Nemôžem, nechce sa mi, nedá sa to, je to zbytočné, nemá to cenu a vlastne, na čo to je dobré. Neznášam ich, brzdia, spomaľujú, zavádzajú a k tomu nikomu a ničomu neprospievajú. Niekto si povie, veď sú to iba nenápadné slovíčka, akú silu by už mohli mať? Schválne, kedy nás nejaké to nenápadné slovíčko naštartovalo do nepríčetna?

Slová nemajú takmer žiadnu moc, skôr je nebezpečnejší ich význam. Preto sa snažím používať ich tak, aby čo najlepšie a najpríjemnejšie boli pochopené mnou, ale aj druhou stranou. Samozrejme, že niekedy sa nechám uniesť emóciami, a vtedy mám chuť vrátiť to, čo som dostal. Áno, rozumiem, že nie každý dar musíme prijať a veci sa nemajú šiť horúcou ihlou a pod. Teória je ľahká, však?

Komunikácia, vyjadrovanie, rozprávanie, vnímanie, aktívne zapájanie do rozhovoru a samozrejme počúvanie sú pre mňa dôležitou zručnosťou, v ktorej sa chcem stať majstrom. Keď niečo pokašlem, som na seba prísny, no nevediem so sebou žiadne vojny, aj tak tým nič neurovnám.

Slová ako také nezmenia nič. O tom, že pre každého majú rozdielny význam, vieme všetci. Takže, ak chcem niečo so svojim životom robiť, mám len dve možnosti, vyhrniem rukávy a urobím to dnes alebo si vyhrniem rukávy a urobím to ešte dnes.

Mám to šťastie vo svojom živote na ľudí, ktorí mi ukazujú svojou činnosťou lenivosť, flákanie, ale aj dráčov či tých, ktorí majú neskutočný ťah na bránku. Povieme si, veď nejako bude, áno, bude, lenže mne sa páči, keď sem-tam tomu nejako pomôžem a aj sa niečo preto spraví. Sťažovaním, fňukaním nie vždy vyriešime všetko.  Rozprávanie, teda komunikácia má obrovský význam pre nás a aj pre naše okolie. Čím je vtipnejšia, tým je lepšia. Ak sa kritizuje, tak len to, čo bolo urobené, nie ľudia, tiež len medzi štyrmi očami. Chválenie? Jednoznačne pred celým svetom, ale nie seba, tých druhých.

Snažím sa už sám so sebou viesť taký vnútorný dialóg, aby ma hnal dopredu, nie uberal o sily. Umenie je nablázniť seba a okolie tak, aby sme  dosiahli to, čo chceme. Počkať, teraz si povieme, ale aj tu som dosiahol to, čo som chcel. Hm, ak by to bola pravda, tak nemáme dôvod vstávať ráno z postele. Starať sa o seba, jesť, chodiť na toaletu a je z nás chodiaca príšera. Každý z nás má dôvod, bodka.

Pre mňa je to, čo robím, akýmsi životným štýlom. Cítim sa ako človek, ktorý vytvára okolnosti, príležitosti, procesy, výsledky, ale aj vtipné udalosti, ale aj chyby. Verím, že ak chcem v niečom naozaj uspieť, jednoznačne musím trénovať v tom, v čom chcem byť najlepší. Mne sa páči byť najlepším človekom, akým len môžem byť.

Nie som moja práca, mám ju rád, vďačím jej za príležitosti, lekcie, sklamania, ale aj podržania. Život by nemal byť o makaní,  o nadčasoch, práci, ale viac o tvorbe, tvorení, vytváraní niečoho. Je veľmi náročné písať všeobecné pravdy, pravidlá, jedno viem, chcem zažiť ten najlepší život, aký sa zažiť dá a nie hašteriť sa v práci so stavbyvedúcimi, čo je a nie je ich či moja povinnosť.

Povieme si, že doba je náročnejšia, tempo bláznivejšie porovnaním s minulosťou, lenže v minulosti žijú len naši rodičia či starí rodičia (teda ak máme to šťastie a máme ich) alebo všetci tí, ktorí ešte nepochopili, že nastala akási zmena. Aj keď i to je istý spôsob žitia. Dnes je bežné, že viac ako tridsaťroční ľudia nemáme rodiny, nevieme, čo chceme od života, hľadáme, skúšame, máme strach sa viazať. Je to v poriadku, teda pokiaľ neuveríme polopravdám, že už by sme mali to alebo tamto. Lebo podľa toho, čo som počul, aj v minulosti nie každý bol tak šťastný, ako sa o tom dnes hovorí, hlavne u nás.

Chcem všetko alebo nič, bavme sa ale o živote, práca je akýmsi doplnkom, možno krátkou zastávkou k tomu, za čím skutočne ideme, teda aspoň pre mňa. To, čo vytváram, je životný štýl človeka, tvorcu, ktorý buduje niečo. Zážitky, poznatky, skúsenosti opisujem v článkoch, nahrávam do videí či zväčšňujem vo fotografiách.

Myslím, teda akosi tuším, že trénovať môžeme naozaj na všetkých miestach, nielen v práci. Za všetkým je sen, potom rozhodnutie, odhodlanosť, odvaha, drina a kopa prepotených, v mojom prípade košieľ. Vôbec nepoznám cestu a ani čo ma čaká, akým mám byť v tej alebo onakej situácií. Skúšam, hľadám, vytváram. Aj preto dávam dôraz na spôsoby komunikácie sám so sebou, ale aj okolím. Pretože tá je dorozumievacím nástrojom medzi mnou a svetom. Vlastne, mám rád, keď je komunikácia priama a jasná, všetky nedorozumenia iba zbytočne spomaľujú, či ubližujú nielen mne, ale aj svetu. Koniec koncov, radšej sa usmievam, ako mám byť nahnevaný, lebo niečo.