To čo robím, robím úprimne. Mňa už nebaví hrať divadielka, hry typu, kto sa chytí skôr. Snažím sa v každej životnej oblasti dať vždy kúsok naviac. Sú veci, ktoré robím pre seba. Tak isto pre druhých. Pozorujem, všímam si, skúšam. Mám rád ten pocit, keď môžem tráviť s druhými ľuďmi čas, potešiť ich, dať im niečo, čo nie je samozrejmosť na prvý pohľad.
Čítal som myšlienku, že je fajn dávať. Nie som zástancom dávania miliónových darov, prekvapení. Viac sa mi páčia maličkosti. Na tie sa akosi často zabúda. Rozumiem, že hmotné prostriedky, darčeky, veci dnes pomôžu mnohým, keď ich dostaneme. Maličkosti, snaha, vypočutie, dať rameno na opretie, podporiť, ukázanie vecí, miest, emócií, ktoré stoja za povšimnutie, ako keby sa už nenosili. K tomu žiadne hry, byť skutočný, odpísanie na správu, zdvihnúť telefonát, rešpektovanie druhých, mať ich rád takých akí sú. Možno sem- tam ukázať opatrne aj ďalšie pohľady. Netreba zabúdať na pocit bezpečia, keď už nijak inak, aspoň prístupom a nevhodne si neuťahovať z nich.
Veľký vplyv má na mňa v tomto období okolie, to čo robím, tvorím, skúšam a taktiež pocity. Dostávam späť obrovské dávky energie. Či je to vo forme správ, komentov, pozdravov. Vďaka internetu si ma všímajú aj ďalší ľudia. Blogovanie, organizovanie spoločných výjazdov, dokumentovanie mojich tréningov dostáva pozornosť. Taktiež sú tu ľudia z môjho bližšieho okolia, s ktorými trávim čas, ich podporu cítim taktiež.
Robím to, čo si myslím, že je správne. Pri organizácií výjazdov mi ide o dve veci. Ukázať miesta, ktoré možno nie sú až tak poznané. Pospájať ich a vytvoriť zaujímavý okruh na výhľady, stúpania, zjazdy a technické úseky. K tomu zažiť pocit dupania v balíku, teda partii a zažiť parádny pocit. Keď sa jazdí lesom a je nás partia, to sa nezažíva každý deň. Kopa zábavy, vtipných myšlienok a k tomu vybehnúť ešte jeden kopec, či prejsť náročnejší úsek. Samozrejme, že moje výjazdy nie sú pre každého. Veď, tak isto sú na tom bežné dni, tiež netrávim čas s každým koho poznám.
Neverím na zajtra, uvidím, nesprávny čas. Verím na to čo je teraz. Čím ďalej viac si oslovujem myšlienku, že ak sa mi niečo páči, mám o tom povedať aj keď budem odmietnutý, nepochopený. Tu je dôležité poznamenať, že nie je ťažké to povedať. Ťažké je si to pekné vôbec všimnúť.
Mám rád pocit, keď môžem pre druhého urobiť láskavosť. Bez pocitu, že chcem za to niečo späť. V láske to vnímam rovnako. Podľa mňa skutočná láska by nemala očakávať niečo naspäť. Aj keď sú to náročné myšlienky, ešte ťažšie sa vnímajú tam vonku. Ak je čokoľvek skutočné, neočakávam nič. Je pre mňa inšpiráciou, nie len pre bežné dni. Zamýšľam sa, pozorujem moje pocity, kam mi utekajú myšlienky a všímam si moje správanie. K tomu láska vie, čo sa má a patrí. Len možno to chce zopár zamilovaných listov, sprav, randení, bežných situácií, ukázanie pohľadov a v neposlednom rade niečo na zahryznutie, ale nie do krku. To až trochu neskôr.
Dostala ma istá myšlienka, ktorá tvrdí, že všetko čo dám sa ku mne dostane spať. Ale nemôžem očakávať odkiaľ. Príklad: ak pustím auto pri vychádzaní z parkoviska, nemôžem chcieť ani očakávať, že niekto ďalší ma hneď pusti pri najbližšej príležitosti. Niekto ma určite pustí, možno ich bude aj viac, len neviem ktoré auto to bude.
Chodiť svetom bez očakávania, niečo nedostať je dosť veľká skúška pre ego, pocit vlastnenia, pocit sebauspokojenia a v neposlednom rade trpezlivosti. Človek sa môže cítiť ako keby ho vynechali. Tu je dôležité nezhorknúť, či nezanevrieť na svet. Ja netvrdím, že môj čas príde a dostanem sa k tomu, čo chcem. Tá možnosť tu je samozrejme je, ale nie je ničím garantovaná. Čo však garantované je, to je ľútosť. Teda ak sa nepostavím a nepôjdem za tým čo sa mi páči.
To čo je medzi nami je medzi nami. Učím sa čo môžem povedať svetu a čo nie. Ak som s chalanmi na výjazde, niekto zosadne z bicykla a tlačí úsek, lebo nevládze, či si netrúfne tak nedávam takéto veci von. Žiadne fotky, ani videá. Zmysel je zažiť skvelé zážitky ,zdokumentovať ich a nie druhých zosmiešňovať. To taktiež platí v ďalších životných oblastiach.
Ak idem s niekým von, tak dôležité je aby o tom vedel ten čo bol/bola vonku so mnou. Druhých do toho nič. Svetu stačí, že vie, že sa mi niekto páči. Tým dávam od seba preč príležitosti a možnosti, ktoré by mohli narušiť to, čo práve teraz je. Keď niečo rastie je fajn sa tomu venovať.
Mám rád ľudí, s mnohými sa cítim dobre a chcem s nimi tráviť čas. Ukazujem im postupne môj svet, myšlienky, pocity, snažím sa správať tak, ako by som chcel aby sa svet správal ku mne. Je jasné, že budú dni keď najradšej by som zaliezol do diery a nevyliezol von. Ale to asi by sa nemalo robiť. Veď trochu bolesti by som mal zniesť.
Prednedávnom som mal situáciu, ktorá ma poriadne naštvala. Bol som rozhodený. Lenže človek, ktorý mi správu oznámil za to nemohol a vedľa mňa bola ona. Tak som sa priznal, že som naštvaný na to čo sa stalo, ale nedal som jej ani náznak. S odstupom času ma tešila moja reakcia. Možno sa zo mňa stáva chlap. Chlap by nemal svojimi emóciami ohrozovať ženu a určite nie takú, ktorá sa mu páči. Prešlo veľa situácii, aby som sa začal správať takto. Na konci dňa, sa situácia vyriešila sama a ešte lepšie ako som chcel.
Jasné, že my chlapi máme byť emočné stabilný, niečo vydržať. O tom sa nemusíme baviť. Je fajn mať záľubu, kde sa vyventilujeme, vykričíme, zanadávame si. U mňa je aj kopa adrenalínových zážitkov na horskom bicykli. Dám zabrať telu, emóciám a keď sa vrátim, som zničený, už sa mi nechce reagovať na svet. Ťažím s toho niekoľko dní. Mám aj také obdobia, keď mi jazda nepomôže, ale tých je veľmi málo.
Verím v úprimnú snahu bez bočných úmyslov, keď sa mi čokoľvek páči poviem to. A tiež verím, že nie každé odmietnutie je odmietnutie. Veď aj druhí ľudia majú svoje city a majú možnosť zmeniť názor. Možno stačí len ukázať, že to myslím vážne.
Učím sa na každom kroku. Stačí si všímať, pozerať sa pred seba. Mám okolo seba ľudí, s ktorými chcem tráviť čas. Či sú to romantické chvíle, športové, ale aj tie ďalšie. Mnohých ľudí volám von. Viem, že by sa im so mnou páčilo. Lenže časť sa vyhovára, odmieta. Teraz na augustovom výjazde prišiel chalan, ktorého som volal asi rok. Tešil som sa, že prišiel, skvelo zapadol do partie.
Tak sa pýtam, ak má žena, chlap sen, vízia, parádne obdobie odmietne, mám sa len tak vzdať? Neviem, tá možnosť vzdania je tu stále. Len prečo práve teraz, keď nabudúce môžem skúsiť ešte raz. A možno práve malá úprimná snaha prinesie celé to, o čo snívam. Snažiť sa môžeme všetci, ale bez očakávaní. Len pozor, nie že sa budeme snažiť na niekoľkých tých istých poliach naraz. To nie je dvakrát správne. To isté platí na mojej ako aj na Tvojej strane.
