Zimný Večer, tma, hlasný krik. Doznel neskorý rozhovor. Nastal čas zamyslenia: „Čo všetko je, čo nie je, čo mohlo byť. O ponáhľaní sa k hmotným veciam. Počuvaní a nepóčuvaní ľudí. Pomáhaní, nepomáhaní.  Radení, mlčaní.  O zmeškaných príležitostiach, nezdaroch. O tom ako je lepšie mať viac peňazí a menej skúseností. Budúcnosť a jej inovácií. O porovnávaní. Extrémné bohatsvo pol života alebo rovnomerný prísun materialneho zabezpečenia. Je lepší život do tridstiatky, alebo po tridsiatke” Otázky, samé otázky. Otvoriť známy internetový prehliadač a spustiť hľadanie? Sedieť v hojdacom kresle pri kozube a premýšlať? Či nerobiť nič a nehľadať? Čo je správne? Kto vie čo je správne?  Kto určuje čo je správne? Dnes je tridsaťjeden rokov, čo som: Stihol, zmeškal. Ponáhľal, vliekol sa. Počúval, nepočúval. Radil, mlčal. Klamal, hovoril pravdu. Tešil sa, smútil. Vyhral, prehral. Zostal, utiekol. Získal, stratil. Predal, nepredal. Naučil, zabudol. Začal, skončil. Vážil, odsudzoval. Skákal, padal. Dostal, vzal. Čo mohlo byť za tridsaťjeden rokov? Bolo to správnych tridsaťjeden rokov? Kto z nás pozná správne odpovede?