Search

Type your search keyword, and press enter

oddych

Nie prestať

22. november 2023 Cesta poznania - šport - Všetko

michal_botansky_nie_prestat_treningy_gravel_makačka_oddych

Máme tu posledné dni roku s koncovkou dvadsaťtri. Zľahka sa obzerám, čo všetko priniesol, odniesol. Počítam prejdene vzdialenosti, vyšliapané kilometre, vyjedené chladničky. Ako tak plánujem posledné tréningové jazdy ku koncu sezóny. Myslím, že je tu dobré hneď pripomenúť, že to čo sa prešlo bola v januári považované za nemožné. Až koncom leta som ako tak uveril.

Mal som týždeň prestávku. Nejako ma chytil vírus. Dal som sa dokopy, aj tak to nebolo nič vážne. Teda na prvý pohľad sa tak zdalo. Prišiel predlžený víkend. Sním počasie veterné, upršané a chladné. Nie moc najvhodnejšie na trénovanie. K tomu som ešte chcel natočiť nejakú tisícku kilometrov. Šlo sa von pri prvej voľnej príležitosti.

Teraz na jeseň si vravím, mohlo by to byť 13.000 kilometrov za celý rok prejdených. Predpoveď počasia bola neúprosná, no aj tak sa šlo. Po nachladnutí sa nešliapalo najľahšie. Bolo cítiť únavu, tepoty srdca. K tomu protivietor dával riadne zabrať na otvorených priestranstvách.

Tempo nie a nie chytiť. Po prvej časti trate si vravím, ako nemá zmysel tlačiť na pílu. Celý okruh sa šiel výletným tempom. Pokochal jesenným výhľadom v lese. Trochu vymrzol, zanadával na protivietor. Pred koncom ma dostal doteraz najtvrdší pád. Dotrhal som veci, doničil stroj, k tomu kopec rán. O tom niekedy inokedy, keď sa dám dokopy.

Ako som tak večer vyfukoval, tak si hovorím, že telo je asi pretrénované. K tomu chladnom počasí, sa viac nechce, ako keď je vonku príjemnejšie počasie. Pôsobí na mňa , že chce telo ísť v šetrnom režime, prejsť do zimného odpočinku. Takže dostať sa do otáčok bude náročné nie len po prechladnutí, ale aj pre vonkajšie podmienky.

Chcem ešte prejsť tisíc kilometrov do konca roka. Hlave mi pobehujú čísla, mapy tréningov, kopce, kde a kedy pôjdem. Pozerám na predpoveď počasia. Chytá ma panika. Možno sa mi to nepodarí dosiahnuť. Podľa všetkého to takto nepôjde. Hlavnú sezónu som poriadne zatlačil na moje limity. Teraz ak pôjdem von, bude to oslava, akési vyjazdenie na konci roka.

Z hlavy odchádzajú kilometre, výškové metre, priemerné rýchlosti, tepy, vak naplnený polkou chladničky jedla. Snažím sa pripustiť si, ako môžem jazdiť pomalšie, kratšie okruhy, ľahší terén, tráviť menej času vonku. Nie je jednoduché prepnúť z režimu tvrdé tréningy do nižších otáčok. Tréningové nastavenie sa budovalo niekoľko mesiacov. Takmer všetko šlo bokom. Zrazu mám poľaviť?

Pomohol mi ten pád. Dal som sa na ústup, povolilo sa pre bolesti. Bol som vonku hneď na druhý deň, no nešlo sa dvesto kilometrov. Tréningy v chladnom počasí sú náročné na výbavu, prípravu, ktorú ešte nemám tak zladenú. Zatiaľ aj tak len skúšam. Aj keď tuším, že by sa táto celá oblasť mohla posunúť do športovejšieho tempa, možno amatérskych pretekov a nových disciplín. Tiež precestovať a spoznať nové miesta vo svete.

Posledné dni roku s koncovkou dvadsaťtri to bude o odreagovaní, vnímaní prostredia okolo, seba a unášanie sa lesom, chotárom v okolitých obcí, miest. Veď aby sa nevyšlo z toho, čo sa do teraz budovalo. Nemám žiadne múdre myšlienky, na uistenie, že robím správne. Niekde tam vnútri v bruchu, počujem tenký hlas. Treba zjemniť tempo. Zbytočne sa nezraniť. Taktiež neznechutiť si niečo, čo mám rád.

Teraz už viem, čo môžem zlepšiť. Lepšie naplánovať. Aj keď stále spoznávam, učím sa. Tak by to malo byť. Stále som na začiatku. Pár tisíc prejdených kilometrov, nerobí zo mňa profesionála. Som nadšenec, ktorý sa chce venovať niečomu na čo najvyššej možnej úrovni. Tu viem, že bude treba mnoho kilometrov odšliapať ešte, prejsť veľa kopcov, zjesť nekonečné množstvá chladničiek. Taktiež je veľmi dôležité poznať, kedy prekonávať limity a kedy vyfúknuť. Nie prestať, ale povedzme, zjemniť tempo.

Moment

2. jún 2021 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_bloger_cas_na_relax.jpg

Sedíme na steaku v Bratislave, jediné, čo ma zaujímalo, či je možné platiť kartou a ako pozrieť emaily, ktoré mali prísť. Spoločnosť bola super, chalan parťák, niekto s kým rád trávim čas, prostredie tak isto. Len naozaj som chcel riešiť prácu, veď bol pracovný deň. Samozrejme prácu sme riešili.

Páči sa mi, keď je práca životným štýlom a netreba od nej ísť na dovolenku. Tak isto sa mi páči myšlienka, že  nedokážem všetko naraz dať dokopy ani vyriešiť. Sem-tam je dobré dať veci stranou, niektoré z nich sa aj tak vyriešia samé, iné potrebujú čas dozrieť. Necítim sa ako človek, ktorý má neustále chute pracovať, skôr ako ten, kto žije tým, čo robí. Keď treba, viem potiahnuť či odfláknuť, možno ako každý. No byť v strehu a mať ťah na bránu asi všade prináša výsledky.

Píšem len za seba o tom, čo si všímam. Veľkí ľudia, ktorí žijú tým, čo robia ma inšpirujú ako bravúrne zvládajú život, náročné úlohy či rozhodnutia, kde nejde len o prostriedky, ale o celé rodiny. Samozrejme, že robia veľa chýb, sú tvrdohlaví, nie vždy si dajú poradiť. Mám to šťastie, že zopár pozorujem a dokonca s niektorými trávim čas, hlavne ten pracovný, resp. spojený s prácou. Som za nich naozaj rád, nakoľko okrem toho, že inšpirujú, poukazujú, tak isto posúvajú skúsenosti.

Nereagujem na telefón v žiadnom prípade, ak trávim čas na pracovnej schôdzke, rokovaní, porade či obede. Ak čakám dôležitý hovor, vopred to dotyčným oznámim a čo najrýchlejšie ho vybavím. Bolo náročné pochopiť, že ak som s niekým, tak sa mu mám venovať, ako najlepšie viem, reagovanie na telefonáty, správy či emaily sa nepatrí. Ak máme niekoľkohodinové porady, školenia počas pracovného týždňa, tak veľmi ťažko sa v hlave nastavuje, teraz nemôžem hovoriť, ozvem sa o niekoľko hodín či na druhý deň. Niekto si povie, veď to je iba telefón, lenže ide o môj jediný pracovný nastroj.

Cez víkend sa mi nedovoláte. Ak horí, na to sú hasiči. Viac ako často sa stáva, že som v práci aj v dni oddychu. Vtedy pracujem na veciach, keď potrebujem maximálne sústredenie, či mám vopred naplánované pracovné schôdzky a nič okolo neriešim. Robím to preto, aby som nemal každý deň rovnaký, nespôsobil si nechuť do práce v novom týždni či vyhorenie.

Naučiť sa vyfúknuť na chvíľu aj počas pracovného dňa je pre mňa niečo nové, a tým aj náročné. Takáto oblasť u mňa sa takmer vôbec neposilňuje, a tým je úplne slabučká. Ak by ste dnes šli so mnou na nepracovnú schôdzku cez pracovný deň, bol by som ako na ihlách. Nie pre prítomnosť toho druhého, ale preto, že nie som v pracovnom čase aktívny.

Je veľmi dôležité užívať si každý moment, ktorý zažívame. Hovorí sa, keď pracujeme, tak pracujme, keď sa zabávame, tak sa zabávajme ( J. Rohn). Dnes začínam rozumieť, ako je naozaj dôležité vychutnávať si čo najviac okamihov, ktoré sa dejú. Nech to znie akokoľvek, verím, že všetko, čo sa nám deje, je pre nejaký vyšší dôvod. Buď nám ukazuje, čo by sme mali robiť, či to, čo nie, alebo ide o akúsi prípravu.

Čítam, vnímam, pozorujem a podľa všetkého je správne nebyť neustále vo vysokých otáčkach, nech sa jedná o prácu, koníčky, pomoc pre druhých, ale aj život ako taký. Je mimoriadne dôležité podávať výborné výkony, taktiež vypnúť, podradiť, či vyhodiť rýchlosť. Tým nenavádzam, aby sme preflákali celý život ničnerobením a jedením steakov. Každý z nás má svoje tempo pohybovania sa a ku každému pohybu je dôležité palivo. To čerpáme hlavne pri dobrom jedle v ešte lepšej spoločnosti.