Ono ti je to zvláštne. Keď začíname, chceme, aby nás svet chválil, odmeňoval, vedel o nás, počítal s nami. No keď už nejaký čas makáme, v hlave to máme upratané, tak nás ide roztrhať, keď dostaneme ocenenie. Jasné, že vždy mini kompliment poteší, ale s tým radšej opatrne.
„Viem, že som v tomto dobrý,” to nie je arogancia, vyťahovanie, egoizmus, ale zdravé sebavedomie. Som si vedomý toho, čo viem a toho, čo neviem. Nenechám si kecať od nikoho kto som, čím som a pod. Jednoducho napísane: „Viem v čom som dobrý a to robím, nedávam energiu ani pozornosť do toho, v čom dobrý nie som, tam prenechám miesto iným.” Takže, ak doma treba opraviť práčku, jednoznačne opravu prenechám odborníkom, veď môžem spôsobiť ešte viacej škody.
Byť lídrom môže byť ťažšie ako sa zdá, istým spôsobom je ním každý, no stať sa takým lídrom, o ktorom sa bude písať história, to už niečo znamená. Skutočný líder by mal vychovávať ďalších lídrov, tešiť sa z ich úspechu, nebáť sa, že niekto bude lepší ako on. Po pravde, takýto človek na pozícií lídra neustále na sebe pracuje, len nie vždy ukazuje, čo všetko vie, čoho je schopný. Necháva ľudí okolo seba, ktorí sa chcú stať lídrami, aby našli riešenie. On ich potichu pozoruje, vôbec nezasahuje do procesu, ani keď je zle, ani keď je dobre. Lebo iba tak sa zistí, kto to myslí s vodcovstvom vážne a kto nie. Oslavovať víťazstvá je ľahké, no hasiť nepodarené pokusy, ešte k tomu svoje, nie je prijemná práca. Líder je ten, kto sa vždy postaví za svojich ľudí, preberie zodpovednosť, ak sa niečo nepodarí, ale aj vyzdvihne, ak sa niečo podarí.
Líderstvo, oceňovanie, komplimenty, kritika, čakať od druhých na to povolenie uspieť, či jednoducho mať lepší život má spoločné viac ako na prvý pohľad vyzerá. O tom ako tam vonku, ale už aj tu máme prehnanú kritiku, negativitu, hodnotenie, zbytočné tlaky vieme veľa. Informácie k nám prúdia od všadiaľ, nie vždy dokážeme rozoznať pravdu. Sociálne siete nám dávajú úplnú slobodu vyjadriť svoj názor, v rýchlosti blesku sa oň podeliť so svetom. Znie to ako z dobrého hollywoodskeho filmu, lenže to je skutočnosť. Áno, negativita, kritika, neúspech nesú so sebou dobrú sledovanosť, masu ľudí, komenty, srdiečka, tým pádom aj zisk, či moc. Líder nepodporuje negativitu, netúži po oceneniach, nečaká na povolenie uspieť, vie, čo je oprávnená kritika, podporuje ľudí okolo seba, aby mali lepší život.
Odviesť dobrú prácu, dostať odmenu, či kompliment za úsmev je prirodzené. Stáť za niekým v úzadí, kto prešiel z blata ku hviezdam chce obrovskú poctu, výdrž, sebadôveru a vidieť víťaza v tom druhom. Malá pochvala, kompliment, poklepanie po ramene, zisk obrovského vyznamenania vie vždy spríjemniť obdobie, tak isto ako neprimeraná kritika vie pokašlať celé roky života. K tomu frustrácie, rozvrátené rodiny, rozchody, straty životných cieľov, zomieranie za živa predstavuje obrovské riziko, ak niekomu “naložíme”, len aby sme sa my cítili dobre, či povedali svoj názor, ktorý je často zbytočný v danej situácií.
Stačí maličkosť, aby sme spustili obrovskú dávku sebadôvery v sebe, ale aj u druhých, či celoživotnú skazu. Dajme si pozor, čo hovoríme iným, ako sa k nim správame. Čím ďalej sa moderní psychológovia zaoberajú negatívnym a pozitívnym významom slov, myšlienok, skutkov, dokonca už do toho intenzívne montujú aj reč tela. Takéto informácie sa už dostávajú do popredia aj k nám. Žiaľ, negatívne informácie sú naďalej hlasnejšie ako pozitívne. Určite nie je dobré ignorovať negatívne myšlienky, či správy, ale vieme ovplyvniť čo si do svojho života pustíme. Taktiež nepúšťame susedov, aby si v strede našej obývačky vysypali ich smetný kôš. Máme právo vyberať, čo a koho pustíme do našich hláv.
Chváľme opatrne, ale úprimne. Kritizujme primerane, s rešpektom či humorom, najlepšie v tretej osobe. Stávajme sa lídrami, ktorí chcú mať okolo seba ďalších lídrov. Nepýtajme si od nikoho povolenia uspieť, či ostrihať vlasy. Zabudnime na falošné pocity šťastia, hru nášho ega, vyhoďme z hlavy túžbu po moci. Sme predsa ľudia, máme dostatok priestoru uspieť. Nechoďme po víťazstvá na úkor niekoho iného.