Vedomosti

Medzi nebom zemou

29. november 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Zažívam rôzne situácie, príbehy. Pamätám si, keď som reagoval, vybuchoval, kričal, obviňoval. Aj dnes sa prichytím, len zvyčajne je takých situácii menej ako viac. Snažím sa pozorovať, dýchať, nechať všetkému čas, priestor, alebo idem na tréning.

Niekedy, ako tam chodím svetom dostávam sa k situáciám, ktoré prinášajú so sebou lekcie. Občas sa snažím takéto lekcie potlačiť, nepripustiť si ich. Nakoľko, nie každá z nich sa mi páči. Aj keď sú mimoriadne dôležite a nesú zo sebou dôležitý odkaz. Možno aj do budúcich dní, o ktorých ešte neviem, že by mohli prísť. Nie všetkému chcem rozumieť, nie všetko chcem poznať. Čo chcem vedieť, je kedy reagovať, ako reagovať a čo nechať plávať.

Robím rozhodnutia, vyberám si s kým chcem tráviť čas, čo robím, ako sa flákam, čo budem jesť. Veľmi veľká časť z toho čo robím sa neskôr ukáže, že to moc správne nebolo. Sem tam si poviem, že oplatilo sa. Viac sa riadim emóciami ako logikou. Vnútorný hlas sa počúva ťažko. Nie vždy je mu ľahké uveriť. To by mohol byť jeden z dôvodov, pre ktorý je viac toho nesprávneho ako správneho. Ak niečomu verím, tak je prepojenosť medzi jednotlivými životnými etapami. V každej jednej z nich ide o niečo iné. Na konci dňa, do seba aj tak zapadajú.

Často sa viem zamotať do takých stavov, že nie je od nich návratov. Teda tak sa zdá na prvý pohľad. Dávam druhým milión šanci. Sebe o dosť menej, som na sebe prísny. Namýšľam si nádherné príbehy, hľadám výhovorky, pre ktoré mám byť práve v tejto chvíli tu. Čo keď to je všetko klamstvo? Také klamstvo, ktoré ma chce ochrániť aby som niečo s tým spravil. Možno len maličkosť, roztočiť pomyslené koleso. Alebo nečinnosť má ochrániť od niečoho.

Chcel by som vyriešiť všetky skúšky sveta, pomôcť známym aj menej známym. Vedieť zastaviť náročné časy. Lepšie si užívať skvelé časy.Niekedy vedieť čo si druhy myslia a čo je za ich konaním. Aby som vedel. Na druhej strane som rád, že neviem. Ľahšie sa tak ide svetom. Viac sa mi páči zvedavosť. Vtedy vznikajú nové priateľstva, utužujú sa staré. Každý z nás by asi mal objaviť svet podľa seba. Veď aj tak na konci dna si môžeme o tom povedať, vymeniť poznatky, skúsenosti.

Mam rad, keď sa jeden druhého potlačíme, pomôžeme. Je fajn nezábúdať aj seba. Všetky tie maličkosti, ktoré sa dejú nie sú vždy podstatné. Niekedy sa staví na celok, inokedy na jednu časť. Život je záhada, nepoznám čo sa tu mám naučiť, zažiť, skúsiť. Medzi nebom a zemou sme mi ľudia, čo tu žijeme svoje príbehy najlepšie ako vieme. Vekom dozrievame, máme lepší rozhľad, skúsenosti, no tak isto vieme spraviť prešľap. To čo sa môže javiť ako prehra, môže byť víťazovo. Nech je to akokoľvek, až na konci etapy, alebo tej ďalšej pochopíme, či to malo zmysel.

Vlastný štýl

27. máj 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy

Prichytil som sa pri situácií, keď som sa správal ako majster sveta. Na všetko šla odpoveď z mojich úst: „Áno, viem.” Po čase sa ku mne prestali dostávať nové informácie od kolegov, parťákov z tímu a pod. Veď na čo sú mu nové infošky, všetko vie.

Lekcia netrvalo dlho, ale bola poučná. Stačilo byť majster na všetko a po krátkej chvíli prišiel náraz. Bolel, doma sa smiali, tam vonku sa začínali vyhýbať, až som sa ocitol v strede môjho sveta úplne sám. Žiadne aha sa nekonalo, to prichádzalo postupne bez námahy. Ako keby si ma chcelo vychutnať. Ten zvyšok si nikdy nepamätám, asi sa nestal. Len viem, že ľudia z toho obdobia mi už nedávajú na sociálnych sieťach srdiečka, niektorí z diaľky pozrú. Vlastne, asi to tak malo byť, no nemuselo.

Lenže všetko má viac uhlov pohľadu. Jeden z tých mojich bolo v začiatkoch vyzerať dobre pred svetom. Nevedel som si predstaviť, že by som povedal neviem. V mojej hlave vládlo presvedčenie, že jednoznačne mám vedieť všetko. Hľadať odpovede, všímať si maličkosti, nepodstatné narážky, pozorovanie srandičiek, reči tela, emócií mi vonkoncom nič nehovorilo. Takže odpovede boli na každú otázku. Bez premýšľania zo mňa vyletovali.

Dnes som na tom obdobne. Lenže dostávam sa do situácií, kde za krátky čas musím nájsť riešenia pre všetky zainteresované strany. Vo väčšine prípadov je vďaka skúsenostiam nájsť riešenie jednoduchšie. Samozrejme mám na stole aj také prípady, kde hľadám odpovede, riešenia aj niekoľko dní. Pred tým ako odpoviem či prinesiem riešenie, kladiem dôraz na zistenie čo najviac informácií a niekedy aj nepodstatných maličkostí. Samozrejme, že nastavajú situácie, keď je treba buchnúť po stole, prebrať zodpovednosť a urobiť rozhodnutie okamžite. To však k vedúcim funkciám jednoznačne patrí.

Za seba poviem, že verím viac na pocity ako na logiku (nie na prvý dojem, ten často zavádza). Pocity v bruchu majú dôležitú rozhodovaciu úlohu. Tak isto si všímam maličkosti, okolnosti a hľadám príčinu, čo je za tým. Nikto z nás nemá rád situácie, ktoré nás dostavajú akokoľvek pod tlak. Nie som výnimka, len akosi ich viac okolo nás máme, tým sme na tom lepšie. Preto sa snažím hľadať riešenia, keď nie je dusná atmosféra. Zvyčajne po čase, keď všetci vychladneme, nájdeme aj tak najlepšie riešenie.

Čo chcem článkom povedať? Každý z nás vie niečo, každý z nás je podľa všetkého dobrý v odlišných oblastiach. Tam vonku sú ľudia, ktorí majú obrovské skúsenosti, mnohí z nich ochotne poradia. Keď budeme chodiť ako majstri sveta, určite nám veľmi veľa unikne. Ak si myslím, že viem všetko, podľa všetkého prichádzam o možnosť dozvedieť sa viac. Netuším, ako to majú iný, ale dnes viem, že ak počúvam, pozorujem a pýtam sa, dozviem sa o mnoho viac, aj keď odpoveď už poznám pri mojom príchode vo dverách.

Prekopávať, skúšať a nevzdávať sa

8. január 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Nevzdávajme sa, skúsme to ešte raz. Koniec článku, poďme to spraviť. Koniec starého a začiatok nového roka prináša vždy so sebou nové nádeje na lepší život, lepšie možnosti, tajné dúfania, že konečne by mohlo byť lepšie. Nech je to akokoľvek, rok 2020 prináša so sebou taktiež nové nádeje.

Nové nádeje nie vždy prichádzajú len tak otočením strany. Väčšinou sa musí niečo zmeniť. Môj kamoš Jožo hovorí, že niekedy rozdiel dvoch-troch milimetrov (sekúnd, bodov a pod.) nás privedie na pomyselné prvé priečky. Lenže čo ak nesúťažíme, nepracujeme na meranú rýchlosť, vzdialenosť, nezbierame body? Tu prichádza mnoho vychytávok, ako zlepšiť maličkosti okolo nás, sú všade okolo. Dýchanie, emócie, premýšľanie, vnútorný dialóg, ľudia, ktorými sa obklopujeme, vzdelávanie, možností je mnoho, stačí ich vyhľadať. Čo keď už teraz robíme všetko dobre a nepotrebujeme žiadnu zmenu, len pokračovať ďalej, vydržať? Alebo predsa len potrebujeme posunúť dva – tri milimetre hore doľava?

Prekopávať, skúšať a nevzdávať sa. Okolo nás je mnoho ľudí, ktorí už uspeli a sú o mnoho ďalej ako sme my. Mnoho z nich nebolo na začiatku o nič múdrejších ako ich okolie. Lenže mali niečo, čo ich poháňalo ďalej, aj keď nebolo všetko ružové. Vlastne život by mal byť aj o tom vytvoriť, zlepšiť, spríjemniť naše dni. Mali by sme to robiť hlavne v tých dňoch, keď nie je všetko ružové. Áno, ľahko sa píše, hovorí o napredovaní, pokračovaní a nevzdávaní, keď tečie do topánok. K tomu o hľadaní niečoho pomyselného, čo nás bude poháňať preč. Stop, jednoducho to spravme, ten čas prejde tak či tak.

Prečo potrebujeme počuť o tom, akí sme pekní, múdri, šikovní alebo chceme počuť kritickú spätnú väzbu? Je príliš ľahké, keď sa nám darí pohltiť sa úspechom, slávou alebo akýmsi klamom, ktorý nám bude podsúvať, že sme úplne najlepší. Na strane druhej, taktiež, keď nie sme práve naladení na víťazných vlnách je ľahké si povedať, ako na to nemáme ( často ani nevieme, na čo nemáme), akí sme hlúpi, špatní, nenadaní. Nikdy nepoznáme všetky okolnosti, ktoré sa dejú okolo nás, za naším “chrbtom”, za naším “predkom” a vonkoncom si nevšimneme, čo sa nám deje popod nosom. Veď schválne, najčastejšie, keď niečo stratíme, tak to máme pred očami.

Netvrdím, že je dobré mať z každého niečo a už vonkoncom nie každému z nás bude fungovať, ak sa budeme pohybovať v strede medzi dobrom a zlom. Je viac ako isté, že budeme musieť v konkrétnych oblastiach vynikať. O tom ostatnom ani nebudeme vedieť, že existuje. Začnime rok s tým, že sme naozaj blízko našich vytúžených zmien, úspechov a možno naozaj potrebujeme dva-tri milimetre upraviť naše myšlienky, pohľady, pozornosť, smerovanie. Vlastne veď na konci roka uvidíme, kam sme sa dostali.

Prekonať samého seba

25. september 2019 Michal Boťanský Všetko

Ak sa ma ktokoľvek opýta, aké sú pre mňa najdôležitejšie témy, o ktorých píšem, tak sú to jednoznačne snívanie, práca, pokúšanie sa a prekonávanie samého seba. Vlastne, nielen o tom píšem, ale aj žijem. V každej téme si nachádzam vždy dôležitý odkaz, ktorý ma posúva, usmerňuje, či zastavuje. Ak takéto odkazy zamaskujem v článkoch, kedykoľvek sa k ním môžem vrátiť po nakopnutie alebo inšpiráciu.

My ľudia máme potrebu zbavovať sa všetkého, čo nás akýmkoľvek spôsobom tlačí. Akonáhle náš život nie je OK, sme na novom alebo aj tenkom ľade, odopíname všetko, čo by nás mohlo potopiť. Nie vždy je všetko tak, ako sa zdá na prvý pohľad. Ťažšie výzvy nás robia lepšími alebo nás vyradia z hry, aby sme začali ďalšiu. Vedci potvrdzujú, že dokážeme vytvoriť o mnoho viac, ak sme pod správnym tlakom (nie smrteľným). Preto cez pracovné dni má väčšina z nás lepšie zadelený čas, ako cez dni pracovného pokoja (nemyslím tým len víkendy). Tak isto sa obraciame o mnoho efektívnejšie, keď sme rozbehnutí. Ľahko sa takéto slová píšu, v skutočnosti je to o čosi náročnejšie.

Námet na článok vo mne vzbudil istý mladý muž, ktorý predo mnou vzdal jednu kapitolu svojho života. Namiesto toho, aby nachvíľu zatlačil, vydržal, dal všetko nabok, mi položil na stôl vedro príbehov, pre ktoré to nepôjde. V roku dvetisícjedenásť v máji som sa tak cítil aj ja. Chcel som sa vzdať, nakoľko moja práca nešla tak, ako som si naplánoval. Neviem, či to bolo mnou alebo sa mi naozaj nedarilo. Zachránil ma telefonát od vtedajšieho majiteľa. Ak si dobre pamätám, povedal niečo v zmysle, ak to vzdám, tak neuvidím a nezažijem to, čo všetko je tu. Taktiež mi povedal, že mi nevie nijako pomôcť, ale len musím vydržať a ono sa to rozbehne a potom uvidím sám. Bolo mi jedno, čo mi hovoril, chcel som mať len v ponuke dvadsať nehnuteľností na predaj.

Vlastne, až dnes zisťujem, že ciele, ktoré som si dával, ma posúvali veľmi málo a vôbec ma nerobili lepším. Možno som bol vďaka nim lepším predajcom, ale tým som sa netúžil stať. Dnes sa smejem na sebe, ako blízko som vtedy mieril, sníval, pohyboval sa. Jasné, že sa teším všetkým maličkostiam. Bez nich by podľa všetkého nebol dnešok. Ale o tom v nasledujúcich riadkoch nebude reč, to skôr v ďalšom článku.

Pamätám si ten pocit, keď som chcel vzdať svoju prácu po prvýkrát. Nevedel som o svete nič, o práci taktiež, cítil som sa ako bezmocný malý chlapec, ktorý nevedel čo a ako ďalej. Nerozumel som trhu, jeho správaniu, vôbec som ho nevedel čítať a podľa všetkého asi som ani len netušil, že existuje trh.

Hľadám rozdiel, pre ktorý som vtedy pokračoval. Bol som jednu sekundu od rozhodnutia, vďaka ktorému by som dnes nepísal články, nerobil videá, nebol za toho bláznivého chlapíka a určite by som nebol tu (v práci, ktorú teraz robím). Kto vie, čo by bolo inak, ak by. Históriu nezmením, rozhodnutia taktiež, ani to, ako som sa správal k sebe, druhým. Čo viem je, že nebol za tým len telefonát, milión pokusov, odvaha, nevedomosť a mnoho ďalších maličkostí. Situácia, v ktorej som sa nachádzal, ma donútila tvoriť, konať, pohybovať sa, skúšať. Roznášal som vlastné letáky po sídliskách, oslovoval ľudí, hľadal som spôsoby, ako prekonať stav, v ktorom som bol. Za veľmi krátku dobu som sa stal jedným z najlepších (od rozhodnutia, že to teda skúsim). Za ešte kratšiu chvíľu ma vyhodili, lebo že som nerobil prácu tak, ako som mal. Vlastne, spravili mi láskavosť, vždy robím prácu podľa seba. Som líder, neviem pracovať, tvoriť akonáhle mám nad sebou šéfa. Lenže, až teraz začínam vnímať, čím vlastne som. Potreboval som dostať, popáliť sa, pokašlať a samozrejme prekonať sa.

To, čo sa udialo od roku 2011 po dnešok je už len námet na knihu, ktorú verím, že čoskoro vydám. Samozrejme, že aj neskôr prišli obdobia, keď som sa chcel vzdať. Chýbala mi motivácia, sila, chuť alebo jednoducho už som nevedel, ako ďalej. No zmenil som postoj, hľadal som ľudí, knihy, semináre, od ktorých som sa mohol/môžem učiť. Najväčší vplyv na moje ďalšie kroky mali a majú však moje sny. Ferrari, kombajn a dom, písal som o nich nejeden článok. Pomáhajú mi prekonávať rozličné obdobia. Ich fotky mám nalepené na všetkých možných miestach.

Život je záhada a nikdy nehovor nikdy. Nevieme, čo prinesie zajtrajšok. Jedno viem, ak sa budem musieť čohokoľvek vzdať, bude to pekne bolieť a veľmi dlho budem na seba naštvaný. Neznášam vzdávanie, áno, sú dni, keď to inak nejde. Ak chcem to, to druhé musím pustiť. Preto je mimoriadne dôležité prísť na to, čo chceme a postupne sa pustiť za tým. Lenže, tak isto je dobré zostať flexibilný. Veď, ako sa vraví v starých príbehoch, dub síce predstavuje silu, ale najsilnejším búrkam odolá trstina, pretože sa dokáže ohnúť.

Čítal som článok o chlapíkovi, ktorý nikdy nebol miliardár, pretože predal balík akcií spoločnosti v jej začiatkoch za 800 “peňazí”, dnes hodnota tých istých akcií je niekoľko miliárd. To je celkom silný motív, vydržať, pretože nikdy neviem, ktorá z mojich akcií mi zarobí nejakú tú miliardu. Taktiež prekonať seba samého prináša neskutočný pocit blaženosti, úľavy či radosti. Zmysel je vybudovať život, od ktorého nebude treba chodiť na dovolenku.

Viem, čím chcem byť, čo chcem od seba, od života a tak isto prichádzam na to, čo chcem vybudovať. Najťažšie na tom je, že mnoho udalostí, vecí, zážitkov musí isť stranou. Je to akási cena, ktorá sa platí pred tým, keď sa dosahuje úspech, teda aspoň to mi hovoria ľudia, ktorí už dosiahli to, čo chceli.

Tip na záver? Všimol som si, že je viac ako potrebné mať víziu, neskutočné množstvo trpezlivosti, urobiť miliardu pokusov. Taká maličkosť, byť kurňajs dobrý v predaji, lebo predávame všetci, sebe, tomu druhému a tak ďalej. A keď predáme sebe, vtedy porážame seba a vydávame sa na ďalšiu cestu.

Sebeckosť

19. jún 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

My ľudia máme tendenciu brať udalosti okolo nás osobne. Ona mešká, vôbec si neuvedomuje, že čo pre ňu robíme. On zas prišiel nepripravený na schôdzku, to snáď nemôže myslieť vážne. Ja som dala prednosť červenému autu na križovatke a teraz chcem, aby mi zelené auto dalo prednosť na kruháči.

Mal som pracovnú schôdzku, na ktorej som nakopával istého mladého muža, aby konečne vykročil vpred. Asi dva roky chodí za mnou a vykecáva ohľadne rôznych teórií, a pritom tam vonku to vyzerá inak. Tým, že neverím ľudom, teda lepšie, viac tomu, čo hovoria, ale verím tomu, čo robia. Tak sme si vysvetlili, že schôdzky, ktoré mávame pravidelné, robím z čisto sebeckého presvedčenia. Chcem sa mať v živote lepšie. To znamená, predávam priamo alebo nepriamo moje vedomosti, znalosti skúsenosti, riešenia, pomocnú ruku, keď čokoľvek bude treba a za to chcem aj ja niečo. Respektíve, jeho úspech. Čím viac mám úspešných ľudí v mojom tíme, tým viac budem úspešný aj ja. Žiadna vypočítavosť, je niekoľko možností ako pracovať, vytvárať hodnoty, postupovať po rebríčku vyššie. Pravidlo v mojom živote znie jasne, ja chcem vyhrať, no nie na úkor teba. To znamená, že vyhráš aj ty, ale aj ja.

Úloha lídra je vytvárať nových lídrov v práci, v súkromnom, ale aj verejnom živote. Hľadať v ľuďoch to dobré a snažiť sa na to poukazovať. Nebudem klamať, že sem-tam je to náročné. Na druhej strane, ak vidím, ako sa z chalana alebo baby stáva skvelý obchodník, človek, osobnosť, podlamujú sa mi kolená od radosti. Pocit, že ten druhý aj vďaka mne uspeje, je neskutočný. Zatieni všetky nepodarené, infarktové telefonáty, schôdzky, úlohy a pod.

Je nad slnko jasnejšie, že takmer všetko, čo robíme, robíme pre seba. Čím skôr si danú skutočnosť objasníme, bude sa nám ľahšie dýchať, pracovať, pôsobiť tam vonku, ale aj tu v on-line svete. Sebectvo je zdravé do istého spôsobu, pokiaľ nehrabeme len pre seba a na úkor druhých.

Klasický šéf, ktorý rozhoduje a vydáva príkazy dnes vo svete šance uspieť naďalej stále má, ale je to beh na krátke trate. Svet potrebuje všetkých tých, ktorí vedia a chcú podporiť druhých, ale aj seba. Kritika posúva, ale tak isto posúva aj tlieskanie, autogram, spoločná fotka, tľapnutie po pleci, či zajtra to skús ešte raz, no o čosi lepšie.

Chceme úspech, kariéru, manželovo, rodinu, hmotné zabezpečenie, vyzerať dobre pred kamošmi, rodičmi, kolegami, pred celým svetom. Nie je moderné nosiť neúspech, pokúšať sa. Schovávať sa, že vlastne my niečo chceme len tak. Priznajme si sami pred sebou, ale aj svetom, že chcem mať z koláča niečo aj ja. Lenže, to niečo spravím aj ja, odmakám kus práce, či dám vedomosti, kontakty.

Najlepšie sebeckosť spozorujú tí z nás, ktorí mali šťastie a majú deti. V niektorých prípadoch chceme od detí to, čo sa nepodarilo dosiahnuť nám. Prosím, netlačme na deti a nepresadzujme len naše nápady, nechajme im vlastnú cestu. Tam vonku sa všetko mení neskutočnou rýchlosťou, možno deti majú väčší prehľad, ako si myslíme. Česť všetkým, ktorí svoje deti podporujú, usmerňujú aj v tých najbláznivejších bláznovstvách.

Často sme aj my obmedzovaní našimi rodičmi, kamarátmi, partnermi, lebo oni chcú pre nás to najlepšie. Je to pekné, ale je možné, že netušia, čo v skutočnosti chceme. Sú presvedčení, že iba oni vedia, čo je pre nás najlepšie. Zrazu stojíme pred otázkou, či ísť do konfliktných situácií s okolím alebo sa necháme utláčať.

Na naše sebectvo sa vieme pozrieť na rôznych situáciách. To, či nás niekam posúvajú alebo brzdia, záleží aj, ako vnímame to, čo robíme pre seba či druhých. Je veľmi veľa faktorov, ktoré ovplyvňujú naše konanie, správanie, rozhodovanie v bežnom, verejnom či pracovnom živote. Sebectvo, mať chuť chcieť niečo vlastniť, zažiť, nám môže spôsobiť mnohé radosti, ale aj obrovské starosti. Popri tom na nás vplýva milión maličkostí a na každého iným spôsobom. Dajme si preto pozor na to, čo funguje nám, aby nám o nejaký čas nespôsobovalo bolesti. Vlastne, to, čo funguje mne, nemusí tebe, ale aj opačne.

O začiatkoch.

22. máj 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Námet na nasledujúci článok vznikol na porade nováčikov, na ktorej sme rozoberali začiatky. Nie moje, ale ich. Konverzácie, ktoré sme viedli, boli podľa všetkého založené na ich nevedomosti a strachu. Čo je prirodzené, pretože väčšinou, keď vstupujeme do novej kapitoly, tak sa ocitneme v nepoznanom, a to nás pre nejaký dôvod brzdí alebo len nechceme vyzerať pred ostatnými, že nevieme.

Bavili sme sa o práci, prístupe a o aspoň sa pokusiť vystreliť na bránku. Podľa všetkého nejaký čas zoberie pokiaľ začneme rásť a spozorujeme na nás prvé zelené lístky. Píšem obrazne. Vraví sa, že bambus potrebuje niekedy aj päť rokov, aby zo semiačka vyrástla zdravá zelená rastlina. Je však potrebné ho zalievať každý deň, kypriť zem. Ak zabudneme na prísun vody, čo i len jeden deň, môžeme začať od začiatku s novým semienkom.

Ak sa pozriem na seba, taktiež som začínal, tak trochu tuším, aké je to byť na začiatku, nič nevedieť, mať strach, vyzerať pred okolím za idiota. Pamätám si na obdobie, keď sa mi kamoši smiali, že nikdy nič zo mňa nebude, aby som nevymýšľal a vykašlal sa na to. Keďže moje okolie malo na mňa veľký vplyv, trvalo mi obrazne povedané cele storočie, aby som sa vymanil z jeho nadvlády.

Motivačné kecy, priorizuj, maj cieľ, usilovne pracuj, nevzdávaj sa, buď disciplinovaný, majú naozaj niečo do seba. Vedia výborne slúžiť a dostať nás tam, kam chceme. Samozrejme sa od nás očakáva pot, drina, usilovná práca, extra kroky, prístup, strely na bránu a neskôr aj výsledky. Tu nezabudnime na semienko bambusu: každodenné úsilie môže byť o niekoľko rokov ocenené obrovským rastom, lepšie povedané, skvelým životom.

Šancu dostaneme, len by sme mali ukázať, že to naozaj myslíme vážne. Vraví sa, keď uvidíme človeka s nadváhou v posilňovni, treba ho podporiť a nie sa na ňom smiať. Túto myšlienku je dobré aplikovať aj v iných odvetviach. To, ako dlho budeme mať nadváhu, nevedomosti, stáť na začiatku, záleží od nás. Nech robíme čokoľvek, bude nutné roztočiť akési pomyselné koleso, a to zoberie veľa energie, času a mnoho ďalších maličkostí.

Odvaha mať svoj štýl, vykročiť napriek čudným pocitom strachu, spotiť sa, zašpiniť a vyzerať popri tom ako amatér neznie dvakrát vábivo. Je prirodzené, že mnoho ľudí nás pošle kade ľahšie, či budeme predávať voňavky, poistky, domy alebo výživové doplnky. Na začiatku nebude nič, ani rešpekt, vedomosti, skúsenosti, kontakty a už vôbec nie peniaze. Áno, môže byť ťažšie pracovať po večeroch ani nevedno na čom, čo nám nedáva hneď význam a celý svet sa javí ako by šiel úplné iným smerom. Môžeme uveriť, že sme sa zbláznili alebo dať si šancu, možno dve, tri, desať. Spravíme milión chýb alebo nájdeme milión ciest, ako to nepôjde. Chyby sú akési školné, ktoré každý musí zaplatiť.

Keď sa život rozbehne presne ako zo životopisov úspešných ľudí, zistíme niekoľko vecí. Mnoho ľudí z nášho okolia nás nebude chcieť mať viac vo svojich životoch, nebudú sa k nám ani priznávať, budú nás obchádzať a kúpia od niekoho iného. Zažijeme novú bolesť, ale aspoň zistíme, kto je skutočný priateľ. Skutoční kamoši kupujú jeden od druhého, podporujú sa. Preto nezabudnime, kto stál, stojí pri nás, keď kurz našej lode mieri na ľadovec.

Z vlastnej skúsenosti viem, že začiatky sú vždy ľahšie, keď máme okolo seba tím ľudí, ktorí sú oporou. Takisto je skvelé, ak máme šťastie a máme sa od koho učiť. Na druhej strane dobrá správa je, keď sa nemáme o koho oprieť, či sme zatiaľ nenašli mentora, učiteľa, múdreho uja, máme k dispozícií bezplatné vzdelávacie programy a sociálne siete. Tam vždy nájdeme niekoho, kto sa s nami stretne a povie nám svoj príbeh.

Aj dnes začínam, učím sa, čo je kreativita, dokumentovanie, uzávierka, ISO, kompozícia, riešim význam slov, predaj, zisťujem, kde je pozornosť, aké sú možnosti. Mám prácu, popri nej píšem články, točím svoju šou, publikujem na sieťach moje príbehy. Viem, že tam vonku sú nepredstaviteľné možnosti pre každého z nás. Takisto viem, že ako v minulosti ma nevedomky obmedzovalo moje okolie, dnes sa nevedomky limitujem sám. Robím na prvý pohľad malé bezvýznamné kroky, pokusy, chyby. Dopredu ma ženie zvedavosť, resp. zistenie, čo je tam ďalej.

Prečo píšem o začiatkoch? Lebo možno dnes večer k nám príde nová príležitosť. Pred tým, ako ju zmietneme zo stola, zoberme si chvíľku, popremýšľajme, či by nás náhodou takáto ponuka mohla priniesť na tie miesta, o ktorých tajne snívame. Nezabudnime, že môžeme začať aj popri práci, ktorá nás živí.

Návrat

8. máj 2019 Michal Boťanský kniha - Príbehy - Všetko

Vždy som chcel zmeniť svet a bol som presvedčený, že to dokážem. Rozumiem, že najskôr je super zmeniť seba. Myslel som si, ak napíšem jeden parádny článok na sexi tému, začne kolovať internetom a ja sa stanem slávnym.Dnes dúfam, že to nie je o jednom parádnom článku. Ak by som uspel hneď, prišiel by som o balík vedomostí, pokusov, ktoré ma majú stretnúť po ceste. Vlastne, ani by som neuniesol na začiatku slávu. Lepšie vysvetlenie je, chcem písať články a postupne sa zlepšovať. Ak sa zapáčia, budem rád, keď nie, tak v stopäťdesiat sedmičke, keď už budem na konci cesty, si budem môcť povedať, že aspoň som skúsil. Samozrejme, pred tým dám celému svetu niekoľkokrát vedieť o tom, že píšem.

Šiel som na pracovnú schôdzku, v hlave som si rekapituloval hlavné myšlienky, ktoré som na nej mal vyriešiť. Lenže prišiel pocit, ako keby mám zatiahnutú ručnú brzdu. Mohla to byť vlastná spokojnosť, práca, ľudia okolo mňa, florbal, beh, videá, fotky, články? Na jednej strane ma posúvajú vpred, na strane druhej brzdia. K tomu si nahováram, aké je niečo ťažké, nemám čas. Takže to, čo robím, ma posúva krok po kroku na miesta, ktoré pôsobia na prvý pohľad parádne. Ako zisťujem, že nie všetko, čo vyzerá parádne, chcem mať aj okolo seba. Nemal som čas na dlhé filozofické úvahy a mojim emóciám som nedovolil ma dotiahnuť do stavov, ktoré spôsobujú miznutia úsmevu. Pravidlo znie jasne, je úplné jedno, ako sa cítim, ak je treba vykonať prácu, tak všetko ide stranou, aj pocity.

Sú ľudia, ktorí prichádzajú do môjho života a ukazujú mi príležitosti, štýl, miesta, na ktorých som zatiaľ nebol alebo ma jednoducho prídu nakopať. Nech to znie akokoľvek bláznivo, chlapík z pracovnej schôdzky, na ktorú som prišiel po mojej krátkej filozofickej chvíli ma privítal: „Je dobré uvedomiť si, kde sa nachádzame a na chvíľu si zobrať čas, trebárs na zamyslenie.” Hneď som sa odfotil, či náhodou nemám niečo na čele napísané, keď tak trafil. Samozrejme, pýtal sa ma, či sa fotím na každom stretnutí. Vôbec som si neuvedomil moje seba fotenie. Tak zahanbene som mu povedal o čele. Zasmial sa, uistil ma, že na čele nemám napísané nič. K tomu doplnil, že v čítaní ľudí je profík, už z diaľky si všimol mini náznaky, že sa niečo deje. Vyhrnul si rukávy a zamrmlal niečo v zmysle, ako prišiel v správnom čase. Napriek môjmu filozofickému zamysleniu, nemal som pocit, že by mal mať náznaky čohokoľvek.

Hneď bolo jasné, že pán neprišiel kúpiť a ani nechcel predať žiaden objekt na bývanie, nastaviť developerský projekt, či investovať balík peňazí do nehnuteľností. Nikdy neukazujem svetu, ako sa v skutočnosti cítim, je to nepotrebné, často aj zbytočné, druhých to obťažuje. Ak mám mať pracovné schôdzky, tam riešime bývanie, veľké projekty, financovanie, investície alebo kreslíme nové nápady na papierový obrúsok. „Jednoducho, niekedy sa zraníme od lásky, od neúspešného pokusu, podkopnutia, ale aj sami.” Vyletela miestnosťou ďalšia jeho myšlienka, všetko som si zapisoval, robím to vždy. Pokračoval: „Zhadzovať zodpovednosť na druhého nemusí byť vždy správne, jednoducho, niekedy to môže byť zhoda okolností, inokedy sme jednoducho stúpili do blata. Jednoznačne platí, že môžeme byť v roli obete alebo toho, čo si povie, veď poďme to dať radšej dokopy. ” Nepýtal som sa ho, aký je dôvod, pre ktorý mi vraví múdrosti, moja zvedavosť bola zameraná na zistenie, prečo vlastne máme schôdzku.

Pýtam sa vždy priamo, šetrí to čas a aj zbytočné nepríjemnosti. Boli sme dohodnutí ohľadne poradenstva pri ďalšom kroku v práci s bývaním. Tak znelo pozvanie v emaile. Bežne robím poradenstvo, tak viem, čo sa odo mňa očakáva. Lenže tu išlo o mňa, ale tak trochu inak. „Čo tu robíme?” znela moja chladnokrvná otázka. „Ráno kričíme po deťoch, lebo nespravili, čo sme chceli od nich. Či na križovatke ti niekto nedal prednosť a potom ešte raz ? Alebo len ťa drží v šachu šéf, frajerka? Nedokážeme ovládať svoje emócie, strach, radosť, víťazstvá, prehry? Tam, kde sa máme prispôsobiť sa neprispôsobíme lebo naše egá nepustia, tam, kde sa nemáme prispôsobiť, prispôsobujeme sa, lebo je to ľahké. ” Nastalo ticho, chvíľku trvalo pokiaľ som myšlienku zapísal do môjho oranžového zápisníka. Ticho pokračovalo ďalej, zazerali sme po sebe, odchlipovali z čaju. Obaja sme vedeli, kto prehovorí prvý, prehrá, aj keď nešlo o žiadne víťazstvo.

„Ak chceš uspieť, musíš sa učiť aj od ľudí mimo tvojho biznisu (práce),” vyletela zo mňa myšlienka, ktorá sa ku mne dostala v roku 2015. Poďakoval som za múdre myšlienky a prerušil som ticho zo slušnosti. „Podľa všetkého bude treba písať aj dvakrát do týždňa, na ukončenie blogu, či prestávku nepomýšľať. Ak chceš byť naozaj dobrý, tak musíš byť ochotný napísať tisíce článkov. Nezabudni sa obklopiť ľuďmi, ktorí podporujú, posúvajú ďalej, tých ostatných si nevšímaj. Inšpirácie je kopa. Môžeš vytvoriť veľkolepé dielo, lenže bez tréningu to nepôjde.” To bola posledná myšlienka, ktorú som si zapísal, odložil som oranžový zápisník a chcel som ísť späť do kancelárie.

Chlapík z mojej schôdzky bol Jožo, to je človek, ktorý mi ukázal cestu v dvetisícdvanástom a zmizol. Tentokrát sa vrátil zamaskovaný na nepoznanie. Vždy boli jeho myšlienky mimo tému, mal bláznivé metódy vyučovania. Poviem Vám, schôdzka to bola veľkolepá. Zakrátko sa k nám pridali všetci ľudia v kaviarni. Spôsobili sme chaos, presne tak, ako sa na schôdzke starých kamošov patrí. Každý z nás má okolo seba ľudí, ktorí nás inšpirujú, nakopávajú a často sa v našich životoch zjavia nečakane. Zoberme si k sebe ich myšlienky, povedzme o nich svetu, napíšme článok, natočme video, majme polhodinový monológ s kamošmi v krčme. Nezabudnime, že všetko so všetkými súvisí a je poprepletané jemnými vláknami.

Byť pripravený.

24. apríl 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Či chceme alebo nie, tam vonku je nespočetné množstvo príležitostí. Takmer 99% z nich nám utečie, často bez povšimnutia. Sme limitovaní tým, čo vieme. Naše vedomosti poukazujú na všetko, čo dokážeme rozpoznať, ten zvyšok nám uniká. O tom, či je niečo pre nás vhodné alebo nie sa dozvieme len tak, že to skúsime. Je známe, že nie všetko, čo budeme robiť, sa nám podarí. Vlastne, stačí, keď uspejeme v jednom.

Milión pokusov, hodín navyše, roky tréningu, štúdia, usilovnej práce, zlepšovanie, vynaliezavosť, ale samozrejme aj stovky pokašlaných maličkostí, odfláknutých tréningov, utečených príležitostí. Reč je o príprave pred tým, ako zažiarime. Mnohokrát je podceňovaná, vysmievaná. Lenže, čím lepšie sme pripravení, tým sa nám ľahšie tam vonku dýcha.

Podľa všetkého nie je možné byť pripravený na všetky situácie, ktoré sa nám za život udejú. Nakoľko počas ciest prechádzame rôznymi skúškami, ktoré nás majú odkloniť alebo uistiť v tom, čo robíme, či tam, kam smerujeme. Čo však možné je, je sem-tam si zobrať do ruky knihu, pozrieť video, či prečítať na internete článok alebo vyvolať schôdzku s človekom, ktorý je tam, kde chceme byť my. Vlastne, vzdelávanie je neskutočne potrebné k životu. Každému z nás vyhovuje v inej forme, je čoraz dostupnejšie a takmer bezplatné. Nezabudnime na sociálne siete, len sa neobkopme peknými babami v bikinách, šťavnatým steakom, teda pokiaľ nemajú nič spoločné s našimi cieľmi.

Dať stranou mnohé maličkosti, aby vytvorili priestor pre nové vedomosti, činnosti, ktoré priamo súvisia s tým, kam ideme, respektíve, po čo ideme. Čím viac vieme, tým väčšiu šancu máme spozorovať nové príležitosti, alebo z tých starých vytvoriť niečo senzačné. Nikde nie je napísané, že nemôžeme prekonať svoje limity, zmeniť svoje správanie, návyky, okolie, vedomosti, výsledky.

Ľudia, ktorí dokázali uspieť majú mnoho spoločných čŕt, potvrdzujú to mnohé ich životopisy. Najznámejšia z nich je, že ich rodiny, ale aj okolie boli o nich presvedčení, že sa zbláznili. Napriek tomu nabrali odvahu, uspeli. Môžeme byť obklopený ľuďmi, ktorí si o nás myslia, že sme sa zbláznili alebo tými, ktorí nás podporujú. Taktiež tam vonku sú ďalší, ktorí usilovne trénujú, pokúšajú sa a taktiež vyhrávajú, kľudne sa s nimi spojme. Existuje mnoho spôsobov, funkčné je všetko, len nie všetko bude fungovať nám.

Čo teda máme spraviť, aby sme boli pripravení? Všetko, čo bude treba. Najmime si trénera, preštudujme všetky informácie, ktoré sú dostupné, obklopme sa ľuďmi, zmeňme prístup, začnime sa správať ako profesionáli, majme štýl, vyhrňme si rukávy, po večeroch trénujme, dajme na bok všetko, čo nesúvisí s našimi cieľmi, urobme prvý krok, druhý. Môže sa stať, že sa budeme usilovne pripravovať, odvedieme skvelú prácu, napriek tomu sa nám v určitých oblastiach nepodarí presadiť. Máme dve možnosti, buď to skúsime ešte raz, alebo rozbehneme niečo iné, len nie hneď po prvom nepodarenom týždni.

Druhá strana

27. marec 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Predstavme si, že stojíme v boxerskom ringu a oproti nám je najlepší boxer. V publiku sedia naši známi, kamaráti, rodičia, fanúšikovia, ale aj sexi baby či chalani. Budeme venovať pozornosť boxerovi/boxerke, aby sme mu/jej naložili, po prípade sa ubránili, či sa budeme usmievať na kamošov, pohľadom flirtovať s nápadníkmi?

V živote sa často správame, ako keby sme v ringu neboli, máme neskutočne široký rozhľad a ten nám často braní byť odborníkom v jednej konkrétnej oblasti. Zaujímame sa o všetko možné aj nemožné. Je to do istej miery pochopiteľné, informácie nás doslova zaplavujú. Žiaľ, v škole sme sa neučili, ako s nimi pracovať. Tým nenabádam, že netreba vedieť nič. Vzdelávanie je dôležité, no tak isto je dôležité nechať robiť ľudí v tom, v čom sú dobrí. Ja sa svojmu automechanikovi do práce nekafrem a keď on chce niečo odo mňa, tak to isté robí on.

“Nie všetko je na druhej strane rieky.”

Ľudia sa menia, keď sa stane niečo zlé, dobré alebo keď si nájdu správnu motiváciu. K tomu je dobré si povedať, kde teraz sme, ďalší krok by malo byť zistenie, či sme spokojní s tým, čo je. Keď áno, ideme ďalej, ale ak niečo v našich životoch škrípe, podľa všetkého s tým skôr či neskôr niečo spravíme.

“Už dnes máme okolo seba takých, ktorí nám prajú, ale aj takých, ktorí by nás najradšej udupali.”

Terajšie obdobie, ktoré je tam vonku, ale aj tu na sieťach, je nové, plné príležitostí, nových začiatkov, ale aj rýchlych koncov. Sme nútení naučiť sa, čo sa máme odučiť a čo nové naučiť. Vyhrnúť rukávy, zatiahnuť, inokedy povoliť. Skôr ako vlastní, nás podporia cudzí. Podľa psychológov je to spôsobené tým, že ľudia z nášho okolia vedia, odkiaľ pochádzame a oni nabrali odvahu po prvú métu.

“Sociálne siete sú príležitosti na prezentovanie seba, toho, čo robím alebo na flákanie.”

Musíme isť von ukázať svetu, na čom pracujeme, pokiaľ pracujeme. Použijeme všetko, čo použiť môžeme na propagáciu našich výtvorov, práce, seba. Možno budeme musieť odísť z miest, na ktorých pôsobíme, žijeme. Môže byť ťažké vystúpiť z davu a ísť do nových nepreskúmaných vôd. Lenže, tu si pamätajme, že mnoho ľudí, ktorí dožívajú svoje životy najviac ľutujú, že sa nepokúsili osloviť najkrajšiu spolužiačku, ísť za lepším vzdelaním, či neopustili svoje okolie.

“Nemôžeme plávať v novej vode so starými vedomosťami.”

Aj rodina, životný partner, najlepší priatelia nás môžu držať na miestach, na ktoré vonkoncom nepatríme. Spozorujeme to tak, že sa nebudeme cítiť dobre v ich blízkosti. Áno, je kruté tráviť menej času s rodičmi, nezavolať babke, alebo povedať svojmu životnému partnerovi: „Zlato, pozri, toto je príležitosť, do ktorej musím ísť, znamená to pre mňa veľa.“ Pri troche šťastia a zdatnej komunikácií dokážeme ľudí okolo seba nadchnúť pre naše vízie a pôjdu s nami. V prípade, ak by nešli, tak nech aspoň žehlia košele, neskôr sa im za to odvďačíme.

“Máme len dve možnosti: vystúpiť, stať sa hviezdou alebo pokračovať a stať sa hviezdou.”

Prehrajú všetci frloši, lenivci, mudroši, ktorí hovoria nie, lebo vymenili svoj bláznivý život za nudný alebo to, čo milujú za to, čo nenávidia, preto, aby nemuseli počúvať všetkých tých ostatných hundrošov, frflošov, mudrošov. Vyhrajú všetci tí z nás, ktorí vydržia, pôjdu za tým, čo chcú a na čas dajú na stranu všetko ostatné. Sem-tam sa stane, že na ceste zakopneme, či zašpiníme sa od blata. Lenže, aspoň si kúpime nové topánky, rifle, alebo košeľu.

Každý z nás žije svoj príbeh, ktorý môže zmeniť niekoho iného život. V niektorých prípadoch budeme nútený prejsť na druhú stranu rieky, inokedy bude potrebné vytrvať na tej našej strane. Usilovná práca, kroky navyše, neskutočný počet pokusov a výdrž môžu byť základné piliere obrovských životných úspechov. Vyhrajú všetci tí, ktorí sa podujmú na cestu, ktorá môže trvať päť, desať, šestnásť, dvadsaťštyri rokov.

Hlava, príbeh, jedinečnosť a zajtra skúsiť ešte raz, no lepšie.

13. marec 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy

Hovorí sa, že jedno z tajomstiev úspechu je vedieť vychádzať s ľuďmi. K tomu, ak v nich zapálime zmysel pre jednotnú myšlienku, vyhrali sme. Popritom nesmieme zabudnúť ísť im z cesty. Našou úlohou je uistiť sa, či porozumeli spoločnej vízií.

V moje práci pracujem s ľuďmi a lietam v predaji. Predávam služby, lepšie povedané sprostredkovávam predaj. Na jednej strane sú ľudia, ktorí chcú niečo predať, na druhej strane sú ľudia, ktorí chcú kúpiť. Hľadám možnosti, hlavne riešenia, ako dať dokopy obidve strany.

Prácu beriem ako súčasť môjho života. Má to mnoho výhod, jedna z hlavných je, že nepoznám pocit nechcenia alebo zúrivosti ísť v pondelok ráno do kancelárie. Nevýhoda je, že som sa musel naučiť hovoriť nie aj tam, kde by som možno nemal. Vlastne, schválne, spýtajme sa niekoho, kto je zamestnaný a pracuje podľa vopred určeného času, či si môže odskočiť do potravín na nákup alebo do lekárne vybrať lieky kedykoľvek počas pracovnej doby.

Tip: Menej je viac, vo všeobecnosti áno, inokedy nie.

Zo začiatku si zoberie každá práca veľa, po čase všetko vráti. Ak si tľapneme s obchodom, podnikaním, raketovou vedou, tak práca bude ešte náročnejšia a bude od nás chcieť viac, ako si vieme predstaviť. Naše investície sa vždy vrátia, buď v podobe skúseností, lepšieho života alebo aj možných hmotných odmien.

Za seba môžem vyhlásiť, že to, čo robím ma od prvých chvíľ prinieslo na rôzne miesta. Potreboval som sa naučiť dohodnúť obchodnú schôdzku, no pred tým bolo treba nájsť, s kým si schôdzku dohodnem. Vlastne, musel som sa strápniť pred veľa ľuďmi, bolelo to. Zaplatil som si profesionálov, ktorí mi pomohli vycibriť komunikáciu, upratať v hlave. Začal som sa stretávať s tými, ktorí menia svet a k tomu som zobral do ruky knihu, či pustil som si prednášku o tom, ako zmeniť svet, či ako rozprávať, keď ide o všetko.

Otázka: To, čo chceme, nám naozaj prinesie parádny život?

Dnes viem byť vtipný, prísny, vážny, profesionálny, ten, komu volajú, keď ide o niečo, nájsť, vytvoriť príležitosť, viem potiahnuť, či urobiť krok navyše. Lenže, podľa všetkého by som nebol tam, ak by som nespravil všetkých tých milión nepodstatných krokov, ktoré už dnes nie sú ani pravdou. Vytrvalosť, dlhodobosť a ukecávanie samého seba, aby som zajtra skúsil ešte raz. Ak by som nevydržal, tak by sa nestalo nič.

Už niekoľko rokov mám pred sebou novú výzvu. Vstúpil som do mojej novej kapitoly internetu. Každú stredu píšem článok a k tomu natáčam svoju vlastnú šou v angličtine. Internet mi pomáha nájsť nových priateľov tu na Slovensku, ale aj v zahraničí. Samozrejme, núti ma pracovať na sebe.

Myšlienka: „Zaujímam sa o všetko, čo každý deň používam, teda iba o to, čo má súvislosť s mojou prácou, vedľajšími projektmi, OK sem-tam si pozriem futbal, hokej. Na to, čo neviem, zavolám toho, kto vie.”

Moja práca je fajn, mám ju rád, vlastne, vďaka nej som tu. Vždy mi nenápadne podsúva ľudí, ktorí ma majú niečo naučiť, odučiť, ukázať, zastaviť, zmeniť, či len postrčiť. Štve ma len jedna vec, ak sa nepodporíme, stratíme kopec času a do cieľa prídeme o dosť neskôr.

Dnešná doba nás mení, núti nás naučiť sa nové zručnosti a odučiť sa staré, nepotrebné. Na druhej strane, poskytuje nám nové možnosti, príležitosti, nástroje. Rozumiem, že dnes na pracovnom trhu stretávame rôzne generácie a vzniká obrovský chaos, kde nie vždy vyhráva silný rýchly, ale ten, kto pritiahne viacej pozornosti. Mnoho úspešných ľudí dáva do pozornosti prácu na sebe samých. Pred časom som o tom napísal článok. /odkaz TU/

Máme dve možnosti: nájdeme si niekoho, kto už urobil milión chýb a budeme sa od neho učiť. Dobrá sprava je, že ušetríme čas, starosti, bolesti a aj prostriedky. Nevýhoda je, že možno nezažijeme toľko úskalia, stavy zúfalosti, ktoré neskôr môžu viesť k obrovským životným výhram. Ak si nenájdeme ľudí, od ktorých sa môžeme učiť, bude to skôr či neskôr bolieť. Dostaneme sa na miesta, kde sme nikdy neboli a budeme tam musieť robiť to, čo sme nikdy nerobili. Dobrá správa je, ak vyviazneme živý, budeme mať neskutočné skúsenosti, silu, odvahu, sebavedomie, lenže zoberie to mnoho času.

Info: Máš dve možnosti, napíšeš si poznámky a spravíš to nafučaný alebo si napíšeš poznámky a budeš sa pri tom usmievať.

S oddychových miest sa stávajú miesta, kde sa chodia loviť páči sa mi to, kliky, zdieľania, naháňanie k vyvolaniu pozornosti. Všetci chceme to isté, mať lepší život, niekto predajom domov, ďalší krémov, iný kávou. Aj ja chcem preraziť, vstúpiť do ligy majstrov, mať vlastný klub a vyhrávať tie najprestížnejšie trofeje. Som chalan, ktorý vie, že môže isť ďalej, ako včera. Táto myšlienka ma posúva pri každej príležitosti. Možno stačia jednoduché kroky a k tomu sa ukázať každý deň.

Myšlienka: Všetko, čomu veríme, nám zabraňuje vnímať ďalšie možnosti.

Vyprovokujme svoje okolie k činnosti, dajme o sebe vedieť v dobrom. Nemyslím erotickou fotkou, ale trebárs fotkou, ktorú nik nečaká, video príbehom, článkom či prácou navyše. Mnoho ľudí nás pošle do teplých krajín. Keď tam už budeme, nezabudnime sa pekne opáliť a priniesť naspäť magnetky. Bonusom bude, keď niekto z kamošov pôjde s nami, trebárs na pracovnú schôdzku a dá nám šancu povedať náš príbeh. Áno, zoberie to milión pokusov, času, ale aj maličkostí. Úprimne povedané, že často budeme sedieť na viacerých stoličkách naraz, ráno v jednej práci, večer v druhej a medzitým sa postaráme o psa, partnera, auto.

Tip: Nastavenie v hlave, príbeh, byť jedinečný, ísť beh na dlhé trate a zajtra to skúsiť ešte raz, no o čosi lepšie.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter