Dostal som sa do nejakého zvláštneho kruhu. Akoby stále stojím na mieste. Dokonca sa niekedy prichytím, že cúvam. Zdá sa, že neexistuje cesta z týchto miest von. Štve ma to. Stojí to veľa síl. Niekedy mám chuť na všetko sa vykašľať, len ani neviem na čo.

Nejdem sa sťažovať. Všetky rozhodnutia, ktoré som urobil, boli vedomé a najlepšie, ako som vedel. Dnes, keď vidím, čo to prinieslo, asi by som sa možno rozhodol inak. Píšem všeobecne, nie je treba rozoberať všetko. Každý si nosíme svoje batohy skúseností a situácií. Nie je treba rozoberať, že som si buchol lakeť a bolí ma koleno.

Vďaka písaniu sa nútim nad tým celým zamyslieť. Pozrieť sa s nadhľadom na tie miesta, o ktorých si myslím, že pokrivkávajú, bez nejakých emócií či čiernych scenárov. Tu sa tiež zvyknem veľmi dobre domotať. Neskôr zisťujem, že to k ničomu nevedie.

Doba, v ktorej žijeme, je divná. Vnútorné tlaky často vznikajú vonku. Ak nie je istá pôda pod nohami, môžu nás pohltiť. Vlastne stačí zaváhanie a už to ide. Dostať sa na správnu koľaj môže byť makačka. Takisto aj udržať sa na nej a nepodľahnúť nástrahám.

Hľadám záchytný bod. Niekde, kde sa môžem nadýchnuť, nabrať silu a ísť ďalej. Väčšinu mojich najlepších výsledkov som dosiahol vďaka tomu, že som sa nemal o čo oprieť. Aj preto verím, že tlak je dôležitý. Len keď je ho zase veľa, tak sa robia chyby. Nie vždy sa potom vedia dosiahnuť aj tie najlepšie výsledky.

Niečo som asi našiel v športe. Vnímam ho ako dôležitú súčasť mojich dní. Keď nie som na tréningoch, nasávam informácie o tom, čo zlepšiť, kam sa ísť pozrieť. Cyklistika je pre mňa spôsob života. Spoznávam vďaka nej ľudí, svet, ale aj seba. K tomu posúvam moje zážitky ďalej. Hádam aj niekoho vďaka nej inšpirujem. Nielen tu na sieťach, ale aj tam vonku.

Aj preto mám chuť žiť. Vidieť svet. Jazdiť v Alpách, v Pyrenejach a ďalších pohoriach na horskom, ale aj cestnom bicykli. Poriadne si zamakať v stúpaniach. Zjazdiť dychberúce traily. Natočiť tie najlepšie videá. Odfotiť tie nezabudnuteľné fotky. Zažiť slnečné, daždivé dni. Zimu, sneh, chlad, vietor. Premôcť sa v dňoch, keď sa mi nebude chcieť.

Mám pocit, že práve cyklistika mi ukazuje cestu von z týchto nekončiacich naháňačiek, kolotočov. Vďaka nej snívam o prekonávaní pomyselných limitov, vzdialeností, náročných úsekov, ale aj o kope úsmevov a zábavy.

Teraz, ako sa na to celé pozerám, možno je to príbeh, ktorý sa vytvára každým dňom, jazdou, myšlienkami. Kto vie.

Častokrát netuším, čo bude zajtra alebo či mi ušiel vlak. Nevnímam žiadne istoty ani záruky, či dopadnem tak alebo onak. Musím ísť ďalej, aj v dňoch, keď sa necítim, s ľuďmi, ktorých v živote nechcem vidieť, ale aj s ľuďmi, ktorých chcem mať pri sebe.

Podľa všetkého asi nie som sám, kto má pocit, že nie vždy je všetko fajn. Netuším, koľko ľudí sa takto predo mnou zamotalo, koľko ich ešte bude po mne. Vôbec nie je ľahké sám pred sebou priznať si, že toto nie je miesto ani situácia, v ktorej som chcel byť.

Veď aj preto spochybňujem to, čo sa teraz javí ako zaváhanie. Ešte vždy sa môže niečo zvrtnúť a ísť nejakou inou cestou. Doteraz nepoznám všetky odpovede a je dosť možné, že ich nikdy nebudem poznať. Vôbec je ich treba poznať?

Situácie, ľudia, ale aj ja sám sa posúvame do rôznych životných chvíľ a miest. Niekedy svet pôsobí ako prechádzka ružovou záhradou. Inokedy ako keď puk narazí o mantinel a nekontrolovane letí niekam do priestoru.

Je stopercentne isté, že väčšina takýchto odrazení neskončí v bráne? Len keď sa o nič nepokúsim, asi sa nič nestane. Nech je to akokoľvek, určite sa niečo vymyslieť dá, však?