Nie som pekná, mám veľký nos, úzke pery, malé prsia, žiaden zadok, obrovské brucho. Lícnu kosť mi nie je dobre vidieť. Vlasy? To čo mám. Asi takto znejú rozhovory s ľuďmi okolo, keď sa bavíme čo zmeniť na sebe. Človeče, malé množstvo z nich povie, zoberiem do ruky činky, začnem behať, upravím stravu, nájdem si čas na seba. Ešte menej povie, som spokojný/á. Za mňa je to sklamanie. Pretože to nie je vždy tak ako si hovoríme.

Môj príbeh je jednoduchý. Mal som malo kamarátov, moc som nerozorval, hanbil som sa, nikde som nechodil. Koniec príbehu. Jedného dňa zisťujem, že všetko je tak trochu inak. Tomu predchádzalo stretávanie s niekým kto mi ukázal rôzne pohľady, knihy, videa, prednášky, skúšky, ale aj výsledky. Možno by bolo na mieste spomenúť, kopance ktoré sa dostali po ceste. Je úplne jedno čo všetko je. Čo jedno nie, je kam s tým ideme. Môžeme si povedať, bude v nás niečo čo uvidíme len my. Sem tam naše okolie si všimne o niečo skôr.

Keď ma čaká dôležitá schôdzka upravím sa, ak ma nečaká aj tak sa upravím. Na začiatku som nevedel čo je sebavedomie. Bal som sa všetkého, prišla ku mne myšlienka o obliekaní. Takmer vždy sa cítime najlepšie, keď vyzeráme dobre. K tomu pridáme odbornosť v tom čo robíme, vedomosti, aktívny šport, jedlo. Zrazu sme úplne nový človek.

Ak budeme dobre vyzerať to neznamená, že vieme. Platí aj opačne. Môžeme mať na sebe najlepšie oblečenie, v hlave vedomosti, ale sebavedomie môže chýbať. Za mňa je super vyjasniť si sám so sebou čo chcem, pozorovať, skúšať, hlavne vydržať a nevzdať sa. Skúšky nám dajú mnoho lekcii, skúseností. Budú situácie, keď ostaneme v úzadí bez povšimnutia. Prídu aj také, keď sa bude treba postaviť dopredu a všetky pohľady sa upriamia na nás. Vtedy bude jedno, či máme, alebo nemáme na to. Málo sebavedomia nie je zlé. Bude veľmi veľa situácií keď bude treba zohnúť hlavu, pokrčiť chrbát a prejsť cez prekážku. Nie vždy podstúpiť risk je to najsprávnejšia voľba. Sem tam sa oplatí, na chvíľu nebyť si istý.

Sebavedomie pôsobí ako alchýmia, na druhej strane až príliš jednoduchá záležitosť. Stačí naozaj málo uveriť a siahneme ku hviezdam, alebo nie. Som si vedomí všetkých nepekných stránok, žijem zo sebou. No vyčítaním sa ešte u mňa nič nezmenilo. Čo najviac pomáha? Mne šport a prekonávanie v ňom. Často na tréningoch pri posledných kilometroch sa chcem vzdať. Takmer vždy som tréning dokončil. Chýbala mi voda, cukor, fúkal vietor, pršalo, bola zima, bol som ešte ďaleko. Zranenia budú súčasťou, nie vždy vyhráme.

Toto je môj pohľad, možno sa mýlim, píšem úplné vedľa, tak isto môžem zmeniť o rok názor. Veľké ego, nafúkanosť, neomylnosť nie je cesta, aspoň podľa mňa. Zdravo si veriť a vnímať čo sa deje okolo by mohla byť. Nezabudnime, každý okolo nás vie niečo čo mi nie. Preto sebavedomie pre mňa znamená nebáť sa zodvihnúť ruku, postaviť sa dopredu, opýtať sa, poprosiť o radu, pomoc. Vedieť kedy ustúpiť, taktiež spraviť krok v pred tým ako sa budem cítiť pripravený. To, že mám nemám zatiaľ kocky na bruchu viem. Vyčítaním sa nevytvoria. Byť správne sebavedomí je pre mňa taktiež urobiť namiesto vyčítania a obviňovania zopár brušákov aspoň päť krát do týždňa.