Posledné mesiace sú u mňa o bolesti. Leto, náročné tréningy, život, skúšky, veci. Je to jazda na horskom bicykli nielen v hore, ale ako keby vo všetkom. Na druhej strane, sú tu neskutočné momenty, ktoré prišli ako keby z iného sveta. Obdobia sa menia rýchlo. Berú veľa energie, taktiež dávajú späť. Nesú so sebou skryte odkazy, zamýšľania a v neposlednom rade sú tu príležitosti.

Ako tak idem životom, všímam si ako sa môj záujem mení. Na čo konkrétne sa zameriavam, čo vidím, cítim. Čím ďalej viac si uvedomujem čo chcem. Všímam si ako príležitosti okolo mňa sa menia a ukazujú. Taktiež si všímam čomu venujem pozornosť, čomu nie.

Snažím sa hľadať to čo by nás mohlo spájať. O tom hovorím, píšem, žijem. Každý jeden človek nám niečo dá. Niekto pocit po ktorom tužíme, pomoc, kopanec, životnú radu, tyčinku, úsmev. Zrania nás hádam všetci, či to bude vedome alebo nie. S tým sa učím žiť, pracovať. Najlepšie je nebrať veci osobne. Nie všetko sa deje, pretože som hlavným hrdinom.

Taktiež aj ja dávam sebe, druhým, svetu. Odovzdávam moje energie, myšlienky, pohľady, nedorozumenia, chyby. To čo mi robí radosť, a to čo vidím. Chodím do cudzích svetov, volám druhých do môjho sveta. Nechávam sa unášať, inokedy poriadne potiahnem.

Vždy som sa pozeral na situácie tak, že som robil urýchlené závery, škatuľkoval, mal som vlastné pravdy, vzorce. Viac to ničilo ako pomáhalo. Zabudol som, že na začiatku sa dávajú šance, nie robia závery. Zmena prišla postupne. Na niečo som prišiel sám. Na ďalšie mi niekto pomohol pozrieť sa.

Je skvelé snívať, mať predstavy. Vidieť svet ako veľkú možnosť, kde sa vedia odohrať najkrajšie sny. Taktiež je dobre byť na očiach, tvoriť, skúšať, hľadať, niečo budovať. Tu je azda najdôležitejšie pripomenúť, že častokrát tie najväčšie úspechy sú spojene so správnymi ľuďmi. Mať skvelého životného partnera, nie je len bonus, ale aj nespravodlivá životná výhoda.

Dávať veciam, situáciám, ľuďom priestor, aby sa prirodzene uvoľnili, ukázali, nechali kvitnúť, odišli. Nejaké obdobie som šiel takto svetom sám, no neskôr sa začali pridávať ďalší. Už som vyrástol mať pravdu, pokoj, alebo sa hádať. Život je záhada, ale aj energia, ktorá je v nás, okolo nás. Každý si ho v sebe určitý čas nesieme, až jedného dňa zhasne. Nevedno však kedy.

K tomu, ak má človek zašpinenú optiku, teda vnímanie, je náročnejšie si všímať súvislosti, maličkosti a potom premýšľať s čistou hlavou. Aj preto je dôležité mať okolo seba parťákov, najlepšie takých, čo nám podajú vreckovku na vyčistenie skiel. Pohár vody a do ruky dajú tyčinku, aby sme mohli pokračovať ďalej.

Bolesť je však potrebná rastu a uvedomeniu, len ak je jej príliš tak to zvyčajne moc dobre nie je. Verím, že životom sa môžeme pohybovať aj bezbolestne. Tak aby sme si vážili seba, okolie, bežné dni veci, bez akýchkolvek buchnutých kolien. Život zvyčajne však najkrajšie uvidíme až vtedy ,keď sa niečo stane. Nemusí to byť hneď zlé. Len otázka je, či si to pekné dovolíme pripustiť aby sa stalo.