Lekcia

Vedieť prijať.

24. október 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pre nejaký záhadný dôvod neznášam akékoľvek darčeky. O mnoho väčšiu cenu majú pre mňa na prvý pohľad nepodstatné maličkosti: prístup, snaha alebo podržanie tam vonku, keď treba. Pred časom som fungoval tak, že takmer všetko, čo som dostal, som dal niekomu ďalšiemu, či šlo o víno, čokoládu, lístok na koncert, knihu.

Vlastne naštartoval ma Jožo, to je môj kamoš, kouč, psychológ, stratég a rýpač v jednom (pre tých, ktorí nečítali predchádzajúce články, bližšie ho predstavím v knihe). Všetko som odmietal, pomoc, rady, odvoz, dokonca aj jedlo. Myslel som si, že som slušný a nemám nikoho otravovať.

Je úplne jedno, čomu veríme, karme, ezoterike, vesmírnym zákonom či veľkému kolesu. Ak nedokážeme prijímať, po čase sa určite stane, že prestaneme dostávať.

Neporozumel som tejto myšlienke na prvýkrát. Našťastie som to mal jednoduché. Jožo mi povedal, ako mi stačí zjesť čokoládu, dezert, koláčiky, krotiť sa mám na večeriach, nakoľko zjem toho trochu viac. Ťažšie to mám pri posilňovacích nápojoch, nakoľko si ich vychutnávam pomenej, mám aspoň zaujímavú zbierku.

Srandičky bokom, tým, že pracujem s ľuďmi, zažívam rôzne situácie, emocionálne výlevy, nadávania, vyhrážania, rôzne brzdenia, poviem si, že ďakujem, tak tento darček si neprosím. Nie vždy to pomôže, ale aspoň ma hneď neporazí a po čase to rozdýcham. Dnes začínam rozumieť, ako je dôležité vedieť prijať, ale aj odmietnuť akýkoľvek dar, situáciu, zážitok.

Poznáme kecy typu: život je dar, ťažká situácia nás posilni, ten rozchod bol dobrý, lebo spoznáš niekoho lepšieho, všetko zlé je na niečo dobré a pod. Každému funguje niečo iné, niekoho nepríjemná situácia celoživotne zlomí, inému otvorí oči.

Vlastne, tam vonku to nie je len o čokoládach, kvetoch, ale skôr o situáciách, na ktoré reagujeme. Život, ako keby nás chcel preskúšať cez malé nepodstatné maličkosti až po tie najťažšie situácie. Zistíme, čo všetko zvládneme, spoznáme sa a niekedy si aj pochutíme.

Chceme od života veľké veci a maličkosti nám nič nehovoria. Takisto nechceme, aby si niekto vysypával smetný kôš uprostred našej obývačky (to sú povedzme všetky tie emočné výkyvy, ktoré tam vonku na nás číhajú). Nemusíme prijať výlev zlosti, nič sa nám nestane, takisto je super úprimne sa potešiť aj z maličkostí.

Dary, situácie, zážitky dostávame, aby sme sa potešili, posunuli, či rozbili si koleno. Áno, bolí to, keď dostaneme v krásnej škatuli zabaleného jedovatého hada, či sa potkneme pri otváraní daru. Život nás odmení, dostane sa na miesta, o ktorých sme nikdy pred tým ani len nesnívali, no pred tým prejdeme cestou plnou rôznych situácií. Vedieť prijať akúkoľvek by mohol byť jeden s faktorov životného úspechu. O tom, že pred tým, ako dostaneme, máme dať, napíšem v ďalšom článku.

Riskovať.

10. október 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

„Sedím na gauči, pozerám telku, jem čipsy a zisťujem, že mám 27 rokov a môj život je nejaký čudný. Keď zostanem doma, nič sa mi nestane, budem v bezpečí, no zvažujem, že by som mohla ísť von.“ Asi takto nejako začala neskutočne dlhá textová správa, ktorú som dostal od kočky, ktorá je členom tímu, v ktorom pôsobím aj ja. Na správu som neodpísal. Zavolal som jej.

Žijeme v dobe informačnej, je pretlak takmer všetkého, inovácie prebiehajú neustále, milión návodov na všetko. Otvoríme internet, informácie, ideme na wecko v nákupnom centre, informácie, zapneme telku, aj tam sú informácie a ešte keď spustí večer suseda, uff. Čím viac informácií, tak lepšie alebo horšie? Nevieme, ale už v minulosti významní filozofi nás nabádali, ako je dobre nevedieť, ale neprestať zisťovať. Takže, čo je správne?

Návodov, názorov, pohľadov je dnes toľko, že je mimoriadne náročné povedať, čo je správne a čo nie. Isté máme len jedno, ak nič neriskneme, s najväčšou pravdepodobnosťou nezískame nič. Podstúpiť riziko, neznamená hneď úspech, ale aj získanie nových skúseností, zažitie nových zážitkov, spoznanie nepoznaného a tak isto je nutné počítať s možnosťou zlyhania.

