Denník Z Biznisu

Príprava

9. december 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Sedím v aute a cestujem na ďalšiu pracovnú schôdzku. Mala byť poobede, no presunula sa na ráno. Príprava bola deň pred tým, tak mi bolo úplne jedno, kedy bude, až na maličkosť, v kancelárii na stole boli poznámky. Tým, že som začínal v susednom meste, do kancelárie som ráno neprišiel.

Ako som sa približoval na miesto, čoraz viac som premýšľal o tom, čo bolo napísané v poznámkach. Stratil som niť a zdalo sa, že schôdzka bude bezvýznamná pre obe strany. Neznášam takéto pracovné rozhovory o ničom. Lenže tým, že podvedomie neustále zahŕňam vedomosťami, poznatkami, napadla mi kapitola z knihy Napoleona Hilla o tom, ako istý muž precestoval pol svetadiela, aby mohol spolupracovať s významným vedcom. Nemal nič, len presvedčenie, že je to najlepšie, čo sa môže stať pre obe strany.

Všetko išlo podľa predstáv, zvítali sme sa, na stole čakal koláčik s čajom. Pri otázke, Michal ako si to predstavuješ, som sebavedomo odpovedal, neviem. Nikdy som to nerobil. Čo tuším, že to zoberie veľa času, situácií, napätia, práce a všetkého naokolo. Musíme sa spoznať, naučiť sa dôverovať a takisto uvidieť jeden druhého, ako reagujeme v krízových situáciách. Dáma oproti za stolom na mňa prekvapene pozrela. Povedala, že od takého profesionála ako som ja očakávala jasné plány i postupy. Zaskočil som ju, po chvíle ticha povedala, že moja odpoveď ju dostala v najlepšom možnom svetle. Podľa všetkého ani najlepší plán a postup by ju nevyviedol z jej vychodených koľají, ako úprimná odpoveď v danom momente.

Neskôr v ten deň prišli ďalšie štyri pracovné schôdzky a vo všetkých som odpovedal podobne. Bol piatok a nič lepšie ma po hektickom týždni nenapadlo. Taktiež som nemal ani tušenia, o čom sa bavíme. Sú dni, situácie, schôdzky, keď spoznávam príležitosti, možnosti, pohľady z miest, na ktorých som zatiaľ nebol.

Na začiatku, keď som sa spoznal s istým pánom, od ktorého čerpám pracovné inšpirácie, mi povedal, aby som vždy hovoril len pravdu, ale je dôležité hovoriť ju pekne. Nerozumel som niekoľko rokov, čo znamená hovoriť pekne pravdu. V ten deň som ju povedal najkrajšie, ako som vedel. Tým, že som bol pod tlakom časového okna nevyzdvihnutých poznámok v kancelárií. Muselo byť stavené jednoznačne na to najlepšie, čo bolo v tej danej chvíli k dispozícií. Veď ak by som zveličoval, hovoril múdre kecy, o ktorých nič neviem a tváril sa ako majster sveta, skôr či neskôr by som za jedného určite bol.

Často sa dostávame do situácií, keď chceme vyzerať pred druhými ľuďmi v najlepšom svetle. Je to prirodzené. Odmietnutie môže znamenať takú istú veľkú bolesť ako dostať poza ucho. Preto sa možno aj vedome vyvliekame zo situácií, kde by to mohlo iskriť alebo neradi vstupujeme do nepoznaných vôd. Veď kto chce byť v najkrajšom oblečení špinavý od blata? Odmietnutia vôbec nie sú ľahké, naozaj bolia. Odmietnutie je u nás v práci na každodennom poriadku. No nie vždy je ľahké sa s ním vyrovnať. Lenže majstri nemajú na výber. Bolesť je súčasťou cesty. Prehry vždy budú bolieť.

Keď som začínal, inšpiroval som sa ľuďmi, ktorí mali parádne auto, hodinky, oblek. Vedeli pekne rozprávať a k tomu mali akési výsledky. Lenže po čase som prišiel na to, že to nie je to, čo ma inšpiruje. Čím ďalej viac sa zaujímam o poznatky z ciest. Čím ten druhý prechádzal, prechádza, čo sa naučil, kde sa poučil. Viac sa mi páči niekto, kto sa ukáže pred svetom svojou úprimnosťou, začiatočníckou samoľúbosťou či nevedomosťou. No vždy s tým, aha, neviem si zatiaľ zaviazať kravatu na štyri spôsoby, ale po večeroch doma na tom trénujem.

Mať isté hmotné zázemie je dôležité. Dostávame ním pocit bezpečia, sebavedomia a ľahšie sa nám tvorí. No keď nemáme nič, stojíme na doskách, ktoré sa hýbu rôznymi smermi. Zoberie veľa síl, aby sme sa udržali a nespadli. Vtedy nám nezostáva veľa energie na tvorbu, útok, poznávanie. Práve tu sa lámu ľady. Veľmi veľa z nás staví v bolesti radšej na istou. Máme po krk života, kde nie je nič stále. Lenže keď nemáme čo stratiť, všetko ide proti nám, tak vtedy môžeme risknúť a získať oveľa viac, ako si vieme predstaviť.

Vlastne mnoho z nás uspelo, keď sme sa pekne obliekli, umyli auto alebo autobus. Rozkopli dvere, usmiali sa a povedali svoju čarovnú vetičku. No tým to nikdy neskončilo. Ak sa odvážime rozkopnúť dvere, pred nami je kopa práce, ktorú bude treba urobiť, nech povieme akúkoľvek čarovnú vetičku. Možno aj preto je dôležité povedať: „Pozri neviem to, nikdy som to neskúšal, no niečo mi hovorí, že by sme to mali dať dokopy práve my.“

Váhanie

20. máj 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Vždy som chcel napísať článok, ktorým by som zmenil svet, inšpiroval ľudí okolo mňa. Ani neviem, ako sa ku mne takáto myšlienka dostala. Vlastne, čím ďalej tým viac o nej váham, nie vždy to, čo je na prvý pohľad správne, sa neskôr aj tak ukáže. Váham čím ďalej viac, nielen v písaní, ale aj tam vonku.

Nie som v tom sám. Stretávam mnohých z nás, ktorí sú úspešní, príjemní, vyzerajú viac ako dobre, dokonca sú dôležití vo svojich prácach, životoch. Lenže tak trochu a možno aj viac sa podceňujeme, váhame, namýšľame, vymýšľame oslabujúce príbehy. Ani len netušíme, čo je to sebavedomie, sebadôvera, vedieť sa oceniť či poznať svoju cenu. Tu môžeme poznamenať, že sme takí, lebo niečo z minulosti v nás zanechalo stopu alebo sa tak jednoducho cítime.

Tam vonku sú ľudia, ktorí vedia menej, nemajú toľko skúseností, dokonca nevyzerajú tak ako my a napriek tomu sa cítia sebavedomejšie, úspešnejšie, krajšie. Možno asi nevedia, že by mali o sebe pochybovať. Po pravde, je úplne jedno, čo je za tým, je to ich príbeh. My ostatní, čo máme menej odvahy sa ukázať máme len dve možnosti, buď to necháme tak a nejako bude alebo vymyslíme spôsob, ako si viacej veriť.

Na pracovnej schôdzke s chalanmi z tímu bola debata o nových klientoch a komunikácií s nimi. Pokúšali sa ma presvedčiť, že na prvú schôdzku majú prísť s riešením. Vedel som, že stoja predo mnou ľudia, ktorým chýba odvaha, zvedavosť a už vôbec nechcú vyzerať tam vonku, že nevedia. Pravda je taká, že čím dlhšie na niečom pracujeme, tým rýchlejšie dokážeme nájsť riešenie, lenže k tomu o mnoho viac prihliadame na maličkosti. Tie sa často ukrývajú na prvý pohľad v nepodstatných maličkostiach. Práve preto som zástancom, že na prvé schôdzky chodíme zisťovať čo najviac informácií.

Ak nepoznáme všetky okolnosti, podľa všetkého si dopredu vyrobíme scenáre, ktoré sa nemusia naplniť. A toto je jeden z kľúčov, ktorý nám pekne pomaly podkopáva všetko, čoho sa môžeme chytiť, či ide o sebavedomie, sebadôveru a pod. Naozaj nejde len o prácu, ale aj o každodenné situácie. Nakoľko naše každodenné návyky, prístupy, vedomosti sú prepojené s tými pracovnými. To znamená, ak chceme mať viac sebavedomia, podľa všetkého budeme potrebovať napredovať, získavať poznatky, naberať skúsenosti. Tie naberáme aj prácou, tvorením, skúšaním, len môže sa stať, že ak necvičíme pravidelne, tak výsledky prídu o čosi neskôr.

Čo je teda správne? Byť utiahnutý či prekypovať sebavedomím? Špičkový odborník alebo hráč pomyselného futbalového Béčka? Nech je to akokoľvek, sú medzi nami ľudia, ktorí sú šťastní, nech sú kdekoľvek, potom sú takí, čo na všetko frflú, nezabudnime na nadšencov, tých, čo nejako prežijú, nafúkancov, majstrov sveta, paničky, tých, čo všetko pokašľú. Každý z nás má svoju správnu odpoveď a tá je tá najlepšia v tejto danej chvíli alebo možno nie je. Poďme váhať, čo je správne, alebo?

Ponuka

13. máj 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy

Môže sa to zdať divné, že motivácia, ktorá sa svetu javí ako bláznivá, nám môže spôsobiť prevrat v našich životoch. Možno všeobecné kecy nie sú ten najsprávnejší návod či poznatok na vystúpenie z pomyselného vlaku. Lenže často v sebe ukrývajú kľuč, ktorým si otvoríme dvere.

V dvetisícjedenástom, keď som začínal v mojej práci, bolo mi povedané, aby som oslovil každého a dal vedieť, čo vlastne robím. Samozrejme, že v tom období som bol premotivovaný a moje vystupovanie bolo pojašené. Dostalo so ku mne mnoho informácií, ktoré sa podľa všetkého nesprávne spracovali v mojej mysli. No čo je dôležité, že prácu som vykonával v najlepšej vôli. Vďaka tomuto obdobiu prišli skúsenosti a poznatky, vďaka ktorým dnes vidím odlišne ako pred tým.

Mnohé situácie z toho obdobia zostávajú v pamäti a naďalej pootvárajú dvere k ďalším poznatkom. Veď vlastne všetky tie informácie potrebujú čas, aby som im porozumel, samozrejme je ich treba aj vyskúšať tam vonku. V tomto prípade išlo o ponuku na spoluprácu ohľadom bývania.

Bola predo mnou rodinka, ktorá ma oslovila s pomocou pri kúpe ich nového rodinného sídla. Celý prípad bol naozaj náročný na vyriešenie. Keďže domček sa hrdličkám páčil, nezostávalo nič iné, ako vyhrnúť si rukávy a dať sa do práce. Celý obchodný prípad sme vyriešili s pomocou celého tímu. Párik začal novú časť života.

Tu som vycítil príležitosť na doplnenie tímu. Ponuka bola položená mladému mužovi, keď všetko bolo vyriešené. Zaujal ma na ňom jeho prístup, všetko, na čom sme sa dohodli splnil a ešte k tomu chcel robiť niečo iné. Takýchto ľudí si veľmi väzím, lenže ak sa pozriem späť v čase, nesprávne som odhadol situáciu a pokašlal vzťah s rodinkou.

Mali sme dve-tri pracovné schôdzky, na ktorých sme mu objasnili v čom bude spočívať náplň práce, forma a ako by sme začali. Tu príbeh končí, moja ponuka bola zmietnutá zo stola. Teda to som si myslel až do minulého týždňa. Keď na modrej sociálnej sieti vyskočil motivačný citát, ktorý sa páčil môjmu priateľovi.

Ponuka bola zmietnutá, nakoľko chalan sa chcel venovať športu. Mal byť z neho certifikovaný fitnes tréner v posilňovacom zariadení. Tvrdil mi, že je to jeho sen a teda radšej pôjde cvičiť ako robiť so mnou. Sny sa majú plniť, uhol som. Na jeho profile nebola ani zmienka o cvičení. Tak dostal správu.

Veľmi ma štve, keď nejdeme za svojimi snami, cieľmi, víziami. Znie to naozaj otrepane. Ale naozaj mnohí z nás žijeme vo svete, ktorý nás nenapĺňa v ničom. Ak máme trochu peňazí, dostaneme výhodný lízing, dobrý uver, trikrát dovolenku. Potom sa ohradzujeme, ako sme sa obetovali pre deti, rodinu a pod. Zrazu sme v pasci úverovej splátky, ranného vstávania, nadčasovania v práci a domácich povinností. Chodím k ľuďom domov, vidím ako žijeme. A vlastne tablet nedostalo dieťa preto, aby sa naučilo tvoriť, ale aby rodičia mali pokoj, keď prídu z práce. Mohli by sme pokračovať, radšej nie. Tu česť všetkým, ktorí porozumeli, že tablet je nástroj a učia svoje deti nástroj správne používať.

Pred pár rokmi som dostal košom od človeka. Nahradil príležitosť svojim snom, ktorý si nesplnil. Loptička je na mojej strane pomyselného stola. Nesprávne bola odhadnutá situácia, nedokázal som presne spracovať informácie, ktoré boli povedané. Netvrdím, že vďaka mojej ponuke by sa mu zmenil život, tvrdím iba to, že sme to mohli spolu skúsiť. To je jediný spôsob ako otestovať veci v praxi.

Ak nás nič netlačí, podľa všetkého nebudeme mať žiadnu motiváciu. Je ľahšie sa vyhovoriť ako čokoľvek urobiť. Preto sa niekedy zbavujeme povinností a už vonkoncom sa dobrovoľne nehrnieme do nového. K tomu nie každá príležitosť je pre nás. Možno práve stojíme pred novou príležitosťou alebo niekomu práve my ponúkame novú príležitosť. Nerobme urýchlené závery ani v jednom prípade, veď nikdy nevieme, kam nás posunie najbližšie áno.

