Možnosti

Osobný rekord

15. november 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Častokrát obdivujem druhých, všímam si aké majú skvele tela, dokonale úsmevy, rodiny, dovolenky, užívajú si život. Lenže jedno je nad slnko jasne. Nie je všetko tak ako sa zdá. Žijem sám so sebou a viem čestne prehlásiť, že som úplne strašný. Nič nestíham, meškám, nechce sa mi stávať, zabúdam, flákam asi všetko, veľa jem. Miestami mám aj lepšie dni, keď nie som tak strašný. Tajomstvo tých dní, je správna dávka motivácie, veľa jedla, super ranná posilka a ešte nejaké maličkosti.Je uplne jasné, ktorých dní je viac.

Sú dni, ktoré sa neustále opakujú dookola. Niekto zavolá, zvozí ma. Dostanem email, zvozí ma, idem sa radiť, zvozia ma. Keď sa posťažujem ja, tak ževraj mám niečo zniesť. Utešujem sa, ešteže mám tréningy, vtedy odchádzam z toho kolotoču. Najčastejšie trénujem v lese. Má to tam skvelú energiu, zvyčajne je tam kľud. Ako to tak celé sledujem, tak ma to dokonca ukľudňuje a napĺňa. Nebolo to tak hneď od začiatku. Na všetko sa prichádzalo postupne.

Najskôr som hral divadielka, aký som parádny, čo všetko viem, kde som už bol. Lenže nemalo zmysel takéto veci vonkoncom riešiť ani ich mať v hlave. Sú úplne zbytočné, zavadzajú, skôr či neskôr ich aj tak vypustím preč. Skúsenosti sa časom znásobujú, obmieňajú, prichádzajú nové. Vlastne ono je v celku fajn byť tak trochu viac pokorný. K tomu sa dejú veci. Defekty, technické ťažkosti, choroby, padnuté stromy, počasie. Keď sa to celé skombinuje. Môže vzniknúť naozaj slušná zaťažkávajúca skúška.

Veľmi veľa krát mi bolo do plaču, chcel som sa vzdať od bolestí, nedokázania vyriešenia technických situácií, zablúdení, nečakaných defektov, nedostatku tekutín, výživy, náročnosti situácií, nekonečných prekážok. To píšem nie len o tréningoch. Tak isto prišli dni, situácie, keď som takmer vyskočil z kože od radosti z prekonania niečoho, čo sa zdalo neprekonateľné. Ak tak premýšľam, viac je jednoznačne situácií, ktoré bolia. V poslednom období sa striedali mimoriadne náročné tréningy, nekončiace technické prekážky, nachladnutie, nesprávne načasovanie dopĺňanie doplnkov a čistenia žalúdkov. Skončilo to celkom dobrým prechladnutím a vynútenou prestávkou.

Telo, myseľ nie sú zostrojené z titánu, alebo iných vesmírnych materiálov. Ak sa k tomu pridá poriadne vrtkavé jesenné počasie. Hneď som z hry vonku. Trpezlivosť, trpezlivosť, trpezlivosť kombinovaná s k pokúšaním seba, limitov, sveta okolo nás. Možno sem tam skok do neznámeho. Poznania kedy skočiť, kedy počkať. Vedieť mať prístup. Kto vie čo ešte bude treba namiešať, aby som dosiahol tie najlepšie čísla, prišiel na najkrajšie miesta.

Ak je tu niekto pred koho sa mám postaviť, som to ja. Ja, z tých najlepšie odmakaných tréningov, vyriešených situácií niekde odtiaľ z vonku. To je jediný človek pred ktorého sa mám pravidelne stavať, zdolávať, vyrovnať sa mu. Je nad slnko jasné, že prídu dni keď sa pokašle všetko. Budú najlepšie podmienky a pri nich vzniknú najhoršie výsledky. Niečo bude krívať a vtedy dosiahnem najlepšie výsledky. Život je záhada a zhoda milióny maličkostí, ktoré na seba navzájom zapadajú. Len vždy sa na to môžeme pozrieť až po rozhodnutí, odmakaní, prejdenom čase.

V aplikácia pre sledovanie výkonov mi po zaznamenaní tréningu analyzuje na moje dosiahnuté výsledky. Vie ich porovnať z predchádzajúcimi tréningami a následne vyhodnotiť.Jeden z najlepších ukazovateľov pri meraní takéhoto výkonu pri športe v tejto aplikácií je PR, (ang. Personal record) – osobný rekord. Je to najlepší výsledok na meranom úseku, ktorý som zo všetkých pokusov doteraz dosiahol. Za mňa je to jeden z najlepších ukazovateľov pri meraní vlastného výkonu pri športe. Tak trochu ma mrzí, že niečo podobné nemáme aj na každodenný život. Lebo nie vždy to čo sa zdá ako dosiahnutý rekord aj rekordom je.

Myslím, že život nie je len o prekonaní vlastných rekordov, tvrdých tréningov, pokazených častí, zablúdení do miest čo nikam nevedú, alebo nekonečnom užívaní. Je to akou si zmesou udalostí, náhod, ktoré do seba zapadnú ak sa na ne pozrieme spätne. Možno práve toto obdobie ma niekam priniesť, niečo naučiť, niekam postrčiť. Nech je to akokoľvek vybral som si sám a dobrovoľne.

Taký ten pocit

16. marec 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Jednoducho tuším, že chcem od seba to najlepšie. To, čím sa prechádza je miestami fajn, miestami otras a miestami som fajn ja a inokedy som taktiež otras. Neznášam byť na seba prísny, krutý. V žiadnom prípade nemá zmysel sám sebe nadávať, nič, vôbec nič sa tým nedosiahne. Mám rád, keď sa zlepšujem, napredujem, ale aj sem-tam zapadnem. Všetko istým spôsobom posúva niekam.

Každý z nás niečo cíti, vníma a za niečím ide. Pomáhame si horoskopmi, vierou v Boha, vesmíru, láskou, vnútornou silou, náboženstvami, energiami, auru, atď. Každému niečo funguje, to je viac ako isté. Čim ďalej verím, že je ukryté niečo v nás. To by malo byť niečo veľkolepé, na prvý pohľad nenápadné, no v samej podstate to najdôležitejšie v nás.

Myslím, že to, čo je v nás, je niečo obrovské. Nie každému z nás sa to podarí aktivovať, nájsť, prebudiť, vyťažiť. Ide o akýsi sled malých, na prvý pohľad nepodstatných krokov, ktoré sa po čase ukážu, či boli správne. Môžeme skočiť alebo postupne objavovať, obe možnosti sú správne. Majú kopec výhod, ešte viac nevýhod. Máme dve povinnosti, robiť niečo s tým, čo máme a tú druhú, vytvoriť niečo, čo chceme.

Všetko znie ľahko na papieri, bez emócií, životných situácií, prázdnych žalúdkov, tlakov a kto vie čoho ešte. Život je pre niekoho krátky, pre druhého dlhý. Nevieme, koľko času tu máme, to je ďalší fakt, ktorý je dobre poznamenať z času na čas. Mnoho z nás pracuje usilovne, ťažko, zodpovedne, náročne a napriek tomu nikdy nedosiahneme svoje vytúžené víťazstvá, sny, ciele, vízie. To je život, uspejeme všetci, len podľa všetkého v odlišných oblastiach.

Je pravdou, že niekedy musí ísť nabok všetko, čo chceme, na úkor toho, čo je. Lenže nie navždy. Pevná vôľa, túžba, hlad, chuť, správne sebavedomie, disciplína a samozrejme obrovské zameranie nás môže priniesť k novým nepoznaným oblastiam. My máme v rukách kľúče, ktoré odomykajú rôzne miesta. Lenže všetko je tak, ako má byť. Ďalšia z dôležitých poučiek.

Začínam si uvedomovať, že nie všetko je pre mňa, nie všade mám byť, nie každého mám poznať. Verím, že jednoduchá myšlienka formuje všetko. Lenže veľkú časť myšlienky ovládame my a je úplne jedno, ako ju voláme. Nachádza sa v nás, okolo, za kopcom, vo vode, v kostole, v škole, doma, v práci.

Obdivujem každého, kto si ide za tým svojim, napriek prekážkam, výzvam, pocitom, dňom a kto vie, čoho ešte. Tak isto obdivujem seba. Možno to je väčšie, ako si myslíme, možno to je obrovský chaos. Nech ide o čokoľvek, verím, že sa oplatí vyhrnúť rukávy a niečo vytvoriť, nájsť, skúsiť. Tak teda, čo spraviť, vymačknúť zo seba všetko alebo nechať to tak trochu plávať?

Ťah na bránu

16. jún 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Asi jednou z najťažších maličkostí bolo, uvedomiť si, že v práci, ale aj v živote je naozaj takmer všetko dôležité. Lenže sú oblasti, vďaka ktorým dýchame a potom sú tie, ktoré môžu ísť stranou. Najnáročnejšie rozhodnutie bolo a stále je, čo má pre nás väčšiu dôležitosť.

V mojej práci je úloha pre mňa úplne jednoduchá. Všimnúť si príležitosť a premeniť ju na niečo. Zjednodušene opísané, vidím, že niekto má loptu, ukážem sa, vypýtam si ju a čim skôr mám skórovať. Samozrejme, sú situácie, kde nie je vždy možné kopnúť na bránku, lebo nestojím v ideálnej pozícií, či ešte musím urobiť zopár kľučiek.

Píšem obrazne, všeobecne a je isté, že nie každý z nás má v práci skórovať. Nakoľko, ako vo futbale, tak aj v iných športoch je každá jedna pozícia dôležitá a nenahraditeľná. Lenže sem-tam sa stane, že skóruje aj hráč, od ktorého sa to neočakáva.

Pre mňa uvedomenie si dôležitosti skórovania je obrovské. Tak isto je na mieste mať víziu, myšlienku, pocit, emóciu, energiu, či vidieť to, čo si svet zatiaľ vôbec nevie predstaviť. Vždy vravím, že koleso sa musí roztočiť. To znamená, všetko potrebuje svoj čas. Mnohé nápady majú dozrieť v našich srdciach, hlavách, zásuvkách písacích stolíkov. Nie vždy je dôležitý správny čas, ten takmer nikdy nie je a zväčša nenastane. To len je len falošný pocit, ktorému sa ľahko chce uveriť.

Pamätám si, keď som nechával všetko na okolie, zbavoval som sa zodpovednosti a vôbec som nevedel, že ja som ten, kto môže dávať góly. V hlave som bol svoja vlastná obeť. Čo je skvelé, bolo a je pochopenie situácií, kde naozaj som mal smolu, či potreboval som netrafiť alebo rozhodca neodpískal faul na mňa. Lenže tak isto sú situácie, v ktorých som mal šťastie, rozhodca ukázal pre mňa výhodu, či podarila sa kľučka a následne parádny gól.

Ak dostanem kontakt, tak čim skôr si dohadujem pracovnú schôdzku. So súkromným životom je to podobne. Každej situácií nechávam čas, zvyčajne na druhý deň sa ozývam, niekedy dlhšie, podľa toho, ako vnímam energie, emócie, či mám chuť. Neverím na správny čas a ide ma roztrhať, ak mám čakať.

Nepotrebujem oslavy, že dávam góly, potrebujem oslavy tých, ktorí mi prihrali. Netúžim po oslavách, že som vyhral, chcem oslavovať, že sme sa zabavili. Netúžim oslavovať svoj postup, chcem oslavovať všetkých, vďaka ktorým sa to podarilo. Netužím oslavovať, že ja som ten, kto skóroval najviac, chcem oslavovať ostatných, ktorí skórujú.

Rozumiem, že sú situácie, kde je trpezlivosť na prvom mieste. Tak isto, ak ma niekto pozve, tak prídem čim skôr. Samozrejme, že takmer vždy sa pokúsim vystreliť. Veď za to aj tak nič nedám, veď keď už nič iné, tak aspoň som skúsil.

Oddanosť a odhodlanosť priniesť možnosti do našej reality

17. marec 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ahoj Michal, počuj, mám pre teba prácu. Je to super, budeme ťa motivovať, aby si ju urobil čo najlepšie. Prvý pondelok v mesiaci a jeden z mojich známych cez pol Slovenska sa takto ozval. Samozrejme, že ponuku som ani len nevypočul a bavili sme sa o tom, čo je nové u nás oboch.

Neznášam motiváciu prostriedkami, tie automaticky prichádzajú, keď niečo vytvoríme, doklepneme. Motivácia pre mňa, aby som vykonal prácu, je niečo vybudovať, ovplyvňovať, dosiahnuť, posunúť sa v kariérnom rebríčku vyššie a samozrejme zanechať odkaz pre nové generácie, ale aj včerajšieho seba. To ostatné okolo je súčasť práce.

Keď som začínal, vnímal som veci odlišne ako dnes. Bol som netrpezlivý, nerozumel som, že veci do seba zapadajú, nadväzujú, vytvárajú, snívajú. Videl som zárobok ako jeden z hlavných motivátorov môjho sveta a práce, ktorú som robil. Trpezlivosť, usilovnosť, snaha, vytrvalosť mi nič nehovorili. Všetko som chcel hneď, byť všade, mať čo najširší záber a všetko vedieť. Neveril som, že sa niečo nedá, to mi síce zostalo doteraz. Mnohé postoje sú našťastie minulosťou. Odišli s ľuďmi, odmakanou prácou, chybami.

Dnes viem, čo chcem od života a od seba. Ten zvyšok ovplyvniť neviem. Možno tuším, ako zaujať, nablázniť, ukázať môj pohľad. Rozumiem, že nedokážem vedieť a pokryť všetko. Preto spolupracujem s tímom ľudí, ktorí sú výborní v tom, čo robia a dopĺňame sa. Jasné, že vždy sa niečo pokašle, inokedy uchráni. Veď ako by sme napredovali, ak by bolo všetko stopercentne jasné hneď?

Stať sa odborníkom na určitú oblasť, pokúsiť sa byť najlepší, akým môžem byť mi pomohlo a neustále pomáha okolie. Bez ľudí naokolo by som bol priemerný, možno úplne bezvýznamný predajca niečoho. Samozrejme, nemôžem zabudnúť na seba. Môžeme dostať tie najlepšie príležitosti, rady, pohľady, ale aj návody. No my sme tí, ktorí rozhodnú, či s tým niečo spravíme.

Každodenná tvorba, skúšanie, čmáranie, omyly posúvajú, ale aj vracajú spať. Netuším, či sa má žiť život podľa krokov k valčíku alebo k cha-cha. Pre mňa je to zbytočná informácia. Čo tuším, že nie je treba skúsiť všetko. Všetko, čo robím, dopĺňa to, čo žijem. Moje vedľajšie projekty sú súčasťou práce a opačne. Naberám od nich nielen cenné skúsenosti, poznatky, ale aj pracovne návyky.

Bolesť, chyby a pokusy sú povinnou výbavou aj keď sa rozhodneme najlepšie, ako vieme, niekde po ceste nás stretnú. Nikto z nás sa im nevyhne. Budeme skúšaní alebo len tak nami bude zatrasené, či robíme to najlepšie, ako vieme. Nech to znie akokoľvek, som presvedčený o tom, že všetko sa deje pre nás. Aj keď nie vždy vidíme hneď priamu nadväznosť na ďalšie kroky.

Verím, že všetko sa začína a končí nami. Tvoríme srdcom, myšlienkami, bruchom, pocitmi, taktiež našimi činmi. Teda to si myslím ja (môžem sa mýliť). Každé víťazstvo sa rodí dvakrát, najskôr v nás a potom tam vonku. Vraj ťažšie to je v prvom prípade. Tu len maličkosť, mnoho ľudí ani len nezačne premýšľať, že by mohlo byť niečo inak. Bojíme sa neúspechu, strachu z pobabrania niečoho. Nech to funguje ako chce, strach je nepríjemná emócia, ten často zachráni život, ale na druhej strane vie život poriadne pobabrať.

Oddanosť a odhodlanosť voči sebe priniesť možnosti do našej reality majú obrovský vplyv na naše rozhodnutia, ale aj životy. Pochopenie sily našich rozhodnutí, disciplíny, vzťahu k tomu, čo chceme, je veľmi veľká šanca, že siahneme na tie najväčšie víťazstvá. Tam vonku či okolo nás je mnoho možností, ktoré nevnímame, či si myslíme, ako sú pre nás nedosiahnuteľné.

To, či vidíme situácie vonku odlišne z nás nerobí zlých ľudí. No robí z nás víťazov a porazených. S remízou sa odtiaľto neodchádza. Mojou úlohou je nájsť najvýhodnejšie riešenie v danej situácií a čo najlepšie sa rozhodnúť. No predtým by som si mal ujasniť, čo naozaj chcem, skamarátiť sa s disciplínou a vyhrnúť si rukávy.

Hovorí sa, že víťazi sú všetci tí, ktorým sa nepodarilo vyhrať a napriek tomu vyhrali. Tak isto sa hovorí o tom, že žijeme najlepšie, ako vieme. Ak by sme vedeli lepšie, robili a žili by sme lepšie. Dnes to možno nejde tak, ako keby sme chceli, to ale nemusí znamenať “nemožné”. Naša realita je pre nás všetko, čo vnímane v tej danej chvíli, zvyšok pre nás ako keby neexistoval. Môžeme vidieť pekne alebo tak, ako sa cítime. Jedno, čo si musíme odpovedať je to, čo si myslíme, že je okolo nás, či skutočne okolo nás aj je a je to, čo naozaj chceme aj žiť.

“To, čo si myslíme, že je realita, nie je realita, ale náš výklad k tomu, čo sa deje.” C. Jung.

Nielen o práci

16. december 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Obľúbené rána sú všetky tie, kde sa dodržujú rituály. Skorý ranný beh, cvičenie a dobré raňajky. Vtedy sa dostávam do fázy tvorenia hneď z úvodu dňa. Ako som raňajkoval, zrazu premýšľam, za čo vlastne bojujem nielen v práci, ale aj mimo nej.

My ľudia máme chuť vlastniť veci, cítiť uznanie, podporu, dostávať ocenenia za výsledky a tak isto chceme napredovať v práci, ale aj doma. Za posledné obdobie necítim u seba žiadne napredovanie. Som na seba kritický, nakoľko som zbadal na mojom pracovnom stole príležitosť, vďaka ktorej by som sa mohol dostať na miesta, o ktorých snívam.

Ocitám sa v stave, keď neskutočne chcem, aby táto vízia, ak ju tak môžem nazvať, sa stala realitou najlepšie hneď. Na druhej strane je ešte kopec práce tu okolo mňa. To je na miestach, o ktorých som sníval pred niekoľkými rokmi.

Asi pred dvomi alebo tromi dňami prišli na stôl okolnosti, ktoré mi pripomenuli rozplynutie jedného z mojich snov z minulosti. Zľakol som sa. Bol by som nerád, aby sa história opakovala a opäť prišiel o niečo, čo ma istým spôsobom baví. Ako sa hovorí, každá minca má dve strany. Ten život nás akosi záhadne posúva na miesta, kde máme byť. Mnohokrát to robí tak, že nám najskôr niečo zoberie, potom zatrasie a neskôr buď zhorkneme alebo vyletíme ku hviezdam.

Teória je ľahká, chce to analýzu situácie bez emócií. Rozdeliť ju na drobné a pozrieť sa na všetky plusy, ale aj mínusy. Nakresliť kam sa chceme dostať a spraviť všetko preto, aby sme sa tam dostali (myšlienka od T. Robbinsa).

Predtým, ako som začal kresliť domčeky, štvorčeky a všetko podobné, prišla reakcia bránenia sa. Samozrejme dôvod som mal dostatočne veľký. Veď kto by chcel narušiť svoj zabehnutý systém. U nás v práci som zodpovedný za to, ako budú veci v budúcnosti. To znamená, mám vytvoriť a nastaviť systém, aby generoval výsledky. Moje rozhodnutia sú zvyčajne plné risku, presviedčania okolia, že to bude tak alebo tak. Rozhodujem sa na základe poznatkov, toho, čo vidím a akéhosi pocitu.

Je vždy ľahké ukázať prstom na druhých bez toho, aby sme sa dostali do ich topánok na pár pracovných či bežných nepracovných dní. S týmto som sa zmieril, bol som na tom podobne. Aj preto dnes beriem veci citlivo, keď sa niekto, kto nemá potuchy stará do vecí, v ktorých som dobrý ja. Berie mi to energiu. Hľadám kľuč, ako sa s tým rýchlo vyrovnať. Čas, ktorý strácam takýmito malichernosťami sa nikdy nevráti. Je to pre mňa náročné bojovať s okolím, ktoré sa silou mocou chce dostať k moci bez prebratia zodpovednosti.

Vždy, keď niekto príde a chce mi niečo zobrať, nemám z toho radosť. Stalo sa mi to v práci niekoľkokrát, taktiež aj na iných miestach. Môžem obviňovať druhých, verím, že by sa určite našiel na tom kus pravdy. Myslím, že nastáva čas, keď sa začínam viac pozerať na seba, že možno som mal viac bojovať, vystreliť ešte jeden pokus alebo len viac buchnúť po stole.

Nie všetky situácie, za ktoré budeme bojovať vyhráme. V minulom článku som napísal vetičku v zmysle, že víťazi musia vedieť prekonať aj prehry. Tým netvrdím, že máme len prehrávať. Áno, budú situácie, kde aj pokus bude úplne zbytočný. Jednoducho ich nezvládneme, pokašleme. Z odstupom času príde uvedomenie o tom, že by sa to dalo urobiť lepšie.

Keď som prišiel prvýkrát do konfliktu v práci, stálo ma to miesto, ktoré bolo naozaj fajn. Vlastne vtedy sa to tak javilo. Dnes tej situácií ďakujem, inak by som asi nikdy nezaložil blog, on-line šou, či nedostal k príležitostiam, v ktorých som dnes.

Mám rád prácu, vážim si ju a taktiež mnoho ľudí, ktorí mi pomáhajú. Presne viem, ktorí sú to. Robím to úprimne, pretože ma nebaví hrať hry a chcem sa cítiť dobre. Jednoducho, ak sa mi nejaká situácia nepáči, či cítim, že hrozí konflikt s niekým, zoberiem si čas na premyslenie. Skrotím emócie, pozriem si moju tajnú knihu cieľov, počkám ešte jeden deň a zaujmem stanovisko.

Ak je niečo, za čo bojujem, tak je to lepší život, pre každého, kto chce. Čím viac sa pohybujem hore-dole, začínam si všímať, že je okolo nás neskutočné množstvo príležitostí. Ľuďom, s ktorými si myslím, že by sme mohli budovať príležitosti, plány, predstavujem vízie. Viem, že môžem a tak isto viem, že sám asi nie. Zatiaľ som našiel troch.

Každý z nás má svoj príbeh, časovú os, okolie, vízie, predstavy. Mne sa páči, že okolo nás sú ľudia, ktorí vedia dať dokopy ľudí a dotiahnuť to s nimi až na pomyselný Olymp. Tí sú pre mňa obrovskou inšpiráciou. Dnes ako tak viem, že ja nie som moja pracovná pozícia. Som veľmi ľahko nahraditeľný, taktiež moja pracovná pozícia môže zajtra zaniknúť. Čo nikto nezoberie, sú poznatky, disciplína, prístup, systém.

Ako som teda raňajkoval, napadlo mi, že by som to mal byť ja, za koho sa bojuje. Pretože ja som ten, ktorý má kľúče od môjho života. Možno mnoho okolností nikdy nebudem vedieť ovplyvniť, nikdy sa mi nemusí podariť dosiahnuť to, čo chcem. Lenže ak sa budem pokúšať, mám o mnoho väčšie šance preraziť. Taktiež chcem mať okolo seba ľudí, ktorí sú plní energie, rešpektujú spoločnú víziu a popritom si nájdu cestu, ako preraziť. Jedna z najlepších možností, ako sa o to pokúsiť je práve nesedieť doma, nezostať celý život na tom istom pracovnom mieste, byť v pohybe, všímať, načúvať a akosi pochopiť, že nie je všetko tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Možno sa mýlim a všetko je inak.

Vzdelávanie

11. november 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Jeden z mojich kolegov sa vzdeláva hlavne vnímaním technických informácií. Je neflexibilný, veľmi zle komunikuje, nezvláda organizovanie a má problém vytvárať s ľuďmi vzťahy. Sebavedomie má niekde na šiestom podlaží pod zemou, ale jeho ego lieta v oblakoch. Čudoval som sa, prečo nezvláda jednoduché úlohy, z bežných pracovných náležitostí vytvára bojisko.

Ten kolega som ja z pred niekoľkých rokov. Závidel som, že sú ľudia, ktorí vedia vytvárať vzťahy, byť usmiati, prijemní, prospešní pre okolie. Veď čo je lepšie, ako byť poznaný pre to, čo robíme, či to, čo žijeme? V článkoch na blogu som popísal niekoľko zmien, ktorými prechádzam. Asi najdôležitejšia zmena je si uvedomiť/spozorovať, čo je a čo sa deje. Najľahším riešením je ísť na miesta, kde sme pred tým neboli, obklopiť sa ľuďmi, ktorí sú milión rokov pred nami. Samozrejme, popri tom nasávať vedomosti, všímať si maličkosti. V neposlednom rade to, čo sa robí, nielen hovorí.

Technické informácie sú dôležité a bez nich by sa podľa všetkého fungovalo ťažko. Mnoho pracovných pozícií je zameraných len na ne. Emócie, príbehy idú bokom. Ak nás technické informácie nenapĺňajú, môžeme si trebárs nájsť niekoho druhého a dohodnúť spoluprácu. Tým, že sedím na viacerých stoličkách, mnohé technické informácie je pre mňa nepredstaviteľné obsiahnuť, vnímať, rozumieť. Pochopil som, že jeden z dôležitých kľúčov k úspechu napredovania je mať okolo seba ľudí a vedieť komu zavolať.

Nejako som okolo seba vytvoril výkonný tím ľudí, ktorí idú so mnou, či o tom vedia alebo nie. Pravidlo je jasné, nestarať sa im do práce, len im zavolať a poveriť vykonaním úlohy a dohliadnuť na to, aby bola čo najlepšie vykonaná. Čoraz častejšie sa prichytávam, ako dávam ľudí dokopy a poverujem ich úlohami. Je to náročná práca, no náročnejšie je robiť všetko sám.

Rozhodnutie spoľahnúť sa na seba alebo na druhých je z časti náročné hlavne na začiatku, kde sa môže zdať, že prácu rýchlejšie urobíme sami. Tím ľudí je živý organizmus, ktorý sa neustále mení, aj preto je dôležité venovať sa mu. Získame životné lekcie, ale aj výborných parťákov v práci či doma.

Najlepšie získavanie vedomostí je robenie chýb. To znamená, že idem vonka, pokašlem všetko, čo sa dá alebo sa nesprávne rozhodnem. Robenie chýb nás prinesie k robeniu správnych rozhodnutí. Akosi verím, že čím viac chýb urobíme, tým väčšie šance tam vonku máme. Niektoré rozhodnutia sa budú ťažšie napravovať, iné pôjdu upraviť ľahšie. Vždy budú okolo nás možnosti, ktoré si vyberieme, nevšimneme, pokašleme.

Na začiatku som slepo počúval iných a veril, že niečo má byť len tak alebo tak. Vôbec som neuvažoval, že by niečo mohlo byť inak. Podľa všetkého možností je viac, ako si dokážeme predstaviť. Nie je zlé sa zamerať na technické vedomosti a nevedieť si dohodnúť pracovnú schôdzku. Tak isto opačne. Nikdy nebudeme vedieť všetko. Tým netvrdím, že sa nemáme vzdelávať, pozorovať, vnímať svet okolo.

Technické informácie ma zaujímajú čoraz menej. Ako som písal vyššie, mám okolo seba ľudí, ktorí sú v nich o mnoho lepší ako ja. Moje zameranie skôr je v tomto čase na vedenie ľudí a vytváranie nových tímov. Moja úloha je podporovať jednotlivcov, ako aj celok a nabádať ich k rozhodnutiam a prebratiu zodpovednosti za ne. Je to dlhodobý proces, ktorý trvá niekoľko rokov.

Tiež ma zaujíma vnímanie a pozorovanie trhu, na ktorom sa pohybujem. Môžem mať vypracované analýzy, štúdie, no keď nerozumiem, akým smerom ide trh, resp. kto je môj trh, nielen že neuspejem, ale skôr či neskôr neprežijem. Trh je miesto, kde sa stretáva ponuka s dopytom, emóciami a taktiež s vedľajšími vplyvmi. Tie rozhodujú, či uspejeme a predáme. Čím viac faktorov ovplyvňuje dianie na trhu, preto ma tieto oblasti čoraz viac zaujímajú.

Podvedomá psychológia je ďalšia oblasť, ktorá otvára obrovskú bránu poznatkov. Nie som žiaden psychológ, skôr fanúšik. Zaujíma ma, ako na nás vplývajú slová, ktoré počúvame, ktoré si hovoríme, udalosti okolo nás, samozrejme emócie. Podvedomie a jeho správanie nám ponúka mnoho vychytávok, ako zlepšiť vlastné životy. Myslím si, že čoraz viac sa táto téma bude preberať.

O schopnosti získania pozornosti už taktiež bol napísaný nejeden článok aj tu na blogu. Reklama v televízií, veľké hodinky, stále na telefóne, plný diár, byť majstrom na všetko, dnes podľa všetkého nebude ten najlepší kľúč k zaujatiu. Mne sa páčia príbehy, ktoré sú autentické, pravdivé. Chcem vidieť, ako sa ľudia menia, napredujú či nachádzajú nové príležitosti.

Vzdelávanie nám poskytuje možnosti, nové pohľady, otvára nám dvere na miesta, na ktorých sme pred tým neboli. Dôležité je pochopiť, že vzdelávanie bez aplikovania poznatkov do praxe bude neodskúšaná teória. Možno aj preto je dobré to, čo sa učíme čím skôr dať do praxe. Nemusíme nutne v práci či doma, môžeme si založiť vedľajší projekt, kde si vytvoríme priestor na skúšanie.

Robenie chýb a nesprávnych rozhodnutí je jeden z dôležitých kľúčov k úspechu. Mnohí z nás máme šťastie, že sme toho nepokašlali až tak veľa a podarilo sa nám nájsť to, čo nás napĺňa. Samozrejme, že ten druhý zvyšok nás pokašlal toho o mnoho viac a nenašiel to, čo ho napĺňa. Život by nemal byť pretek, to je skôr olympiáda, preto by bolo fajn podporiť jeden druhého nielen v tom dobrom, ale aj keď fúka vietor či prší. Práve preto vzdelávanie by malo byť v našich životoch na dôležitých miestach.

Sny a strachy

21. október 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pri písaní článku som sa dozvedel, že “zdieľanie” je nespisovné slovo. Správne je používať rozširovať či deliť sa. Spisovatelia majú pravdu, písanie poukazuje na jazyk z iného uhla. Vlastne písanie je forma komunikácie, ktorá núti pozerať sa na svet tak, že nie je len jeden názor správny. Možností je vždy viac. Jeden z mojich najobľúbenejších autorov dokonca navádza všetkých, čo píšu, aby vo svojich dielach nepoukazovali na možnosti a nechali na čitateľov, aby si našli svoje.

Netuším, či je všetko dokonalé alebo sme súčasťou obrovského chaosu. Čím viac kráčam po pomyselných cestách za poznaním, tým viac ma obklopujú myšlienky, že nie je všetko tak, ako sa hovorí, píše či poukazuje. Vždy je pravda na miestach, kde ju na prvý pohľad nezbadáme. Vlastne nie vždy je život o tom, kto z nás má pravdu. Hádok je tam vonku viac ako dosť. Ničia ma a nie vždy vedú k výhram, poznaniu, urovnaniu, ale aj zmiereniu s druhými. Možno by sa hodilo viac používať slovíčko tolerancia, namiesto nezmyselných škriepok.

Situácie, ktoré mi nakopávajú zadok zažívam v práci, na stretnutiach s ľuďmi, ktorí sú na miestach, kam idem. Jedná sa o záblesky, aha momenty, otvorenia pomyselných dverí, či potvrdenia, že to, čo robím by mohlo byť správne alebo nie. Veľkú časť článkov venujem práve týmto témam. Sú písané zvyčajne vo všeobecnosti. Tým si nechávam otvorené zadné vrátka, lebo čo keď prídem na to, že to mohlo byť aj inak.

V pondelok ráno sa ku mne dostala myšlienka, ktorá poukázala, že by jedno z mojich presvedčení mohlo mať odlišný pohľad. Som veľkým fanúšikom vízií, snov, cieľov. Pravidelne pracujem na zozname vizualizácií, ktorý slúži ako akési vodítko tam vonku, ale aj keď strácam pohľady na horizonty, nevidím svetlo na konci tunela či odbočím do nesprávnej uličky. Verím, že predstavivosť, snívanie, taktiež plánovanie majú obrovský vplyv na naše ďalšie činy, rozhodnutia. Istý T. Ferriss sa ma pokúšal pri rannom cvičení upozorniť, že možno nie je až také dôležité mať len sny a vízie. Naznačil, že je veľmi dôležité poznať svoje strachy. Dotazovať sa, čo sa bude diať, ak sa stanú skutočnosťou a čo môžeme urobiť preto, aby sa nestali (odkaz: TU).

Na začiatku pri otváraní kapitoly vzdelávania nám bolo povedané, že si máme vyznačiť ciele, sny a olepiť si ich všade naokolo. Aby sme ich mali stále na očiach a keď sem-tam stratíme dôvod, pre ktorý pracujeme, tak hneď bude na očiach. Stretávam ľudí, ktorí majú svoje plány, ciele, vízie v hlave, v diári, na nástenke, v knihách snov. Funguje všetko, len každému z nás niečo iné. To je viac, ako fakt. Takže nič ma do toho, čo sa deje na druhom stole.

U nás v práci to funguje tak, že všetko sa začína a končí na papieri. Pretože mnoho skvelých myšlienok, ak sa nezachytí, končia nevedno kde. Samozrejme treba podotknúť, že je veľmi dôležité rozkrútiť pomyselné koleso. To znamená, robiť, tvoriť, pokúšať sa, hľadať možnosti. Tak ako sa zapisujú nápady, ciele, plánovanie, súčasť celého systému by mali byť aj plusy mínusy, prekážky, ale aj finálne stavy.

Zatiaľ o živote netuším takmer nič, mám veľmi málo rokov a skúseností, aby boli robené vyhlásenia o tom, čo je správne a čo nie. Môžem sa domnievať, hľadať, obzerať, utvrdzovať v tom, čo sa deje okolo. No tak isto viem, ak zostanem na mieste a budem tvrdiť, že iba jedna vec je správna alebo tieto pravidlá sú platné, môže sa stať, že prídem o viac, ako získam. Preto by mohlo byť dôležité vnímať maličkosti okolo, aby si každý z nás vyskladal svet podľa svojich najlepších predstáv. Možno stačí vytlačiť obrázok, nakresliť cestu, zistiť svoj najväčší strach a trebárs povedať o tom najlepším kamošom. Hm, ten zvyšok sa zapíše do histórie, alebo to celé zmietne najbližší letný dážď.

Neželajme zle

14. október 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Dostal som na aute defekt. Išlo ma roztrhnúť, ďalšia zbytočná starosť na svete. Kamión zablokoval cestu, bolo potrebné sa otočiť. Mohlo sa cúvať alebo otočiť sa. Stavilo sa na otáčanie, pri okraji cesty bol klinec a zvyšok je história. Dnes mi napadá milión scenárov, ktorými si odôvodňujem nepríjemnosť.

Veci sa dejú každému. V tomto nikto nie je špeciálny. Máme obdobia defektov, ale aj oslavných večerov. Ak sa deje niečo, čo sa nám nepáči, podľa všetkého, nie vždy sa má udiať aj niečo naozaj zlé. Možno stačí spomaliť, či nechať situácií čas. (Píšem vo všeobecnosti, každá situácia vyžaduje odlišné postupy a tým aj samozrejme okamžité konania.) Malé či stredné nepríjemnosti, v istých prípadoch aj väčšie závažné, v sebe skrývajú rôzne posolstvá, nakopnutia, prebudenia, ale aj rúška tajomna.

Schválne, všimnime si, kedy sme mali naozaj pocit, presvedčenie, ako na prvý pohľad nepríjemná situácia nám viac preniesla, ako odniesla. Za seba môžem povedať, že najviac zažívam v práci, resp. v tom, čo robím, situácie, vďaka ktorým ma ide roztrhať na prvý pohľad. Neskôr, ak sa obzriem na sekundu späť zistím, že naozaj takmer vždy poukázalo na to, čo sa malo vylepšiť, upraviť zmeniť či vôbec nerobiť.

Nikdy nejde o nás, ide o všetko. Na našich tímových poradách ide ľudí okolo mňa často roztrhať zo mňa. Moje filozofické myšlienky, štýly, ktoré sa snažím založiť u ľudí, s ktorými pracujem, nie sú vždy s láskou a nadšením prijaté. Viac sa deje to, že sú na prvé pohľady neporozumené a až po období sa prichádza na to, že sme mohli ušetriť čas. Neznášam, keď niekto príde za mnou so slovami, ako som mal pravdu. Stratený čas sa nevráti. Úloha lídra nie je ukecávať všetkých, aby ho nasledovali. Jeho úloh je o mnoho viac, no vždy začína a končí so a pred sebou samým.

Nie každá skúsenosť musí byť zažitá. Viac skúsenosti nemusí hneď znamenať, že sme lepší ako druhí. Práveže naopak, môžeme byť pomalší ako druhí. Jedna z mojich myšlienok je, nemusím byť vo všetko najlepší, stačí, keď poznám najlepších. Vždy sa môžeme učiť jeden od druhého, keď len maličkosti. Páči sa mi, keď druhí dôverujú mojej práci a využívajú moje služby či produkty.

Sladká nevedomosť začiatočníka nás môže priniesť na mnohé nepoznané miesta. Možno aj na také, na ktoré by sme si ako profesionáli netrúfli. Preto sa chcem cítiť ako začiatočník, študent, učeň, niekto, kto spoznáva, hľadám. Tam vonku na nás číha mnoho prekvapení. Niektoré nám majú ukázať nepoznaný svet, iné zdržať, presunúť na inú koľaj. Nie vždy budeme poznať odpovede. Vlastne, keď už nič, tak neprajme druhým zle, bude nás to spomaľovať. Ešte k tomu dostaneme defekt a nielen na koleso.

Váhanie

20. máj 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Vždy som chcel napísať článok, ktorým by som zmenil svet, inšpiroval ľudí okolo mňa. Ani neviem, ako sa ku mne takáto myšlienka dostala. Vlastne, čím ďalej tým viac o nej váham, nie vždy to, čo je na prvý pohľad správne, sa neskôr aj tak ukáže. Váham čím ďalej viac, nielen v písaní, ale aj tam vonku.

Nie som v tom sám. Stretávam mnohých z nás, ktorí sú úspešní, príjemní, vyzerajú viac ako dobre, dokonca sú dôležití vo svojich prácach, životoch. Lenže tak trochu a možno aj viac sa podceňujeme, váhame, namýšľame, vymýšľame oslabujúce príbehy. Ani len netušíme, čo je to sebavedomie, sebadôvera, vedieť sa oceniť či poznať svoju cenu. Tu môžeme poznamenať, že sme takí, lebo niečo z minulosti v nás zanechalo stopu alebo sa tak jednoducho cítime.

Tam vonku sú ľudia, ktorí vedia menej, nemajú toľko skúseností, dokonca nevyzerajú tak ako my a napriek tomu sa cítia sebavedomejšie, úspešnejšie, krajšie. Možno asi nevedia, že by mali o sebe pochybovať. Po pravde, je úplne jedno, čo je za tým, je to ich príbeh. My ostatní, čo máme menej odvahy sa ukázať máme len dve možnosti, buď to necháme tak a nejako bude alebo vymyslíme spôsob, ako si viacej veriť.

Na pracovnej schôdzke s chalanmi z tímu bola debata o nových klientoch a komunikácií s nimi. Pokúšali sa ma presvedčiť, že na prvú schôdzku majú prísť s riešením. Vedel som, že stoja predo mnou ľudia, ktorým chýba odvaha, zvedavosť a už vôbec nechcú vyzerať tam vonku, že nevedia. Pravda je taká, že čím dlhšie na niečom pracujeme, tým rýchlejšie dokážeme nájsť riešenie, lenže k tomu o mnoho viac prihliadame na maličkosti. Tie sa často ukrývajú na prvý pohľad v nepodstatných maličkostiach. Práve preto som zástancom, že na prvé schôdzky chodíme zisťovať čo najviac informácií.

Ak nepoznáme všetky okolnosti, podľa všetkého si dopredu vyrobíme scenáre, ktoré sa nemusia naplniť. A toto je jeden z kľúčov, ktorý nám pekne pomaly podkopáva všetko, čoho sa môžeme chytiť, či ide o sebavedomie, sebadôveru a pod. Naozaj nejde len o prácu, ale aj o každodenné situácie. Nakoľko naše každodenné návyky, prístupy, vedomosti sú prepojené s tými pracovnými. To znamená, ak chceme mať viac sebavedomia, podľa všetkého budeme potrebovať napredovať, získavať poznatky, naberať skúsenosti. Tie naberáme aj prácou, tvorením, skúšaním, len môže sa stať, že ak necvičíme pravidelne, tak výsledky prídu o čosi neskôr.

Čo je teda správne? Byť utiahnutý či prekypovať sebavedomím? Špičkový odborník alebo hráč pomyselného futbalového Béčka? Nech je to akokoľvek, sú medzi nami ľudia, ktorí sú šťastní, nech sú kdekoľvek, potom sú takí, čo na všetko frflú, nezabudnime na nadšencov, tých, čo nejako prežijú, nafúkancov, majstrov sveta, paničky, tých, čo všetko pokašľú. Každý z nás má svoju správnu odpoveď a tá je tá najlepšia v tejto danej chvíli alebo možno nie je. Poďme váhať, čo je správne, alebo?

Okolie

4. december 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

„Ak sa v tvojom okolí necítiš ako trapko pretože nič nevieš, si v nesprávnom okruhu ľudí. Tí správni ti budú nakopávať zadok a nútiť ťa priamo alebo nepriamo, aby si bol lepší. Ak takéto okolie nemáš, nájdi, vytvor alebo buď sám, len nikdy sa nezakoreň s rovnocennými či o triedu nižšími (snami, víziami, prístupom, pracovným nasadením, otvorenou mysľou a pod.). Týmto žiadneho človeka neznehodnocujem, neponižujem, ale ani nestaviam na pomyselný Olymp,” Tvoj tréner Jožo.

Pamätný odkaz vpísaný v novinách od chlapíka, ktorý ma pomyselne postavil na nohy, vysypal z hlavy všetko, čo tam nemalo byť a zasial všetko to, čo dnes ako-tak trochu viem. Jožo mi zakorenil myšlienku, keď nikto nepôjde s tebou, choď trebárs aj sám, len vždy mier na najvyššie miesta. Buď spadnem a naučím sa alebo sa prekonám a dosiahnem to, čo chcem.

Okolie je nikdy nekončiaca téma u mňa na stole. Ak som na čokoľvek citlivý a mám slabosť, tak je to téma okolia. Na začiatku, v strede, ale aj na konci akéhokoľvek vzťahu, úlohy, práce, myšlienky venujem tejto téme mimoriadnu pozornosť. Nakoľko téma ľudí, ktorí sú okolo nás je dôležitejšie, ako si myslíme.

Ovplyvňuje nás mnoho faktorov. Môžeme sa baviť o snoch, príbehoch, viere, myšlienkach, presvedčení, práci až po okolie. Všetky vymenované a mnoho ďalších nám pekne krásne pomáha alebo odďaľuje od toho, za čím ideme.

Okolie si zo začiatku nevyberáme. Narodíme sa rodičom, ak máme šťastie dostaneme babky, dedkov, súrodencov, ujov, tety, bratrancov, sesternice. Pokračujeme v škôlke, škole až po prácu. Medzitým si nájdeme kamarátov, partnerov, ktorých si už vyberáme. Ľudia okolo nás majú na nás vplyv svojimi názormi, prístupom, príjmami, etikou, spôsobom životom, aký žijú. Vedome a tak isto aj nevedome preberáme od nich návyky, programy správania, životné pohľady.

Buď máme šťastie na okolie a dostaneme sa veľmi rýchlo ku krásam života alebo niekto niekde nám rozkopne pomyselnú škrupinu a ukáže na ďalšie možnosti. Za seba poviem, že mám sny, s ktorými som sa do teraz v mojom okolí nestretol. Netvrdím, že sú parádne, najlepšie, tvrdím, že sú moje. Tým, že sú moje, dávajú mi pocit a nakopávajú ma k tomu, že chcem niečo dosiahnuť.

Na začiatku som nevedel, ako pracovať s takýmito informáciami, nevedel som ich triediť a taktiež zaradiť. Takže len tak som každému kvákal, čo chcem. Samozrejme všetci ma vysmiali. Dokonca si mysleli, že sa mám dať liečiť. Zobralo ma ich správanie. Nerozumel som, prečo mi ubližujú. V skutočnosti som ja ubližoval im.

Lenže pokiaľ som pochopil základné komunikačné programy, moje okolie sa postavilo proti mne, ponižovalo ma, uťahovalo si zo mňa. To ma dostalo do nie prijemných stavov. Prestal som si veriť, mal som depresie, schudol som a moje zdravie nebolo na tom dobre.

Bolo treba urobiť niečo na to, aby som zmenil svoje myslenie, pocity, stavy k lepšiemu. A tak začala moja cesta za iným svetom. Vlastne niečo podobné ako v rozprávkach. Mladý šuhaj sa vybral do sveta s batohom a nadšením, že objaví svet a prinesie domov niečo senzačné.

Vyhlásenia som nerobil, iba som postupne prestal tráviť čas s ľuďmi, kde neprichádzala podpora, ale podkopávanie. “Všetci do jedného musia ísť preč.” Toto bola najdrsnejšia správa, akú som kedy dostal od Joža. Pozor, nikoho nezahadzujem, nezhadzujem. Len prišiel čas nájsť, vytvoriť nové okolie ľudí, ktorí veria v krásu a silu svojich snov. Tí, ktorí im veria, druhých podporujú, nepodkopávajú a keď už nič iné, nechajú ich tak.

„Nikdy nebuď najmúdrejší v miestnosti a ak náhodou, tak hraj hlupáka. Potom sa rýchlo presuň do miestnosti, kde budeš za skutočného hlupáka. Iba tak sa naučíš,” Jožo. Existuje akási pomôcka, ktorú netreba brať doslovne, možno je dobré o nej vedieť: tridsaťtri percent ľudí z nášho okolia by malo byť od nás vzdialené na kilometre (mysľou, snami, víziami, činnosťami), od nich sa budeme učiť. Tridsaťtri percent ľudí z nášho okolia by malo byť plus-mínus na rovnakom postavení ako sme my, s nimi budeme skúšať. Ten zvyšok by mal byť od nás o čosi pozadu a tých by sme mali viesť.

Okolie je niečo, čo nosíme v kabelke, vo vrecku, v hlave. Sú to ľudia, s ktorými sa stretávame. „Sme priemerom piatich ľudí, s ktorými sa stretávame myšlienkami, príjmami, životom,“ J. Rohn. Ak sme spokojní s našim okruhom ľudí, nemeňme naozaj nič. Ale ak nie, tak si vyhrňme rukávy. Nikoho neurážajme. Nechajme iným ich životy a postupne sa vydajme na našu novú cestu.

Tí, ktorí nás majú radi, pôjdu za nami alebo budú udržiavať kontakt. Ten zvyšok bude ohovárať, zazerať, smiať sa, užívať si život až do dna, kým sa nedozvedia o tom, že sa nám podarilo dostať tam, kam sme chceli. Vtedy nerobme cirkus, nenapínajme svaly, ale s pokorou oslávme náš triumf a poďakujme za všetko dobré a na to zlé zabudnime.

Ak sa nachádzame v okolí, ktoré nám podkopáva nohy, nič si nedokazujme, s pokorou odíďme. Ak sme v okolí, ktoré nepodporuje druhých, tak jednoznačne začnime ihneď. Svet má kritikov už dosť, je na čase, aby sme jeden druhého podporovali viac. Nezabudnime, ak nepodporím ja teba, podľa všetkého teba bude podporovať niekto druhý. To môže stáť mnoho skvelých zážitkov, príhod, skúseností a dokonca aj peňazí. Prosím podporujme, nepodkopávajme. Nikdy nevieme na sto percent o čo ide tomu druhému. Možno naozaj je to blázon, ktorý zmeni svet a aj ten môj, tvoj alebo náš.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter