Michal Boťanský

Dokonalosť

12. august 2020 Cesta poznania - Všetko

Podľa všetkého nebude nikdy všetko dokonalé na sto percent. Koniec článku, ďalší tu bude o týždeň. Pozerám sa na zoznam úloh na najbližšie obdobie. Je pondelok večer, cítim obrovský stres, paniku, chaos a asi s tým budem musieť niečo spraviť. Priemerne mám denne päť schôdzok s klientom alebo našimi partermi, v kancelárii mi pribúdajú úlohy, ktoré je nutné urobiť. Priznám sa, už dávno som presvedčený, že mať len pracovné schôdzky nestačí a k tomu sám všetko nezvládnem. Takéto stavy ma inšpirujú k ďalším posunom či hľadaní riešení, ako urobiť prácu čo najlepšie.

Zvyčajne sa cítim takto dvakrát do roka, najhoršie je to cez leto, vtedy pribúdajú malé úlohy, ktoré zaberajú veľa času. K tomu ak si nedávam pozor na životosprávu, cítim sa ako časovaná bomba alebo ako slimák. Netuším, či stavy, ktoré zažívam sú vyhorenie, depresia, nechuť alebo len mám práci plné zuby. Ak si na pár dní zoberiem voľno, tak cítim nervozitu.

Často sa stane, že budeme nútení robiť veci, pracovať, študovať aj keď sa na to nebudeme cítiť. Ešte častejšie sa bude diať okolo nás mnoho udalostí, ktoré nebudeme vedieť pochopiť, budú nás brzdiť, uberať o sily a to všetko nás bude navádzať, aby sme sa jednoducho vzdali. Hovorí sa, že sú v živote dve bolesti na ceste k pomyselnému úspechu, prvá vzniká pri tréningu a druhá hneď po tom, ako sa vzdáme.

Je dobré si povedať veci tak, ako sú, aby sme ich mohli začať robiť tak, ako chceme. Pretože sem-tam odbočíme z kurzu, stratíme smer, minie sa palivo či netrafíme bránu. Na úpravu nemusíme čakať na nový rok, nový mesiac či pondelok. Ale ak nevieme, čo treba upraviť, podľa všetkého budeme pokračovať v tom, čo robíme, asi aj v presvedčení, že robíme dobre.

Sťažovanie by nemalo mať miesto na stole, ale skôr diskusia. Taktiež verím, že na prvých miestach v našich životoch sme my, preto je viac ako odporúčané začať diskusiu sami so sebou. Dôležité je nebyť na seba tvrdý. Je fajn byť primerane prísny, ale nie príliš moc. Ak by sme boli veľmi tvrdí, vykašleme sa pri prvej prekážke na to, čo robíme a ideme tam, kde je to ľahšie.

Dať gól

5. august 2020 Cesta poznania - Všetko

Nájsť motiváciu, mať cieľ sú možno všeobecné kecy obľúbené u vševedov na úspech, motiváciu a životné šťastie. Lenže ak nevieme, kam ideme, podľa všetkého do cieľa trafíme úplnou náhodu, teda ak vôbec.

Každý z nás má svoj príbeh, starosti, radosti, výzvy či odmakať si to, čo má. Sme takí, ktorí majú vyrásť, objaviť svoje superschopnosti, zraniť alebo sa len tak premotať a mať fajn život. Všetky možnosti sú správne, no nie všetky budú správne pre nás. Môžeme počúvať skúsených, ušetriť kopu času alebo si zažijeme na vlastnej koži.

Za mňa je fajn mať určitý balík skúseností, ale takisto je dobré mať výhodu ušetreného času. Ten môžeme využiť akokoľvek chceme. Nie každý zážitok musíme zažiť, vyskúšať, ochutnať. Aj preto skúsenejší ľudia boli v minulosti uznávaní, obdivovaní a svoje poznatky, skúsenosti odovzdávali menej skúseným.

Často sa obklopujem viac skúsenými ľuďmi, šetria čas, vedia poradiť a beriem rozhovory či prácu s nimi ako neoficiálnu vysokú školu života. Presvedčenie, ktoré mám je, že ak spojíme skúsenú generáciu s neskúsenou, ale s novými pohľadmi, získame neporaziteľný stroj na cesty životom nielen v práci, ale aj doma.

Mnoho z nás chce od života, práce, partnera, šéfa, suseda, seba nároky, výsledky, na ktoré sem-tam zabudneme, keď o niečo ide. Potom si búchame hlavu o stenu alebo mudrujeme kamarátom pri pive, prečo sme to neurobili tak alebo tak. Po zápase každý z nás vie, čo malo byť urobené lepšie, lenže to výsledok nezvráti.

Je viac ako dobré si uvedomiť, že našou povinnosťou je prinajmenšom vystreliť na pomyselnú bránu. To znamená, že keď skončím školu, idem na rande, pracovnú schôdzku, pohovor na riaditeľa zeme, mali by sme sa pokúsiť skórovať. Zas tým druhým netreba za každých okolností polámať končatiny.

Áno, hrá sa na ihrisku (oblasť, v ktorej sa pohybujeme), postavme brány (stanovme si, čo chceme dosiahnuť), buďme profesionáli (výzorom, správaním, vedomosťami a majme na telefóne žolíka, veď ak by sme náhodou niečo nevedeli). Nie pri každej hre budeme vyhrávať, strieľať góly, nedostatok skúseností, tréningov, kondície, vedomostí, poznanie pravidiel, nastavenie v hlave, neočakávané okolnosti, maličkosti. To všetko a o mnoho viac bude hrať proti nám.

Aj preto je dôležité obklopiť sa ľuďmi, ktorí majú viac životných skúseností, či sú výborní spoluhráči. Len to má jeden háčik, najlepšie je obklopiť sa takými, ktorí majú niečo za sebou, veď teoretikov na všetko je viac ako dosť. Nielen tréning, ale aj prax tam vonku nám pomôže priniesť výsledky, skúsenosti a skvelé zážitky. Možno je taktiež dobré vedieť, že môžeme dať gól.

Rozprávanie

29. júl 2020 Cesta poznania - Všetko

Ak by som dnes mohol vyzradiť dve tajomstvá, ktoré som sa naučil počas mojich schôdzok od ľudí, s ktorými sa stretávam, prvé je tu a druhé je schované nižšie.

Keď sa začíname pohybovať v novej práci, v škole alebo inom kolektíve, tak sa snažíme spoznať čo najviac ľudí a vytvoriť si s nimi vzťah, puto, mnohých si pripustíme k sebe bližšie. Ak sme v kolektíve obľúbení, cítime radosť, že niekam patríme a majú nás druhí ľudia radi. Zvyčajne, ak chceme niekam patriť, tak sme na druhých milší, pozornejší až časom si dovoľujeme srandičky či vymeniť ostrejšie názory.

Odvrknutie či nerešpektovanie druhých bude pre vytvorenie vzťahov podľa všetkého o niečo ťažšie, či vlastne ak si vôbec nejaké vytvoríme. Veď na čo máme mať okolo seba ľudí, ktorí sú kedykoľvek pripravení na hádky, rýpania či vyvolávania konfliktov.

Vlastne byť človekom je jedna zo základných zručností, ktoré by sme mohli všetci ovládať. Je ľahké byť k druhým milý, ale tak isto je ľahké na druhého vybuchnúť. Ovládnuť komunikáciu a k tomu diplomaciu alebo schopnosť vedieť príjemne rozprávať nám vedia poskytnúť nespravodlivé výhody. Na druhej strane ovládanie komunikácie nám môže priniesť nespravodlivé výhody v manipulácií, ovplyvňovaní, zavádzaní a pod.

Zistil som, že ak hovorím tak, aby som druhým neubližoval, tak ľudia naokolo ma majú radšej a k tomu sa vo väčšine prípadov viem viac posunúť dopredu. Mám rád komunikáciu, ktorá je priama, no dobre sa počúva, je k veci, príjemne zvedavá, rieši či uvoľňuje.

Neznášam kritiku, spôsobuje viac bolesti ako radosti a v mnohých prípadoch je za brzdu ako za posun vpred. Keď už sa má kritizovať, tak je to odvedená práca alebo čin, nie osoba. Kritika zabila a zabíja mnoho snov, lepšie životy či nové možnosti.

Rozkazovací spôsob nevyhľadávam. Bol som na základnej vojenskej službe, poviem vám, počúvať rozkazy nie je nič príjemné, aj keď mnoho z nich bolo k veci a viedli k disciplíne. Dnes ak pri bežnej komunikácií dostanem príkaz, tak v tom momente začína moja ignorancia, stagnácia. Hľadám výhovorky ako sa vyzuť z rozhovoru, úlohy.

Ešte horší vzťah mám s úprimnosťou. Je mimoriadne ľahké povedať tomu druhému, že smrdí, má dlhé nechty, či by mal úlohu urobiť inak. K tomu, ak vidím, ako sa ten druhý vyžíva zhadzovaní ma pred ostatnými, tak je nad slnko jasné, že kamaráti nebudeme. Mať úprimných ľudí okolo seba je dôležité, no dôležitejšie je mať okolo seba ľudí, ktorí vedia aj správne úprimnosť dávkovať.

Sme ľudia, v prvom rade by sme si mali pomáhať. Je prirodzené, že budeme so sebou v určitých disciplínach súperiť. Ale ak budeme jeden s druhým vedieť príjemne komunikovať, naučíme sa lepšie rozprávať či krajšie hovoriť príbehy, dostaneme sa na miesta, o ktorých sme ani len netušili. Diplomacia v komunikácií a v správaní je spôsob na otvorenie mnohých dverí. Mať pravdu za každých okolností nám priateľov nie vždy prinesie. Vo všeobecnosti nechceme mať okolo seba premúdrelých ľudí, ktorí majú odpoveď na všetko. Preto, ak máme možnosť, vyberajme slová, tón, farbu, rýchlosť reči, gestá, pohľady, možno aj vďaka nim urobíme svet lepším.

Napredovanie

22. júl 2020 Cesta poznania - vízie - Všetko

Prichytil som sa pri situácií v práci, keď som stratil zmysel toho, čo robím. Rána sa opakovali dookola, prichádzali emaily, telefonáty či pracovné schôdzky, ktoré ma vôbec nezaujímali. Zrazu počúvam o kuchynskej linke, developerskom projekte, handrkovaní o pozemkoch s dôveryhodným výrazom, no moja hlava si poletovala kade-tade. Raz za čas, zvyčajne to býva po náročných úlohách, ktoré neprinášajú so sebou ani len dobrý pocit, prestávam mať chuť ísť ďalej.

Ja ti neviem, ale jednoducho často sa stáva, že moje okolie si myslí, že nič nerobím. No akonáhle potrebujú predať, kúpiť, poradiť, dostávam telefonáty. Chcú odo mňa “rady” teraz a hneď a samozrejme za podanie ruky. Nebaví ma vysedávať v kancelárií po nociach, aby som dohnal čas a zarobil na tankovanie alebo na to, aby bolo do čoho tankovať. Rozumiem, že je potrebné sem-tam dať niečo navyše, pomôcť a takisto nebrať si k srdcu trefné poznámky od kamošov. Aj tak tu bude vždy niekto, kto bude frflať. Lenže ak sa nachádzame stratení v čase, v živote, každá nepekná poznámka môže spustiť nečakanú lavínu emócií.

Niekedy sa stane, že stratíme vnútornú silu, motiváciu, chuť ísť dopredu. Je to v poriadku načas zablúdiť či stáť na mieste. Rozumiem, že sú obdobia, kedy sa nám nič nedarí. Takisto sú obdobia, keď sa len usmejeme a celý svet robí to, čo chceme my. Vždy je tak trochu záhada, ako funguje svet. Z času na čas zaplatíme školné aj dvakrát, inokedy sa len ukážeme v pomyselnej triede na skúške.

Mám obrovskú výhodu sám pred sebou, viem makať a nebojím sa práce. Aj keď telo s hlavou niekedy protestujú. Chcem lepší život, kombajn, Ferrari, vilu pri mori a aj v horách, inšpirovať druhých, aby objavili v sebe svoje talenty. To, čo robím ma baví, moja práca mi otvára dvere k ďalším možnostiam. Dôležité je mať chuť pracovať, tvoriť, mať prístup, to ostatné prišlo a príde časom skúsenosťami. Chcem od seba viac, pretože môžem. Všetci môžeme, či máme všetko alebo nič, sme zaseknutí, rozbehnutí, dole, hore.

Odpoveď na náročné dni, na premýšľanie o vzdaní sa, stratenej motivácií je tvoriť a napredovať ďalej. Preto by naša práca nemala byť robenie dookola to isté, ale posúvať sa trochu dozadu, potom viac dopredu, sem-tam odbočiť doľava či urobiť si výlet doprava. No nezabúdať na napredovanie. Tľapnúť si sám so sebou, skúsiť sa dať dokopy s partiou alebo tvoriť niečo popritom, čo robíme, dovoliť si snívať, dúfať, inšpirovať. Možností je mnoho, jedna z nich je ostať na tom istom mieste dvadsať, tridsať či štyridsaťpäť rokov. Pre každého bude iná cesta správna.

Hovorí sa o tom, že najdôležitejšia práca, ktorú máme spraviť je zistiť, v čom spočíva naša sila, na to prídeme tak, že skúsime toho veľa, urobíme kopec nesprávnych rozhodnutí, zablúdime, rozbijeme, ublížime či rozhodneme sa ísť ďalej ako včera. Preto som presvedčený o napredovaní ako o “lieku” na mnoho životných oblastí, veď povedzme si, kedy sme sa naposledy úprimne radovali, keď sme vydreli vysnívaný ciel? Aké to bolo? Však by sme také mohli zažívať aj častejšie? Mnoho oblastí, poznatkov, práce, tvorenia majú svoje opodstatnenie. No zatiaľ som prišiel na dva dôležité poznatky v živote, prvá je napredovanie a tú druhú rozpíšem v niektorom nasledujúcom článku.

Pokračovať

15. júl 2020 Cesta poznania - vízie - Všetko

Ako tak pribúdajú články na môj blog, uvedomujem si, že v nich vyzývam seba, možno aj čitateľov k tomu, aby sme začali, vykročili, pokúsili sa ísť za tým niečím našim vysnívaným. Začiatky sú skvelé, majú v sebe obrovskú energiu, ktorá nás vie poriadne naštartovať. Lenže ako to tak býva, počas každej jazdy sa palivo spotrebováva. Máme dve možnosti, buď zhasneme alebo dotankujeme, ak chceme ísť ďalej.

Krízy, pokušenia, nástrahy, nesprávne odbočky, chybné rozhodnutia sú akousi súčasťou našich každodenných ciest. Čim ich je viac, tak sa ťažšie kráča, teda pokiaľ si neuvedomíme, že je to trochu inak, ako sa na prvý pohľad zdá. Aj preto mnoho z nás vo svojich životoch staví kartu na bezpečnú cestu s pomyslením, že je to tam naozaj bezbolestné. Tým nenaznačujem, že nie je správna, len zvyčajne nám neukáže tie najkrajšie výhľady a vlastne môže skončiť tak isto ako riskantná voľba. Takže, ak sa máme trápiť, tak už radšej nad niečím, čo nám robí radosť.

Veľa situácií sa opakuje, prichádzajú ľahšie, ale aj ťažšie. Jediné, čo sa môže zmeniť, sme my. To znamená, že nebude okolo nás ľahší život, no môžeme byť silnejšími, odolnejšími. Moderné auta majú bezpečnostné systémy, kontrolky, v prípade nebezpečenstva zasiahnu. Naše telo nám ponúka tých najvyspelejších asistentov, systémy, ktoré tak isto zasahujú v prípade nebezpečenstva. Zvyčajne je to tenký hlások, pocit v bruchu alebo náhodná pesnička v rádiu, odkaz na tabuli či od veci vetička od kamoša.

Úplne prvý signál, ktorý dostávame pri prvých prekážkach je: „VZDAJ SA. Choď domov, čo tu blbneš, aj tak v telke ide super seriál.” Takýchto signálov nám náš mozog dokáže poslať státisíce. Vlastne neustále posiela. Zatiaľ som neprišiel na to, prečo to robí. Teórií je viac, jedna z nich vraví o tom, že okolo nás nie sú ľudia, ktorí chcú od života viac. Na čo prichádzam je to, že signály z hlavy dostávam pravidelne v bláznivých dávkach. Lenže tu prichádza na rad vymakaný systém, ktorý je omnoho múdrejší ako naša hlava.

Ide o veľmi jemný hlások, ktorý takmer vôbec nie je počuť, je prepojený s pocitmi v bruchu. Zo začiatku je mimoriadne náročné ich zachytiť, len ak robíme niečo, čo nie je v poriadku, tak máme zlý pocit a nevieme prečo. Čím viac si takéto jemné signály budeme všímať, nielen tie zlé, aj tie príjemné, podľa všetkého spustíme neskutočne dokonalý navigačný systém, ktorý budeme mať neustále so sebou.

Stále budeme počuť vetičky, že nemáme na to a máme ísť domov. Len tentokrát v úzadí bude čoraz častejšie a silnejšie znieť: ešte jeden krok, kilometer, schôdzka, telefonát, pokus, šanca a pod. Dostaneme sa na okraj pomyselného útesu. Jasné, že budeme mať v sebe veľa emócií, cítiť strach, nebudeme mať chuť na šaškovanie a najradšej by sme tajne šli domov. Viete ako sa hovorí, padák sa neotvára hneď pri skokoch z veľkých výšok, najskôr prichádza voľný pád, až v tej pravej chvíli sa otvorí.

Každý deň vystupujeme na pomyselné útesy, dostávame sa do novým situácií, výziev. Sú a budú tu dni, keď všetko ide proti nám, áno, aj vlastná rodina, priatelia, životní partneri. Lenže ak sa vzdáme, neuvidíme to, čo sme uvidieť mohli. A viete čo, keď už sa teda budeme trápiť, tak by bolo fajn, získať za to naše trpenie aj odmenu a tú zvyčajne dostaneme po veľmi krátkom čase, teda ak sa dnes nevzdáme (len ten krátky čas môže trvať aj pár rokov, ale tým sa neznehodnocuje kvalita odmeny).

Riadky vyššie sú písané z vlastnej skúsenosti. Chcel som sa miliónkrát vzdať, vypnúť telefón, utiecť milión kilometrov ďaleko. Nemal som na autobus, telefón, jedlo. Mnoho ľudí ma odkoplo, keď som sa učil chodiť. Ukázali mi novú cestu a potom chceli okamžite, aby som po nej vedel kráčať. Bolo na nej veľa nástrah. Išiel som proti sebe, proti tenkému hlásku, ubližoval druhým, nevedel, čo je správne. Bál som sa, čo bude, aj dnes sa bojím, ale dnes viem, že zajtra sa mám pokúsiť znova. Nie pre prácu, druhých, ale seba. Pretože aj ja môžem žiť život podľa svojich najtajnejších a najlepších prianí. Prosím, nevzdávajme sa a pokračujme, nemusíme uspieť, ale radšej mať pocit, že sme sa pokúsili, ako mať v sebe pocit ľútosti. O tom by nám vedeli viac povedať sedemdesiat, osemdesiat alebo aj deväťdesiat roční ľudia.

Úspech na domacej pôde

8. júl 2020 Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Nasledujúce slová budú poznatky, ktoré som pozbieral cestou. Nemusia byť správne, no sú moje pohľady, ktoré som si preložil do svojich slovníkov vždy najlepšie, ako som vedel. Takže ak ich chce niekto skúšať, tak na vlastné riziko. Vlastne všetko, čo píšem spadá pod tieto informačné náležitosti.

Máme také čudné zvyky, verím, že nie všetci. Sem-tam sa stane, že ak sa na niečom popálime, zvyčajne v dospelosti, pri najbližšej podobnej situácií pribrzdíme, či dokonca spravíme všetko, aby sme sa nepriblížili. Vlastne k tomu si nahovárame všetko možné, aj nemožné, vo väčšine sa tak dostávame do role obete alebo hľadáme svoju spravodlivosť. Nech je to akokoľvek, budú sa nám diať v živote na prvý pohľad nepekné udalosti, v ktorých sa ocitneme náhodne, nešťastne, omylom, ale aj vedome.

Budeme priamo aj nepriamo vyzývaný mať o sebe pochybnosti, lebo niečo. K tomu ak sa pridá kritika či polopravdy, ktorým uveríme, skôr či neskôr sa dostávame do nepeknej pasce. Potom si liečime rany osudu na partneroch, deťoch, v práci na kolegoch, na cestách, ale aj na sebe. Mnoho kníh, návodov, teórií už bolo napísaných, povedaných ako z bludného kruhu von.

Neznášam kritiku, tak isto chválu, podľa mňa sú to brzdy, ktoré bránia v ďalších pokračovaniach. Naopak mám rád rady, poznatky, pohľady skúsenejších, sem-tam buchnutie po pleci, že práca bola dobre spravená. Poprípade poďakovanie za robotu (prístup) navyše. Žiadne kŕmenie ega a hranie sa na niekoho, veď predsa každý z nás je nahraditeľný.

Je vlastne akosi fajn si uvedomiť seba, spoznávať sa, pokúsiť sa prísť na to, čo nás robí šťastnými a nezabudnúť dať niečo späť druhým, okoliu, ale aj sebe. Tu sa otvára citlivá otázka, čo je správne, čo už je veľa, čo málo, či byť sebecký alebo ísť na úkor seba. Zatiaľ som neprišiel na to, čo je najsprávnejšie. Často som sa ocitol v extrémoch, že som dával viac, hlavne do práce. Tým šiel môj život nabok, až som sa ocitol v situácii, kedy som sa prichytil, že si nedokážem pomyselný úspech ani len predstaviť.

Uveril som, že vonkajšok hovorí o našich úspechoch. Lenže to nie je vždy pravda. Tak som si vyhrnul rukávy. Prišiel ranný beh, cvičenie, úprava stravy v prvom kole. Teraz začína druhé a to je v práci. Ak chcem robiť tento svet lepším, najskôr ja sám sa musím cítiť dobre, no nie na úkor druhých. Dať dokopy telo nestojí takmer nič, do hlavy sa dajú naliať poznatky druhých a k tomu sa dajú získať aj svoje. Okolo nás je kopa možností a k tomu je nás kopa, ktorí nevieme, čo chceme, nepoznáme, čo nás robí šťastnými. Je to v poriadku nevedieť, čo v poriadku nie je a nikdy nebude, že sa postavíme do kúta a ani sa nepokúsime. Naše životy sú o výhrach, ale aj prehrách. Ak by nebolo jedných, nevážili by sme si druhé, aj preto potrebujeme sem-tam dostať do nosa, aby sme pri najbližšej príležitosti vedeli povedať: huráá, dali sme to, teraz poďme ďalej.

Pokúsiť sa

1. júl 2020 Nezaradené

Pamätám si obdobie, keď mi nešla karta. Všetkého, čoho som sa dotkol sa pokazilo. Mysľou som bol neustále v práci. Vyčerpanie, depresia a pokusy o vzdanie sa prišli veľmi rýchlo. Priznám sa, nebol to príjemný zážitok. Našťastie mi niekto zavolal. Jediné, čo si z toho telefonátu pamätám bola vetička: „Michal, nemám dôkaz, že to bude lepšie, ale ak sa nevzdáš, uvidíš to, čo sa pred tebou otvorí.” Ak sa na to spätne pozerám, ani on sám vtedy nevedel, o čom hovorí. Žiadne vzdanie sa vtedy nekonalo, veď aj tak nebolo čo stratiť. Vždy si spomeniem na tie slová, ale aj tak najviac vďačím sebe za to, že som pokračoval.

Keď sa nám nedarí, máme chuť vzdať sa. Je to prirodzené a nikomu to netreba zazlievať. Veď neúspech, pády majú takú istú silu ako dostať do nosa, len tu sa spôsobuje psychická bolesť. Tá so sebou prináša vyčerpanie, domýšľanie, priberanie, chudnutie, zničenú pokožku, obhrýzanie nechtov, starnutie a vlastne aj otravovanie celého sveta. Skvelá správa je, ak sa dostaneme do podobných stavov, tak zvyčajne máme dve možnosti. Budeme sa poriadne dlho kúpať v nich alebo sa poriadne dlho vykúpeme a voľačo s tým spravíme.

Motivácia, dôvod, životná radosť, svetlo na konci tunela, volajme to ako chceme. Ak sa ráno budíme bez dôvodu, máme omnoho väčší problém, ako si myslíme a podľa všetkého naša energia bude postupom času ubúdať. K tomu si začneme namýšľať, že celý svet ide proti nám, v práci budeme mať pocit, že robíme neskutočne veľa, doma taktiež a zrazu sa ocitáme v pozícií obete. Stačí málo a sme vonku z hry.

Ak si myslíme, že robíme veľa a nič nám nevychádza, tak by sme mali zbystriť pozornosť. Podľa všetkého robíme málo, ale veľa premýšľame. To nám dáva falošný pocit prepracovanosti. Nakoniec zistíme, že nič nerobíme alebo robíme toho neskutočne málo. Výsledky v práci alebo doma majú jednoduchý vzorec: vykonáme prácu = dosiahneme výsledok alebo vykonáme prácu = výsledok nedosiahneme. Treba pripustiť aj možnosť, že nie vždy na výsledky je nutná práca, lenže to sa viac nestáva, ako stáva.

Poviem, za posledné obdobie sa mi pokazilo toho dosť. Asi najbláznivejší zážitok bolo pokazenie dopravného prostriedku, ktorý som šoféroval. Netuším, čo sa stalo, ale dymilo sa z pod kapoty. Podľa všetkého praskla nejaká hadica. Bolo to vyvrcholenie obdobia, keď nešla karta. V práci výsledky nie sú podľa očakávaní. Stres, tlak, miestami zúrivosť od partnerov či vyhrocovanie, ak nebudú výsledky, príde náhrada za mňa. Hneď sa chodí do práce veselšie. Vlastne teraz sa chodí pešo alebo ma niekto zvezie.

Áno, je ťažké nájsť riešenie, keď všetko ide proti nám. Tak isto je ľahké vzdať sa, keď všetko ide proti nám. Pravda je taká, že nie vždy všetko ide proti nám. Možno jedna či dve oblasti našich životov nefungujú na sto percent. Či pôjde o hlavné oblasti alebo vedľajšie, vždy tu bude niečo, čo nebude fungovať. Našou úlohou je nájsť svetlo na konci tunela alebo ho nenájsť. V oboch prípadoch nemusíme vyhrať, ale v tom prvom sa aspoň pokúsime.

Rozbitý telefón, kamera

24. jún 2020 Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Natáčal som video a pri jednej scénke mi spadol telefón priamo na obrazovku. Samozrejme, praskol. Telefón mal za sebou dva roky fungovania a vedel som, že má prísť nový model, lenže aj tak ma ten pád zobral. Nerád ničím veci a k tomu rád plánujem. Telefón mal ešte čosi vydržať.

Video malo pár stoviek videní. Prinieslo rozbitý telefón a ďalšiu epizódu vtedajšej série o bývaní. Nerozumel som, prečo sa to stalo. Upokojil ma až niekto, kto natáča taktiež videá s krátkou myšlienkou. Rozbiješ toho ešte veľmi veľa. Pred pár dňami prišla ďalšia nečakaná rana. Rozbil som moju obľúbenú kameru. Čo bolo najvtipnejšie, že display sa rozbil z 15 cm pádu. Smial som sa neskutočne až po dobu, keď ranný beh so mnou absolvoval starší model mojej obľúbenej kamery. Vtedy prišlo uvedomenie, že s týmto zariadením naozaj nemôžem natáčať pracovné zábery a taktiež súkromné. Kamera putovala do opravy a po ťažkom rozhodnutí prišiel za dve hodiny nový model. Opäť som chcel čakať na ten najnovší.

Pamätám si deň, keď jeden z mojich pracovných pokusov nevyšiel. Len vtedy som ignoroval svoj vnútorný hlas, pocity v bruchu a šiel proti nim. Po čase ma práca vôbec nenapĺňala. Tentokrát som si rozbil koleno a vymenil som oblek za rifle, nakoľko nedalo sa pohnúť niekoľko mesiacov ďalej. Stala sa zo mňa obeť mojej vlastnej predstavivosti. Lenže každá situácia má dve strany. Na tej jednej som vďačný, že mi niekto otvoril dvere k odlišným možnostiam. Na druhej strane som spoznal ľudí, ktorí chcem, aby mali čo jesť, len nie za mojim stolom. Samozrejme, a to všetko ma dostalo k novým pohľadom, príležitostiam, skúškam. Čoskoro o tom napíšem knihu.

Aj dnes zažívam situácie, keď sa rozbíjajú veci, kazia situácie, prší viac ako by malo. Hnevá ma, keď sa moje plány nenapĺňajú a som donútený meniť, zohnúť, prispôsobovať sa, upravovať, robiť malé či väčšie zmeny. Všetko nepríjemné spomaľuje, k tomu núti robiť kroky, o ktorých sme netušili, že môžeme, vieme, chceme.

Čosto sa držíme starého, a to nás brzdí v posunoch. Preto niekedy sa pod nami zatrasie zem, aby sme sa rozhýbali. Niektoré veci sa dejú, lebo nás majú niečo naučiť, alebo jednoducho máme niečo zmeniť. Je úplne jedno čomu veríme, nič sa nedeje len tak. Ak chceme dosiahnuť v živote obrovské výšky, podľa všetkého sa budeme musieť stať v mnohých oblastiach obrovskými. Jednou z nich je ovládnuť silu návratu.

Sila návratu je sila, ktorou sme po prehre tlačený späť do hry, života, práce, projektov, vecí, lásky, tvorenia. Skrýva sa za každým pádom, neúspechom. Posúva nás vpred, podsúva k nám možnosti, ľudí, riešenia.

Inšpirácia, dokumentovanie a fotka

17. jún 2020 Cesta poznania - vízie - Všetko

Sedím v mojom obľúbenom kresle, mám vzdelávačku, jem čipsy a v tom počujem krik: „Hej, ty, prestaň sa správať ako reklamná agentúra, ktorá reklamuje svoje služby.“ Áno, vieme, že vonku je pekne, teplo, zima, obloha je romantická. Buď vtipný, tvor hodnotu pre druhých alebo úplne najlepšie kombinuj obe dve. „Naozaj neviem, či to, čo robím je dobré alebo nie. Lenže to, čo robím má dôvod a nič nerobím len tak.“

Dokumentovanie je proces, kde ukazujem svetu čím prechádzam, poukazujem na svoje zážitky, skúsenosti, poznatky. Učím sa tým, že tvorím. Je to jedna z najlepších ciest, ktoré pomáhajú rásť. Týmto zisťujem, spoznávam svoje myšlienky, pohľady na to, čo si myslím a čo robím.

Dokumentovanie robíme mnohí, len často poukazujeme len na svetlé a pekné chvíľky našich životov. Akosi sa bojíme poukázať na neúspešné pokusy, fotky, kde nevyzeráme dobre, situácie, ktoré nie sú prezenčné na prvý pohľad. Radšej si povieme, že teraz by bolo naozaj vhodné, aby ma nik nevidel, lebo mám mastné vlasy, som bez mejkapu, smrdím či tento omyl nemôže nik vidieť. Veď čo keď sa niekto na mne bude smiať. Vždy máme na výber dve možnosti, každá z nich má plusy, ale aj mínusy. Preto ak budeme kvákať o tom, že máme mastné vlasy, tak svetu nijako nepomôžeme, teda pokiaľ nie sme pri predajcovi šampónov. K tomu väčšina chlapov si nevšimne, že ten druhý/druhá má mastné vlasy. Všetko, čo robíme môže slúžiť ako inšpirácia pre svet, ale aj pre nás, akým byť či dokonca nebyť.

Dokumentovanie nie je len fotka na modrej alebo fialovej sieti, je to videovanie, písanie, rozprávanie a v neposlednom rade tvorenie. Celý proces nás privedie na rôzne kúty, k novým ľudom, situáciám. Ak ho pochopíme, dodáme obrovské množstvo energie do koreňov/ základov samých seba, ktoré skôr či neskôr budú slúžiť ako nové nosné piliere našich osobností v ďalších životných obdobiach. Mnohokrát sa bude diať, že nie hneď uspejeme alebo uspejeme veľmi rýchlo a potom takmer hneď padáme späť, odklial sme prišli. Lenže ak sa máme o čo oprieť, malo by byť ľahšie vstať hore.

Najčastejší vzorec na úspech je stavenie na jednu kartu a spravíme všetko, čo bude v našich silách uspieť alebo budeme skúšať mnohé odvetvia, cesty, možnosti. V oboch prípadoch je dôležité poznamenávať svoje cesty, keď už pre nič iné, raz sa zamoceme a nie je nič ľahšie, ako rozmotať sa podľa svojho návodu. K tomu raz o sto rokov sa pozrieme dozadu na to, čím sme prešli, a to bude spomienok, zážitkov, úsmevných situácií.

Dokumentovanie je jedna z najdôležitejších tém u mňa na stole. Vždy keď sa stretnem s niekým novým, zaujíma ma, čím prešiel. Taktiež sa pýtam, kde má zverejnené fotky, videá, články, portfólio, práce. Som zvedavý na toho druhého, ale nie posadnutý prehľadávaním každej stránky. Bavíme sa o džentlmenskej resp. zdvorilej zvedavosti. Chcem si v kľude pozrieť prácu toho druhého, čím prešiel a pri najbližšej príležitosti sa s ním o tom baviť. Áno, môžeme sa aj pýtať, len ak máme k dispozícií vizuálne materiály, lepšie budeme reagovať.

Dokumentovanie má obrovskú váhu na ďalšie životné kroky. Tak isto nesmieme zabudnúť na inšpiráciu. Každý z nás je v niečom dobrý a najlepšie to zistíme tak, že sa o tom budeme baviť, poukazovať a podporovať. Podľa všetkého život plynie neskutočne rýchlo, nedávajme čas, energiu do naťahovačiek, škriepok. Je veľmi ľahké zavrieť dvere, lenže čo potom? Prosím, hovorme o tom, v čom sme dobrí, ukazujeme na naše super schopnosti. O mastných vlasoch sa nebavme, to naozaj k ničomu nevedie. Spôsobov je veľa, písanie, fotenie, natáčanie, nahrávanie, takmer každý z nás nosí so sebou celé nahrávacie štúdio. Prosím, používajme ho, tam vonku sú ľudia, ktorí možno hľadajú práve tú poslednú časť skladačky, ktorú máme my vo vrecku. Možno zmeníme jeden ľudský život, či vďaka nám firma začne poskytovať kvalitnejšie služby. Možností je mnoho.

Článok číslo 200 alebo nezabudni hľadať to, čo ťa baví

10. jún 2020 Príbehy - Všetko

Som tučný, nemám pekný zadok, mám veľké brucho, neviem po taliansky, bývam v zapadákove, neviem, čo mám robiť, nudím sa, všetci sú ďalej ako ja, v ničom nie som dobrý, nikto ma nechce. Tieto slová sú najvhodnejšie na začiatok jubilejného článku číslo dvesto. Na začiatku boli mnohé z nich dôvod, pre ktorý mi začiatok blogovania trval dva roky, pokiaľ som napísal článok číslo jedna.

Som amatér na život a poriadne dokopy nič neviem. Čo však tak trochu tuším, že je dobré mať okolo seba ľudí, od ktorých sa dá obkukávať. Samozrejme najlepšie takých, ktorí zažili, vybudovali, popálili sa, dokázali. Pre mňa sú to jednoznačne ľudia, ktorí pravidelne riskujú, budujú, idú dopredu, aj keď si nie sú istí, či majú naložené v gatiach.

Hru na istotu vnímam ako pomalú smrť zaživa. Tým netvrdím, že každý z nás ju má tak vnímať. Tvrdím, že k najväčším životným lekciám nás s najväčšou pravdepodobnosťou prinesie riskovanie. Nesprávne rozhodnutia, chyby, prešľapy majú cenu zlata, ak ich pochopíme správne a ešte k tomu nám prinesú balík skúseností.

Môj blog, videá, príspevky na sieťach boli na začiatku pre mňa obrovský risk. Bál som sa, čo mi budú hovoriť druhí, keď uvidia moju tvorbu v on-line svete. Lenže skôr ako prišiel akýsi prvý on-line úspech, prišlo vystupovanie v televízií. Začali ma spoznávať ľudia na ulici, bolo to zvláštne. Takže som čakal, že moju prácu bude obdivovať mnoho ľudí. Prvý blog bol o ničom, druhý podobne a vlastne, keď sa tak pozerám, ani dnešný článok nie je na ocenenie.

Je dosť možné, že nebudem najlepší bloger na svete a už vonkoncom tvorca v on-line svete. No napriek tomu má blogovanie a celé tvorenie obrovskú váhu a vplyv v mojich každodenných činnostiach. Učia ma disciplíne, byť kreatívnym, prekonávať sa, hľadať možnosti a v neposlednom rade tvoriť a dokumentovať moje cesty. Dnes sa najviac točím okolo príbehu. Učím sa, ako hovoriť príbehy svetu tak, aby som zaujal, neotravoval a bol prospešný. Používam písané slovo (blog), video tvorbu. Pretože si začínam uvedomovať, že podľa všetkého budú vyhrávať tí, ktorí čo najlepšie podajú svoj príbeh svetu.

Mnohí z môjho okolia si myslia, že píšem o nich, hlavne baby. Nachádzajú sa v článkoch, myšlienkach. Sem-tam ma niekto vytiahne na koláčik a počúvam. Keď o niekom píšem, tak je mojou povinnosťou o článku informovať, vyžiadať súhlas, aby všetko bolo na poriadku. Veď aj tak stále píšem, robím, točím o tom istom dokola.

Na začiatku písania prišlo niekoľko problémov, o ktorých som nevedel, že prídu. Nápady na písanie, gramatika, úprava, fotenie, distribúcia a skĺbenie pracovných povinností. Poviem Vám, niekoľkokrát mi hrozilo, že s článku nebude nič. Boli tu desiatky stried, keď som nestíhal, nefungoval internet, nechcelo sa mi, nemal som nápad. Vždy som sa otriasol, prekonal, vyhrnul rukávy a pustil som sa do písania.

Mám okolo seba tím ľudí, ktorí mi aktívne pomáhajú s tvorbou, gramatikou, rekvizitami k foteniu, technickou podporou. Samozrejme, sú tu ľudia, od ktorých sa učím. Aj preto som šiel s kožou na trh za pochodu. Verím, že najlepšie učenie je tvorenie. Neviem, čo bude ďalej s blogom. Mám niekoľko nápadov na najbližšie obdobie. No všetko sa bude odvíjať od príležitostí, ktoré sú predo mnou, od ľudí, ktorí ma obklopujú.

Na začiatku som dostal podporu od okolia a dnes ma podporujú vytrvalci a hlavne cudzí ľudia. Proti sú aj algoritmy vyhľadávačov, sietí. Mnoho z mojich priateľov ma dnes obchádza, no prichádzajú noví. Nie je žiadne tajomstvo, že počas zmeny, prerodu nás takmer všetci opustia. Starí kamoši sa nevrátia, lebo tí nás budú mať zaškatuľkovaných podľa starých skúseností. Málo z nich nám dá druhú šancu, ale to už neplatí len na blogovanie.

Čo prinieslo 200 článkov, on-line tvorenie? Nové ja, lepšie napísané vylepšené ja. Vytvoril som si návyky, ukázal som samému sebe, že je možné si vždy nájsť čas na pár myšlienok či vytvorenie videa. Aj keď pršalo, bolela ma hlava, nestíhal som či ma niekto poriadne naštartoval. Prekonal, vykročil, zosmiešnil, naučil som sa a samozrejme to všetko naďalej trvá. Nie som spisovateľ, bloger, vloger, maklér, poradca. Som Michal, človek ako každý iný. Mám sny, chcem tvoriť, dosiahnuť svoje tajné predstavy, vybudovať najvyšší možný mrakodrap v meste (ešte neviem v ktorom), ale nie na úkor druhých.

Žiadna motivácia či majster sveta neprichádza do úvahy. Každý má robiť to, čo ho baví a nie vyhovárať sa, prečo to ešte nerobí. Ja sám som s písaním v plienkach, s filmovaním tak isto. Čo však dnes rozoznávam je, že napísať článok číslo dvesto alebo natočiť video chce kopu času, odhodlania a povedať nie mnohým udalostiam s vetičkou zajtra sa Vám budem venovať. Mám radosť po stlačení možnosti “publikovať”. Tak isto som šťastný, keď mám okolo seba ľudí, ktorí robia to, čo ich baví. Sú pre mňa obrovskou inšpiráciou. Písanie mi ukazuje príležitosti všímať si svet ako pozorovateľ. Dostáva ma do situácii, keď sa chcem dozvedieť viac, čo je za tým alebo pomyselnej druhej strane. Viem, že by som mal viac písať, tvoriť, urýchlil by som tým rast celého projektu michalbotansky.com. Lenže každá strana má dve mince. Čo sa zdá pomaly, môže byť rýchlo. Článok číslo dvesto je pre mňa míľnik, ktorým ukončujem etapu stoviek a s otvorenou náručou vítam nové obdobie začínajúce sa s dvojkou.