Nie vždy máme dôvod niečo zmeniť v našom živote. Vlastne netušíme aký výhľad je z kopca, na ktorom sme nikdy neboli, to zistíme, až keď naň vyšľapeme. No ak vykráčame trebárs na ten kopec, nebude to len o výhľade , ale aj o prekonaní samého seba. Dôvod na zmenu teda môžeme nájsť po ceste. Možno sa budeme musieť nejaký čas prekonávať, kráčať s bolesťami, najľahšie, čo môžeme spraviť, je vzdať sa. Neuvidíme výhľad, nebudeme poznať cestu, nedostaneme skúsenosť.

Bolesť, strach, pot, k tomu aj risk jednoznačne patrí do našich životov. Nezabudnime, ak by všetko malo byť bezpečné, mnoho z nás by dnes nebolo tu. Dieťa sa potrebuje buchnúť, aby zistilo, ako chutí bolesť, potrebuje zažiť úspech, aby vedelo, ako chutí radosť. To isté máme v dospelom veku, potrebujeme sa udrieť, aby sme nezabudli na bolesť, takisto by sme mali zažiť úspech, aby sme nezabudli, aké je to radovať sa.

Mnoho ľudí riskuje, ešte viac neriskuje. Hrať život na istotu, je istá výhra (isté výhry nebývajú najvyššie), no hrať život s riskom má úplne iné možnosti. Nie je dobré príliš riskovať, ale takisto nie je dobré byť príliš v bezpečí.

Hovorí sa, že tí ľudia, ktorí sa nestarajú do druhých a hladia si svojho sa dožívajú vysokého veku. O tom, či riskovať alebo hrať na istotu, nechajme na každého z nás. No ak v tom druhom uvidíme niečo viac, jemne to naznačme. A keď vidíme, že to ide tam, kam nemá, tak trebárs toho človeka nakopajme, ale nie preto, aby sme ho zastavili, ale iba jemne mu upravili smer. No, to robme len v tom prípade, že sme niečo také zažili.

Mať možnosť a pritom ohroziť rodinu, kamošov, tím, seba, vôbec nevadí, keď sa popálime. Len nezabudnime na štípanie, to sa nejaký čas hojí. Takisto, ak chceme niečo risknúť a naše okolie nás nepodporuje, lebo nás chce ochrániť pred možným neúspechom, zlyhaním, či dokonca obrovskou celoživotnou výhrou, tak budeme musieť takéto okolie skôr, či neskôr opustiť.

Každý z nás môže mať lepší život, no ten zvyčajne začína vyšľapaním na kopec. No pred tým skúsme rozložiť svoje portfólio alebo sily tak, aby sme vydržali šľapať čo najdlhšie.

Školné

22. august 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Za seba poviem, že moju zmenu naštartovali mnohé náhodné okolnosti ako základná povinná vojenská služba, náhodná SMS od kamoša z Londýna, kniha o komunikácií a reči tela, náhodné stretnutie s mojím koučom, či známa to vetička od biznis partnera: „Počkajte si, ono to príde, no medzitým usilovne pracujte.“

Lekcie, ktoré dostávame na cestách v našich životoch sú rôzne. Niektorí z nás máme viac šťastia, tí druhí si to viac odmakáme. Nech je to akokoľvek, často zabúdame, ak niečo chceme od života, najskôr musíme dopredu zaplatiť. Aj keď v niektorých prípadoch sa stáva, že sa platí až dodatočne. No to je ten horší prípad. O tom napíšem článok niekedy nabudúce.

Každý z nás sa dostáva k novým príležitostiam neustále. No tie chodia prezlečené väčšinou v montérkach s nápisom práca. Nech ide o partnerský vzťah, pracovné miesto, celoživotný sen, či lístok na futbal. Platí sa vopred a vždy je to inak, ako čakáme. Slúženie druhým, nelákavý život bez bežných radostí, nekonečné štúdium alebo prejdenie miliónov neúspešných pokusov. Ide o akési školné, ktoré si od nás vyžaduje presne práve tá situácia, do ktorej chceme ísť. Volajme to karma, zákon vesmíru, príťažlivosť, pozitívne myslenie, novodobé myslenie, teraz a tu, je to jedno, funguje to bez ohľadu ako to nazveme.

Princíp platenia vopred používam aj v mojej práci, hlavne na dlhodobých projektoch, kde je potreba odmakať neskutočne veľmi veľa práce, ktorú nie je takmer vôbec vidieť. K tomu sa dlho čaká na výsledky. Na začiatku mi chýbala trpezlivosť, odhodlanie, výdrž. Dnes viem, že ak chcem v čomkoľvek uspieť, tak bez tých maličkostí v predchádzajúcej vete to nepôjde a takisto viem, že niekedy sa vyžaduje dať nabok všetky tie dobré veci.

Aj po zaplatenom školnom, teda všetkej snahe, trpezlivosti, usilovnosti nedosiahneme to, čo chceme. Dostávame sklamania, prichádzame o partnerov, prácu, čas, či finančné prostriedky. Tu nás často sám život skúša, či za to stojíme a máme nárok dosiahnuť úspech alebo ešte nie sme pripravení.

Ešte taká maličkosť. Nie môže znamenať aj áno, ale na inom projekte, oblasti, s iným partnerom, no tentokrát už bez školného, ale so štipendiom. Takže, ak by sme náhodou boli na prvý pohľad v strate, tak možno nie pri prvej príležitosti, ale druhej sa všetko dorovná.
skol
Vlastne, čo sme ochotní zaplatiť dopredu predtým ako začneme. Takže naše niekoľkoročné trápenie je cena, ktorú musíme zaplatiť predtým ako trebárs podpíšeme objednávku na to sexi športové auto. No, ale ak sme náhodou už za vodou, nezabudnime na tých, čo tam idú a sem-tam im podajme ruku a ukážme im, čo to školné je.

Zas tie vzťahy

15. august 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Jedno je isté, nikto z nás nevie, kto aký vplyv a moc má. V dnešnej dobe to platí čím ďalej viac, že úplne neznámy človek môže ovplyvňovať dôležité spoločenské dianie. Veď vlastne sa o tom píše v múdrych knihách o lídrovaní, v zmysle: „Skutočný líder vytvára ďalších lídrov, pozná, v čom je dobrý, no pritom je v úzadí, nevyžaduje si uznanie alebo slávu.” Často chceme byť úspešní, dostávať ocenenia, šéfovať svetu a k tomu byť na titulkoch vplyvných svetových magazínov. Pritom to celé môže byť úplne inak.

Začalo sa diať, že moje články číta čoraz častejšie viac ľudí. Pre nejaký dôvod sú najviac obľúbené tie o vzťahoch. OK, beriem to, o tom dokumentovaní je nuda, o inšpirácii je toho taktiež kopa, ale vzťahy sú čoraz cennejším tovarom. Hm áno, mať dnes s niekým (pracovný, rodinný, priateľský, partnerský, manželský) vzťah je mimoriadne cenný tovar. Vďaka sociálnym sieťam poznáme takmer každý každého, teda aspoň sa to tak zdá. No je rozdiel poznať toho druhého z on-line sveta, z počutia, či vidieť toho druhého reagovať v rôznych životných udalostiach.

Vzťahy sú dôležité, nech ide o suseda, farára, tetu predavačku, frajerku, primátora, či toho nafúkaného veľkého podnikateľa. Veď keď už pre nič iné, tak aspoň keď dostaneme defekt, tak nám ten nafúkanec pomôže vymeniť koleso. Povedzme si to tak, že s niektorými vzťahmi je to ako s kávou, najskôr prekonáme jej horkosť, a potom to už ide.

Často sa dostávame do situácií, kedy potrebujeme nájsť riešenie na našu životnú situáciu. Zvýšeným hlasom, agresiou nikdy nič nevyriešime, možno na krátky čas, ale ono sa to vráti vždy nejako nečakane späť. Určite každý z nás niečo z času na čas pokašle, či je to gólová prihrávka v prvoligovom zápase alebo nesprávne zaparkované auto pred obchodným domom.

Neriešme na modrej sociálnej sieti, že sused nás ráno zobúdza hlasnou hudbou. Choďme rovno za ním, prinesme mu fľašu dobrého vína s prosbou, či by sa nabudúce žúrka mohla začínať ráno po 8 a nie o 6. Vlastne, dnes je moderné sťažovanie a to nielen na modrej sociálnej sieti, k tomu motivačné citáty, na ktoré zabúdame hneď ako prídeme na preplnenú križovatku.

Nepíšem o ničom novom, pripomínam, čo už dávno všetci vieme. Jasné, pokiaľ ide o život, peniaze, ego správame sa inak. Je to prirodzené, no už keď nevieme ovládať svoj hnev, emócie, tak aspoň tomu druhému neubližujme, aj keď za to môže, lebo práve ten človek na druhej strane nám môže v budúcnosti pomôcť vymeniť defekt na kolese.

Mamut a chladnička

25. júl 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Sedím na pracovnom stretnutí s kamošom, na ktorom sa bavíme o prezentácií seba a toho, čo robíme. V tomto mám úplne jednoduchý názor: „Našou povinnosťou je dať vedieť celému svetu, čo robíme, použiť všetko, čo máme k dispozícií.” K tomu dnes nosíme vo vrecku nahrávacie štúdio, ktoré nahrádza niekoľkočlenný štáb. Za pomoci pár aplikácií a internetového pripojenia vieme vytvoriť článok, video, foto, stránku, firmu, či vyvolať pozornosť sveta. Napísal som o tejto téme mnoho článkov, ale aj mnoho ďalších ľudí vyzýva všetkých okolo seba pred príležitosťami, ktoré dnes ponúka moderný svet, teda aj nahrávacie štúdio vo vrecku. No napriek tomuto nám dnes nikto nezaručuje, že pozornosť aj získame.

S tým, ako rozprávame a tvoríme príležitosti sa otvárajú pred nami ďalšie príležitosti. Ide o akýsi labyrint, ktorý môže priniesť obrovské životné víťazstvá, priemerné životy, ale aj celoživotné prehry. Nikto z nás nepozná odpovede, môžeme niečo tušiť, no iba čas ukáže, ako sa v skutočnosti veci majú. Jedna z najlepších možností na zistenie, čo nás čaká za pomyselnými dverami labyrintu je otvoriť ďalšie dvere. Stane sa, že niekedy niekto iný otvorí pre nás dvere, inokedy ich budeme musieť rozkopnúť, teda ak chceme zistiť, čo je na druhej strane.

Určite každý z nás bol v situácii, keď nevedel čo ďalej. Zrazu ako keby všetko zmizlo, aj labyrint s ďalšími dverami. Pri bežných okolnostiach by takáto situácia mohla priniesť vlnu depresií, smútku, melanchólie a iné negatívne pocity. K tomuto stavu nám ešte viac môžu dopomôcť ďalšie vonkajšie vplyvy ako napríklad vysmiate fotky ľudí z nášho okolia, či to, že keď chceme byť šťastní, musíme cestovať a spoznávať svet. Nikdy nepoznáme úplne príbeh druhých, takže možno vysmiata fotka na modrej sociálnej sieti je len volanie o pomoc. No tým, že jej dáme srdiečko, to nezistíme. Tak isto to môže platiť opačne o nás. Ciest ako sa dostať k ďalším dverám, keď svet okolo nás nám žiadne neukazuje, je mnoho. Písali o nich mnohí svetovo uznávaní podnikatelia, psychológovia, teológovia, vedci, či ľudia z duchovnej oblasti. Preto je našou povinnosťou nájsť všetky možné dostupné cesty, ako z takýchto nepríjemných situácii von.

Požiadať o pomoc je nie vždy príjemné. No takisto nie je príjemné žiť život, kde nevidíme možnosti, či iné príležitosti. Zažil som to na vlastnej koži, keď mi istí ľudia tvrdili, že len táto konkrétna cesta je najlepšia. Nehnevám sa na nich, som presvedčený, že konali z najlepšej možnej vôle, veď vďaka nim som objavil cesty, o ktorých sa mi ani len nesnívalo. Istým spôsobom je dôležité zažiť negatívnu skúsenosť, o to si viac vážime tie pozitívne. Nie vždy sa nám podarí vyhrať, či byť za hviezdu, či doniesť domov toho najväčšieho mamuta, samozrejme aj v situáciách, keď sa s nami počíta. Zlyhanie, byť sám, pokašlať niečo je prirodzené. Aj tu máme niekoľko možností. Jedna je, že od teraz to už bude len takto a nijak inak, druhá je, tak zažil som to a od teraz to budem robiť inak.

Rozumiem dnešnej dobe, núti nás intenzívne konzumovať a k tomu odvracať našu pozornosť kade tade. Ako aj nás vyzýva byť dokonalými, či hľadať dokonalých partnerov, či uloviť najväčšieho mamuta. Je viac než isté, že čím väčšieho mamuta ulovíme, tým dlhšie budeme mať čo jesť, no nezabudnime na kapacitu našej chladničky.

Prosím, berte tento článok obrazne, za mamuta a chladničku si dosaďte to svoje. Nech je to akokoľvek, máme dnes fantastické nástroje na náš jedinečný úspech, no zároveň sa nenechajme oklamať, že čím väčší úlovok, tým je život krajší. Tým nevravím, že to tak má alebo nemá byť, na to si nájdime odpoveď každý sám. Veď koniec koncov každému z nás sa páči niečo iné. Nájdime v sebe odvahu nájsť si to svoje.

Slová

30. máj 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ono ti je to zaujímavé, čím lepší príbeh, tým viac likeov, sledovanosti, obľúbenosti. Moje príbehy, teda články, vznikajú pri tých nekonečných rozhovoroch alebo na pätnásťminútových stretnutiach, kde sa bavíme “k veci”. Častokrát nenápadná myšlienka vie posunúť námet na ďalší článok. Tentokrát to bolo zabudnuté pracovné stretnutie.

Prichádza k nám leto a s ním aj ostrejšie lúče slnka, vysoké pracovné tempo je počas letných dní ťažšie udržať. Podráždenie, vyčerpanosť, nestihnuté termíny v práci, ale aj zmeškaný autobus vedia s nami zamávať možno trochu viac ako v inom období. K tomu ešte možno sľúbime kamošovi, v práci, či doma nejakú službičku, termín, a práve vďaka týmto “letným” okolnostiam nie všetko dodržíme tak, ako sme sľúbili.

Po úspešnom ukončení strednej školy som šiel na základnú vojenskú službu. Trvala síce šesť mesiacov, no vtedy to bola pre mňa večnosť. Prvá myšlienka, ktorá sa mi vždy vynára pri spomienkach, bolo akési poučenie, že na tento čas budem spomínať celý život. Bola pravdivá. Druhá myšlienka mala ešte väčší vplyv na moje ďalšie kroky do života. „Slovo robí chlapa.” Myslím, že prvýkrát to bolo niekde v lese pri pochodovaní s plnou poľnou, kde veliteľ po nás kričal, aké je dôležité dodržiavať svoje slová, dohody, sľuby. Vtedy som si myslel o tom veliteľovi čokoľvek, len nie to, že dostávam jednu z najväčších rád do života, veď som mal devätnásť.

„Ahoj, počuj neviem to stihnúť, potrebujem jeden deň navyše.” Znejú moje telefonáty, keď jednoducho neviem splniť to, čo mám. V mojej práci som závislý na druhých ľuďoch. Takmer vo väčšine prípadoch som viazaný na ich prácu, informáciu od toho druhého, ten je na ďalšieho. Pred klientom, ale aj biznis partnerom si odnášam všetko ja, či je to šľahačka z jahodami alebo horká čokoláda. Tým netvrdím, že ja som vždy stopercentný. K tomu sa stáva, že jedna, ale aj druhá strana reaguje podráždene a máme zbytočný oheň na stole.

„Vždy dodrž svoje slovo, keď to nie je možné, daj to tomu druhému vedieť.” Najlepšia škola je vyhrnúť si rukávy a niečo pokašlať, k tomu pozorovanie druhých ukazujú, čo vylepšiť alebo čo nerobiť. Môžeme sa čertiť na iných, ak niečo nerobia tak, ako sme sa dohodli, lenže dostávame akýsi signál, že asi nemáme niečo v poriadku aj my u nás. Takže, ak nabudúce budeme mať možnosť odfláknuť, či nedodržať, tak to radšej spravme poriadne, nech tam vonku pred celým svetom, ale hlavne pred sebou máme čistý štíť.

„Možno sa nestane nič, keď to nedodržím.” O tom, ako maličkosti tvoria celok už dávno vieme. Tak isto tušíme, ak vyvinieme všetko možné úsilie, nie vždy dosiahneme výsledky, ktoré očakávame. Vtip je v tom, že náš život má neskutočný zmysel pre humor, akousi vtipnou cestou nás posúva presne tam, kam máme ísť. Preto mnoho maličkostí začína v tej chvíli, keď sme úplne sami alebo dávame sľub, ktorý vieme, že nemusíme dodržať.

„Nikdy nesľubuj nič, keď sa cítiš dobre, nikdy nerob rozhodnutia, keď je všetko naprd.” Na základnej vojenskej službe som dostal lekciu o tom, ako je dôležité dodržiavať svoje slová. Možno mi to vraveli aj rodičia v detstve, no nespomínam si na to. V živote zažijeme ešte mnoho rôznych situácií, ktoré nás privedú k rôznym miestam, zážitkom, ale aj skúsenostiam. Nech sú naše okolnosti akékoľvek, dodržme svoje slovo, aj keď bude všetko tak, ako nemá byť.

Vyvolanie pozornosti a trpezlivosť

9. máj 2018 Michal Boťanský vízie - Všetko

Sedím na káve s kamošom a bavíme sa o všetkom možnom. Je to mladý chalan, dosť intenzívne sa zaujíma o on-line svet. Myslí si, že dnes vybudovať úspešný biznis by malo byť jednoduché, stačí k tomu telefón a pár rokov práce. Preto sme kamoši, mám podobný názor, až na to, že ešte stále verím kombinácií on-line s off-line svetom.

Napísal som niekoľko článkov o on-line svete, dokumentovaní, ísť s kožou na trh, použiť pri tom sociálne siete alebo www.menopriezvisko.sk, popritom nezabudnúť na svet tam vonku. Viete si ich pozrieť v archíve. Bavíme sa na tieto témy neskutočné hodiny. Čím ďalej som presvedčený, že tieto témy sa dotýkajú každého z nás, teda okrem všetkých tých, ktorí už nechcú so svojím životom nič robiť.

Pred časom bol náš spoločný kamoš na pracovnom pohovore. Mal si priniesť so sebou profesionálny životopis, motivačný list, portfólio, názvy účtov na hlavných sociálnych sieťach, ktoré používa najčastejšie. Personálni pracovníci sa najviac zaujímali o jeho pracovné neúspechy a chovanie na sociálnych sieťach. Vo všetkých požiadavkách prešiel, tak si tľapli. Len pre zaujímavosť, pozícia, o ktorú sa zaujímal, nebola nijak náročná. Pred časom by to mohlo znieť ako sci-fi, no dnes takéto požiadavky začínajú byť súčasťou pracovných pohovorov.

Schválne, keď stretneme nového človeka, však si ho preklepneme na známych sociálnych sieťach, čo tam stvára? Takže to je jeden z dôvodov, prečo neverím len v marketing alebo všetkému, čo na prvý pohľad vyzerá parádne. Preto skôr pozerám všetko to, čo ako robíme a čo je za tým.

Vlastne súčasťou mojej práce je práca aj s on-line svetom. Keď som prvýkrát predstavil smerovanie v on-line, všetkým sa to zapáčilo, no hneď som ich upozornil, že bude treba nejaký čas, aby práca priniesla ovocie. Aj preto ma ide poraziť, keď ľudia okolo mňa sú odborníci v tom, čo robia, no správajú sa nezodpovedne k svojmu okoliu, ktoré ani len netuší, čo v skutočnosti robia. Možno sa tým oberajú o príležitosti. Takže príspevok typu: ,,Jeeéj, tu je krásny výhľad,” jednoznačne patri do tohto sveta, ale pred tým by tam mal byť príspevok: ,,Na tomto teraz pracujem, pozrite sa, lebo možno raz budeme spolu makať na spoločnom projekte.“

Nie som žiaden odborník na on-line svet, no čo som sa naučil od skúsenejších ľudí, že je našou povinnosťou ísť tam von. Žiadne váhanie, odkladanie, jednoducho ukážme svetu náš štýl, makajme dlhodobo, tí správni ľudia si nás určite nájdu, možno to zoberie nejaký čas.

Trpezlivosť bude alebo už je jedna z najdôležitejších vlastností v dnešnom modernom svete. Áno, chceme výsledky, hmotné veci, dovolenky, cítiť sa šťastne a pod. Nie každý má to šťastie, vie sú kúpiť svoje vysnívané auto v dvadsaťdvojke, či zistiť hneď po škole, čo chce robiť. K tomu zvonka tlak nám hovorí, čo máme mať, ako sa máme cítiť, čo máme robiť. Tak je viac ako jasné, že mnoho z nás má trpezlivosť zaradenú niekde na posledných miestach dôležitosti.

Vyvolanie pozornosti, záujmu je tiež jedna z mimoriadne cenných /dobre platených/ zručností, ktorá už dnes vie zarobiť, nielen balík peňazí, ale aj postavenie, vplyv, rešpekt a mnoho iných VIP vecičiek. Pochopenie, že mobilný telefón je nástroj, vďaka ktorému vieme zmeniť svet, teda pokiaľ stiahneme tie správne aplikácie a pripojíme sa na internet. Jednoduchosť, byť človekom, balík emócii, vzdelanie, k tomu pohotový humor by mala byť pridaná hodnota. Konkurencie je mnoho, sú to videá z mačiatkami, sexi suseda, rodičia, či ten chlapík/kočka v rannom zrkadle, či nesprávne pochopené myšlienky. Ako “tu a teraz” a pod.

Sme neskutoční konzumenti, malá hŕstka ľudí tvorí. Kupujeme, zaujímame, trávime čas s tým, čo vôbec nepotrebujeme vlastniť, či vedieť. Potom máme v hlave neporiadok, zmätok úplne sa odkláňame od našich skutočných túžob. Prebúdzame sa niekde v aute na ceste do práce, ktorú neskutočne neznášame, večer sa vyplačeme kamošom na futbalovom tréningu našich detí (česť všetkým, ktorí idú za svojimi snami a na futbalovom tréningu svojich detí pozorne povzbudzujú svoje ratolesti a nerozprávajú o sebe, či topánkach, ktoré si chcú kúpiť, či koľkokrát ich prehnalo na dovolenke z toho čudného jedla.).

Pre aký dôvod by sme nemohli mať lepši život vo všetkých životných oblastiach? Ak niekoho robí šťastným chodiť do práce na 3 zmeny, je to OK. Ale ak neznášame svoju životnú situáciu, prácu, priateľov, tak neviem, či je správne celé dni oddychovať doma na gauči po práci, či okopávať záhradu alebo flákať sa na drinkoch s kamošmi. K tomu na začiatku je ľahšie neurobiť nič, ako urobiť prvý krok.

“Medové impérium”

20. december 2017 Michal Boťanský Denník z biznisu - Príbehy - vízie - Všetko

Je o mne známe, že budujem svoj sen. Stretávam sa často s ľuďmi, ktorí budujú alebo už vybudovali svoje sny. Učím sa od nich alebo si vymieňame skúsenosti. „Michal počuj máme vážny problém s ľuďmi,” znel začiatok rozhovoru kamošky, ktorá vedie nádejnú firmu v Nitre.

Keď som sa začal pohybovať vo svete biznisu, tak mi bolo povedané, že si môžem vybudovať svoju firmu. Mal som osloviť svoje okolie, možno sa to niekomu zapáči a pridá sa ku mne. Vtedy som sa šťastnou náhodou prvýkrát obklopil ľuďmi. Moje správanie, teda prístup k nim, nebol najšťastnejší. Myslel som si, že mojou úlohou je ľudom dávať príkazy, poučovať ich. Takmer všetci odišli. Mne nezostávalo nič iné, ako reštartovať svoju filozofiu, biznis, hlavu a vlastne všetko. Nesypem si popol na hlavu za to, že som niečo pokazil, veď vlastne takéto lekcie nás posúvajú dopredu.

„Líder nie je šéf, líder je pozícia, kde sa človek neustále učí a slúži ľudom,” bola cenná lekcia z môjho prvého pokusu v biznis svete, ktorú som dostal. Mal som vtedy dve možnosti, vykašlať sa na to alebo to skúsiť ešte raz. Povedal som si, že sa premôžem a vybudujem niečo, o čom sa mi ani nesnívalo. Vyhrnul som si rukávy, chvíľu som sa aj zamestnal, pre mňa to bola jedna z najhorších skúseností za posledné obdobie. Na mimoriadne nenápadnom stretnutí s kamošom, ktorý podnikal už niekoľko rokov, som sa dozvedel myšlienku: „Použi všetko čo máš, veď koniec koncov už teraz robíš to, že ak uspeješ ty, tak uspeje aj ten druhý.” Nech to znie akokoľvek hnusne, vytriedil som ľudí, začal som nadväzovať nové kontakty. „Nezaujíma ma čo máš, zaujíma ma kam ideš.” To je otázka, ktorú si kladiem pri novom stretnutí. Prestal som hľadať vzory a od každého si niečo zoberiem.

Vtedy som sa rozhodol, že nemusím byť najlepším obchodníkom, ani článkom, ale obklopím sa lepšími ako som ja. Keď prišiel prvý takýto šikovný, tak som sa zľakol, že naozaj bude lepší ako som ja sám. Našťastie rýchlo odišiel. Vtedy som sa skamarátil s dôležitým človekom, ktorý vedie svoj tím ľudí a začal som si sním vymieňať vedomosti, lepšie povedané, skôr som od neho vyťahoval všetko čo sa dalo. Myšlienka, ktorá ma nadchla bola “medové ríše”. Začal som tento výraz viac študovať a časom aj používať tam vonku. Samozrejme, hneď ma okolie zaradilo do ďalšej skupiny bláznov. No tentokrát som sa z toho začal tešiť viac, lebo výsledky dlho na seba nenechali čakať.

Moja definícia úspechu je vedieť komu zavolať pri akejkoľvek situácií s tým, že keď budem vedieť nabudúce ja, tak mi zavolaj . No pred tým by bolo super sa zoznámiť a priniesť ľudí do môjho života. Neuvedomoval som si, že kľuč k tomuto mám ja vo svojich rukách. Ak používame to, čo robíme, zároveň ako aj vzdelávanie, nikdy sa neprestaneme učiť. Krásna myšlienka, však?

Filozofia “medového impéria” je úplné jednoduchá. Chcem, aby sa ľudia okolo mňa mali dobre, tým pádom budú pracovať efektívnejšie, možno aj kratšie, zostane im viac času na ich život, rodinu, koníčky. Aké jednoduché na pohľad. „My nebudujeme biznis, my budujeme ľudí, ktorí budujú náš biznis,” Zig Ziglar, jeden z velikánov obchodu minulého storočia. Začal som si spájať maličkosti, jedného dňa som prestal chodiť do práce. To, čo tvorím, sa netvorí iba v kancelárii, nie je to práca, ktorú môžem dať nabok a odísť niekam len tak. Je to celok, ktorý tvoria ľudia okolo mňa. Mojou úlohou je všetkých týchto ľudí dať dokopy, aby vytvorili to, čo sa od nás vyžaduje. Preto používam humor, ospravedlnenie, preberanie zodpovednosti za tímovú prácu na seba, rozprávanie jazykom toho človeka, s ktorým som. Zjednodušovať prácu, navádzať ľudí na riešenia, vypočuť si ich, pochváliť ich, odmeniť za dobre vykonanú prácu, či prístup. Teraz prichádza najťažšia časť, zapojiť ľudí do diania

Ukázať ľuďom skutočnú tvár, keď sa niečo nepodarí, ale aj keď sa niečo podarí. Nepíšem o sťažovaní, prehnanej motivácií. Jednoducho, ak ma ide roztrhnúť, ľudia okolo mňa to vedia, ale aj ak sa podarilo skórovať. Sme na jednej lodi. Ja ako líder sa zaujímam, či niečo v tíme chýba alebo je prebytok. Schválne, všimnime si, ako sa k nám správa spoločnosť (firma, kamaráti), keď nás prijímajú medzi seba, všimnime si, ako sa neskôr okolnosti často zmenia. Tak isto sa pozrime na mnohé firmy, rodiny, ktoré z ničoho vybudovali impériá, dynastie aj bez peňazí, kontaktov, šťastia. Nie, neodbáčam od témy, medové impériá vieme vybudovať v biznise, ale aj v rodine.

Tam vonku je vážny problém, týka sa mnohých firiem, rodín, teda aj nás. Metóda cukor bič spôsobuje viac dobra ako zla, motivácia začína byť nebezpečná, zo šťastia sa stal produkt, kritika je často osobná, valí sa na nás z každej strany, na všetko máme dnes návody, riešenia. Vzniká obrovský tlak na nás ako jednotlivcov. Potom chceme od svojich kolegov, zamestnancov, šéfov, manželov, frajeriek, aby boli dokonalí a k tomu podávali super výkony v práci.

Medové impérium nie je žiadna novinka, nie je to žiaden návod typu “toto ti zmení život.” No takéto správanie môže spôsobiť značné rozdiely doma, vo firme, ale aj s kamošmi na futbale. Veď vždy sa “ide” ľahšie, ak máme spoločný cieľ. Čaká nás transformácia vzťahov, biznisov, partnerstiev a toto bude jedna z hlavných tém, ktorá sa začína riešiť. Jednoducho, buďme lepší, milší, humornejší, prístupnejší, empatickejší, vypočujme si, začnime ísť príkladom. Vlastne, naštudujme si, použime a porovnajme.

Ako vyriešila problém s ľuďmi moja komoška? Jej zamestnanci nedostali vianočné prémie, lebo spôsobili svojou nedbalosťou škodu. Napriek tomu sa stretla s každým členom jej tímu, vyčistili stôl a začali od začiatku. Medzitým sa stala lídrom vo svojej firme aj vďaku tomu, že chce vybudovať “medové impérium”.

Naše okolie, hodnota a príležitosť

15. november 2017 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Jedna z tých smutných právd je, že mnoho ľudí z nášho okolia, keď má možnosť pomôcť, podporiť, tak nepomôže ani nepodporí. Deje sa to nám všetkým, či je to na sociálnych sieťach alebo tam vonku. Často sa prichytávame, ako sa sťažujeme, aká je doba ťažká, rýchla, akí sú ľudia zlí a sebeckí.

Áno, mnoho veci v našich životoch nemusí byť na prvý pohľad príjemných. Je ľahké mudrovať o tom, ako sa máme chovať v rôznych životných situáciách. Ak sa niečo stane nám, tak reakcie na seba dlho nenechajú čakať. Veď schválne, aká malichernosť nás naposledy rozzúrila? Všetci vieme, že my ľudia nie sme bytosti, ktoré jednajú logicky, ale emočne, teda česť výnimkám.

Nikdy nevieme, čo je za tým. Za tou reakciou, za tým ignorovaním, za tou neochotou. Reagovať je ľahké, ale pochopenie tej druhej strany často býva náročnejšie. Pamätáme si, keď sme prišli prvýkrát za ľuďmi, ktorých máme radi a predstavili sme im náš projekt, myšlienku, partnera? Z najväčšou pravdepodobnosťou sme dostali výsmech s vysvetlením, že toto nie je pre nás.

Keď sa dnes obzrieme späť, často prichádzame na to, že dnešným úspechom vďačíme aj odmietnutiam nášho okolia. Akýkoľvek úspech je ťažké dosiahnuť v miestach, kde sa každý deň pohybujeme. Sebavedomie a skúsenosti získavame pri každodenných činnostiach, ktoré nás posúvajú ďalej.

My sami máme v rukách to, či nás okolie podporí alebo nie. Tak isto je na nás ísť von a obklopiť sa ľuďmi, ktorí nám dajú čas, ich pohľad, názor, skúsenosti. Možností máme mnoho. Internetové fóra, spoločenské udalosti, biznisové príležitosti. K tomu sa nahoďme najlepšie ako vieme, prečítajme si knihu o komunikácií, ale v prvom rade dajme tomu druhému niečo.

Ak prinesieme hodnotu tomu druhému, nájde si na nás čas, možno sa stane s nami aj doživotný priateľ. Pokusov máme milión, náš život nie je pretek. Áno, je lepšie plakať v luxusnom aute, ako starom autobuse, no skutočné priateľstva často vznikajú na začiatku, keď nie je ísť za čo na teplý obed.

O úspechu, motivácií, cieľoch.

22. október 2017 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Všetko

Dnes je moderné rozprávať o úspechu, motivácií, cieľoch. Z každej strany na nás vyletujú správne rady, poučky, presné návody čo treba urobiť. Knihy, semináre, celoročné diáre sa dnes predávajú takmer bez reklám. Sľubujú nám pomoc a riešenia našich problémov, stačí, aby sme nasledovali ich presné kroky.

My sa chceme ďalej pohnúť vo svojich životoch, kariérach, vzťahoch, no ešte sme neprišli na to, čo chceme. Sme často viac pasívni ako aktívni, bavíme sa, konzumujeme, takmer vôbec na sebe nepracujeme. Ovládanie našej mysle, empatia, byť človekom, koncentrácia na proces, odbornosť v tom čo robíme je pre nás povrchová záležitosť. Zaujímame sa o najlepších, no tých, čo vytŕčajú z radu, ale sú zatiaľ bez výsledkov, odsudzujeme.

Materiálne veci sú dôležité, no nie najdôležitejšie. Lebo aj z nadupaného nového auta sa tešíme možno prvý pol rok. Kombinácia rovnováhy, zvedavosti, odhodlania, rozhodnosti, trpezlivosti, ochota niečo dať na čas nabok a kráľovská disciplína nám môžu do života priniesť zázraky, výsledky, ľudí, materiálne veci, teda ak sme ochotní pracovať. Niektorí z nás majú to šťastie a dosahujú výsledky skôr, ďalší z nás prídu k výsledkom po piatich, ale aj desiatich rokoch práce.

Chytiť príležitosť a zatiahnuť, alebo naviť a povoliť? Použime všetko čo máme k dispozícií, spravme milión jeden pokusov. Príďme čím skôr na to, čo chceme a začnime tvoriť to naše vysnívané. Toto všetko už dávno vieme, preto si pripomínajme každý deň, že môžeme mať lepší život, šťastie, materiálne veci, vzťahy. Posuňme sa každý deň aspoň o jeden krok ďalej, pracujme takto päť, desať, či pätnásť rokov a až potom sa obzrime späť.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter