Pohyb

Bod zlomu

24. december 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ako tak dupem niekde pod Koreňovou ( poh. Tribeč) okolo mňa je hustá hmla. Miestami nevidím vôbec pred seba. Na bicykli v takýchto podmienkach vždy svietim, aby som bol videný. K tomu už viem, že v hore nikdy nie som sám.

Je tu zima. Mám na sebe dvoje zimné rukavice. Aj tak cítim, že konce prstov nie sú spokojné. Čaká ma 6 kilometrový zjazd dole na Ješkovú Ves. Tadiaľto jazdím len opačne. Raz za čas, idem z hora dole, hlavne keď je na vedľajšej zvážnici blato ako teraz. Zjazdy cez zimu nemám rád. Môžem mať najlepšie oblečenie a aj tak cítim chlad, ide pod kožu, preto v chladných mesiacoch radšej jazdím do kopcov. To sa viac zahrejem.

Podmienky tu nie sú pre každého. Dávajú poriadne zabrať telu a aj hlave. Hmla síce dáva lesu tajomnú atmosféru, no chlad zas skutočný pohľad. Hora ukazuje svoju silu a to sa ešte nezačala poriadna zima. Napriek tomu je tu drsne. To ešte nepíšem, čo tu bolo pred mesiacom, keď napadol prvý sneh. To bol úplne iný masaker.

Nie je to moja prvá jazda v takýchto podmienkach, ale ani tisíca. Stále je čo pozorovať, všímať si. Na začiatku som mal veľký rešpekt, aby som nezablúdil, niečo sa mi nestalo. Predsa, nepoznal som miesta a čo si môžem dovoliť. Dnes tiež všetko nepoznám, tuším ako-tak kde čo je. V hustej hmle sa človek ľahko domoce a zrazu sa vie ocitnúť na inom mieste ako chcel. Stačí jedna oslabujúca myšlienka v takomto počasí. Príbehy, blúdenia, pocity začnú naberať na intenzite. Nie však tak, ako je treba. Keď začne prehrávať hlava, prichádzajú chyby a s nimi idú ruka v ruke ďalšie nepríjemnosti.

Mne sa pár krát podarilo nesprávne odbočiť. Hlava začala hneď pracovať. Vtedy som chcel byť už doma v teple, osprchovaný, najedený, mať blúdenie za sebou. Lenže ono to má aj svoje výhody. Človek sa dostane do situácií, ktoré doma na gauči sa zvyčajné nedejú. Hlavne vidím seba, ako sa správam na miestach, v situáciách ktoré nepoznám.

Pred pár dňami som volal nového parťáka, aby si šiel so mnou zabehať. Vonku bola hmla, sychravo, k tomu pofukoval vietor. Odbil ma, že dnes oddychuje. Chápal som ho. Taktiež som v mojich začiatkoch podobne uvažoval. Ono neskorá jeseň, zima vie poriadne demotivovať. Hlavne, keď ešte nie sú vytvorené návyky k pravidelnému pohybu. Trénovanie v chladnom počasí je stále možné. Len dĺžku a náročnosť tréningov je dobré prispôsobiť tak, aby telo nenachladlo. Takéto obdobie na šport však nie je pre každého. Lenže trochu chladu nikomu neuškodí.

Nie som žiadny stroj, stále sa považujem viac za lenivca. Stávanie z postele a skoré štarty na tréningy sú pre mňa utrpenie. Tiež počas dňa sa mi nechce veľakrát nič. Pravidelne sa mi zíva, najradšej by som prespal pol dňa. Je mi často zima, som stále hladný. Neznášam chlad, vietor, dážď, blato. Nevydržím byť na jednom mieste. Je pre mňa náročné byť sám na väčšinu tréningoch. Veľa nadávam, frflem.

Sťažovanie, vyhováranie, odkladanie všetkého bolo u mňa súčasť každého dňa. Všetko ma bolelo, nikdy som nemal žiadnu silu, chuť na pohyb. K tomu som vždy všade patril k tým slabším.

Môj prvý beh som po 500 metroch odpadol a povracal sa. Bežkovanie bol tiež masaker. Prvé stúpania do kopca na bicykli? To som si bol na sto percent istý, že niekde po ceste vypustím dušu, no nie tú na kolese.

Kde je ten chalan z obdobia pred tým, ako začalo moje športové obdobie? Čo sa mu stalo? Čo ma vlastne poháňa? Neprišiel žiaden bod zlomu, od ktorého by to bola ľahšie. Nezobudil som sa ráno s pocitom, že som silnejší. Nestalo sa vôbec nič výnimočné. Stále tvrdím, že moje tréningy zvládne väčšina ľudí, ak začne pravidelne trénovať. Vlastne to je asi ten kľúč.

Uvedomujem si, že toto je dlhodobý proces, cesta. Žiaden záchytný bod tu nie je. Pravidelné tréningy ma robia lepším, akým som bol včera. To je všetko. Nič viac za tým nie je. Samozrejme môžeme sa baviť o jedle, diétach, spánku, zábave, sladkostiach a mnohých ďalších maličkostiach. No bez pravidelných tréningov to nepôjde. Netreba však zabúdať ani na vnútornú silu, disciplínu, niečo čo ťahá von z postele.

Možno bolo ešte dôležité napriek okolnostiam, pocitom skúšať ďalej. K 500 metrom pridať ďalší, potom ďalší. K prvému kopcu skúsiť vyjsť ešte jeden. Až som sa dostal sem. Nie je čo obdivovať, necítim sa ako víťaz, žiadna hviezda. Je mnoho športovcov, ktorí sú lepší ako ja. Som zelenáč, začiatočník. Trénujem ďalej, mám sa kde posúvať.

Nie som stroj, cítim bolesti, zranenia, nechuť. Lenže niečo ma predsa ťahá von, aj keď podmienky nie sú najlepšie. Komfort ničí, zabíja. Aj preto som presvedčený, že základný pilier života bude vždy pohyb a ten začína v mojom tele.

Článok nemá slúžiť aby niekoho nabláznil, postavil na nohy a šiel niečo robiť. To by bolo veľmi, ale skutočne veľmi krátkodobé. Možno sú tieto slová len jedna z mnohých kapitol na mojich cestách. Hovoria o tom, že všetko začína v mojom vnútri, až potom tam vonku. Verím, že skutočný postoj k dlhodobému pohybu môžem spustiť (aj pokračovať) v sebe len ja sám, no nie len v športe, ale aj v živote..

Podať ruku ďalšiemu

10. december 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Keď som bol chalan, vždy som obdivoval ľudí, ktorí boli ďalej než moje predstavy, či už v športe alebo v práci. Myslel som si, že nemám šancu byť raz ako niektorý z nich.

Azda najpamätnejší moment bol, keď sme boli na rodinnom turistickom výstupe na Veľkom Inovci. Stretli sme tam cyklistu a ja som zostal v šoku, že niekto dokázal na horskom bicykli prísť až sem, a ešte mal aj prilbu. Pre mňa ako puberťáka to bolo nepredstaviteľné.

Doteraz nechápem, ako som sa z toho momentu dostal až sem.

Veď pri mojom prvom behu pred pár rokmi som sa po 965 metroch povracal a kričal, že už nikdy v živote nebudem behať. Ani na bicykli to nebolo zo začiatku ružové, hlavne v kopcoch.

Dnes sa však považujem za úplne bežného chalana s priemernou kondíciou. Myslím si, že to, čo jazdím ja, zvládnu po pár týždňoch jazdenia aj iní.

Áno, sú dni, keď sa sám sebe čudujem, čo to stváram na tréningoch. Nie je to len o prejdenej vzdialenosti či intenzite, ale aj o podmienkach, v ktorých jazdím.

Veľký Inovec sa pre mňa stal bežným výjazdom. Nejazdím tam len vtedy, keď je veľa snehu alebo blata. Vtedy je to naozaj náročné. Inak to vôbec nie je také nepredstaviteľné, ako som si kedysi myslel. Samozrejme, záleží ako nakombinujem trasu, vzdialenosti, prevýšenie a tempo.

Stal sa pre mňa symbolom. Miestom, kde som ako chlapec sníval, že možno aj ja raz dosiahnem niečo veľké a „nepredstaviteľné“, ako ten cyklista vtedy. Dnes tam jazdím, keď chcem vidieť sneh alebo dať si do tela v kopcoch.

Pre nás amatérskych športovcov je dobré si uvedomiť, že tam, kde sme dnes, stálo obrovské množstvo námahy. Nie je to len o tréningu. Je to o nastavení celého obdobia, plánovaní, disciplíne, regenerácií, strave. Inak povedané, ak chcem od tela náročný tréning, nemôžem mu dať konzumovať tašku sladkostí, pivo, cigaretu a energeťák. To je cesta do pekla, nie k dlhodobým výkonom.

Za tri sezóny mám za sebou parádne cyklo ciele.
Po cestách, tento rok:
300 km okruh cez Štiavnicu, Šahy, Štúrovo a späť na Vráble.
Vráble – Veľká Javorina a späť.
Vráble – Sitno – Prenčov – Vráble
Horský minulý rok:
Vráble – Dubodiel – Inovec- Radošina – Vráble
Vráble – Penhýbel – Vtáčnik- Vráble
Prvú sezónu sa mi podarilo zajazdiť prvú dvestovku, bol to neskutočný pocit.
Dnes mám najazdených 46 000 km a niečo málo cez pol milióna výškových metrov.

Nepíšem to, aby som machroval, alebo čakal obdiv. Je omnoho lepších jazdcov, ako som ja. To všetko som najazdil po večeroch, víkendoch. Raz za čas namiesto dovolenky pri mori sa vyparím do hôr, alebo na cesty s bicyklom. Som presvedčený, že každý z týchto cieľov je pri troche tréningu a plánovania dostupný pre mnohých ďalších z nás.

Mám radosť, že som sa dostal k cyklistike, aj že som zostal pri behu. Propagujem ich ako súčasť životného štýlu. Stal som sa akýmsi neoficiálnym „ambasádorom pohybu“ tu v okolí.

Čo ma napĺňa pri športe azda najviac, keď môžem niekoho nového, ďalšieho priniesť do mojho sveta. Sveta pohybu športu, hôr, behu, cyklistiky. Je skvelé sledovať, keď niekto zažíva niečo podobné, ako kedysi ja.

Tu je mojou úlohou previesť a naviesť, čo všetko sa tu dá nájsť. Samozrejme, to všetko nie je možné stihnúť za jeden beh, rozhovor, jazdu.

Aj okolo mňa boli a aj dnes sú ľudia, ktorí mi postupne otvárali dvere. Dodnes si pamätám takéto stretnutia. Nasmerovali ma a dodali odvahu skúšať veci sám.

Keď som začal privádzať ďalších, musel som „vyrásť“. Zo začiatku som bol rýchly, všetko som chcel stihnúť, všetko ukázať. To asi nebola najideálnejšia cesta. Toto nie sú preteky. Ide tu o zážitok. Ten sa najviac precíti vtedy, keď sme s niekým, kto rozumie, aké to je nemať kondíciu, nepoznať terén, čo zvládne telo, hlava, kedy a ako doplniť energiu, berie celú situáciu so zábavou a akýmsi nadhľadom.

Dnes už viem, že prvá jazda, či beh nie je o čase ani o výkone. Je to o tom ukázať, že pohyb má zmysel, aj keď miestami bolí. A je jedno či tam idem behať alebo bicyklovať.

Keď prvýkrát prídu situácie, ktoré sú neznáme s nimi prichádza aj panika, ťažké dýchanie, oslabujúce myšlienky. Telo zvládne omnoho viac ako sa zdá. Hlava je však najväčšia brzda a často aj najbližšie okolie.

Práve preto podávam ruku ďalším. Ukazujem však, že trochu bolesti je potrebnej. Veľa dokáže naučiť, ak sa správne pochopí a narába s ňou. Nie preto, aby som niekoho zničil, ale preto, aby som možno niekomu naštartoval ďalší príbeh.

Verím, že môj „svet športu“ nesie odpovede, ktoré dokážu pomôcť nejednému z nás. Pohyb v sebe ukrýva veľmi veľa. Aj hora.

A nechcem to však celé opisovať. Čo ak sa niekto z čitateľov rozhodne vstúpiť, nech má priestor objavovať, alebo znovu objaviť.

Môžem len povedať, je tam čo objavovať. Nie sú to len výhľady, spotené tričká či prekonávanie limitov. Je tam omnoho viac.

Niečo z neho už nejaký ten piatok zdielam cez fotky, videá, články, spoločné výjazdy v on-line svete.

Len ešte jedna vec. Ak sa chceme pridať, vstúpiť, prihlásme sa. Určíte máme vo svojom okolí niekoho, kto už trochu vie čo a ako.

Na polceste

28. máj 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Sezóna 2025 je v plnom prúde. Lepšie napísané, prichádza jej druha časť. Jazdil som chladne zimne výjazdy v horách. Zopár krát som bol cely od blata, schytal som dážď. Jedno rozrezanie plášťa pri mini skoku. Štyri skupinové výjazdy, jeden kinder výjazd a zopár menších. Niekoľko krát ma chcelo odfúknuť. Chuť hodiť bicykel niekam do buriny prišla tiež. Splnil som si dva cyklo ciele z minulej sezóny. Vráble – Veľká Javorina – Vráble a zajazdil som prvých tristo kilometrov na cestnom bicykli.

Začína pre mňa závodný mesiac. 28. 6 sa vraciam na miesto kde som vstúpil pred rokom na súťažné pôsobenie v horskej cyklistike. Idem si zopakovať presne ten istý okruh. Som zvedavý kde som sa za rok posunul o kolo si zlepším zhorším čas. Aj keď po preteku som sa dušoval, že nikdy viac to už nechcem zažiť. Bolesti boli obrovské, únava poriadna. Radosť z účasti prišla na druhý deň. Parťák, ktorý ma dotlačil do pretekov tvrdil, že tu je návykové a budem to chcieť zažiť znova.

Mám rešpekt pred celou udalosťou, nakoľko viem aké náročné to bolo minulý rok. Žiadne machrovanie, vyťahovanie ani očakávania. Som zanietenec a tak beriem moje športovanie. Ak mám niekoho prekonávať tak to som ja. Prísť bezpečne do cieľa, hlavne zabaviť sa.

Tento rok som začal trénovať systematickejšie. Uvedomujem potrebu rozmanitosti tréningov. Či ide o kratšie a rýchlejšie, alebo dlhšie no pomalšie. Samozrejme nemôžu chýbať aj oddychové.Sem tam sa poradím s niekým, kto rozumie športu o mnoho lepšie ako ja. Pýtam si rady aj od lekárov, či výživových poradcov.

Zažiť preteky na vlastnej koži je pre mňa sviatok. Môj svet sa na pár chvíľ spomalí, ale aj neskutočne zrýchli. Počujem hop – hop, po tvojej ľavej, či pravej strane, pusti ma, hop. Postaviť sa na štart s ľuďmi, ktorí sú lepši ako ja je výzva, poriadna dávka napätia, radosti, inšpirácie čo dokáže tréning s ľudským telom. Poháňajú ma dopredu. Tajne dúfam že možno aj ja raz budem dobrý.

Sezóna je zatiaľ pre mňa náročná. Snažím sa dodržiavať tréningové plány, regenerovať, sem tam to celé odfláknuť, mať kopec zábavy, pri tom niečo uvidieť, spoznať. Doplnil som beh, upravil silové tréningy, spánok a taktiež stravu. Všímam si na sebe, aký je rozdiel, keď sa starám o svoje telo a keď nie.

Som fanúšik športu, pohybu ako takého. Verím, že je dôležitý pre každého z nás. Môže pomôcť, určite aj ublížiť. Zmysel je pre mňa mat úsmevy, po pritom budovať aspoň akú takú kondíciu a mat telo, ktoré sa mi bude páčiť.

Mam rad dlhé vzdialenosti, hory, výhľady, kopce. To že sa sem tam podarí zajazdiť aj lepšie je bonus navyše. Na prvom mieste je zábava, zážitky, potom niekde ďaleko štatistiky a umiestnenia.

Vyfúknutie

20. jún 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Toto je ľahké. Po ťažkom výkone, tréningu. Je fajn si dať prestávku, najlepšie aktívnu. Na pár chvíľ vydýchnuť, vyhodiť rýchlosť. Pohybovať sa tak, že nás prebehne aj slimák, dobre sa najesť. Aké ľahké však?

Naše telo zvládne toho naozaj viac ako sa na prvý pohľad zdá. Je to myseľ, ktorá nás neustále ochraňuje a prepína do ochranného režimu. Najčastejšie sú to myšlienky typu: „Rob to tak aby si mal energiu aj na potom, musíš prežiť.” Aj preto sa často hovorí, ak chceme dosiahnuť niečo výnimočné máme prekonať svoju myseľ.

Lenže ako mam prekonať svoju myseľ pokiaľ sa nesprávne najem, doplním energiu. Nepochopím, že telo nie je stroj, ma cyklus. Taktiež potrebuje odpočinok, starostlivosť, tréning, mať svoj deň, správne vonkajšie okolnosti a kto vie čo ešte.

Pači sa my myšlienka: „tréning je odmena a nie mučiareň za to čo jeme”. Ešte viac sa mi páči: „keď v rámci svojich možností budem dodržiavať disciplínu a režim, dokážem toho oveľa viac”. Možno budem mať na bruchu aj kocky. K tomu nemusím každého pol roka kupovať nové o číslo väčšie nohavice.

V začiatkoch som bol presvedčený, že je správne neustále byť v otáčkach, pracovať usilovne stále, každý deň niečo od trénovať. Po čase som zistil, že to nejako nefunguje. Namiesto radosti, prišla bolesť. Keď mal prísť najlepší výkon, vybuchol som.

Hovorí sa, že múdry človek sa učí na vlastných chybách, ešte múdrejší na cudzích. Mne trvalo niekoľko rokov pochopiť dôležitosti striedania intenzity, druhov tréningov, správnej stravy, odpočinku a vyfúknutiu. Mnoho dní ma zbytočné bolelo. Taktiež som nezmyselne trpel. Kto vie, koľkokrát sa stratil úsmev práve pre takéto nesprávne postupy.

Každý máme odlišné nastavenenie a inak zvládame záťaže. Ak je jej veľa, telo sa ocitáva pod stresom, hlava taktiež. Veľmi ľahko všetko môže skĺznuť k frustrácií, depresií, nechute, podráždenosti. O tom by to predsa nemalo byť. Aj preto všetci potrebujeme oddych. Ten zastáva naozaj dôležitú funkciu v celom procese, nie len tréningovom.

Za seba môžem povedať, aktívny oddych v primeranom množstve, v správnom čase je veľmi dobrá myšlienka. Nemôže ho byť veľa. Ide sa na „slimáka”. Žiadne trhanie rekordov, blaznenie, ani nič čo zvyšuje intenzitu. Počas celej doby jednoducho udržať pomalé tempo. Vychutnávať okolie, to že niečo robím.

Čo je aktívny oddych po ťažkom tréningu? Po náročnej horskej cyklistike je fajn na druhý deň dať super nenáročnú. Pomalé plávanie, chôdza, ľahký silový tréning , sauna, vírivka, plávanie a pod. Mne asi najviac za fungovalo krátky pomalý cyklovýjazd v ľahkom teréne v lese. Po ňom prišlo veľké uvoľnenie a vrátil sa opäť úsmev na tvár.

„Neprepáliť, pomaly, nenechaj sa strhnúť, nepredvádzaj sa, žiadne medaile na sociálnej sieti pre športovcov”. Asi takéto myšlienky boli v mojej hlave počas jazdy. Je veľmi jednoduché sa nechať uniesť, telo miestami má ešte poriadne zásoby energie na dobré výkony. Len potom aký ma zmysel regeneračná jazda? Ako sa budem cítiť na druhý deň?

Čo dnes viem, ak zostanem nehybne ležať v posteli po náročnom výkone som zničený ešte viac. Spánok je dôležitý. No ten je fajn praktizovať pravidelne. Práve preto píšem nasledujúce slová ako pripomienku do dní, keď opäť budem vymýšľať hlúposti. Z času na čas sa aj ma zatlačiť, len naozaj nie každý víkend. Každému z nás bude fungovať niečo iné. Možností máme mnoho. Len prosím hýbme sa.

Takéto niečo, čo nás poháňa

17. apríl 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Teória je jednoduchá. “Nájdi si niečo čo ťa bude baviť a nejako okolo toho postav všetko naokolo. Možno k tomu budeš mať šťastie a nebudeš musieť pracovať ani jeden deň.” Dobrá vízia, však? Funguje to tak aj v bežnom živote? Kto vie.

Emócia je niečo čo vzniká pri našich aktivitách, pohyboch, flákaní, premýšľaní, domýšľaní. Vlastne je pri nás stále. Niekedy ju cítime, inokedy nevnímame vôbec. Sú obdobia, keď máme chuť všetko zabaliť, skončiť so všetkým odsťahovať sa na ďaleké ostrovy a cítiť pokoj. To by bola paráda. Lenže je práve ten pokoj to najlepšie čo nás môže v živote stretnúť?

Naháňam sa po lesoch, stretávam sa s ľuďmi. Vyhľadávam aktivity, ktoré mi robia radosť. Pri ktorých cítim vzrušenie, energiu, kde to celé iskrí. Mám rád určitú dávku adrenalínu. Vlastne tam niekde vo svojom vnútri, že chcem niečo dokázať. Hlavne sám pred sebou. Mám pocit, že k tomu je potrebný tréning, výdrž, pokúšanie a vyhrnuté rukávy a kopa prepotených košieľ, dresov a kto vie čoho.

Ako tak chodím životom, niekedy sa pristihnem ako ma ovládajú emócie, ako sa chytím do pascí, domotám sa do situácií z ktorých ani za toho čerta von. Potom sú tu také chvíle, kde emócie sa menia na palivo a poháňajú ma vpred. Jednoducho treba skúsiť vystreliť na bránu. Samozrejme aj vtedy ak sa na to necítim.

Áno, chcem skórovať, dávať góly, dosahovať víťazstva. Vedieť ovládať situácie okolo seba, mať emócie pod kontrolou, vedieť správne reagovať. Veď vlastne preto to robím. Lenže na druhej strane si pokladám otázku, či všetko vidím jasne, správne, teda tak ako to je. Len ako to v skutočnosti je? Čim ďalej som presvedčený, že to všetko okolo nás je jedna veľká záhada. Ako keby dokonalý chaos, ktorý po častiach, riadkoch, odsekoch do seba zapadá. Len vždy zapadne spätne, nikdy nie dopredu.

Takže vlastne ako to je? Netuším. Sú milióny teórii na najlepší život, rozhodnutia, výsledky. Len ak by všetky fungovali každému z nás, tak by sa po uliciach preháňali luxusné auta, bývali by sme v všetci v luxusných nehnuteľnostiach a žili tie najlepšie životy.

Je skvelé cítiť v sebe pokoj. Ovládať emócie. O tom niet pochýb. Ešte lepšie je vedieť pohybovať sa vpred v rozbúrených vodách, v chaotickom prostredí. K tomu robiť to čo nás napĺňa. No je tu jedna vec, ktorú si uvedomujem čoraz častejšie. Vedieť prečo to všetko robím. Možno asi nebudem vždy poznať dôvod pre ktorý to robím. Je fajn aspoň tušiť. A neskôr, naozaj neskôr, keď sa to všetko spojí do jedného až vtedy budem môcť pochopiť, že ako to teda je.

Ďalšie všeobecné reči, ktoré nebudú viesť k ničomu. Možno som sa vyrozprával, alebo práve prišiel vďaka myšlienkam k ďalšiemu bodu, ktorý ma posunie o krok ďalej. Veď vlastne preto to robím. Každý pohyb sa počíta. Len pozor na pohyb na gauč a ku chladničke. Tie sú nebezpečné, stráca sa pri nich kondícia a rastú tukové vankúšiky. Teda ak je ho veľa.

Treningy, kilometre, prevýšenia

23. marec 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ty strašne veľa trénuješ. Prečo? Ako to zvládaš? Čo na tom vidíš. Čo zima, vietor? Baví ťa to? Kde ješ, ako to celé stíhaš? Otázky, ktoré z času na čas pristanú v mobile, či na ulici. Priznám sa, že na mnoho podobných otázok odpovedám po prvý krát.

Mám rád aktívny pohyb, verím, že je to jeden zo spôsobov ako sa udržať v živote pri sile, zdraví a v mentálnej pohode. V práci sme nahraditeľní veľmi rýchlo. Možno náš náhradník nebude tak pekne hovoriť, zvládať ako my, ale určite sa vypracuje.

Ak chcem niečo dokázať, mal by som sa naučiť zvládať záťaž, zvládnuté nejaké návyky, prekonávať sa. Tréning dokážeme mať aj v práci. Len ak ju budeme brať príliš vážne, podľa všetkého skôr či neskôr vyhoríme. Práca formuje, posúva, ale aj oslabuje. Nemala by byť všetkým pre nás. Aj preto vnímam šport ako lepší zdroj spoznávania seba, okolia a mnoho ďalšieho.

Ide ma poraziť, keď vynechám tréning pre lenivosť, alebo flákanie. Pár krát do roka telo úplne vypne a nevládzem sa postaviť celý deň z postele. Našťastie je to iba zopár dní v roku. Nekladiem si otázky, snažím sa nad celým tým moc nepremýšľať. Riadim sa pocitmi, ak ide o lenivosť, prekonám ju. To druhé rešpektujem, lebo môžem sa zraniť, znepáčiť si disciplínu.

Sledujem počasie, ako sa cítim, zdravotný stav, predchádzajúcu záťaž a podľa plánujem aktivity. Taktiež pripravujem trasy. V začiatkoch boli tréningy aj s navigáciou. Nakoľko miesta kadiaľ viedli, cesty boli pre mňa nepoznané. Neskôr prišli čísla, štatistky. To čo mi malo robiť radosť, ma začalo naháňať za lepšími číslami. Poznať svoje čísla je dôležité. Pokiaľ sa chceme zlepšiť, ale aj pre plánovanie koľko chceme prejsť. Dôležitejšie je mať na pamäti dôvod, pre ktorý sme začali. Za mňa to je radosť z pohybu.

Naše telo nás ovplyvňuje, to ako sa cítime, vnímame, vidíme, správame atď. Veď schválne, správne fungujúci žalúdok, sa rovná skvelému víkendovému oddychu. Dni bez bolesti v chrbtici sú ako jarné slnečné. Nie som odborník na výživu, pohyb a asi ani na nič. Skúšam čo funguje mne, prináša radosť, pomáha prekonať rôzne obdobia, zlepšuje pohľady, stavia pred výzvy. Čim viac sa zamýšľam, je to istá kombinácia pohybu, stravy, oddychu a tvorby.

Nepoznám mnoho odpovedí na otázky, ktoré dostávam. Či sem tam sa opýtam sám seba. Častokrát sú aj zbytočné, lebo sa menia podľa počasia, nálady, záťaže, dlžky a výšky stúpania. Čo však nezostalo bez pozornosti, to sú záchytné body o ktéré sa opieram, nie len v tréningu.

Výdrž a vytrvalosť – pohyb je dobrovoľný. Isť hore strmým kopcom je naše rozhodnutie. Kopce pomáhajú zlepšovať našu kondíciu. Dlhé vzdialenosti našu výdrž. Za predpokladu, ak budeme pravidelne trénovať a z času na čas zvýšime záťaž, ale aj uberieme.

Orientácia v teréne – byť v neznámom teréne pod emóciami v záťaži nie je vždy zábava. Hlavne na križovatkách neoznačených lesných ciest. Jedno je isté, takmer všetky cesty vedú do doliny, len jedna je dlhšia, iná kratšia.

Súboje v hlave – najväčšie súboje sa odohrávajú v dlhých stúpaniach, v posledných kilometroch pred gaučom a samozrejme ráno pred štartom. Zoberme si zo sebou na tréning niečo pod zub, ustojíme ich lepšie.

Nikoho nezaujíma koľko kilometrov sme prešli. Možno tých ľudí, čo sú v tom s nami. Taktiež koľko sme toho zjedli, vypotili, ako veľmi sme unavení. Je fajn sa podeliť so svetom o zážitky, lekcie, skúšky. Tak isto ich použiť v iných oblastiach života. Veď čo je lepšie, ako zažiť niečo na vlastnej koži, vo výkone, pod emóciami a bez vody?

Možností máme mnoho, pohyb je jednou z nich. Čim ďalej ma viac presviedčajú jeho lekcie. Majú niečo do seba. K tomu cez leto budem mať fajn telo do plaviek. Ako začať? Pomaly, pravidelne, raz začas prekvapme seba náročnejším tréningom. Dajme sa dokopy s parťákmi. Ako pokračovať? Pomaly, pravidelne, s radosťou. Vzdať sa môžeme kedykoľvek a ten čas prejde tak či tak. Ako sa stať dobrým? Pomaly, nebáť si zobrať voľno, zvoľniť tempo a dať si dobrý veterník. Po čase sa to nejako stane, len sa prosím hýbme nejako, viac ako jeden krát do týždňa.

Pohyb, šport a to všetko okolo toho

20. apríl 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Práve ukončujem moju prvú sezónu bežkovania. Koniec bol takisto ťažký ako začiatok. Náročná zamrznutá neupravená trať, silný vietor, zima. Netrúfol som si ísť rýchlo, bál som sa zranení a neveril som si pri ovládaní bežiek na ľade a jamách. Zmieril som sa, že prejdem posledných pár kilometrov, bude fotka a pôjdem domov. Lenže o hodinku takmer všetky ľady povolili a tak padlo dvadsať odbežkovaných kilometrov. Rozlúčka ako sa patrí, s peknou fotkou, bez pádov, milý rozhovor a aj sa zamakalo.

Ono to všetko vzniká náhodne. Nejako prišiel beh, činky, prestávka, florbal, tenis, snowboardovanie, flákanie, bežky a plávanie. Každý šport ma preniesol určitým životným obdobím. Vďaka nim som začal viac jesť, starať sa o seba. Narástlo brucho, potom sa zhodilo, prišla aj manažérsko – líderská úloha v tíme. Prekonávanie samého seba, disciplína, vytrvalosť, dlhodobosť, počúvať vlastné telo, sem-tam sa s niekým poradiť, pochopiť dôležitosti správnej obuvi. Nájdenie odvahy, pokory, sebavedomia, odhodlania, že teda keď už, tak do každého počasia, akýchkoľvek pocitov, chutí.

Nájsť vnútornú motiváciu je azda to najťažšie, nielen pri dlhodobom športe, ale aj iných aktivitách, vzťahoch, práci, budovaní, rodine je azda to najdôležitejšie. Po ceste sa budeme vyvíjať, meniť, zdokonaľovať, takže je úplne prirodzené, ak sa zatúlame, zabudneme, nestihneme, odflákneme, zmeníme kurz, ale aj seba. Je to v poriadku, len sa nezaseknime doma na gauči, narastie nám brucho alebo zadok.

Túto zimu som vynechal jeden beh pre lejak. Zo začiatku som nevenoval pozornosť pravidelnosti, všetko sa točilo, ako nevládzem, nemôžem, nejde to, nedá sa, nie je kde. Strava bola podceňovaná, ale aj oddych, spánok, vitamíny, oblečenie, obuv, všetko bolo len také, nijaké. Prvé bežecké topánky boli oslava, len chvíľku trvalo ich rozbehať. Bežky? Prvé bežkovanie skončilo otázkou, ako toto môže mať niekto rád. Po preplávaní úvodnej dĺžky bazéna som chcel ísť domov.

Premýšľam, čo vlastne je za tým mojim športovaním. Sú to výhovorky, aby som mohol zjesť viac jedla, lepšie sa cítil, bol vo forme? Lenže bolesť, zranenia, nechuť, trpenia či prekonávanie lenivosti nie sú tak jednoduché ako pôsobím na fotkách a videách. Taktiež stoja viac ako koláčik navyše na večeru.

Keď som začínal robiť šport, v prvej etape som chcel vyzerať dobre, mať svaly a tomu som prispôsobil všetko. Niekoľkohodinové cvičenia, veľmi veľa jedla, kopec prepotených tričiek a cvičilo sa. Druhýkrát ma šport preniesol po prestávke takmer všetkým. Prežil som prvý odbehnutý kilometer, nesprávne oblečenie, obuv jedlo. Činkovanie ma vyfackalo úplne, nedarovalo mi nič. Otužovanie bolelo. Pri bežkách ma varoval náhodný pán, aby som bol opatrný, lebo si môžem ublížiť.

Mnoho športovcov okolo mňa je o mnoho lepších ako ja. Majú lepšie časy, kondičku, techniku, výstroj, znalosti. Obdivujem ich, je radosť pozerať na nich. Tak isto je skvelé pozerať sa na tých, čo sa snažia. Inšpirujú ma k lepším výkonom a ešte, keď ma niekto pri prebiehaní povzbudí: „Poďme ešte”. Skvelý pocit. Robím to isté druhým: „Už iba kúsok a ste v cieli.” Podpora jeden druhého nestojí nič a ten druhý možno o dve sekundy bude mať lepší čas.

Šport je nebezpečný, či ide o môj beh, bežkovanie, otužovanie, cvičenie. Ak sa unavíme, preceníme svoje sily, prichádzajú zranenia, bolesti. Robím to, čo mi prináša kondičku, skvelé pocity, príručky, víťazstvá, lekcie, taktiež prehry. Objavujem nové možnosti pohybu, miesta, výzvy, seba samého. Nikto sa nepozerá, nemusím kopec vybehnúť, bežať celých pätnásť či dvadsať kilometrov. Je fajn si zobrať prestávku, vydýchať, či vytvoriť žlté srdiečko v snehu. Nie vždy viem ísť dobre, únava, bolesti, nesprávne nastavená strava z predchádzajúceho dňa, zlý spánok, málo vody. Tak isto je skvelé potlačiť svoje limity a skúsiť.

Psychohygiena, vypustiť všetko z hlavy. Je to medzi mnou a kopcom alebo zablatenou poľnou cestou, päťkilometrovým stúpaním zasneženým lesom. Hľadám miesta, kde je menej ľudí, kde môžem byť sám so sebou. Môžem zakričať, nadávať alebo sa tešiť. Dôvod na pohyb sa nájde vždy. Za mňa je to fotka s východom slnka, adrenalín pri zjazde s kopca, pocit dobre odmakaného výkonu, odreagovať sa, zabudnúť či len tak pre potešenie. Nech robíme akýkoľvek šport, je to skvelé. Môžeme byť amatéri, začiatočníci, machri, profíci je to jedno. Nechá nás robiť to, čo chceme. Ak sa chceme posunúť ďalej, bez tréningov to nepôjde. Dôležité je aj tak niečo úplne iné, a to iné máme každý v sebe. Práve taká tá vec, maličkosť, pocit, svetielko, rozhodne, či dnes ľahneme na gauč alebo pôjdeme von.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter