Gravel

Obľubené miesta, časť prvá

17. január 2024 Michal Boťanský šport - Všetko

Už nejaký čas čo jazdím hore dole po Slovensku. Mám to šťastie, že spoznávam miesta, ktoré su za rohom, za dedinou, ale aj trochu ďalej. Keď som začínal s bicyklom, tak bola to taká zábavka. Vôbec som to nebral vážne, na prvom mieste boli bežky (letné aj zimné). Jazdil som po okolí a nejako ma to nebralo. Bolel ma zadok od sedla, kopce tak to bol otras. Ako po pri tom si mám všímať okolie? Lenže niekto mi ukázal, že tréningy môžu byť o zábave, spoznávaní, radosti, ale aj poriadnej makačke.

Ako tak sa jazdilo pravidelne, prichádzali rôzne tipy na miesta kde by som mal isť sa pozrieť. Asi som mal šťastie, no všade kam som sa pohol niekto niečo našepkal. Veľkou pomocou bola a stále je najznámejšia mapová česká aplikácia a tiež sociálna sieť pre športovcov (tá oranžová). Už dnes máme k dispozícií vylepšováky ako napríklad ako frekventovaný je úsek po ktorom chceme prejsť, alebo či vôbec niekto po ňom jazdí. Aj takéto vylepšenia vedia ušetriť mnoho nepríjemností a priniesť nás na miesta o ktorých sme ani len netušili.

Kombinácia tréningov a spoznávania sa u mňa ujala veľmi rýchlo. S pribúdajúcou kondíciou prichádzali aj dlhšie výjazdy. Čo sa najviac ujalo, je stanovenie záchytného bodu v tréningoch. Stanovil som si presné miesto kam sa chcem isť pozrieť. Následne sa plánuje cesta tam a taktiež späť. Mám dve pravidlá, pokiaľ je to možné isť vždy inou cestou tam a späť. Druhé pravidlo hlavne aby boli stúpania v kopcoch. Inak ako keby som nebol.

Ešte jedna maličkosť. Na nových miestach z času na čas stretnem nových ľudí. Nadviazať rozhovor je príjemnou povinnosťou. Ktorá začína obľúbenou otázkou: “odkiaľ idete?”. Sem tam dostanem tip na ďalšie miesto, získam kamošov, alebo len tak pokecám. Druhá maličkosť, čo sa mi osvedčila, ak môžem pomôcť tak pomôžem. Na jednom tréningu som najskôr dofukoval niekoho koleso, potom lepil topánku a nakoniec opravoval môj vlastný defekt. Preto je dobré nosiť zo sebou výbavu aspoň základnú, tyčinku navyše a pod.

Obľúbené miesta, bude séria článkov, kde budem postupne predstavovať miesta, ktoré som navštívil, všimol som si ich a niečo k nim napíšem. Nájsť na mapách ich bude jednoduché, ak nie tam mi napíšte. Som zvedavý kam nás tieto články zavedú. Prvých päť zaujímavých miest, ktoré mám rád a často k nim jazdím.

Les pod Čiernym Hradom, Pohorie Tribeč, kúsok od Zlatna. Zlatno a Jelenec spája stará asfaltová cesta. Miestami je opravená, miestami by asi chcela opraviť. Je to azda najobľúbenejší úsek turistov, cyklistov. Ide o nenáročný terén približne 17 kilometrov dlhý. Je to oficiálna cyklotrasa, turistický chodník. No treba dať pozor, jazdia tu lesníci a sem tam sa tu aj ťaží. Každý úsek cesty ma atmosféru, výhľady. No les pod Čiernym Hradom je asi najzvláštnejší v každom ročnom období. Stretneme tu azda najviac turistov. Zver takmer žiadnu. Nie je na ňom nič strašidelné, ale viac magické. Hlavne západy slnka, alebo po tme.

Nestašova, Pohorie Tribeč, Hostie. Priznám sa, že neviem o nej vôbec nič. Je pre moje tréningy dôležitou spojkou a nie len moje. Tu je možné stretnúť cyklistov z celého regiónu. Je to jediná asfaltová spojka z Hostí na okresnú cestu Skýcov – Veľké Uherce. Je tu zákaz vjazdu všetkým motorovým vozidlám, okrem lesnikov. Taktiež je možné cez Drahožicu prejsť do Veľkých Uheriec. Nachádza sa tu prameň Nestašová. Niekoľko menších jazierok, kopa zákutí, križovatiek s lesnými cestami a samozrejme nádherné stúpanie. Mám veľmi rád toto miesto, nakoľko odtiaľto je možné prejsť do mnohých zákutí tribečských lesov, ďalších studničiek, nádherných miest. Mnohé moje tréningy prechádzajú práve cez Nestašovu. Možno by bolo dobré pripomenúť, že tu je možné vidieť viacero zvery a tiež kúsok pod lúkou sa mení počasie k chladnejšiemu.

Stúpanie na Malú Lehotu od Machuliniec, Rajnohov Štál. Ide o jedno z najdlhších stúpaní na Slovensku. Tiahne sa v doline, ktorá rozdeluje pohoria Tribeč a Pohronský Inovec. Cesta je asfaltová, jazdia tu autá, aj technika, Je dobré si dať pozor. Komunikácia je od JEdlových Kostolian až po Malú Lehotu v horšom stave. Stúpanie je tiahle a náročné iba tak ako si ho správíme. Prejdeme zákutiami. Uvidíme Živánsku vežu, Vrch Včelár, pozostatky starej horskej železnice, ktorá išla z Hostí, možeme si odskočiť do starej bane Viktória, do Jedlovýcch Kostolian na Drieňovú, Velkú Lehotu, Penhýbeľ. Pozor na hady, hlavne na jar na krajoch cesty. Tiež sa hovorí, že tu sem je možné vidieť medveďa ako prechádza z pohoria do pohoria. Pri prvom moste nad Žitavou sa vždy ochladzuje. Výhlady od Debnárovho Štálu začnú byť uchvatné, hlavne na ak je príjemná teplota. Na konci cesty pri čerešniach sa oplatí nachvílu zastaviť a poobzerať po okolí. Rajnov Štál rád navšetvujem hlavne keď je v horách blato, alebo cez leto. Teplotný rozdiel cítiť.

Poza bučky, stará asfaltová cesta, ktorá spája Nevidzany a Nemčiňany. Ak je sucho a chcem isť mimo aut, tak práve tadiaľto začína asi najviac mojich tréningov. Vládne tu pokoj, výhľady na polia, les a Tribečsko. Ide o prijemné striedanie nenáročných stúpaní a klesaní. Jazdí sa tu ako na húsenkovej dráhe.Sem tam tu stretneme auto, cyklistov, miestnych turistov a techniku. Skvelo sa tu dá pripraviť na náročnejšie úseky tréningu a ešte ku koncu čaká prémia v podobe klesania od Nemčinianských viníc do dediny, alebo zjazd do Nevidzian. Treba isť opatrne. Rád jazdím na obe strany. Cítiť tu taký pokoj a nadhľad. Najkrajší výhľad sa ukáže pred vodárňou Červený Hrádok na veľkú časť tribečska. Nerád tu jazdím, keď intenzívnejšie prší, je tu blato a mláky na ceste.

Brána na Krížnych cestách, Malá Lehota. Koniec asfaltky a začiatok lesnej cesty, ktorá pokračuje k Debnárovmu Štálu. Na začiatok dôležité pripomenutie: brána sa vždy za sebou zatvára. Patrí sa to. Ide o miesto kde sa stretávajú dva svety v tom istom lese. Tiež treba pripomenuť, že je fajn si zaspievať. Pobehuje to medveď. Pár krát sme sa už stretli. Miesto najradšej navštevujem na jar, leto a skorú jeseň pokaiľ ešte nie je veľa listov na ceste. Terén je miestami náročnejší na prejazd. Teda záleží aké máme plášte. Ono sa to nezdá, ale jazdí tu dosť ľudí. Miesto má pravú lesnú atmosféru a ktomu je 600 metrov nad morom.

Toto je mojich prvých obľúbených päť miest. Sú zoradené náhodne bez poradia. K nim vedú rôzne cesty, skratky. Je na nich možné uvidieť mnoho sveta, výhľadov, zákutí, ktoré sú od nás vzdialené len niekoľko kilometrov. Tieto miesta mám rád aj preto, že tu cítim pokoj, zvuky lesa a niekedy úplne nič. Som presvedčený, že takýchto miest máme naokolo viac ako si myslíme, no zatiaľ o nich možno nevieme.

Štrnásť, tisíc a kopce

3. január 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Na začiatku je dobre pripomenúť že nasledujúce čísla vôbec neboli plánované. Prišli postupne. Dnes viem, že je možné na trénovať o mnoho viac. No je potrebná dávka dobrého organizovania času, pravidelného servisovania, regenerácie a samozrejme doplňovanie energie. Lenže v začiatkoch mojej prvej celej sezóny ,som ani len netušil, čo všetko ma čaká.

Nie je tajomstvo, že rok dvetisícdvadsaťtri mal byť o intenzívnejšom jazdení, spoznávaní a radosti. Z veľkej časti sa to aj podarilo. Miestam bolo o niečo viac bolesti, ťažkých tréningov, technických výziev, ktoré narúšali radosť. Technika ma štvala viac než dosť. Neustále vŕzganie, šúchanie, výmena komponentov, návšteva servisov, defektov, prasknutých laniek, kaziet, prevodníkov, reťazi, bŕzd. Ale to asi patrí k tomu. Ešte nemôžem zabudnúť na jedlo. Trvalo pekne dlho, pokiaľ som sa naučil ako správne dopĺňať energiu počas tréningov.

Keď som začínal z trénovať v roku dvetisícdvadsaťdva, bolo to aké si spoznávanie okolia, vozenie, zistenie čo by som mohol dokázať. Prvá sezóna trvala štyri mesiace. Prešiel som dvetisíc kilometrov. Najviac nepríjemné to bolo v kopcoch, taktiež v nepoznanom teréne a v zime. Často som blúdil. Zašpinil od blata, opravovania spadnutej reťaze. Hladoval, bol smädný, cítil chlad, hlavne na ruky a chodidlá. Nejako som tušil, že ak chcem dosiahnuť lepšie výsledky, bude treba asi niečo upraviť.

Pomohli mi informácie z odborných internetových for, rôznych skupin a socialnej sieti pre športovcov. Taktiež ako som sa prezentoval na sieťach novou záloubou pribudali ludia, ktorí taktiež jazda a snimi tiež nové informácie, vedomosti. Vlastne už trebalo len jazdiť. S novou sezonou prišlo aj stanovenie ciela. Znel vtedy odvážne sedem tisíc kilometrov a k tomu nejaké kopce bude to fajn. Hned v januári sa podarilo aj vdaka počasiu čosi našliapať. Prvý krát som mal výmenu názorov z polovnikmi, nechceli ma pustiť po oficialnej trase. Mal som čakať dve hodiny, alebo ist späť. Nakoniec sme sa dohodli a pokračoval som ďalej.

Február priniesol sneh a prechladnutie kolena. Na celý mesiac lekár dal zákaz športovania. Môj ciel o sedem tisíc kilometroch sa rozplynul. V marci prišiel rozbeh trochu pomalší po chorobe. Myslím, že sa oplatilo pomalšie tempo. V apríli som zdvojnásobil najazdené vzdialenosti. Jazdili sa dlhšie trasy, už bolo menej blata v lesoch. Máj bol tiež fajn, prišlo teplejšie počasie a sním hlavná časť sezóny. Naozaj som ani len netušil, kam zájdem.

Kopce, lesy, zvážnice, výhľady a horské pramene. To boli základné elementy plánovania tréningov. K tomu túžba po vzdialenostiach. Prvé prekonanie dvestokilometrového výjazdu bol skvelý pocit. Neskôr prišlo dvestotridsať kilometrov. To sa prešlo od Partizánskej chaty pod Vtáčnikom, cez Štiavnicu, Dudince, Kalnú nad Hronom. Počas tohto výjazdu som sa prvý krát priotrávil vodou z lesnej studničky. Bolesť brucha bola neskutočná. Našťastie prešla za pár dní. Týmto výjazdom sa dvestovky stávali bežne prejdené vzdialenosti.

Všetok voľný čas sa venoval tréningom. Upratal som čas, priority. Futbalové víkendy skončili. Od začiatku leta sa trénovanie zintenzívnilo. Prišiel som tým aj o mnoho ľudí, s ktorými sa trávil čas na futbale, alebo schôdzkami v rámci týždňa. Je to asi prirodzené. Prichádzajú ľudia čo chcú so mnou tráviť čas na tréningoch, chcú si vymeniť skúsenosti, pohľady. Nikto z tých ľudí nie je lepší ani horší. Jednoducho máme odlišné, alebo spoločné záujmy v tejto chvíli.

Bicykel nie vždy je o radosti, hlavne ak sa jazdí v kopcoch, daždi, v protivetre alebo v chlade. Tu je asi dôležité spomenúť, že najlepšie tréningy boli vždy keď nebolo všetko na sto percent v poriadku. Najrýchlejšie časy som dosiahol v najväčších bolestiach, niečo bolo pokazené. Taktiež je dobre podotknúť, že mňa bicykel až tak nelákal. Taký najväčší inšpiračný zážitok sa stal hneď začiatkom jari. Hore Skýcovom ma predbehol pán v rokoch na cestnom bicykli. Dobehol som ho a stihol položiť pár otázok. Mal sedemdesiat dva a jazdí pravidelne okolo stodvadsať kilometrov. Lepšie nakopnutie nemohli ani byť. Ďalšie prichádzali postupne, keď som začal prekonávať vlastné limity, alebo som sa dostal na miesta, o ktorých som pred tým nevedel.

Štatistiky roku 2023: (prejdená vzdialenosť, prekonané výškové metre, aktívne kilokalórie, počet tréningov, dlžka tréningov)

Jan: 619,82 km 7.400 m, 18.040 kCal, 5 x tréning, 29 h
Feb: 55,91 km 545 m 1.569 kCal, 1 x tréning, 3 h
Mar: 699,11 km 8.983m 21,881 kCal, 6 x tréning, 35 h
Apr: 1.430,74 km 16.958 m 42.591 kcal, 13 x tréning, 65 h
Máj: 1.163,96 km, 14.743 m, 34.515 kcal, 12 x tréning, 56 h
Jún: 1.498, 93 km, 14.636m, 42.715 kcal, 30 x tréning, 66 h
Júl: 1.857,15 km, 22.343 m 55.249 kCal 27x tréning, 85 h
Aug:1.663,70 km, 15.534m, 48.602kcal, 27 x tréning, 76 h
Sept: 2.054,45 km, 23.651m, 61.131 kcal,29 x tréning, 96 h
Okt: 1.877,16 km, 21.707 m, 55.884 kcal,31 x tréning, 85 h
Nov: 722,45 km, 8.615m, 21.249Kcal, 12 x tréning, 34 h
Dec: 416,78 km,4.838m, 12.897 kcal, 4 x tréning, 20 h

Myšlienky z roku 2023:

Neboj sa jesť
Pýtaj si radu, ak niečo nevieš
Neboj sa nájsť novú cestu
Odboč na miesta na ktorých si nebol, vrátiť sa môžeš vždy
Bacha na brzdy, prehadzovačky, stredy, nech je všetko namazané, vyčistené, dotiahnuté
Neboj sa jazdiť sám
Nie si najlepší, no môžeš byť lepší ako pred rokom
Snívaj, plánuj, maj ciele, pokúšaj sa, jazdi
Sem tam sa niečo pokašle
Zavolaj kamošov, prispôsob sa im, zabávaj sa
Nezabudni na fotku, video raz sa pozrieš späť
Vždy sa pozdrav
Nehádaj sa, keď ti niekto vojde do cesty
Pozor na turistov, psov
Sem tam potlač limity, no viac si užívaj
Niečo by si mal vydržať
Spoznávaj nové miesta
Vychutnávaj si výhľady
Zájdi veľké vzdialenosti
Činkuj pravidelne, to je jedno koľko máš rokov
Alkohol nechaj na poličke, pivo na bicykel nepatrí

September a október boli jednoznačne najnáročnejšie mesiace v roku. Nie len v prejdenej vzdialeností, v kopcoch, ale aj v objavovaní nových miest, prekonaní limitov. Hlava pracuje inak keď jazdím na miestach ktoré poznám, ako na miestach kde som doteraz nebol. Mal som šťastie aj na počasie. Vlastne aj na miesta na ktorých som bol.

Jeseň prišla náhle, s ňou chrípkové obdobie. Zrazu tu bol sneh, mráz a tréningy sa skracovali. Jazdenie v snehu v horách ma svoje čaro. Len vtedy sa už moc nejazdí na rýchlosť, ale skôr pre radosť. Už som cítil, že mám dosť a potrebujem ubrať. Dva krát ma chytila chrípka. Prvý krát prešla rýchlo a druhý krát sa ťahá o niečo dlhšie. Koniec roka som chcel stráviť v sedle. Žiaľ tento krát to pre chorobu nebolo možné.

Ak sa pozerám späť za celým rokom bola to neskutočná jazda. Netreba zabudnúť na prvú nočnú jazdu tribečskom. Síce to bolo nejakých 15 kilometrov cez tmavú horu, ale adrenalínový zážitok bol neskutočný. Nekonečne poľné cesty v okolí Nitry, štrkové cesty pri priehrade Kráľova, či tie nekonečné stúpania po tribečských kopcoch. Tak isto je dobre spomenúť ľudí, čo ma podporujú. Bez nich by to šlo o dosť ťažšie.

Najlepšie výjazdy – tréningy boli vtedy, keď nebolo všetko na 100%. Mnoho mojich rekordov som prekonal práve vtedy. Nerobiť to všetko pre odmeny, ceny, kilometre, výškové metre, spálené aktívne kilokalórie, tepy. To všetko je súčasť cesty, ale ciel to nie je. Sú ľudia, čo jazdia trénujú viac. Necítim, že by som dokázal niečo výnimočné. Práve naopak. Ako tak si všímam, že je možné sa posunúť ďalej. Ak chcem posunúť trénovanie na vyšší level, bude jednoznačne treba investovať do techniky, kvalitnejšieho oblečenia, lepších doplnkov stravy, tréningov a samozrejme dobrej regenerácie.

Takto pred rokom som písal článok o štyri tisíc kilometroch, ktoré som odbehal, odbežkoval, a od bicykloval za celý rok dokopy. Teraz je to o desať tisíc viac. Štrnásť tisíc kilometrov za rok, to je číslo o ktorom som si ani len nedovolil pomyslieť. Dnes je doma. Pocit je to neskutočný, prekonal som seba, zničil som bicykel, nejaké oblečenie, zjedol som niekoľko desiatok kíl jedál navyše. Ak sa pozerám na nový rok, netuším čo prinesie. Je nad slnko jasné, že mám nejaké tie čísla v hlave, ktoré by som veľmi rád prekonal. Ale to nechajme na teraz tak. Najskôr sa musím dať dokopy po chrípke a tiež dať dokopy bicykel.

Rok 2023 priniesol pre mňa: prejdených 14.060,16 km, 159.953 výškových metrov, 416.323 aktívnych kilokalórií, 197 tréningov, 650 hodín odmakaných.

A čo je za tým trénovaním:
je za tým niečo čo som do teraz nedokázal, prejsť neskutočné vzdialenosti, pravidelne trénovanie, isť na súťaž, pozrieť miesta, ktoré som do teraz nevidel, spoznať ľudí, naučiť sa niečo nové a predovšetkým zabaviť sa a po pritom mať dobrú kondičku a mať kocky na bruchu.

Tristoštyridsaťdeväť do cieľa

7. december 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Ak by bola hlavná sezóna, výzva ktorá je predo mnou by bola “vybavená” za jeden víkend, teda ak by nelialo. Ako tak sa pozerám von z okna, je vonku sneh, mokré cesty, miestami ľad. Takmer dokonalé počasie na vytiahnutie bežiek, zimných bežeckých tenisiek, snowboardu. Užívať si zimnú športovú sezónu po niekoľkých rokoch aj tu dole u nás.

Bol január, takmer nebolo vôbec zima. Skôr daždivo, vlhkosť bola tiež vo vzduchu a celkom sa dalo trénovať. Začínal sa nový rok. Hovorím si, ak by sa podarilo zajazdiť päť – šesť tisíc kilometrov v teréne aj nejaké kopce za celý rok dvadsaťtri, nebolo by to zlé. Čísla boli podložené z jesene a začiatku zimy s predchádzajúceho roka. Samozrejme počasie, bez zranení a čo s najmenším počtom technických prekážok.

Január sa podaril výborne, päť tréningov šesťsto devätnásť kilometrov a sedemtisíc štyristo výškových metrov. Ak to dám krát dvanásť, tak ľavou zadnou dosiahnem ciel. Tlapkám sa po pleci, na začiatočníka veľmi dobré číslo.

Prišiel február. Trochu snehu a par dní poriadnej zimy. Šiel som svoj obľúbený horský tréning. Hora pod snehom bola nádherná, riadne chladná a celkom dosť sa šmýkalo. Podcenila sa príprava, oblečenie, čaj, asi aj jedlo. Prišlo prechladnutie. Zasiahol môj doktor. Že vraj mám prechladnuté koleno a bude treba sa liečiť. Takže žiadne tréningy, záťaž, studené sprchy. Celý mesiac sa nešlo von. Ako tak počítam z päť – šesť tisíc zrazu vidím, štyri – päť tisíc kilometrov do konca roka. To som ani zďaleka netušil, čo bude predo mnou.

V marci sa trochu ťažšie rozbiehalo po chorobe. Tréningy boli trochu v kopcoch aj v teréne. Začalo sa spoznávanie okolia máp. Zaregistroval som sa do skupín na sociálnych sieťach, či sietí pre športovcov. Pozeralo so po informáciách, “vychytávkach”, čo zlepšiť. Išlo o aké si vzdelávanie v mojej “štrkovej” disciplíne. Veď idem sa posunúť ďalej, prekonať limity a zdolať ciel. Postupne ako som jazdil, striedali sa miesta terény a začali sa objavoval obľúbené úseky, na ktoré sa vždy rád vraciam v tréningoch.

S letom prišli nove nástrahy. Ako pravidelné dopĺňať energiu, koľko vody zobrať, kde ju doplniť, čo prestávky. V lete sa trénovalo častejšie v horách. Čím viac bolo teplo, pramene v lesoch boli menej pitné, hlavne v tých nižších polohách. Niektoré dokonca vyschli. Nie vždy mi chutilo jest, nie vždy som si zobral zo sebou dostatočné množstvo jedla. Často krát som prestrelil tréning, intenzitou, dĺžkou, náročnosť terénu. Prišlo náročné tréningové obdobie.

Voľno sa všetko venovalo len jednej aktivite. Zlom prišiel niekedy v apríly. Prvých tisíc kilometrov prekonaných.Potom to úž išlo. Máj bol ešte také vozenie. Jún až september sa šlo naozaj naplno. Ak sa obzriem spätne, tej bolesti bolo neúrekom. Prekonaných limitov bolo dosť taktiež. Vybral som si sám, nefňukám. Práve naopak. Veľmi sa teším ak sa pozerám na tie mesiace. Na začiatku roka, sa o takom niečom ani len nepremýšľalo.

Boli tréningy, keď som sa flákal, ľutoval, zmokol, vymrzol. Neznášam protivietor, bočný vietor, studené zjazdy, lejaky, hlad, ľad, smäd, keď ma niečo bolí. Pamätám si, ako som sa zasypal a nevládal isť ďalej. Bolo mi na odpadnutie, vracanie. Nemôžem zabudnúť na zlyhanie techniky, defekty, nekonečné pukanie, praskanie, vŕzganie. Pomohli mi chalani v servise, vzdelávacie videá, tipy a triky od známych v mnohých oblastiach mojej disciplíny. Napriek všetkému, veľká väčšina výjazdov bola poznačená vždy niečím. Lenže boli tu aj dni, keď sa šliapalo jedna radosť, keď sa prekonali limity, fúkalo do chrbta, objavili sa nádherné miesta, výhľady, ľudia.

Dnes viem, že je náročné začať, miestami ešte náročnejšie pokračovať. Dosiahnuť ciel? Nie vždy sa to zdá ako najreálnejšia vec na stole. Mám pred sebou pár voľných dní roku dvadsaťtri a taktiež pár desiatok kilometrov do cieľa. Je možné dosiahnuť cieľ napriek nepriazne počasiu? Zatiaľ neviem. Viem, že dnes ciel už nie je prekonanie hranice štyri, päť ani šesť tisíc kilometrov. Všetko je to odmakané, prekonané, vypotené. Verím, že by to mohol byť začiatok jednej z nových ciest. Aj práve preto je tu posledná časť tréningovej skladačky roku dvadsaťtri. Ďakujem všetkým za podporu. Je ju cítiť, tam vonku.

Nie prestať

22. november 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Máme tu posledné dni roku s koncovkou dvadsaťtri. Zľahka sa obzerám, čo všetko priniesol, odniesol. Počítam prejdene vzdialenosti, vyšliapané kilometre, vyjedené chladničky. Ako tak plánujem posledné tréningové jazdy ku koncu sezóny. Myslím, že je tu dobré hneď pripomenúť, že to čo sa prešlo bola v januári považované za nemožné. Až koncom leta som ako tak uveril.

Mal som týždeň prestávku. Nejako ma chytil vírus. Dal som sa dokopy, aj tak to nebolo nič vážne. Teda na prvý pohľad sa tak zdalo. Prišiel predlžený víkend. Sním počasie veterné, upršané a chladné. Nie moc najvhodnejšie na trénovanie. K tomu som ešte chcel natočiť nejakú tisícku kilometrov. Šlo sa von pri prvej voľnej príležitosti.

Teraz na jeseň si vravím, mohlo by to byť 13.000 kilometrov za celý rok prejdených. Predpoveď počasia bola neúprosná, no aj tak sa šlo. Po nachladnutí sa nešliapalo najľahšie. Bolo cítiť únavu, tepoty srdca. K tomu protivietor dával riadne zabrať na otvorených priestranstvách.

Tempo nie a nie chytiť. Po prvej časti trate si vravím, ako nemá zmysel tlačiť na pílu. Celý okruh sa šiel výletným tempom. Pokochal jesenným výhľadom v lese. Trochu vymrzol, zanadával na protivietor. Pred koncom ma dostal doteraz najtvrdší pád. Dotrhal som veci, doničil stroj, k tomu kopec rán. O tom niekedy inokedy, keď sa dám dokopy.

Ako som tak večer vyfukoval, tak si hovorím, že telo je asi pretrénované. K tomu chladnom počasí, sa viac nechce, ako keď je vonku príjemnejšie počasie. Pôsobí na mňa , že chce telo ísť v šetrnom režime, prejsť do zimného odpočinku. Takže dostať sa do otáčok bude náročné nie len po prechladnutí, ale aj pre vonkajšie podmienky.

Chcem ešte prejsť tisíc kilometrov do konca roka. Hlave mi pobehujú čísla, mapy tréningov, kopce, kde a kedy pôjdem. Pozerám na predpoveď počasia. Chytá ma panika. Možno sa mi to nepodarí dosiahnuť. Podľa všetkého to takto nepôjde. Hlavnú sezónu som poriadne zatlačil na moje limity. Teraz ak pôjdem von, bude to oslava, akési vyjazdenie na konci roka.

Z hlavy odchádzajú kilometre, výškové metre, priemerné rýchlosti, tepy, vak naplnený polkou chladničky jedla. Snažím sa pripustiť si, ako môžem jazdiť pomalšie, kratšie okruhy, ľahší terén, tráviť menej času vonku. Nie je jednoduché prepnúť z režimu tvrdé tréningy do nižších otáčok. Tréningové nastavenie sa budovalo niekoľko mesiacov. Takmer všetko šlo bokom. Zrazu mám poľaviť?

Pomohol mi ten pád. Dal som sa na ústup, povolilo sa pre bolesti. Bol som vonku hneď na druhý deň, no nešlo sa dvesto kilometrov. Tréningy v chladnom počasí sú náročné na výbavu, prípravu, ktorú ešte nemám tak zladenú. Zatiaľ aj tak len skúšam. Aj keď tuším, že by sa táto celá oblasť mohla posunúť do športovejšieho tempa, možno amatérskych pretekov a nových disciplín. Tiež precestovať a spoznať nové miesta vo svete.

Posledné dni roku s koncovkou dvadsaťtri to bude o odreagovaní, vnímaní prostredia okolo, seba a unášanie sa lesom, chotárom v okolitých obcí, miest. Veď aby sa nevyšlo z toho, čo sa do teraz budovalo. Nemám žiadne múdre myšlienky, na uistenie, že robím správne. Niekde tam vnútri v bruchu, počujem tenký hlas. Treba zjemniť tempo. Zbytočne sa nezraniť. Taktiež neznechutiť si niečo, čo mám rád.

Teraz už viem, čo môžem zlepšiť. Lepšie naplánovať. Aj keď stále spoznávam, učím sa. Tak by to malo byť. Stále som na začiatku. Pár tisíc prejdených kilometrov, nerobí zo mňa profesionála. Som nadšenec, ktorý sa chce venovať niečomu na čo najvyššej možnej úrovni. Tu viem, že bude treba mnoho kilometrov odšliapať ešte, prejsť veľa kopcov, zjesť nekonečné množstvá chladničiek. Taktiež je veľmi dôležité poznať, kedy prekonávať limity a kedy vyfúknuť. Nie prestať, ale povedzme, zjemniť tempo.

Byť trpezlivý na známych a neznámych miestach

4. október 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Mal som meniny. Neznášam ich oslavovať. V minulosti som býval smutný z toho, kto všetko si mal spomenúť a nespomenul. Preto som si povedal, že kašlem na takéto myšlienky. Žiadne oslavy nebudú. Iba ak by mohla byť jedna špeciálna po mojom.

Mám dva druhy športových kamošov. Tí, čo sú desiatky kilometrov predo mnou. Sú v neskutočnej v kondícii, veľa trénujú, udávajú kadiaľ sa pôjde najbližšie obdobia. Potom mám takých, čo sem tam sa aj posnažia. Aj sledujú čísla, rýchlosť, úseky, naháňajú medaile z výjazdov. No majú bruško pred sebou, väčší zadok a sú s tým v pohode. No a ja som niekde na konci toho celého. Zatiaľ nemám brucho a ani neudávam, kadiaľ sa pôjde. Ale čo mám je, že si nájdem čas na tréning, snažím sa pravidelne venovať mu.

Toto som si uvedomil, keď dávam dokopy mapky, prijímam pozvania von na výjazd. K tomu sa delíme do skupín cesťáci, horské stroje a niečo medzi. To som ja. V okolí tu moc kamošov na také moje výjazdy nemám. Sem tam idem s niekým do lesa. No na cestnom výjazde som zatiaľ nebol s nikým. Ono techniku a jej limity sa oklamať nedajú. Čo som sa doteraz naučil je, že keď idem s niekým von sa snažím prispôsobiť jeho schopnostiam, jazde, rýchlosti, výberu terénu. Podľa toho sa nastavuje aj trať a prestávky. Mám so sebou v hlave zrovnané, čo chcem od života a taktiež sa nepotrebujem vyťahovať pred niekým, kto jazdí rekreačne. Toto veru nie je môj štýl. Skôr chcem poukázať na zaujímavé miesta, možnosti výjazdov. Samozrejme chcem zaznamenať moje posúvania, úspechy, ale aj pokašlané tréningy.

Takže zvyčajné na jazdy chodím sám. Za mňa je to aj pochopiteľné. Sem tam ma niekto prehovorí, aby sme šli spolu, ale to sa deje tak jeden až dvakrát za mesiac. Tak som využil moje neobľúbené meniny na to, aby som zažil parádny deň. Niekde mimo civilizácie, na nepoznaných miestach a trochu si zamakal. Fyzicky, ale aj psychicky. Pre mňa sú tréningy práve o tom. Ísť niekam von, najlepšie tam, kde to nepoznám. Podať dobrý výkon a ukázať moje orientačno navigačné schopnosti v teréne.

Vlastne, každý výjazd je pre mňa výzva. Nikdy neviem ako dopadnem, aké technické nástrahy na mňa čakajú. Kde príde na mňa kríza, dôjde voda, jedlo. Kam odbočím, ako dobre zablúdim. Či niekto nebude potrebovať pomoc. To sú základné myšlienky, na ktoré veľmi nechcem myslieť, pretože by mohli pokaziť, či skrátiť tréning. K tomu sa radšej snažím navrhnúť dva-tri záchytné body, kde si vyfúknem, doplním energiu, spravím fotku.

Takto rozdelené trasy ma učia vnímaniu okolia, všímaniu značiek (ak sú), odbočiek, informačných tabúľ, svojich možností. V neposlednom rade rozdelenie jedla, vody a vlastných síl. Tu je dôležité poznamenať, ako veľmi ľahké je sa preceniť na začiatku. Následne hocijaký výjazd sa zmení na nočnú moru plnú kŕčov, bolesti a možno aj fňukania. Čím viac kilometrov má trasa, tým je napätie väčšie. Samozrejme, dôležité je dopĺňať energiu, kochať sa výhľadmi. Užívať si tréning je namieste. Pokiaľ sa ale jedná o vysoko záťažové tréningy, tam to funguje trochu odlišne.

Pamätám si jednu z mojich prvých ciest na zvážnicu pod Javorový vrch v Tribečskom pohorí. Jazdil som s navigáciou a vôbec som si nevšímal značky na stromoch, či tabuliach. Zablúdil som. Bola to jedna z mojich najdlhších hodín. Dvakrát som nesprávne odbočil. Dvakrát som šiel hore kopcom, všetko bolo od blata. Tak dobre som odbočil, že ani navigácia nevedela, kde som. Lenže na rázcestí bola tabuľa so smerovníkom. Stačilo sa pozrieť vyššie. Počas môjho nesprávneho odbočenia som sa zľakol. Bola jeseň, dni boli kratšie. Hlava mi lietala, všade, len nie tam, kde mala byť. “Zablúdenie” pomohlo. Veľmi rýchlo som pochopil čo robiť, keď sa také niečo stane. Tie isté nástroje sa používajú aj v bežných dňoch a pozná ich každý.

Pri plánovaní trás mám podmienky. Šliapanie do kopcov, náročné terény, nepoznané miesta ako prvé a potom niekde parádne zjazdy. Ten zvyšok sa nejako prejde. Dôležité je sa nevyplašiť, rozložiť silu na celú dĺžku trasy. Zhlboka dýchať keď sa zablúdi, pri jazdeckých chybách, technických nepríjemnostiach. Plus batoh plný technických pomôcok, jedla a vody. Môže sa ísť.

Vyrazilo sa v piatok doobeda. Bol to slnečný deň, takmer bez vetra. Niekde za Nitrou sa ocitávam v miestach, kde som nikdy predtým nebol. Rozsiahla sieť poľných ciest. Sem tam tabuľa, majere, vinice, háje, miestami prechod obcami. Všetko šlo dobre. Boli miesta, kde som váhal, ktorou odbočkou sa vydať. Prišli aj cesty, ktoré preverili každý jeden šrób, ale aj stavce na chrbte. V podstate stali sa tri veci.

Nesprávne som odbočil. Lenže vôbec mi to nevadilo. Miesto ukážkové, poľná cesta luxusná. Druhá: šiel som cez les, kde cesta bola samé blato. Veľké kaluže plné vody a bahna. Poučenie? Nejazdi cez lesy pri vodných plochách. Je dosť veľká šanca, že sa zašpiníš. Tretia bol výber dlhšej, ale krajšej cesty.

Ono tam vonku je to také zavádzajúce, ak idem trebárs na bežkách, bežím, či na bicykli. Navigácia síce hlási o tristo metrov odbočte. Len tých istých tristo metrov sa zdá pri každej činnosti odlišných. K tomu keď sa pridá kopec, či háj a rázcestie vôbec nevidieť. Kombinuje sa so spoteným tričkom, prázdnym žalúdkom, uboleným kolenom. To všetko vie privodiť poriadnu nervozitu.

Stane sa, že odbočím nesprávne. Aspoň objavím miesta, ktoré sa oplatí preskúmať. Tak isto miesta, kde už viac nepôjdem. Veľmi veľa miest je označených. K tomu je možné sa orientovať aj podľa záchytných bodov v okolí. Vždy je tam vonku aspoň jeden záchytný bod, ktorý poznáme. Sem tam prepotím tričko, zjem všetky zásoby, dostanem kŕče, niečo ma naštve a bonusová situácia je na svete. Snažím sa byť rozvážnym, pokojným, len toto nie je tak jednoduché ako sa to píše.

Namýšľam si, že takéto výjazdy by mi mohli pomôcť byť viac rozvážnym a pokojným človekom nielen v športe, ale aj v každodenných situáciách. Priniesť viac zábavy, poznania, trpezlivosti, porozumenia. Kto vie. Jedno je isté: pre mňa sú takéto jazdy najkrajšou oslavou v roku. Ešte krajšia oslava je už len vtedy, keď idem s parťákom/parťačkou a na konci počujem: “Tak toto bola pecka, ďakujem!”

Oslava sa podarila, takmer nik nevolal. Prešiel som kus kraja. Vyskúšal kondičku a preveril hlavu.

Prvý rok

5. september 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Viac ako oslave vlastných narodenín či menín, venujem pozornosť výročiam, ktoré predtým neboli a teraz sú. Hlavne, ak sa bavíme o športe, dosahovaní niečoho, čo robí radosť. Jedno takéto dôležité výročie práve vstupuje do mojich zápiskov a zaslúži si pozornosť.

Bolo to devätnásteho augusta dvetisícdvadsaťdva. Vlastne pamätám si len toľko, ako ma tlačili tenisky. Bol okolo mňa hrozný neporiadok, nevedel som ohľadne novej športovej disciplíny nič. Vyrazil som na svoju prvú skúšobnú jazdu. Spustil som aplikáciu, ktorá zaznamenáva prejdenú vzdialenosť, rýchlosť, výškové metre a vytvára mapu prejazdu. Mám radosť, že mi to vtedy napadlo spustiť. Zvyšok bol plný otázok typu: „Ako toto môže mať niekto rád? Veď je to makačka. Čo je na tom také dobré?”

Na začiatku som nevedel nič, nepoznal som terén, cesty, ako správne dávkovať energiu, servis, oblečenie. Jediné, čo som vedel bolo, že som sa tomu chcel venovať, lenže prišla jeseň, zima a vtedy už nebolo jednoduché len tak sadnúť a šliapať. K tomu som sa ešte venoval ďalším aktivitám.

Rozhodnutie pravidelne trénovať prišlo časom, keď som začal spoznávať trasy. Zhruba v polovici jesene už bolo o niečo ľahšie naplánovať tréning. Približne som tušil, koľko mi bude trvať výjazd, kedy mám vyraziť a o ktorej približne prídem späť. Dôležité bolo objavenie asfaltových ciest v lese mimo blata, nakoľko jeseň a zima boli celkom mokré. Potom to už nejak šlo. Teda okrem februára, kedy mi prechladlo koleno a nasledovala mesačná prestávka.

Využíval som hlavne víkendy, dni voľna, obdobie medzi sviatkami. Počasie napomáhalo, pretože bolo viac slnečných dní. Len sem tam sa objavil dážď, mráz, hlad, väčší smäd, únava a pod. Od polovice mája tohto roku prišlo aktívnejšie trénovanie oba víkendové dni, nakoľko som upustil od ďalších víkendových aktivít. Čím viac sa jazdilo, tým viac prichádzali inšpirácie na nové miesta na trénovanie. Hlavne od ľudí, ktorí už nejaký ten rok jazdia, ale aj zo skupín na sociálnych sieťach.

Kilometre sa len tak odvaľovali, kopcov bolo viac než dosť. Prichádzali nové poznatky, parťáci, spoznával som okolie. Vlastne ono sa to možno nezdá, ale tie tréningy nie vždy boli brnkačka. Mnoho maličkostí nebolo vždy tak ako malo byť. Vlastne, keď tak premýšľam, neviem či niekedy aj bolo všetko na sto percent pripravené, aby sa odmakal najlepší výjazd.

Na začiatku roka som si stanovil jasný cieľ: prekonať desaťtisíc kilometrov a stotisíc výškových metrov od januára do decembra dvadsaťtri. K tomu sa pohrávam s myšlienkou, že ak budem mať čosi odtrénované, pôjdem skúsiť pretek. V prvom rade pre atmosféru, ale tiež zistiť, kde mám rezervy, neskôr možno zabojovať o dobrý výsledok. Prišlo aj na schôdzku s trénerom, dostal som rady a už je na mne, čo s nimi spravím.

Za rok som prešiel 2.051 kilometrov, teda od 19. augusta 2022, s prevýšením 22.965 výškových metrov. V rámci času, podmienok a nevedomosti som spokojný. Ja nad slnko jasné, že moje netrpezlivé ja chcelo viac kilometrov, kopcov a tréningových hodín. Ďalší rok bol o niečo zaujímavejší. Do 19. augusta 2023 som prešiel 8.092 kilometrov s prevýšením 90.482 výškových metrov. Priznám sa, mal som aj šťastie na počasie, bolo viac dní, kedy nepršalo. Zlepšilo sa mi plánovanie výjazdov a bolo aj dlhšie denné svetlo.

Za ten čas prišli obľúbené miesta ako tribečské lesy, zvážnica od Trojhchotára po sedlo Rakytu, Zlatno – Kostoľany pod Tribečom, Luky pod kruhom – Topoľčianky. Zjazd z Klástavy do Ladzian, Prenčov – Jabloňovce. Krížne cesty v Malej lehote, Hrabičov – Partizánska chata, Zjazd od Richňavského jazera do Bátoviec, Vrchhora zjazd na Kolačno, samozrejme mnohé ďalšie.

Je dobre si naplánovať trasu, odbočiť z nej, stratiť sa, spoznávať. Robím to od začiatku. Na každom tréningu sa snažím zatočiť niekam, kde som ešte nebol. Spoznávam nové miesta, terény, výhľady, studničky. Tie sú naozaj dôležité, hlavne v mesiacoch, keď je spotreba vody vyššia. Navigácia vo vrecku sa môže zísť, hlavne ak nepoznáme terén – kam ideme, či nevieme sa orientovať v križovatke lesných ciest bez označenia. Len pozor, nie vždy dáva stopercentné rady. Tabule a značky sa oplatí všímať! Niekoľkokrát som zablúdil, hlavne v Tribečských kopcoch. Stačilo sa pritom len pozrieť na strom pred seba, ušetril by som hodiny a niekoľko kíl blata na sebe. Mnohé cesty sú v skutočnosti lepšie ako ukazuje navigácia, platí to aj opačne. Vlastne keď sa stratíme, tak je dôležité nepanikáriť. Lebo to je cesta ako pokašlať tréning, či výjazd s kamošmi.Nebojte sa, vždy sa niekam dostanete.

Na ceste prídu aj problémy. Pamätám si prvý defekt. Oprava trvala viac ako hodinu, stavy zúfalosti. Šli okolo mňa ľudia, no nemal som odvahu poprosiť ich o pomoc. Druhýkrát púšťal ventil, bol slabo zatiahnutý, vtedy som ani len netušil čo s tým je. Ešte bola predo mnou dvojhodinová cesta. Nesprávne doplnený tmel v plášti, pokazená pumpa, kazeta, prevodník, zabudnuté náhradné diely na stole, nesprávne naolejovaná reťaz. Dnes už viem, ak vidím niekoho na krajnici, že sa mám opýtať, či je všetko v poriadku, pretože možno sa rovnako bojí vypýtať si pomoc.

Energia sa rovná výkonu. Ak chcem šliapať veľké objemy, potrebujem prísun energie. Jedlo, sladkosti, gély, tyčinky, voda – je dôležité ich mať so sebou, teda pokiaľ idem mimo civilizácie. Je fajn vedieť, kde sú v lese studničky. Len pozor, v lete sú mnohé bez vody, alebo nie sú pitné. Je dobré mať so sebou nepremokavú bundu, záplaty na prípadné defekty, dušu, pumpu, spojku na spojenie reťaze, striebornú pásku, umelé spojky, nejaký obväz, externú baterku aj s káblami od zariadení, ktoré mám so sebou. Nezabudnúť na svetlo, je dobre, aby ma videli.

Pri tréningoch je dôležité mať prestávku. Pozdraviť sa druhým, prehodiť pár viet, ak je to možné. Asi najjednoduchšie sa začínajú konverzácie vetičkou: „Odkiaľ ideš?”. Tam vonku sa zdravíme “Ahoj”. Tykáme si, pomáhame si, neobmedzujeme sa. Rešpektujeme jeden druhého. Nie každý z nás je super parádny namakaný profesionál, ktorý letí hore dole kopcami. Mnoho vodičov začína rozumieť, že cesty nie sú len pre nich. No ešte stále sú tu aj takí, ktorí nerešpektujú športovcov, snažia sa ísť čo najbližšie, nedať prednosť, vytlačiť ich z cesty a pod. Na takéto správanie nepoznám ospravedlnenie, ale nemôžem si nechať pokaziť výlet, výjazd, tréning. Snáď sa to raz zmení.

Myslím, že limity sa dajú prekonať. Sú omnoho ďalej, ako som si myslel. Je dobre pokoriť svoje rekordy, ale rovnako tak len ísť von a vyvetrať si hlavu, pokochať sa výhľadmi. Nie každý tréning musí byť o prekonaní rekordov. Pre niekoho je rekord dvadsať kilometrov, pre druhého tristo. Taktiež nie je hanba ukončiť tréning skôr ako som plánoval. Nič sa nestane, ak neprejdem toľko, koľko bolo naplánované. A dôležitý fakt: je viac ako dobré trénovať výšlapy do kopcov.

A výsledok? Ako tak premýšľam, prešiel som kus okolia. Zjazdili sa cesty, na ktoré už nepôjdem, úseky ktoré sa šli fantasticky. Stretol som ľudí, ktorí ma posunuli a jazdili so mnou ďalej. Sú tu aj takí, čo prešli so mnou pár kilometrov a nevrátili sa.

Väčšinu tréningov však jazdím sám. Má to výhodu: idem si svojim tempom, dávam si pauzy v momenty, keď to potrebujem a pod. Tak isto je tu veľa nevýhod: v skupine sa jazdí lepšie a je to aj veselšie a keď sa niečo stane, je sa na koho obrátiť alebo len niekomu pomôžem vyjesť zásoby jedla.

Cieľom prvého môjho míľnika je poukázať na to, že pri pravidelnom tréningu je možné zdolať rôzne prekážky, vzdialenosti. Kopce, o ktorých som predtým ani len nevedel, alebo myslel, že sa to nedá. Toto celé sa nerobí pre srdiečka, či “páčiky” na sociálnych sieťach. Cieľ by mal byť väčší a mal by byť náš. Áno, bolí z toho zadok, cez leto máme mušky všade, cez zimu je neskutočný chlad v rýchlych zjazdoch, potíme sa pri šliapaní, v stúpaní do kopcov sa nadáva, na chodníkoch určených pre nás pobehujú psy, budeme špinaví od blata, vody, snehu, buriny, prachu, po náročných tréningoch to dosť bolí. Lenže nebolí v skutočnosti viac, keď nerobíme nič?

Je úplne jedno, či súťažíme, pripravujeme sa na súťaž, alebo len tak rekreačne jazdíme. Spája nás radosť z pohybu. Za hodinu-dve môžeme byť v inom svete. To je na tomto športe krásne.Bol to pre mňa prvý rok bolesti, potu, zúfalých situácií, strachu, kŕčov, defektov, nechuti, vzdania sa. Prišla aj radosť, nadšenie, výhľady, prekonanie samého seba, spoznávanie seba aj iných, vzrušenie, dosiahnuté míľniky, nové priateľstvá. Mám naozaj šťastie na ľudí, ktorí sú okolo mňa a podporujú ma, bez nich by to išlo omnoho, ale naozaj omnoho ťažšie. Ďakujem vám všetkým!

Som zvedavý, čo príde znovu o rok. Takže vidíme sa 19. 8. 2024.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter