„Vidíš tam ten žeriav. Tam to je. Zhruba dvadsať kilometrov.” Hovorím veď poďme pokiaľ budeme vládať. Cesta nebola nejako dlhá, ubehla rýchlo, len ma štvalo, že som si nezobral vodu. Naspäť keď stihnem bufet, kúpim si vodu, zmrzku a nejako to dobežkujem. Cesta naspäť trvala nekonečno, keď som sa pozrel pred seba na tie nekončiaci rovinky a zapadajú slnko s pocitom ako si dám vodu pri aute ma pri každom kilometri omámil pocit konca a ostalo mi špatne. Cestu späť som dokončil. Nič sa mi nestalo, prišiel som už po tme. Dal som si vodu a na pumpe neskorú večeru. Rezeň a tvarohová zmrzka. Triasli sa mi kolena, prišla obrovská únava veď domov to bolo ešte hodinu presunu.

Pýtam sa seba. Prečo to robím. Je to únik? Čistenie hlavy, resetovanie? Na jar dvadsaťdva, prišla k situácií, ktorú som nevedel zvrátiť, ovplyvniť a dostal som sa medzi dva elementy. Nedokázal som ju vyriešiť tak, ako by to malo byť. Ako si som vedel, že takéto projekty dopadnú vždy na hranu a obrovské tlaky budú smerovať na mňa. Veď som v styčný článok medzi oboma svetmi. Aj keď priama zodpovednosť ide na niekoho iného. Dva mesiace sa kľučkovalo medzi chytania sa stebla slamy a zablúdeniami do slepých uličkách. Ako sa hovorí všetko ma svoj koniec aj obdobie bezmocnosti na tom nebolo inak. Prvý krát som pocítil ako mi šport pomohol prekonať náročné obdobie.

Každý víkend som chodil bežkovať na Čertovicu. Kde naozaj sa zabudlo na prácu. Veď tie kopce umožnia premýšľať jeden krok dopredu, ešte jeden a daj ešte jeden keď si tu. Neskôr tam hore dajú pocit víťazstva. Po zimnej sezóne prišlo zranenie kolena na mojich tridsať kilometrových behoch. Tiež pri bežkovaní som kolenám nedal vydýchať. Našťastie mam výborných lekárov okolo seba dali ma dokopy. Vedel som, že beh bude musieť isť na čas stranou. Resp. môj sen o ultrabehoch sa rozplynul vetičkou: „ kolena je síce v poriadku, ale prehnaná záťaž môže všetko vrátiť”. Behávam menej, no bežkujem viac.

V tomto období je to tretí rok čo som doplnil beh s člnkovaním. Ide o sériu cvikov so závažím a vlastnou váhou. Zmysel je ako inak, cítiť sa fajn. Aby ma nebolel chrbát po celodennom nič nerobení a nemenil každý rok veľkosť nohavíc. Výsledky prichádzajú postupne. Je ľahké sa zničiť, dvíhať ťažké závažia. Pre mňa to nie je. Vždy keď idem do ťažkých váh príde zranenie. Takže tu platí menej je pre mňa viac. Najťažšie je tu disciplína. Nikto ma nevidí, nerobím marketing ako behu. Sám sa musím donútiť. K tomu viditeľné zmeny prichádzajú po rokoch.

Beh je láska, ale aj nenávisť. Ak bežím hore kopcom, v horúci letný deň neznášam ho. Ak bežím v lejaku v blate sú to emócie plné radosti z prekonania sa. Beh mi dáva pocit voľnosti. Môžem bežať po poľných cestách chotármi, lesmi, cestičkami. Som tam sám, nikde nikoho, ten pocit je neskutočný. Cítim síce každý bežecký krok, lenže dostávam späť pocity, emócie navôkol. Nezabudnuteľné boli behy v Štiavnických lesoch. Rýchle zjazdy, úzke kľukaté cestičky, stúpania. Netreba pozabudnúť na výhľady. Vidieť okolie z výšky dáva človeku pocit slobody.

Šport je životný štýl. Nie je pre každého, no každý z nás sa môže nejako hýbať. Každá jedna aktivita zoberie neskutočné veľa. Neodpusti nič. Na prvý pohľad sa môže zdať, že je únik z reality. No neskôr sa ukáže, šport je vlastne realita. Vyfacká nás, núti nás prekonať strachy, bolesti, lenivosti, krivdy. No je spravodlivý, veľa nám odhalí. Budú dni, keď sa budeme snažiť a nepôjde to. Tak isto prídu dni víťazstiev. Vďaka športu sa môžeme zmeniť, upraviť pohľady na seba, ale aj svet. Nezabudnime aj na zmenšenie, alebo udržanie veľkosti našich nohavíc.

Život je jednoduchá zhoda malých komplikovaných udalostí, ktoré sú navzájom poprepletané. Je možné ich spojiť vždy až na konci niečoho. Šport je jeden z nich.