Ono je veľa náročných vecí, ktoré máme zvládať. Ak sa pozrieme na pár chvíľ okolo seba, tak tlaky okolo nás sú niekedy neúnosné. Do toho niekto na nás pokrikuje, že musíme tvrdo makať, pekne sa usmievať, byť milí na svet a všetko zvládať. Lenže naozaj o tomto má byť život?

Ak by sme sa pozreli do minulosti, tak asi nájdeme mnoho údajov o tom, ako naši predkovia usilovne pracovali. Podľa všetkého mali omnoho ťažší život ako my. To však teraz netreba až tak rozoberať. Ale asi je fajn poznamenať, že existuje mnoho ciest v živote. Tvrdá a usilovná práca je jedna z nich.

Mňa zaujíma to, čo sa deje teraz. To, čo môžem ovplyvniť. Zvrátiť vo svoj prospech. Urobiť aspoň niečo pekné pre seba, okolie. Verím, že svet robím krajším každou maličkosťou, aj keď sa na mňa nik nepozerá.

Mám rád blogovanie, ľudí, tvorenie, les, bicykel, jedlo. Myslím, že vďaka tomu, čo robím, raz môžem mať o niečo lepší život. To je jeden z hlavných motívov, prečo sa aktívne venujem tvorbe. Pomáha mi dozrievať, pozerať sa na svet ako na studňu plnú príležitostí, ale aj možnosť skúšať to zajtra ráno znova.

Vlastne vďaka on-line svetu a blogovaniu si uvedomujem, ako často mám v hlave hrozné myšlienky a slová. No a čo má spoločné uponáhľaný život s tým, čo máme radi, so slovami a myšlienkami?

Všetko aj nič. Na jednej strane si všímam svoje myšlienky, ktoré sa častejšie uberajú negatívnym smerom. Radšej si vyberajú cestu bolesti, zúfania, nedôverovania a odmietania.

Ako keby sa zdalo, že je pre moju myseľ ľahšie napísať scenár trileru, či azda hororu ako romantickej komédie. Možno aj preto, že dnes je strach, napätie dostupnejšie, hlasnejšie ako bežné radosti života. Alebo ich zatiaľ neviem nájsť narýchlo okolo seba.

Tie krajšie prichádzajú väčšinou až po zamyslení, nádychu, tréningu, dobrých rozhovoroch, keď sa niečo podarí dosiahnuť. Snažím sa ich zaradiť, aby boli v mojom okolí častejšie. Našiel som triky, ako im pomôcť.

Jedno z nich je niečomu sa venovať, niečo konkrétne tvoriť a v neposlednom rade sa oprieť o parťáka, parťáčku, kde sa dokážem uvoľniť bez toho, aby mi hrozilo, že dostanem do nosa, či výsmech.

Neverím, že ľudia sú dobrí alebo zlí. Čomu verím, je, že niekto sa buď zhodne s mojím rozpoložením a aktuálnym nastavením alebo nie. To zhodné myslím skôr tak, že keď som v nejakej konkrétnej situácii ako napríklad trénujem na horskom bicykli, zdravo jem, mám nastavené tréningové plány, tak asi v mojom okolí nebudem mať partiu, ktorá chodí v piatok večer na pohár povzbudenia niekam do kaviarne či baru. Asi by sme si moc nerozumeli. Tým nevravím, že takíto ľudia sú zlí, len máme odlišné nastavenie, možno aj záľuby.

Je nad slnko jasné, že dnes je ľahšie byť sám, ako sa dávať dokopy s partiou, životným partnerom. Nielen pre časové zladenia, ale aj preto, či sme ochotní urobiť ústupky, aké máme plány, sny. Možno aj pre pochopenie, že všetko sa netočí len okolo nás.

Podľa mňa mnoho z nás chce v živote dosiahnuť pomyselné úspechy. To by nás malo spájať všetkých. Podporiť seba, ale aj okolie, nie je také ťažké. Niekedy stačí jedna veta, úsmev, tľapnutie či objatie. Keď podporiť nevieme, tak aspoň nehádžme polená pod nohy.

Každý z nás si so sebou nesie batoh. V ňom zvyčajne nosíme nevyriešené situácie, sklamania, nepríjemné zážitky, nevedomosť, ako ísť ďalej. Možno tam nájdeme aj také tie pekné veci, zážitky, ktoré sme zažili. Lenže, ak sme zranení alebo sa dávame dokopy, je niekedy nadľudské myslieť na to príjemné, čo nám život ponúka.

Veci sa dejú a život sa žije. Mnoho rozhodnutí, ktoré urobíme, robíme najlepšie ako vieme. Len sa stane, že to, čo myslíme v najlepšom, dopadne sem-tam najhoršie. Je dosť náročné dostať sa naspäť do ideálnej životnej pozície. Niekedy trvá celý život,  kým pochopíme lekcie.

Netvrdím, že život je prechádzka ružovou záhradou a nik z nás si nikdy nebuchne koleno. Čo tvrdím, je, že je úplne prirodzené popáliť sa. Možno nie vždy aj svojou chybou.

Je v poriadku nosiť so sebou batoh, kde máme odložené zážitky, veci. V čom však už vidím dosť veľkú záťaž, je chodiť životom plný horkosti, lebo v minulosti sa niečo pokašľalo. Určite je fajn byť obozretný, rozhliadať sa. No zatrpknúť na príležitosti a život asi nebude najlepšia cesta.

Lenže život je o šanciach, ktorým povieme áno. Inak povedané, je o riziku. Nikto z nás nevie, či uspejeme v danej situácii, pokiaľ nepodstúpime určitú mieru rizika. Veď tí najúspešnejší z nás často stavili všetko na jednu kartu. Mnohokrát nevyhrali, no skúsili ešte raz.

Najväčšie životné šance prichádzajú pred nás, keď ich najmenej čakáme a nie sme pripravení. Vtedy by malo byť úplne jedno, čo nesieme v batohu, ako sa cítime, kde sa nachádzame.

Je v poriadku pokašľať polovicu života, či nedokázať využiť šancu. Čo však už v poriadku nie je, zostať doma polovicu života a upratovať.

Život nám dáva priestor na druhé, tretie, ale aj štvrté šance. Dokážeme sa zmeniť vtedy, ak sa prebudíme a utrieme si optiku pohľadu. Možno nie všetko vždy stihneme zažiť, vyskúšať, uvidieť.

Keď niekto uteká na autobus a my stojíme pri šoférovi, tak mu o tom aspoň povedzme. Nielen že urobíme svet krajším miestom, ale niekomu pomôžeme. Takéto pomáhanie nestojí nikoho nič. Vráti sa nám vtedy, keď to budeme najmenej čakať.

Nezabúdajme, veľkí ľudia nepotrebujú počuť ďakujem, lebo vedia…

Malé gestá, ochota pomôcť a odvaha prijať šancu napriek nepripravenosti, či batohu plného sklamaní nemusia byť najsprávnejšou cestou životom, ale môžu byť tou najskutočnejšou. Veď aj preto je fajn pomáhať svetu, ale aj sebe, však?