Search

Type your search keyword, and press enter

nepoznane

Nepoznané miesta

27. júl 2023 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_cety_blogger

Snažím sa chodiť po cestách, ktoré poznám, pretože približne tuším, koľko času a energie ma budú stáť. Je jasné, že v rozličných ročných obdobiach bude výsledok odlišný, ale aj tak je fajn poznať svoje možnosti a môcť porovnať, kam sme sa posunuli. Sledujem tiež, ako sa príroda počas roka mení na rovnakých miestach. Ten istý kopec, tá istá lúka vyzerá inak v máji ako v októbri. Sem tam sa však stane, že aj na známej ceste odbočím tam, kde som to nemal v pláne, kde to nepoznám. Prinesie to istým spôsobom neistotu a zároveň adrenalín, ktorý mám rád.

Na tréningoch sa naopak snažím prebádať nové miesta pravidelne. Mám v hlave akúsi kalkuláciu: pomer nových miest by mal byť tridsať až štyridsať percent z trasy. Takto nastavenú tréningovú trať dokážem prejsť bez namáhavejších výdajov energie, či zablúdení. K tomu sa dostanem na miesta, o ktorých som predtým nevedel.

Vlastne vyhľadávam ich preto, aby som trénoval nielen fyzickú stránku tela, ale aj psychickú odolnosť. Úplne inak sa moja hlava správa v poznaných “vodách”, kde som takmer doma, citim sa tam oveľa bezpečnejšie. V nepoznaných situáciách či miestach je to náročnejšie, nielen o rozložení fyzických síl, ale hlavne neuletieť v mysli kto vie kam. Tréning nesmiem odfláknuť, pokašlať, alebo zložiť sa a potom volať odťahovku.

Je dôležité pripomenúť dôležitý fakt: prvé tréningy som absolvoval na poznaných miestach. Všetko začalo pomaly, postupne. Zisťoval som, čo si môžem dovoliť, meral časy v rôznych terénoch, aby sa dalo na ďalšom výjazde všetko naplánovať o čosi lepšie. Spoznávanie nových miest prichádzalo náhodne, podľa toho ako som sa cítil, čo mi ukázala pri plánovaní mapa. Inak povedané, čo som si na mape všimol.

Čím väčšie vzdialenosti prekonávam od miest, kde sa cítim doma, tým je tréning náročnejší. Cítim, že to nie je len o fyzickej kondícii: doplnení energie, sem tam si dať prestávku na vyfúknutie. Mnoho záťaže začína v tej chvíli práve v našich mysliach. Práve na takých miestach, na ktorých sa necítime bezpečne, komfortne.

Spoľahnúť sa na seba je a bude najdôležitejšie rozhodnutie, ktoré môžeme urobiť, ak sa na takýchto miestach nachádzame. S veľkou pravdepodobnosťou sa nám nič nestane. Z únavy sa vyspíme, prípadné rany ošetríme, hlad zajeme pri najbližšej príležitosti. Máme na viac ako si namýšľame.

Poznať svoje čísla, limity je dôležité. Často sa ich budeme snažiť prekonávať. Viackrát neuspejeme. Jednoducho mali by sme sa zamilovať do neúspechu, lebo ten nás privedie k úspechu za podmienky, že sa nevzdáme.

Prídu dni, keď zájdeme za svoje limity, bez toho aby sme si to uvedomili. Najjednoduchšie sa pohybuje vpred, keď nás niečo poháňa. Niekedy len chuť vrátiť sa k stolu s teplou večerou. No a čím sme ďalej, tým je tá chuť väčšia.

Lenže tu je dobre poznamenať, že nie vždy bude platiť, že keď sme ďaleko, máme sa vrátiť. Na tréningu je prirodzené, že je fajn skončiť tam, kde začíname. V ostatných oblastiach života to nie je až taká pravda. Dokonca by sme mohli prepásť život, alebo zažiť pohromu. To ale bude pokračovanie v ďalšom článku. Spoznávam svoje limity, pokúšam sa ich prekonať. Nie vždy, niekedy je fajn len tak vybehnúť von a kochať sa výhľadmi a užívať si to, čo sa deje okolo. Užívať si pohľad na prírodu, ticho, štebotanie vtákov, či šum lístia.

A naopak. Dostal som sa na miesta, na ktoré už viac nechcem ísť. Zažil som náročné zjazdy, výšľapy, skalnaté cesty. Cítil hlad, únavu, kŕče, silný protivietor, horúce letné dni, ale aj tie mrazivé zimné. Lenže, ak by som nešiel von, tak by som to celé nezažil. Dnes začínam tušiť, čo sa mi páči a čo by som naopak radšej obišiel. A toto poznanie bolo možné len vďaka tomu, že som šiel za hranicu svojej komfortnej zóny, na tie neznáme miesta.

Áno, som ďalej ako pred rokom, chcem ísť ďalej. Spoznať nové nepoznané miesta. Prekročiť svoje limity. Mať dobrý pocit z napredovania. Zlepšiť sa fyzicky, ale aj v hlave, aby všetky tie miesta, ktoré navštívim nepôsobili ako strašiak, ale viac ako moje posilnenie.

Nové nepoznané miesta nie sú pre každého. Taktiež nie každú skúsenosť musíme zažiť. To je dobré si uvedomiť. Nie každý z nás sa dokáže spoľahnúť na samého seba. Dovoliť si uveriť sebe. To všetko chce tréning, motív, hlavne vytrvalosť.

Ešte jedna maličkosť: nie všetko, čo je nové, nepoznané je aj pekné. Nezabudnime, niektoré veci, miesta, zážitky, ale niekedy aj ľudia sú krajší z diaľky.

Telefón

12. máj 2021 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_bloggovanie_telefon.jpg

Poznáme ten pocit, keď zvoní telefón a hneď, keď môžeme, odpovieme. Potom je tu druhý pocit, keď niekto aj volal, ale my nevieme, že volal. Poďme sa baviť o strachu z nepoznaného, o domýšľaní, netrpezlivosti a ľahkom vzdávaní.

Ak je náš pracovný nástroj mobilný telefón, tak je dosť možné, že máme telefonátov o niečo viac. Často sa deje, že mi vravia ľudia, ako sa nevedia ku mne dovolať. Je to preto, lebo keď vytáčam číslo a ešte nezvoní a v tom okamih mi volá niekto druhý, sieť ho automaticky zruší a mne neukáže, kto volal. Nie som jediný, tento fenomén je rozsiahli.

Snažím sa vysvetľovať, ak sa niekto so mnou nevie spojiť, tak nech pošle SMS: „Ahoj, prosím, zavolaj mi, nevieme sa skontaktovať.” Vždy zavolám hneď, ako budem môcť. Cez víkend neberiem, aj tak sa nič nevyrieši. Keď horí, tak na to tu máme hasičov a ak náhodou je ohrozený život, na to sú záchranári. O tom, ako nám uľahčuje životy, môžeme viesť debaty celé desiatky hodín. Mne sa páči názor, nech si každý vyberie to, čo sa každému páči.

V prvom rade je telefón prostriedok na spojenie so svetom a na uľahčenie komunikácie, ale často aj prvá prekážka, ktorú máme prekonať. Teraz vôbec nemyslím, ak nám niekto neberie telefón, tak máme tisíckrát za sebou ihneď volať. Skôr narážam na to, že ak nám niekto nezoberie telefón doobeda, tak je slušné zavolať  poobede ešte raz. Lebo nie vždy si my alebo ten na druhej strane všimne zmeškaný hovor či správu.

Náročky článok začal o telefonovaní, nakoľko mojou úlohou je komunikovať s mojim okolím a aktívne sa zoznamovať  s novými ľuďmi. Najčastejší spôsob je telefón a druhý sú osobné schôdzky, ale o tom inokedy. Žijeme dnes v dobe, keď uvidíme na displeji nášho telefónu neznáme číslo, tak nie každý z nás ho ochotne aj príjme. Je to prirodzené, myslíme si, že zas nejaká otravná reklama, predaj, prieskum či niečo neznáme. Strach z nepoznaného je čím ďalej väčší a na telefóne ho vieme vyriešiť nereagovaním.

Najčastejšie, keď začínam komunikáciu cez telefón, musím prejsť prvou prekážkou a to je zvyčajne ignoráciou, resp. nereagovanie na telefonát či správu. Druhá prekážka je naše obľúbené: „Ďakujem, nemám záujem.” Áno, je ťažké mne ako neznámemu človeku ukecať toho na druhej strane, aby sa stretol a vypočul si návrh spolupráce. Nie každé odmietnutie je osobné, možno ten druhý nemal svoj deň, niečo sa stalo a ja som to schytal. Najťažšie boli začiatky, samozrejme aj dnes každé nie bolí, len nie každé nie je aj stratou.

Telefonovanie, hlavne to pracovné, je skvelá škola na budovanie základných, ale aj pokročilých komunikačných zručností. Mnoho veľkých obchodov sa uskutočňuje cez telefonáty, budujú sa vzťahy, odstraňujú napätia, ale aj sa veci vedia poriadne zamotať. Trpezlivosť a pokúsenie sa prekonať prekážky a niekoľko tisíc pokusov urobia z nás profíkov (nie mudrlantov).

Často sú pred nami v živote rôzne banálne úlohy, ktoré nie je pre každého ľahké  zvládnuť. Niekedy malé veci ovplyvňujú tie veľké, inokedy len robíme z komára somára. Život je záhada a keď sa nikam nepohneme, podľa všetkého zostaneme na tom istom mieste. Vlastne, čo keď neznáme číslo, ktoré nám práve volá je kuriér? Netvrdím, že telefonovanie je najdôležitejšia vlastnosť, bez ktorej by sme nevedeli existovať. Tvrdím, že je dobré ovládať komunikáciu cez telefón. Prečo vlastne o nej píšem? Lebo možno stačí jeden dobrý telefonát a náš život sa môže zmeniť na poznanie. Príležitosti sú okolo nás všade, len trvá roky pokiaľ ich rozoznáme.