Search

Type your search keyword, and press enter

sebadôvera

Neobľúbenosť

29. jún 2022 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_bloger_sebavedomie

Ja veľmi ľahké uveriť, ako niekoho nemáme radi. Zvyčajne začíname na pieskoviskách a vlačí až do dospeláckych období. Koho nemáme najčastejšie radi? Ak začneme od seba, tak sme to my. Potom nasleduje niekto s vyrážkami, krivým zubom, čudným svetrom, zvláštnym priezviskom. Je veľmi ľahké uveriť, či nás niekto nemá rád. Keď všetci okolo nás nám od detstva štepujú rôzne uštipačné poznámky, prezývky, povzbudzovačky.

Doma nás učili aby sme sa nikomu neposmievali, ani so srandy. Je to nepekné a ani nám by sa také nepáčilo. Lenže nie vždy to tak aj bolo. Moc si už nepamätám, či nás doma učili, aby sme sa mali radi tak ako sme. Žiadna zo situácií vo mne nenechala pocit, aby som si viac veril. Možno to tak bolo lepšie.

Mať zdravé sebavedomie je mimoriadne dôležité na cestu životom. Zvyčajne sa získava, keď sa staneme nejakej oblasti profesionálmi, dobrým oblečením, povzbudzovaním z okolia, štúdiom, alebo sa dobre zobudíme. Lenže, zvyčajne vonkajšie ukazovatele, nie sú tie najlepšie. Lebo tie nám môže hocikto zobrať a potom je náročné dostať sa opäť na koňa.

Najviac sebavedomia venujeme tým najmenším. Povzbudzujeme ich, dávame im to čo my sme nemali, odpúšťame, nechcem aby sa buchli. Čím sú starší, tak je toho menej. Nechce sa nám, nemáme čas, nestíhame. Filozofujme čo sa stane, ak nepovzbudzujeme našich najbližších, seba, ale aj tých čo nepoznáme. Vďaka sociálnym sieťam, poznáme, že najčastejšie prichádza povzbudzovanie od neznámych ľudí.

Aj ten najmenej spoločenský jedinec z času na čas potrebuje počuť povzbudivé slová. Ak ich nedostávame, môžeme sa do seba uzavrieť, nebudeme si veriť. Ešte maličkosť, nikdy sa o niečo nepokúsime. Najčastejšie preto, lebo v mladosti sme dostali hlúpu prezývku, atď.

Každá situácia ma dve strany. V našom prípade môžeme vystupovať ako obeť, trpiteľ, niekto komu bolo krivdené. Tak isto ak hrdina, teda ten čo to dokáže, aj keď niečo. Vybrať si môžeme kedykoľvek. Nemusíme nikomu nič vysvetľovať, ani sebe. Tak isto môžeme začať s vyrážkou na tvári, krivým zubom, kilom navyše, bez štýlu. Svet miluje odvážnych ľudí, ale až hneď potom keď uspejeme.

Dnes je super jednoduché naštvať celé mesto, okres, ale aj krajinu. Žijeme v dobe keď je populárne kritizovať a rozumieť sa všetkému. Zabúdame, že na druhej strane je taktiež človek, robí najlepšie ako vie a asi aj pozná okolností, ktoré my nie. Ak sme v roli kritizovaného, nepresviedčajme, nemá to zmysel. Čím viac vysvetľujeme, tým viac energie, času sa minie a ten čas môžeme tráviť lepšie.

Ak chceme od života viac, tak podľa všetkého, budeme musieť zniesť viac, mať viac. Zniesť nával kritiky, závisti, krivých obvinení, tlaku. Mať viac odvahy, sebavedomia, dať bokom emócie. Zmieriť sa s tým, že nám veľmi veľa vecí utečie.

Kritika je dobrá, ak sa s ňou narába opatrne. Malé sebavedomie je nebezpečné, môže viesť k nesprávnym činnom. Neobľúbenosť v kolektíve a vo svete bude viesť k veľkým činnom, len nikto z nás nevie, či budú prínosom, alebo záťažou pre spoločnosť. Majme to na pamäti, keď pri najbližších príležitostiach sa budeme niekomu posmievať.

Váhanie

20. máj 2020 Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Váhanie

Vždy som chcel napísať článok, ktorým by som zmenil svet, inšpiroval ľudí okolo mňa. Ani neviem, ako sa ku mne takáto myšlienka dostala. Vlastne, čím ďalej tým viac o nej váham, nie vždy to, čo je na prvý pohľad správne, sa neskôr aj tak ukáže. Váham čím ďalej viac, nielen v písaní, ale aj tam vonku.

Nie som v tom sám. Stretávam mnohých z nás, ktorí sú úspešní, príjemní, vyzerajú viac ako dobre, dokonca sú dôležití vo svojich prácach, životoch. Lenže  tak trochu a možno aj viac sa podceňujeme, váhame, namýšľame, vymýšľame oslabujúce príbehy. Ani len netušíme, čo je to sebavedomie, sebadôvera, vedieť sa oceniť či poznať svoju cenu. Tu môžeme poznamenať, že sme takí, lebo niečo z minulosti v nás zanechalo stopu alebo sa tak jednoducho cítime.

Tam vonku sú ľudia, ktorí vedia menej, nemajú toľko skúseností, dokonca nevyzerajú tak ako my a napriek tomu sa cítia sebavedomejšie, úspešnejšie, krajšie. Možno asi nevedia, že by mali o sebe pochybovať. Po pravde, je úplne jedno, čo je za tým, je to ich príbeh. My ostatní, čo máme menej odvahy sa ukázať máme len dve možnosti, buď to necháme tak a nejako bude alebo vymyslíme spôsob, ako si viacej veriť.

Na pracovnej schôdzke s chalanmi z tímu bola debata o nových klientoch a komunikácií s nimi. Pokúšali sa ma presvedčiť, že na prvú schôdzku majú prísť s riešením. Vedel som, že stoja predo mnou ľudia, ktorým chýba odvaha, zvedavosť a už vôbec nechcú vyzerať tam vonku, že nevedia. Pravda je taká, že čím dlhšie na niečom pracujeme, tým rýchlejšie dokážeme nájsť riešenie, lenže k tomu o mnoho viac prihliadame na maličkosti. Tie sa často ukrývajú na prvý pohľad v nepodstatných maličkostiach. Práve preto som zástancom, že na prvé schôdzky chodíme zisťovať čo najviac informácií.

Ak nepoznáme všetky okolnosti, podľa všetkého si dopredu vyrobíme scenáre, ktoré sa nemusia naplniť. A toto je jeden z kľúčov, ktorý nám pekne pomaly podkopáva všetko, čoho sa môžeme chytiť, či ide o sebavedomie, sebadôveru a pod. Naozaj nejde len o prácu, ale aj o každodenné situácie. Nakoľko naše každodenné návyky, prístupy, vedomosti sú prepojené s tými pracovnými.  To znamená, ak chceme mať viac sebavedomia, podľa všetkého budeme potrebovať napredovať, získavať poznatky, naberať skúsenosti. Tie naberáme aj prácou, tvorením, skúšaním, len môže sa stať, že ak necvičíme pravidelne, tak výsledky prídu o čosi neskôr.

Čo je teda správne? Byť utiahnutý či prekypovať sebavedomím? Špičkový odborník alebo hráč pomyselného futbalového Béčka? Nech je to akokoľvek, sú medzi nami ľudia, ktorí sú šťastní, nech sú kdekoľvek, potom sú takí, čo na všetko frflú, nezabudnime na nadšencov, tých, čo nejako prežijú, nafúkancov, majstrov sveta, paničky, tých, čo všetko pokašľú. Každý z nás má svoju správnu odpoveď a tá je tá najlepšia v tejto danej chvíli alebo možno nie je. Poďme váhať, čo je správne, alebo?