Tebe sa to ľahko hovorí, ty máš silnú vôľu a k tomu, mne sa nechce. Asi takto končil rozhovor s kamošom, ktorý má nadváhu. Mám ho veľmi rád a beriem ho takého, aký je. To, že má o jedno, možno dve kilá navyše ho nerobí horším človekom. Teda, predo mnou určite nie.

Písal sa rok dvetisícdesať, možno deväť, keď som prvýkrát začal cvičiť. Bolo to najhoršie obdobie, aké som kedy zažil. Žil som v Londýne a život tam bol úplne iný, no jedno mal spoločné, ak sa chce niečo dosiahnuť, musíme vedieť vyhrnúť rukávy a  byť dobrí v tom, čo robíme.

Absolútne som nevedel nič o postupoch, tréningoch, iba som chcel dobre vyzerať a cítiť sa tak. Dnes si už nepamätám, či bolo začať ťažšie ako dvíhať činky. Čo si však pamätám, bola disciplína, mal som s ňou vážne vážny problém. Absolútne sme sa nekamarátili, nevedel som si zvyknúť na cvičenia, jedlo, odpočinok, vitamíny.

Všetko, čo som robil, bolo ako sa mi chcelo. Približne po troch mesiacoch prišla dôležitá zmena. Nejako sa ku mne dostala informácia o tom, že každý z nás má v sebe silu zmeniť seba, a tým aj svet. Tak som išiel do obchodu.

Večer pred spánkom vždy musela byť výdatná večera, inak deň nebol dňom, ale nočnou morou. Lenže taká maličkosť, po čase sa oblečenie akosi zmenšovalo. Vlastne, nebolo to oblečením, ale telo začalo rásť, hlavne v oblastiach, kde nemalo.

Jednoducho, musela prísť zmena, cvičenie prebiehalo, telo rástlo akosi inak, pocity boli hrozné. Kúpil som si tú najlepšiu čokoládu, akú mali v obchode. V chladničke ostala len voda a v jej strede bola krásne naservírovaná ozdobená čokoláda.

Zmena bola úplne nenáročná, najesť sa do šiestej a ak som bol doma, tak vydržať nezjesť čokoládu z chladničky. Prvé minúty boli ľahké, nenáročné, asi aj prvá hodina. No neskôr sa rozpútalo peklo. Chuť po čokoláde bola neskutočná. Čakala na mňa v chladničke, pozerala sa, žmurkala na mňa, dávala signály, zjedz ma.

Priznám sa, vydržal som. Za mňa to bolo jedno z najdôležitejších víťazstiev, ktoré sa kedy vyhrali. Ten zvyšok je už  história. Dnes tento poznatok aplikujem v práci, v behu, v cvičení a samozrejme v jedení tak isto. Tak isto asi ako každý, mám svoje slabé chvíľky, keď mám chuť na sedem krémešov ako dezert či odfláknutý pracovný deň. Aj takéto dni majú svoje opodstatnenie a sú dôležité.

Je naozaj náročné začať. Môže v tom byť láska, hmotné prilepšenie, lepšie spoločenské postavenie či cítiť sa dobre pred samým sebou, no akákoľvek motivácia po určitom čase vyprchá. Stalo sa to aj mne, na pár rokov som prestal cvičiť, dal som na stranu moje sny, prestal som veriť, že môžem  vyhrať.

Tak ako je náročné začať, ešte náročnejšie je pokračovať. Ak stratíme motiváciu, impulz, pocit, dôvod, pôjde sa nám naozaj ťažko. Môžeme dostať najlepšie ohodnotenú prácu, najskvelejší biznis model, najúžasnejšieho životného partnera. Najviac z nás opúšťa nové príležitosti tesne po ich začatí. Je to podľa všetkého zo strachu z neúspechu, netrpezlivosti či zachytení sa o prvé prekážky.

Tiež som zopár príležitosti po začiatkoch zahodil, na druhej strane, ak by som to neurobil, dnes nemám poznatky, ktoré mám. Áno, prišli by iné, nevedel by som zas o týchto a podobne. Nemám žiadnu istotu a čo ak filozofovanie je síce pekné, ale končí vždy len rozprávaním. Najväčšia a najdôležitejšia istota je, že my sa vieme zmeniť, adaptovať, zlepšiť o niekoľko tried.

Je ľahké sa vzdať, no to môžeme urobiť hocikedy. Disciplína, ale aj schopnosť vydržať a ísť ďalej, keď len krok po kroku patria medzi najdôležitejšie životné vlastnosti. Aby sme boli v nich dobrí, nám naozaj postačia tie najbanálnejšie cvičenia, pretože ak uspejeme v malom, je dosť veľká šanca, že uspejeme aj vo veľkom. Len nesmieme celý život trénovať malé tréningy. Je lepšie postupne pridávať a keď budeme mať možnosť skočiť do vody, skočme. Veď vzdať sa môžeme hocikedy, tak to aspoň skúsme a voľačo vydržme, veď nie sme z cukru.