„Ahoj Michal, premýšľala som, keby tomu dám druhú šancu, čo by si povedal?”
„Hm, neviem, nepremýšľal som nad tým.”
„Akože nevieš, bol si do mňa”
„Mám ťa rád, ale fakt chceš niekoho, o kom si tvrdila, že je pre teba starý, nikam nechodí, nemá to čo chceš?”

Bolo obdobie, keď som neskutočne chcel, aby sa niekto z mojej minulosti vrátil ku mne späť. Nestalo sa tak. Mrzelo ma to. Hlavne pri tých ľuďoch, kde som cítil, že by to mohol byť ten správny parťák do života. Niečo sme mohli spolu vytvoriť. Dnes už nečakám na správu, telefonát. Idem ďalej, aj keď s pocitom, že nie všetkému rozumiem.

Cyklistika ma učí mnoho. Sú to úplne jednoduché momenty, ktoré si neuvedomím hneď. Potom sú lekcie, ktoré zanechajú vo mne cenné skúsenosti. Tak isto je tu organizovanie mojich tímových výjazdov. To, čo prezentujeme na sieťach, je pekné. Len je kopa vecí, čo je za tým. Teší ma to, aj keď niekedy ma ide poraziť.

Azda najviac takých situácií, z ktorých ma poráža, je vždy doťahovanie, kto príde, kto má záujem. Mesačne chodí 20 – 40 správ od nových chalanov. Váhajú, nevedia sa rozhodnúť, či prísť medzi nás. Nemám to nikomu za zlé. Ja tiež nechodím na mnohé udalosti. Hlavne, keď vidím, že niekto nenosí prilbu, vyťahuje z ruksaku pivo..

Po základnej konverzácii, či sa nosí prilba, neodpadávajú nohy po prvom prudšom stúpaní. Prichádza zaslanie mapy výjazdu, čas a miesto štartu. Lenže, tu sa zvyčajne neudeje nič. Toto sa mi deje tak 90% času, keď mi niekto napíše.

Z času na čas, sa niekto z tých ľudí čo mal prísť naozaj dostaví na štart aj po niekoľko mesačnom váhaní. V začiatkoch som si hrýzol do jazyka, že toho človeka sprdnem. Veď patrí sa napísať, že neprídem. Hlavne ma to štvalo, kde sme mali zastávku na kofole, guľáš a bolo treba nahlasovať počty.

Mnoho ľudí chce jazdiť s niekým, nie vždy majú  však s kým a nevedia možno kam. Dávam dokopy trasu, deň, hodinu štartu, partiu, volám podobných nadšencov ako sme v partii. Veď je zážitok jazdiť v skupine. Nielen, že spoznávame jeden druhého, ale spoznávame aj miesta. Teší ma, že chalani sa spoznajú u nás v partii a následné spolu jazdia aj mimo nej.

Toto celé je dobrovoľné. Hnev, urážanie tu nie je na mieste. Môžeme sa baviť, že slušnosť je aspoň odpísať, že neprídem, už keď sľúbim svoju účasť.

Uvedomujem si, že tím funguje tak isto ako život. Deje sa, je nepredvídateľný. Raz počasie kríva, potom chalani, potom technika. To všetko sa točí, vyvíja, opakuje. Je to krásne, ako to všetko do seba zapadá na konci. Sú chalani, čo vyskúšali a viac už neprišli, potom sú chalani čo pravidelne skúšajú.

Som presvedčený, že sú ľudia ktorí chcú s niekým jazdiť a možno práve partia okolo mňa niekomu sadne. Aj preto sa tu pozerám na dve možnosti, mám riešiť  či mi niekto odpíše na pozvánku, alebo sa môžem zamerať na ďalšie výjazdy. Používam on-line svet na propagovanie spoločných jázd. Pri poslednej prezentácii, prišli štyria noví chalani. Čo je pecka. Upravil som trochu koncept pozvánok a šiel som s ním do sveta.

Zmysel toho celého je, aby sme si ako partia zajazdili, oddýchli, videli dačo. Možno aj niekto si zlepší pri nás kondíciu, techniku jazdy. Predsa, nie každý má hory v záhrade.

Možno riešim hlúposti. Len človek keď niečo chce vytvoriť všíma si každú jednu maličkosť. Vníma ju tak inak, keď sa ho to priamo  dotýka.

Verím, že keď prestanem čokoľvek tvoriť tak dni sú spočítané. Tým netvrdím, že každý deň treba makať, je dôležité vedieť aj vyfúknuť. Tvorba je pre mňa životný štýl.

Život sa žije, veci sa dejú. Sú dni keď svieti slnko viac. Potom sú dni keď fúka vietor. Robím rozhodnutia, o ktorých si myslím v danej chvíli, že sú najlepšie. Čo však neviem, čo mi prinesú, alebo čo by mohli, ak by som ich nespravil.

Rozhodnutia, ktoré robím istým spôsobom ovplyvňujú aj ďalších, okolie, moju budúcnosť. Druhá strana mince, že aj svet robí rozhodnutia, ktoré z časti ovplyvňujú nie len moje dni, ale aj obdobia, to čo vnímam, alebo vidím.

Nehnevám sa na nikoho z minulosti. Len nie som si istý, či s každým si chcem dať obed, večeru. Myslím, že akýkoľvek vzťah je dobrovoľný. Mal by byť založený, že obaja by mali niečo chcieť.

Bol by som ochotný dať niekomu ďalšiu šancu? Neviem. Možno sú to zbytočné úvahy a nikto ďalší sa už ku mne z minulosti nevráti.

Keď sa pohybujem medzi ľuďmi, každý z nás reaguje odlišne. Nesie si so sebou batoh situácií o ktorom ja ani len netuším. S tým príde aj občasný prešľap a stúpnem druhému na pätu a možno o tom ani neviem. K tomu veľa veci nie vždy sa podarí tak ako chcem.

Kto vie ako to je. Čím ďalej si myslím, že v každom z nás je niečo dobré. Len niekedy zbytočne ubližujem, pretože nie vždy vidím tým istým pohľadom, ako ten druhý, tretí. Možno beriem všetko príliš osobne a nenechávam životu takú ľahkosť aby bol. Kto vie ako to majú ďalší ľudia.