Príležitosti

14. august 2019 Michal Boťanský Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Čakal som na pracovnú schôdzku na vrátnici fabriky, ľudia okolo mňa doslova utekali z práce. Zrazu sa z davu vynoril pán, ktorý si vydýchol pri odchode. „Som tu poslednýkrát,” znelo z jeho úst. Pán, ktorý obsluhoval bránu si ho vôbec nevšimol, až keď sa mu smutne pozdravil, odzdravil sa: „Tak teda dovidenia.” Nepoznám príbeh pána, takže ani len netuším, čo sa za ním skrýva, čo vytvoril. No pomyslenie na koniec ma ničí.

V poslednej dobe sa cítim, ako keby som sa vrátil do školských lavíc. Učím sa na všetkých miestach. Vyhľadávam príležitosti, ľudí, od ktorých nasávam informácie, vedomosti, skúsenosti. K tomu som si pridal, vlastne nepridal. Už nejaký čas som aktívny, píšem články, točím videá a dokumentujem na sociálnych siatiach. Učím sa hovoriť príbehy, zaujať, dokumentovať to, čím prechádzam a promovať moju prácu, seba. Písal som už niekoľko článkov na tieto témy. Do dnes sa mi mnohí smejú, že som trápny, nudný a ešte neviem aký. Lenže prichádzajú takí, ktorí pochvália, podporia.

V nedeľu som dostal upozornenie, že pamäť mobilného telefónu je plná. Najviac priestoru zaberali fotografie a videá. Dal som sa do práce a začal s triedením. Telefón mám pomerne krátko, ale to, čo som videl, bolo pre mňa v ten večer dôležité. Našiel som videá, fotografie, na ktoré sa veľmi nedalo pozerať, ale našiel som aj také, ktoré boli naozaj fajn. Som na seba hrdý, že som začal pravidelne tvoriť, točiť, fotiť. Po krátkom čase naozaj zaujímavá zmena. Moja práca napreduje, zlepšuje sa. Bol som v príjemnom šoku, že napriek absolútnej nevedomosti na začiatku sa sem-tam podaril záber, uhol, farba, rýchlosť.

Pamätám si, že to chcelo neskutočnú dávku odvahy. Teraz, keď sa na to pozerám spätne, zdá sa, ako keby to nebolo nič. Na jednej strane sa teším, ako som nabral odvahu a na strane druhej si uvedomujem, aký kus cesty je predo mnou. Mám sa čo učiť, rozumiem, že ak prestanem, tak budem potrebovať veľa času, pokusov na nasadnutie.

Sociálne siete vnímam ako príležitosť dať o sebe vedieť svetu. Nepriamo nás nútia (aj mňa), aby sme boli lepší, lepšie napísali príbeh, nasnímali lepší záber, pokúsili sa o lepšiu fotografiu. Sú jednou z ciest, ako sa zlepšiť. Nútia ma pravidelne prispievať, pozorovať, hľadať, skúmať, skúšať, tvoriť, dokumentovať, analyzovať plánovať. Fanúšikovia, srdiečka sú bonusom na tejto ceste. Skutočným zmyslom pre mňa je zlepšovať sa aj ich používaním. Tomu napomáha pravidelná tvorba. Uvedomujem si, že ich časté používanie môže škodiť, vlastne, ak mám po každom obede čokoládu, tak za krátky čas mi narastie brucho. Od rozsiahleho používania sietí nehrozí veľké brucho, ale môžu mať vplyv na psychické zdravie človeka.

Moje dôvody prečo byť on-line:

• Každý z nás máme svoj štýl, mne sa páči modré a niekomu červené. Je dobré
svetu ukázať, čím prechádzame, čo sa nám páči, aké názory máme.

• Ukazujem, že som v niečom odborník, mám disciplínu a chuť tvoriť.

• Učím sa, ako získavať pozornosť, na druhej strane musíme pozornosť aj posunúť ďalej. „To je super fotka, aké nastavenie si použil?” Pozor, musí to byť myslené úprimne.

• Cudzí ľudia ma podporia o mnoho skôr, ako okolie. Je neskutočne ľahké dnes kohokoľvek spoznať. Siete nám dávajú obrovský nástroj, ako spoznať kohokoľvek odkiaľkoľvek.

• Po čase získam dôveru, rešpekt, ľudia si ma obľúbia. Pozor, nemusí to prísť zajtra, je to práca akokoľvek iná, môže to trvať tri, sedem, desať rokov.

• Ak chcem, aby ma ľudia poznali, moju prácu, to, čo robím, založím si vlastný blog. Sprístupním ho cez niekoľko kanálov, na rôznych sociálnych sieťach. Vyhrňme si rukávy a po večeroch tvorme, študujme, makajme, zabávajme sa.

• Nikto nikoho nenúti, aby sme sa sledovali, kamošili, je to dobrovoľné. Podporme alebo si hľaďme svojho.

• Aplikácie v mobilnom telefóne dnes dokážu za pár sekúnd vytvoriť diela. S internetovým pripojením sa z bežného človeka môže stať za veľmi krátky okamih hviezda.

• Neurolingvistika v praxi alebo programovať okolie, ale aj seba tým, že ukazujem svojmu okoliu, čím prechádzam. Je dosť veľká šanca, že ak niekto bude riešiť, kupovať to, čo ponúkam ja, ozve sa.

Najčastejšia vetička, ktorú počúvam čoraz častejšie: „Ty možno mňa nie, ale ja teba áno, teda na internete.” Čoraz viac ľudí ( aj z môjho okolia) ma pravidelne/nepravidelne sleduje na internete. Majú pocit, že ma lepšie poznajú. Schválne, aj ja sledujem niekoľko ľudí, od ktorých sa učím a tiež mám pocit, že ich poznám, aj keď oni ani len netušia, kto som.

Vo všeobecnosti platí, že nechceme mať lepší život. Možno po ňom túžime. Sme od prírody leniví, málo otvorení zmenám. O problémoch sa rozprávame nie s tým, kto nám ich spôsobil, ale s niekým tretím, vznikajú medzi nami rôzne nedorozumenia, zbytočne spomaľujeme a dávame energiu do niečoho iného. Potom ideme trebárs na modrú sociálnu sieť, zapeňme sa na zeleno a čakáme, že nám niekto napíše.

Mnohí z nás chcú ležať na pláži, druhí liezť po horách, najlepšie nič nerobiť. Lenže na dovolenke nerastieme, skôr relaxujeme, oddychujeme. Väčšina z nás nahrá šťastnú peknú fotku z dovolenky do svojho profilu. Po zvyšok roka sme schovaní, schúlení, tajne z rohu pozorujeme druhých a smejeme sa na nich. Píšem obrazne, verím, že mnohé slová v článku sa nikoho nedotknú.

Mám kamošku, o ktorej tvrdím, ak by nebola flákačka, tak je prvá milionárka v mojom okolí. Lenže, ona nechce byť milionárka, nechce pracovať, nechce skúšať nové nástroje, nechce sa zosmiešniť pred svetom. Poslúchať svojho frajera (ktorý o tom, čo ona robí nič nevie), byť za peknú, ležať na pláži. Samozrejme, pokúša sa uspieť spôsobom: „Veď nejako bude”. Má geniálny produkt, tím ľudí, je vtipná a nebezpečne múdra. Jej konkurencia zo sveta valcuje internet videami, fotkami o produktoch. Fanúšikovia ich rozširujú, srdiečkujú, posúvajú ďalej. Už miliónkrát som jej vravel, aby natočila videá, fotila, písala, natáčala po anglicky. Prestali sme sa baviť, veď čo ja chcem, ona sa má fajn.

Som zúfalý z mojich kamošov, vlastne, už to nie sú moji kamoši. Kritizujú moje práce, ale keď majú oni niečo vytvoriť, tak sa ani len nedostavia na štartovaciu čiaru. Je dobré uvedomiť si, čo vlastne chceme od života. Ležať na pláži nie je zlé, ak nás to robí skutočne šťastnými, liezť po horách tak isto. Len prosím nepíšme po dvojtýždňovej dovolenke na svoje príspevky: „Návrat do krutej reality,” alebo “Chcem ísť späť.” Pracovať vieme z pláže, z hôr, hotela. Je to jednoduché pozerať sa na veci okolo ako na príležitosti, na nástroje ako nie spotrebitelia, ale ako tvorcovia.

Aj ja som začal moju novú kapitolu s fotkou pri východe slnka so psom (nezverejnil som ju, až po roku). Pes, východ slnka a fotka ma nútili, aby som začal skoro ráno vstávať a behávať. Áno, stálo to kopec driny, premáhania, sebazaprenia. No nič nie je super komplikované, to len my potrebujeme dozrieť, aby sme pochopili, že to môže byť aj inak a stále dobre. Potrebujeme rast a posúvať sa, mať ciele, sny, vízie. Ak nemáme dôvod a neveríme si dostatočne, neprejdeme navyše kilometer. Hľadajme to, čomu naozaj vášnivo veríme, aj keby sme to mali robiť celý život. Používajme internet, mobilný telefón ako nástroje na náš osobný rast.

Základné vnímanie:

• mobilný telefón je nástroj na tvorenie (nahrávacie štúdio, fotoaparát, kamera, editor, plánovač a mnoho iných)

• sociálne siete sú nástroj na ukázanie svojej práce svetu, zlepšenie, skúšanie, tvorenie, vytvorenie komunity, budovanie odberných kanálov, značky, osobný rast

• vlastná stránka je domovské miesto na zdieľanie svojej práce, portfólia, niečoho, čo je naše

• dôležitý článok medzi telefónom a internetom je človek, ktorý to má všetko v rukách

Dlhodobosť, vydať sa nepoznanou cestou, zariskovať. Naučiť sa, čo sa odučiť, čo nové naučiť (A.Toffler). Video, fotka, text, hlas je bezplatná reklama, ktorú by každý z nás mal pravidelne využívať. Niektorí z nás sa živia internetom, natáčaním videí, fotením. Neskôr začnú pracovať pre rôzne spoločnosti, či vytvoria si vlastné firmy, alebo začnú robiť to, do čoho sa zamilovali na ich ceste.

Sociálne siete sú nebezpečné, tak isto ako veľa sladkostí, alkoholu, spánku, lenivosti, ak sa podávajú vo veľkých množstvách a nevieme, ako na ne. Na tomto svete existuje mnoho nástrojov, nie od každého máme oprávnenie či skúšky na používanie. Preto je dobré si v najlepšom vyhľadávači nájsť, ako na to. Existuje milión “autoškôl” ako na modrú sociálnu sieť, ako natočiť video, napísať článok, či nahrať svoju prvú hlasovú šou.

Nemyslime si, že pekné baby sú zvýhodnené, niektoré majú viac srdiečok, návrhov na vzrúšo a sponzorov. Takisto hľadajú spôsob, ako preraziť vo svete ako aj my ostatní. Možno to ide ľahšie poodhaleným výstrihom alebo keď ukážu zadok. Prosím, neukazujme zadky a už vôbec nie výstrihy. Nech sa o niekoľko rokov pred svojimi deťmi nemáme za čo hanbiť. Každý z nás má niečo, v čom je výnimočný. Len netreba zabúdať, že to zoberie veľa práce, trpezlivosti. Poznámka: ak chceme ísť do ligy majstrov, nemôžeme mať prístup, ale ani myslenie ako siedma okresná súťaž.

Nezabudnime, že svet on-line je medzinárodný, zmapujme si trh, kde sa chceme pohybovať a podľa toho prispôsobme aj komunikáciu. Jazyková bariéra je len príležitosť, ako sa naučiť ďalší jazyk. Učenie cudzieho jazyka? Stačí počúvať pesničky a spievať ich s textom. Nemusíme preraziť na Slovensku, môžeme vo svete.

Kamoši, ak sme na sieťach a pozorujeme niekoho príspevky bez toho, aby sme podporovali, tak to radšej nerobme. Možno práve vy budete zajtra pozývať vašich kamošov na novú stránku a čakať, že dostanete srdiečko. Ak chceme fanúšikov, najskôr buďme fanúšik, srdiečko a tri milé slová nikomu neublížia, ale tomu druhému raketovo zvýšia sledovanosť. A je úplne jedno, že či si, alebo nie si jeho cieľovka, ale možno tvoj známy je.

Ja ukazujem, čím prechádzam, popri mojej práci, tak isto sa učím byť kreatívny, či sú to videá alebo rôzne fotografie. Prezentujem svoju prácu okoliu preto, aby som sa dostal do ich podvedomia. Toto celé je naozaj úplne jednoduché. Možno si rozbijeme kolienko, dostaneme poza uši. Ale ak nepoužijeme to, čo máme k dispozícií, tak veľmi ťažko vytvoríme niečo. Neberme sa príliš vážne. Som chalan, ktorému bola ukázaná príležitosť. Uveril som jej, hľadám, skúšam, tvorím. Možno dnes je moja tvorba na štyri mínus. Lenže o desať – dvadsať rokov usilovnej práce môžem patriť k najlepším. Tento článok nebol venovaný len sociálnym sieťam, ani internetu, ale tomu, že každý z nás má okolo seba príležitosti preraziť. Prosím, poobzerajme sa po nich. Nech na konci neskončíme: „Tak teda dovidenia.”

Hlava, príbeh, jedinečnosť a zajtra skúsiť ešte raz, no lepšie.

13. marec 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy

Hovorí sa, že jedno z tajomstiev úspechu je vedieť vychádzať s ľuďmi. K tomu, ak v nich zapálime zmysel pre jednotnú myšlienku, vyhrali sme. Popritom nesmieme zabudnúť ísť im z cesty. Našou úlohou je uistiť sa, či porozumeli spoločnej vízií.

V moje práci pracujem s ľuďmi a lietam v predaji. Predávam služby, lepšie povedané sprostredkovávam predaj. Na jednej strane sú ľudia, ktorí chcú niečo predať, na druhej strane sú ľudia, ktorí chcú kúpiť. Hľadám možnosti, hlavne riešenia, ako dať dokopy obidve strany.

Prácu beriem ako súčasť môjho života. Má to mnoho výhod, jedna z hlavných je, že nepoznám pocit nechcenia alebo zúrivosti ísť v pondelok ráno do kancelárie. Nevýhoda je, že som sa musel naučiť hovoriť nie aj tam, kde by som možno nemal. Vlastne, schválne, spýtajme sa niekoho, kto je zamestnaný a pracuje podľa vopred určeného času, či si môže odskočiť do potravín na nákup alebo do lekárne vybrať lieky kedykoľvek počas pracovnej doby.

Tip: Menej je viac, vo všeobecnosti áno, inokedy nie.

Zo začiatku si zoberie každá práca veľa, po čase všetko vráti. Ak si tľapneme s obchodom, podnikaním, raketovou vedou, tak práca bude ešte náročnejšia a bude od nás chcieť viac, ako si vieme predstaviť. Naše investície sa vždy vrátia, buď v podobe skúseností, lepšieho života alebo aj možných hmotných odmien.

Za seba môžem vyhlásiť, že to, čo robím ma od prvých chvíľ prinieslo na rôzne miesta. Potreboval som sa naučiť dohodnúť obchodnú schôdzku, no pred tým bolo treba nájsť, s kým si schôdzku dohodnem. Vlastne, musel som sa strápniť pred veľa ľuďmi, bolelo to. Zaplatil som si profesionálov, ktorí mi pomohli vycibriť komunikáciu, upratať v hlave. Začal som sa stretávať s tými, ktorí menia svet a k tomu som zobral do ruky knihu, či pustil som si prednášku o tom, ako zmeniť svet, či ako rozprávať, keď ide o všetko.

Otázka: To, čo chceme, nám naozaj prinesie parádny život?

Dnes viem byť vtipný, prísny, vážny, profesionálny, ten, komu volajú, keď ide o niečo, nájsť, vytvoriť príležitosť, viem potiahnuť, či urobiť krok navyše. Lenže, podľa všetkého by som nebol tam, ak by som nespravil všetkých tých milión nepodstatných krokov, ktoré už dnes nie sú ani pravdou. Vytrvalosť, dlhodobosť a ukecávanie samého seba, aby som zajtra skúsil ešte raz. Ak by som nevydržal, tak by sa nestalo nič.

Už niekoľko rokov mám pred sebou novú výzvu. Vstúpil som do mojej novej kapitoly internetu. Každú stredu píšem článok a k tomu natáčam svoju vlastnú šou v angličtine. Internet mi pomáha nájsť nových priateľov tu na Slovensku, ale aj v zahraničí. Samozrejme, núti ma pracovať na sebe.

Myšlienka: „Zaujímam sa o všetko, čo každý deň používam, teda iba o to, čo má súvislosť s mojou prácou, vedľajšími projektmi, OK sem-tam si pozriem futbal, hokej. Na to, čo neviem, zavolám toho, kto vie.”

Moja práca je fajn, mám ju rád, vlastne, vďaka nej som tu. Vždy mi nenápadne podsúva ľudí, ktorí ma majú niečo naučiť, odučiť, ukázať, zastaviť, zmeniť, či len postrčiť. Štve ma len jedna vec, ak sa nepodporíme, stratíme kopec času a do cieľa prídeme o dosť neskôr.

Dnešná doba nás mení, núti nás naučiť sa nové zručnosti a odučiť sa staré, nepotrebné. Na druhej strane, poskytuje nám nové možnosti, príležitosti, nástroje. Rozumiem, že dnes na pracovnom trhu stretávame rôzne generácie a vzniká obrovský chaos, kde nie vždy vyhráva silný rýchly, ale ten, kto pritiahne viacej pozornosti. Mnoho úspešných ľudí dáva do pozornosti prácu na sebe samých. Pred časom som o tom napísal článok. /odkaz TU/

Máme dve možnosti: nájdeme si niekoho, kto už urobil milión chýb a budeme sa od neho učiť. Dobrá sprava je, že ušetríme čas, starosti, bolesti a aj prostriedky. Nevýhoda je, že možno nezažijeme toľko úskalia, stavy zúfalosti, ktoré neskôr môžu viesť k obrovským životným výhram. Ak si nenájdeme ľudí, od ktorých sa môžeme učiť, bude to skôr či neskôr bolieť. Dostaneme sa na miesta, kde sme nikdy neboli a budeme tam musieť robiť to, čo sme nikdy nerobili. Dobrá správa je, ak vyviazneme živý, budeme mať neskutočné skúsenosti, silu, odvahu, sebavedomie, lenže zoberie to mnoho času.

Info: Máš dve možnosti, napíšeš si poznámky a spravíš to nafučaný alebo si napíšeš poznámky a budeš sa pri tom usmievať.

S oddychových miest sa stávajú miesta, kde sa chodia loviť páči sa mi to, kliky, zdieľania, naháňanie k vyvolaniu pozornosti. Všetci chceme to isté, mať lepší život, niekto predajom domov, ďalší krémov, iný kávou. Aj ja chcem preraziť, vstúpiť do ligy majstrov, mať vlastný klub a vyhrávať tie najprestížnejšie trofeje. Som chalan, ktorý vie, že môže isť ďalej, ako včera. Táto myšlienka ma posúva pri každej príležitosti. Možno stačia jednoduché kroky a k tomu sa ukázať každý deň.

Myšlienka: Všetko, čomu veríme, nám zabraňuje vnímať ďalšie možnosti.

Vyprovokujme svoje okolie k činnosti, dajme o sebe vedieť v dobrom. Nemyslím erotickou fotkou, ale trebárs fotkou, ktorú nik nečaká, video príbehom, článkom či prácou navyše. Mnoho ľudí nás pošle do teplých krajín. Keď tam už budeme, nezabudnime sa pekne opáliť a priniesť naspäť magnetky. Bonusom bude, keď niekto z kamošov pôjde s nami, trebárs na pracovnú schôdzku a dá nám šancu povedať náš príbeh. Áno, zoberie to milión pokusov, času, ale aj maličkostí. Úprimne povedané, že často budeme sedieť na viacerých stoličkách naraz, ráno v jednej práci, večer v druhej a medzitým sa postaráme o psa, partnera, auto.

Tip: Nastavenie v hlave, príbeh, byť jedinečný, ísť beh na dlhé trate a zajtra to skúsiť ešte raz, no o čosi lepšie.

Mnoho ľudí je lepších ako ja, ty alebo polovica mesta

12. december 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - vízie - Všetko

Existuje neskutočné množstvo ciest ako uspieť v živote. Niektorí z nás uspejú skôr, tí druhí neskôr a sú tu aj takí, ktorým sa to nikdy nepodarí. Vo všeobecnosti platí, že úspech je mať dobrú prácu, rodinný dom, automobil, rodinu, dvakrát do roka chodiť na dovolenku. Za seba poviem/napíšem, ide ma poraziť, keď okolie diktuje ,čo je úspech, presne podľa tohto vzorca súdi druhých. Prosím, majme svoje definície úspechu, šťastia, lásky, vzťahov, života.

Čim ďalej viac si uvedomujem, koľko málo robí veľké rozdiely. Psychológovia hovoria o postojoch k sebe, k druhým, mentálnom nastavení mysle, podvedomí, vedomí. Vyzývajú, aby sme nepodľahli problémom, ktoré sú okolo nás a nenechali sa ovplyvňovať hlavne usmiatymi fotkami na sociálnych sieťach. Často najviac usmiati ľudia trpia rôznymi depresívnymi stavmi. Aj preto čoraz viac ľudí hľadá útechu v alkohole, drogách, premýšľa sa nad samovraždou. Problémy mala zo sebou každá doba, môžu si nás podmaniť alebo ich môžeme použiť ako motiváciu.

K tomu by mohli dopomôcť zručnosti budúcnosti (soft skills), patria sem hlavne komunikácia, sebamotivácia, líderstvo, zodpovednosť, tímovosť, riešenie problémov, flexibilita, vyjednávanie, ale aj schopnosť odučiť sa staré informácie či vzorce správania. Čakajú na nás ďalšie zmeny v pracovných, súkromných, ale aj vzdelávacích oblastiach. Nepodľahnime tlaku zmien, ktoré nás nútia, aby sme zmenili všetko najlepšie dnes. Zaujímavo opisuje zručnosti budúcnosti aj Daniel H. Pink vo svojej knihe Nová Myseľ, vyzýva nás, aby sme sa viac zamerali na dizajnérstvo, rozprávanie príbehov, symfóniu, empatiu, hravosť a hľadania zmyslu.

K podobným myšlienkam sa čoraz viac pridávajú ďalší autori, podnikatelia, psychológovia a dokonca aj učiteľská obec. Mňa najviac oslovuje Gary Vaynerchuk s jeho dennými video epizódami, robí rozhovory so známymi ľuďmi, ktorí pracujú na zaujímavých projektoch , odpovedá svojim fanúšikom na ich otázky, k tomu dokumentuje svoje dni. K tomu najznámejší “youtuber” Casey Neistat poznamenal na jednej zo svojich prednášok, že nám stačí mobilný telefón s kamerou, internetové pripojenie, naša myšlienka, vyhrnúť rukávy, ukázať sa svetu a ešte štipka trpezlivosti.

Instagram, Facebook, Youtube, Linkedin sú najjednoduchšie nástroje dneška, vďaka nim vieme vstúpiť do sveta z pláže, z domu či z kancelárie. Dokumentovanie je forma, ktorá nám umožňuje ukázať svetu, čím prechádzame, čo robíme, na čom robíme. V neposlednom rade ukazujeme svetu akou zmenou prechádzame.

Nachádzame sa v dobe konzumnej, kde spotrebúvame viac, ako dokážeme skonzumovať. Nie trh nás núti konzumovať, ale my sami máme hlad, často aj po zbytočnostiach. Vyhovárame sa na znamenia, na to, že nemáme čas či používame ďalšie nezmyselné výhovorky. Naháňame sa za výplatou, dovolenkami, novými šatami, klikmi, srdiečkami, štatistikami. Chceme urýchliť prerod húsenice v motýľa.

Ľudia, ktorí vyhrali v lotérii a neboli na to pripravení, veľmi rýchlo vyhrané peniaze utratili. Aj napriek tomu máme chuť skĺznuť podvodom a urýchliť dosiahnutie cieľa. Niekedy sa nám to prepečie, inokedy dostaneme trest a sem-tam sa potrestáme sami, či už je to konzumáciou alkoholu, drog, bezhlavého míňania peňazí, utekaním. Takýmto sebazničením skoncujeme iba vtedy, ak prevezmeme zodpovednosť. Obviňovaním druhých nič nevyriešime.

Súperiť, ukazovať, kto má väčšie auto, zhadzovať druhých nie je cesta budúcnosti. Mnoho ľudí je lepších ako som ja. Lenže ja taktiež mám schopnosti, zručnosti, v ktorých vynikám ja. Každý má v sebe niečo jedinečné, len často to vymieňame za korporátnu identitu či bezpečný životný štýl.

Porovnávanie by som radšej zmenil na spoluprácu. Toto sú moje silne stránky a ty máš takéto. Spolu dokážeme viac, možno to zoberie nejaký ten piatok. Váhame, či opustiť bezpečné vody života, istoty, len aby nebolo zle či niekto na nás nepovedal, či nemyslel si o nás. Áno, budeme musieť niečo dopredu zaplatiť, nejaké to hobby dať na chvíľu nabok. Nezabudnime, že sú vždy dve možnosti, buď vyhráme alebo nie, ale ak zostaneme na jednom mieste, tak sa nikdy nedozvieme správnu odpoveď.

Článok o predaji

21. november 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Všetko

Mám rád predaj, vlastne už nejaký čas v tom lietam. Zažil som rôzne situácie, ktoré vo mne nechali rôzne zážitky. Čo ma na ňom teší, že pracujem s ľuďmi, s každým vždy zažijem niečo iné. Predaj je energia a my ľudia sme tvory plné emócií. Pri rokovacom stole nikdy nevieme, kto z nás čo zažil pred tým, ako si zaň sadol.

Tlaky v predaji sú obrovské, veď na nich sú postavené základy existencií takmer všetkých organizácií či firiem. Školy, nemocnice, krčmy, veľké stavebné firmy, remeselníci, banky, atď. Generuje finančné toky, bez ktorých by bolo dnes veľmi náročné existovať. Má mnoho písaných, nepísaných pravidiel a zásad, asi najdôležitejšie je zostať človekom a uvedomiť si, že na druhej strane je takisto človek.

Na začiatku som mnohým situáciám nerozumel, aj ja som otravoval ľudí. Volal som, naháňal som až tak, že prestali dvíhať telefonáty, stretávať sa so mnou. Bola to skvelá škola, stálo ma to niekoľko zodratých topánok, oblekov a zopár priateľstiev. Bez nich by som zrejme nemal aj dnešné skúsenosti. Akýmsi pomyselným prvým stupňom je pre mňa bežný predaj.

„Ahoj Starec, dlho sme sa nevideli, počuj poďme na kávu. Musím ti povedať, čo mám nové.” Takto znela moja otváracia vetička. Verte, hneď na začiatku schôdzky som tomu druhému nenechal ani vydýchnuť a šiel svoje. Vlastne, nič prevratné som nerobil, len som dal svojmu okoliu vedieť, čo robím. To sa robí aj dnes, len trochu inak.

Reklama na sociálnych sieťach, v TV, keď chcete vidieť internetovú stránku, tá sa zobrazí hneď po zadaní emailovej adresy, nám príde prevratný návod na neskutočný život. Ak sa náhodu ocitneme v obchode, tak predavači na nás spustia technické informácie s opisom dokonalosti danej veci. Vo dverách obchodu dostávame prvý telefonát, ak sa rozhodneme ešte dnes, tak dostaneme špeciálnu cenu. Ráno je tu druhý, poobede ďalší, až nezoberieme prichádzajúci hovor.

Mne ako predajcovi sa takýto spôsob predajného života zo začiatku páčil. Musel som byť dostupný na telefóne 24/7, vedieť všetko a mať všetko. Informoval som potenciálnych záujemcov o výhodách, akciách. Cítil som, že to robím správne. Nemal som žiaden súkromný život, vlastne nemal som nič. Z dlhodobého hľadiska bolo takéto tempo neúnosné. Veľmi rýchlo som vyhorel. Ešteže, získané skúsenosti boli obrovské.

Na druhej strane, aj my klienti chceme všetko hneď. Nemám na mysli urgentnosť, ak ide o život, na to slúži záchranná služba. Ponáhľame sa, ani sami nevieme kam. Na dobré sa môže čakať. Zrazu sa ocitávam v hlavnom meste v luxusnej predajni automobilov, kde si ma nikto nevšimol. Predaj druhý, ten neobyčajný zážitkový.

„Dobrý deň, chcem sa opýtať na informácie o aute.” „Pozrite sa, tu je vystavené.” „Bolo by možné sa s niekým o ňom aj viac porozprávať?” „Máte dohodnutý termín schôdzky?” „Nie, nemám.” „Tak to Vám nič neviem sľúbiť.” Uff, takúto reakciu som nečakal. Dnes sa pozerám na situáciu, ako na jednu z najlepších lekcií v predaji. Bežní ľudia povedia arogantnosť, nafúkanosť, či nevedia, čo sa patrí. Tí druhí si povedia, vyvolanie záujmu. Veď baby poznáte, akonáhle sa nejaký fešák snaží, trošku sa zahráte na nedostupné a fešák sa ešte viac snaží. K môjmu príbehu s autom len toľko, od nikiaľ som neodchádzal s takým nadšením, ako odtiaľ.

To, čo sa javilo ako arogancia, bolo akési sito, cez ktoré som mal prejsť. Viete koľko ľudí mi vraví dnes, že som arogantný? Byť otrokom telefónu, ľudí, každý deň byť k dispozícií. Rozprávať oslavné básne o produkte. Toto si viac neprosím. Ja chcem predať, ale chcem predať tak, aby si ty chcel kúpiť bez zbytočných mojich marketingových manipulácií. Ukážem ti dobré, ale aj zlé stránky toho, čo ponúkam. Ja nie som môj produkt a môj produkt nie je vhodný pre každého. Som s tým zmierený.

Áno, bojím sa, tlak je obrovský, ide o väčšie odnosy finančných prostriedkov, viac ľudí, organizácií v kolobehu. Zodpovednosť je obrovská. Ešte raz, ja chcem predať, viem, že predám, len neviem, či tebe. Jediné, čo si dovolím, je vyvolanie pozornosti o tom, že existuje možnosť aj môjho produktu, služby.

Každému z nás bude fungovať niečo úplne iné, nakoľko sme rozdielni a máme odlišné životné skúsenosti. Našou úlohou je nájsť rovnováhu medzi jednotlivými spôsobmi alebo si vymyslieť vlastné. Možno nájsť niekoho s kým si vieme skúsenosti vymeniť. Jednoducho, mať dobrý pocit z toho, čo robíme a v nedeľu večer sa tešiť na pondelok ráno.

Cestou hore na výslnie.

12. september 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Všetko

Pravdepodobne je dnes streda alebo úplne iný deň. To záleží od toho, kedy ste sa sem dostali. A možno tu vôbec nie ste a nikdy sa Vám sem nepodarí preklikať. Asi takto nejako by som začínal dnešný blog, ak by som ho písal okolo roku 2011. V tom období som život bral ako vážny problém, pre nejaký záhadný dôvod všade okolo mňa bolo všetko vtedy čierne.

V živote každého z nás nastáva, že prichádza obdobie, kedy niečo nie je v poriadku. Jednoducho cítime, ako keby cesta pod každou našou nohou išla iným smerom. Takéto obdobia zvyknú trvať niekoľko dní, týždňov, ale aj rokov. Je viac ako isté, že nejaká nepodstatná maličkosť, ktorá sa nám udiala takéto obdobie spúšťa, ale aj ukončuje.

Všetko naokolo je zlé, mne sa to nikdy nepodarí, deje sa mi to stále, kedy budem mať šťastie ja, všetci naokolo sú už šťastní, ja budem kedy? K tomu spoločnosť, ale aj sociálne siete v nás vyvolávajú obrovský tlak. My často takýmto tlakom aj uveríme. Akonáhle ide ktokoľvek proti prúdu, označujeme ho za čudáka, vyškrtávame si ho zo života. Aj preto radšej zostávame na istých, ale za to horších miestach. Nepreberieme na seba zodpovednosť či riziko, veď čo keď sa to pokašle, všetci sa mi budú smiať.

Na druhej strane naše vlastné obavy môžu byť neskutočný motivátor. Záleží od nás, či im uveríme cestou nahor na výslnie alebo cestou nadol niekam do otroctva. Schválne, pozrime sa na všetkých tých, ktorí dali nabok to, čo v skutočnosti chcú za niečo, čo v skutočnosti nenávidia. Minimálne päťkrát do týždňa k tomu aj nadčasy. Často vravia, že nemajú na výber. Najsmutnejšie na tom je, že sa nikdy nedozvieme, či majú alebo nemajú na výber, lebo sa o nič nepokúsia.

Ak chceme v práci či doma podávať výborný výkon, pôjde to veľmi ťažko, ak uveríme všetkým tým nepriamym alebo aj priamym tlakom. Mať skvelý pocit z dobrej hry je fajn, ale držať v rukách taký Stanley cup, to už je iná káva. Nazývajme sa realisti, pesimisti, snílkovia či ľudia s negatívnym myslením. Jedno je isté, ak vyhrať chceme, musíme výhru chcieť. Vyhrať, keď ide všetko ako po masle je ľahké, no vyhrať, keď všetko ide proti, prináša okrem výhry aj ďalšie benefity.

Neverím na pozitívne myslenie, vôbec už nie na návody, ako prekonať strach či mať šťastný život. Vznikol z toho obrovský kolotoč návodov, poučiek, biznis modelov. Často jediný, kto zarába na návodoch je autor programu alebo knihy. Samozrejme, česť výnimkám, ktorí nechávajú priestor, aby sme si našli svoj návod, iba nás jemne postrčia, či poriadne nakopajú.

Jednoducho, verme svojej intuícii, obklopme sa ľuďmi, ktorí v nás veria (stačí jeden či dvaja). Sem-tam si vyhrnieme rukávy, inokedy sa preflákajme, teda už keď sa máme flákať, robme to užitočne. A čo ten strach, negatívne myslenie alebo tlak? Vykašlime sa naň, jednoducho, ak to treba spraviť, spravme to, ak nie, pošlime to všetko čo najďalej. Hlavne nezabudnime nájsť presne to, čo bude fungovať len pre nás. Mne fungujú koláčiky a to vám poviem, to sú parádne pracovné schôdzky.

Pracovná schôdzka a pohľad na začiatok

5. september 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Všetko

Predsa som ich stretol. Sú ľudia, ktorých si pamätám aj po niekoľkých rokoch práce, potom sú tí druhí. Títo sa ozvali sami, že s niečím potrebujú poradiť. Neváhal som a šiel som do toho. Bolo to úsmevné, ako sme zaspomínali na moje začiatky. Vlastne, aj ich so mnou. Nie je nič krajšie, ako sa pozrieť aké to bolo, keď sme začínali. Veď na začiatku nebolo nič, len odhodlanie.

Pracujem v biznise, ktorý je ostro sledovaný. Nejako sa zaužívalo pracovať dvanásť, niekedy aj osemnásť hodín denne. Reagovať na všetky telefonáty, emaily, správy, mať neskutočné množstvo pracovných schôdzok.

Ľudia majú často prehnané nároky a nie vždy sa správajú ako k ľuďom. Vlastne, mnoho mojich kolegov skončilo v biznise, lebo nezvládli tlak, či kolotoč povinností. Na druhej strane, mnoho mojich kolegov sa stalo a stáva mimoriadne úspešnými.

Od mojich začiatkov prešlo nejaké to pracovné stretnutie, úsmevy, či aj plač. Bolo to vtipné, nudné, ale aj napäté. Často sme sa dostali do situácií, z ktorých vykľučkovať do víťazného konca bolo nemožné. K tomu je mojou úlohou nájsť kompromis medzi jednou a druhou stranou. Nie pracovať za jednu alebo druhú stranu.

Tvrdá práca, rôzne druhy vzdelávania, neskutočne dobrý predaj samého seba, svojich služieb, vedieť premeniť víziu na skutočnosť, bleskovo vyriešiť tomu druhému problém, či niekoho životnú situáciu sú akési kľúče na úspech nielen v mojom biznise. Alebo len balík šťastia, byť na správnom mieste a v správny čas? Nech funguje čokoľvek, pracovať na projekte “Ja”, dať nabok skvelý život na čas chce poriadny kus sebazaprenia.

Nekradnime druhým ich sny, pretože niečo sa nám pokazilo. Verte, hmotné veci sa opraviť dajú, no rozbiť niekomu sen, víziu môže mať doživotné následky. Vieme už dnes všetci, že každému sa všetko vráti. To, ale už nechajme na čas. Pred tým ako na toho druhého spustíme vlnu kritiky a nadávok, radšej napočítajme do desať. Možno ten druhý človek za to naozaj nemôže a chce naozaj pomôcť.

A čo tí ľudia zo začiatku článku? Vtedy som ich podržal a dotiahli sme obchod do úspešného konca. Ako vďaku som dostal parádne pero. Používam ho do dnes na podpisovanie dôležitých dokumentov.

PS: Ďakujem za všetky koláčiky, torty, palacinky, ktoré som dostal ako vďaku za to, že sme dotiahli veci, udalosti, príležitosti, či nekonečné situácie do víťazného konca. Či začiatkov.

PS2: Ak ste na začiatku v akomkoľvek biznise (nie v zamestnaní) risknite to, dajte na chvíľu parádny život nabok, vyhrňte rukávy a pozrite sa späť až keď Vás zavolajú prví klienti, aby sa poradili.

PS3: Povedzte celému svetu, čo idete robiť a nezabudnite doma zapojiť všetkých, keď nebudú chcieť, tak nech načas sklapnú a aspoň žehlia košele, lebo všetko im to vrátite.

Školné

22. august 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Za seba poviem, že moju zmenu naštartovali mnohé náhodné okolnosti ako základná povinná vojenská služba, náhodná SMS od kamoša z Londýna, kniha o komunikácií a reči tela, náhodné stretnutie s mojím koučom, či známa to vetička od biznis partnera: „Počkajte si, ono to príde, no medzitým usilovne pracujte.“

Lekcie, ktoré dostávame na cestách v našich životoch sú rôzne. Niektorí z nás máme viac šťastia, tí druhí si to viac odmakáme. Nech je to akokoľvek, často zabúdame, ak niečo chceme od života, najskôr musíme dopredu zaplatiť. Aj keď v niektorých prípadoch sa stáva, že sa platí až dodatočne. No to je ten horší prípad. O tom napíšem článok niekedy nabudúce.

Každý z nás sa dostáva k novým príležitostiam neustále. No tie chodia prezlečené väčšinou v montérkach s nápisom práca. Nech ide o partnerský vzťah, pracovné miesto, celoživotný sen, či lístok na futbal. Platí sa vopred a vždy je to inak, ako čakáme. Slúženie druhým, nelákavý život bez bežných radostí, nekonečné štúdium alebo prejdenie miliónov neúspešných pokusov. Ide o akési školné, ktoré si od nás vyžaduje presne práve tá situácia, do ktorej chceme ísť. Volajme to karma, zákon vesmíru, príťažlivosť, pozitívne myslenie, novodobé myslenie, teraz a tu, je to jedno, funguje to bez ohľadu ako to nazveme.

Princíp platenia vopred používam aj v mojej práci, hlavne na dlhodobých projektoch, kde je potreba odmakať neskutočne veľmi veľa práce, ktorú nie je takmer vôbec vidieť. K tomu sa dlho čaká na výsledky. Na začiatku mi chýbala trpezlivosť, odhodlanie, výdrž. Dnes viem, že ak chcem v čomkoľvek uspieť, tak bez tých maličkostí v predchádzajúcej vete to nepôjde a takisto viem, že niekedy sa vyžaduje dať nabok všetky tie dobré veci.

Aj po zaplatenom školnom, teda všetkej snahe, trpezlivosti, usilovnosti nedosiahneme to, čo chceme. Dostávame sklamania, prichádzame o partnerov, prácu, čas, či finančné prostriedky. Tu nás často sám život skúša, či za to stojíme a máme nárok dosiahnuť úspech alebo ešte nie sme pripravení.

Ešte taká maličkosť. Nie môže znamenať aj áno, ale na inom projekte, oblasti, s iným partnerom, no tentokrát už bez školného, ale so štipendiom. Takže, ak by sme náhodou boli na prvý pohľad v strate, tak možno nie pri prvej príležitosti, ale druhej sa všetko dorovná.
skol
Vlastne, čo sme ochotní zaplatiť dopredu predtým ako začneme. Takže naše niekoľkoročné trápenie je cena, ktorú musíme zaplatiť predtým ako trebárs podpíšeme objednávku na to sexi športové auto. No, ale ak sme náhodou už za vodou, nezabudnime na tých, čo tam idú a sem-tam im podajme ruku a ukážme im, čo to školné je.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter