Stalo sa mi, že som sa dostal do situácie pri ktorej boli vyhrotené emócie, krik a možno slová, ktoré nemali byť povedané. Vybuchol som, človek na druhej strane telefónu ma opäť s kričiacim hlasom začal obviňovať. Kričal som preto, lebo za každým keď sme spolu komunikovali ma vinil za niečo. Všetko je moja chyba. Teraz má veľa práce s opravovaním a on nevedel, že to tak má byť a prečo som mu nepovedal.

Teraz je úplne jedno kde je pravda. Moja reakcia nebola správna. Môžem polemizovať, či človek v telefóne bol v práve a mal viniť po tisíctristopäťdesiaty krát. Nič takýmto premýšľaním nezmením. Neubudlo zo mňa, len po rozhovore bola cítiť vo mne naštvanosť, smútok i krivdu. Trochu ťažšie sa sústredilo na ďalšie aktivity. Mal som čo robiť, aby na mne nik nebadal moje rozhorčenie.

Neznášam hádky, argumentácie, vysvetlovačky. Mám rád život, taktiež keď sa to o čom sa rozprava aj robí. My ľudia si aj tak vymýšľame príbehy, aby sme vyzerali pred sebou aj druhými dobre. Sem tam si vymyslíme katastrofálne pohľady na naše životy. Inokedy nosíme ružové okuliare. Ešte častejšie nesprávne reagujeme na seba, ale aj to čo sa deje okolo nás.

Tieto slová nemajú byť o sťažovaní, obhajovaní sa, či vyplakávaní. Skôr viac o pripomenutí, že možno znesieme viac ako si myslíme. Nie len kriku, tlaku, zodpovednosti, tímovej práce, života. Každého tam vonku stretávajú podobné situácie. Neverím, že niekto z nás je sám. Možno ľudia v hlboko v lesoch, vzdialených ostrovoch. Vždy tu je niekto o koho sa dokážeme oprieť, vypýtať radu, požiadať o pomoc.

Obviňovať druhých je ľahké. Takmer každý z nás je tréner, politik, lekár, odborník na všetko. Len z tej druhej strany to vidieť vždy inak. Však pán šofér autobusu, ktorý sa rozčuľoval, prečo stojím. Hádam nepôjdem do križovatky, keď nevidím za odbáčajúce auto. Dve sekundy nikomu nepomôžu, ale aspoň nespôsobím nehodu. Mal mi mávnuť, že môžem, videl križovatku z druhej strany. Možno aj mávol, len ja som to videl inak. Príkladov je mnoho. Vždy vidíme len svoju stranu mince, hlavne ak sme pod vplyvom emócií.

Druhá strana mince neznamená,že niekto nás musí obviňovať. Naozaj všetko nie je len na nás. Áno, môžeme veľa udalostiam predísť, určite nie všetkým, ak aj myslíme na všetko. Lenže, všetko sa nestane. Nezabudnime, že aj ľudia okolo nás potrebujú svoje lekcie, skúšky.

Povieme si, aké je všetko ľahké. Stačí ak sa objavia emócie a v momente zabúdame na poučky. Ako to je na strane, keď ja niekoho naštvem, ukrivdím, nepomôžem. Koľkým ľudom už vykypel hrniec nado mnou. To čo bolo nezmením, ale to čo je áno. Takže ak ma budete počuť kričať, práve v tej chvíli pracujem na sebe aby som bol lepším.