Ako tak dupem niekde pod Koreňovou ( poh. Tribeč) okolo mňa je hustá hmla. Miestami nevidím vôbec pred seba. Na bicykli v takýchto podmienkach vždy svietim, aby som bol videný. K tomu už viem, že v hore nikdy nie som sám.

Je tu zima. Mám na sebe dvoje zimné rukavice. Aj tak cítim, že konce prstov nie sú spokojné. Čaká ma 6 kilometrový zjazd dole na Ješkovú Ves. Tadiaľto jazdím len opačne. Raz za čas, idem z hora dole, hlavne keď je na vedľajšej zvážnici blato ako teraz. Zjazdy cez zimu nemám rád. Môžem mať najlepšie oblečenie a aj tak cítim chlad, ide pod kožu, preto v chladných mesiacoch radšej jazdím do kopcov. To sa viac zahrejem.

Podmienky tu nie sú pre každého. Dávajú poriadne zabrať telu a aj hlave. Hmla síce dáva lesu tajomnú atmosféru, no chlad zas skutočný pohľad. Hora ukazuje svoju silu a to sa ešte nezačala poriadna zima. Napriek tomu je tu drsne. To ešte nepíšem, čo tu bolo pred mesiacom, keď napadol prvý sneh. To bol úplne iný masaker.

Nie je to moja prvá jazda v takýchto podmienkach, ale ani tisíca. Stále je čo pozorovať, všímať si. Na začiatku som mal veľký rešpekt, aby som nezablúdil, niečo sa mi nestalo. Predsa, nepoznal som miesta a čo si môžem dovoliť. Dnes tiež všetko nepoznám, tuším ako-tak kde čo je. V hustej hmle sa človek ľahko domoce a zrazu sa vie ocitnúť na inom mieste ako chcel. Stačí jedna oslabujúca myšlienka v takomto počasí. Príbehy, blúdenia, pocity začnú naberať na intenzite. Nie však tak, ako je treba. Keď začne prehrávať hlava, prichádzajú chyby a s nimi idú ruka v ruke ďalšie nepríjemnosti.

Mne sa pár krát podarilo nesprávne odbočiť. Hlava začala hneď pracovať. Vtedy som chcel byť už doma v teple, osprchovaný, najedený, mať blúdenie za sebou. Lenže ono to má aj svoje výhody. Človek sa dostane do situácií, ktoré doma na gauči sa zvyčajné nedejú. Hlavne vidím seba, ako sa správam na miestach, v situáciách ktoré nepoznám.

Pred pár dňami som volal nového parťáka, aby si šiel so mnou zabehať. Vonku bola hmla, sychravo, k tomu pofukoval vietor. Odbil ma, že dnes oddychuje. Chápal som ho. Taktiež som v mojich začiatkoch podobne uvažoval. Ono neskorá jeseň, zima vie poriadne demotivovať. Hlavne, keď ešte nie sú vytvorené návyky k pravidelnému pohybu. Trénovanie v chladnom počasí je stále možné. Len dĺžku a náročnosť tréningov je dobré prispôsobiť tak, aby telo nenachladlo. Takéto obdobie na šport však nie je pre každého. Lenže trochu chladu nikomu neuškodí.

Nie som žiadny stroj, stále sa považujem viac za lenivca. Stávanie z postele a skoré štarty na tréningy sú pre mňa utrpenie. Tiež počas dňa sa mi nechce veľakrát nič. Pravidelne sa mi zíva, najradšej by som prespal pol dňa. Je mi často zima, som stále hladný. Neznášam chlad, vietor, dážď, blato. Nevydržím byť na jednom mieste. Je pre mňa náročné byť sám na väčšinu tréningoch. Veľa nadávam, frflem.

Sťažovanie, vyhováranie, odkladanie všetkého bolo u mňa súčasť každého dňa. Všetko ma bolelo, nikdy som nemal žiadnu silu, chuť na pohyb. K tomu som vždy všade patril k tým slabším.

Môj prvý beh som po 500 metroch odpadol a povracal sa. Bežkovanie bol tiež masaker. Prvé stúpania do kopca na bicykli? To som si bol na sto percent istý, že niekde po ceste vypustím dušu, no nie tú na kolese.

Kde je ten chalan z obdobia pred tým, ako začalo moje športové obdobie? Čo sa mu stalo? Čo ma vlastne poháňa? Neprišiel žiaden bod zlomu, od ktorého by to bola ľahšie. Nezobudil som sa ráno s pocitom, že som silnejší. Nestalo sa vôbec nič výnimočné. Stále tvrdím, že moje tréningy zvládne väčšina ľudí, ak začne pravidelne trénovať. Vlastne to je asi ten kľúč.

Uvedomujem si, že toto je dlhodobý proces, cesta. Žiaden záchytný bod tu nie je. Pravidelné tréningy ma robia lepším, akým som bol včera. To je všetko. Nič viac za tým nie je. Samozrejme môžeme sa baviť o jedle, diétach, spánku, zábave, sladkostiach a mnohých ďalších maličkostiach. No bez pravidelných tréningov to nepôjde. Netreba však zabúdať ani na vnútornú silu, disciplínu, niečo čo ťahá von z postele.

Možno bolo ešte dôležité napriek okolnostiam, pocitom skúšať ďalej. K 500 metrom pridať ďalší, potom ďalší. K prvému kopcu skúsiť vyjsť ešte jeden. Až som sa dostal sem. Nie je čo obdivovať, necítim sa ako víťaz, žiadna hviezda. Je mnoho športovcov, ktorí sú lepší ako ja. Som zelenáč, začiatočník. Trénujem ďalej, mám sa kde posúvať.

Nie som stroj, cítim bolesti, zranenia, nechuť. Lenže niečo ma predsa ťahá von, aj keď podmienky nie sú najlepšie. Komfort ničí, zabíja. Aj preto som presvedčený, že základný pilier života bude vždy pohyb a ten začína v mojom tele.

Článok nemá slúžiť aby niekoho nabláznil, postavil na nohy a šiel niečo robiť. To by bolo veľmi, ale skutočne veľmi krátkodobé. Možno sú tieto slová len jedna z mnohých kapitol na mojich cestách. Hovoria o tom, že všetko začína v mojom vnútri, až potom tam vonku. Verím, že skutočný postoj k dlhodobému pohybu môžem spustiť (aj pokračovať) v sebe len ja sám, no nie len v športe, ale aj v živote..