Za posledné obdobie sa mi stali dve udalosti, ktoré so mnou otriasli. Prvá bola divá jazda dole Čertovicou na bežkách a radostný výkrik, ako som jazdu ustál. Druhá bola schôdzka s osobou z minulosti, ktorú mám veľmi rád. Ach tie city, ale aj to som ustál.
Som niekde na ceste, hľadám miestu kaviareň, v ktorej som nikdy nebol. Meškám, lebo zas niečo. Mám strach, nevnímam nič. Celé to je zvláštne, nachádzam sa vo svete, do ktorého nepatrím. Možno by som aj mal. Chcem byť radšej na kopci, stavbe, s tímom, porade a riešiť. Jednoducho, byť na miestach, kde ako tak tuším, čo sa môže stať. Samozrejme, každý deň sa dostávame ako tím do nových situácií, mimo toho, čo poznáme. Viem, čo je bolesť, bezmocnosť, ale poznám aj radosť z víťazstiev či podarených maličkostí. Na veľké víťazstvá zatiaľ čakám.
Kaviarne, hotely, reštaurácie akosi nenavštevujem. Mám svoje obľúbené miesta kam chodím na obed, večeru. Zvyčajne sám alebo s kolegovcami. Všetky takéto miesta sa mi spájajú s minulosťou, ľuďmi, s ktorými sme niečo mali budovať. Lenže vo všetkých tých oblastiach som vtedy zlyhal, preto sa im aj vyhýbam. Nerád si pripomínam a obnovujem minulosť. Veď sem-tam nejaký ten cit, spomienka tam ešte je.
Sú ľudia, ktorí nám pripomínajú, čo všetko nemáme a nie sme. Potom sú tí, čo hovoria o tom, čo všetko môžeme mať a čím všetkým sa môžeme stať. Neznášam kritiku, tých, čo mám okolo majú teórie. Tí, čo sú svetelné roky dopredu nekritizujú, skôr poukazujú na možnosti, pohľady. Ľudia, čo sú naozaj ďaleko a majú to v mysli upratané sú fantastický navádzači, inšpirátori. Takmer každý má vo svojom okolí jedného. Len nie každý z nás je ochotný sa od nich aj niečo priučiť.
Snívam o veľkom svete. Bojím sa ho, je tam veľmi veľa nástrah, nepoznaného, kto vie čoho ešte. Preto sa vyhýbam všetkému, kde by takáto príležitosť mohla vzniknúť. Možno som bojko alebo si iba nahováram. Ruku na srdce, ak sa budeme na mne smiať, smejme sa. Skúsme sa každý sám seba opýtať, aké sú naše strachy, či by sme boli schopný povedať príležitosti áno.
Mám taký pocit, že to, čo žijeme sa skladá z mnohých kúskov, ktoré do seba sem-tam zapadnú, inokedy sa odrazia, následne letia odkiaľ prišli. Niektoré sa vrátia, aby sa pokúsili zapadnúť znova. Iné zas vyhľadávame my, aby sa vrátili a skúsili to ešte raz.
Kaviareň, minulosť, veľkí ľudia, vlastné city, emócie. Totálny chaos, zmätok, nechuť pokračovať ďalej, žiadne východiskové možnosti. Veď nejako bude. Navštevujeme najlepších kamarátov, psychológov, koučov, skúšame hľadať budúcnosť v kartách, číslach, v znameniach. Niektorí z nás zapadli skoro, tí druhí o niečo neskôr. Obe skupiny prídu raz do cieľa, len jednej bude chýbať to a druhej zas tamto. Nech je to ako chce, je veľmi veľká pravdepodobnosť, že nikdy nebudeme spokojní a vždy nám bude niečo chýbať.
Čo je to ten veľký svet? Je to miesto, kde vznikajú príležitosti, ktoré menia asi všetko. Takmer všetko začína v neznámej kaviarni, reštaurácií, cukrárni. Či ide o prvé rande, pracovnú schôdzku alebo zahnať chuť na koláčik. Vždy tu je niekto, kto nás istým spôsobom postrčí ďalej, no najčastejšie sme to my sami. Taktiež vždy sa nájde niečo, vďaka čomu nemusíme byť spokojní. Život je krátky alebo dlhý, budem spokojný, nespokojný? Ľutovať sa alebo s tým niečo spravím? Otázok je mnoho, správne odpovede sa zvyčajne dozvedáme s odstupom času. Nezabudnime, je ľahké ukazovať na druhého prstom. Tak isto nikdy nevieme, kto nám dá vstupenku do veľkého sveta.