Do života nám prichádzajú ľudia. Všímame si ich podľa toho, čo vidíme, ako vidíme a čím vidíme, srdcom alebo očami. Zvyčajne však vidíme cez poznatky z minulých situácií. Ak bolo okolo nás veľa blata, tak sú naše okuliare od blata. Ak sme zažili niečo pekné, tak vidíme pekne.
Stáva sa, že naša optika je špinavá, pocity máme zranené. Vtedy stavíme na niekoho, pri kom už na prvý pohľad vieme, že to ani zďaleka nebude to pravé. Nie každý z nás má silu pokračovať životom a hľadať partnera, priateľov, oporu. Možno aj preto sa uzatvárame do seba alebo sme na zoznamkách a hľadáme vysnívaných partnerov. Hovorí sa, že sa máme učiť vážiť si ľudí okolo seba, lebo život nám nepošle do cesty dvakrát toho istého človeka. Niekedy je to síce výhra, ale inokedy veľká životná prehra.
Neverím na osudy, vesmírne zákony ani karmy. Podľa mňa ich len niekto vymyslel, aby sa lepšie predávali knihy. Zvyčajne, keď sa život nevyvíja tak, ako chceme, máme sklony hľadať odpovede na miestach, ktoré bežne nenavštevujeme. Sem – tam si dáme falošné nádeje. A zamotaný koktejl máme na svete.
Lenže, život môže byť viac, ako to, čo vidíme, keď sme ranení. Za mňa je to súhra malých, na prvý pohľad nepodstatných momentov, ktoré vytvárajú celok.
Toto je môj život. Nemôžem ho žiť podľa druhých. Ak sa mi niekto páči, poviem to tomu človeku. Ak je niečo, čo mi robí radosť, robím to.
Mať odvahu je ťažké. Taktiež, ležať na gauči, nechať sa zahltiť prácou. Ale aj ísť medzi ľudí, o ktorých viem, že to nie je to pravé.
To všetko môže byť ďalšia prísada do koktejlu, z ktorého nás bude bolieť brucho. Možno nie hneď, ale zajtra.
Ako si tak všímam život, mám pocit, že chceme ľudí, ktorí neexistujú. Alebo ľudí, ktorí nás nechcú. Po čase sa však vzdáme a ideme s niekým, kde to všetko ide akosi ľahšie. Lenže tiež to nie je stopercentná cesta k úspechu. Možno aj preto je toľko rozvodov.
V tom najlepšom prípade si tľapneme a každý ideme svojou cestou, v tom horšom sa začne naťahovať o gauč, psa a ešte sem-tam aj o členov rodiny, kamarátov.
Verím, že to, čo sa deje okolo nás, je náhoda, ktorú si však máme všimnúť. Vzťahy a situácie, ktoré vznikajú, sú zvyčajne obojstranné. Aj keď tomu na začiatku neprikladáme význam. Ruku na srdce, ak sa s niekým spriatelíme, obaja do toho dávame čas, energiu, slová, pozornosť a aj skutky.
Potom, keď jedna strana začne pociťovať viac a odhodlá sa to povedať. Zvyčajne počujem, že si nesprávne vysvetľujem signály. Čo však aj nemusí byť až tak celkom pravda. Nie všetko, čo vyžarujeme k druhým si aj uvedomujeme. Teda, pokiaľ nám nejde o využívanie situácie v náš prospech.
Myslím, že je dôležité mať pred sebou jasno a ukazovať svetu, sebe aj druhým skutočné pocity. Ak niekoho vo svojom živote nechcem, je to v poriadku. Tak by som sa mal aj správať. To isté platí, keď niekoho chcem.
Pritom by stačilo tak málo a mnohé situácie by boli oveľa jednoduchšie. Verím, že vyššie uvedené myšlienky neplatia len v romantických vzťahoch, ale aj v priateľských, rodinných, kolegiálnych.
Poďme sa zamyslieť, prečo hľadáme u druhých dokonalosti. Zatiaľ čo my sami sa maskujeme oblečením, slovami, make-upom. Môžem hovoriť len za seba. Tiež som sa cítil mnohokrát najlepšie v bielej košeli, v obleku. Chcel som zapôsobiť, usmievať sa, nevytŕčať z davu. Lenže niečo sa stalo.
Najlepšie sa cítim na horskom bicykli, keď som zafŕkaný od blata. V ťažkých stúpaniach, zjazdoch, tréningoch. Pokiaľ som na to prišiel, prišlo veľa nesprávnych rozhodnutí, ublížení, pádov, nádejí, prázdnych slov a sľubov.
Nechcem však na seba hádzať špinu, to už robím v hore na bicykli. Ani fňukať, ospravedlňovať sa. Život je aj o nedokonalostiach, chybách, zablúdeniach v slepých uličkách. Nech si každý z nás prejde fázou oblekov, košieľ, dokonalého make-upu, ale aj blata.
Najuprimnejší sme neskoro večer, keď nie sme nahodení a o nič nejde. Len to tiež chvíľu trvá priznať si nahlas úprimnosť k sebe, k svetu. Len nie ubližovať úprimnosťou, ale tak trochu napraviť kurz jazdy. To sa dá aj pekne.
Nemám rád motiváciu, je jej už všade dosť. Mať pevnú vôľu nie je sranda. Budovať ju bude vždy náročné.
Rovnako je to s radami. Chceme ich, páčia sa nám, dávajú zmysel. Lenže, ak ide o vlastné emócie, aj tak ich nepoužijeme. Takže ďalší stratený čas pre obe strany.
Žiadne dokonalé plány. Je dosť možné, že pokiaľ plánujeme, tak nám niečo ďalšie uniká. Chápem, že láska je krásna, život, dovolenka pri mori, nové auto. Chápem aj to, že nie každý má šťastie všimnúť si pekný deň, príležitosť, prijať pomocnú ruku.
Za mňa je láska pocit, ktorý nám dovoľuje lietať. Starať sa o druhého, o seba. Mať o dôvod viac, prečo sa snažiť. Niečo vybudovať. Štve ma však, že pre nejaký dôvod sme uverili polopravdám. Napríklad, že veci, zážitky, situácie, ľudia, ktoré nám majú robiť radosť, sa majú premieňať na boje, aby sme ich dostali do našich životov.
“Snáď sa len mýlim a svet okolo mňa je oveľa krajší, ako ho opisujem.“
