Volala mi baba, s ktorou sa poznáme dlhé roky, nadávala na svojho frajera. Sme dobrí kamaráti, tak raz za čas sa jeden druhému vyžalujeme. Tentokrát sa mi nechcelo počúvať jej fňukanie. Vyletelo zo mňa: „Toto nie je omyl? Nemala by si sa takto rozprávať s tvojim frajerom?” Vraj sa už bavili, ale on sa nezmení. Konverzácia pokračovala, že teda ona už nevie, ako ďalej a som jej kamoš, mám jej povedať, čo má robiť.
Zmieril som sa s tým, že nikdy nedorazím na dokonalé miesto, kde bude všetko perfektné. Myslel som si, ak prečítam knihu, pôjdem na kurz či školenie, všetko sa zmení. Ako som sa mýlil. To všetko perfektné je akýmsi marketingom pre niečo, čo už dávno existuje na miestach, kde iba malá časť z nás je ochotná zájsť. Často sa pristihujem v situáciách, v ktorých som neskutočne chcel byť, len sem-tam ma pritom pichá v kolene, nie som vhodne oblečený, je mi zima, prší, som hladný, nemám tie momenty čím zväčšiť alebo ešte horšie, nemám komu o nich povedať.
Múdri ľudia tvrdia, že osemdesiat percent meníme za dvadsať či ide o vzťahy, prácu, život, seba. Lebo tých dvadsať je práve tých vzrušujúcich. Napĺňajú nás, iskrí to tam, robia nám radosť, dávajú pocit voľnosti, zaľúbenosti a kto vie, čoho všetkého. Netuším, aké sú presné štatistiky, ako to vo svete je. Poviem sám za seba, aj mňa unáša sem-tam akási iskra, zvedavosť, vzrušenie, nadšenie, záhada. Lenže ak sa hlbšie zamyslím, tak viem, že ide o krátkodobé záležitosti, ktoré majú rýchle konce a môžu ublížiť.
Jeden druhého ovplyvňujeme. Ak chcem byť s niekým, je to preto, akým človekom je. Pred tým som si nahováral, keby tak mala dlhšie vlasy, lepší zadok, športovala, vedela piecť, nemala toľko schôdzok, nebolo to také náročne. Hádajme, čo sa stalo, bol som zamilovaný do predstavy o tom druhom, práce, koníčkov, života. Lenže to tak nefunguje. Naša predstava môže byť síce pekná motivácia na pekné dni, len sem-tam fúka vietor, sneží, mrzne.
Neverím na dokonalosť, či sa bavíme o vzťahoch, práci, živote, koníčkoch, vlastnom tele, mysli, jedle. Vždy tu bude niečo, čo bude navyše alebo málo. Taktiež verím, ako takmer všetko, čo nás robí šťastnými je na osemdesiat percent. Vždy tu bude niečo, čo nám môže pokaziť naše radosti. Tých zvyšných dvadsať percent bude mať suseda, kolega v novej práci, o kopec ďalej, reštaurácia v druhom meste, práca u kamoša, a pod. Otázka je, čo je správne, teda za čím ísť.
Možno sem-tam sa stane, že sme v niečom, kde máme dvadsať percent a istým spôsobom sa cítime naplnený. Taktiež sme v osemdesiat percentných situáciách a cítime nespokojnosť. Percentuálne pomery môžu byť rozdielne, tie opisujem v článku len ako príklad. Môžeme sa bezhlavo hľadať, naháňať, za tým, kde, čo, s kým by sa nám viac páčilo. Len to tiež nie je vždy najsprávnejšia cesta. Život je pomalý, rýchly, dlhý, krátky, teda taký, ako si ho spravíme. Poviem Vám, aj tak sa mi páči byť na osemdesiatdva percentom výhľade s boľavým kolenom ako na dvadsaťjedna v stopercentnom stave.
