Nikam nechodí, nič nerobí, nič nemá, nie je môj typ… je starý. Ono tých vetičiek som už počul všelijakých. Priznám sa, že mnohé ma zabrzdili, vykoľajili. Úplne rozumiem, že nie každý sme „šálkou kávy” pre každého, ale netreba zabúdať, že každý máme city, aj keď sa to nezdá.

Nachádzam sa v Nevidziansko – nemčinianskej hore. Odbáčam doľava. Doprava. Pokračujem rovno. Zvážnice sú vidieť, že treba sa poriadne pozerať pred seba. Majú dačo za sebou a poriadne dlho tadiaľto nik nešiel.

Prichádzam k čistinke. Žiadne výhľady. Predo mnou sú stromy, tie však už vyššie nejdú. Znamená to len jedno, som pri nej blízko. Vedel som o nej už nejaký ten piatok. Chystal som sa sem prísť pozrieť azda dva roky.

Na mapách som nenašiel žiadnu cestu. Tak som sa na to vykašľal a dal som ju do zásuvky k priečinku: „možno raz”.

Dobrica je najvyšší vrch Mochoveckej ceriny. Vidieť ju z diaľky, je dominantná napriek svojím útlym rozmerom. Jazdím pod ňou na ceste, keď idem vedľa Mochoviec. Krásne vytŕča a zazerá na mňa.

Taktiež jazdím okolo nej na horskom, keď som v hore. Hora je malá. Je tam pár pekných zvážnic, kde sa dá jazdiť. Veľa vysokej zvery, má to tam horský nádych. No a keď sa mi nechce ísť jazdiť na Tribeč, tak naháňam kilometre niekde tu.

Som tu, hore. Trochu sa tu mocem. Sú tu menšie výkopy, vychodené chodníky od srniek. Dve čistinky, kde sú výhľady. K jednému z nich idem. Prechádzam kríkmi, tlačím seba a aj bicykel. Vidím ich.

„Ooo áno”. Žltá rúra, ktorú je vidieť zdola z cesty. Výhľady na elektráreň, Pohronský Inovec, Štiavnické vrchy. Len tak tu stojím, potichu, obzerám sa, usmievam sa, sem – tam niečo odfotím, zabrblem niečo pre seba.

Napĺňa ma tu pocit, pre ktorý som sa dal na bicyklovanie. Žiadne kilometre, segmenty, čísla, prevýšenia. Len spoznávanie miest, ktoré sú okolo mňa. Zvyčajne bez máp. Len tak niekde odbočím.

Cítim voľnosť, ľahkosť, nadšenie a pokoj. Sú to pocity, ktoré som už poriadne dávno necítil. Nie neklamú, hovoria pravdu. Je taká, že som bezcieľa niekam odbočil, potom ešte raz. Všimol si, že kde končia stromy. Vyšliapal jedno, dve krátke stúpania a zrazu Dobricu presúvam z priečinku „možno raz” do „splnené”.

Mám rád dlhé vzdialenosti, husté lesy, náročné úseky, prevýšenia, technické miesta, výhľady, prekonávania. Taktiež ma baví, keď niekde takto bez mapy odbočím. No nie vždy vidím výhľady. Prichádzajú aj dni, keď som v slepých miestach. Cesty ďalej nepokračujú, alebo sa otáčam, lebo to ďalej nejde.

Život a bicykel sú pre mňa to isté. Ide o „ooo áno” momenty, ktoré sa striedajú s „do kelu, sem teda už viac nie”. Je to súhra malých nepodstatných a často nudných chvíľ, ktoré keď sa však spoja do celku dávajú zmysel. Niekedy hneď, inokedy ich ukáže až čas.

Pre mňa je žiť život rozhodnutie napriek okolnostiam, zlomeným srdciam, kostiam, zamrznutým úsmevom, sychravým obdobiam, neznámym cestám.

Budú dni, keď pôjdem ďalej potichu. Prídu však aj také, a ja si budem môcť zakričať „ooo áno”. No nie všetko sa mi splní. Nemám šancu spoznať každé zákutie, vrchol, výhľad, ktoré sú okolo mňa, či tam ďalej. Teraz len viem, že mám ísť ďalej.