Dal som jej ruku. „Povedal si, že nebudeš na mňa tlačiť.” Pýtam sa: „aké by to bolo pre Teba, ak by som Ti nedával náznaky, že Ťa chcem?” „Môžem byť vulgárna?” „Buď.” „Na p… .” O pár metrov sa pošmykla. Hneď, ako som počul šuchnutie, zachytil som ju a udržala sa. Dala mi ruku, pokračovali sme ďalej. Takéto náhody sa dejú, keď pokúšam šťastie. Len je fajn byť pripravený a všimnúť si ich. Veď aj Paul Coleho nás učí vo svojich knihách: „Ak niečo skutočne chceš, celý vesmír sa spojí, aby si to dosiahol.”

Niekedy dávno som chcel byť slávny, úspešný a bohatý. Myšlienka, že jazdím na červenom talianskom športovom aute, poznajú ma ľudia, vo vreckách plno peňazí sa mi páčila. Bol som v tom, že to je najsprávnejšia forma úspechu. K tomu som bol v tom, že to je možné dosiahnuť. Dnes tie veci vidím skoro rovnako, len asi všetky maličkostí vnímam odlišne.

Vždy som si myslel, že za jednu noc sa dá preraziť vo svete. Či sa bavíme o práci, koníčkoch, alebo vzťahoch. Čo si tak všímam, že sú veci, situácie, ktoré prídu z ničoho nič. Môžu trvať celú večnosť. Takisto sú tu situácie, vzťahy, veci, ktoré budujeme celý život sa vedia v pár momentoch premeniť na trosky. Veľká záhada sú naše životy.

Chcel som to opäť vzdať. Vykašlať sa na to. Zahodiť všetko za hlavu. Lenže stalo sa niečo a tentokrát som sa ešte nemohol vzdať. „Daj tomu ešte čas, šancu, skús to inak.” Si vravím. Ono tých pokusov už bolo dosť. Náročných stúpaní v horách, životných situácií, odmietaní, dní keď nebolo vidno svetlo na konci tunela.

Parádne veci, úspech, láska, sny berú všetko. Nenechajú kameň na kameni. Najväčšie a najlepšie veci chcú podstúpiť najbláznivejšie riskovanie. Možno ísť proti prúdu a častokrát staviť na jednu kartu celý svoj svet. Je nad slnko jasné, že nie všetko sa podarí na prvýkrát. Nemusí ani na druhý, možno vôbec. To nie je dôvod, aby som to neskúsil. Práve naopak.

Niekedy dávno som odmietal všetko. Lepšie povedané, odmietal som všetko, čo mohlo byť pre mňa dobré. Motal som sa zbytočne v kruhoch a utešoval sa, že si už nechcem ublížiť. Chcem mať pokoj. Bol som naivný, veril som všetkým, ale aj nikomu. Premýšľal som, čo si len budú myslieť o mne druhí ľudia. Lenže toto je cesta do zabudnutia, nie k úspechu. Nezdravé odmietanie spomaľuje rast, život, mňa a všetko to pekné. Našťastie vždy tu bol niekto, kto mi sem – tam prečistil optiku.

Tiež si všímam, akí naivní sú aj druhí. Veria ľuďom, ktorí sa k nim správajú cez čiaru a ešte k tomu im z dovolenky prinesú magnetku, či pošlú motivačnú fotku. Pokiaľ sa venujem takýmto ľuďom, je dosť možné, že tí najvhodnejší pre nás sa nám vzdialia. Čím ďalej som si istý, že toto neplatí len pri vzťahoch, ale aj životných situáciách, možnostiach, ktoré okolo seba máme.

Jedna noc dokáže zmeniť všetko vo vzťahoch, v kariére, v úspechu, v rozhodnutí čo ďalej. Lenže, tá jedna noc, môže trvať dva týždne, desať mesiacov, ale aj dvanásť rokov skúšania, pokusov, zablúdení, nepremenených alebo nevšimnutých šancí.

Mám dosť čakania na príležitosti. Vhodné a pokojné chvíle, keď sa akože uistím, že nastáva správny čas. Riešiť stále v hlave pokoj, dýchaj, rátaj do desať a ešte nie som na sto percent pripravený. Pokúšam šťastie, skúšam otvárať dvere, pozorne sledujem príležitosti. Sem – tam si oškriem koleno, buchnem hlavu. No to patrí k tomu. Uvedomujem si azda najdôležitejšiu vec v tomto čase, myslím, že sám sebe, ale aj svetu okolo mňa, dlžím žiť život, o ktorom snívam.

Mám taký pocit, ako keby to všetko bolo za rohom, pred nosom. Ako keby tá jedna noc, ktorou mám preraziť sa približovala ku mne, rýchlejšie ako sa zdá, veď prednedávnom som sníval o tom, že pôjdem večernú jazdu s niekým s kým si zaspievame. Zrazu si spievame. Tiež som si iba všimol príležitosť, ozval sa, vymyslel plán. Hudba, nočná jazda a spievanie je môj posvätný rituál. Do toho to sveta beriem ľudí, v ktorom je už viac ako ahoj, ako sa máš. Vlastne, toto bolo pre mňa prvý krát. Aj preto verím, že tie najkrajšie momenty môžu zničiť všetky staré zabehnuté chodníky rýchlosťou blesku. Teda pokiaľ sa nechám unášať tým, čo sa práve deje, bez záverov, plánovania. Aj keď parťákovi, či parťáčke chyba make-up, sprcha, či ma na sebe roztrhané tričko.

Ľudia, príležitosti, chyby, ale aj nádherné životné momenty ma učia, formujú, navádzajú, ovplyvňujú smer. Keď si myslím, že sa nič dobré nemôže stať, o pár chvíľ neskôr dostanem prekvapenie. Verím, že jedno malé rozhodnutie, veta plna úprimnosti a podpory dokáže ovplyvniť viac ako sa zdá. Veď tieto moje myšlienky potvrdzujú už aj rôzne štúdie.

Prosím všetky nezadané ženy sveta. Ak príde do Vašich životov chlap, ktorý sa odváži povedať svoje city preto aké ste, nie len pre Vaše nádherné telá, Vaše bláznivé správanie, mätúce signály, niekoľko týždňové čakanie na odpísanie na správu. Nepremýšľajte, čo vám povedia doma, susedia, bratranci, teta predavačka v obchode. Dajte tým chalanom šancu. Aj keď možno nebude na sto percent ten zaškatuľkovaný vysnívaný typ, ktorého čakáte. Môže sa z neho stať práve ten najpravejší parťák do života. My ostatní, sa snažíme byť tí najpravejší parťáci, bez hier, veľkého ega. Hlavne povedzme to, čo cítime. Lebo nikdy nevieme ktorá noc, veta, príležitosť, maličkosť, osoba prelomí, či zmení náš život na to o čom snívame. A to nielen pri hľadaní životných partnerov, ale aj v bežnom živote.

Ďakujem za inšpiráciu. Tentokrát som si ju všimol, niečo preto urobil a zažil skoro tak, ako som si ju vysníval. Už len jedna maličkosť aby to bolo dokonalé. O tom viac už niekedy nabudúce. Stále sa máme čo učiť. Ďakujem.