Možnosti

Signály z hora

13. august 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Buchol som si hlavu a poriadne. Našťastie nosím prilbu, tak to až tak nebolelo. Nadával som, ale bol som šťastný, že sa mi nič horšie na tom traily nestalo. Niečo si asi mám všimnúť. Raz dávno som vyťahoval z poličky ovsené vločky. No a nejako som vysypal otvorenú ryžu. Bola všade, myslím, že ešte teraz je. To bolo upratovania. Skoro ma porazilo.

Verím, že takéto signály niečo naznačujú. Buchnutie hlavy som zobral, že si mám lepšie všímať príležitosti, ktoré sú okolo mňa. A mal som sa rozhodnúť, ktorej sa budem venovať celý.

Táto doba prináša so sebou obrovské množstvo vedomostí, informácií, ale aj to, čo vie brať pozornosť, či pokúšať. Som už veľký, viem, že všetko nikdy nezažijem, nebudem vedieť. Také tie myšlienky, že zažiť čo najviac – nie som si istý, či to je najsprávnejšie. Skôr si myslím, že je lepšie žiť tak, aby to bolo viac intenzívnejšie. Ale, to už je na každom z nás, čo si vyberieme.

Keď som rozsypal ryžu niekto mi povedal, že podľa všetkého mám pred sebou príležitosť, ktorá mi môže zmeniť život. Asi ju nevidím alebo odmietam, lebo pôsobí, ako veľa drobnej práce a je to niečo, čo som zatiaľ neskúsil. O pár týždňov som zmenil celý svoj život a začal novú životnú cestu. Poviem Vám, do dnešného dňa to celé so mnou otriasa.

Akonáhle príde do môjho života niečo nové, nepoznané, mám tendenciu odmietať. Snáď to máte inak. Škatuľkujem, porovnávam z minulými skúsenosťami, zážitkami. Lenže, tu je veľmi dôležitý fakt, ktorý sa dosť ťažko uvedomuje pod emóciami odmietania.

Ak príde do môjho života niečo nové, čo som doteraz ešte neskúsil, ako môžem takéto situácie podľa predošlých skúsenosti porovnávať? Strach z nepoznaného je veľký. Strach, že si vyberiem odlišnú cestu ako kamarát, mamina, spolužiaci je taktiež namieste, veď čo si budú o mne myslieť. K tomu si ešte domotám hlavu a vymyslím príbehy, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani najlepší sci-fi spisovateľ.

Čo keď to, čo pôsobí odlišne ako spoločnosť udáva, je pre mňa lepšie a prinesie mi to, o čom snívam? Čo, keď tie vymyslené príbehy ma chcú ochrániť z parádnych zážitkov? Zvyčajne nič len tak nevstúpi do môjho života. Odmietam byť ignorant alebo ten čo neprijíma. Veď predsa koľko parádnych vecí, začalo tak, že ani nemali začať.

Snažím sa nájsť v sebe odvahu a niečo s tým urobiť. Jasné, že sem – tam budem mať aj pochybnosti, otázky, či to robím správne. Sem- tam zájdem do slepej uličky. Lenže vzdať sa môžem hocikedy.

Ja chcem od života a od seba ísť cestami, ktoré nie sú až tak moc vychodené. Zatiaľ nepoznám všetky skratky, spojky, rázcestia. To ani nie je treba. Skúšam, všímam, pozorujem.

Tuším, že ak budem odmietať príležitosti, nebudem vnímať signály, sa asi stane niečo, čo nechcem, aby sa stalo. Môžem premeškať najlepšie príležitosti. Lebo si budem nahovárať, že za rohom na mňa čaká lepšia. To ale však tak nemusí byť. K tomu tých malých -veľkých príležitostí nebude až tak veľa za život.

My ľudia vieme byť neskutočne čudní. Zvyčajne si všímame tie najlepšie veci, zážitky, ľudí až keď odídu z našich životov. Potom hráme divadielka pred sebou, že aj tak to nebolo to ono. Ako môže byť pre mňa niečo pravé alebo ľavé keď som to neskúsil? Ako môžem tvrdiť, že to nebolo správne, keď som tomu nedal ani šancu? Ako môžem odmietať niečo, čo sa mi premáva podnosom a ja to posudzujem podľa toho, čo som doteraz zažil?

Odmietam byť už viac zhorknutý, utrápený, žiť v minulosti, lebo sa niečo totálne pokašľalo. Veci sa dejú, robím rozhodnutia, hýbem sa, robím chyby, ale sem -tam trafím do čierneho. Všímam si signály, že sa mám pozerať pred seba. Rozhliadam sa okolo seba, hľadám, skúšam. Veď ten život za to stojí.

Ak nedám životu a príležitostiam šance lebo chcem mať pokoj, aby doma do mňa nerýpali, predavačky v obchode po mne nezazerali, kamoši ma neodpísali, je dosť možné, že všetko to najlepšie nechám nepovšimnuté na cestách.

Teraz nemám na mysli, že mám ísť po každej príležitosti. To nie je ani len možné. Mám v sebe hlas, pocit v bruchu, ktorý našepkáva a zvyčajné to robí nad slnko dobre. Len častokrát to robí úplné potichu. Áno, pocity môžu klamať. Čo neklame je trebárs ako sa druhí správajú k ľuďom. To prezradí o nich, nás čertovsky veľa.

Dámy majú taktiež takéto hlasy a k tomu ich telo vie pekne krásne navigovať a poukázať na to, čo je správne a čo nie. Len majú nádherné mysle, kde sa píšu šialené príbehy, ktoré majú tendenciu ničiť všetko to, čo by mohlo byť pekné. Verím, že nie všetky ste spisovateľky katastrofických scén. Baby všimnite si svoje telo a ako sa správate pri ľuďoch, príležitostiach ktoré sú okolo Vás. Ako sa cítite? Utekáte domov, či dávate tomu šance? Necháte sa unášať? Chcete ich okolo seba? Či hráte hry?

Stačí sa lepšie pozrieť, na pár chvíľ netvoriť likvidačne príbehy v hlave. Možno práve hlas, telo povie áno, alebo nie tej príležitosti, ktorá je pred Vami. Ale, ak sa budú vymýšľať scenáre, komplikovať veci je dosť možné, že sa nikdy nedozviete, či bola alebo nebola.

Ak niečo v živote neznášam, je to ľútosť. Sebaľútosť, ktorá mi hovorí, že som mal vystúpiť a povedať čo cítim, snažiť sa o niečo. Lebo sedieť na gauči a pozerať sa ako mi príležitosť a život uteká pomedzi prsty, je pekne na prd.

Také tie hlúposti, že príde ďalšia, asi to tak nemalo byť, si už nenamýšľam. To nevedie k ničomu. Ja verím, že príležitostí je okolo mňa veľa. Len mnohé z nich sú také tie bežné, na istotu. Ale len niektoré vedia zmeniť život, či posunúť ma tam, kam sa mi ani len nesníva.

Prosím, všímajme si signály. To čo máme pod nosom. Lebo raz môže byť neskoro. Netvrdím, že ďalšie kroky príležitosti nemusia byť správne. Tvrdím, že ak budem čakať, zdráhať sa, vyčkávať na lepšiu príležitosť, je možné, že taká nepríde. Nemôžem dávať svetu najavo pocity odmietania. Veď je dosť možné, že si vytvorím zvyk a začnem odmietať všetko, bez ohľadu na to, či to je dobré pre mňa. Žiť život plný odmietania nie je asi dvakrát najlepšie. Veď schválne, ako chcem niečo prijať, keď odmietam?

Ak si všimnem, spravím krok a nepodarí sa, bude to bolieť. Bolesť, ktorú zažijem, keď neurobím nič, je omnoho väčšia. Verím, že signály dostávame preto, aby sme si všimli to, čo máme pod nosom. Lebo to okolo nás chce, aby sme si všimli. Nič nechodí do našich životov len tak. Zbytočné neškatuľkujme, že má o tristo rokov viac, nie je z nášho sveta, že je to ťažké, mama by ma naháňala, ak by sa to dozvedela. Ten život je náš, ak ho tak žiť nebudeme, budeme žiť životy druhých ľudí.

Pozdravujem všetkých, čo si nevšímame príležitosti, signály. Odmietame ľudí, ktorí sa okolo nás snažia, dávame do popredia upratovanie, kamarátov, výhovorky, len preto, aby sme neskúsili niečo odlišné, čo nám priniesol život. Nielenže ubližujeme sebe, ale aj druhým. A k tomu nebudeme poznať to, čo sa za tými dverami ukrýva pre nás. Nabudúce, keď budeme fňukať za nespravodlivou minulosťou, najskôr sa pozrime do zrkadla. Je dosť možné, že máme zašpinenú optiku.

Len zatiaľ čo snívam o niečom dokonalom. To dokonalé môžem mať pred sebou. Môžu na mňa padať koreničky z poličky, buchnem si hlavu, mucha mi vletí do oka, či sa zježím so schodov. Energia, ktorá je okolo nás, nám ukazuje haló zobuď sa, toto stojí za preskúmanie. Veď už niekoľkokrát sme odmietli dať niekomu ruku. Tak sme boli zhodení a kúsok ďalej nám tá ruka už nevadila.

Hnevá ma, keď vidím koľko ignorácie a hier je naokolo. Ako môžeme pozerať po večeroch myšlienky o láske vzťahoch, ideálnej komunikácii, lepšom živote, keď zrazu sa nám zjaví pred nosom a nie sme schopní odpísať na správu( ale nám, keď niekto neodpíše..). Chápem. Nemá hnedého škrečka, ale bieleho, má o centimeter kratšie vlasy. Všetko veľké(láska, život, vízie) berú všetko, nenechajú kameň na kameni. Rúcajú staré nepotrebné. To, však asi neobjavíme, ak sa hráme na nedostupných. Budeme počúvať svoje staré skúsenosti, rodičov, dedkovcov, spolužiakov, alebo plávať v bezpečných vodách. Je dosť možné, že neskôr budeme ľutovať, keď nie všetko, možno len maličkosť, mohli sme to skúsiť. Veď vlastne takéto príležitosti chodia do života len raz, možno dvakrát. A to si ich ešte musíme všimnúť.

Ešte maličkosť. Sem- tam dostaneme signál, príležitosť aj od okolia. Aký si mal/mala deň? Chcem Ťa počuť. Jedla si? Môžem Ti pomôcť? Mám pre Teba čokoládu. Verím, že to dokážeš. Povedz mi, čo Ťa trápi. Môžeš mi veriť. Myslel som na Teba. Toto nie je sebeckosť ani samozrejmosť. Máme pred sebou úprimnosť, ktorá sa vo svete už až tak nenosí. Nie nevyprchala, je tu a často ju máme práve pod nosom. Ak nám niekto ukáže svoj svet, pocity, podá ruku, čo i len pre maličkosť, prinesie čokoládu, keď sa niečo rozsypalo, ale aj povie prepáč, aj to sú signály.

Rozumiem, že ak sme v minulosti zažili popálenia, buchnuté kolená, lakte, tak nie je jednoduché uveriť, všimnúť si. Ak som zažil v práci zlú skúsenosť, ako dlho budem čakať pokiaľ si nájdem novú? Ak ma sklamal človek, tak sa idem zahrabať pod zem?

Je fajn si všimnúť signály, príležitosti aj z okolia, je fajn sa pozbierať od náročných životných situácií. Mám taký pocit, že najhoršie, čo môžem urobiť je prestať si všímať, skúšať. Nielen, že mi veľká časť života utečie, ale môže ujsť aj tá jedna príležitosť, ktorá mala zmeniť všetko.

Prosím dávajme druhým najavo, ak sa nám páčia, nehrajme hry. Odpisujme na správy. Keď nechceme, aby nás niekto balil, povedzme to na rovinu. Povedzme životu áno, nebuďme zahrabaní pod zemou. Je dosť možné, že sa nám tam nič nestane. Ak sa nám má niečo stať, môže to byť pekné, len sa pozerajme pred seba. Ak je to príjemné pre nás, dajme tomu celému súhlas, šancu. Nie nezničí nás to, práve naopak. Lebo tie skutočné najkrajšie veci neničia. Teda ničia, ale iba to, čo je nepotrebné.

Hovorí sa, že tento svet chce, aby sme mali rovnaké sny, životy, bolesti, dovolenky, veci. Hádali sa, rozdeľovali, osočovali. Všímajme si príležitosti, aj keď nevyzerajú tak, ako chceme na prvý pohľad. Možno práve tie ukrývajú najkrajšie poklady. Nikto z nás nie je ideálny, ani príležitosti, ktoré sú pred nami, ale ak budem všetko odmietať, otváram si cestu do pekla a to je nad slnko isté. Len pozor na hlavu, sem -tam ešte prídu pokusy, aby sme sa pozreli pred seba a tie koreničky, ktoré vyletujú z poličiek dosť bolia. Veď predsa tento svet chce, aby sa nám tu páčilo, len mu poďme oproti.

Nekonečné cesty

10. júl 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je mnoho vecí ktoré sú náročné. Častokrát som nedokázal dotiahnuť veci do konca. Bral som si väčsinu toho osobne. Veľa krát sa mi zrútil svet aj z malých neúspechov. Najviac mi pomohol šport. V začiatkoch to bol beh, dnes je to bicyklovanie, kombinované s činkami. Taktiež pokusy o niečo sa pokúsiť. Ľudia okolo a veľa skúšania.

Idem niekde po lese, za mnou cesta, náročný terén, stúpania ktoré ani za toho čerta nie a nie skončiť. Dopĺňam palivo, hľadám v sebe silu ďalej pokračovať. Premýšľam, či to vôbec ma zmysel ísť ďalej. To iste sa pýtam v živote, ak niekomu význam city, ukážem, že mam rad. Príležitosť, ktorú som videl, že by sa mohla premeniť na úspech, sem tam skonči skôr ako začne. Áno som chlap, musím niečo vydržať zniesť.

Pýtam sa sám seba, akú bolesť dokážem a mám ustať, zniesť. Miestami sa čudujem, že ma niekde tam v tých kopcoch, alebo pri tých pokašlaných príležitostiach ešte neporazilo. Je nad slnko jasné, že pochmúrne dni, myšlienky prichádzajú do života vtedy, keď je neúspechov viac, ako by bolo možno dobré na prvý pohľad.

Sivé obdobia sú dobrý sluha, ale zlý pán. Je fajn sa pozrieť sebe do očí a opýtať sa či je všetko tak ako si myslím, že naozaj je. Či naozaj to nie je len zhoda náhod, alebo beriem život príliš vážne. Život je záhada. Prakticky lusknutím prsta sa dokáže všetko zmeniť. To neplatí len pre negatívne záležitosti.

Ľahkosť v obdobiach pochmúrnych myšlienok, neúspechov by mohla byť jeden z pilierov, ktorý by mohol pomôcť prekonať ich. Častokrat práve také poletovanie, netlačenie na pílu je niečo čo pomáha prekonať obdobia. Len asi aj treba poznamenať, že nie je vždy jednoduché prísť na to, kedy zatlačiť a kedy práve naopak povoliť.

Má toto cele zmysel? Neviem. Môžem fňukať doma na gauči, v kaviarni s kamošmi, sťažovať sa na cely svet. Mudrovať o tom všetkom, ako čo sa dá urobiť. Verím, že práve situácie, kde sa všetko môže javiť ako pochmúrne, bez riešení, s trápením sa môže veľmi rýchlo zmeniť. Samozrejme, nie vždy. Ak ma život mať zmysel musí nám prinášať aj radosť. Ta zvyčajné prichádza nečakane, ale až potom ako si uvedomím, že sú aj ďalšie príležitosti. Len tu pozor, mnoho vecí, vzťahov, udalostí je možné opraviť. Nie všetko musí zaniknúť.

Myslím si, že nakoniec sa možno všetko vyjasni lepšie ako si zdá. Sem tam sa budem musieť postaviť z pohodlia a ozvať sa. Stať si za svojim slovom. Radšej budem par sekúnd za blázna, ktorý sa postaví na štartovaciu čiaru, povie, že sa mi niekto páči, prihlásim sa k príležitosti, poviem nie, ako si vyčítať niekoľko rokov, že som mal a nespravil nič. Nie všetko sa podarí na prvý krát. Niekedy sa k šanci ani nedostanem. To je ale v poriadku. Život je záhada, ak nič nespravím, nič sa nestane. Práve to je to najhoršie čo môžem urobiť a nie fňukať vo vymyslených prikrášlených sivých myšlienkach.

Osobný rekord

15. november 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Častokrát obdivujem druhých, všímam si aké majú skvele tela, dokonale úsmevy, rodiny, dovolenky, užívajú si život. Lenže jedno je nad slnko jasne. Nie je všetko tak ako sa zdá. Žijem sám so sebou a viem čestne prehlásiť, že som úplne strašný. Nič nestíham, meškám, nechce sa mi stávať, zabúdam, flákam asi všetko, veľa jem. Miestami mám aj lepšie dni, keď nie som tak strašný. Tajomstvo tých dní, je správna dávka motivácie, veľa jedla, super ranná posilka a ešte nejaké maličkosti.Je uplne jasné, ktorých dní je viac.

Sú dni, ktoré sa neustále opakujú dookola. Niekto zavolá, zvozí ma. Dostanem email, zvozí ma, idem sa radiť, zvozia ma. Keď sa posťažujem ja, tak ževraj mám niečo zniesť. Utešujem sa, ešteže mám tréningy, vtedy odchádzam z toho kolotoču. Najčastejšie trénujem v lese. Má to tam skvelú energiu, zvyčajne je tam kľud. Ako to tak celé sledujem, tak ma to dokonca ukľudňuje a napĺňa. Nebolo to tak hneď od začiatku. Na všetko sa prichádzalo postupne.

Najskôr som hral divadielka, aký som parádny, čo všetko viem, kde som už bol. Lenže nemalo zmysel takéto veci vonkoncom riešiť ani ich mať v hlave. Sú úplne zbytočné, zavadzajú, skôr či neskôr ich aj tak vypustím preč. Skúsenosti sa časom znásobujú, obmieňajú, prichádzajú nové. Vlastne ono je v celku fajn byť tak trochu viac pokorný. K tomu sa dejú veci. Defekty, technické ťažkosti, choroby, padnuté stromy, počasie. Keď sa to celé skombinuje. Môže vzniknúť naozaj slušná zaťažkávajúca skúška.

Veľmi veľa krát mi bolo do plaču, chcel som sa vzdať od bolestí, nedokázania vyriešenia technických situácií, zablúdení, nečakaných defektov, nedostatku tekutín, výživy, náročnosti situácií, nekonečných prekážok. To píšem nie len o tréningoch. Tak isto prišli dni, situácie, keď som takmer vyskočil z kože od radosti z prekonania niečoho, čo sa zdalo neprekonateľné. Ak tak premýšľam, viac je jednoznačne situácií, ktoré bolia. V poslednom období sa striedali mimoriadne náročné tréningy, nekončiace technické prekážky, nachladnutie, nesprávne načasovanie dopĺňanie doplnkov a čistenia žalúdkov. Skončilo to celkom dobrým prechladnutím a vynútenou prestávkou.

Telo, myseľ nie sú zostrojené z titánu, alebo iných vesmírnych materiálov. Ak sa k tomu pridá poriadne vrtkavé jesenné počasie. Hneď som z hry vonku. Trpezlivosť, trpezlivosť, trpezlivosť kombinovaná s k pokúšaním seba, limitov, sveta okolo nás. Možno sem tam skok do neznámeho. Poznania kedy skočiť, kedy počkať. Vedieť mať prístup. Kto vie čo ešte bude treba namiešať, aby som dosiahol tie najlepšie čísla, prišiel na najkrajšie miesta.

Ak je tu niekto pred koho sa mám postaviť, som to ja. Ja, z tých najlepšie odmakaných tréningov, vyriešených situácií niekde odtiaľ z vonku. To je jediný človek pred ktorého sa mám pravidelne stavať, zdolávať, vyrovnať sa mu. Je nad slnko jasné, že prídu dni keď sa pokašle všetko. Budú najlepšie podmienky a pri nich vzniknú najhoršie výsledky. Niečo bude krívať a vtedy dosiahnem najlepšie výsledky. Život je záhada a zhoda milióny maličkostí, ktoré na seba navzájom zapadajú. Len vždy sa na to môžeme pozrieť až po rozhodnutí, odmakaní, prejdenom čase.

V aplikácia pre sledovanie výkonov mi po zaznamenaní tréningu analyzuje na moje dosiahnuté výsledky. Vie ich porovnať z predchádzajúcimi tréningami a následne vyhodnotiť.Jeden z najlepších ukazovateľov pri meraní takéhoto výkonu pri športe v tejto aplikácií je PR, (ang. Personal record) – osobný rekord. Je to najlepší výsledok na meranom úseku, ktorý som zo všetkých pokusov doteraz dosiahol. Za mňa je to jeden z najlepších ukazovateľov pri meraní vlastného výkonu pri športe. Tak trochu ma mrzí, že niečo podobné nemáme aj na každodenný život. Lebo nie vždy to čo sa zdá ako dosiahnutý rekord aj rekordom je.

Myslím, že život nie je len o prekonaní vlastných rekordov, tvrdých tréningov, pokazených častí, zablúdení do miest čo nikam nevedú, alebo nekonečnom užívaní. Je to akou si zmesou udalostí, náhod, ktoré do seba zapadnú ak sa na ne pozrieme spätne. Možno práve toto obdobie ma niekam priniesť, niečo naučiť, niekam postrčiť. Nech je to akokoľvek vybral som si sám a dobrovoľne.

Taký ten pocit

16. marec 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Jednoducho tuším, že chcem od seba to najlepšie. To, čím sa prechádza je miestami fajn, miestami otras a miestami som fajn ja a inokedy som taktiež otras. Neznášam byť na seba prísny, krutý. V žiadnom prípade nemá zmysel sám sebe nadávať, nič, vôbec nič sa tým nedosiahne. Mám rád, keď sa zlepšujem, napredujem, ale aj sem-tam zapadnem. Všetko istým spôsobom posúva niekam.

Každý z nás niečo cíti, vníma a za niečím ide. Pomáhame si horoskopmi, vierou v Boha, vesmíru, láskou, vnútornou silou, náboženstvami, energiami, auru, atď. Každému niečo funguje, to je viac ako isté. Čim ďalej verím, že je ukryté niečo v nás. To by malo byť niečo veľkolepé, na prvý pohľad nenápadné, no v samej podstate to najdôležitejšie v nás.

Myslím, že to, čo je v nás, je niečo obrovské. Nie každému z nás sa to podarí aktivovať, nájsť, prebudiť, vyťažiť. Ide o akýsi sled malých, na prvý pohľad nepodstatných krokov, ktoré sa po čase ukážu, či boli správne. Môžeme skočiť alebo postupne objavovať, obe možnosti sú správne. Majú kopec výhod, ešte viac nevýhod. Máme dve povinnosti, robiť niečo s tým, čo máme a tú druhú, vytvoriť niečo, čo chceme.

Všetko znie ľahko na papieri, bez emócií, životných situácií, prázdnych žalúdkov, tlakov a kto vie čoho ešte. Život je pre niekoho krátky, pre druhého dlhý. Nevieme, koľko času tu máme, to je ďalší fakt, ktorý je dobre poznamenať z času na čas. Mnoho z nás pracuje usilovne, ťažko, zodpovedne, náročne a napriek tomu nikdy nedosiahneme svoje vytúžené víťazstvá, sny, ciele, vízie. To je život, uspejeme všetci, len podľa všetkého v odlišných oblastiach.

Je pravdou, že niekedy musí ísť nabok všetko, čo chceme, na úkor toho, čo je. Lenže nie navždy. Pevná vôľa, túžba, hlad, chuť, správne sebavedomie, disciplína a samozrejme obrovské zameranie nás môže priniesť k novým nepoznaným oblastiam. My máme v rukách kľúče, ktoré odomykajú rôzne miesta. Lenže všetko je tak, ako má byť. Ďalšia z dôležitých poučiek.

Začínam si uvedomovať, že nie všetko je pre mňa, nie všade mám byť, nie každého mám poznať. Verím, že jednoduchá myšlienka formuje všetko. Lenže veľkú časť myšlienky ovládame my a je úplne jedno, ako ju voláme. Nachádza sa v nás, okolo, za kopcom, vo vode, v kostole, v škole, doma, v práci.

Obdivujem každého, kto si ide za tým svojim, napriek prekážkam, výzvam, pocitom, dňom a kto vie, čoho ešte. Tak isto obdivujem seba. Možno to je väčšie, ako si myslíme, možno to je obrovský chaos. Nech ide o čokoľvek, verím, že sa oplatí vyhrnúť rukávy a niečo vytvoriť, nájsť, skúsiť. Tak teda, čo spraviť, vymačknúť zo seba všetko alebo nechať to tak trochu plávať?

Ťah na bránu

16. jún 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Asi jednou z najťažších maličkostí bolo, uvedomiť si, že v práci, ale aj v živote je naozaj takmer všetko dôležité. Lenže sú oblasti, vďaka ktorým dýchame a potom sú tie, ktoré môžu ísť stranou. Najnáročnejšie rozhodnutie bolo a stále je, čo má pre nás väčšiu dôležitosť.

V mojej práci je úloha pre mňa úplne jednoduchá. Všimnúť si príležitosť a premeniť ju na niečo. Zjednodušene opísané, vidím, že niekto má loptu, ukážem sa, vypýtam si ju a čim skôr mám skórovať. Samozrejme, sú situácie, kde nie je vždy možné kopnúť na bránku, lebo nestojím v ideálnej pozícií, či ešte musím urobiť zopár kľučiek.

Píšem obrazne, všeobecne a je isté, že nie každý z nás má v práci skórovať. Nakoľko, ako vo futbale, tak aj v iných športoch je každá jedna pozícia dôležitá a nenahraditeľná. Lenže sem-tam sa stane, že skóruje aj hráč, od ktorého sa to neočakáva.

Pre mňa uvedomenie si dôležitosti skórovania je obrovské. Tak isto je na mieste mať víziu, myšlienku, pocit, emóciu, energiu, či vidieť to, čo si svet zatiaľ vôbec nevie predstaviť. Vždy vravím, že koleso sa musí roztočiť. To znamená, všetko potrebuje svoj čas. Mnohé nápady majú dozrieť v našich srdciach, hlavách, zásuvkách písacích stolíkov. Nie vždy je dôležitý správny čas, ten takmer nikdy nie je a zväčša nenastane. To len je len falošný pocit, ktorému sa ľahko chce uveriť.

Pamätám si, keď som nechával všetko na okolie, zbavoval som sa zodpovednosti a vôbec som nevedel, že ja som ten, kto môže dávať góly. V hlave som bol svoja vlastná obeť. Čo je skvelé, bolo a je pochopenie situácií, kde naozaj som mal smolu, či potreboval som netrafiť alebo rozhodca neodpískal faul na mňa. Lenže tak isto sú situácie, v ktorých som mal šťastie, rozhodca ukázal pre mňa výhodu, či podarila sa kľučka a následne parádny gól.

Ak dostanem kontakt, tak čim skôr si dohadujem pracovnú schôdzku. So súkromným životom je to podobne. Každej situácií nechávam čas, zvyčajne na druhý deň sa ozývam, niekedy dlhšie, podľa toho, ako vnímam energie, emócie, či mám chuť. Neverím na správny čas a ide ma roztrhať, ak mám čakať.

Nepotrebujem oslavy, že dávam góly, potrebujem oslavy tých, ktorí mi prihrali. Netúžim po oslavách, že som vyhral, chcem oslavovať, že sme sa zabavili. Netúžim oslavovať svoj postup, chcem oslavovať všetkých, vďaka ktorým sa to podarilo. Netužím oslavovať, že ja som ten, kto skóroval najviac, chcem oslavovať ostatných, ktorí skórujú.

Rozumiem, že sú situácie, kde je trpezlivosť na prvom mieste. Tak isto, ak ma niekto pozve, tak prídem čim skôr. Samozrejme, že takmer vždy sa pokúsim vystreliť. Veď za to aj tak nič nedám, veď keď už nič iné, tak aspoň som skúsil.

Oddanosť a odhodlanosť priniesť možnosti do našej reality

17. marec 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ahoj Michal, počuj, mám pre teba prácu. Je to super, budeme ťa motivovať, aby si ju urobil čo najlepšie. Prvý pondelok v mesiaci a jeden z mojich známych cez pol Slovenska sa takto ozval. Samozrejme, že ponuku som ani len nevypočul a bavili sme sa o tom, čo je nové u nás oboch.

Neznášam motiváciu prostriedkami, tie automaticky prichádzajú, keď niečo vytvoríme, doklepneme. Motivácia pre mňa, aby som vykonal prácu, je niečo vybudovať, ovplyvňovať, dosiahnuť, posunúť sa v kariérnom rebríčku vyššie a samozrejme zanechať odkaz pre nové generácie, ale aj včerajšieho seba. To ostatné okolo je súčasť práce.

Keď som začínal, vnímal som veci odlišne ako dnes. Bol som netrpezlivý, nerozumel som, že veci do seba zapadajú, nadväzujú, vytvárajú, snívajú. Videl som zárobok ako jeden z hlavných motivátorov môjho sveta a práce, ktorú som robil. Trpezlivosť, usilovnosť, snaha, vytrvalosť mi nič nehovorili. Všetko som chcel hneď, byť všade, mať čo najširší záber a všetko vedieť. Neveril som, že sa niečo nedá, to mi síce zostalo doteraz. Mnohé postoje sú našťastie minulosťou. Odišli s ľuďmi, odmakanou prácou, chybami.

Dnes viem, čo chcem od života a od seba. Ten zvyšok ovplyvniť neviem. Možno tuším, ako zaujať, nablázniť, ukázať môj pohľad. Rozumiem, že nedokážem vedieť a pokryť všetko. Preto spolupracujem s tímom ľudí, ktorí sú výborní v tom, čo robia a dopĺňame sa. Jasné, že vždy sa niečo pokašle, inokedy uchráni. Veď ako by sme napredovali, ak by bolo všetko stopercentne jasné hneď?

Stať sa odborníkom na určitú oblasť, pokúsiť sa byť najlepší, akým môžem byť mi pomohlo a neustále pomáha okolie. Bez ľudí naokolo by som bol priemerný, možno úplne bezvýznamný predajca niečoho. Samozrejme, nemôžem zabudnúť na seba. Môžeme dostať tie najlepšie príležitosti, rady, pohľady, ale aj návody. No my sme tí, ktorí rozhodnú, či s tým niečo spravíme.

Každodenná tvorba, skúšanie, čmáranie, omyly posúvajú, ale aj vracajú spať. Netuším, či sa má žiť život podľa krokov k valčíku alebo k cha-cha. Pre mňa je to zbytočná informácia. Čo tuším, že nie je treba skúsiť všetko. Všetko, čo robím, dopĺňa to, čo žijem. Moje vedľajšie projekty sú súčasťou práce a opačne. Naberám od nich nielen cenné skúsenosti, poznatky, ale aj pracovne návyky.

Bolesť, chyby a pokusy sú povinnou výbavou aj keď sa rozhodneme najlepšie, ako vieme, niekde po ceste nás stretnú. Nikto z nás sa im nevyhne. Budeme skúšaní alebo len tak nami bude zatrasené, či robíme to najlepšie, ako vieme. Nech to znie akokoľvek, som presvedčený o tom, že všetko sa deje pre nás. Aj keď nie vždy vidíme hneď priamu nadväznosť na ďalšie kroky.

Verím, že všetko sa začína a končí nami. Tvoríme srdcom, myšlienkami, bruchom, pocitmi, taktiež našimi činmi. Teda to si myslím ja (môžem sa mýliť). Každé víťazstvo sa rodí dvakrát, najskôr v nás a potom tam vonku. Vraj ťažšie to je v prvom prípade. Tu len maličkosť, mnoho ľudí ani len nezačne premýšľať, že by mohlo byť niečo inak. Bojíme sa neúspechu, strachu z pobabrania niečoho. Nech to funguje ako chce, strach je nepríjemná emócia, ten často zachráni život, ale na druhej strane vie život poriadne pobabrať.

Oddanosť a odhodlanosť voči sebe priniesť možnosti do našej reality majú obrovský vplyv na naše rozhodnutia, ale aj životy. Pochopenie sily našich rozhodnutí, disciplíny, vzťahu k tomu, čo chceme, je veľmi veľká šanca, že siahneme na tie najväčšie víťazstvá. Tam vonku či okolo nás je mnoho možností, ktoré nevnímame, či si myslíme, ako sú pre nás nedosiahnuteľné.

To, či vidíme situácie vonku odlišne z nás nerobí zlých ľudí. No robí z nás víťazov a porazených. S remízou sa odtiaľto neodchádza. Mojou úlohou je nájsť najvýhodnejšie riešenie v danej situácií a čo najlepšie sa rozhodnúť. No predtým by som si mal ujasniť, čo naozaj chcem, skamarátiť sa s disciplínou a vyhrnúť si rukávy.

Hovorí sa, že víťazi sú všetci tí, ktorým sa nepodarilo vyhrať a napriek tomu vyhrali. Tak isto sa hovorí o tom, že žijeme najlepšie, ako vieme. Ak by sme vedeli lepšie, robili a žili by sme lepšie. Dnes to možno nejde tak, ako keby sme chceli, to ale nemusí znamenať “nemožné”. Naša realita je pre nás všetko, čo vnímane v tej danej chvíli, zvyšok pre nás ako keby neexistoval. Môžeme vidieť pekne alebo tak, ako sa cítime. Jedno, čo si musíme odpovedať je to, čo si myslíme, že je okolo nás, či skutočne okolo nás aj je a je to, čo naozaj chceme aj žiť.

“To, čo si myslíme, že je realita, nie je realita, ale náš výklad k tomu, čo sa deje.” C. Jung.

Nielen o práci

16. december 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Obľúbené rána sú všetky tie, kde sa dodržujú rituály. Skorý ranný beh, cvičenie a dobré raňajky. Vtedy sa dostávam do fázy tvorenia hneď z úvodu dňa. Ako som raňajkoval, zrazu premýšľam, za čo vlastne bojujem nielen v práci, ale aj mimo nej.

My ľudia máme chuť vlastniť veci, cítiť uznanie, podporu, dostávať ocenenia za výsledky a tak isto chceme napredovať v práci, ale aj doma. Za posledné obdobie necítim u seba žiadne napredovanie. Som na seba kritický, nakoľko som zbadal na mojom pracovnom stole príležitosť, vďaka ktorej by som sa mohol dostať na miesta, o ktorých snívam.

Ocitám sa v stave, keď neskutočne chcem, aby táto vízia, ak ju tak môžem nazvať, sa stala realitou najlepšie hneď. Na druhej strane je ešte kopec práce tu okolo mňa. To je na miestach, o ktorých som sníval pred niekoľkými rokmi.

Asi pred dvomi alebo tromi dňami prišli na stôl okolnosti, ktoré mi pripomenuli rozplynutie jedného z mojich snov z minulosti. Zľakol som sa. Bol by som nerád, aby sa história opakovala a opäť prišiel o niečo, čo ma istým spôsobom baví. Ako sa hovorí, každá minca má dve strany. Ten život nás akosi záhadne posúva na miesta, kde máme byť. Mnohokrát to robí tak, že nám najskôr niečo zoberie, potom zatrasie a neskôr buď zhorkneme alebo vyletíme ku hviezdam.

Teória je ľahká, chce to analýzu situácie bez emócií. Rozdeliť ju na drobné a pozrieť sa na všetky plusy, ale aj mínusy. Nakresliť kam sa chceme dostať a spraviť všetko preto, aby sme sa tam dostali (myšlienka od T. Robbinsa).

Predtým, ako som začal kresliť domčeky, štvorčeky a všetko podobné, prišla reakcia bránenia sa. Samozrejme dôvod som mal dostatočne veľký. Veď kto by chcel narušiť svoj zabehnutý systém. U nás v práci som zodpovedný za to, ako budú veci v budúcnosti. To znamená, mám vytvoriť a nastaviť systém, aby generoval výsledky. Moje rozhodnutia sú zvyčajne plné risku, presviedčania okolia, že to bude tak alebo tak. Rozhodujem sa na základe poznatkov, toho, čo vidím a akéhosi pocitu.

Je vždy ľahké ukázať prstom na druhých bez toho, aby sme sa dostali do ich topánok na pár pracovných či bežných nepracovných dní. S týmto som sa zmieril, bol som na tom podobne. Aj preto dnes beriem veci citlivo, keď sa niekto, kto nemá potuchy stará do vecí, v ktorých som dobrý ja. Berie mi to energiu. Hľadám kľuč, ako sa s tým rýchlo vyrovnať. Čas, ktorý strácam takýmito malichernosťami sa nikdy nevráti. Je to pre mňa náročné bojovať s okolím, ktoré sa silou mocou chce dostať k moci bez prebratia zodpovednosti.

Vždy, keď niekto príde a chce mi niečo zobrať, nemám z toho radosť. Stalo sa mi to v práci niekoľkokrát, taktiež aj na iných miestach. Môžem obviňovať druhých, verím, že by sa určite našiel na tom kus pravdy. Myslím, že nastáva čas, keď sa začínam viac pozerať na seba, že možno som mal viac bojovať, vystreliť ešte jeden pokus alebo len viac buchnúť po stole.

Nie všetky situácie, za ktoré budeme bojovať vyhráme. V minulom článku som napísal vetičku v zmysle, že víťazi musia vedieť prekonať aj prehry. Tým netvrdím, že máme len prehrávať. Áno, budú situácie, kde aj pokus bude úplne zbytočný. Jednoducho ich nezvládneme, pokašleme. Z odstupom času príde uvedomenie o tom, že by sa to dalo urobiť lepšie.

Keď som prišiel prvýkrát do konfliktu v práci, stálo ma to miesto, ktoré bolo naozaj fajn. Vlastne vtedy sa to tak javilo. Dnes tej situácií ďakujem, inak by som asi nikdy nezaložil blog, on-line šou, či nedostal k príležitostiam, v ktorých som dnes.

Mám rád prácu, vážim si ju a taktiež mnoho ľudí, ktorí mi pomáhajú. Presne viem, ktorí sú to. Robím to úprimne, pretože ma nebaví hrať hry a chcem sa cítiť dobre. Jednoducho, ak sa mi nejaká situácia nepáči, či cítim, že hrozí konflikt s niekým, zoberiem si čas na premyslenie. Skrotím emócie, pozriem si moju tajnú knihu cieľov, počkám ešte jeden deň a zaujmem stanovisko.

Ak je niečo, za čo bojujem, tak je to lepší život, pre každého, kto chce. Čím viac sa pohybujem hore-dole, začínam si všímať, že je okolo nás neskutočné množstvo príležitostí. Ľuďom, s ktorými si myslím, že by sme mohli budovať príležitosti, plány, predstavujem vízie. Viem, že môžem a tak isto viem, že sám asi nie. Zatiaľ som našiel troch.

Každý z nás má svoj príbeh, časovú os, okolie, vízie, predstavy. Mne sa páči, že okolo nás sú ľudia, ktorí vedia dať dokopy ľudí a dotiahnuť to s nimi až na pomyselný Olymp. Tí sú pre mňa obrovskou inšpiráciou. Dnes ako tak viem, že ja nie som moja pracovná pozícia. Som veľmi ľahko nahraditeľný, taktiež moja pracovná pozícia môže zajtra zaniknúť. Čo nikto nezoberie, sú poznatky, disciplína, prístup, systém.

Ako som teda raňajkoval, napadlo mi, že by som to mal byť ja, za koho sa bojuje. Pretože ja som ten, ktorý má kľúče od môjho života. Možno mnoho okolností nikdy nebudem vedieť ovplyvniť, nikdy sa mi nemusí podariť dosiahnuť to, čo chcem. Lenže ak sa budem pokúšať, mám o mnoho väčšie šance preraziť. Taktiež chcem mať okolo seba ľudí, ktorí sú plní energie, rešpektujú spoločnú víziu a popritom si nájdu cestu, ako preraziť. Jedna z najlepších možností, ako sa o to pokúsiť je práve nesedieť doma, nezostať celý život na tom istom pracovnom mieste, byť v pohybe, všímať, načúvať a akosi pochopiť, že nie je všetko tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Možno sa mýlim a všetko je inak.

Vzdelávanie

11. november 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Jeden z mojich kolegov sa vzdeláva hlavne vnímaním technických informácií. Je neflexibilný, veľmi zle komunikuje, nezvláda organizovanie a má problém vytvárať s ľuďmi vzťahy. Sebavedomie má niekde na šiestom podlaží pod zemou, ale jeho ego lieta v oblakoch. Čudoval som sa, prečo nezvláda jednoduché úlohy, z bežných pracovných náležitostí vytvára bojisko.

Ten kolega som ja z pred niekoľkých rokov. Závidel som, že sú ľudia, ktorí vedia vytvárať vzťahy, byť usmiati, prijemní, prospešní pre okolie. Veď čo je lepšie, ako byť poznaný pre to, čo robíme, či to, čo žijeme? V článkoch na blogu som popísal niekoľko zmien, ktorými prechádzam. Asi najdôležitejšia zmena je si uvedomiť/spozorovať, čo je a čo sa deje. Najľahším riešením je ísť na miesta, kde sme pred tým neboli, obklopiť sa ľuďmi, ktorí sú milión rokov pred nami. Samozrejme, popri tom nasávať vedomosti, všímať si maličkosti. V neposlednom rade to, čo sa robí, nielen hovorí.

Technické informácie sú dôležité a bez nich by sa podľa všetkého fungovalo ťažko. Mnoho pracovných pozícií je zameraných len na ne. Emócie, príbehy idú bokom. Ak nás technické informácie nenapĺňajú, môžeme si trebárs nájsť niekoho druhého a dohodnúť spoluprácu. Tým, že sedím na viacerých stoličkách, mnohé technické informácie je pre mňa nepredstaviteľné obsiahnuť, vnímať, rozumieť. Pochopil som, že jeden z dôležitých kľúčov k úspechu napredovania je mať okolo seba ľudí a vedieť komu zavolať.

Nejako som okolo seba vytvoril výkonný tím ľudí, ktorí idú so mnou, či o tom vedia alebo nie. Pravidlo je jasné, nestarať sa im do práce, len im zavolať a poveriť vykonaním úlohy a dohliadnuť na to, aby bola čo najlepšie vykonaná. Čoraz častejšie sa prichytávam, ako dávam ľudí dokopy a poverujem ich úlohami. Je to náročná práca, no náročnejšie je robiť všetko sám.

Rozhodnutie spoľahnúť sa na seba alebo na druhých je z časti náročné hlavne na začiatku, kde sa môže zdať, že prácu rýchlejšie urobíme sami. Tím ľudí je živý organizmus, ktorý sa neustále mení, aj preto je dôležité venovať sa mu. Získame životné lekcie, ale aj výborných parťákov v práci či doma.

Najlepšie získavanie vedomostí je robenie chýb. To znamená, že idem vonka, pokašlem všetko, čo sa dá alebo sa nesprávne rozhodnem. Robenie chýb nás prinesie k robeniu správnych rozhodnutí. Akosi verím, že čím viac chýb urobíme, tým väčšie šance tam vonku máme. Niektoré rozhodnutia sa budú ťažšie napravovať, iné pôjdu upraviť ľahšie. Vždy budú okolo nás možnosti, ktoré si vyberieme, nevšimneme, pokašleme.

Na začiatku som slepo počúval iných a veril, že niečo má byť len tak alebo tak. Vôbec som neuvažoval, že by niečo mohlo byť inak. Podľa všetkého možností je viac, ako si dokážeme predstaviť. Nie je zlé sa zamerať na technické vedomosti a nevedieť si dohodnúť pracovnú schôdzku. Tak isto opačne. Nikdy nebudeme vedieť všetko. Tým netvrdím, že sa nemáme vzdelávať, pozorovať, vnímať svet okolo.

Technické informácie ma zaujímajú čoraz menej. Ako som písal vyššie, mám okolo seba ľudí, ktorí sú v nich o mnoho lepší ako ja. Moje zameranie skôr je v tomto čase na vedenie ľudí a vytváranie nových tímov. Moja úloha je podporovať jednotlivcov, ako aj celok a nabádať ich k rozhodnutiam a prebratiu zodpovednosti za ne. Je to dlhodobý proces, ktorý trvá niekoľko rokov.

Tiež ma zaujíma vnímanie a pozorovanie trhu, na ktorom sa pohybujem. Môžem mať vypracované analýzy, štúdie, no keď nerozumiem, akým smerom ide trh, resp. kto je môj trh, nielen že neuspejem, ale skôr či neskôr neprežijem. Trh je miesto, kde sa stretáva ponuka s dopytom, emóciami a taktiež s vedľajšími vplyvmi. Tie rozhodujú, či uspejeme a predáme. Čím viac faktorov ovplyvňuje dianie na trhu, preto ma tieto oblasti čoraz viac zaujímajú.

Podvedomá psychológia je ďalšia oblasť, ktorá otvára obrovskú bránu poznatkov. Nie som žiaden psychológ, skôr fanúšik. Zaujíma ma, ako na nás vplývajú slová, ktoré počúvame, ktoré si hovoríme, udalosti okolo nás, samozrejme emócie. Podvedomie a jeho správanie nám ponúka mnoho vychytávok, ako zlepšiť vlastné životy. Myslím si, že čoraz viac sa táto téma bude preberať.

O schopnosti získania pozornosti už taktiež bol napísaný nejeden článok aj tu na blogu. Reklama v televízií, veľké hodinky, stále na telefóne, plný diár, byť majstrom na všetko, dnes podľa všetkého nebude ten najlepší kľúč k zaujatiu. Mne sa páčia príbehy, ktoré sú autentické, pravdivé. Chcem vidieť, ako sa ľudia menia, napredujú či nachádzajú nové príležitosti.

Vzdelávanie nám poskytuje možnosti, nové pohľady, otvára nám dvere na miesta, na ktorých sme pred tým neboli. Dôležité je pochopiť, že vzdelávanie bez aplikovania poznatkov do praxe bude neodskúšaná teória. Možno aj preto je dobré to, čo sa učíme čím skôr dať do praxe. Nemusíme nutne v práci či doma, môžeme si založiť vedľajší projekt, kde si vytvoríme priestor na skúšanie.

Robenie chýb a nesprávnych rozhodnutí je jeden z dôležitých kľúčov k úspechu. Mnohí z nás máme šťastie, že sme toho nepokašlali až tak veľa a podarilo sa nám nájsť to, čo nás napĺňa. Samozrejme, že ten druhý zvyšok nás pokašlal toho o mnoho viac a nenašiel to, čo ho napĺňa. Život by nemal byť pretek, to je skôr olympiáda, preto by bolo fajn podporiť jeden druhého nielen v tom dobrom, ale aj keď fúka vietor či prší. Práve preto vzdelávanie by malo byť v našich životoch na dôležitých miestach.

Sny a strachy

21. október 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pri písaní článku som sa dozvedel, že “zdieľanie” je nespisovné slovo. Správne je používať rozširovať či deliť sa. Spisovatelia majú pravdu, písanie poukazuje na jazyk z iného uhla. Vlastne písanie je forma komunikácie, ktorá núti pozerať sa na svet tak, že nie je len jeden názor správny. Možností je vždy viac. Jeden z mojich najobľúbenejších autorov dokonca navádza všetkých, čo píšu, aby vo svojich dielach nepoukazovali na možnosti a nechali na čitateľov, aby si našli svoje.

Netuším, či je všetko dokonalé alebo sme súčasťou obrovského chaosu. Čím viac kráčam po pomyselných cestách za poznaním, tým viac ma obklopujú myšlienky, že nie je všetko tak, ako sa hovorí, píše či poukazuje. Vždy je pravda na miestach, kde ju na prvý pohľad nezbadáme. Vlastne nie vždy je život o tom, kto z nás má pravdu. Hádok je tam vonku viac ako dosť. Ničia ma a nie vždy vedú k výhram, poznaniu, urovnaniu, ale aj zmiereniu s druhými. Možno by sa hodilo viac používať slovíčko tolerancia, namiesto nezmyselných škriepok.

Situácie, ktoré mi nakopávajú zadok zažívam v práci, na stretnutiach s ľuďmi, ktorí sú na miestach, kam idem. Jedná sa o záblesky, aha momenty, otvorenia pomyselných dverí, či potvrdenia, že to, čo robím by mohlo byť správne alebo nie. Veľkú časť článkov venujem práve týmto témam. Sú písané zvyčajne vo všeobecnosti. Tým si nechávam otvorené zadné vrátka, lebo čo keď prídem na to, že to mohlo byť aj inak.

V pondelok ráno sa ku mne dostala myšlienka, ktorá poukázala, že by jedno z mojich presvedčení mohlo mať odlišný pohľad. Som veľkým fanúšikom vízií, snov, cieľov. Pravidelne pracujem na zozname vizualizácií, ktorý slúži ako akési vodítko tam vonku, ale aj keď strácam pohľady na horizonty, nevidím svetlo na konci tunela či odbočím do nesprávnej uličky. Verím, že predstavivosť, snívanie, taktiež plánovanie majú obrovský vplyv na naše ďalšie činy, rozhodnutia. Istý T. Ferriss sa ma pokúšal pri rannom cvičení upozorniť, že možno nie je až také dôležité mať len sny a vízie. Naznačil, že je veľmi dôležité poznať svoje strachy. Dotazovať sa, čo sa bude diať, ak sa stanú skutočnosťou a čo môžeme urobiť preto, aby sa nestali (odkaz: TU).

Na začiatku pri otváraní kapitoly vzdelávania nám bolo povedané, že si máme vyznačiť ciele, sny a olepiť si ich všade naokolo. Aby sme ich mali stále na očiach a keď sem-tam stratíme dôvod, pre ktorý pracujeme, tak hneď bude na očiach. Stretávam ľudí, ktorí majú svoje plány, ciele, vízie v hlave, v diári, na nástenke, v knihách snov. Funguje všetko, len každému z nás niečo iné. To je viac, ako fakt. Takže nič ma do toho, čo sa deje na druhom stole.

U nás v práci to funguje tak, že všetko sa začína a končí na papieri. Pretože mnoho skvelých myšlienok, ak sa nezachytí, končia nevedno kde. Samozrejme treba podotknúť, že je veľmi dôležité rozkrútiť pomyselné koleso. To znamená, robiť, tvoriť, pokúšať sa, hľadať možnosti. Tak ako sa zapisujú nápady, ciele, plánovanie, súčasť celého systému by mali byť aj plusy mínusy, prekážky, ale aj finálne stavy.

Zatiaľ o živote netuším takmer nič, mám veľmi málo rokov a skúseností, aby boli robené vyhlásenia o tom, čo je správne a čo nie. Môžem sa domnievať, hľadať, obzerať, utvrdzovať v tom, čo sa deje okolo. No tak isto viem, ak zostanem na mieste a budem tvrdiť, že iba jedna vec je správna alebo tieto pravidlá sú platné, môže sa stať, že prídem o viac, ako získam. Preto by mohlo byť dôležité vnímať maličkosti okolo, aby si každý z nás vyskladal svet podľa svojich najlepších predstáv. Možno stačí vytlačiť obrázok, nakresliť cestu, zistiť svoj najväčší strach a trebárs povedať o tom najlepším kamošom. Hm, ten zvyšok sa zapíše do histórie, alebo to celé zmietne najbližší letný dážď.

Neželajme zle

14. október 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Dostal som na aute defekt. Išlo ma roztrhnúť, ďalšia zbytočná starosť na svete. Kamión zablokoval cestu, bolo potrebné sa otočiť. Mohlo sa cúvať alebo otočiť sa. Stavilo sa na otáčanie, pri okraji cesty bol klinec a zvyšok je história. Dnes mi napadá milión scenárov, ktorými si odôvodňujem nepríjemnosť.

Veci sa dejú každému. V tomto nikto nie je špeciálny. Máme obdobia defektov, ale aj oslavných večerov. Ak sa deje niečo, čo sa nám nepáči, podľa všetkého, nie vždy sa má udiať aj niečo naozaj zlé. Možno stačí spomaliť, či nechať situácií čas. (Píšem vo všeobecnosti, každá situácia vyžaduje odlišné postupy a tým aj samozrejme okamžité konania.) Malé či stredné nepríjemnosti, v istých prípadoch aj väčšie závažné, v sebe skrývajú rôzne posolstvá, nakopnutia, prebudenia, ale aj rúška tajomna.

Schválne, všimnime si, kedy sme mali naozaj pocit, presvedčenie, ako na prvý pohľad nepríjemná situácia nám viac preniesla, ako odniesla. Za seba môžem povedať, že najviac zažívam v práci, resp. v tom, čo robím, situácie, vďaka ktorým ma ide roztrhať na prvý pohľad. Neskôr, ak sa obzriem na sekundu späť zistím, že naozaj takmer vždy poukázalo na to, čo sa malo vylepšiť, upraviť zmeniť či vôbec nerobiť.

Nikdy nejde o nás, ide o všetko. Na našich tímových poradách ide ľudí okolo mňa často roztrhať zo mňa. Moje filozofické myšlienky, štýly, ktoré sa snažím založiť u ľudí, s ktorými pracujem, nie sú vždy s láskou a nadšením prijaté. Viac sa deje to, že sú na prvé pohľady neporozumené a až po období sa prichádza na to, že sme mohli ušetriť čas. Neznášam, keď niekto príde za mnou so slovami, ako som mal pravdu. Stratený čas sa nevráti. Úloha lídra nie je ukecávať všetkých, aby ho nasledovali. Jeho úloh je o mnoho viac, no vždy začína a končí so a pred sebou samým.

Nie každá skúsenosť musí byť zažitá. Viac skúsenosti nemusí hneď znamenať, že sme lepší ako druhí. Práveže naopak, môžeme byť pomalší ako druhí. Jedna z mojich myšlienok je, nemusím byť vo všetko najlepší, stačí, keď poznám najlepších. Vždy sa môžeme učiť jeden od druhého, keď len maličkosti. Páči sa mi, keď druhí dôverujú mojej práci a využívajú moje služby či produkty.

Sladká nevedomosť začiatočníka nás môže priniesť na mnohé nepoznané miesta. Možno aj na také, na ktoré by sme si ako profesionáli netrúfli. Preto sa chcem cítiť ako začiatočník, študent, učeň, niekto, kto spoznáva, hľadám. Tam vonku na nás číha mnoho prekvapení. Niektoré nám majú ukázať nepoznaný svet, iné zdržať, presunúť na inú koľaj. Nie vždy budeme poznať odpovede. Vlastne, keď už nič, tak neprajme druhým zle, bude nás to spomaľovať. Ešte k tomu dostaneme defekt a nielen na koleso.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter