Search

Type your search keyword, and press enter

prekážky

Čísla, rekordy a tu kde si

3. máj 2023 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_trening_sport_prekazky_bolest_radost.jpg

Zima bola náročná na tréningy. Bolo veľa prekonávania, sem tam zranenie, rýchle západy slnka, chladné a sychravé dni. Zimná časť sa ukončila vypovedaním pohybu kolena s nútenou prestávkou. Začiatok marca začal opatrne. Počasie sa lepšilo k tomu aj chuť po väčších výzvach, vzdialenostiach, kopcoch.

Rozdelenie času, plánovanie, sledovanie počasia, dostatočný oddych, pravidelný pohyb. Šiel preč futbal. Zdalo sa mi rozumnejšie venovať aktívne športu ako pasívnemu sledovaniu. Tým nezhadzujem žiadne sledovanie športu z tribúny, z pod, či z pred televízie. Rozložili sa tréningy na dva víkendové dni. Teraz skúšam, či je lepšie prejsť za jeden deň dvesto kilometrov, alebo každý po stovke.

S uprataním času, zlepšením počasia, príchodu dlhších dní, som si povedal, že by mohla byť prekonaná tisícka za mesiac. Prelomové bolo obdobie Veľkej noci, za štyri dni pribudlo niečo málo cez štyristo kilometrov. Nasledujúca sobota bola voľna od športových aktivít. Môžem povedať, že bola to jazda. Tie stúpania boli náročné V Štiavnických kopcoch. Zjazdy parádne a výhľady typu prídem ešte raz.

Celý apríl bol plný výziev. Technické náležitosti, hľadanie správnej výživy a jedla pred tréningami, počas. Prekonanie vlastnej lenivosti, vyvaľovanie v posteli. Samozrejme nie vždy na sto percent fungovala hlava. Zatiaľ neviem či, je ľahšie šliapať proti vetru, alebo proti vlastnej hlave.

Celkovo sa prešlo tisícštyristodvadsaťtri kilometrov, prevýšenie dvadsaťtisícdvestodeväťdesiattri metrov a minulo sa štyridsaťdvatisícšesťstoštyridsaťpäť aktívnych kilokalórii. Teraz sa to cele zdá ako nič. No pred tréningom, alebo hore kopcom som sa chcel na všetko vykašlať, hlavne v posledných dňoch mesiaca.

Zo začiatku to bolo o naháňaní za číslami, neskôr to bolo viac o užívaní tréningov, kopcov, zjazdov, výhľadov, testovaní studničiek v lesoch. Po určitom prekonaní svojich limitov prichádzalo aké si zvláštne obdobie. Bolo to skôr niečo medzi nechuťou, povinnosťou a mal by som. Tu bolo naozaj dávať pozor, aby tréningy neskončili skôr ako začnú.

Snažil som sa zachovať chladnú hlavu, zostať nad vecou, pripomínať si neustále buď tu, kde si, nie o desať, päťdesiat kilometrov ďalej. Nemá zmysel sa naháňať. Možno ušetrím pár minút pri prvých kilometroch, neskôr ich stratím príliš rýchlym vyčerpaním. Bolesti sú však súčasť, tak isto aj radosti. Dôležité je dať telu energiu, regeneráciu a oddych. Isť vyčerpaný na sto kilometrový tréningový výjazd s tisícpäťsto metrovým prevýšením bolí.

Niekoľko defektov, pokazená pumpa, nesprávne nastavené doplnenie energie, neskoré vyštartovanie na tréning, vietor, dážď, chlad, teplo, kopce, veľa kopcov, minutá voda. Výziev a prekážok bolo niekoľko desiatok. V tomto športe som úplné nový, moje skúsenosti sú takmer nulové z poznania terénu, techniky, údržby, výživy a kto vie čo ešte všetkého. Aj preto každá maličkosť je pre mňa výzva.

Pokúšam sa kam ma to celé dostane a ako ďaleko sa bude dať zájsť. Toto sa nerobí pre srdiečka, ani fotky, videa. Ide tu o niečo viac. Za mňa je pokúsiť sa prekonať vlastne hranice a následne tieto skúsenosti skúsiť použiť aj v ďalších oblastiach života.

Vždy tu bude niekto skúsenejší, rýchlejší, silnejší, lepší. Náhla zmena počasia, prídu kŕče, ktoré nemali prísť. Hlad, nechuť, bolesti. Tak isto vzniká radosť z prekonania seba samého, objavenia nových nepoznaných miest, nabratých nových skúseností, spoznania ďalších ľudí.

Tisícštyristodvadsaťtri kilometrov s prevýšením dvadsaťtisícdvestodeväťdesiattri metrov za mesiac je pre mňa naozaj rekordom. Áno dalo by sa viac, ak sa pozerám späť na celý mesiac, minimálne o sto kilometrov. Lenže mal som aj veľké šťastie, prialo mi počasie tak aby sa to celé nejako podarilo. Mohlo byť chladnejšie, viac pršať a mohli prísť väčšie technické nástrahy a mohlo byť tých kilometroch menej, alebo to mohlo viac bolieť.

O hlave

12. október 2022 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_sitno_vrchol_trening.jpg

Idem si dole Sitnom kamene, šmykľavé lístie, kráčam oproti kamošom. Zastavujem sa a hovorím si ako som tu pred rokom mohol behať. Neskutočne náročný terén. Tu hrozí vysoké riziko úrazu. Ten kopec? V ten istý deň som prešiel 139 km s 1860 výškových metrov. Zatiaľ najväčšie moje prekonanie sa.

Nasledujúci článok začína v obci Svätý Antol pod Sitnom. Mam za sebou prejdených deväťstošestedesiat výškových metrov, šesťdesiatosem kilometrov zjazdených za fantastických dve minutý a päťdesiatštyri sekúnd na kilometer v priemere. Zo začiatku som sa šetril, nič sa neprepaľovalo, k tomu boli výborne zjazdy. Samozrejme únava bola cítiť. Počas jazdy som doplňoval energiu tušil som, že sa pôjde nad moje limity. Samozrejme únava bola cítiť aj tak. Čakal ma posledný úsek. Mal mať dĺžku sedem kilometrov a päťstopäťdesiatpäť metrov ho kopcom. Trať poznám od hradu na vrchol. Tam je to náročné. Ten zvyšok, bolo nepoznané.

Je o mne známe, že veľmi málu časť z toho čo robím sa podarí dotiahnuť do konca na prvý krát. Na všetko ostatné potrebujem dva, sedem, sto pokusov. Ešte častejšie sú tu aj šance, ktoré zahodím, nezvládnem, preflákam, nevšimnem si ich. Pokašlal som mnoho príležitosti tesne pred vrcholom, či ani neodvážil naň vstúpiť. Niečo ma štve, niekde prichádza zmierenie, sem tam sa história zopakuje a dostávam ďalšiu možnosť. Je viac než dobré sa zmieriť s tým, že nie všetko sa mi podarí dosiahnuť. Nemá cenu sa zbytočne trápiť. Ďalšie šance dostávame postupne. Niekedy lepšie, inokedy menšie.

Články, ktoré píšem ma nútia hlbšie premýšľať o mojich činnostiach. Ide o aké si vyrozprávanie do vetra. Je dôležité sa na chvíľu zastaviť a pozrieť v čom lietam, čo vnímam, kde som, s kým. Možno pozrieť na dôvody ktoré sú za tým, prečo to vlastne robím. Často malá nepodstatná myšlienka vie posunúť viac, ako sa môže zdať na prvý pohľad. Utvrdzuje ma v tom tréner, ďalší športovci, ľudia okolo mňa a aj tí, čo sú tisícky svetelných rokov predo mnou. Lenže všetko s mierou aj premýšľania, váhania, diskutovania.

Šport je fantastická oblasť, ešte lepší životný štýl. Len mu nesmieme prepadnúť a nezabudnúť žiť aj život. Žiadne vetranie hlavy, reset, ani relax, teda aspoň nie je pre mňa. Dôvod prečo to robím, chcem byť silnejší ako pred rokom, mať dobru postavu. Hlavne niečo konkrétne dokázať. Ak to žijem nepotrebujem motiváciu, dôvod prečo. Stáva sa to súčasť mňa, môjho životného štýlu. Zmení všetko. Najviac mňa, veľkosť oblečenia, hlavu, zameranie na dosahovanie cieľov, rešpektovať okolnosti, potlačiť seba, ale aj vzdať sa a prísť niekedy inokedy.

Pokračujem ďalej v mojej púti. Nie je to len o siedmych kilometroch a jednom vrchole. Za tým je niečo viac. Poznanie, zistenie, pozorovanie, kam som schopný zájsť. Viem, že musím zdolať mnoho nepoznaných ciest, vrcholov, údolí. Či ide o športovo tréningové aktivity, ale aj ostatný život. Ak zastanem, nestane sa nič. Ak sa v živote nestane nič, čo je to za život?

Sitno bola pre mňa obrovská výzva. Podarilo sa zdolať vrchol na druhý pokus. Príprava trvala asi dva necelé mesiace. Pozerali sa mapy, videá, počasie a sem tam niekto poradil maličkosť. Bola to najnáročnejší tréning, cesta, ktorú som do teraz podstúpil. Nepoznal som veľkú časť cesty. Nevedel som ako budem vládať. Koľko vody, jedla si mám zobrať so sebou, oblečenia. Najťažšia časť bola práve tých posledných sedem kilometrov hore. Nemusel som isť tam, nik ma nenútil. To isté je platí aj v živote. Veľkú časť našich rozhodnutí robíme pretože chceme. Neskôr môžu bolieť, povedzme ako ta moja cesta na vrchol hory.

Mentálna stránka tréningov je obrovská. Nemusíš nič, no môžeš viac ako si myslíš. Pomáhajú nám zdolávať prekážky, spoznávať seba, svet, ľudí. Častokrát je menej viac. Cesta hore je vždy náročná, bolí. Tam dole, alebo späť je to o niečo jednoduchšie, len pozor na kŕče. Nie vždy vieme ovplyvniť okolnosti a to robí tie tréningy zaujímavými. Vzdať sa môžeme kedykoľvek, len lepšie si je dať prestávku ak nevládzeme.

Je potom. Všetko šlo ako bolo naplánované s menšími odchýlkami. Zvládli sa kopce, videlo sa kus nepoznaného sveta, mám fotku z najvyššieho bodu Štiavnických vrchov. Prekonal som vlastnú bolesť, lenivosť, strach z nepoznaného. Som doma, telo je plné adrenalínu. Cítim hlad. Bolesť je ukrutná, ťažko sa chodí. Nemôžem zaspať. Zvládal som to, ďakujem. Poďme ďalej.

Prekážky

24. júl 2019 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_zaciatky_profesionaly
Pri prvej prekážke sa mnohí z nás často poskladajú, upustia z plynu, lebo niečo sa stalo presne tak, ako nemalo. Lepšie napísané, inak ako sme očakávali. Vlastne, taktiež moje prvé rande dopadlo na prd, prvý obchod sa skoro neuskutočnil a prvá schôdzka s biznis partnerom, hm, vysmial ma.

Bolí to, strach, nevedomosť boli u mňa obrovské faktory, ktoré ma ovplyvňovali, či som balil baby alebo som šiel na obchodnú schôdzku. Ak som sa mal stretnúť s významnou osobnosťou, tak som mal naložené v gatiach už pri pomyslení na to, o čom sa budeme rozprávať.

Po jednom, troch či desiatich stretnutiach sa nezmenilo nič, ani po roku, dvoch práce. Nevšimol si žiadnu zmenu. Možno tak trochu vidím dnes na sebe, koľko sa toho mám ešte učiť, aby to bolo tak, ako chcem. Áno, dnes vidím rozdiel medzi mnou a kolegom, s ktorým sme začínali spolu. Takéto zamýšľania sú ale nebezpečná pasca, do ktorej môžem úplne prirodzene spadnúť, ak nechám svoje ego vládnuť. Každý sme dobrý v niečom, tento fakt si pripomínam neustále. Aj keď často mám pocit, že ak chcem dosiahnuť pomyselný vrchol hory, na ktorú leziem, musím mať zmáknuté úplne všetko.

Strach je stále obrovský, dodnes mám trému, keď vystupujem pred ľuďmi, ak mám osloviť sexi babu, tak som poskladaný, ak idem na dôležitú pracovnú schôdzku, celý sa trasiem a som úplné vedľa. Tá istá sila, ktorá mi roztriasa kolená, mi dáva aj silu. Zmenil sa môj prístup, nabral som nejaké popáleniny, ale aj mikro víťazstvá.

Nie som si istý, či to bola odvaha alebo nevedomosť, ktorá ma priniesla na cestu, o ktorej som nič netušil. Vôbec nemám dôkaz, že ma niekam prinesie. Bol som mladý človek, ktorý si myslel, že svet je gombička a mal som patent na všetko po jeden moment. Musel som sám pred sebou priznať zlyhanie.

Druhý moment prišiel, keď som si priznal svoje skutočné ciele. Tretí, keď som si povedal, všetko alebo nič. Štvrtý, keď som dal všetko nabok a začal sa venovať iba tomu, čo ma živí a mojim veciam, ktoré po večeroch budujem. Piaty, keď sa som sa začal zaujímať iba o to, čo viem ovplyvniť. Šiesty, keď som si priznal sám pred sebou, že v mnohých veciach nie som absolútne dobrý. Siedmy, keď som buchol po stole a povedal si, dlhodobosť alebo nič. Ôsmy, keď som si povedal, že vyšperkujem komunikáciu. Deviaty, keď som sa rozhodol ísť s kožou na trh a ísť medzi ľudí. Desiaty, keď som si uvedomil, že jediné, čo mám, je moja značka.

Na všetko mám cieľ, na článok, schôdzku, deň, týždeň, rok či keď idem von behať, fotiť, kamerovať. K tomu všetkému vždy hľadám na tom druhom niečo, čo sa mi páči. K tomu ukazujem ľuďom, aký som v skutočnosti.  Ľudia sa mi smejú, ponižujú ma, neveria mi, ale keď majú spraviť krok, tak sa poskladajú. Sledujú ma na sociálnych sieťach, každý môj krok, rozprávajú za mojim chrbtom, ale keď majú podporiť, podať pomocnú ruku, tak sa schovávajú.

Nemám recept ako sa stať úspešným, hľadám ho. Som presvedčený, že aspoň sa musím pokúsiť nájsť všetky dostupné možnosti, systémy, príležitosti, vydržať, vyhrnúť si rukávy, rozkopnúť dvere, a pri tom sa parádne usmiať a predstaviť.

Píšem vo všeobecnosti, zľahčujem, nie je to jednoduché byť v kancelárii do 23, vstávať ráno okolo 5, medzitým snívať, tvoriť, skúšať všetko možné, ukecávať druhých, aby uverili sebe a vydali sa po tej nepoznanej ceste. Bolesť, stres, nepokoj, napätie sú naozaj súčasťou mnohých schôdzok, životných rozhodnutí. Dostávam nepríjemné telefonáty od sveta, prečo nemám ešte rodinu, deti, psa a nie som na dovolenke v Chorvátsku.

Tí, čo vyšli na svoje vrcholy hôr ma z diaľky povzbudzujú, aby som vydržal, že oplatí sa to, aj keď náklad, ktorý nesiem na pleciach by sa mohol už čím skôr zložiť. Mnoho dní je o samote, hľadaní riešení, predvídaniach, predpokladaniach, víziách a samozrejme o zametaní, a to som ešte nespomenul všetky extra kroky navyše, kompromisy, vyjednávania, milión odpracovaných hodín.

Lenže, nech je cesta akákoľvek, som viac ako presvedčený, že to všetko má zmysel pokúsiť sa žiť lepší život. Mať víziu, odvahu, nastúpiť do nového vlaku.

Áno, musím sa lepšie obliekať, v tričku chodím len občas, aj tak na ňom mám svoju reklamu. Prečo som písal článok? Možno preto, aby som sa o niekoľko rokov k nemu vrátil a zafrflal si pod nosom, oplatilo sa.

Strach a motivácia

2. august 2017 Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Michal Boťanský Strach a Motivácia

 

Od života dostávame mnoho rán, niektoré bolia viac, iné ešte viac. Často sa zamilujeme do nesprávnych ľudí, dáme sa dokopy s biznisom, ktorý viac odnesie ako prinesie. V práci sa snažíme, nikto si nás neváži, hm a ešte k tomu doma všetko upraceme a náš partner si to vôbec nevšimne.

Áno, životných okolností, tlakov, ktoré dennodenne zažívame, je mnoho. Milión techník na nás vykrikuje z internetu, presne pozná riešenie našich problémov, k tomu, ak sa zaregistrujeme teraz, získavame špeciálnu cenu, k tomu stostranový e-book s radami zadarmo. Žiadnu z týchto technik netreba spochybňovať, mnoho z nich je funkčných a nápomocných. Tak isto v smetiaku nájdeme dobré jedlo, len komu sa chce prehrabávať všetky tie smetiaky.

Vždy máme dve možnosti, prvá – sadneme si do kúta s plačom, začneme obviňovať celý svet, ľudí, partnera, spoločnosť, či toho suseda, ktorý mal zas šťastie. Druhá možnosť je, že stým niečo spravíme. Obe majú svoje výhody, no pri tej prvej sa naozaj nič nezmení.

Hovorí sa o tom, že existuje 12, 19,100, či 257 vrodených strachov, samozrejme, na prekonanie každého existuje príručka. Čo je viac ako isté, že zabíja, ničí, teda, ak sa mu nechá voľná ruka. Na druhej strane vie byť mimoriadne nápomocný. Trebárs, ak sa rútime rýchlo po rovinke autom a na jej konci je zákruta, tak, ak máme strach, pribrzdíme.

Jihm Rohn povedal: “Ak máme kamoša idiota, namotivujeme ho, tak máme namotivovaného idiota.” Častokrát je to viac ako pravda, keď sa pozrieme na našich kamošov, ktorí začínajú s novým biznisom. Ruku na srdce tí z nás, ktorí si tým neprešli. Motivácia je skvelá, teda ak s ňou vieme pracovať.

Kombinácia strachu a motivácie vie v našich životoch spôsobiť doslova zázraky, teda ak nebudeme sedieť s nimi kúte, tam to ide ťažko. Hovorí sa, že život je o prekonávaní prekážok a seba. Bojme sa koľko chceme, k tomu v sebe nájdime motiváciu, aby sme stlačili ten veľký červený gombík na kamere, zdvihli telefón, šli na stretnutie, predstavili svoj projekt kamošom, či povedali tej krásnej babe, že sme do nej.

Všetko, čo tu je napísané, poznáme. No presne vtedy, keď to máme spraviť, akosi zabudneme na malý okamih na toto všetko. Radšej si zbehneme do obchodu kúpiť knihu ako to prekonať. V múdrych knihách sa píše: prvých dvadsať sekúnd je najťažších. Takže radšej vyzerať dvadsať sekúnd ako blázon, ako celý život si nadávať, že som to mal spraviť.

Mať strach je skvelé, mať motiváciu je bláznivé. No jedno bez druhého funguje ťažko. Do kúta plakať môžeme ísť kedykoľvek. No predtým skúsme dvadsať sekúnd vyzerať ako blázon, aspoň raz do mesiaca. Čo sa zmení? Všetko. Spoznáme nových ľudí, miesta, spoznáme čoho sme schopní, prekonáme sa.  Je super pozrieť sa za seba a povedať ,,A tak som sa báál.”