Netuším, aký je dnes deň, pracovné tempo je naozaj svieže. Celé obdobie ako keby sa zlievalo do jedného celku. Sem-tam pracovné nasadenie vyruší zbytočná prekážka na miestach, kde by nemala byť. Len čo by to bolo za obdobia, ak by sme do niečoho nezakopli, nepokazili, či sa len tak neuhli prekážkam, ktoré po nás niekto hádže. Beriem ich tak, že ten druhý možno posilňuje alebo len sa máme pozrieť trochu viac doľava.

Je tomu už nejaký ten piatok, čo ma dostala myšlienka vytvorenia niečoho. Kopa práce, vyhľadávanie, skúšanie, potkýnanie, znovu postavenie na nohy. Vlastne ide o kolobeh činností, vďaka ktorým sa otvára možnosť dostať sa na vysnívané miesta. Všetko chce veľa času, odriekania, bolesti, úsmevov a v neposlednom rade prepotených tričiek.

„Michal a jeho krásny štvrtkový úsmev č. 129,” komplimentoval ma jeden z mojich pracovných partnerov. Nemal som náladu na bláznenie, vyletelo zo mňa: „Úsmev č. 376, to je povinný zúfalý úsmev, keď nevidím svetlo na konci tunela.” Takéto úsmevy sú povinná výbava v dnešnom svete. Pôsobíme príjemnejšie, keď sa usmievame na svet.

Nie som jediný, kto sa snaží dosiahnuť svoj vysnívaný život, taktiež kto má v zálohe zopár úsmevov. Snaženie je naozaj super vlastnosť, asi najlepšia s kombináciou milión ďalších. Som amatér na život a takmer nič neviem, možno začínam tušiť, ako by mali byť veci okolo. Mám príliš málo rokov, aby som mal vedomosti podložené skúsenosťami. Verím, že keď budem mať stoštyridsaťdva, budem niečo vedieť.

Takto si cupitám po svete, píšem články, natáčam videá a sem-tam niečo urobím v práci. Tak by sa veci mohli zdať. Lenže už aj malé dieťa vie, že nie je vždy všetko, ako sa zdá. Nemienim nikoho presviedčať, ako sa veci majú, a taktiež koľko hodín trávim v práci. Ľudia si myslia, že to, čo je na sieťach, som ja. Áno, z časti som.

Je veľmi dôležité rešpektovať tok informácií. To, čo má vedieť partner v práci vie, to, čo má vedieť klient vie. A to ostané okolo je moje “ako” a zvyšok do toho nič nie je. Som v stave, že si overujem, čo funguje a taktiež čo funguje pre mňa. Začalo to, že som musel ísť s kožou na trh postaviť sa pred stavbu a fotiť sa. Pocity boli hrozné, v práci nám nič nešlo, nevedel som sa zaradiť. Dnes fotka visí na stene u mňa v kancelárií.

Kúpa prilby, reflexnej vesty a pracovnej obuvi bola jedna z najlepších investícií. Mnoho ľudí sa mi zo začiatku smialo, nielen fotkám, videám, ale spôsobu, akým som sa pohyboval dopredu, do strán v práci. Dnes je všetko história, ktorá mi otvorila kapitolu, kde som si prvýkrát uvedomil, že: “tak tu by som mohol a tu sa to dá”.

Stavil som na prezentáciu podvedomej reklamy. Dnes celé moje okolie vie, čo robím. Moje sociálne siete zahrnujem fotkami mňa z práce. Zmenil som sa z romantického vysvetlovača o kvetinkách, koláčikoch, stromčeku na človeka, ktorý si nedal na výber. Podvedomá reklama mojej práce prináša pravidelné výsledky. Sem-tam sa ešte stále niekto zasmeje, ale veď tak by to malo byť. Zaberá to viac času, ako bolo na začiatku plánované. Tak verím, že prinesie mnoho násobne väčšie výsledky, ako bolo dohodnuté.

Vďaka tomu, čo robím som pochopil, že nie každý ma bude chcieť vo svojom okolí. Nie každý bude chcieť si so mnou tľapnúť. Je to v poriadku, tak isto nechcem všetkých za svojím stolom. No nechcem, aby bol ktokoľvek hladný, len nech sa najedia vedľa či inej reštaurácii.

Rok dvetisícdvadsať bola jedna bláznivá jazda. Prvýkrát som sa ocitol v prvej línií. Prvýkrát prišli prekážky, ktoré nemali prísť. Prvýkrát prišli veľké prehry. Prvýkrát som pocítil väčšie pracovné neúspechy. No kto vie, čo by bolo, ak by neprišli.

Za posledných dvanásť mesiacov prišlo  mnoho lekcií. Preto neustále tvrdím, že nič neviem a cítim sa ako niekoľkotýždňové kura, ktoré sa rozhliada po svete. Skvelá správa je, že niekoľko ľudí z minulých rokov zostalo pri mne a postupne mi odovzdávajú svoje vedomosti. Pretečie ešte množstvo vody v tých najväčších riekach, aby som porozumel.

Ďakujem rokom dvetisícosemnásť, za to, že prišiel a zobral tak veľa, dvetisícdeväťnásť za neskutočne ťažké lekcie plné potu, sĺz, zúfalých situácií. Dvetisícdvadsať za to, že som mohol byť prvýkrát v prvej línií. A taktiež za ten koniec, keď sa zas raz rozsypalo to, čo sa budovalo, aj tak stále ani len netuším ten dôvod. Bola to jazda.

Ďakujem chalanom, babám, starým, ale aj novým za to, že uverili, že existuje aj nekonvenčná cesta. Taktiež tým, čo mi dali šancu. Tým, čo ma poslali kade ľahšie. Ďakujem tým, ktorým som pomohol, aby mi neskôr ukázali ich pravú tvar. Ak som náhodou niekomu stúpol na nohu, tak bolo to nechtiac, ak to bolo náročky, k niečomu to malo byť dobré.

Ak som meškal, ďakujem, že ste počkali. Ďakujem tým, čo podporujú, stláčajú srdiečka, všetkým nedeľným obedom, poľovníkom, že ma vidia pri ranných behoch, aj tým, ktorí ma pustili na kruháči. Tým, čo pochopili, že je lepšie spolupracovať ako bojovať.