Cesta

Medzi nebom zemou

29. november 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Zažívam rôzne situácie, príbehy. Pamätám si, keď som reagoval, vybuchoval, kričal, obviňoval. Aj dnes sa prichytím, len zvyčajne je takých situácii menej ako viac. Snažím sa pozorovať, dýchať, nechať všetkému čas, priestor, alebo idem na tréning.

Niekedy, ako tam chodím svetom dostávam sa k situáciám, ktoré prinášajú so sebou lekcie. Občas sa snažím takéto lekcie potlačiť, nepripustiť si ich. Nakoľko, nie každá z nich sa mi páči. Aj keď sú mimoriadne dôležite a nesú zo sebou dôležitý odkaz. Možno aj do budúcich dní, o ktorých ešte neviem, že by mohli prísť. Nie všetkému chcem rozumieť, nie všetko chcem poznať. Čo chcem vedieť, je kedy reagovať, ako reagovať a čo nechať plávať.

Robím rozhodnutia, vyberám si s kým chcem tráviť čas, čo robím, ako sa flákam, čo budem jesť. Veľmi veľká časť z toho čo robím sa neskôr ukáže, že to moc správne nebolo. Sem tam si poviem, že oplatilo sa. Viac sa riadim emóciami ako logikou. Vnútorný hlas sa počúva ťažko. Nie vždy je mu ľahké uveriť. To by mohol byť jeden z dôvodov, pre ktorý je viac toho nesprávneho ako správneho. Ak niečomu verím, tak je prepojenosť medzi jednotlivými životnými etapami. V každej jednej z nich ide o niečo iné. Na konci dňa, do seba aj tak zapadajú.

Často sa viem zamotať do takých stavov, že nie je od nich návratov. Teda tak sa zdá na prvý pohľad. Dávam druhým milión šanci. Sebe o dosť menej, som na sebe prísny. Namýšľam si nádherné príbehy, hľadám výhovorky, pre ktoré mám byť práve v tejto chvíli tu. Čo keď to je všetko klamstvo? Také klamstvo, ktoré ma chce ochrániť aby som niečo s tým spravil. Možno len maličkosť, roztočiť pomyslené koleso. Alebo nečinnosť má ochrániť od niečoho.

Chcel by som vyriešiť všetky skúšky sveta, pomôcť známym aj menej známym. Vedieť zastaviť náročné časy. Lepšie si užívať skvelé časy.Niekedy vedieť čo si druhy myslia a čo je za ich konaním. Aby som vedel. Na druhej strane som rád, že neviem. Ľahšie sa tak ide svetom. Viac sa mi páči zvedavosť. Vtedy vznikajú nové priateľstva, utužujú sa staré. Každý z nás by asi mal objaviť svet podľa seba. Veď aj tak na konci dna si môžeme o tom povedať, vymeniť poznatky, skúsenosti.

Mam rad, keď sa jeden druhého potlačíme, pomôžeme. Je fajn nezábúdať aj seba. Všetky tie maličkosti, ktoré sa dejú nie sú vždy podstatné. Niekedy sa staví na celok, inokedy na jednu časť. Život je záhada, nepoznám čo sa tu mám naučiť, zažiť, skúsiť. Medzi nebom a zemou sme mi ľudia, čo tu žijeme svoje príbehy najlepšie ako vieme. Vekom dozrievame, máme lepší rozhľad, skúsenosti, no tak isto vieme spraviť prešľap. To čo sa môže javiť ako prehra, môže byť víťazovo. Nech je to akokoľvek, až na konci etapy, alebo tej ďalšej pochopíme, či to malo zmysel.

Uveriť

20. január 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

V pondelok sme boli vyberať nové okuliare. Rozhodovalo sa medzi odvážnymi a konzervatívnymi. Boli vybrané tie, v ktorých sa cítil pán najlepšie, boli takmer totožné s tými, ktoré mal predtým. Pristali mu, tak isto k jeho pracovnej pozícií, ale aj veku. Ten istý pán, ktorý sa rozhoduje mimoriadne konzervatívne a ukecať ho na akúkoľvek zmenu je takmer nemožné. Zaujímavé je, že v živote stavil na risk a nie na istoty. Vlastne uveril, že môže.

Okolo nás je kopa ľudí, ktorí svojim príbehom, resp. činmi dokážu inšpirovať celé generácie. Na prvý pohľad pôsobia neutrálne, ich vodcovsko – líderské schopnosti schovávajú. Nie preto, že sa hanbia, ale preto, že vedia kedy zasiahnuť a kedy nechať rozhodovať iných. Trávenie času s nimi je jedinečné. Jemnými vetičkami vedia otvoriť dvere, nechať prejsť, ale aj poďakovať a nechať ísť druhých vlastnou cestou.

Často sa môže zdať, že všeobecné rozprávanie je neúčinné, nezaberá a k tomu tam vonku je k ničomu. Čiastočne sa to zdalo aj mne. Pokiaľ som nezačal spolupracovať s ľuďmi, ktorí sú odo mňa vzdialený milióny svetelných rokov v dosahovaní životných mét. Akékoľvek inšpiratívne rozprávanie, nenápadné vetičky, ktoré sa spoja s prácou, resp. tvorením, môže mať obrovské vplyvy na mnohé životné oblasti.

V minulosti som sa snažil dať dokopy zopár návodov, v ktorých bolo presvedčenie, že by mohli fungovať ( Odkaz ). Určite fungujú, no nebudú pre každého. Čím ďalej začínam byť presvedčený, že sú medzi nami jedinci, ktorí nepotrebujú naozaj nič k tomu, aby sa vydali na svoju vysnívanú cestu a potom sú tu takí, ktorí potrebujú vzdelávanie, študovanie, inšpiráciu a možno o niekoľko rokov niečo spravia. Ciest je mnoho, tak isto našich možností. Budú fungovať všetky, len nie všetky budú fungovať nám a možno nie hneď.

Úsilie, snaha, všímanie, pokora, pozorovanie, riskovanie, obklopenie sa ľuďmi, ktorí majú ťah na bránu a akési dozretie s kombináciou nájdenia vlastného štýlu, cesty, poznatkov nie sú zárukou žiadneho životného úspechu. No môžu nás zaviesť na miesta, na ktoré by sme bežne nešli, donútiť robiť náročné rozhodnutia. Môžeme byť konzervatívni, no tak isto môžeme staviť na riziko, nielen v kasíne, v práci, ale aj doma či vo vedľajšom projekte popritom všetkom. Podľa všetkého, menovatele úspechu popisujú múdre knihy veľmi podobne, no len v našich myšlienkach majú odlišné významy. Tým nevyzývam na vyvyšovanie sa, skôr opačne. Pretože človek, ktorý dnes pôsobí ako srandista, zajtra alebo o niekoľko rokov môže byť kráľom zeme (samozrejme tej pomyselnej). Aj preto čoraz viac vidím dôležitý význam v spoluprácach a nie až tak v súťažení.

Sny a strachy

21. október 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pri písaní článku som sa dozvedel, že “zdieľanie” je nespisovné slovo. Správne je používať rozširovať či deliť sa. Spisovatelia majú pravdu, písanie poukazuje na jazyk z iného uhla. Vlastne písanie je forma komunikácie, ktorá núti pozerať sa na svet tak, že nie je len jeden názor správny. Možností je vždy viac. Jeden z mojich najobľúbenejších autorov dokonca navádza všetkých, čo píšu, aby vo svojich dielach nepoukazovali na možnosti a nechali na čitateľov, aby si našli svoje.

Netuším, či je všetko dokonalé alebo sme súčasťou obrovského chaosu. Čím viac kráčam po pomyselných cestách za poznaním, tým viac ma obklopujú myšlienky, že nie je všetko tak, ako sa hovorí, píše či poukazuje. Vždy je pravda na miestach, kde ju na prvý pohľad nezbadáme. Vlastne nie vždy je život o tom, kto z nás má pravdu. Hádok je tam vonku viac ako dosť. Ničia ma a nie vždy vedú k výhram, poznaniu, urovnaniu, ale aj zmiereniu s druhými. Možno by sa hodilo viac používať slovíčko tolerancia, namiesto nezmyselných škriepok.

Situácie, ktoré mi nakopávajú zadok zažívam v práci, na stretnutiach s ľuďmi, ktorí sú na miestach, kam idem. Jedná sa o záblesky, aha momenty, otvorenia pomyselných dverí, či potvrdenia, že to, čo robím by mohlo byť správne alebo nie. Veľkú časť článkov venujem práve týmto témam. Sú písané zvyčajne vo všeobecnosti. Tým si nechávam otvorené zadné vrátka, lebo čo keď prídem na to, že to mohlo byť aj inak.

V pondelok ráno sa ku mne dostala myšlienka, ktorá poukázala, že by jedno z mojich presvedčení mohlo mať odlišný pohľad. Som veľkým fanúšikom vízií, snov, cieľov. Pravidelne pracujem na zozname vizualizácií, ktorý slúži ako akési vodítko tam vonku, ale aj keď strácam pohľady na horizonty, nevidím svetlo na konci tunela či odbočím do nesprávnej uličky. Verím, že predstavivosť, snívanie, taktiež plánovanie majú obrovský vplyv na naše ďalšie činy, rozhodnutia. Istý T. Ferriss sa ma pokúšal pri rannom cvičení upozorniť, že možno nie je až také dôležité mať len sny a vízie. Naznačil, že je veľmi dôležité poznať svoje strachy. Dotazovať sa, čo sa bude diať, ak sa stanú skutočnosťou a čo môžeme urobiť preto, aby sa nestali (odkaz: TU).

Na začiatku pri otváraní kapitoly vzdelávania nám bolo povedané, že si máme vyznačiť ciele, sny a olepiť si ich všade naokolo. Aby sme ich mali stále na očiach a keď sem-tam stratíme dôvod, pre ktorý pracujeme, tak hneď bude na očiach. Stretávam ľudí, ktorí majú svoje plány, ciele, vízie v hlave, v diári, na nástenke, v knihách snov. Funguje všetko, len každému z nás niečo iné. To je viac, ako fakt. Takže nič ma do toho, čo sa deje na druhom stole.

U nás v práci to funguje tak, že všetko sa začína a končí na papieri. Pretože mnoho skvelých myšlienok, ak sa nezachytí, končia nevedno kde. Samozrejme treba podotknúť, že je veľmi dôležité rozkrútiť pomyselné koleso. To znamená, robiť, tvoriť, pokúšať sa, hľadať možnosti. Tak ako sa zapisujú nápady, ciele, plánovanie, súčasť celého systému by mali byť aj plusy mínusy, prekážky, ale aj finálne stavy.

Zatiaľ o živote netuším takmer nič, mám veľmi málo rokov a skúseností, aby boli robené vyhlásenia o tom, čo je správne a čo nie. Môžem sa domnievať, hľadať, obzerať, utvrdzovať v tom, čo sa deje okolo. No tak isto viem, ak zostanem na mieste a budem tvrdiť, že iba jedna vec je správna alebo tieto pravidlá sú platné, môže sa stať, že prídem o viac, ako získam. Preto by mohlo byť dôležité vnímať maličkosti okolo, aby si každý z nás vyskladal svet podľa svojich najlepších predstáv. Možno stačí vytlačiť obrázok, nakresliť cestu, zistiť svoj najväčší strach a trebárs povedať o tom najlepším kamošom. Hm, ten zvyšok sa zapíše do histórie, alebo to celé zmietne najbližší letný dážď.

Inšpirácia, dokumentovanie a fotka

17. jún 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Sedím v mojom obľúbenom kresle, mám vzdelávačku, jem čipsy a v tom počujem krik: „Hej, ty, prestaň sa správať ako reklamná agentúra, ktorá reklamuje svoje služby.“ Áno, vieme, že vonku je pekne, teplo, zima, obloha je romantická. Buď vtipný, tvor hodnotu pre druhých alebo úplne najlepšie kombinuj obe dve. „Naozaj neviem, či to, čo robím je dobré alebo nie. Lenže to, čo robím má dôvod a nič nerobím len tak.“

Dokumentovanie je proces, kde ukazujem svetu čím prechádzam, poukazujem na svoje zážitky, skúsenosti, poznatky. Učím sa tým, že tvorím. Je to jedna z najlepších ciest, ktoré pomáhajú rásť. Týmto zisťujem, spoznávam svoje myšlienky, pohľady na to, čo si myslím a čo robím.

Dokumentovanie robíme mnohí, len často poukazujeme len na svetlé a pekné chvíľky našich životov. Akosi sa bojíme poukázať na neúspešné pokusy, fotky, kde nevyzeráme dobre, situácie, ktoré nie sú prezenčné na prvý pohľad. Radšej si povieme, že teraz by bolo naozaj vhodné, aby ma nik nevidel, lebo mám mastné vlasy, som bez mejkapu, smrdím či tento omyl nemôže nik vidieť. Veď čo keď sa niekto na mne bude smiať. Vždy máme na výber dve možnosti, každá z nich má plusy, ale aj mínusy. Preto ak budeme kvákať o tom, že máme mastné vlasy, tak svetu nijako nepomôžeme, teda pokiaľ nie sme pri predajcovi šampónov. K tomu väčšina chlapov si nevšimne, že ten druhý/druhá má mastné vlasy. Všetko, čo robíme môže slúžiť ako inšpirácia pre svet, ale aj pre nás, akým byť či dokonca nebyť.

Dokumentovanie nie je len fotka na modrej alebo fialovej sieti, je to videovanie, písanie, rozprávanie a v neposlednom rade tvorenie. Celý proces nás privedie na rôzne kúty, k novým ľudom, situáciám. Ak ho pochopíme, dodáme obrovské množstvo energie do koreňov/ základov samých seba, ktoré skôr či neskôr budú slúžiť ako nové nosné piliere našich osobností v ďalších životných obdobiach. Mnohokrát sa bude diať, že nie hneď uspejeme alebo uspejeme veľmi rýchlo a potom takmer hneď padáme späť, odklial sme prišli. Lenže ak sa máme o čo oprieť, malo by byť ľahšie vstať hore.

Najčastejší vzorec na úspech je stavenie na jednu kartu a spravíme všetko, čo bude v našich silách uspieť alebo budeme skúšať mnohé odvetvia, cesty, možnosti. V oboch prípadoch je dôležité poznamenávať svoje cesty, keď už pre nič iné, raz sa zamoceme a nie je nič ľahšie, ako rozmotať sa podľa svojho návodu. K tomu raz o sto rokov sa pozrieme dozadu na to, čím sme prešli, a to bude spomienok, zážitkov, úsmevných situácií.

Dokumentovanie je jedna z najdôležitejších tém u mňa na stole. Vždy keď sa stretnem s niekým novým, zaujíma ma, čím prešiel. Taktiež sa pýtam, kde má zverejnené fotky, videá, články, portfólio, práce. Som zvedavý na toho druhého, ale nie posadnutý prehľadávaním každej stránky. Bavíme sa o džentlmenskej resp. zdvorilej zvedavosti. Chcem si v kľude pozrieť prácu toho druhého, čím prešiel a pri najbližšej príležitosti sa s ním o tom baviť. Áno, môžeme sa aj pýtať, len ak máme k dispozícií vizuálne materiály, lepšie budeme reagovať.

Dokumentovanie má obrovskú váhu na ďalšie životné kroky. Tak isto nesmieme zabudnúť na inšpiráciu. Každý z nás je v niečom dobrý a najlepšie to zistíme tak, že sa o tom budeme baviť, poukazovať a podporovať. Podľa všetkého život plynie neskutočne rýchlo, nedávajme čas, energiu do naťahovačiek, škriepok. Je veľmi ľahké zavrieť dvere, lenže čo potom? Prosím, hovorme o tom, v čom sme dobrí, ukazujeme na naše super schopnosti. O mastných vlasoch sa nebavme, to naozaj k ničomu nevedie. Spôsobov je veľa, písanie, fotenie, natáčanie, nahrávanie, takmer každý z nás nosí so sebou celé nahrávacie štúdio. Prosím, používajme ho, tam vonku sú ľudia, ktorí možno hľadajú práve tú poslednú časť skladačky, ktorú máme my vo vrecku. Možno zmeníme jeden ľudský život, či vďaka nám firma začne poskytovať kvalitnejšie služby. Možností je mnoho.

Pracovné schôdzky

5. február 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Neznášam mať plný diár a desiatky pracovných schôdzok za deň. Dva-tri dni v kuse lietam, lenže ďalšie pracovné dni nedokážem robiť nič. Hľadám spôsob, ako dobiť energiu. Vtedy sa uťahujem do kúta a chcem byť sám. Keď mám pracovné schôdzky, nedokážem sa venovať iným činnostiam.

Stav tvorby je pre mňa dôležitý. Ten pocit, ktorý sa dostaví hneď po vytvorení videa, článku, predaja, vykonanej práce, porade s tímom, nájdenie riešenia či po prekonaní vlastného strachu, to ma posúva vpred k ďalším krokom. Mám rád, keď sa musím prekonávať, organizovať, plánovať, vytvárať a pracovať na tom, čo ma baví. Je dobré vedieť, čo posúva vpred a čo má opačný efekt.

Tým, že dnešná doba poskytuje mnohé vylepšenia, dostávame sa do pozície, že za menej času stihneme viac. Teda, ak pochopíme, ako všetko funguje. Zo začiatku sa môže zdať, že je toho oveľa viac, lenže hneď ako si nájdeme spôsob, ktorý vyhovuje nám, všetko sa zmení. Nezabudnime, nové vylepšováky sa je potrebné naučiť používať. Najjednoduchší spôsob je tu (odkaz).

Čo sú tie vylepšováky?
+Vlastné on-line portfólio – miesto, kde ukazujeme, na čom pracujeme
+ vlastný blog – miesto, kde zverejňujeme svoje názory, pohľady, myšlienky, vízie
+ vlastná šou – krátke videá, v ktorých ukazujeme našu prácu, život
+ podcasty – zvukové záznamy našich rozhovorov
+ sociálne siete – miesto, kde pútame pozornosť, spoznávame nových ľudí
+ programy, aplikácie, úložiská na zefektívnenie práce
+ mobilný telefón – nahrávacie štúdio, skener, merač takmer všetkého, s internetovým pripojením neobmedzených možnosti

Týchto pár slov má slúžiť na pripomenutie, že to, čo nosíme so sebou vo vrecku alebo v kabelke, nie je len na flákanie, zábavu, ale aj na vytváranie príležitostí, hodnôt a možností dať o sebe vedieť ďalším. Pretože možno tam vonku je niekto, kto práve hľadá to, čo máme my.

Mať pracovné schôdzky dnes už nestačí, no sú stále dôležité. Mnoho príležitostí si práve na pracovných schôdzkach vydiskutujeme. Tak isto je dôležité používať vychytávky ako sú: vlastný blog, sociálne siete, vlogovanie, aplikácie na zefektívnenie práce. V neposlednom rade, ak pochopíme ich silu, môžeme pracovať trebárs aj z pláže. Nezabudnime, že svet napreduje neustále a možno by bolo s ním napredovať taktiež.

Rýchlo alebo pomaly

29. január 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pri jednom z pracovných rozhovorov som si uvedomil, že chalan o generáciu skúsenejší premýšľa, koná úplne odlišne ako ja. Hrá všetko bez rizika a na istotu. Vôbec nechce ísť von so svojimi nápadmi, jeho taktika je jasná, vydržať, veď nejako sa dostanem k cieľu. Sem-tam spraví niečo navyše.

Rýchlosť, pomalosť, generačné rozdiely, myšlienkové vzorce, viera, poznatky a kopa pokašlaných pokusov, pošramotené sebavedomie a v horšom prípade rozkopané ego. Samozrejme, prehry bolia, len ak prestaneme, tak sa nedostaneme nikam. Neviem, čo je správne pre každého, ale ničnerobenie, nekonanie a ešte k tomu neprispôsobivosť, zatvorené myšlienky môžu byť mimoriadne nebezpečné.

Mnohí z nás sa vždy budú pozerať na mincu zo svojej strany. Chodíme do práce, všade samé účty, navádzanie, aby sme kúpili lepšiu dovolenku, produkt, auto, bývanie, veci a ešte od nás chce niekto, aby sme chápali toho druhého. Uff ,tak to asi nie.

Životné tempo máme nastavené dnes vo vyšších obrátkach, na druhej strane sme obklopení technológiami, ktoré nám zjednodušujú naše každodenné kroky, pohyb, prácu, život. Lenže nie každý z nás je ochotný prijať nové “vychytávky” dnešnej doby. Lepšie povedané, mnohí z nás ani len netušia, že tam vonku je “niečo”, čo by mohlo zjednodušiť naše životy.

Informácií je tak veľa, že orientácia v nich nie je jednoznačná. A stále platí, to, čo bude fungovať nám, tým druhým nemusí alebo opačne. V každom prípade, odmietanie alebo skákanie od vychytávky za vychytávkou môže spôsobiť zrútenie (nášho vlastného) systému. Pohybujeme sa obrovskou rýchlosťou, byť na všetkých miestach naraz chce obrovskú dávku rozvahy, plánovania, skvelý tím okolo seba a schopnosť filtrovať informácie.

Každá generácia je niečím špecifická. Priniesla do svojej doby “vychytávku”, ktorou ovplyvnila životy ďalších generácii. Preto platí, že skôr narodení majú skúsenosti a tí neskôr narodení majú iné pohľady. Je nevyhnutné spájať sa a nie súperiť. Tam vonku je mnoho príležitostí, aby sme si každý postavili svoj mrakodrap bez toho, aby sme si museli brať navzájom tehly.

Naozaj neviem, či je život krátky, pomalý, dlhý alebo neviem aký. Ale čo začínam ako-tak tušiť, že je mojou povinnosťou jednať, pohybovať sa, stúpať vedľa, robiť chyby, kaziť, to je jediný spôsob, ako sa posuniem dopredu.

Mnohí z nás nemáme ciele, bojíme sa výziev, hráme na prežívanie a už vonkoncom sa nepohybujeme za naše hranice možnosti Možno nám nechýba motivácia posunúť sa vpred, ale skôr sa pohybujeme v móde prežitia. To nás stojí obrovské sily a nedokážeme sa vytiahnuť vpred.

Prosím, nežime rýchlo a už vonkoncom nie pomaly. Nájdime si svoju vlastnú rýchlosť, je úplne jedno, aká generácia sme. Možností máme všetci a možno stačí, keď začneme tu (ODKAZ)

Prekopávať, skúšať a nevzdávať sa

8. január 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Nevzdávajme sa, skúsme to ešte raz. Koniec článku, poďme to spraviť. Koniec starého a začiatok nového roka prináša vždy so sebou nové nádeje na lepší život, lepšie možnosti, tajné dúfania, že konečne by mohlo byť lepšie. Nech je to akokoľvek, rok 2020 prináša so sebou taktiež nové nádeje.

Nové nádeje nie vždy prichádzajú len tak otočením strany. Väčšinou sa musí niečo zmeniť. Môj kamoš Jožo hovorí, že niekedy rozdiel dvoch-troch milimetrov (sekúnd, bodov a pod.) nás privedie na pomyselné prvé priečky. Lenže čo ak nesúťažíme, nepracujeme na meranú rýchlosť, vzdialenosť, nezbierame body? Tu prichádza mnoho vychytávok, ako zlepšiť maličkosti okolo nás, sú všade okolo. Dýchanie, emócie, premýšľanie, vnútorný dialóg, ľudia, ktorými sa obklopujeme, vzdelávanie, možností je mnoho, stačí ich vyhľadať. Čo keď už teraz robíme všetko dobre a nepotrebujeme žiadnu zmenu, len pokračovať ďalej, vydržať? Alebo predsa len potrebujeme posunúť dva – tri milimetre hore doľava?

Prekopávať, skúšať a nevzdávať sa. Okolo nás je mnoho ľudí, ktorí už uspeli a sú o mnoho ďalej ako sme my. Mnoho z nich nebolo na začiatku o nič múdrejších ako ich okolie. Lenže mali niečo, čo ich poháňalo ďalej, aj keď nebolo všetko ružové. Vlastne život by mal byť aj o tom vytvoriť, zlepšiť, spríjemniť naše dni. Mali by sme to robiť hlavne v tých dňoch, keď nie je všetko ružové. Áno, ľahko sa píše, hovorí o napredovaní, pokračovaní a nevzdávaní, keď tečie do topánok. K tomu o hľadaní niečoho pomyselného, čo nás bude poháňať preč. Stop, jednoducho to spravme, ten čas prejde tak či tak.

Prečo potrebujeme počuť o tom, akí sme pekní, múdri, šikovní alebo chceme počuť kritickú spätnú väzbu? Je príliš ľahké, keď sa nám darí pohltiť sa úspechom, slávou alebo akýmsi klamom, ktorý nám bude podsúvať, že sme úplne najlepší. Na strane druhej, taktiež, keď nie sme práve naladení na víťazných vlnách je ľahké si povedať, ako na to nemáme ( často ani nevieme, na čo nemáme), akí sme hlúpi, špatní, nenadaní. Nikdy nepoznáme všetky okolnosti, ktoré sa dejú okolo nás, za naším “chrbtom”, za naším “predkom” a vonkoncom si nevšimneme, čo sa nám deje popod nosom. Veď schválne, najčastejšie, keď niečo stratíme, tak to máme pred očami.

Netvrdím, že je dobré mať z každého niečo a už vonkoncom nie každému z nás bude fungovať, ak sa budeme pohybovať v strede medzi dobrom a zlom. Je viac ako isté, že budeme musieť v konkrétnych oblastiach vynikať. O tom ostatnom ani nebudeme vedieť, že existuje. Začnime rok s tým, že sme naozaj blízko našich vytúžených zmien, úspechov a možno naozaj potrebujeme dva-tri milimetre upraviť naše myšlienky, pohľady, pozornosť, smerovanie. Vlastne veď na konci roka uvidíme, kam sme sa dostali.

Príležitosti

14. august 2019 Michal Boťanský Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Čakal som na pracovnú schôdzku na vrátnici fabriky, ľudia okolo mňa doslova utekali z práce. Zrazu sa z davu vynoril pán, ktorý si vydýchol pri odchode. „Som tu poslednýkrát,” znelo z jeho úst. Pán, ktorý obsluhoval bránu si ho vôbec nevšimol, až keď sa mu smutne pozdravil, odzdravil sa: „Tak teda dovidenia.” Nepoznám príbeh pána, takže ani len netuším, čo sa za ním skrýva, čo vytvoril. No pomyslenie na koniec ma ničí.

V poslednej dobe sa cítim, ako keby som sa vrátil do školských lavíc. Učím sa na všetkých miestach. Vyhľadávam príležitosti, ľudí, od ktorých nasávam informácie, vedomosti, skúsenosti. K tomu som si pridal, vlastne nepridal. Už nejaký čas som aktívny, píšem články, točím videá a dokumentujem na sociálnych siatiach. Učím sa hovoriť príbehy, zaujať, dokumentovať to, čím prechádzam a promovať moju prácu, seba. Písal som už niekoľko článkov na tieto témy. Do dnes sa mi mnohí smejú, že som trápny, nudný a ešte neviem aký. Lenže prichádzajú takí, ktorí pochvália, podporia.

V nedeľu som dostal upozornenie, že pamäť mobilného telefónu je plná. Najviac priestoru zaberali fotografie a videá. Dal som sa do práce a začal s triedením. Telefón mám pomerne krátko, ale to, čo som videl, bolo pre mňa v ten večer dôležité. Našiel som videá, fotografie, na ktoré sa veľmi nedalo pozerať, ale našiel som aj také, ktoré boli naozaj fajn. Som na seba hrdý, že som začal pravidelne tvoriť, točiť, fotiť. Po krátkom čase naozaj zaujímavá zmena. Moja práca napreduje, zlepšuje sa. Bol som v príjemnom šoku, že napriek absolútnej nevedomosti na začiatku sa sem-tam podaril záber, uhol, farba, rýchlosť.

Pamätám si, že to chcelo neskutočnú dávku odvahy. Teraz, keď sa na to pozerám spätne, zdá sa, ako keby to nebolo nič. Na jednej strane sa teším, ako som nabral odvahu a na strane druhej si uvedomujem, aký kus cesty je predo mnou. Mám sa čo učiť, rozumiem, že ak prestanem, tak budem potrebovať veľa času, pokusov na nasadnutie.

Sociálne siete vnímam ako príležitosť dať o sebe vedieť svetu. Nepriamo nás nútia (aj mňa), aby sme boli lepší, lepšie napísali príbeh, nasnímali lepší záber, pokúsili sa o lepšiu fotografiu. Sú jednou z ciest, ako sa zlepšiť. Nútia ma pravidelne prispievať, pozorovať, hľadať, skúmať, skúšať, tvoriť, dokumentovať, analyzovať plánovať. Fanúšikovia, srdiečka sú bonusom na tejto ceste. Skutočným zmyslom pre mňa je zlepšovať sa aj ich používaním. Tomu napomáha pravidelná tvorba. Uvedomujem si, že ich časté používanie môže škodiť, vlastne, ak mám po každom obede čokoládu, tak za krátky čas mi narastie brucho. Od rozsiahleho používania sietí nehrozí veľké brucho, ale môžu mať vplyv na psychické zdravie človeka.

Moje dôvody prečo byť on-line:

• Každý z nás máme svoj štýl, mne sa páči modré a niekomu červené. Je dobré
svetu ukázať, čím prechádzame, čo sa nám páči, aké názory máme.

• Ukazujem, že som v niečom odborník, mám disciplínu a chuť tvoriť.

• Učím sa, ako získavať pozornosť, na druhej strane musíme pozornosť aj posunúť ďalej. „To je super fotka, aké nastavenie si použil?” Pozor, musí to byť myslené úprimne.

• Cudzí ľudia ma podporia o mnoho skôr, ako okolie. Je neskutočne ľahké dnes kohokoľvek spoznať. Siete nám dávajú obrovský nástroj, ako spoznať kohokoľvek odkiaľkoľvek.

• Po čase získam dôveru, rešpekt, ľudia si ma obľúbia. Pozor, nemusí to prísť zajtra, je to práca akokoľvek iná, môže to trvať tri, sedem, desať rokov.

• Ak chcem, aby ma ľudia poznali, moju prácu, to, čo robím, založím si vlastný blog. Sprístupním ho cez niekoľko kanálov, na rôznych sociálnych sieťach. Vyhrňme si rukávy a po večeroch tvorme, študujme, makajme, zabávajme sa.

• Nikto nikoho nenúti, aby sme sa sledovali, kamošili, je to dobrovoľné. Podporme alebo si hľaďme svojho.

• Aplikácie v mobilnom telefóne dnes dokážu za pár sekúnd vytvoriť diela. S internetovým pripojením sa z bežného človeka môže stať za veľmi krátky okamih hviezda.

• Neurolingvistika v praxi alebo programovať okolie, ale aj seba tým, že ukazujem svojmu okoliu, čím prechádzam. Je dosť veľká šanca, že ak niekto bude riešiť, kupovať to, čo ponúkam ja, ozve sa.

Najčastejšia vetička, ktorú počúvam čoraz častejšie: „Ty možno mňa nie, ale ja teba áno, teda na internete.” Čoraz viac ľudí ( aj z môjho okolia) ma pravidelne/nepravidelne sleduje na internete. Majú pocit, že ma lepšie poznajú. Schválne, aj ja sledujem niekoľko ľudí, od ktorých sa učím a tiež mám pocit, že ich poznám, aj keď oni ani len netušia, kto som.

Vo všeobecnosti platí, že nechceme mať lepší život. Možno po ňom túžime. Sme od prírody leniví, málo otvorení zmenám. O problémoch sa rozprávame nie s tým, kto nám ich spôsobil, ale s niekým tretím, vznikajú medzi nami rôzne nedorozumenia, zbytočne spomaľujeme a dávame energiu do niečoho iného. Potom ideme trebárs na modrú sociálnu sieť, zapeňme sa na zeleno a čakáme, že nám niekto napíše.

Mnohí z nás chcú ležať na pláži, druhí liezť po horách, najlepšie nič nerobiť. Lenže na dovolenke nerastieme, skôr relaxujeme, oddychujeme. Väčšina z nás nahrá šťastnú peknú fotku z dovolenky do svojho profilu. Po zvyšok roka sme schovaní, schúlení, tajne z rohu pozorujeme druhých a smejeme sa na nich. Píšem obrazne, verím, že mnohé slová v článku sa nikoho nedotknú.

Mám kamošku, o ktorej tvrdím, ak by nebola flákačka, tak je prvá milionárka v mojom okolí. Lenže, ona nechce byť milionárka, nechce pracovať, nechce skúšať nové nástroje, nechce sa zosmiešniť pred svetom. Poslúchať svojho frajera (ktorý o tom, čo ona robí nič nevie), byť za peknú, ležať na pláži. Samozrejme, pokúša sa uspieť spôsobom: „Veď nejako bude”. Má geniálny produkt, tím ľudí, je vtipná a nebezpečne múdra. Jej konkurencia zo sveta valcuje internet videami, fotkami o produktoch. Fanúšikovia ich rozširujú, srdiečkujú, posúvajú ďalej. Už miliónkrát som jej vravel, aby natočila videá, fotila, písala, natáčala po anglicky. Prestali sme sa baviť, veď čo ja chcem, ona sa má fajn.

Som zúfalý z mojich kamošov, vlastne, už to nie sú moji kamoši. Kritizujú moje práce, ale keď majú oni niečo vytvoriť, tak sa ani len nedostavia na štartovaciu čiaru. Je dobré uvedomiť si, čo vlastne chceme od života. Ležať na pláži nie je zlé, ak nás to robí skutočne šťastnými, liezť po horách tak isto. Len prosím nepíšme po dvojtýždňovej dovolenke na svoje príspevky: „Návrat do krutej reality,” alebo “Chcem ísť späť.” Pracovať vieme z pláže, z hôr, hotela. Je to jednoduché pozerať sa na veci okolo ako na príležitosti, na nástroje ako nie spotrebitelia, ale ako tvorcovia.

Aj ja som začal moju novú kapitolu s fotkou pri východe slnka so psom (nezverejnil som ju, až po roku). Pes, východ slnka a fotka ma nútili, aby som začal skoro ráno vstávať a behávať. Áno, stálo to kopec driny, premáhania, sebazaprenia. No nič nie je super komplikované, to len my potrebujeme dozrieť, aby sme pochopili, že to môže byť aj inak a stále dobre. Potrebujeme rast a posúvať sa, mať ciele, sny, vízie. Ak nemáme dôvod a neveríme si dostatočne, neprejdeme navyše kilometer. Hľadajme to, čomu naozaj vášnivo veríme, aj keby sme to mali robiť celý život. Používajme internet, mobilný telefón ako nástroje na náš osobný rast.

Základné vnímanie:

• mobilný telefón je nástroj na tvorenie (nahrávacie štúdio, fotoaparát, kamera, editor, plánovač a mnoho iných)

• sociálne siete sú nástroj na ukázanie svojej práce svetu, zlepšenie, skúšanie, tvorenie, vytvorenie komunity, budovanie odberných kanálov, značky, osobný rast

• vlastná stránka je domovské miesto na zdieľanie svojej práce, portfólia, niečoho, čo je naše

• dôležitý článok medzi telefónom a internetom je človek, ktorý to má všetko v rukách

Dlhodobosť, vydať sa nepoznanou cestou, zariskovať. Naučiť sa, čo sa odučiť, čo nové naučiť (A.Toffler). Video, fotka, text, hlas je bezplatná reklama, ktorú by každý z nás mal pravidelne využívať. Niektorí z nás sa živia internetom, natáčaním videí, fotením. Neskôr začnú pracovať pre rôzne spoločnosti, či vytvoria si vlastné firmy, alebo začnú robiť to, do čoho sa zamilovali na ich ceste.

Sociálne siete sú nebezpečné, tak isto ako veľa sladkostí, alkoholu, spánku, lenivosti, ak sa podávajú vo veľkých množstvách a nevieme, ako na ne. Na tomto svete existuje mnoho nástrojov, nie od každého máme oprávnenie či skúšky na používanie. Preto je dobré si v najlepšom vyhľadávači nájsť, ako na to. Existuje milión “autoškôl” ako na modrú sociálnu sieť, ako natočiť video, napísať článok, či nahrať svoju prvú hlasovú šou.

Nemyslime si, že pekné baby sú zvýhodnené, niektoré majú viac srdiečok, návrhov na vzrúšo a sponzorov. Takisto hľadajú spôsob, ako preraziť vo svete ako aj my ostatní. Možno to ide ľahšie poodhaleným výstrihom alebo keď ukážu zadok. Prosím, neukazujme zadky a už vôbec nie výstrihy. Nech sa o niekoľko rokov pred svojimi deťmi nemáme za čo hanbiť. Každý z nás má niečo, v čom je výnimočný. Len netreba zabúdať, že to zoberie veľa práce, trpezlivosti. Poznámka: ak chceme ísť do ligy majstrov, nemôžeme mať prístup, ale ani myslenie ako siedma okresná súťaž.

Nezabudnime, že svet on-line je medzinárodný, zmapujme si trh, kde sa chceme pohybovať a podľa toho prispôsobme aj komunikáciu. Jazyková bariéra je len príležitosť, ako sa naučiť ďalší jazyk. Učenie cudzieho jazyka? Stačí počúvať pesničky a spievať ich s textom. Nemusíme preraziť na Slovensku, môžeme vo svete.

Kamoši, ak sme na sieťach a pozorujeme niekoho príspevky bez toho, aby sme podporovali, tak to radšej nerobme. Možno práve vy budete zajtra pozývať vašich kamošov na novú stránku a čakať, že dostanete srdiečko. Ak chceme fanúšikov, najskôr buďme fanúšik, srdiečko a tri milé slová nikomu neublížia, ale tomu druhému raketovo zvýšia sledovanosť. A je úplne jedno, že či si, alebo nie si jeho cieľovka, ale možno tvoj známy je.

Ja ukazujem, čím prechádzam, popri mojej práci, tak isto sa učím byť kreatívny, či sú to videá alebo rôzne fotografie. Prezentujem svoju prácu okoliu preto, aby som sa dostal do ich podvedomia. Toto celé je naozaj úplne jednoduché. Možno si rozbijeme kolienko, dostaneme poza uši. Ale ak nepoužijeme to, čo máme k dispozícií, tak veľmi ťažko vytvoríme niečo. Neberme sa príliš vážne. Som chalan, ktorému bola ukázaná príležitosť. Uveril som jej, hľadám, skúšam, tvorím. Možno dnes je moja tvorba na štyri mínus. Lenže o desať – dvadsať rokov usilovnej práce môžem patriť k najlepším. Tento článok nebol venovaný len sociálnym sieťam, ani internetu, ale tomu, že každý z nás má okolo seba príležitosti preraziť. Prosím, poobzerajme sa po nich. Nech na konci neskončíme: „Tak teda dovidenia.”

Prekážky

24. júl 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pri prvej prekážke sa mnohí z nás často poskladajú, upustia z plynu, lebo niečo sa stalo presne tak, ako nemalo. Lepšie napísané, inak ako sme očakávali. Vlastne, taktiež moje prvé rande dopadlo na prd, prvý obchod sa skoro neuskutočnil a prvá schôdzka s biznis partnerom, hm, vysmial ma.

Bolí to, strach, nevedomosť boli u mňa obrovské faktory, ktoré ma ovplyvňovali, či som balil baby alebo som šiel na obchodnú schôdzku. Ak som sa mal stretnúť s významnou osobnosťou, tak som mal naložené v gatiach už pri pomyslení na to, o čom sa budeme rozprávať.

Po jednom, troch či desiatich stretnutiach sa nezmenilo nič, ani po roku, dvoch práce. Nevšimol si žiadnu zmenu. Možno tak trochu vidím dnes na sebe, koľko sa toho mám ešte učiť, aby to bolo tak, ako chcem. Áno, dnes vidím rozdiel medzi mnou a kolegom, s ktorým sme začínali spolu. Takéto zamýšľania sú ale nebezpečná pasca, do ktorej môžem úplne prirodzene spadnúť, ak nechám svoje ego vládnuť. Každý sme dobrý v niečom, tento fakt si pripomínam neustále. Aj keď často mám pocit, že ak chcem dosiahnuť pomyselný vrchol hory, na ktorú leziem, musím mať zmáknuté úplne všetko.

Strach je stále obrovský, dodnes mám trému, keď vystupujem pred ľuďmi, ak mám osloviť sexi babu, tak som poskladaný, ak idem na dôležitú pracovnú schôdzku, celý sa trasiem a som úplné vedľa. Tá istá sila, ktorá mi roztriasa kolená, mi dáva aj silu. Zmenil sa môj prístup, nabral som nejaké popáleniny, ale aj mikro víťazstvá.

Nie som si istý, či to bola odvaha alebo nevedomosť, ktorá ma priniesla na cestu, o ktorej som nič netušil. Vôbec nemám dôkaz, že ma niekam prinesie. Bol som mladý človek, ktorý si myslel, že svet je gombička a mal som patent na všetko po jeden moment. Musel som sám pred sebou priznať zlyhanie.

Druhý moment prišiel, keď som si priznal svoje skutočné ciele. Tretí, keď som si povedal, všetko alebo nič. Štvrtý, keď som dal všetko nabok a začal sa venovať iba tomu, čo ma živí a mojim veciam, ktoré po večeroch budujem. Piaty, keď sa som sa začal zaujímať iba o to, čo viem ovplyvniť. Šiesty, keď som si priznal sám pred sebou, že v mnohých veciach nie som absolútne dobrý. Siedmy, keď som buchol po stole a povedal si, dlhodobosť alebo nič. Ôsmy, keď som si povedal, že vyšperkujem komunikáciu. Deviaty, keď som sa rozhodol ísť s kožou na trh a ísť medzi ľudí. Desiaty, keď som si uvedomil, že jediné, čo mám, je moja značka.

Na všetko mám cieľ, na článok, schôdzku, deň, týždeň, rok či keď idem von behať, fotiť, kamerovať. K tomu všetkému vždy hľadám na tom druhom niečo, čo sa mi páči. K tomu ukazujem ľuďom, aký som v skutočnosti. Ľudia sa mi smejú, ponižujú ma, neveria mi, ale keď majú spraviť krok, tak sa poskladajú. Sledujú ma na sociálnych sieťach, každý môj krok, rozprávajú za mojim chrbtom, ale keď majú podporiť, podať pomocnú ruku, tak sa schovávajú.

Nemám recept ako sa stať úspešným, hľadám ho. Som presvedčený, že aspoň sa musím pokúsiť nájsť všetky dostupné možnosti, systémy, príležitosti, vydržať, vyhrnúť si rukávy, rozkopnúť dvere, a pri tom sa parádne usmiať a predstaviť.

Píšem vo všeobecnosti, zľahčujem, nie je to jednoduché byť v kancelárii do 23, vstávať ráno okolo 5, medzitým snívať, tvoriť, skúšať všetko možné, ukecávať druhých, aby uverili sebe a vydali sa po tej nepoznanej ceste. Bolesť, stres, nepokoj, napätie sú naozaj súčasťou mnohých schôdzok, životných rozhodnutí. Dostávam nepríjemné telefonáty od sveta, prečo nemám ešte rodinu, deti, psa a nie som na dovolenke v Chorvátsku.

Tí, čo vyšli na svoje vrcholy hôr ma z diaľky povzbudzujú, aby som vydržal, že oplatí sa to, aj keď náklad, ktorý nesiem na pleciach by sa mohol už čím skôr zložiť. Mnoho dní je o samote, hľadaní riešení, predvídaniach, predpokladaniach, víziách a samozrejme o zametaní, a to som ešte nespomenul všetky extra kroky navyše, kompromisy, vyjednávania, milión odpracovaných hodín.

Lenže, nech je cesta akákoľvek, som viac ako presvedčený, že to všetko má zmysel pokúsiť sa žiť lepší život. Mať víziu, odvahu, nastúpiť do nového vlaku.

Áno, musím sa lepšie obliekať, v tričku chodím len občas, aj tak na ňom mám svoju reklamu. Prečo som písal článok? Možno preto, aby som sa o niekoľko rokov k nemu vrátil a zafrflal si pod nosom, oplatilo sa.

Sebeckosť

19. jún 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

My ľudia máme tendenciu brať udalosti okolo nás osobne. Ona mešká, vôbec si neuvedomuje, že čo pre ňu robíme. On zas prišiel nepripravený na schôdzku, to snáď nemôže myslieť vážne. Ja som dala prednosť červenému autu na križovatke a teraz chcem, aby mi zelené auto dalo prednosť na kruháči.

Mal som pracovnú schôdzku, na ktorej som nakopával istého mladého muža, aby konečne vykročil vpred. Asi dva roky chodí za mnou a vykecáva ohľadne rôznych teórií, a pritom tam vonku to vyzerá inak. Tým, že neverím ľudom, teda lepšie, viac tomu, čo hovoria, ale verím tomu, čo robia. Tak sme si vysvetlili, že schôdzky, ktoré mávame pravidelné, robím z čisto sebeckého presvedčenia. Chcem sa mať v živote lepšie. To znamená, predávam priamo alebo nepriamo moje vedomosti, znalosti skúsenosti, riešenia, pomocnú ruku, keď čokoľvek bude treba a za to chcem aj ja niečo. Respektíve, jeho úspech. Čím viac mám úspešných ľudí v mojom tíme, tým viac budem úspešný aj ja. Žiadna vypočítavosť, je niekoľko možností ako pracovať, vytvárať hodnoty, postupovať po rebríčku vyššie. Pravidlo v mojom živote znie jasne, ja chcem vyhrať, no nie na úkor teba. To znamená, že vyhráš aj ty, ale aj ja.

Úloha lídra je vytvárať nových lídrov v práci, v súkromnom, ale aj verejnom živote. Hľadať v ľuďoch to dobré a snažiť sa na to poukazovať. Nebudem klamať, že sem-tam je to náročné. Na druhej strane, ak vidím, ako sa z chalana alebo baby stáva skvelý obchodník, človek, osobnosť, podlamujú sa mi kolená od radosti. Pocit, že ten druhý aj vďaka mne uspeje, je neskutočný. Zatieni všetky nepodarené, infarktové telefonáty, schôdzky, úlohy a pod.

Je nad slnko jasnejšie, že takmer všetko, čo robíme, robíme pre seba. Čím skôr si danú skutočnosť objasníme, bude sa nám ľahšie dýchať, pracovať, pôsobiť tam vonku, ale aj tu v on-line svete. Sebectvo je zdravé do istého spôsobu, pokiaľ nehrabeme len pre seba a na úkor druhých.

Klasický šéf, ktorý rozhoduje a vydáva príkazy dnes vo svete šance uspieť naďalej stále má, ale je to beh na krátke trate. Svet potrebuje všetkých tých, ktorí vedia a chcú podporiť druhých, ale aj seba. Kritika posúva, ale tak isto posúva aj tlieskanie, autogram, spoločná fotka, tľapnutie po pleci, či zajtra to skús ešte raz, no o čosi lepšie.

Chceme úspech, kariéru, manželovo, rodinu, hmotné zabezpečenie, vyzerať dobre pred kamošmi, rodičmi, kolegami, pred celým svetom. Nie je moderné nosiť neúspech, pokúšať sa. Schovávať sa, že vlastne my niečo chceme len tak. Priznajme si sami pred sebou, ale aj svetom, že chcem mať z koláča niečo aj ja. Lenže, to niečo spravím aj ja, odmakám kus práce, či dám vedomosti, kontakty.

Najlepšie sebeckosť spozorujú tí z nás, ktorí mali šťastie a majú deti. V niektorých prípadoch chceme od detí to, čo sa nepodarilo dosiahnuť nám. Prosím, netlačme na deti a nepresadzujme len naše nápady, nechajme im vlastnú cestu. Tam vonku sa všetko mení neskutočnou rýchlosťou, možno deti majú väčší prehľad, ako si myslíme. Česť všetkým, ktorí svoje deti podporujú, usmerňujú aj v tých najbláznivejších bláznovstvách.

Často sme aj my obmedzovaní našimi rodičmi, kamarátmi, partnermi, lebo oni chcú pre nás to najlepšie. Je to pekné, ale je možné, že netušia, čo v skutočnosti chceme. Sú presvedčení, že iba oni vedia, čo je pre nás najlepšie. Zrazu stojíme pred otázkou, či ísť do konfliktných situácií s okolím alebo sa necháme utláčať.

Na naše sebectvo sa vieme pozrieť na rôznych situáciách. To, či nás niekam posúvajú alebo brzdia, záleží aj, ako vnímame to, čo robíme pre seba či druhých. Je veľmi veľa faktorov, ktoré ovplyvňujú naše konanie, správanie, rozhodovanie v bežnom, verejnom či pracovnom živote. Sebectvo, mať chuť chcieť niečo vlastniť, zažiť, nám môže spôsobiť mnohé radosti, ale aj obrovské starosti. Popri tom na nás vplýva milión maličkostí a na každého iným spôsobom. Dajme si preto pozor na to, čo funguje nám, aby nám o nejaký čas nespôsobovalo bolesti. Vlastne, to, čo funguje mne, nemusí tebe, ale aj opačne.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter