme skúsili. Len taká maličkosť, veľkej väčšine z nás čo tvoríme sa veľmi dlho nepodarí uspieť, presadiť (možno aj nikdy). To však neznamená, že máme dôvod vzdať sa. Vlastne je to skoro to isté ako v živote, len tam v tom internetovom svete môžeme byť za hocikoho.

Blogovanie začalo u mňa otázkami od Joža niečo v zmysle: Kedy začneš písať blog? Hovoríš o tom celé dni? Bojíš sa? Či nevieš s čím začať? Krátko na tom som sa dostal ku knihe kde bolo napísane, aby sme si čím skôr kúpili vlastnú doménu. Tak sa aj stalo. Celé okolo stránky začalo naozaj pár vetami o ničom. Rok a pol to bolo také flákanie a nesledujúci rok prišiel každú stredu článok. Na siete som začal prispievať o čosi skôr, ak si dobre pamätám bol to rok 2015.

Prešiel nejaký ten čas, Sem tam sa pozriem čo sa vytvorilo, kde sa stali chyby, skvelé rozhodnutia, čo treba vylepšiť, či kde zvoľniť. Všímam si ľudí, kto podporuje, okukuje, či len tak si trávi svoje chvíľky prezeraním. Prichádzajú reakcie, ignorácie, vyhýbania, sem tam posmešok.

Dostávam aj negatívne komenty, správy, posmešných smajlíkov, ale tom nebudem písať. Táto skupina si nezaslúži žiadnu pozornosť. Sám sa neposmievam druhým a je pre mňa nepochopiteľné prečo to robí niekto druhy. Je rozdiel byť vtipný, správne sa zasmiať ako byť uštipačný. Posmievanie nie je kritizovanie. Ak niekto kritizuje, pripúšťam si ju len toho, od koho by som chcel radu. Taká kritika vlastne nie je kritika, ale posúvanie ďalej.

Tu jedna maličkosť, mnoho ľudí radšej nezačne, bojí sa posmeškov. Nemám na mysli len písanie, ale všeobecne tvorbu ako takú.Akékoľvek zdokonaľovanie trvá niekoľko rokov a je to beh na dlhu trať. To potvrdia aj tí najlepší. Taktiež nekomentujem z gauča výkony športovcov, alebo z tribúny. Keď sa niečo nepodarí poviem si škoda, skúste chalani ešte raz. Je pravda že som do takýchto stavov musel dorast, tiež ma niekto navigoval. Inak asi by som bol majster ulice a gauča.

Ľudia z môjho okolia vedia, že píšem články. Zo začiatku čapkali, neskôr nazerali a teraz ignorujú.Stáva sa dosť často, keď sa s niekým stretnem sa ako keby ospravedlňuje, že už dlho nečítal/a, nakoľko nemá čas, pripojenie na internet, niečo lezie po ňom/jej. Nerozumiem, prečo mi ktokoľvek hovorí, že nečíta. Jednoducho nechcem počúvať ako nečítajú ľudia z môjho okolia články. Je to dobrovoľné. Kamaráti môžeme ostať naďalej. Tiež nie každému koho poznám dávam srdiečka.

Dnes sa nachádzam v období, keď ľudia okolo mňa nemajú chuť podporiť. Nevykonajú žiadnu aktivitu. Pozrú si príbeh, čo je nové a idú ďalej. Všímam si že nie som jediný. Sťažujú sa aj väčší hráči, fanušikovská základňa začína byt čoraz viac neaktívna. Pozrie a ide preč. Radšej pridáme srdiečko provokačnej babe v plavkách ako niekomu z okolia. V poriadku, rešpektujem to. Aj keď nie som si istý čo je za tým. Ja dám srdiečko aj babe v plavkách, ale aj kamošom čo robia kvetinové vence aj keď od nich nedostanem reakciu späť.

Mám niekoľko fanúšikov, pravidelne ma podporujú. Potom sú tu poblaznene baby, náhodne okoloidúci. Taktiež sú tu ľudia čo sem tam stlačia srdiečko. Sú tu aj nepodporím, neurobím nič. Z času na čas dostanem podpornú správu, telefonát. Či niekde na ulici: “super Michal len tak ďalej.”

Zakladateľ jednej z najväčšej siete hovorí, že užívatelia by nemali bezhlavo surfovať. Mali by sa viac snažiť byť v kontakte s priateľmi. Že vraj to mal byť pôvodný zámer platformy. Beriem, nie každý má chuť čítať, všímať si niekoho kto tvorí, alebo sa učí tvoriť. Tak isto máme v hlave tisíc vecí a ešte máme riešiť hlúpe srdiečko, pre klik na fotku, potom koment, tam nájsť link. Pamätám si ako sa mi dvaja kamaráti smiali, že vraj žobrem o pozornosť a neviem písať. O pár mesiacov, začali s tým istým. Žobrali o pozornosť a taktiež nevedeli písať. Len jeden rozdiel, vydržali rok, potom to zabalili.

Byť vo svete on-line má svoje výhody, tak isto aj nevýhody. Je dobre ich zvážiť. Pre mňa najväčšia výhoda vznikla v stredu. Písanie článkov ma núti ku konkrétnemu činu, akcií. Mám niečo vytvoriť, napísať, odfotiť. Nik ma nenúti, sám som sa tak rozhodol. K tomu sa ušilo mikro blokovanie v podobe fotiek, videí a krátkych textov. Povedal som si, že už bolo dosť výhovoriek typu nemám čas, nestíham, nedá sa . Zažil som na začiatku krátku vlnu podpory. Taktiež sa trochu podarilo jednému dvom článkom preraziť. Účinkovanie v telke. Tri, štyri videá dosiahli celkom fajn sledovanosť. Vlnu kritiky, kopu posmeškov, ignorácie, od priatelenie, bloknutia.

Ak by som mal niečo urobiť inak? Tak tie prvé roky nepremýšľať na začatím, ale pustiť sa do toho hneď. Meškám rok a pol v pravidelnom písaní článkov. V tvorbe videí dva – tri roky. Na ružovej sociálnej sieti dva roky. Vidím tu dve možnosti, môžem sa vzdať, že som do teraz neprerazil, alebo môžem ďalej skúšať. Skúšam ďalej, ten čas prejde tak či tak.

Nerobiť radšej nič

7. december 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Na nasledujúci článok sa teším viac ako obvykle. Otváram totiž to tému vďaka ktorej, mnohí z nás radšej nič nerobia, netvoria, neukazujú. Veď schválne. Ako sa máš? Čo máš nové? Nič, však. Koľko krát za posledný týždeň takto podobne začala konverzácia? Nestihnem sa nadýchnuť aby som odpovedal na otázky a vlastne ani nemusím. Ten (tá) druhý (á) odpovedal (a) za mňa. Neviem či sa chcem takto rozprávať.

Vždy som chcel parádne auto, oblečenie, firmu, zázemie, mať svaly, privilégia, postavenie, výzor, rešpekt. Neustále objavovať niečo nové, nezvyčajné. Vlastne niečo sa aj stalo. Vďaka aktivite na sociálnych sieťach, sa mi podarilo dostať na také miesta, na ktoré by som zvyčajne nešiel. Týmto doplnkom dnešnej doby vďačím za veľa. Nepriamo ma nútili byť kreatívny, k tomu aktívny. To si síce uvedomujem až teraz. Na začiatku to bola len zábava, to je dobré dajme to na.. nech vidia. Deväťdesiat percent príspevkov bola veľká náhoda.

Život nie je o páči sa mi to, potešia, ale nemali by byť základným kameňom našich životov. Slúžia na nadväzovanie a rozvíjanie priateľstiev, aspoň tak ich vnímam. Taktiež sú na výmenu skúseností, spoznávali druhých. Keď som len tak zo zábavy zverejnil fotku z bežkovania na jeden z hlavných profilov, ani som netušil koľko mojich “priateľov” bežkuje. Veľký rozruch a tie správy, bolo ich dosť.

Keď so začal písať články na blog, prvé boli naozaj o ničom. Zaujímavé je, že mali najviac reakcii. Čim viac som písal, záujem oslaboval na prvý pohľad. Dnes viem, že mám čitateľov. No nestláčajú páči sa mi to, skôr zavolajú, napíšu, či tam vonku mi povedia podporné slová. Veľký rozruch prišiel, s mojím účinkovaní v známej televíznej relácií o bývaní. Bolo to desiatky správ telefonátov. Niekoľko dní ma ľudia na ulici inak vnímali. Druhý krát o rok neskôr, pokus číslo dva. Jedna podporná správa. Na ulici si ma nik nevšimol, ako pri prvom účinkovaní.

Prvé video bolo taktiež milá skúsenosť. Správy, dva, tri telefonáty, SMS. “Nabral si odvahu, klobúk dole.” Síce neznášal som svoj hlas, asi aj seba. To sa neskôr nejako upravilo, zvykol som si. Okolo videí sa chodilo. Oslovoval som ľudí, aby ich zdielali. Volal, ale aj navštevoval známych, kamarátov, žiadal o pomoc. Chvíľku to trvalo, ale predsa. Prišlo ďalšie nepodarene video, tento krát zo Štiavnice. Tam sme našli spôsob, ako sa dalo v tom období dostať na výslnie za veľmi krátky čas. Mali sme okolo tridsať tisíc videní do týždňa. Obmedzenie pre neobvyklú aktivitu na mojom konte. Pár negatívnych komentárov. Ale bez toho sa dnes asi nezaobíde nikto. Ešte dve tri videá mali celkom dobrý dosah aj reakcie. Po nich prišlo upozornenie. Dostávate od nás desať peňazí, ak si zakúpite ďalších desať na spropagovanie videa. Chceli sme tvoriť obsah, aby sa rozširoval sám.

Sociálne siete prišli na to ako sa obchádzal ich vlastný algoritmus. Začali spomaľovať dosahy. Po čase nastal útlm. Prišla nechuť, vyhorenie, strach, obavy, pocity menejcennosti. Neboli ďalšie nápady. Vlastne chcel som sa na tvorbu vykašlať. Všetko vymazať, zabudnúť, zatvoriť kapitolu siete a tvorba.

Raz tie siete aj tak niekto vypne. Preto mám vlastnú stránku, kde poznamenávam obdobia, myšlienky, pohľady, ktorými prechádzam. Život je zhoda okolností, ktoré sa veľmi veľa krát budú opakovať. Jasne je tu cestovanie, práca s ľuďmi, rôzne koníčky, činnosti ktoré sa neopakujú. Opakujú sa v nás emócie, myšlienky, ľudia, situácie. Taktiež, čím sme starší chceme mať svoje pohodlie. Aj keď mať pohodlie je začiatok konca.

Môžeme skúšať nové veci, mat skvele myšlienky. No aj tak veľká časť bude o tom isto. “Zas si niekde bol.” Pre okolie budeme veľmi dlho nudným, obyčajným šašom, ktorý zas pridal trápnu fotku. Opäť sa predvádza. Že vraj sa to zmení, keď dosiahneme významne životné úspechy.

Jeden z mojich veľmi dobrých kamošov: ” Radšej nič neukazovať, nehovoriťako sa mame opakovať. Lenže to nie je celkom pravda, podľa mňa. To čo píšem, tvorím, ukazujem som ja. Je dosť možne, že moje dni sú rovnaké, podobné. Okoliu sa môže zdať, že sme stále v tom istom. Len nie je vždy všetko tak. Ak je moja fotka na sieťach s tým istým projektom pravidelne, je asi dosť možné, že na ňom pracujem. Práce na nich môžu trvať aj viac rokov. Tak je viac ako isté, že pravidelne budem o nich hovoriť. Aj tréning je jeden z mojich projektov na ktorom pracujem.

Naše okolie nás bude vnímať stále tak isto. Až pokiaľ sa nám niečo veľké nepodarí, alebo podarí. Pripravme sa na to, že naši okolie nás po čase prestanú podporovať. Sem tam stretneme niekoho úplne neznámeho a ten nás podporí viac. Pohyb v pred je náročný. Zopakovať úspešný deň, udalosť, obdobie chce naozaj kopec odmakanej práce, náhody, ešte viac tréningov, opakovaní.

Mnoho ľudí radšej podporí hviezdy, rôznych iných ľudí, ako tých čo sa o niečo snažia. Paradox je, keď začnú ľudia s niečím, pýtajú podporu, chcú aby sme ich vypočuli, všimli si ich, rešpektovali. Kreativita, tvorba, budovanie je náročné, ale aj ľahké pokiaľ vieme. Ľahko sa tvorí keď je v hlave pohoda. Ťažšie keď nás tlačí topánka, boli hlava, či cítime hlad. Lenže nepokúsiť sa pohnúť nie je strach, ale lenivosť s batohom plných výhovoriek. Ten má obrovskú moc, len škoda, že iba tú negatívnu. V tom pomyslenom batohu sa skrývajú neskutočné príbehy prečo práve my by sme mali/nemali zostať na tom istom mieste.

Nech sú naše dni, činnosti, každý deň rovnaké, nech to mame akokoľvek. Veľmi veľa z nás máme podobné problémy, skúšky, nástrahy, len ich dostávame v odlišných verziách. Ľahké je ukazovať, smiať sa na druhých. Len ono sa nám to zvyčajne vráti.

Samozrejme sú veci, udalosti o ktorých sa nehovorí, neukazuje. Za mňa je fajn povedať svetu o mojich tréningoch, výhľadoch z kancelárie, nadšenia z kombajnov, zaslúženom punčovom zákusku. Sem tam dostanem skvelé tipy, kde je to lepšie. Na konci dňa nejde o kreativitu, tvorbu. Skôr o aké si dokumentovanie toho čo zažívame, prechádzame, vnímame. Najpopulárnejšie knihy a filmy sú životopisné. O tom ako sa niečo niekomu podarilo, alebo to úplné celé pokašlal. Tak to uľahčíme scenáristom, keď budú o nás písať scenáre, knihy. Nech majú z čoho čerpať. Aj keď možno všetko okolo nás je to isté dokola. Nenechajme sa sebou, kamarátmi, najbližšími oblázniť, že sme nudní. Možno nevedia ako podporiť, alebo nechcú. Taktiež nie je vždy všetko rovnaké, len nemáme práve v tej chvíli v sebe schopnosť to tak aj vidieť.

Ne-počúva-nie

1. december 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Mal som telefonát a pre nejaký dôvod som tušil, že je zbytočný. Všetko čo bolopovedané, sme si povedali s dotyčnou osobou na schôdzke. Nenahnevalo ma to, len ako si ma to zaskočilo, nakoľko daná osoba je na míle ďaleko predo mnou a považujem ju za jeden z mojích vzorov.

Bolo by veľmi ľahké reagovať, alebo vybuchnúť. Priznám sa, sem tam tiež mi ujde myšlienka, slovo také čo sa nenosí na mojich pozíciách. V tréningu nadávam, veľmi nadávam. Tam ide o potlačenie vlastnej bolesti. Často sa ide za hranice síl. V živote ide o emócie, teda o to ako sa citime. Pocity rozhodujú o najbližších momentoch, dňoch, obdobiach. Každý sa chce cítiť čo najlepšie. Myslím, že je na mieste si ujasniť sám so sebou aj takéto maličkosti. Taktiež treba dodať, zvyčajne vyhovujeme frflošom a ľuďom čo nadávajú. Aj preto, aby sme sa ich čo najrýchlejšie zbavili a venovali sa pokojne zvyšku. Takže sem tam sa oplatí frflať je dosť možné, že budeme vybavený skôr. Maličkosť, frflošov nemá nikto rád.

Keď prišlo na premýšľanie o telefonáte, najskôr samozrejme začalo obviňovanie. Ako si toto nemôže pamätať, veď všetko som povedal. Také ľahké veci a nevie. Júj. Čo to mám za myšlienky. Aké ľahké je ukazovať na toho druhého. Hneď po takýchto myšlienkach prišli ďalšie, lepšie. Ten človek sa pýtal, lebo nepozná ako reagujem v praxi, chce sa uistiť, že sme na rovnakej vlne a ide nám o spoločné splnenie cieľa.

K tomu má v hlave plno myšlienok zo svojich vecí (rodina, práca, bolesť hlavy, kolena) a kto vie čo ešte. Teraz prídem ja za ním, dotyčnému idem niečo konkrétne vyriešiť a spustím spŕšku mojich vedomostí. Osoba je ohúrená mojimi vedomosťami a nápadmi. Lenže čím je ich viac tým sa rýchlejšie vyparujú druhým z hláv. Veď koniec koncov, mám to iste. Zamýšľam sa čo urobiť inak, aby okolie lepšie vnímalo.

Vidím tu dve možnosti. Používať vizuálne pomôcky, grafy, prezentácie, fotky, vizualizácie. Tým, že rad kreslím, najvhodnejšie mi príde teda kreslenie. Ďalšia možnosť je hovoriť menej a ešte viac zamerať slova k problematike.

Sem tam stretneme človeka, kde za funguje chémia a je možné rozprávať o všetkom možnom. No niekedy nezostane čas na to čo by malo. Na jednej strane je radosť mať takýchto ľudí vo svojom živote. Na druhej, to môže trochu prekážať hlavne ak riešime spoločné ciele. Sú situácie, ktoré si vyžadujú množstvo času na hľadanie riešení. Ak ten čas premárnime rozprávaním o zážitkoch, klebetách, môže sa stať, že nezostane na to najdôležitejšie.

Verím že život je o maličkostiach ktoré sú navzájom poprepletané. Vidím ich hlavne v športe, kde malé zmeny môžu viest k veľkým víťazstvám. Taktiež keď sa bavíme k veci malo by sa povedať potrebné množstvo informácii. Môžem filozofovať čo je primerané a správne množstvo. Odpoveď nájdem ak budem skúšať a veriť, že raz prídem na ten fungujúci pomer.

Je nad slnko jasné, nepočúvame úplne všetko, veľmi ťažko prijímame informácie. Niekedy nechceme vnímať, inokedy nedokážeme počúvať. Máme plnú hlavu, bolí nás telo, necítime sa tak ako by sme mali, sme v situáciách kedy chceme sa vzdialiť od všetkého. Sám si pripomínam, ako by som vnímal ja niekoho, kto spusti na mňa niečo čomu nerozumiem. S otvorenými ústami počúval. No po chvíli zabudol všetko. Preto ak počúvam odborné veci pýtam sa jednoduché otázky, ktoré niekedy vyznievajú hlúpo. Vďaka ním ako tak porozumiem danej oblasti.

Ľudia neradi rozprávajú o tom ako sa skutočne cítia. Sem tam utrúsime myšlienku, ako nás niečo boli, alebo sa niečo deje. Zvyčajne tam to aj končí. Veľká väčšina z nás sa nechá ovplyvňovať emóciami a nie logikou. Tam vonku sú skolenia, knihy, kurzy ako presvedčiť, lepšie zaujať, poblázniť druhých. Následné je veľmi ľahké oblázniť druhých aby sme dosiahli svoje ciele. Mám rád keď sú situácie vzájomné. Hlavne bez obláznenia. Lepšie sa rozhoduje s čistou hlavou a bez menej emócii.

Sú jedinci, čo naozaj vedia pochopiť raketovú vedu, tak ako keby sa bavíme o počasí. Dôkazu vnímať dvesto myšlienok naraz. Navariť večeru, povysávať a ešte dohodnúť so susedou kam pôjdu zajtra na kávu. Ja taký nie som. Vnímam síce maličkosti, no len tie, ktoré sa ma priamo dotýkajú a dokážem si ich všimnúť. Sem tam ma niekto upozorní pozor na hlavu, tu nestúpaj, nezabudni a tak ďalej.

Ako sa zlepšiť, posunúť ďalej vo vnímaní a byť lepšie vnímaný? Za mňa je to tréning kombinovaný so vzdelávaním. Ešte k tomu je viac ako dobre vnímať svoje pocity. Pracovať s nimi tak, aby sme nevybuchli, keď opakujeme tu istú myšlienku po siedmi krát, alebo pýtame sa po desiaty.

Takže vďaka telefonátu som si opäť uvedomil, aké je dôležité vnímanie toho druhého, správna komunikácia k veci, štruktúra rozhovoru a možno aj používanie grafických pomôcok. Ďakujem.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter