Michal Boťanský

Možno áno, možno nie

13. júl 2022 Cesta poznania - Všetko

Pri písaní článkov si uvedomujem, že ako keby tu vždy boli dva pohľady. Vždy sa zaujímam o oba hlavne o ten môj a až potom, tak trochu o ten druhy.Samozrejme, keď sú emócie, tak hľadám riešenie ako zmeniť ten druhý na môj. Veď ruku na srdce, kto z nás je empaticky pod vplyvom emócii?

Ako tak chodím svetom, všímam si seba, ako reagujem v situáciách a taktiež druhých. Hovorím si waw, ako ten druhý zareagoval. Aký je macher, aj ja tak chcem reagovať, mať vplyv, kontrolu, vedieť navigovať, ovládať, preplávať. Píšem v metaforách. V článkoch bežne spomínam, ako vnímam čo druhí hovoria, robia, myslia, vždy sa niečomu novému priučím.

Len je tu jedna maličkosť, asi aj viac. Každý máme so sebou batoh, v ktorom je naukladané všeličo. O niečom môžeme tušiť, o inom zas nie. Ten nás tlačí na rôznych miestach. Aj preto nie vždy je možné reagovať dokonale. Taktiež sú tu ľudia, čo majú odžité. Ich skúsenosti je nemožné dobehnúť, aspoň na prvé pohľady sa tak javia. Skúsenosti je veľmi ťažké nahradiť čítaním kníh, vzdelávaním. Môžu pomôcť priblížiť sa.

Ak by sme sa dnes pýtali ľudí, ktorí boli pri mojich začiatkoch. Je sto percente iste, že by mi nedali šancu. Videli ma ako som nič nevedel, mal som problém rozprávať po slovensky, netušil som takmer nič o živote tu. Bolo to naozaj vidieť. V tom čo som robil, mi patrilo jednoznačne posledné miesto. Dnes je to o niečo lepšie, som druhý od konca. Už sem tam so mnou ide aj niekto na kávu.

Motivačné knihy, životopisy majú mnoho spoločného. Ich príbehy začínajú podobne. Niečo sa prihodí, potom sa podarí, hneď na to sa to pokašle a potom sa prichádza na križovatku. Tam sa život zabalí, alebo riskne všetko vabank. Je veľa takých čo neprešli oboma, ešte viac takých čo uspeli na jednej alebo na druhej strane.

Mnoho ľudí je lepších ako my, možno aj všetci v “niečom”. Lenže každý raz začínal. Niekto v osemnástke, tridsiatke, štyridsaťtrojke, pätdesiatdvojke. Je fajn mat okolo seba niekoho od koho je možné obkukávať, nazerať. Len prosím nenahovárajme si, že sa to nedá. Že vraj to vyzerá nemožné dostať sa z posledných miest na prvé. Napriek tomu deje sa to. Tak isto platí aj opačne. Prosím porozumejme tam vonku máme každý z nás šance, no nie každý môže riadiť raketu. Maličkosť, ľudia okolo nás začínajú, končia, zlepšujú sa, vyhoria.

Nič nie je stále, ani naše názory, pohľady, škatuľkovania a asi ani náš svet. Je ľahké vyvolať konflikt, odradiť druhého, seba. Možno je všetko inak ako sa na prvý pohľad zdá a mýlime sa a možno nie.

Schválenie

6. júl 2022 Cesta poznania - Všetko

Áno príde koniec sveta, všetko čo sme pokašľali bude nepodstatné. Tak isto všetko to dobre čo sa urobilo, sa nebude počítať. Znie to tak trochu ako sci-fi, lenže každý z nás zaživa svoj koniec sveta niekoľko krát do roka. Vlastne možno viac krát ako si myslíme.

V jeden jesenný deň, som bol niekde medzi ľuďmi a pýtal som sa či môžem. Odpoveď bola jasná: “Miško môžeš všetko”. Viac mi nebolo treba. Vždy sa zo slušnosti opýtam. Keď je odpoveď záporná hľadám možnosti ako ju zmeniť, upraviť. Netreba zabúdať nie na každé nie, musím mať riešenie. Niektoré nie sú aká si ochrana.

Môžeme všetko. Jasné, že budeme niesť za rozhodnutia kopu zodpovednosti, tak isto odmien. Len toto nie je dnešná téma. Nakoľko nie pri každom správnom aj nesprávnom prikývnutí príde na rad zodpovednosť. Jednoducho niekedy budeme mať šťastie. Je síce nepredvídateľné, ale deje sa.

Rád by som napísal, presný systém krokov, ako v ostatných článkoch. Viac mám pocit, že keď budem aplikovať do bežných dní do istej miery voľnosť, tak viac života žijem. Je fajn naplánovať deň, týždeň, obdobie, nie všetko ide presne podľa plánu. Niekde som čítal, že v armádach sa trénujú úlohy, ktoré sa v bojoch veľmi ťažko aplikujú. Na konci dňa aspoň vojaci vedia čo majú ako tak robiť. Armáda tvrdí, lepšie tušiaci vojak, ako opačne.

Podobne fungovanie mam z časti aj ja. Veľká časť mojich aktivít je medzi ľuďmi a tam sú dejú okolnosti. Väčšina ide podľa plánu, sem tam sa ešte istá časť rosype podľa plánu. Vtedy nepomôžu najlepšie tréningy. Chladná hlava, nádych výdych a veterník, alebo bez hlavo pustiť do riešenia.

Mám rád keď prídu za mnou majstri sveta. Milión otázok: “ja sa len pýtam”. Keď ide na lámanie chleba, tak dole plecia, idú sa poradiť s niekým. Buď nevedia povedať nie, alebo sú pod papučou, hovorím si často. Je úplné v poriadku pozrieť sa, zistiť infošky, odmietnuť, prísť druhý, tretí krát. Lebo tak ako môžeme, tak aj nemusíme. Len prosím nepýtajme si od nikoho povolenia, keď odmietame niečo o čom máme vlastné presvedčenia. Ak je tu niekto s kým sa radíme, tak ho zoberme zo sebou, aby videl čo najviac okolností.

To že môžeme, vieme asi všetci. Sem tam je fajn si pripomenúť, že naozaj môžeme. No viac ma zaujíma téma čakanie na schválenie od druhého, či môžem. Aj ja mam dni, keď zabúdam, že môžem. Vtedy hľadám niekoho, kto mi potvrdí že môžem. Nech už ide o žlté topánky, nový projekt, športové sako, vyhrnuté rukávy a kto vie čo všetko ešte.

Som tiež jeden čo majú nastavený režim automat a nepremýšľam vo veľkej časti dňa. Šetrím tým energiu, čas. Aj preto je ľahké počúvať druhých. Vypnúť nalinajkované režimy je v skutku náročné. Mne najviac pomáha šport. Hlavne časť z postele po dvere, zvyšok je už v celku fajn. Za hranice vlastných síl sa dostávam pri dlhších tréningoch, v lete, v zime, keď činkujem o jednu sériu na viac. Ak nič nespravím, nič sa nestane. Nič sa neznení, keď nepôjdem von. Lenže keď sa pôjde, budem cítiť bolesť, únavu, strach, stres, napätie, ale taktiež neskutočný pocit na konci.

Keď bežím, bežkujem, hore kopcom, taktiež sa nepýtam druhých či môžem. Ak nevybehnem kopec, podľa všetkého sa nestane nič. Lenže ak áno, zvyčajne dostanem k nahliadnutiu parádny výhľad, za trochu bolesti. Nie vždy je výhľad podmienenej bolesťou. Je veľmi veľa okolnosti, ktoré ovplyvňujú našu kondíciu, stav mysle, chuť do života. Nič nikoho do nich nie je. Nemusíme nič vysvetľovať. Mám okolo seba ľudí, s ktorými si vymením skúsenosti, informácie, vedomosti. Nie všetko čo sa dozviem je aj pre mňa vhodné, funguje to aj opačne.

Obrovskú súvislosť majú môžem všetko a schválenie od niekoho, že naozaj môžem. V mnohých situáciách sa veziem, nemám potrebu rozhodovať, pýtať si povolenie, čí vôbec uvažovať či môžem. Tak isto viem, že sú situácie, kedy musím buchnúť po stole a nepýtať sa viac. Mnoho životov sa práve preto rúti do koncov sveta, lebo zabúdame si dovoľovať. Inokedy berieme ohľad na druhých na úkor seba. Tak ešte raz: môžeme a nepotrebujeme súhlasné písomné stanovisko od druhých, teda pokiaľ druhým nerobíme zle.

Neobľúbenosť

29. jún 2022 Cesta poznania - Všetko

Ja veľmi ľahké uveriť, ako niekoho nemáme radi. Zvyčajne začíname na pieskoviskách a vlačí až do dospeláckych období. Koho nemáme najčastejšie radi? Ak začneme od seba, tak sme to my. Potom nasleduje niekto s vyrážkami, krivým zubom, čudným svetrom, zvláštnym priezviskom. Je veľmi ľahké uveriť, či nás niekto nemá rád. Keď všetci okolo nás nám od detstva štepujú rôzne uštipačné poznámky, prezývky, povzbudzovačky.

Doma nás učili aby sme sa nikomu neposmievali, ani so srandy. Je to nepekné a ani nám by sa také nepáčilo. Lenže nie vždy to tak aj bolo. Moc si už nepamätám, či nás doma učili, aby sme sa mali radi tak ako sme. Žiadna zo situácií vo mne nenechala pocit, aby som si viac veril. Možno to tak bolo lepšie.

Mať zdravé sebavedomie je mimoriadne dôležité na cestu životom. Zvyčajne sa získava, keď sa staneme nejakej oblasti profesionálmi, dobrým oblečením, povzbudzovaním z okolia, štúdiom, alebo sa dobre zobudíme. Lenže, zvyčajne vonkajšie ukazovatele, nie sú tie najlepšie. Lebo tie nám môže hocikto zobrať a potom je náročné dostať sa opäť na koňa.

Najviac sebavedomia venujeme tým najmenším. Povzbudzujeme ich, dávame im to čo my sme nemali, odpúšťame, nechcem aby sa buchli. Čím sú starší, tak je toho menej. Nechce sa nám, nemáme čas, nestíhame. Filozofujme čo sa stane, ak nepovzbudzujeme našich najbližších, seba, ale aj tých čo nepoznáme. Vďaka sociálnym sieťam, poznáme, že najčastejšie prichádza povzbudzovanie od neznámych ľudí.

Aj ten najmenej spoločenský jedinec z času na čas potrebuje počuť povzbudivé slová. Ak ich nedostávame, môžeme sa do seba uzavrieť, nebudeme si veriť. Ešte maličkosť, nikdy sa o niečo nepokúsime. Najčastejšie preto, lebo v mladosti sme dostali hlúpu prezývku, atď.

Každá situácia ma dve strany. V našom prípade môžeme vystupovať ako obeť, trpiteľ, niekto komu bolo krivdené. Tak isto ak hrdina, teda ten čo to dokáže, aj keď niečo. Vybrať si môžeme kedykoľvek. Nemusíme nikomu nič vysvetľovať, ani sebe. Tak isto môžeme začať s vyrážkou na tvári, krivým zubom, kilom navyše, bez štýlu. Svet miluje odvážnych ľudí, ale až hneď potom keď uspejeme.

Dnes je super jednoduché naštvať celé mesto, okres, ale aj krajinu. Žijeme v dobe keď je populárne kritizovať a rozumieť sa všetkému. Zabúdame, že na druhej strane je taktiež človek, robí najlepšie ako vie a asi aj pozná okolností, ktoré my nie. Ak sme v roli kritizovaného, nepresviedčajme, nemá to zmysel. Čím viac vysvetľujeme, tým viac energie, času sa minie a ten čas môžeme tráviť lepšie.

Ak chceme od života viac, tak podľa všetkého, budeme musieť zniesť viac, mať viac. Zniesť nával kritiky, závisti, krivých obvinení, tlaku. Mať viac odvahy, sebavedomia, dať bokom emócie. Zmieriť sa s tým, že nám veľmi veľa vecí utečie.

Kritika je dobrá, ak sa s ňou narába opatrne. Malé sebavedomie je nebezpečné, môže viesť k nesprávnym činnom. Neobľúbenosť v kolektíve a vo svete bude viesť k veľkým činnom, len nikto z nás nevie, či budú prínosom, alebo záťažou pre spoločnosť. Majme to na pamäti, keď pri najbližších príležitostiach sa budeme niekomu posmievať.

Vplyv, strana a chaos

22. jún 2022 Cesta poznania - Všetko

Je dôležité to čo zazívame poznamenať. Aby sme sa mali na čom smiať o niekoľko rokov, alebo zistime ako veľmi sme sa mýlili.

Stratil som niť, svetlo na konci tunela zmizlo. Par dni som blúdil. Nebol zmysel existovať. Prichádzali len signály choď krok po kroku, pod ďalej. Cvičenia, jedlo, tak trochu tvorenie, to bolo všetko v diári. Viem, že mám úlohy, ktoré je dobré urobiť. Tak isto mám pokračovať v čom sa začalo. S času na čas sa stane, alebo sa len tak prihodí vybočenie z cesty. Je to prirodzená súčasť našich ciest. Nemáme skákať preto z mosta, alebo vyjedať chladničku.

Po rannom tréningu a raňajkách č. dva ma v sprche napadla myšlienka. Nie je všetko tak ako sa javí. Našiel sa zmysel, zapálilo sa svetlo, chytila sa nitka. V pravej chvíli. Čakala ma dôležitá schôdzka, ktorá mala priniesť nadej a nové výzvy pre všetkých zúčastnených. Mojou úlohou je dať veci do pohybu, pokračovať v tom čo viem. Mám si všímať príležitosti, otravovať, vábiť ich a sem tam aj vytvoriť. To všetko sa na teraz učím. Som v začiatkoch, niekde na mojich cestách.

Všetko znie jednoducho, pokiaľ niečo. Lenže, ak sa nám pomiešajú emócie, nesprávne sa vyspime, či nás boli brucho. Nič nie je ľahké, ako keď je svet gombička. K tomu robíme chyby, sem tam to schytáme aj za kolegov, kamošov, frajerov, manželky a kto vie koho ešte. Zlyhania, prehry sú súčasťou. Je dobre si o nich hovoriť z času na čas, aby sme ich mali na očiach. Nie vždy všetko pôjde na víťaznej vlne. Lenže ak takéto riziko nepodstúpime podľa všetkého sa budeme pohybovať v pokojných vodách života. Čo je v poriadku, do istého momentu.

„Miško len dobre správy.” Pre mňa najväčšia motivačná vetička tam vonku. Trvalo mi niekoľko rokov pochopiť, že mam okolo a som súčasťou tímu. Kde sú rozdelené konkrétne úlohy, zodpovednosť. V začiatkoch som bol ako všetci moji kamoši z okolia, podceňoval som všetkých a bol som za majstra sveta. Viac sa kazilo ako tvorilo. Veľké vďaka za takéto začiatky. Ako si ma posunuli o kúsok ďalej. Ešte väčšia vďaka za všetky fotky, videa články ktoré sú tu. Mám od všetkého dokumentáciu. Takže nenarodil som sa, zo žiadnym super talentom.

Ľahké je ukazovať prstom na druhých, oddeľovať sa, hádzať si polená po nohy. Povedať svetu ako nevládzeme, fňukať. Možno sa niekto nad nami na čas zľutuje. To nie je cesta, určite nie dlhodobá.

Malé myšlienky, ktoré je mimoriadne dôležité vedieť používať. Tak isto má svoje miesto inšpirácia seba samého. I keď zvyčajne je podceňovaná, takmer vôbec sa neberie do úvahy. Len malé percento z nás sa aktívne inšpiruje.

Mam sa učiť primať informácie, spracovať, posúvať ďalej. Nie každý má o všetkom vedieť. Nie, všetko je pravda čo sa hovorí. Potom je tu rešpekt hierarchie a toku informácii.

Čo s vetičkou Miško len pozitívne správy? Nič, ale aj všetko. Vždy sa môžem pokúsiť, priniesť tie najlepšie správy. Sú situácie, ktoré viem ovplyvniť a sú kde stojím stranou. Ak ide všetko ako po masle, ľudia okolo cítia spokojnosť. Keď sa niečo, tak vtedy sú tlaky. Či je to doma, tam vonku, alebo sám pred sebou. Aj preto, čím ďalej verím, že náš život je aká si hra zmätku, chaosu a vyhrávajú tí, čo sa najlepšie zorientujú.

Pocit víťaza

15. jún 2022 Cesta poznania - Všetko

Mentalita víťaza je niečo s čim prichádzame na tento svet a postupne času sa meníme na obete vlastných príbehov. Na začiatku sa takmer vždy pokúšame o niečo. S každým neúspechom sa častejšie podceňujeme a nakoniec mnoho z nás zostava na priemerných miestach, životoch. Na čom samozrejme nič nie je zlé. Pokiaľ sa nám tie miesta aj páčia.

Neviem čo je na sto percent správne. Pohyb, zdravé sebavedomie, aké si načúvanie svojho vnútorného hlasu by mohlo priniesť ovocie, teda to si na teraz myslím. Emócie dajme na bok, tie nás často klamú, zavádzajú. Vplýva na nás okolie, nálady, spánok, jedlo, počasie, práca, partner a kto vie čo ešte všetko.

Stáva sa mi v situáciách, že sa cítim ako keby navyše. Podceňujem sa, vyhováram sa ako na to ešte nemám. Vlastne nemusím sa ani snažiť, nemá to cenu. Takto okolo mňa prechádzali príležitosti, baby, ponuky na odlišné miesta. Naozaj v mojej mysli vládlo, aj sem tam ešte vládne, presvedčenie vopred porazeného bojovníka bez boja.

Ako tak píšem článok prihodila sa mi situácia. V ktorej počas mojej schôdzky niekto iný pristúpil a bol som poslaný za dvere. Takéto niečo bola pre mňa skúška ega, nafúkanosti, taktiež mojej márnomyseľnosti. Ten človek je na mojej úrovni v pomyslenej hierarchii. Určite nemal nič dôležitejšie na robote ako ja. Teda to boli prvé myšlienky, ktoré začali prichádzať ku mne. Bolo ich sa samozrejme viac.

Prvé čo sa robí, keď nás niečo naruší pustíme sa do práce, tvorenia. Jednoducho do činností v ktorých naše rozprávkové myšlienky pohltia aktivity. Lenže po niekoľkých chvíľach prišlo čakanie na vrátenie sa k schôdzke. Tam prišla naozajstná skúška. Nechýbalo veľa, šiel by som nafúkaný preč.

Emócie opadli, schôdzka pokračovala, odchádzal som sklamaný. Nie len s nepríjemným pocitom, ale aj s pocitom nedobre vykonanej práce. Takže opäť raz porazený. Aj keď na konci dňa to bol len pocit. Nakoniec víťaz som bol možno ja.

Ten istý pocit púšťa chodcov na prechodoch, autá z vedľajších ulíc na hlavné, pridrží dvere, usmeje sa bez dôvodné na druhých.

Netuším a ani nechcem vedieť čo sa dialo na schôdzke. Čo viem, že neviem kedy budem na druhej strane ja.

Je veľmi ľahké si namýšľať oslabujúce príbehy v ktorých hráme hlavnú rolu obete mi. Naša myseľ miluje kreativitu a dokáže vymyslieť najlepšie príbehy s nomináciou trebárs aj na Oskara. Len maličkosť, často je to všetko fikcia.

Je takmer nemožné poznať obe strany, ich príbehy, uhly pohľadov. Asi by sme museli byť psychológovia, čítači myšlienok, emócií. Preto je niekedy lepšie nechať veci plávať a odosobniť sa. Nie všetko sa deje proti nám, ale skôr pre nás.

Je skvelé podržať dvere v obchode, pustiť auto z vedľajšej cesty, pomôcť nezištne druhému bez nároku na odmenu. Aj tak ju nakoniec dostaneme. Niekedy je to práve ten pocit víťaza.

Inšpirácie

8. jún 2022 Cesta poznania - Všetko

Máme mnoho možností, ciest. Funguje takmer všetko, no nie všetko bude fungovať aj nám. K tomu je život záhada a ľahko sa ukazuje prstom na druhého. Ako tak chodím svetom pripomínam si aj takéto vetičky. Možno nimi nezmením svet, ale možno seba v tej konkrétnej situácií keď o niečo ide. Vlastne vždy o niečo ide. Bavíme sa o dobe, prekážkach, náročnosti, ale aj výhodách, možnostiach ktoré máme okolo seba. Za posledné obdobie dostávame v celku viac výziev. Život sa stáva tak trochu náročnejším. Lenže vie rozprávkovo odmeniť.

Na konci dňa chceme mať niečo uzatvorené, dotiahnuté, vyrovnané a cítiť pokoj. Teda aspoň zvyčajne, keď ide život aspoň trochu podľa predstáv. Nie vždy je to možné. Každého z nás niečo ťahá, trápi, nadchýna. Čo je správne, inak by bol život nudný a asi by sa nezmenilo nič. Na nudnom živote nie je nič zlé. Len nie som si istý, či je to najsprávnejšia voľba ktorá sa nám ponúka.

Nie je to tvoj príbeh, nechaj to tak, nerieš, nestaraj sa. Nevieš čo všetko je za tým. Ďalšie teoretické poznámky, ktoré nie sú na škodu vedieť. Mám rád podobné slovné spojenia, takmer vždy pomôžu. Ľahko je vstúpiť do situácie a premeniť ju na prestrelku názorov. Na konci sa odnáša trpká chuť v ústach, alebo pocit mal som pravdu. Nie vždy pravdu musíme mať. Mne sa viac páčia poznatky, ktoré sú za tým. Tak isto nie všetko mám vedieť.

Majstrovské dielo dať na stranu vlastné emócie a konať, riešiť, hľadať. My ľudia sme leniví, ale aj sebeckí, teda veľká časť z nás. Aj keď pomáhame druhým, robíme to zväčša pre seba. Chceme hovoriť o sebe, hľadáme spojitosti v tom čo počujeme aby sme mohli povedať: “ aj mne sa také stalo”. Následne máme rozhovor, kde jedna aj druhá strana hovorí o sebe. Je potrebné sa baviť o tom čo nás spája, len sú aj vhodnejšie spôsoby. Ak si budeme hovoriť o tom zlom, vyčítať druhému chyby, je dosť možné, že aj ten druhy nám bude vyčítať chyby. Čo sa stane ak budeme v takomto vzťahu päť, desať a viac rokov. Aký trvácny a pevný vzťah môže vzniknúť. Asi bude lepšie zamerať sa na podporu druhého a na to čo sa nám páči.

Zas tie emócie

1. jún 2022 Cesta poznania - Všetko

Netuším aký je deň, ale opäť som nesprávne reagoval. Áno, áno mal som pravdu vo všetko čo som povedal. Naštval som ľudí okolo seba možno aj pravom. Len potom bola tichá domácnosť, obed moc nechutil a večera vôbec nebola. Na druhý deň všetko bolo tak ako malo. Zbytočne napätá atmosféra, nikto sa s nikým nebavil a čo je najhoršie, odniesol si to aj človek, ktorý za to nemohol.

Rad spomínam na životné etapy s Jožom a Majstrom. Obaja prišili do mojich životov za veľmi zvláštnych okolnosti, zatriasli, dali lekcie a akosi sa vyparili. Jožo je podľa všetkého v Amerike kde učí na univerzite, šéfuje menšej firme. Venuje sa svojej pani manželke a prvému kinderku. Podľa posledných správ je šťastný. Povedal, že vraj sa ešte niekedy stretneme. Otvoril mi oči, keď som sníval o snoch, ktoré vôbec neboli moje. Žil som to, čo nebolo moje. Upravil mi moje pohľady o dva milimetre vyššie. Jeho schôdzky boli intenzívne, veľmi veľa a rýchlo rozprával. Nebolo núdza o prekvapenia, šokové terapie, ktoré vždy vyústili do životných lekcii.

Najpamätnejšie je, keď mi bolo ukázané, že každý sme v niečom dobrý. Nie každý, pri tom má mať na sebe posledný model značkového obleku. Tvrdil, že oblečenie je fajn a má dôležitú úlohu v našich životoch. No sú dôležitejšie veci ako oblečenie. Úprimný úsmev, správne sebavedomie, zdravá sebadôvera a baviť sa o tom čo nás zbližuje. Konflikty sú nutné na vyčistenie vzduchu okolo nás. Tvrdil, ak už máme medzi sebou nezhody, tak vždy ich riešiť džentlmensky. Aj keď niekedy máme chuť toho druhého prefackat. Zvyčajne za takýmito reakciami je nedostatok spánku, pohybu i vzrúša. Vtedy je potrebné urobiť krok späť, isť si zabehať, vyspať sa a ešte možno niečo.

Majster je pán v rokoch, čoskoro bude mať sedemdesiat. Športovec, vtipálek, lišiak a najlepší dohadzovač na svete. Vďaka nemu som zjedol asi najviac zákuskov, koláčikov zo svoj život. Spoznal celkom slušný počet báb, ale len na tých zákuskoch. Má svoj štýl, vždy sa snažil aby som si ho všimol a tak trochu niečo z neho obkukal. Dodnes tvrdí, že mi pomôže ušetriť kopec rokov: “ahá takto to malo byť “. U mňa pamätne sú oslovenia cudzích ľudí na pumpe v Leviciach, kde sme mali prekonať strachy z odmietnutia. Taktiež jeho grilovačky, kde bolo fantastické jedlo a ľudia. Vždy sme sa stretli ako keby to tak malo byť. Až na jeden krát, dusná atmosféra sa mohla krájať. Samozrejme, to bol plán. Podaril sa majstrovsky. Zmyslom malo byť poznatok. Nie všetko sa podarí tak ako chceme. Aj miesta o ktorých si myslíme: “tak teda tu sa nič nemôže stať, sa stať môže”

O Majstrovi a zážitkoch s ním chcem napísať knihu, natočiť film. Je pre mňa inspiráciou, radcom, ale tak isto aj akýmsi strážcom, či potvrdzovačom. Jeho prezývka nevznikla náhodou. Vie všetko a keď nevie, tak vie. Často nedokončuje myšlienky hneď, necháva ich poletovať priestorom. Vraciame sa k ním po mesiacoch, do konca pri jedenej – dvoch po rokoch.

Napísať knihu chce naozaj veľa práce, vedomosti, odhodlania, ale aj tím ľudí okolo seba. Na dnes kniha nie je mojou prioritou číslo jeden. O živote tuším neskutočne málo. Hľadám inšpiráciu okolo seba, pozorujem ľudí, obkukávam. Aj preto písem články, aby som zachytil myšlienky, ktoré vnímam v nasledujúcom období. Možno neskôr ich spojím práve do spomínanej knihy. Nech je to ako chce, nie každý ciel máme splniť. Len nie vždy vieme, ktorý áno a ktorý nie. V tom je krása, ale aj záhada života. Ak budeme vnímať skúsenejších je možné, že prídeme skôr, alebo neprídeme vôbec. Stane sa všetko, alebo nič. Niekedy stačí jedna fotka, video, pozdrav, obed, či nevšimnutie.

Ako by som reagoval na situáciu v úvode? Tak isto ako pred tým. Reagoval som najlepšie ako som vedel v ten deň. Jeden telefonát, malý kúsok snahy a všetko mohlo byť inak. Dokážem pochopiť, že nie každú úlohou vieme vyriešiť jedným telefonátom, emailom, schôdzkou, obedom. Nedokážem pochopiť nepokúsenia sa.

Čo by povedal Jožo na moju reakciu? Smial by sa, lebo vie o emóciách. Majster? Ako keby som ho počul: “ mal si zas pravdu, dobrý pocit však”. Dlhá prestávka. “Len či naozaj stála za to, ha ha ha”, pokračoval.

Nemusíme nič

25. máj 2022 Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Vždy keď sa s niekým stretnem viem, že sa môžem niečo naučiť. Teda ak budem ticho, vnímať to čo sa deje okolo. Nebudem klamať, že čoraz častejšie mám chuť do rozhovoru vstúpiť a dopĺňať slovíčka. Lenže potom sa asi nedozviem nič.

Píšem poznatky do článkov a hneď na druhý deň dostávam skúšky. Moje reakcie nie sú také ako by som chcel. Mám okolo seba ľudí od ktorých sa učím, obkukávam, sem tam naberiem odvahu opýtať sa o radu. Veď koniec koncov mnohé myšlienky poznamenávam pravé sem na blog. Práve pokašlané skúšky sú najlepším učiteľom.

Udalosti, ktoré sa dejú po ceste ma ovplyvňujú, ale aj posúvajú. Tak isto menia. Zažívam situácie, ktoré nechcem aby som zažíval. Sú tu aj také, ktoré nechcem aby skončili. Mám obdobia, keď chcem byť v ulite a neriešiť čo sa deje okolo. Aj dni, keď som za lídra a nepoznám prekážky. Častokrát rozdiel mojich dní spúšťa pocit ktorý cítim v bruchu.

Asi najviac ma nakopol Jožo s Majstrom, či ide o články, život, riskovania, myslenie, vytváranie návykov, komunikácie, balenie báb, stravovanie, šport. Bolo to ťažké obdobie. Doma to bolo na prd, ostatné nebolo. Nebolo sa čoho chytiť, pevná pôda pod nohami neexistovala. K tomu stále som mal hlad. Nemám mnoho kamošov z toho obdobia, ale zážitky asi najväčšie.

Spoznal som Štiavnicu, začalo sa chodiť na futbal, zmena myslenia, aktívny šport, písanie článkov, robili sa veľké rozhodnutia, prišli ľudia. Vždy ma niekto niekam nenapadne posunul. Či išlo o frajerky, rodinu, priateľov, kolegov. Veď koniec koncov, cez prácu sa mi otvorili dvere k Jožovi. Zamrznutý počítač mi pomohol lepšie rečniť. Organizovali sme florbal, tenis. Majster sa stal sám. Ešteže ma napadlo doplniť nádrž v Leviciach. Ten zvyšok prišiel postupne. Mojou úlohou bolo iba rozoznať s kým áno, s kým zdvorilostne áno a s kým vôbec nič.

Je tu mnoho ľudí ktorých mám rád. Pre nejaký dôvod sa vždy odo mňa po čase odpoja. Sem tam sa na chvíľu vrátia, inokedy ma obchádzajú. Ľahko sa ukazuje na druhú stranu. Nevieme čo, nepoznáme všetko a či nejaké súboje ten druhý v sebe nesie. Bolo ťažké naučiť sa žiť bez ľudí ktorých mam viac než rad. Ešte ťažšie bolo naučiť sa žiť bez posudzovania, radenia, frflania, bez potreby vyjadrovať sa k všetkému.

Ak chceš od niekoho dostať viac, naštvať. Ale opatrne. Vravieval Majster. Naposledy som mal tu česť vidieť naštvaného človeka na futbale v Trenčíne. Tréner nášho tímu celkom slušne pokašlal úvodnú zostavu. Nechal sedieť najpotrebnejšieho hráča na lavičke. Bol nútený robiť rýchle zmeny. Hráč pred nástupom na plochu mal výmenu názorov so štvrtým rozhodcom. Asi aj neoprávnenú, ale tak ho to vytočilo, že v úvode z jeho rohového kopu padol gól. Nakoniec sme prehrali, ale jeho výkon bol neuveriteľný.

Čím viac som naštvaný, tým viac dokážem. Lenže len do určitého momentu. Potom chcem všetko iné. S ľuďmi to mám podobne, čim viac niekoho chcem, tým menšie šance mám. Hrával som opatrne, v rukavičkách a to vedie zvyčajne k sklamaniu v práci, ale aj mimo nej.

Jožo bol chalan, ktorý ma navádzal šokom. Nezabudnem, keď mi zobral telefón počas pracovného dňa. Vypol a šli sme sa kúpať do Mikuláša na otočku. “Veď bude sranda” hovorieval. Viete čo? Nič sa nestalo. Na druhý deň, sa všetko dobehlo a veľká časť sa vyriešila sama.

Život je krásny. Každý jeden z nás sme nahraditeľný i keď nie možno hneď, ale časom určite. Myslím si, že to čo je tu, je skvelý námet na celovečerný film. Je fajn mať so sebou kameru a kamoša čo nahrá titulnú pieseň. Tam vonku sa dejú neuveriteľné veci, je takmer nemožné ich ovplyvňovať. Čo ovplyvniť vieme, je ťahanie za nitky. No najskôr sa asi budeme musieť naučiť ovládať tie svoje.

Nemusíme sa najedovať aby sme podávali najlepšie výkony. Nemusíme nič. Môžeme všetko. Istota je len jedna. Každého z nás čaká koniec a ten je každým dňom bližšie. Práve takáto myšlienka by nás mala posúvať na našich cestách.

300 jednotka- alebo vykypený hrniec

18. máj 2022 Cesta poznania - Všetko

Stalo sa mi, že som sa dostal do situácie pri ktorej boli vyhrotené emócie, krik a možno slová, ktoré nemali byť povedané. Vybuchol som, človek na druhej strane telefónu ma opäť s kričiacim hlasom začal obviňovať. Kričal som preto, lebo za každým keď sme spolu komunikovali ma vinil za niečo. Všetko je moja chyba. Teraz má veľa práce s opravovaním a on nevedel, že to tak má byť a prečo som mu nepovedal.

Teraz je úplne jedno kde je pravda. Moja reakcia nebola správna. Môžem polemizovať, či človek v telefóne bol v práve a mal viniť po tisíctristopäťdesiaty krát. Nič takýmto premýšľaním nezmením. Neubudlo zo mňa, len po rozhovore bola cítiť vo mne naštvanosť, smútok i krivdu. Trochu ťažšie sa sústredilo na ďalšie aktivity. Mal som čo robiť, aby na mne nik nebadal moje rozhorčenie.

Neznášam hádky, argumentácie, vysvetlovačky. Mám rád život, taktiež keď sa to o čom sa rozprava aj robí. My ľudia si aj tak vymýšľame príbehy, aby sme vyzerali pred sebou aj druhými dobre. Sem tam si vymyslíme katastrofálne pohľady na naše životy. Inokedy nosíme ružové okuliare. Ešte častejšie nesprávne reagujeme na seba, ale aj to čo sa deje okolo nás.

Tieto slová nemajú byť o sťažovaní, obhajovaní sa, či vyplakávaní. Skôr viac o pripomenutí, že možno znesieme viac ako si myslíme. Nie len kriku, tlaku, zodpovednosti, tímovej práce, života. Každého tam vonku stretávajú podobné situácie. Neverím, že niekto z nás je sám. Možno ľudia v hlboko v lesoch, vzdialených ostrovoch. Vždy tu je niekto o koho sa dokážeme oprieť, vypýtať radu, požiadať o pomoc.

Obviňovať druhých je ľahké. Takmer každý z nás je tréner, politik, lekár, odborník na všetko. Len z tej druhej strany to vidieť vždy inak. Však pán šofér autobusu, ktorý sa rozčuľoval, prečo stojím. Hádam nepôjdem do križovatky, keď nevidím za odbáčajúce auto. Dve sekundy nikomu nepomôžu, ale aspoň nespôsobím nehodu. Mal mi mávnuť, že môžem, videl križovatku z druhej strany. Možno aj mávol, len ja som to videl inak. Príkladov je mnoho. Vždy vidíme len svoju stranu mince, hlavne ak sme pod vplyvom emócií.

Druhá strana mince neznamená,že niekto nás musí obviňovať. Naozaj všetko nie je len na nás. Áno, môžeme veľa udalostiam predísť, určite nie všetkým, ak aj myslíme na všetko. Lenže, všetko sa nestane. Nezabudnime, že aj ľudia okolo nás potrebujú svoje lekcie, skúšky.

Povieme si, aké je všetko ľahké. Stačí ak sa objavia emócie a v momente zabúdame na poučky. Ako to je na strane, keď ja niekoho naštvem, ukrivdím, nepomôžem. Koľkým ľudom už vykypel hrniec nado mnou. To čo bolo nezmením, ale to čo je áno. Takže ak ma budete počuť kričať, práve v tej chvíli pracujem na sebe aby som bol lepším.

Tristovka

11. máj 2022 Cesta poznania - Všetko

Aaaa je to tu. Článok číslo tristo. Tentokrát sa začal písať tak trochu skôr. Je špeciálny, teda na prvý pohlaď. Neznášam oslavy, výročia, jubileá. Možno je fajn zarevať z celých pľúc po dosiahnutí pomyselného míľniku, cieľa: „Áno, dal som to.” Lenže to všetko sa deje po ceste. Verím, ak zastanem, tak je koniec.

Jediné, čo máme, je táto chvíľa a poznania z minulých skúseností. Samozrejme, takéto poznatky môžu zavádzať pri týchto terajších. Moje obľúbené myšlienky, ktorými sa riadim čoraz častejšie. Na začiatku bolo rozhodnutie niečo vytvoriť, naučiť sa, vyskúšať. Prišlo akési nakopnutie, posunutie a ten zvyšok je história. Koniec osláv, môžeme prejsť ďalej.

Som kritizovaný hlavne ľuďmi, ktorí netvoria. Majú istým spôsobom pravdu. Zatiaľ nie som spisovateľ a mnoho mojich článkov je podpriemerných. Robím veľa chýb, moja slovná zásoba nie je rozsiahla. Nepíšem zaujímavo, neviem priniesť čitateľa do deja a píšem o ničom. Učím sa písať tým, že píšem.

Kopu článkov bolelo napísať, niektoré som nepublikoval. Iné som odflákal, maskoval, ďalšie boli vymyslené, či písané o tom, čo sa deje. Sem-tam sa šlo po tenkom ľade. Takisto som trafil klinček po hlavičke s telefonátom: „Ako si o tom mohol napísať?” Boli situácie, keď sa takmer nestihlo publikovať. Blog zažil prijemné čísla a návštevnosť aj vďaka sociálnym sieťam a ich algoritmom. Gratulácie, podporu, ale aj uštipačné poznámky, výsmech.

Nezaujímajú ma témy ako politika, sex, náboženstvá, zdravie a peniaze. Sem-tam možno mierne do nich zabŕdnem, no čím ďalej menej. Blog je pre mňa miestom, kde sa chodím vyrozprávať, popremýšľať nad tým, čo sa stalo, deje a taktiež to, čo bude.

Desiateho apríla dvetisícpätnásť prišla prvá publikácia článku. Prípravy trvali pekne dlho. Žiadne postupy, ako začať neboli pre mňa známe. Doména, hosting, šablóna, cookies, kľúčové slová, mená fotiek, kto vie, čo ešte. Lenže bolo tu niečo o veľa viac ťažšie. Nasledujúca etapa začala desiateho júna dvetisícšestnásť.

Prvé články boli oťukávania, mali svoju dôležitosť. Po roku prišiel záväzok. Každú stredu, nech sa deje, čo chce. Zatiaľ je tomu šesť rokov, čo sa venujem pravidelnému písaniu každú stredu. Dokopy je rokov sedem, čo mám blog. Stále si myslím, že by to mohlo byť lepšie.

Ďakujem Jančimu, za to, že mi pomohol spojazdniť stránku. Lenke a Evke za gramatické korektúry. Maťovi za odštartovanie mojej pravidelnosti. Austinovy za to, že som si kúpil doménu. Jožovi a Majstrovi za inšpirácie, nakopávania, skúšky. Jankovi za účesy, aby som vyzeral skvele na fotografiách. Mali, ale aj majú to so mnou náročné.

Fanúšikovia sú zvlášť kapitola. Páči sa mi to, srdiečka sú vedľajším efektom. Teším sa z nich. No telefonáty, rozhovory na ulici sú najviac. Mám neskutočne lojálnych fanúšikov. Ďakujem všetkým podporovateľom, je to parádne, keď príde potlesk alebo milá správa.

Tak isto chcem poďakovať sebe. Za to, že som si všimol nápad, vyhrnul rukávy, vyskúšal, začal pravidelne tvoriť, všímať si svet a jeho možnosti. Za každú myšlienku, námet na článok, disciplínu, usilovné tvorenie a aj za to, že pokračujem každú stredu už šesť rokov.

Dostavenie úspechu môže trvať niekoľko rokov. Vzdať sa je veľmi ľahké, no ten čas prejde tak či tak. Neustále si tieto slová pripomínam. Zatiaľ sa necítim ako úspešný bloger, spisovateľ alebo tvorca. Mám so stránkou plány. Chcem ju upraviť na modernejšie médium a tak isto doplniť jej význam na mojich cestách. Nový koncept sa taktiež nerodil ľahko, čaká nás s ním kopa práce, výziev.

Čím je tri stovka pre mňa výnimočná? Ničím aj všetkým. Je to len číslo. Ak by som písal dva články týždenne bola by tu šesťstovka, tri deväťstovka. Lenže žiadne ak, nie je. Výročia sú pomyselné míľniky, bez každodenných životov by sme ich nedosiahli. Mám rád písanie článkov, je to pre mňa akési vyrozprávanie. Pri ňom vnímam moje myšlienky, názory, pocity a snažím sa ich preniesť tak, aby boli aspoň trochu zrozumiteľné. Mali v sebe skrytý odkaz pre lepšie zajtrajšky.