Type your search keyword, and press enter

Osobný rekord

osobny_rekord_trening_pr_michal_botansky.jpg

Častokrát obdivujem druhých, všímam si aké majú skvele tela, dokonale úsmevy, rodiny, dovolenky, užívajú si život. Lenže jedno je nad slnko jasne. Nie je všetko tak ako sa zdá. Žijem sám so sebou a viem čestne prehlásiť, že som úplne strašný. Nič nestíham, meškám, nechce sa mi stávať, zabúdam, flákam asi všetko, veľa jem. Miestami mám aj lepšie dni, keď nie som tak strašný. Tajomstvo tých dní, je správna dávka motivácie, veľa jedla, super ranná posilka a ešte nejaké maličkosti.Je uplne jasné, ktorých dní je viac.

Sú dni, ktoré sa neustále opakujú dookola. Niekto zavolá, zvozí ma. Dostanem email, zvozí ma, idem sa radiť, zvozia ma. Keď sa posťažujem ja, tak ževraj mám niečo zniesť. Utešujem sa, ešteže mám tréningy, vtedy odchádzam z toho kolotoču. Najčastejšie trénujem v lese. Má to tam skvelú energiu, zvyčajne je tam kľud. Ako to tak celé sledujem, tak ma to dokonca ukľudňuje a napĺňa. Nebolo to tak hneď od začiatku. Na všetko sa prichádzalo postupne.

Najskôr som hral divadielka, aký som parádny, čo všetko viem, kde som už bol. Lenže nemalo zmysel takéto veci vonkoncom riešiť ani ich mať v hlave. Sú úplne zbytočné, zavadzajú, skôr či neskôr ich aj tak vypustím preč. Skúsenosti sa časom znásobujú, obmieňajú, prichádzajú nové. Vlastne ono je v celku fajn byť tak trochu viac pokorný. K tomu sa dejú veci. Defekty, technické ťažkosti, choroby, padnuté stromy, počasie. Keď sa to celé skombinuje. Môže vzniknúť naozaj slušná zaťažkávajúca skúška.

Veľmi veľa krát mi bolo do plaču, chcel som sa vzdať od bolestí, nedokázania vyriešenia technických situácií, zablúdení, nečakaných defektov, nedostatku tekutín, výživy, náročnosti situácií, nekonečných prekážok. To píšem nie len o tréningoch. Tak isto prišli dni, situácie, keď som takmer vyskočil z kože od radosti z prekonania niečoho, čo sa zdalo neprekonateľné. Ak tak premýšľam, viac je jednoznačne situácií, ktoré bolia. V poslednom období sa striedali mimoriadne náročné tréningy, nekončiace technické prekážky, nachladnutie, nesprávne načasovanie dopĺňanie doplnkov a čistenia žalúdkov. Skončilo to celkom dobrým prechladnutím a vynútenou prestávkou.

Telo, myseľ nie sú zostrojené z titánu, alebo iných vesmírnych materiálov. Ak sa k tomu pridá poriadne vrtkavé jesenné počasie. Hneď som z hry vonku. Trpezlivosť, trpezlivosť, trpezlivosť kombinovaná s k pokúšaním seba, limitov, sveta okolo nás. Možno sem tam skok do neznámeho. Poznania kedy skočiť, kedy počkať. Vedieť mať prístup. Kto vie čo ešte bude treba namiešať, aby som dosiahol tie najlepšie čísla, prišiel na najkrajšie miesta.

Ak je tu niekto pred koho sa mám postaviť, som to ja. Ja, z tých najlepšie odmakaných tréningov, vyriešených situácií niekde odtiaľ z vonku. To je jediný človek pred ktorého sa mám pravidelne stavať, zdolávať, vyrovnať sa mu. Je nad slnko jasné, že prídu dni keď sa pokašle všetko. Budú najlepšie podmienky a pri nich vzniknú najhoršie výsledky.  Niečo bude krívať a vtedy dosiahnem najlepšie výsledky. Život je záhada a zhoda milióny maličkostí, ktoré na seba navzájom zapadajú. Len vždy sa na to môžeme pozrieť až po rozhodnutí, odmakaní, prejdenom čase.

V aplikácia pre sledovanie výkonov mi po zaznamenaní tréningu analyzuje na moje dosiahnuté výsledky. Vie ich porovnať z predchádzajúcimi tréningami a následne vyhodnotiť.Jeden z najlepších ukazovateľov pri meraní takéhoto výkonu pri športe v tejto aplikácií je PR, (ang. Personal record) – osobný rekord. Je to najlepší výsledok na meranom úseku, ktorý som zo všetkých pokusov doteraz dosiahol. Za mňa je to jeden z najlepších ukazovateľov pri meraní vlastného výkonu pri športe. Tak trochu ma mrzí, že niečo podobné nemáme aj na každodenný život. Lebo nie vždy to čo sa zdá ako dosiahnutý rekord aj rekordom je.

Myslím, že život nie je len o prekonaní vlastných rekordov, tvrdých tréningov, pokazených častí, zablúdení do miest čo nikam nevedú, alebo nekonečnom užívaní. Je to akou si zmesou udalostí, náhod, ktoré do seba zapadnú ak sa na ne pozrieme spätne. Možno práve toto obdobie ma niekam priniesť, niečo naučiť, niekam postrčiť. Nech je to akokoľvek vybral som si sám a dobrovoľne.

Možno áno, možno nie

michal_botansky_blogger_mozno _ano

Pri písaní článkov si uvedomujem, že ako keby tu vždy boli dva pohľady. Vždy sa zaujímam o oba hlavne o ten môj a až potom, tak trochu o ten druhy.Samozrejme, keď sú emócie, tak hľadám riešenie ako zmeniť ten druhý na môj. Veď ruku na srdce, kto z nás je empaticky pod vplyvom emócii?

Ako tak chodím svetom, všímam si seba, ako reagujem v situáciách a taktiež druhých. Hovorím si waw, ako ten druhý zareagoval. Aký je macher, aj ja tak chcem reagovať, mať vplyv, kontrolu, vedieť navigovať, ovládať, preplávať. Píšem v metaforách. V článkoch bežne spomínam, ako vnímam čo druhí hovoria, robia, myslia, vždy sa niečomu novému priučím.

Len je tu jedna maličkosť, asi aj viac. Každý máme so sebou batoh, v ktorom je naukladané všeličo. O niečom môžeme tušiť, o inom zas nie. Ten nás tlačí na rôznych miestach. Aj preto nie vždy je možné reagovať dokonale. Taktiež sú tu ľudia, čo majú odžité. Ich skúsenosti je nemožné dobehnúť, aspoň na prvé pohľady sa tak javia. Skúsenosti je veľmi ťažké nahradiť čítaním kníh, vzdelávaním. Môžu pomôcť priblížiť sa.

Ak by sme sa dnes pýtali ľudí, ktorí boli pri mojich začiatkoch. Je sto percente iste, že by mi nedali šancu. Videli ma ako som nič nevedel, mal som problém rozprávať po slovensky, netušil som takmer nič o živote tu. Bolo to naozaj vidieť. V tom čo som robil, mi patrilo jednoznačne posledné miesto. Dnes je to o niečo lepšie, som druhý od konca. Už sem tam so mnou ide aj niekto na kávu.

Motivačné knihy, životopisy majú mnoho spoločného. Ich príbehy začínajú podobne. Niečo sa prihodí, potom sa podarí, hneď na to sa to pokašle a potom sa prichádza na križovatku. Tam sa život zabalí, alebo riskne všetko vabank. Je veľa takých čo neprešli oboma, ešte viac takých čo uspeli na jednej alebo na druhej strane.

Mnoho ľudí je lepších ako my, možno aj všetci v “niečom”. Lenže každý raz začínal. Niekto v osemnástke, tridsiatke, štyridsaťtrojke, pätdesiatdvojke. Je fajn mat okolo seba niekoho od koho je možné obkukávať, nazerať. Len prosím nenahovárajme si, že sa to nedá. Že vraj to vyzerá nemožné dostať sa z posledných miest na prvé. Napriek tomu deje sa to. Tak isto platí aj opačne. Prosím porozumejme tam vonku máme každý z nás šance, no nie každý môže riadiť raketu. Maličkosť, ľudia okolo nás začínajú, končia, zlepšujú sa, vyhoria.

Nič nie je stále, ani naše názory, pohľady, škatuľkovania a asi ani náš svet. Je ľahké vyvolať konflikt, odradiť druhého, seba. Možno je všetko inak ako sa na prvý pohľad zdá a mýlime sa a možno nie.

Maličkosti

Maličkosti

Obdobie Vianoc a nového roka už nejeden rok trávim pravidelne prácou. Tento čas má akúsi moc na tvorbu, doklepávanie maličkostí a hľadanie možností k zlepšeniu v práci. Zvyčajne aj tak máme najviac práce v kancelárií či s odovzdávaním nových domovov, kolaudáciou, prípravou ďalších projektov.

Atmosféra, v ktorej sa celá spoločnosť nachádza je mimoriadne zvláštna. Netušíme, čo bude ďalej. Lenže história nám ukazuje, ako podľa všetkého naši predkovia prežili obdobia, ktoré neboli o nič lepšie.

Rok dvetisícdvadsať bol tak trochu odlišný. Chvíľu sa pracovalo intenzívne, potom o niečo viac, vznikla akási horská dráha udalostí. Mal som to šťastie, že okrem bežných zranení pri behu, narazeného kolena a roztrhaných riflí z práce som prežil. Všetky bolesti prešli, a tak sa zamýšľam, čo ďalej.

Napätie je obrovské a môže byť úplne jedno, aký je rok. Vždy sa niečo deje. Teda pokiaľ sa nenachádzame na bezpečných miestach, na ktorých nám nič mimoriadne nehrozí. Pracovanie pod tlakom má obrovské výhody, vie z nás vyžmýkať zvyčajne to najlepšie alebo sa jednoducho vzdáme.

Každoročne začínam s plánovaním už od začiatku predchádzajúceho roka. Úlohy si rozdeľujem podľa priorít, samozrejme, ako im rozumiem. Mnoho úloh, ktoré stoja predo mnou, nie vždy dokážem správne identifikovať, odhadnúť. Sem-tam sa stane, že zoberú viac času nielen na prípravu, ale aj na realizáciu.

Koniec kalendárneho roka vnímam ako príležitosť nachvíľu nahliadnuť späť na všetko, čo bolo urobené, na to, čo sme nespravili. V tomto období, keď je menej e-mailov, telefonátov a taktiež pracovných schôdzok sa dostávajú predo mňa vetičky, ktoré ako si naznačujú priebeh najbližšieho obdobia.  Zvyčajne ide o myšlienky, ktoré počas celého roka zbieram a oni sa znovu vynárajú.

Obdobie konca roka dvetisícdvadsať som preto využil na pohľady, ktoré by ma mohli opäť posunúť o niečo ďalej. Prekopali sa v práci na prvý pohľad nepodstatné maličkosti, otvorili sa myšlienky, vízie, ktoré pred tým na pracovnom stole neboli. Zahodilo sa do koša všetko, čo nefungovalo. Odišli a prišli ďalší ľudia. Vyhrali sa, ale  aj prehrali posledné koncoročné súboje. Stavilo sa všetko na jednu kartu.

Svet sa mení, my ľudia ho meníme. Napredujeme, stagnujeme, hľadáme, spájame, vytvárame príležitosti, prekážky, nové životy. To, čo sa mohlo pred rokom zdať ako flákanie, dnes môže byť nástroj na zarábanie prostriedkov. Tak isto by to mohlo byť opačne. Aj preto dnes vidím len dve možnosti, nechám všetko tak, ako bolo. Alebo zmením kurz do neznámych pracovných vôd. Tým myslím, že možno nastáva čas na zmeny, ktoré na prvý pohľad nemusia sa javiť ako tie najsprávnejšie. Lenže práve tie by mohli byť kľúčom k ďalším dverám v napredovaní pomyselnej cesty životom.

Zmeny sú dôležité, aj keď niekedy pôsobia drsne. Napredovanie znamená posun, ktorý bude buď lekciou alebo víťazným krokom. Nové začiatky potrebujeme ako kyslík pri dýchaní, len by si so sebou nemali odniesť lekcie, vďaka ktorým máme dôležité poznatky. Samozrejme, je tu náš život, nie je nikoho iného, len náš. Môžeme staviť na bezpečné karty, ale aj na bláznivú jazdu.

Práca, veľa práce a tie maličkosti za tým.

Práca, veľa práce a tie maličkosti za tým.

Cieľ bol jasne na začiatku stanovený. Považoval som ho od prvej chvíle nemožným dosiahnuť. Vedel som, že možno niečo viem, ale určite nie toľko, aby som dotiahol tento projekt pod svoje krídla. Poznáme to z múdrych kníh, verte sebe, neverte väčšine ľudí, nechoďte s väčšinou a podobné kecy. Neznášam argumentáciu, už vôbec nie v obchodných rozhovoroch. Môžeme mať pravdu alebo obchod. Je to drahé, treba to dokončiť, toľko to nemôže predsa stáť. Pár mesiacov som uveril väčšine, až pokiaľ som nerobil prieskum trhu a spočítal aká skutočnosť vlastne je.

Uveril som svojim výpočtom. Prekonal som strach z komunikácie s veľkou firmou. Zistil som, že oni sú tiež ľudia. Spravili sme zopár ústupkov, spustili sme akciu. Šťastný koniec, tlieskanie, oslavy neprichádzali do úvahy. Poznáte to, ak s niečím začnete, chcete pokračovať do konca. K tomu sme pridali projekt v ďalšom meste. Začali neskoré večere, stretnutia, rokovania, nastavovania. Samé od seba sa to nerozbehlo, tak isto sa to nerozbehlo pretože ja. Milión maličkostí je za každým veľkým príbehom. Zatiaľ sme na  čísle 98.000, no ešte je pred nami kus práce, stovky stretnutí, desiatky neskorých večerov v kancelárií, spojiť niekoľko tisíc tehiel.

Práca na akomkoľvek projekte nikdy nie je prácou jednotlivca, ale celých partií ľudí. Začína to od toho, kto vymyslel myšlienku, projektantov, majiteľov firmy, statikov, elektrikárov, stavbyvedúcich, chlapov na stavbe, žeriavnikov, tých ľudí, čo  “vybavujú papiere”, ľudí, ktorí  prezentujú projekt, kupujúcich, správcov, údržbárov a mnohých ďalších. Nikto nie je dôležitejší alebo menej dôležitejší. Všetci sme na jednej lodi, jeden bez druhého môžeme vedieť stavať najlepšie stavby sveta, no pokiaľ nedokončíme tých milión maličkostí, tak sa nepohneme ďalej.

Čim ďalej som viac presvedčený o tom, že mám v ruke nástroj na spoznávanie ľudí, príležitostí. Vždy som si myslel, že ja som dôležitý a bezo mňa by mnoho vecí nefungovalo. To je možno pravda, mám systém, ktorí iní nemajú, mám rád koláčiky, som dosť vtipný, ale to neznamená, že som nenahraditeľný. Usilovná práca, krok navyše a tímovosť sú akési ingrediencie na pomyslený recept na víťazstvo. Nepodceňujme svoju prácu, nepodceňujme prácu druhých. Iba spoločnými silami dokážeme vytvoriť kvalitný produkt pre tých, ktorí ho potrebujú.

Čo bol ten cieľ, ktorý som mal dosiahnuť?  Tľapnúť si s  jedným z najväčších hráčov v stavebníctve u nás v kraji. Prekonal som strach, seba, neprajníkov, tľapli sme si a prišli výsledky.  Veď pozrite sa sami trebárs aj TU, ako sme na tom.