Je streda večer, sadám si za klávesnicu a púšťam sa do ďalšieho článku. Úplne tisíckrát použité klišé každého, kto tvorí, lenže ja to klišé už nejakú dobu žijem.

Predtým ako som začal, pozrel som staré fotky pre inšpiráciu. Nie však preto, aby som sa vŕtal v minulosti. Tam sa nejde. No vždy je fajn sa na chvíľu pozrieť, odkiaľ prichádzam a kam to celé idem dostať. Možno pri prezeraní príde ku mne aj myšlienka na ďalší článok.

Pozerám sa na život, aký je nevyspytateľný. Nikdy neviem na sto percent povedať, čo mi prinesie zajtrajšok. Vnímam ho viac ako záhadu, ktorá behom krátkej chvíľky dokáže zmeniť všetko. Prezeraním fotogalérie si to aj tuto myšlienku potvrdzujem.

Sú oblasti, v ktorých som doteraz nenašiel kľúč na otvorenie pomyselných dverí. Potom sú tu tie, kde je to o niečo lepšie. No a práve tie ma poháňajú v dňoch, keď strácam chuť aspoň skúsiť, či sú dvere naozaj zamknuté.

Nejaký čas už tuším, čo chcem od seba, od života. Veľa to vie pomôcť, ale vie aj poriadne zabrzdiť. Čo ma však stále prekvapuje, sú príležitosti, ktoré sa postupne otvárajú predo mnou. To však ani neviem, či idem správnym smerom. Je tu okolo mnoho nástrah a slepých uličiek.

Veľa myšlienok si musím sám pred sebou vyjasniť, pretože v mnohých oblastiach váham a som nerozhodný. Pomyselné filozofovanie mi akoby pomáha preniesť sa ďalej. 

Možno aj práve vďaka takýmto stredám sa nútim zamyslieť. Nie je to len nekonečné filozofovanie a listovanie vo fotogalérii, kde si všímam pekné fotky, ale aj tie, ktoré tam chýbajú.

Každý odsek má svoj príbeh, zablúdenia, výsmechu, ale aj podpory a objavovania nádherných miest. Netreba však zabúdať ani na kopu nesprávnych rozhodnutí či váhania.

Už ani neviem, ako som sa dostal k činkám. K behu ma priviedla fotka so psom a východom slnka. Bežky prišli po zranení kolien. No a bicykel? „Mišo, čo budeš robiť teraz, keď už nie je sneh?” No a písanie prišlo po prečítaní knihy a nakopnutí od neznámeho človeka.

Pre mňa sa kombinácia športu a tvorby stala kľúčom, vďaka ktorému nielenže spoznávam seba, ale aj svet. Ako sa tak pozerám na fotky zo včerajška, som rád, že do mňa niekto štuchol. Kolena si povedali, že stačí. Prečítal som si knihu o tvorbe alebo som len zbadal parádne ranné svetlo na fotke.

Môžem tu filozofovať, dokedy chcem. Lenže podľa všetkého sú aj lepšie spôsoby, ako sa pozerať na život. Je ich kopec.

Práve vďaka nim sú dni, na ktoré sa teším. Potom sú tie, ktoré chcem, aby sa nikdy neskončili, a potom sú tu také ako stredy. Keď chcem na čistý papier niečo vytvoriť. Niečo, čo mi môže otvoriť ďalšie pomyselné dvere.